Again

[DeletedUser]

I. Deň, keď to začína

Dnes je pondelok ráno. Aspoň myslím. Na takomto mieste ľudia strácajú pojem o čase, o dňoch a niektorí aj o mesiacoch či dokonca o rokoch. Pondelok a ráno je jedna z najhorších kombinácii. Pondelok je všeobecne pokladaný za negatívny deň. Ľudia idú nie vo veľmi triezvom stave ešte zo sobotného žúru do práce, deti idú po dvojdňovom ničnerobení do školy a ľudstvo ako celok čaká opäť na to, kedy prejde tých štyridsať pracovných hodín, odštiknú si zmenu, vypočujú ten úžasný pocit zvonenia, prídu domov a na sobotu sa nebudú musieť nijak pripraviť. Domov... pre toto slovo je dnešný pondelok pre mňa iný ako tie ostatné. Na úvod by bolo dobré poznamenať, že sedím vo väzení Joliet, v štáte Illinois. Nevyzerá to tu tak luxusne, ako keď tu natáčali Prison Break, ale mohlo to byť aj horšie. Dnes je ten deň D, kedy ma pustia domov. Doma som nebol dlho, dlho som nevidel nikoho z rodiny, z priateľov, ale ani oni sa za mnou moc netrhali. Tieto minúty sú pre mňa najdlhšie v mojom živote, ešte dlhšie ako keď som čakal v rade na lístky koncertu Paul McCarteyho. Ešte 174 minút a príde po mňa jeden z tých vyžratých dozorcov, ktorý drží doma pred ženou diétu a v práci sa prežiera koláčmi. Dúfam, že v tej skrinke, do ktorej dali všetky moje veci, keď som prišiel niečo ešte ostalo. S tým bielym pásom pripomínajúcim teleshopingový vyrovnávač chrbtice by sa mi asi po uliciach New Yorku nechodilo veľmi dobre. A to je miesto , kam smerujem ihneď z tejto diery. Než som šiel do väzenia, v New Yorku sa mi celkom darilo, ale kto má viac chce ešte viac a preto tu v tento krásny pondelok sedím, a čakám ešte 172 minút. O chvíľu si posledný krát nastúpim do toho radu bandy kriminálnikov, posledný krát zjem to odporné jedlo, posledný krát sa zúčastním (len pozorujem) nejakej bitky. Len sa dívam, pretože keby s mojím mohutným telom 1. 7 metra vysokým zaútočím na skupinku vymakaných, basketbal hrajúcich dvojmetrových černochov, nebolo by to voči nim príliš férové. Naposledy si všetky tie neodmysliteľné veci od väzenia absolvujem. Aj keď sa mi do hlavy tískajú otázky, ako sa do New Yorku dostanem, kde budem bývať, či ma niekto spozná... Dosť som sa totižto zmenil. Začali mi rásť fúzy. Vlasy, nechty a ostané ochlpenie rásť prekvapivo neprestalo... Žiletky sa skladovali ako bojový arzenál v prípade „vojny“ a „šéfovia“ ich vykupovali za pomerne slušné peniaze, ktoré som si za tie roky šporil. Myslím, ale nie som si istý, že mám dosť na cestu do New Yorku a na taxík domov, ale to je asi tak všetko. Ceny že vraj dosť išli hore odkedy to tí chlapíci na Wall Street pokašlali. Domov je v mojom prípade dosť relatívny pojem, keďže neviem, či sa ku mne rodičia priznajú a či mi poskytnú strešnú krytinu nad hlavu. Dosť bolo používania budúceho času, ešte stále som v base a práve počujem, ako dozorcovia zvolávajú na raňajky. Pre ostatných to znamená jedno z mnohých nestráviteľných, predžutých a presolených jedál, no pre mňa je to naposledy, teda aspoň dúfam, čo musím zjesť „jedlo“ za múrmi „Fox River“. Tiež je to mojich posledných 90 minút. Tak dámy a páni, idem na to, držte mi palce, nech mi tam tí dobrosrdeční ľudia nedajú črepiny, kyanid, živočícha, alebo inú pochúťku. Vidíme sa v New Yorku...

Tak, toto je moja prázdninová nuda :--)
// je to malá časť z úvodu, takže hodnotiť ešte nie je čo...

 

[DeletedUser]

II. Welcome to New York

Snáď ste na mňa mysleli, pretože sa mi podarilo zjesť tú gurmánsku lahôdku v poriadku. O 9:55 prišiel dozorca s odvodom pásu minimálne stoosemdesiat k mojej cele a zakričal: „ Otvoriť dvadsať sedmičku...“ vedel som, že bude nasledovať niečo dobré. Tieto slová ma za celé tie roky potešili najviac. Doposiaľ bolo číslo mojej cely spojené len zo samými incidentmi, porušením pravidiel a podobne. Ako pravý Američan v pravom trojhodinovom americkom filme som bol však plne nevinný v každom smere, čo sa na cele udialo. Po dozorcových slovách nastala ešte väčšia báseň pre moje dokonale tvarované uši. „Ťahaj von, si voľný“ V tej chvíli by som mu dal aj pusu, ale jeho brucho by ma pravdepodobne k tomu nepustilo. A tak som si zobral tento zápisník, dve knihy a obľúbenú – vždy hygienickú a sto percentne dezinfikovanú – zubnú kefku. Chcel som aj toaletný papier „na pamiatku“ ale spolubývajúci Rog mal dosť veľké problémy s tráviacim traktom. Ani sa mu nečudujem po tom jedle, ešte že ma to nechytilo po ceste... Mimochodom, Rog mohol za všetko, čo sa na našej cele stalo. Dávajme však do pozornosti mňa. Ja som hviezda tohto veľdiela pre čitateľov... Ako som tak kráčal, posledný krát v putách a prechádzal som okolo tých usmievajúcich sa tvári a očí plných radosti, ktorými ma ale aspoň tisíc krát zabili, zdalo sa mi, že som si na cele niečo zabudol. Nakoniec to bol len hlúpy pocit. Prišli sme k ústredni dozorcov, riaditeľ podpísal prepúšťaciu listinu a poučil ma, alebo lepšie povedané postrašil tými kecami o podmienke. Prepúšťacia listina... opäť najkrajšia vec, tento krát najkrajší kus papiera, ktorú som za dlhý čas videl. Potom som prešiel s tučkom ku skrinkám s vecami. Asi päť minút mu trvalo kým našiel moju a poviem vám, musel schudnúť aspoň pol kila. Bol som prekvapený, ale boli v nej zaujímavé veci. Najviac ma prekvapil drahý oblek, ktorého cena sa pohybuje asi v sume ročného platu tohto fešáka slúžiacemu štátu. Ďalej tam boli hodinky, nie iné ako zlaté, mobil, dve perá a fotka, ktorú som mal v deň, keď som išiel do väzenia zo sebou. Bola to fotka dievčaťa, na ktorom mi svojho času dosť záležalo. Dnes som nevedel, či sa vlastne ešte volá tak, ako kedysi... Nemal som na výber a tak som sa hodil do gala a jednoducho odišiel. Dnes je tých krásnych momentov veľa, ale pocit, keď sa za mnou zabuchli dvere väzenia zo slovami: „O jedného debila menej“ bol neopísateľne krásny. Pred odchodom som sa spýtal, ako sa dostanem do Chicaga a čuduj sa svetu, poradili mi autobus. Cesta trvala asi hodinu. V Chicagu som sa nestihol kochať krásou zaprášeného mesta na jazere a hneď som vyrazil na letisko. Dosť rýchlo som sa zorientoval, našiel let, ktorý šiel o dvadsať minút a vybral som sa kúpiť letenku. Bol som pripravený tam nechať svoje hodinky, ale cena bola v rámci môjho rozpočtu, ešte mi aj niečo zostalo. Usadil som sa v lietadle a po chvíli prišla ku mne letuška, ktorej odev bol prispôsobený tak, aby keď sa ma spýta , či si dám niečo jesť, bola odpoveď nie. Ja som však bol „najedený“ len z posledných raňajok v base. Nieže by boli zlé, ale predsa som si od nej nejaké jedlo vypýtal. Let netrval tak dlho na to, aby som si mohol pospať. Asi dve hodiny. Pristál som na tom obrovskom letisku pomenovanom po zastrelenom prezidentovi a objednal si jeden šťastlivý taxík z tých tisícok žltých plechových skríň zapchávajúcich celé mesto. Šťastlivý, pretože mal tú česť viezť mňa, osobu s drahým oblekom, na ktorú by nikto nepovedal, že ju práve pustili z väzenia. Cesta do mesta sa mi zdala dlhšia ako let lietadlom. Nachvíľu som aj zadriemal, ale večne spokojný a milý obyvatelia New Yorku mi to zo svojimi klaksónmi lacných áut dlho nedovolili. Dosť ma zaujala uvítacia tabuľa s nápisom „WELCOME TO NEW YORK“ kde ma okrem veľkosti tabule zaujalo aj to, že celý nápis bol písaný veľkými písmenami. Pravdepodobne nevedeli, či napísať slovo „to“ s veľkým alebo s malým začiatočným písmenom, preto použili všetky veľké. Taxík ma doviezol pred istý dom v severnom Manhattane. Mali by tu bývať moji rodičia. Teraz tu sedím na lavičke, píšem si a rozmýšľam, či k ním mám vôbec ísť. Vo väzení ma kontaktovali raz, keď chceli predať môj byt. Vtedy som ho predal a dúfam, že sa mi ušla, teda zostala aspoň menšia polovica zo sumy bytu. Je to možno kruté, dokonca až smutné, ale toto je hlavný dôvod, prečo idem domov a vlastne do New Yorku. Inak by ma sem nedostal nikto. Stále však váham, či mám vybehnúť na tretie poschodie, ísť do bytu číslo pätnásť, zazvoniť na otcovo priezvisko a vymáhať peniaze od vlastných rodičov. Iné mi však nezostáva... Tak čo? Šli by ste do toho?

 

[DeletedUser]

no, a dnes ešte posledná


III. Prekvapenie


Ja som sa rozhodol, že tam pôjdem. Ako som už spomenul, nič iné mi neostávalo. Čakal som, kým niekto pôjde von, vyhodiť smeti, vyvenčiť psa, niekam si užiť alebo aspoň kým si niekto objedná pizzu. Nakoniec vyšla von, pravdepodobne na nákup, jedna pani. Pozrel som sa jej do tvári a nachvíľu som zaváhal, či to nie je moja matka. Našťastie nebola a len tak – tak som stihol zadržať dvere, kým sa tá magnetický hnusoba znovu nezavrela. Vyšiel som na tretie poschodie a začal som hľadať daný byt. Na jednom poschodí ich bolo päť a moja jednotka z matematiky na maturite mi hovorila, že by to mal byť posledný. Prišiel som k nemu. Nevidel som žiadne meno, len na dverách bolo krásne číslo pätnásť, ktoré vyzeralo, že stálo moju polovicu peňazí... Pamätal som si to číslo dobre a preto to bol pre mňa signál zazvoniť tak, ako keď bežcom vystrelí rozhodca, alebo kto to je, z pištole. Chvíľu sa nič nedialo, ale potom bolo počuť cvaknutie zámky zamknutej na dvakrát. Dvere sa pomaly otvárali a neuveriteľne vŕzgali. Chvíľu som mal pocit, že môj oblek nadobudne nádych hnedej farby. Naozaj som sa bál, pretože kombinácia tejto situácii a faktu, že si idem „len“ pre peniaze mi naháňala strach. Ako sa dvere otvorili. Dráma opadla a prišlo veľké prekvapenie. Otvorila mi asi osemdesiat ročná starenka. Hneď som vedel, že to nie je moja mama, ale aj tak som jej povedal slová v snahe, že dostane infarkt: „Mami, ty vyzeráš!“ a ona sa začala smiať. Pozvala ma dnu na čaj a začala mi vysvetľovať, čo sa deje. Sadli sme si a začala: „ Tvoji rodičia sa odsťahovali asi pred mesiacom. Hovorili, že si tento byt už nemôžu dovoliť. Vlastne ma prosili, aby som ho kúpila.“ Tieto slová ma dostali... Dúfal som, že len klamali s tým, že si ho nemôžu dovoliť, pretože by to znamenalo minutie mojich peňazí. Dobre vedeli, že ma pustia, prišiel im o tom list či čo a asi len zdupkali v snahe, že ich nenájdem. Toto je hrozné... aby som „poľoval“ na rodičov, z ktorých som kedysi „vyšiel“. Mýlili sa, keď si mysleli, že ich nenájdem. Boli príliš viazaný na svoj domov, na svoje rodisko a preto sa odsťahovali maximálne o sedem blokov. Stareny som sa spýtal, kam sa presťahovali ohrozujúcim tónom. Myslím, že práve vtedy mala najbližšie k infarktu, aj keď som to nemyslel zle. Išlo to jednoduchšie ako som si myslel, a poslušne mi nadiktovala adresu. Ako som predpokladal, bolo to pár blokov odtiaľ. Presnejšie päť. Dáme som poďakoval za čaj, ponúkol sa predpokladajúc negatívnou odpoveďou, že jej opravím vŕzgajúce dvere a upozornil ju, nech si dole pri dverách zmení meno na svoje. Vybral som sa najrýchlejším dopravným prostriedkom v NY – nohami – za nimi. Mohol som sa poprechádzať v Central Parku, ale túžba vidieť moju rodinu bola väčšia. Obzvlášť väčšia, ak môžem vidieť svoju rodinu aj s mojimi peniazmi. Prišiel som k bytovému domu, ktorého výzor nepredpokladal nič dobré. Bol naozaj o dosť skromnejší ako ten starý byt. Práve opäť sedím na lavičke a opäť rozmýšľam, či tam mám ísť. Možno tie peniaze už naozaj nemajú a keď tam prídem len s týmto úmyslom, navždy u nich skončím, čo sa pravdepodobne už aj stalo. Keď som už tu, prečo by som tam nešiel? Poďme na to...

 

[DeletedUser]

Dik, s DZ to nemá nič, ale nemalo by to vadiť

IV. Ahoj a zbohom!

Tento dom, ako som už spomínal, bol na pohľad skromnejší a pochopiteľne menej zariadený. Aj čo sa týka bezpečnosti. Už tu nebola magnetická zámka a vchod dnu bol oveľa jednoduchší i časovo menej náročný. Tá stará sprcha mi dala len adresu celej bytovky a tak som musel ísť byt po byte. Ešteže boli vymyslené menovky na dvere, lebo by som bol stratený. Dostal som sa na piate poschodie a meno na dverách sa výrazne podobalo na mne dobre známe meno. Nebolo to však meno môjho otca a teda ani meno celej mojej rodiny. Dal som sa na metódu pokus – omyl keďže ma čakalo ešte 7 poschodí, zazvonil som u týchto „podozrivých“ dverí. Otvorila osoba vo vekovej kategórii mojej mamy, bola vysoká ako moja mama, vyzerala ako moja mama a na mnohých prekvapenie to aj bola moja mama! Opäť som zahlásil: „Ahoj mamy!“ Táto žena sa na rozdiel od tej predchádzajúcej rozplakala. Vtiahla ma dovnútra, vyšla znovu von, poobzerala sa po chodbe, či ma niekto nevidel, ako keby som bol nejaký kriminálnik. Vošla dnu a spýtala sa ma: „ Čo tu robíš?“ ako milenca, ktorý sa vrátil po desiatich rokoch. „Ja tu bývam. Teda aspoň od dnes,“ povedal som presvedčivo a pokračoval som ďalej, „ Dnes ma pustili z väzenia, ale to asi vieš. Vedeli ste to s otcom už pred mesiacom a tak ste sa rýchlo presťahovali, aby som vás nenašiel. A ozaj, kde je vlastne otec?“. Mama sa ešte viac rozplakala a bola v šoku, asi ešte stále z toho, že som ju „vyňuchal“. „Otec zomrel pred mesiacom,“ povedala smutným hlasom. „Čože?“ takmer som si vypľul oči. „Dostal meningitídu,“ povedala mama ako keby bolo lekárka s dlhoročnou praxou. „Je to zápal mozgových blán,“ doplnila. „Viem, čo to je!“ ticho som poznamenal. Potom nastalo ticho. Aj keď som s rodičmi nebol dlho v kontakte a neboli sme typická americká rodina s ôsmimi deťmi, kde všetko dokonale funguje, mal som ich rád a pevne verím, že aj oni mňa. V tejto chvíli som absolútne zabudol na peniaze a bol som nahnevaný, ako je možné, že do väzenia neprišla žiadna správa a keď prišla, prečo mi ju nikto neoznámil. Mal som predsa právo ísť na pohreb! Pravdepodobne sa tým ochotným tučným pánom ani neunúvalo oboznámiť ma s takou „nepodstatnou“ vecou. Čo sa stalo, stalo sa a musel som rozmýšľať o súčasnosti a súčasných problémoch. Z mamou som sa ešte asi hodinu bavil o otcovi, potom šla niečo navariť k večeri a pripravila mi posteľ. Keby tu bol aj otec, myslím, že by ma vyhodil cez zatvorené okno z dosť veľkej výšky. Takto som mal kde bývať, čím ale nechcem povedať, že otcova smrť mi vyhovuje. Večer, okolo deviatej sme si sadli k televízii a mama sama začala rozprávať, ako to bolo, čím sa dostala aj k mojim peniazom. „Týždeň na to, ako otec zomrel, bol byt predaný. Bol pre mňa príliš veľký... Všetko okolo predaja bytu a aj pohrebu zariadil tvoj brat. A keď hovoríme o bytoch, nemusíš sa báť, peniaze z predaja tvojho bytu mám. Je mi jasné, že si prišiel po ne. Zaplatila som z nich jedine otcov pohreb. Aspoň takto si mu mohol pomôcť,“ povedala mama. Bol som šťastný v smútku, že tú starenu len oklamala... „ No a kde sú?“ drzo som sa spýtal. „Na bezpečnom mieste...“ zahlásila mama ako z nejakého filmu. V danom momente som to viac neriešil. Nemal som ani chuť. „Zajtra sa o tom porozprávame,“ po dlhšej pauze povedala. Išiel som si ľahnúť a teraz v posteli neviem zaspať. Stále rozmýšľam, prečo na menovke na dverách je mamine meno za slobodna. Zajtra sa jej to spýtam... Dobrú noc.

 

[DeletedUser]

Čo narobíš, aj takých berie autobus


V. Staré časy

Ráno som sa zobudil a cítil som sa ako doma. Myslím vážne ako doma, ako pred mnohými rokmi, keď som sa zobúdzal vo svojej izbe, išiel som sa do kúpeľne umyť, potom sa do kuchyne dobre najesť a nakoniec do školy. Teraz to prebiehalo rovnako, samozrejme okrem školy. Rutina môjho školského dňa sa skončila v kuchyni, kde mama robila raňajky. „ Dobré ráno!“ povedal som. „Aj tebe,“ odpovedala mama. „Čo si dáš? Lievance alebo omeletu?“ ponúkla ma. „Lievance!“ jednoznačne som odpovedal. Spolu sme sa najedli, ako kedysi a potom som mame položil otázku, ktorá mi vŕtala hlavou celú noc: „Prečo máš na dverách meno za slobodna?“. „Ehm... veď ty vieš prečo!“ snažila sa vyhnúť odpovede. „Práveže neviem, prečo?“ opäť som sa spýtal. „Tak fajn. Potom čo si išiel do väzenia, sa v našom okolí pohybovali čudný ľudia, pravdepodobne tvoji bývalí kamaráti. Aspoň dúfam, že bývalí. Naozaj sa nám to z otcom nepáčilo, tak sme sa rozhodli, že sa presťahujeme. On však medzitým zomrel, ale to sťahovanie som už dotiahla. Meno som si zmenila na moje pôvodné a odvtedy som ich nevidela. Preto, keď si prišiel som sa rozhliadala, či ťa niekto nesleduje...“ To hádam nie, povedal som si v duchu. Pre ozrejmenie, boli to moji „kamaráti,“ s ktorými som spáchal zločin, vďaka čomu som sa dostal do basy. Z celej partie som šiel do basy len ja. Asi preto, že som ukradol všetky ukradnuté peniaze z lúpeže, nabonzovali ma. Všetky peniaze som mal ja a dôkazy, ktoré ich s lúpežou spájali zničili. A je to tu. Niekoľko strán sa mi podarilo zatĺkať za čo som sedel, ale teraz je to vonku. Bola to dokonalá lúpež The Bank of New York na 48 Wall Street. Dokonalá v pláne, organizácii aj v realizácii. Problém nastal v partii. Tú akciu som plánoval vyše pol roka. I ten najmenší detail detailu som mal premyslený do detailu. Mal som plány na rôzne situácie, ktoré mohli nastať, zmapované územie v okolí dvadsiatich blokov, desiatky únikových ciest. Viete, banku môžete vykradnúť dvoma spôsobmi. Prvý je takzvaný „verejný“ spôsob. Teda normálne, za bieleho dňa vtrhnete s bandou do banky, vystrieľate zásobník na zastrašenie, vyberiete šestinu trezora pod hrozbou života iných sa pokúsite ujsť. S dnešnou technikou New Yorských bánk máte šancu na útek asi tak desať percent a päť percent, že vás nechytia neskôr. A v tom spočíva problém tejto „ľahšej“ ale pre mňa hlúpej techniky. Využívajú ju najmä ľudia z nízkym IQ túžiaci po prachoch a zúfalci. Ale, výnimka potvrdzuje pravidlo a i tento spôsob sa dá predviesť na vysokej a elegantnej úrovni. Predstavuje však takmer takú istú prípravu ako druhý spôsob, ale oveľa väčší risk. No a druhý spôsob, ten je praktizovanejší menej, pretože je náročný na rozmýšľanie, spracovanie, organizáciu a realizáciu. Ja ho nazývam „tichý“ spôsob. Ide o to, že si všetko naplánujete, aby to nemalo ani najmenšiu chybičku, v jednu krásnu noc navštívite banku a ráno nájdu prázdny trezor bez stopy, poprípade trezory. Je jasné, že preferujem druhý spôsob. Pravdepodobnosť, že vás chytia je pri bezchybne prevedenej práci takmer nulová. A teraz sa možno pýtate. Prečo som sedel, keď som to mal tak dobre naplánované? Nuž, ako som už spomínal, zlyhala jedna vec – ľudský faktor. Ľudia, ktorých som vybral do partie neboli tí „pravý“. Je pravda, že som si chcel všetko nechať pre seba a ostatných ôsmich (vrátane môjho brata) pekne povedané okabátiť. To mi už však celkom nevyšlo a išiel som sedieť aj za brata. Dlho som rozmýšľal, že keby sa s nimi podelím, či by mi to stačilo. Nakoniec som prišiel k záveru, že nie. Dvadsaťpäť miliónov dolárov by mi stačilo na pár rokov , ale nemusel som sedieť v base. Toľko o metódach, ktoré sa dajú použiť, možno sa nám tieto informácie ešte zídu. Je dosť možné, že vás zaujíma, ako ma dostali do lochu. Bolo to tak, že peniaze sme uskladnili v mojom byte. Bol veľký a jednu z menších kúpeľní sme zapratali peniazmi. Chceli sme počkať zopár dní, kým sa tá horúčka a to veľké bum o prepade stlmí, potom sme sa mali u mňa stretnúť, peniaze rozdeliť a popriať si bezstarostný život. Ako som však niekde na začiatku spomínal, kto má veľa, chce viac a preto som sa po dvoch dňoch nachystal zdupkať. Zradila ma však osoba, od ktorej by som to najmenej čakal, ktorej som najviac dôveroval a ktorú som najviac ľúbil. Bola to moja vtedajšia frajerka, ak si spomínate na fotku, ktorú som našiel v skrinke mojich vecí, tak na nej bola ona. Šla za najväčším bossom dolného Manhattenu, pre ktorého, ako som neskôr zistil kradla polovica môjho „tímu“, aby mu povedala čo chystám. Aj keď to myslela dobre a chcela ma zachrániť pred problémami, maník ma dal okamžite odpraviť... Rýchlo som išiel na políciu, aby som sa udal. Bol to jediný spôsob ako prežiť. Ak by som však na políciu priniesol aj peniaze, ten mafián by zabil celú moju rodinu a všetkých blízkych. Všetky peniaze som pred odchodom do väzenia poslal po mojom, vtedy už bývalom dievčati tomu mafiánovi. Vykúpil som tak jej života život celej rodiny, ale Nobelovu cenu mi ešte neposlali. Asi len nevedia moju adresu... Dostal som pomerne vysoký trest, práve za to, že som neprezradil, kde sú peniaze. Chvíľami mi hrozilo doživotie, ale brat študoval ako právnik a poznal tých najlepších v New Yorku, ktorý mi boli ochotný, ani neviem prečo, pomôcť. Dodnes neviem, a rozmýšľal som nad tým každý deň, či ma tá bláznivá Európanka zachránila alebo odrovnala. Rád by som sa s ňou. Ostatní chlapci z akcii sa na mňa pochopiteľne vykašlali, keď zistili, čo som chcel urobiť, takže pochybujem, že by mali chuť vidieť ma. Toľko asi k mojej minulosti a pobyte vo väzení.

 

[DeletedUser]

Dík ;)


VI. Sen a skutočnosť

Dnes ráno, keď som opäť vstal z postele a chcel pokračovať v stereotypnom dni, ktorý spočíval v ničnerobení a prechádzaní sa v Central Parku, mama ma po raňajkách vyzvala k tomu, aby som si našiel prácu. „Mal by si si nájsť prácu. Peniaze z bytu ti nezostanú naveky,“ povedala vyčítavo. Súhlasil som, aj keď som ju upozornil, že čerstvo prepustený kriminálnik s podmienkou mať veľké šance nebude. Ale fajn, o desiatej som sa vybral do mesta, že začnem hľadať, či niekde nepotrebujú riaditeľa banky. Žartujem, tam by som sa asi nudil. Hľadal som miesto účtovníka, aj keď dvestomiliónová lúpež jednej z najstráženejších bánk na svete mi do plusu moc nedávala. Ľudia si pomysleli: „Keď dokázal toto, čo by urobil s mojím malým* majetkom?“ Ešte predtým, ako som začal hľadať, šiel som sa opäť prejsť do Central Parku. Prečo tam stále chodím? Pretože dúfam, že tam stretnem to dievča. Bolo to naše najobľúbenejšie miesto, kde sme trávili hodiny a hodiny. Teraz si tam sadnem na lavičku, v bratovom MP3 prehrávači si púšťam dookola pieseň „Adore You“ a spomínam... a taktiež čakám, kedy prejde okolo. Je to len sen, ktorého pravdepodobnosť je jedna ku devätnásť miliónom, ak ešte býva v New Yorku, takže skôr vyhrám ťažké prachy v lotérii. No nič, každý deň tu aj tak zadarmo presedím hodinu na čerstvom vzduchu. To žiadna lotéria neponúkne. Pieseň dohráva a aj keď je zapnuté opakovanie, asi ju vypnem, zatvorím notes a pravdepodobne sa vydám do hľadania úspešnej kariéry účtovníka. Šanca, že ma niekam príjmu je asi totožná s tou, že stretnem... volajme ju slečna „D“ (nie som moc na mená, veď nepoznáte ani moje), čo znamená, že by som mal naozaj začať podávať lotériu. Stále váham, či tu nepresedím celý deň (verte, že by som bol toho schopný) a keď sa podvečer vrátim domov, oklamem mamu ako keď som mal pätnásť rokov. Poviem, že som snáď prešiel celý Manhattan a nič. A už keď to vyzeralo nádejne a účtovníka alebo ekonomického poradcu potrebovali ako soľ, zrazu nastalo: „Aha, prepáčte, už je to obsadené,“ akonáhle zistili, že som sedel. „Ani som sa nestihol pochváliť, že som vybielil banku a už boli o mojich ekonomických zručnostiach presvedčení v negatívnom zmysle...“ Tak? Čo myslíte? Zožerie to? Podľa mňa aj s navijakom. Veď, koniec koncov to ani nebude taká veľká lož. Poviem jej len to, čo by sa stalo, ak by som sa o to pokúsil. Takto aspoň ušetrím čas, nervy a úsilie, ktoré by som musel vynaložiť v behaní po meste. Rozhodol som sa teda, že tu v tento nádherný deň ostanem sedieť. Asi okolo tretej poobede to prestalo baviť, okrem čínskych turistov, už aj mňa. Povedal som si, že keď som už tak blízko, poprechádzam sa po 5th Avenue. Je dlhá, plná ľudí, aut, budov... nič pre mňa. Šiel som sa pozrieť aspoň do Rockefellerovho centra, čo za tú dobu tí múdri ľudia vymysleli. Dokopy tam nič nebolo, len samé reklamy a predražené obchody. Zakladateľ tohto komplexu by sa aj v hrobe obracal... Ako som predpokladal, mama mi na to skočila, ešte ma aj poľutovala zo slovami, že to si aj myslela. Ďalší pekný dníček za mnou, ale mama mala ráno pravdu. Tie peniaze mi nevydržia donekonečna a ja budem musieť začať niečo robiť...
________________________________________
* malým vzhľadom na dvesto miliónov