DeletedUser
Hosť
Vidím orla ako sa vznáša na modrej oblohe opisujúc veľké kruhy. Na vrchných konároch stromu sa cítim presne ako ten orol. Cítim sa plný sily, cítim sa slobodne, som bližšie k oblohe.
Som snajper v Zóne.
Prilieta vrana. Slabučká, krídla ju ledva nesú. Je oslabená bohvie čím zo Zóny. Vyzerá ako keby bola unavená, istý cieľ na oblohe. Určite čoskoro umrie, buď sa stane časťou jedálnička ktoréhosi hladného stalkera, alebo ju skôr či neskôr uloví nejaký agresívny lovec oblohy.
Orol teraz prestal krúžiť, strhol svoje krídla smerom k bezmocnému vtákovi. S mocnými vystrčenými pazúrmi sa kĺže vzduchom k svojej obeti. Vrana nemá žiadnu šancu na únik.
O pár sekúnd je mŕtva vrana pevne uchopená v ostrých pazúroch víťazného orla.
Ja som ten orol.
Môj puškohľad sú moje oči. Moja tvár pomaľovaná kamuflážnymi farbami a maskovacie NBC oblečenie sú moje krídla, moja SVU snajperská puška sú moje pazúre. Som Lovec. Cítim sa plný sily, nie, ja som plný sily. Útočím vtedy, keď nikto netuší, lovím práve vtedy, keď sa lovený cíti v bezpečí. Idem po nich dňom i nocou.
Nemám žiadne výčitky. Či mutanti, či ľudia, pre mňa je to jedno – iba veľká hra – vystreľ a dostaneš cenu. Tí, ktorí sú pre mňa dobrí, sú moji spojenci. Tí, čo sú mojimi protivníkmi, zomrú. Počas času stráveného v Zóne som toho videl a zažil veľa. Videl zomierať som príliš veľa kamarátov, príliš veľa sporov a konfliktov, príliš veľa nepotrestaných zločinov. Videl som toho príliš veľa, aby som sa začal starať.
Nezvyknem meniť strany. Nevyberám si, či byť dobrý alebo zlý. Len vyčkávam na príležitosť, tak ako aj dôvod na to, aby som ich mohol loviť. Vždy len zabíjam.
Kedysi som bol vojak – snajper u Mariňákov a veľa času som slúžil svojej vlasti. Videl som priveľa zabíjania na to, aby som zistil, že život je veľmi krehký v porovnaní so zaokrúhleným kúskom kovu. Ja sám som zabíjal príliš veľa – moje dôvody boli tie, ktoré v mojom hľadáčiku stáli proti mne, mojej krajine a mojim kamarátom vojakom.
Som unavený z celého môjho života. Do Zóny som prišiel hľadať dôvody prečo žiť, a ešte stále hľadám.
Moja pozornosť sa obrátila k neďalekému hustému lesu. Celý deň bol akýsi tichý. Celý čas som hľadal cieľ, na ktorom by som si mohol trochu precvičiť streľbu a bolo mi jedno, či to bude mutant alebo človek, ktorý otestuje moju pohotovosť ako prvý. Doteraz som vo výhľade nemal nič... Doteraz.
Zbadal som pohybujúceho sa stalkera, nie príliš ďaleko.
Laserový zameriavač ukázal 574,54 metrov. Ale ukázal priveľa? Nie. Ukázal mi len to, že som na dostrel. Na dostrel tak, aby som mohol zabiť.
Zdvihol som moju snajperskú pušku, aby sa dala do práce. Moje pravé koleno sa pohlo, aby sa prispôsobilo pravej ruke, ktorú som oprel o pažbu mojej samoprebíjacej puške.
Ten stalker vyzeral oveľa mierumilovnejšie než ja, za puškohľadom. Vyzeral že má sotva viac ako osemnásť. Ten chlapec musí byť z niekade z okolia. Jeho blonďaté vlasy a biela tvár mi prezradili čo som vedel, že takéto črty tváre môže mať iba Ukrajinec. Má oblečený iba starý modrý vlnený sveter a vyblednuté zelené bavlnené nohavice. Usmial som sa. Každý na tomto svete vie, že Černobyľ je nebezpečné miesto. A očividne, tento chlapec nevie nič o radiácii.
Nevinnosť.
Našľapoval s opatrnosťou, v ruke zvierajúc nevýrazne farebný AK-47. ešte aj jeho držanie zbrane je zlé – jeho pravá ruka zostáva na spúšti a nie na hlavni samopalu. Jeho oči stále behajú sem a tam v očakávaní nebezpečenstva. Stará deravá umelohmotná fľaša od minerálky sa mu hompáľa na opasku, zavesená iba na malom kúsku nylonového lanka.
Nepotrebujem prílišnú predstavivosť, aby som zistil, že tento chlapec vyzerá ako hlupák, ktorý si na krk zavesí zvonček, ktorý zacengá pri každom jeho kroku, kedykoľvek sa pohne.
Potichu som sa zasmial. Je to nováčik, samozrejme.
Nováčika je veľmi ľahké zamerať...ale môžem ho zabiť? Nemám žiadne morálne zábrany, aby som to nespravil. Nemám nikoho, kto by mohol sledovať moje kroky, nikoho, kto by mohol na mňa ukázať prstom a povedať: „Pozri, to je zabijak – nováčik!“ Spravodlivosť ma tu nemá šancu dostihnúť. Nemám sa čoho báť. Jeho smrť pre mňa nebude znamenať nič, nič len ďalšie číslo, ktoré pribudne do dennej štatistiky mŕtvych stalkerov v Zóne, motív a príčina smrti neznáma a nemôže byť dokázaná.
Jediná vec, ktorú však môžem dokázať, je dokázať si sám sebe, že moje snajperské schopnosti sú stále na takej úrovni ako vždy, aj za cenu strateného života.
Ja nemám čo získať, ale on môže stratiť všetko.
Ten chlapec je tu z nejakého dôvodu. Mohol sem prísť preto, že jeho otec už viacej nedokáže zarábať peniaze. Alebo mohol ísť do zóny spoločne s otcom a stratil sa. Možno jeho otec už zomrel v Zóne, možno že to bol muž, ktorého som zabil včera, alebo pred dvomi týždňami, alebo možno pred mesiacom. Možno jeho rodina potrebuje peniaze, možno potrebuje peniaze pre chorú sestričku, na jej dennú dávku liekov. Je to zrejmé – jeho biedne oblečenie svedčí o chudobe tohto úbohého človeka.
Ako sa asi budú cítiť, keď umrie? Možno sa najprv budú obávať, že sa ich synovi, bratovi niečo stalo, keď celú noc nechodí domov a nakoniec v úzkosti si uvedomia, že chlapec už nikdy nepríde domov. Možno že mu v jeho neprítomnosti vystroja pohreb a budú oplakávať jeho stratu a možno že si budú vyčítať, že ho poslali do sveta plného nebezpečenstva, aké si ani nevie predstaviť, až pokým ho nezasiahne do hlavy, v jednom momente, v ktorom už bude príliš neskoro. A zvlášť, keď to ani nebude tušiť.
Ha, ja im teda poslúžim. Toto dieťa patrí naspäť domov a nie do Zóny.
Priložil som tvár k studenej kovovej pažbe mojej snajperskej pušky. Nastavil som si puškohľad na dostrel a podľa vetra. Som pripravený.
Pozrel som sa cez puškohľad.
Pásik bodiek v priezore nasmeroval presne na stred jeho hlavy. Som pripravený stlačiť spúšť.
Takže asi takto sa vždy cítili srbskí snajperi, keď strieľali ženy a deti v uliciach Kosova, presne ako som si vždy skúšal predstaviť, keď som tam hliadkoval pred rokmi.
Ten radostný pocit, že máte moc nad životom a smrťou niekoho iného, koho ani nepoznáte a absolútne vám na ňom nezáleží, nad niekým, kto ani netuší, že jeho život sa skončí v sekunde, potom, čo stlačíte spúšť.
Stlačil som ju.
Ozvalo sa prázdne „klik“.
Vyskúšam, či náboj zapadol do hlavne pušky. Nezapadol. Dobre.
Len si odskúšavam nezachytiť strelu, je to súčasť mojej každodennej praxe. Ako snajper, nezabíjam pre zábavu. Zabíjam len tých, ktorí mi odporujú. Vždy sa najprv uistím, či v komore nieje náboj predtým, než leziem na stromy, aby som mohol začať cvičenie mojich schopností.
Tento krát by som si mohol zapísať headshot, keby v puške bola guľka – bez debaty.
Som snajper v Zóne.
Prilieta vrana. Slabučká, krídla ju ledva nesú. Je oslabená bohvie čím zo Zóny. Vyzerá ako keby bola unavená, istý cieľ na oblohe. Určite čoskoro umrie, buď sa stane časťou jedálnička ktoréhosi hladného stalkera, alebo ju skôr či neskôr uloví nejaký agresívny lovec oblohy.
Orol teraz prestal krúžiť, strhol svoje krídla smerom k bezmocnému vtákovi. S mocnými vystrčenými pazúrmi sa kĺže vzduchom k svojej obeti. Vrana nemá žiadnu šancu na únik.
O pár sekúnd je mŕtva vrana pevne uchopená v ostrých pazúroch víťazného orla.
Ja som ten orol.
Môj puškohľad sú moje oči. Moja tvár pomaľovaná kamuflážnymi farbami a maskovacie NBC oblečenie sú moje krídla, moja SVU snajperská puška sú moje pazúre. Som Lovec. Cítim sa plný sily, nie, ja som plný sily. Útočím vtedy, keď nikto netuší, lovím práve vtedy, keď sa lovený cíti v bezpečí. Idem po nich dňom i nocou.
Nemám žiadne výčitky. Či mutanti, či ľudia, pre mňa je to jedno – iba veľká hra – vystreľ a dostaneš cenu. Tí, ktorí sú pre mňa dobrí, sú moji spojenci. Tí, čo sú mojimi protivníkmi, zomrú. Počas času stráveného v Zóne som toho videl a zažil veľa. Videl zomierať som príliš veľa kamarátov, príliš veľa sporov a konfliktov, príliš veľa nepotrestaných zločinov. Videl som toho príliš veľa, aby som sa začal starať.
Nezvyknem meniť strany. Nevyberám si, či byť dobrý alebo zlý. Len vyčkávam na príležitosť, tak ako aj dôvod na to, aby som ich mohol loviť. Vždy len zabíjam.
Kedysi som bol vojak – snajper u Mariňákov a veľa času som slúžil svojej vlasti. Videl som priveľa zabíjania na to, aby som zistil, že život je veľmi krehký v porovnaní so zaokrúhleným kúskom kovu. Ja sám som zabíjal príliš veľa – moje dôvody boli tie, ktoré v mojom hľadáčiku stáli proti mne, mojej krajine a mojim kamarátom vojakom.
Som unavený z celého môjho života. Do Zóny som prišiel hľadať dôvody prečo žiť, a ešte stále hľadám.
Moja pozornosť sa obrátila k neďalekému hustému lesu. Celý deň bol akýsi tichý. Celý čas som hľadal cieľ, na ktorom by som si mohol trochu precvičiť streľbu a bolo mi jedno, či to bude mutant alebo človek, ktorý otestuje moju pohotovosť ako prvý. Doteraz som vo výhľade nemal nič... Doteraz.
Zbadal som pohybujúceho sa stalkera, nie príliš ďaleko.
Laserový zameriavač ukázal 574,54 metrov. Ale ukázal priveľa? Nie. Ukázal mi len to, že som na dostrel. Na dostrel tak, aby som mohol zabiť.
Zdvihol som moju snajperskú pušku, aby sa dala do práce. Moje pravé koleno sa pohlo, aby sa prispôsobilo pravej ruke, ktorú som oprel o pažbu mojej samoprebíjacej puške.
Ten stalker vyzeral oveľa mierumilovnejšie než ja, za puškohľadom. Vyzeral že má sotva viac ako osemnásť. Ten chlapec musí byť z niekade z okolia. Jeho blonďaté vlasy a biela tvár mi prezradili čo som vedel, že takéto črty tváre môže mať iba Ukrajinec. Má oblečený iba starý modrý vlnený sveter a vyblednuté zelené bavlnené nohavice. Usmial som sa. Každý na tomto svete vie, že Černobyľ je nebezpečné miesto. A očividne, tento chlapec nevie nič o radiácii.
Nevinnosť.
Našľapoval s opatrnosťou, v ruke zvierajúc nevýrazne farebný AK-47. ešte aj jeho držanie zbrane je zlé – jeho pravá ruka zostáva na spúšti a nie na hlavni samopalu. Jeho oči stále behajú sem a tam v očakávaní nebezpečenstva. Stará deravá umelohmotná fľaša od minerálky sa mu hompáľa na opasku, zavesená iba na malom kúsku nylonového lanka.
Nepotrebujem prílišnú predstavivosť, aby som zistil, že tento chlapec vyzerá ako hlupák, ktorý si na krk zavesí zvonček, ktorý zacengá pri každom jeho kroku, kedykoľvek sa pohne.
Potichu som sa zasmial. Je to nováčik, samozrejme.
Nováčika je veľmi ľahké zamerať...ale môžem ho zabiť? Nemám žiadne morálne zábrany, aby som to nespravil. Nemám nikoho, kto by mohol sledovať moje kroky, nikoho, kto by mohol na mňa ukázať prstom a povedať: „Pozri, to je zabijak – nováčik!“ Spravodlivosť ma tu nemá šancu dostihnúť. Nemám sa čoho báť. Jeho smrť pre mňa nebude znamenať nič, nič len ďalšie číslo, ktoré pribudne do dennej štatistiky mŕtvych stalkerov v Zóne, motív a príčina smrti neznáma a nemôže byť dokázaná.
Jediná vec, ktorú však môžem dokázať, je dokázať si sám sebe, že moje snajperské schopnosti sú stále na takej úrovni ako vždy, aj za cenu strateného života.
Ja nemám čo získať, ale on môže stratiť všetko.
Ten chlapec je tu z nejakého dôvodu. Mohol sem prísť preto, že jeho otec už viacej nedokáže zarábať peniaze. Alebo mohol ísť do zóny spoločne s otcom a stratil sa. Možno jeho otec už zomrel v Zóne, možno že to bol muž, ktorého som zabil včera, alebo pred dvomi týždňami, alebo možno pred mesiacom. Možno jeho rodina potrebuje peniaze, možno potrebuje peniaze pre chorú sestričku, na jej dennú dávku liekov. Je to zrejmé – jeho biedne oblečenie svedčí o chudobe tohto úbohého človeka.
Ako sa asi budú cítiť, keď umrie? Možno sa najprv budú obávať, že sa ich synovi, bratovi niečo stalo, keď celú noc nechodí domov a nakoniec v úzkosti si uvedomia, že chlapec už nikdy nepríde domov. Možno že mu v jeho neprítomnosti vystroja pohreb a budú oplakávať jeho stratu a možno že si budú vyčítať, že ho poslali do sveta plného nebezpečenstva, aké si ani nevie predstaviť, až pokým ho nezasiahne do hlavy, v jednom momente, v ktorom už bude príliš neskoro. A zvlášť, keď to ani nebude tušiť.
Ha, ja im teda poslúžim. Toto dieťa patrí naspäť domov a nie do Zóny.
Priložil som tvár k studenej kovovej pažbe mojej snajperskej pušky. Nastavil som si puškohľad na dostrel a podľa vetra. Som pripravený.
Pozrel som sa cez puškohľad.
Pásik bodiek v priezore nasmeroval presne na stred jeho hlavy. Som pripravený stlačiť spúšť.
Takže asi takto sa vždy cítili srbskí snajperi, keď strieľali ženy a deti v uliciach Kosova, presne ako som si vždy skúšal predstaviť, keď som tam hliadkoval pred rokmi.
Ten radostný pocit, že máte moc nad životom a smrťou niekoho iného, koho ani nepoznáte a absolútne vám na ňom nezáleží, nad niekým, kto ani netuší, že jeho život sa skončí v sekunde, potom, čo stlačíte spúšť.
Stlačil som ju.
Ozvalo sa prázdne „klik“.
Vyskúšam, či náboj zapadol do hlavne pušky. Nezapadol. Dobre.
Len si odskúšavam nezachytiť strelu, je to súčasť mojej každodennej praxe. Ako snajper, nezabíjam pre zábavu. Zabíjam len tých, ktorí mi odporujú. Vždy sa najprv uistím, či v komore nieje náboj predtým, než leziem na stromy, aby som mohol začať cvičenie mojich schopností.
Tento krát by som si mohol zapísať headshot, keby v puške bola guľka – bez debaty.