DeletedUser
Hosť
Útek
Zase bežím. Celý môj život je beh, útek. Niekedy sa zamyslím, že by som mohla zastať a počkať. Počkať, kým sa ku mne priblíži to, čoho sa tak bojím. A pokúsila by som sa tomu čeliť. Možno to, pred čím unikám, je niečo, čo mi chýba, ale bojím sa to prijať. Ale čo to vlastne je?
Lapám po dychu, ale v behu neustanem. A znovu ma myšlienky strhnú do vlastného vnútra, chcú ma uväzniť v mojej mysli. Prestanem vnímať okolie, som tam, v tej tme mojich myšlienok, uväznená. Možno utekám pred uväznením. Bežím snáď preto, aby som našla slobodu?
***
Naike zastala. Do tetivy založila šíp a zamierila. Jediný pohyb prsta usmrtil králika.
„Naike! Som vyčerpaný!“ prihnal sa k ohnisku mladík s dlhými fialovými vlasmi zopnutými do chvosta, „Beháš ako kamzík.
Čo je to? Zajac? Ako si ho zbadala v tej kope snehu?“
Naike neodpovedala, len pohla hlavou, aby si mladík sadol. Zajačie mäsko sa už škvarilo nad ohníčkom. Bol to jediný zdroj svetla v temnote lesa. Konáre stromov sa ohýbali pod najmenším vánkom, obloha bola zatiahnutá sivými mračnami. Predzvesť nadchádzajúceho sneženia.
„Zajtra pobežíme vyššie a rýchlejšie, Rikun. Ak vydržíš, dostaneš luk,“ povedala Naike a poriadne sa zabalila do deky. Zakryla sa snehom, aby ju hrial a skryl pred horskými šelmami.
Mladík kývol hlavou a urobil to isté.
Niekedy, keď zatvorím oči, môžem vidieť všetky hviezdy sa mrakmi. Hviezdy sú na mojich viečkach, môžem ich pozorovať kedykoľvek sa mi zachce. Možno sa zľakli mrakov a ukryli sa v mojom vnútri. Všetko, čo sa raz skryje v mojej mysli, už viac von nevyjde. Keby som vedela, ako prestať utekať, aj ja by som nasledovala hviezdy a niekde sa skryla. Ale musela by som tam už ostať navždy? A čo keď to, pred čím utekám, je strach? Je to mrazenie a husia koža, čoho sa bojím? Môže sa vôbec niekto báť strachu? Nemyslím si, že poznám skutočný strach. Teraz je to len mráz cupkajúci drobnými nožičkami po mojom tele.
***
Rikun šliapal do kopca, jeho dych sa zrýchľoval. Udržiaval najvhodnejšie tempo, ale Naike už bola dvesto krokov pred ním. Musel sa poponáhľať, inak mu do západu slnka zmizne z očí. Hora sa mu zdala byť stĺpom do nebies. Veril Naike. Veril, že sa dostanú na koniec svojej cesty a on uspeje v tejto skúške. Stane sa konečne niekým. Stane sa lukostrelcom. Tým najlepším! Bez dlhého mierenia by trafil aj mravca na sto krokov! Rikun veril svojim snom a túžbam.
„Tvoj luk,“ povedala Naike a podala mu nádherný pružný luk s novučičkou tetivou. Celý čas ho niesla zavesený na opasku spolu so svojím.
„A šípy?“
„Aj na to príde čas.“
Tulec s nepoužitými šípmi ostal zabalený v saténovom pláštiku. Rikun túžil aspoň sa ho dotknúť, ale v tej chvíli sa musel uspokojiť s lukom. Preložil si ho ponad plece cez hruď.
„Tak ho nosiť nemôžeš,“ povedala Naike, keď zbadala, čo robí, „Máš spomalené reflexy. Keby na teba niekto zaútočil, nestihneš ho ani zvesiť z krku! Budeš ho niesť v ruke!“
Rikun sa zamračil a pozrel na opekajúceho sa svišťa. Ďalší bol už stiahnutý z kože a čakal na voľné miesto nad ohňom.
„Aj tak nemám šípy!“ namietol Rikun.
Jediný Naikin pohľad mu naznačil, že slov bolo na ten deň dosť.
***
Všade vôkol bolo vidieť rozľahlú zelenú krajinu, modré rieky pretínajúce lúky a lesy. Z vrcholu hory bolo vidieť každý kopček, každú nížinu.
Naike zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. Po lícach sa jej skotúľali slzy.
To, pred čím utekám, som ja. Bojím sa vyjsť spoza vlastných múrov. Sú silné, vydržia akýkoľvek nápor. Uväznila som sa vnútri, aby ma už nikto neuvidel, aby mi už nikdy nikto viac neublížil. Bola som vždy taká krehká a chladná? Bojím sa, že ak vystrčím čo i len nos, niekto ma uvidí a ublíži mi. Bojím sa samej seba. Mám strach, že už nič nezvládnem, že som príliš slabá, aby som bojovala. Bojím sa prehry. Bojím sa ľudí, lebo rozsievajú všade strach. Bojím sa ich, lebo ma zranili. Bojím sa vlastných myšlienok, lebo by ma mohli navždy uzamknúť v mojej mysli. Prestala som si veriť. Stratila som svoj život, svoju hrdosť. Jediné, čo dokážem, je utekať stále ďalej, až za hranice svojich síl. A na konci nájdem pokoj. Zbavím sa všetkých predsudkov, zbavím sa všetkej viny, krivdy, ktorú mi kto kedy urobil. Zbavím sa smútku nad vlastnou slabosťou, zbavím sa strachu. Zbavím sa všetkého, čo ma držalo na zemi. Nájdem vykúpenie a slobodu. Nájdem smrť.
„Naike!!!“ zakričal Rikun, skočil na zem a načiahol sa za jej čiernym plášťom. Unikla mu pomedzi prsty.
Padala do hĺbky, do hmly. Padala z vrcholu hory, padala dole, nižšie a nižšie. A bola šťastná.
Rikun si kľakol, do ruky chytil saténový pláštik s tulcom šípov a zašepkal, „Naike...“