• Deň nezávislosti 2020

    Milí kovboji a kovbojky! Vitajte na našich každoročných oslavách Dňa nezávislosti!
    Opäť je ten čas oslavovať slobodu v The West s kopou jedla, nápojmi a raketkami!
    Viac informácií si môžete prečítať tuto!

Príbehy Mattotaupu

Mám pokračovať ?

  • Áno, píš ďalej :)

    Hlasy: 84 75,7%
  • Nie, radšej nie :eezmurk:

    Hlasy: 27 24,3%

  • Celkový počet hlasujúcich
    111
Stav
Uzavreté pre ďalšie odpovede.
Či už niekto môj príbeh číta, alebo nie, píšem aspoň pre radosť :)

Obsah:
I. Kamaráti
II. Karavána
III. Prepad
IV. Pevnosť Robinson
V. Preteky
VI. Dobrodružstvo s pumou
VII. Bizóny a dieťa
VIII. Posol
IX. Tábor Konfederácie
X. Poľovačka
XI. Boj o Robinson
XII. Cesty dvoch mužov
XIII. Sitopanaki
XIV. Sunfort
XV. Zhromaždenie vojakov Únie
XVI. Mladík
XVII. Boj o Sunfort
XVIII. Obchod a lynčovanie
XIX. Nečakané stretnutie
XX. Dlhé putovanie
XXI. Správy
XXII. Galenit a ťažba
XXIII. Indiánska porada
XXIV. Medveď
XXV. Pretvárka vo Winrocku
XXVI. Obchodníci so zbraňami
XXVII. Červené Jelene a los (1. časť)
XXVIII. Červené Jelene a los (2. časť)
XXIX. Povýšenie
XXX. Obchody, obchody, obchody... (1. časť)
XXXI. Obchody, obchody, obchody... (2. časť)
XXXII. Kováčske majstrovstvo
XXXIII. Pevnosť ako sa patrí
XXXIV. ,,Vezmeš si ma ?"
XXXV. Josého rozprávanie
XXXVI. Tajné prípravy
XXXVII. Mattotaupov kúsok (1. časť)
XXXVIII. Mattotaupov kúsok (2. časť)
XXXIX. Posvätný strach
XL. Boj o Edward
XLI. Oči treba mať všade (1. časť)
XLII. Oči treba mať všade (2. časť)
XLIII. Vydarená lesť
XLIV. Všetko má svoj čas
XLV. Veľké očakávanie
XLVI. Prestrelka pri Fort Turkey
XLVII. Dva bizóny
XLVIII. Svadba
IL. Tučná odmena
L. Stretnutie pri splne
LI. Do pätice všetko dobré
LII. Prvá lekcia
LIII. Súboj
LIV. Schyľuje sa k búrke
LV. Ako išli Somerhalderovci na vandrovku
LVI. Nová zručnosť
LVII. Všetko sa začína
LVIII. Mastičkár
LIX. Hromy a blesky (1. časť)
LX. Stopárske umenie
LXI. Hromy a blesky (2. časť)
LXII. Zelenáč
LXIII. Havrany sa zlietajú
LXIV. Pozdrav od kapitána
LXV. Odchod
LXVI. Pacifická železnica
LXVII. Všetko alebo nič
LXVIII. Absarokovia
LXIX. Beh obratnosti
LXX. Bojovník (1. časť)
LXXI. Bojovník (2. časť)
LXXII. God Save the South

---
Väčšina indiánskych mien, hlavne tých, ktoré sú používané na začiatku príbehu je prebratých z knižnej série Synovia Veľkej Medvedice od Liselotte Welskopf-Henrichovej, ktorú som si v mojich začiatkoch obľúbil a odkiaľ som čerpal veľa inšpirácie. Medzi tieto prebraté mená patria Mattotaupa, Havandžita, Unčida, Sitopanaki, Slnečný dážď a Bizónia Kučera.
Preto aj dodávam, že ak by si z nejakého dôvodu Príbehy Mattotaupu dočkali knižnej verzie (bolo tu zopár komentárov tohto typu), už by to neboli Príbehy Mattotaupu, ale niekoho iného, keďže mená by museli byť zmenené. Rovnako by sa prepracovávali prvotné časti, ktoré sú neprehľadné a v porovnaní so súčasnosťou slabé (nenechajte sa odradiť).
Poďakovanie za tento stále vznikajúci príbeh patrí hlavne jednému človeku: Jakubovi Klocovi, môjmu spolužiakovi, ktorý dobrovoľne slúži ako beta-reader a s ktorým sme o tomto príbehu veľa diskutovali a ktorý mi ukázal veľa vecí. Poďakovanie patrí ale aj všetkým vám, čitateľom, ktorí ma povzbudzujete v písaní ďalej - či už svojimi pozretiami tejto témy alebo aj verejnými komentármi. Všetkým vám ďakujem.

Novinka: primitívna mapka, kde sa čo nachádza v mojom príbehu (dobre, priznávam, len rýchla práca v skicári :D)

No a teraz už snáď môžeme začať :)


--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------


Prológ
Lev a tiger. Dve obrovské zvieratá sa na seba vrhali v nepríčetnej zúrivosti. Ja som dúfal, že ani jedno z nich si nevšimne mňa skrytého v neďalekom kroví. Lev začínal získavať prevahu a hrozivo zreval, keď odrazu tiger jediným úderom mocnej laby zlomil levovi čeľusť a zaryl mu tesáky do hrdla. Vietor sa obrátil a tiger sa začal rozhliadať - či nie je na blízku niekto, kto by ho mohol o korisť obrať. Zavetril a zachytil môj pach. Pozrel sa do krovia a rozbehol sa smerom ku mne. V jeho očiach som videl číru zlobu. Prikrčil sa a vyskočil. V presvedčení, že ma tiger zožral som sa zobudil obliaty potom. Z môjho provizórneho nočného stolíka vedľa môjho slamenného matraca spadla na udupanú zem vlajka Konfederácie a tak som ju napravil. Kamarát, ktorý spával vedľa mňa v tom istom stane rozhrnul stanový dielec a dovnútra preniklo slnečné svetlo skorého rána.

I. Kamaráti

Bolo chladné jesenné ráno, keď sa chlapec vo svojom stane prebudil. Ako vždy, svižne vyskočil z postele a behom sa pustil k potoku neďaleko osady vykúpať sa. Studená voda ho dobre prebrala, keď zbadal, ako prichádza nejaký chlapec. To jeho kamarát Harka Tvrdý Kameň sa išiel tiež vykúpať - ako to mal vo zvyku už trinásť liet. Jeho kamarát Mattotaupa uzrel tiež trinásť liet, bol však o pár dní starší a obaja boli na svoj vek pomerne rýchli a inteligentní. Harka sa rozhodol , že skúsi svojho kamaráta prekvapiť. Ako sa tak zakrádal poza krovie, videl ako Mattotaupa pekne krauluje a užíva si ranné kúpanie. Plazil sa pokiaľ sa odvážil, aby ho kamarát neodhalil. A teraz skočil. Mattotaupa zareágoval rýchlosťou blesku, hoci to nečakal. Zaplával trochu doľava a schytil rybu ktorá mu akoby spadla do ruky. A šup ! Ryba letela vzduchom a trafila Harku priamo do čela. Obaja chlapci sa zasmiali a ešte si trochu povyvádzali vo vode. Potom vyšli, aby náhodou neochoreli a pekne sa vydrhli pieskom. Ten zotrel všetku špinu a dobre vyutieral kožu chlapcov. Následne vzali do rúk medvedí loj, rozotreli si ho na kožu. Vyšli od potoka naspäť k osade a stretávali ďalších chlapcov ako sa idú vykúpať, aj starších aj mladších, obďaleč videli aj húf dievčat ako sa ide kúpať do potoka trochu nižšie. V osade sa rozišli do svojich stanov. Mattotaupa vošiel do stanu svojho otca, ktorý ho už čakal. Jeho žena = Mattotaupova mama Unčida piekla nad malým ohniskom v strede stanu bizónie rebierko. Bolo ešte z jari, ale zásoby sa začínali míňať. Čoskoro bude jesenná poľovačka na bizóny, ktoré sú pre Indiánov veľmi dôležité. Mattotaupa sa tešil, ale vedel, že na poľovačku chodia iba muži a mládenci, ktorí uzreli aspoň štrnásť liet. Rebierko už bolo upečené do zlatohneda a tak si otec - Havandžita, bojový náčelník osady zobral kus rebierka. Jeho príklad nasledoval aj jeho syn a nakoniec aj Unčida. Raňajky boli výborné a Mattotaupa sa už tešil na dnešný deň.
 
Naposledy upravené :
Pokračovanie

II. Karavána

Keď dojedli, Havandžita povedal svojmu synovi: ,,Dnes má prejsť cez Severný priesmyk karavána dvadsiatich bledých tvári. Chceme ich prepadnúť. Četan ich so svojou skupinkou objavil niekoľko míľ severne od neho a išli na juh. Ak by si chcel vedieť viac, môžeš ísť sám za Četanom." Mattotaupu to zaujalo a tak vybehol zo stanu a išiel ku stádu mustangov, kde väčšinou Četan sedával. Bol to vysoký chudý mládenec, ktorý uzrel sedemnásť liet a bol synom Slnečného dažďa - mierového náčelníka osady Medveďov. Keď došiel ku stádu, pohľadal Četana, ale nenašiel ho. Išiel sa pozrieť do stanu kde býval, ale ani tam nebol. Spýtal sa jeho mamy, kam išiel a ona mu odpovedala, že išiel niečo uloviť do lesa. Mattotaupa si povedal, že počká kým sa Četan vráti. A netrvalo to dlho. O niekoľko minút vychádzal z lesa a mal cez plecia prehodené dva - ešte teplé - zajace. Išiel ich zaniesť do stanu a potom sa stretol s Mattotaupom. Ten mu povedal: ,,Otec mi povedal, že včera keď si išiel pozrieť na sever, videl si ako nejaká skupina bielych mužov ide k Severnému priesmyku zo severu. Vraj ich chceme prepadnúť... Kto to vlastne je ?" A Četan mu odpovedal: ,,Je ich dvadsať a majú so sebou tri vozy. Asi idú so zásobami do nejakej pevnosti... A každý z nich má revolver, aspoň tak sa nám zdalo a niektorí aj pušky. Preto ich chceme prepadnúť." Mattotaupa sa opýtal: ,,Ale keď ich je dvadsať a sú ozbrojení, premôžeme ich ?" Četan mu s figliarskym úsmevom povedal: ,,Pušky a revolvery sú silné a strieľajú na veľkú vzdialenosť, ale sú hlučné... Naše luky sú slabšie, ale nevydajú ani hlások. Keď pôjdu v noci cez priesmyk, prekvapíme ich". Mattotaupa odišiel a zvolal družinu Mladých Psov ktorej bol vodcom. Pribehlo k nemu zo dvadsať chlapcov a on im povedal, čo sa dozvedel. Spýtal sa ich, či by nechceli sami uvidieť tú karavánu na vlastné oči. Horlivo prikyvovali a už sa rozpŕchli rozpovedať rodičom, kam idú. Čoskoro vyrazili. Na svojich mustangoch vedeli dobre jazdiť. Veď sa to učili už od štyroch rokov ! Keď sa začali blížiť k priesmyku, kone nechali voľné sa pásť a sami utekali. Vyšli na blízku horu a tam ich uvideli; tri vozy s bielymi plachtami pomaly putovali cez nekonečnú prériu obkolesené húfom mužov. Mattotaupovi sa zdalo, že zazrel v jednom z vozov debnu, ale nebol si istý. Aj keď mal orlý zrak, len predsa to bolo ďaleko. Chlapci sa nevedeli vynadívať, ale po chvíli im Mattotaupa povedal, že by sa mali vrátiť do osady. Navyše mali nové informácie. Podľa toho akým tempom sa karavána pohybovala, cez priesmyk prejdu už za súmraku. Chlapci sa rozbehli naspäť asi jednu míľu, kde našli mustangy pokojne sa pásť. Vysadli na ne a cvalom sa pustili k osade. Cesta sa odrazu zmenila na preteky a každý chlapec uháňal na svojom koňovi ako vedel. Vo vedení išiel Mattotaupa, lebo mal naozaj rýchleho koňa. Keď dorazili do osady, všetko rozpovedali Havandžitovi, keďže on rozhodoval o tomto prepade - bol predsa vojnový náčelník osady. Chlapcov pochválil a zvolal bojovníkov do stredu osady. Tam im povedal: ,,Vyrazíme, keď sa slnko začne skláňať za obzor. A keď budú prechádzať cez priesmyk, naše šípy, oštepy a tomahawky sa zabodnú do Modrých kabátov. Pôjdeme polovica bojovníkov, druhá polovica zostane osade keby sa niečo stalo... Keď bude čas, opäť vás zvolám. Zatiaľ sa pripravte !"
 
Naposledy upravené :
Však ak chceš, prečítaj si, rovnaké nenájdeš ;) Ale ak stále neveríš, presvedč sa. Zároveň pridávam ďalšiu časť:

III. Prepad

Slnko sa práve skláňalo za hory keď z malej stanovej osady blízko lesa vyšiel húf obnažených jazdcov (iba s bedrovým pásom) pomaľovaných červenou farbou, mieriaci na sever. Zo šesť-sedem míľ severnejšie sa muž menom George Clany obliekal do svojho čierneho plášťa. Keď vyšiel z voza, povedal jednému mužovi: "Bill, to je ale kosa, čo ?" Bill povedal: "Veru, takúto chladnú noc som nečakal a vlastne som takúto chladnú noc ani nevidel" Bill Clany - Georgeovom brat - bol pevne stavaný chlap s červenými vlasmi a jazvami po tvári a rukách ktoré svedčili o mnohých bojoch a skúsenostiach. Pomaly sa blížili k priesmyku ktorý v tme vyzeral akoby nemal vrchu. George sa na zahriatie napil svojej whiskey a dal aj Billovi ktorý sa s úsmevom napil. Bill ktorý karavánu viac-menej ovládal vydal rozkaz: "Zrýchlite ! Rád by som prešiel cez ten priesmyk ešte túto noc a utáboril sa za ním... Takýmto tempom... No, švihajte !" A karavána zdvojnásobila tempo. Priesmyk sa blížil a bol vzdialený už iba nejakej pol míle. A práve vtedy sa posledný Indián dostavil na svoje miesto. Nič netušiaca karavána sa priam rútila do náručia Indiánom. Havandžita ktorý bol sám v boji sa pousmial: "Nás je dvakrát toľko čo ich... Tie vozy budú naše" Do priesmyku vošiel jazdec a takmer hneď sa obrátil smerom ku karaváne. Hlásil Billovi: "Pane, priesmyk vyzerá čistý, aj keď zdalo sa mi že som začul taký čudný zvuk... akoby sa na nejakom luku napínala tetiva ale bolo to úplne tichučké, takže som si nie úplne istý." Bill pokýval hlavou na znak, že rozumel. Niečo povedal a vzápätí mal každý v ruke revolver, štyria aj pušky. Karavána práve vošla do priesmyku. A odrazu ticho preťal zvláštny zvuk a v krku jedného chlapa sa objavil šíp. Bill k nemu pribehol. Chlap bol namieste mŕtvy - volal sa Fred Jackson, ale všetci ho volali Red Fred - a Bill mu zavral oči, vytiahol šíp a preskúmal ho. Bol skúsený a čo-to vedel a hneď spoznal že je to indiánsky šíp. Ak sa nemýlil, patril Dakotom, podkmeňu Teton-Dakotom a ďalej Oghalom. Ale presne nevedel určiť konkrétnu skupinu. Šíp mal pri hrote háčik, aby sa nedal vybrať bez mäsa, teda to bol bojový šíp. Bill hneď vykríkol rozkazy a chlapi zvalili vozy a urobili si hradbu. Medzitým ako Bill skúmal šíp, Havandžita napomenul jedného bojovníka, prečo tak skoro vystrelil. Vraj sa nevedel dočkať, ale Havandžitu neobmäkčil... Havandžita sa naňho mrazivo pozrel a opäť začal pomocou vtáčich zvukov vydávať rozkazy. Odrazu vyletelo z jednej strany päť šípov a štyri trafili cieľ. Hneď nato zazneli výstreli a dvaja Indiáni padli, hoci boli dobre krytí. A vtedy to celé začalo. Severným priesmykom - ako ho Indiáni volali - sa ozval bojový pokrik Dakotov, na druhej strane zase rev a kliatie... Rachotili výstreli, lietali šípy aj tomahawky, ozývali sa posledné vzdychy chlapov pred tým ako odišli do večných lovíšť. Sám Havanžita zneškodnil troch chlapov. Všetko sa to dialo za tmy, takže necvičené oči nevedeli rozoznať kde je priateľ a kde nepriateľ. Po dlhej chvíli bojovania sa ozval ešte posledný výstrel a vyľakané erdžanie koňa ktorý ťahal aj s druhým koňom jeden z vozov. Celým priesmykom sa hneď ozval víťazný pokrik Indiánov a začali počítať svoje straty, lúštili ktorý šíp komu patrí - každý Indián mal iné šípy - a napokon začali prehľadávať vozy. Jeden bol plno naložený debnami s čiernym práškom, ktorý bledé tváre volali pušný prach, v druhom zase bolo plno nábojov a v treťom viezli vrecia plné múky, ovsu, pšenice a iných potravín. Indiáni roztriedili čo potrebujú a čo nie. Vzali si všetky revolvery, pušky, pušný prach, náboje, kone ktoré ťahali vozy (jeden im chýbal ale rozhodli sa že ho potom pohľadajú) a kus mäsa ktorý našli vo voze s potravinami. Zvyšok tam plánovali nechať. Všetko dali na jednu kopu - aj telá mŕtvych belochov, aj drevo z vozov, plachty, potraviny, sedlá a všetko čo nepotrebovali. Všetko zapálili a Severný priesmyk ožiarili plamene. Je pravda, že to bolo kruté, ale neboli civilizovaní a okrem toho, Indiáni boli naučení vracať to, čo dostali. Či to bolo už dobré alebo zlé. No a biele tváre nielen spálili ich pozostatky, pred tým ich ešte zohavili ! Takže od Indiánov to nebolo nechutné gesto - aspoň nie oproti belošskému. Keď sa rozhodli hľadať jedného koňa ktorý niekde zmizol, medzi stopami po boji objavili aj konské stopy s jazdcom belochom. Havandžita sa opýtal jedného Indiána koľko belochov dali na kopu a on povedal že devätnásť. Takže jeden predsa len musel ujsť. Viac sa oňho už nestarali. Odniesli korisť ku koňom, vysadli na ne a za svitania sa tridsaťtri jazdov vydalo pomalým tempom na juh aj so svojimi siedmymi mŕtvymi kamarátmi.
 
Naposledy upravené :
Pokračovanie

IV. Pevnosť Robinson

Keď jazdci dorazili do svojej osady, začali sa v nej miešať pocity šťastia so smútkom, radosť so žiaľom a opustenosťou. Veď boli mŕtvy siedmi bojovníci ! Tieto straty bude treba nahradiť, ale nebude to ľahké. Ale zároveň prepadli kolónu nepriateľov a zmocnili sa ich zbraní a streliva ! Ženy zavesili mŕtvych bojovníkov do plachiet na tyče na kopec, lebo podľa Indiánskej tradície sa nebohý už nemal dotknúť zeme. Keby ho dali prinízko, zožrala by ho divá zver. Ako tak trúchlili, tancovali na uzmierenie duchov bojovníkov aj sa radovali, ďaleko na severovýchode, dobrých dvadsať míľ práve prichádzal do pevnosti Robinson jazdec na uštvanom hnedákovi. Mal červené vlasy a veľa jaziev. Jednému vojakovi posunkom kývol a ten hneď odviedol hnedáka do stajne a postaral sa oňho. Muž sa hneď vybral k hlavnej budove v pevnosti. Privítal ho hlboký hlas: "Á, kapitán Clany, aké prekvapenie. Kde je vaša karavána ? Prišla nám správa z pevnosti Ticondreroga, že sem má prísť dvadsať mužov, tri vozy naplnené nábojmi, pušným prachom a potravinami - pod vaším velením." Kapitán Clany zamrmlal: "Bol to masaker, nikto neprežil. Majú naše kone, vozy,... Indiáni..." Na tvári muža s hlbokým hlasom sa zračil údiv. "Indiáni ? Ako je to možné... Naozaj ste prežili iba vy ?" Clany prikývol. V jeho tvári bol zármutok, sklamanie a hlavne smútok. Potom povedal: "Major Williamson, prišiel som tam o brata. O brata - o moju jedinú rodinu..." Major s ním súcitil. Ešte nevidel muža, ktorý by bol takto zničený smútkom. A už vôbec nie kapitána. "Chodte si odpočinúť. V kásarniach je pre vás pripravené lôžko. Vojaci sa potešia, keď vás uvidia." Bill Clany prikývol a vyšiel z miestnosti do kasární. Major Charles Williamson si odpil zo svojej kávy, poprechádzal sa po miestnosti, premýšľal a potom sa vrátil ku svojmu stolu a začal písať list. Keď bol hotový, dal zavolať posla, odovzdal mu ho a povedal, aby ho čo najskôr zaniesol do pevnosti Ticondreroga. Posol - volal sa Pitt - iba prikývol, zobral list do kabáta a behom vyšiel z kancelárie do stajní neďaleko zadnej hradby. Zobral si svojho koňa a ako strela odcválal z pevnosti. Čoskoro sa stratil za jedným kopcom. Zvečeriavalo sa a čoskoro bol celý kraj sa ponorený do nepreniknuteľnej tmy.
 
Naposledy upravené :
V. Preteky

Na ďalší deň Mattotaupa zvolal Mladých psov a rozhodli sa, že si dajú preteky. Dokonca sa pridali aj Červené Jelene - staršia družina, ktorej bol vodcom Četan. Najprv budú súťažiť Mladé psy a druhá družina bude dávať pozor či sa nedeje niečo proti pravidlám a potom sa to vymení. Mattotaupa si zobral svojho koňa - mladého a silného strakatého tátoša, ktorý rýchlosťou vynikal ešte aj medzi indiánskymi koňmi - kone belochov sa s nimi nemohli ani porovnávať. Ale aj tak boli aj rýchlejšie kone, ale tie mali bojovníci - tým sa viac zišli ako "deťom". Určili si trasu; vyštartujú v osade, prejdú cez potok, potom pôjdu krížom cez les asi míľu, bude nasledovať dlhá rovina, ktorá ma spoň tri a pol míle a potom musia vyliezť do pomerne strmého kopca, kde bude cieľ. Takúto istú trasu majú aj Červené Jelene, ale pôjdu opačným smerom - od kopca do osady. Na pretekoch sa išlo zúčastniť 24 chlapcov a mládencov. 16 ich bolo z Mladých psov, ďalších 8 tvorili členovia Červených Jeleňov. Keď sa o tejto udalosti dopočuli v osade, prišlo sa pozrieť pár žien a detí ktoré práve nemali nejakú dôležitú prácu, dokonca zo svojich stanov vyšlo aj niekoľko bojovníkov. O chvíľu šestnásť koní s jazdcami stáli na "štartovacej čiare". Boli medzi nimi aj Mattotaupa a Harka Tvrdý Kameň. Ochvíľu Indián Bizónia Kučera skríkol, čo bol pre všetkých povel. Preteky sa začali. Šestnásť mustangov sa s ľahkosťou prenieslo ponad potok a začali kľučkovať medzi stromami. Vo vedení boli Mattotaupa a Harka Tvrdý Kameň, lebo boli z družiny najobratnejší a ich kone boli veľmi rýchle. Čoskoro prešli les a ocitli sa na prérií. Už z tade bolo vidieť cieľ - v diaľke sa týčil kopec, na ktorom bolo vidieť jazdcov. To nejaké Červené Jelene boli tam a čakali na víťazov. Bol medzi nimi aj Četan a dokonca aj jeho otec Slnečný dážd. Chlapci sa rútili k cieľu veľkou rýchlosťou. Prešla len chvíľka a už Mattotaupov kôň súperil s Harkovým na strmom svahu kopca. Čoskoro dorazili aj ostatní jazci a všetci sa snažili vyškriabať nahor. Tri kone sa potkli a spadli, dva iné kone zastrečkovali a jazdci z nich spadli. Mattotaupa išiel tesne za Harkom ktorého kôň si zvolil trošku ľahšiu cestu. Ale keď išiel hore, odrazu sa mu hlina pod nohami posunula a on išiel jemne dozadu. To však stačilo, aby ho Mattotaupa predbehol. Harkov kôň sa však rýchlo vzchopil a začínal doháňať svojho kamaráta-súpera. Oba kone vyskočili na vrchol kopca v rovnakej chvíli, ale Mattotaupov mal pevnejšiu pôdu pod nohami a tak sa mohol viac odraziť - to sa prejavilo aj na rýchlosti letu koňa. Mattotaupov kôň prešiel cieľom prvý ale hneď na to sa zjavil aj Harkov. Porodcovia uznali za víťaza Mattotaupu a jeho koňa, ale Harku uznali ako hneď druhého - čo bola pravda. Harka Tvrdý Kameň však svojmu kamarátovi nezávidel, naopak - zagratuluvol mu, čo mu Mattotaupa opätoval. Kým všetko vyhlásili, Červené Jelene sa postavili vedľa seba na koňoch a pripravili sa na jazdu. Bizónia Kučera opäť dal signál a druhá časť pretekov sa začala. Četan vyhral. Ako odmenu dostal od otca nového koňa, čo sa podarilo aj Mattotaupovi.
 
Naposledy upravené :
VI. Dobrodružstvo s pumou

Mattotaupa chcel ísť vyskúšať svojho nového koňa. Aby nebol sám, išiel sa spýtať Četana, či by nešiel s ním - veď aj on mal nového koňa. Povedal, že aj on mal také úmysli a že jeho otec Slnečný dážď ho chce vidieť tiež, teda pôjde s nimi. Mattotaupa išiel za Slnečným dažďom a nenápadne mu naznačil, že by nemusel ísť s nimi - chcel sa s Četanom vyblázniť. Ale Slnečný dážď trval na svojom. Pripravili si kone - Mattotaupa a Četan úplne nové - a vydali sa na cestu. Mierili na sever k Severnému priesmyku, trochu okolo neho jazdiť a potom sa vrátiť do osady. Vydali sa teda na sever po prérií a čoskoro sa ukázala rýchlosť, obratnosť a výdrž koní. Boli to mladé len nedávno skrotené (aj to len na polovične) mustangy. Bolo síce vidieť, že im ešte chvíľu potrvá, kým si zvyknú na svojich nových pánov, ale nebude to trvať veľmi dlho. Četan sa na svojom koňovi odvážil mu ísť - samozrejme za jazdy - pod brucho držiac sa iba nohami, čo vedel aj Mattotaupa ale na tomto koni sa to ešte neodvážil. Nebol naň zvyknutý a teraz obdivoval Četana ako už mnoho krát, ale nikdy mu nezávidel. Iba sa tešil z toho, že Četanovi sa niečo podarilo a vždy si zaumienil že sa to tiež naučí. Už sa blížili k Severnému priesmyku. Od nedávneho prepadu sa to tam veľmi nezmenilo. Kamene tam stáli ako zvyčajne a z tenkého priechodu žiarilo svetlo. Odrazu začuli zvuk, ktorý by necvičené ucho nezačulo. Bolo to, akoby sa nejaké zviera obtieralo o kameň. Nevedli to pochopiť, dokonca ani skúsený bojovník ako Slnečný dážď nevedel, čo to môže byť. A potom sa to ozvalo znovu. Ak tam naozaj bolo zviera, malo srsť. Bol to veľmi jemný zvuk ale čím viac nad tým rozmýšľali, tým viac boli bezradnejší a nechápali čo to je. Odrazu spoza skaly vyskočila obrovská mačkovitá šelma. Bola väčšia ako rys a jej atletické telo mierilo na Slnečného dažďa. Ani on nestihol zareagovať a obrovské zuby sa mu zahryzli do tela. Vtedy už letel do tela Četanov šíp a hneď za ním aj Mattotaupov. Strieľali, dokonca aj Slnečný dážď vytiahol z posledných síl nôž a vrazil ho tomu zvieraťu do kožucha medzi rebrá. A hneď sa do nej zaryli ďalšie šípy od Mattotaupu a Četana. Puma hrozne zrevala, ale začali ju opúšťať sily. Tak isto to však bolo aj so Slnečným dažďom. Po chvíli boja puma padla mŕtva na zem. Četan sa snažil oživiť otca, ale už bolo neskoro. Mierový náčelník osady bol mŕtvy. Četan si ho iba pritisol na hruď a ticho nariekal. Potom preskúmali pume zranenia a zistili, že ju zabila práve jej obeť. Šípy mládencov iba urýchlili smrť, ale rozhodujúcu ranu dal nôž nebohého. Rozhodli sa, že kožušina z tejto nádhernej samice poputuje so Slnečným dažďom do večných lovísť. Četan si zobral pumine zuby a Mattotaupa pazúry. Rozhodli sa, že si z nich vyhotovia náhrdelníky. Posadili mŕtveho na jeho koňa, ktorý si prekvapivo nesplašil keď puma vyskočila. Podopierali ho z oboch strán, aby náhodou nespadol a pomaly sa pustili naspäť do osady. Cestou sa rozprávali, čo robila puma v Severnom priesmyku. Je pravda, že niekedy sa pumy zatúlajú aj do týchto oblastí, ale ľuďom sa vyhýbajú. Musela byť asi vyhladovaná, alebo čo... Jej telo však vyzeralo dobre zásobované. Keď dorazili do osady, všetko vyrozprávali. Ženy hneď dali pozostatky Slnečného dažďa do pumej kože, ktorú šikovne stiahli a potom ho do nej zavesili ako to zvykli robiť. Potom chcel Havandžita podrobne vedieť, ako sa to všetko prihodilo. Mattotaupa a Četan všetko podľa pravdy vyrozprávali, nič nepridalo ani nič nezamlčali. Četan mal aj staršieho brata - Bizóniu Kučeru - ktorý už bol bojovníkom. Stan po otcovi teda prevezme on. Havandžita rozhodol, že na ďalší deň si zvolia nového mierového náčelníka. Pre Indiánov to bola neľahká strata. Najprv sedem bojovníkov pri prepade, teraz jeden z najlepších mužov. Mäso z pumy spravodlivo rozdelili medzi Havandžitov stan a stan Bizónej Kučery. Četan a Mattotaupa sa čoskoro pustili do výroby svojich náhrdelníkov.
 
Naposledy upravené :
VII. Bizóny a dieťa

Prešlo pár dní každodenného indiánskeho života. Samozrejme, ako každý človek, Indiáni aj jedli. A v tom to bolo. Pre Indiánom boli základom potravy bizóny. Tie sa lovili na jar a jeseň, keď bizóny migrovali. Jeseň pokročila, ale po bizónoch nebolo ani stopy. Je pravda, že odkedy prišli bieli muži, bizóny sa ukazovali menej a v menšom počte, ale vždy sa napokon ukázali. Ale tento rok, akoby sa pozabudli na severe a nechcelo sa im sťahovať južnejšie aby prečkali zimu. Indiáni sa pýtali, kto za to môže. A v tom prišiel šaman so zaujímavým názorom. Bol už starý a skúsený, ale vždy bol trochu naladený proti Havandžitovi. Totiž, keď si dedina volila nového bojového náčelníka, ktorým chcel byť terajší šaman, dali prednosť ešte vtedy mladému Havandžitovi a staršieho muža nezvolili. Tomu pripadlo šamanstvo. No a keď mohol, tak kvôli tomuto incidentu sa snažil tak nenápadne zosmieštniť náčelníka, ale tak, aby to nikto nebral ako priame zosmiešňovanie - za to by ho mohli vyhnať. No a teraz povedal, že to sa im duchovia bielych tvári snažia pomstiť, lebo ich prepadli. Ale Havandžita ho nepočúval. Aj on vinil bielych mužov, ale nie duchov, ale tých živých. Odkedy začali stavať chodník pre ohnivého tátoša aj cez celoročné prte bizónov, tak keď na ne natrafili, postrieľali ich svojimi puškami - tie bizóny. A tak sa podľa tradície bojovníci navliekli do bizónich koží a na hlavu si dali rohy a začali napodobňovať bizóny rôznymi zvukmi a pohybmi. Krútili sa do kruhu okolo táborového ohňa a spievali: "Dobrý duchu daj nám bizóny, bizóny, bizóny, dobrý duchu náš". A takto dokola. Keďže zásoby začínali kriticky ubúdať a družina Mladých psov chcela pomôcť, začali v potoku neďaleko osady loviť ryby. Iba si zobrali prúty z vŕb ktoré rástli okolo potoka, vytrhali koňom z chvostov pár chlpov a iba z týchto dvoch vecí si stvorili akú-takú udicu. Každý deň sa z nich stávali rybári. Náčelník a bojovníci ich pochválili, ak práve netancovali ako bizóny a spravodlivo porozdeľovali ryby do všetkých stanov. Indiáni snorili kade tade, len aby objavili bizóny, ale tie sa neobjavovali. O pár dní však len predsa prišiel Četan so správou: "Na juhu, asi tak desať míľ od toho kopca kde boli preteky, sme objavili stredne veľké stádo bizónov. Je to asi tak päťsto kusov. Na naplnenie zásob na zimu to postačí." Indiáni sa potešili a začali sa pripravovať na poľovačku. Mattotaupa bol trochu sklamaný, pretože nemohol ísť ešte na túto veľkú poľovačku. V tom však prišla správa, ktorá ho úplne rozveselila. Jeho mama Unčida čakala bábätko ! Pravda, už skôr si všimol že jej trošku narástlo brucho, ale povedal si že to iba pribrala. Keď však začala cítiť malé kopančeky, už nič nemohlo vyvrátiť ich presvedčenie.
 
Naposledy upravené :
VIII. Posol

Pitt Black bol na ceste už šiesty deň. Ako posol mal mladého, vytrvalého a aj pomerne rýchleho koňa. Cesta z pevnosti Robinson do pevnosti Ticondreroga by mu mala trvať týždeň. Zajtra tam teda dorazí. Zatiaľ mal celkom pokojnú cestu - každý deň si niečo ulovil, buď nejakého zajaca, alebo ryby, kôň mal tiež dosť jedla a nikto ho nenapadol. Za celú cestu vlastne nevidel ani živej duše. Zvečeriavalo sa a on si začal hľadať nejaké miesto, kde by prenocoval. Čoskoro objavil malú jaskyňu, kde pretekal úzky potôčik. Napil sa a trochu si zajedol - mal ešte zásoby. Potom skontroloval koňa, list a napokon si ľahol na prikrývky. Zobudilo ho svitanie slnka a tak hneď vysadol na koňa a pustil sa ďalej. V tento deň už chcel doraziť do cieľa. S malými zástavkami stále cválal, keď okolo poludnia zacítil dym. Nie však nejaký malý ohníček, ale riadnu vatru. Blížil sa k pevnosti. Popchol koňa a zrýchlil. A ochvíľu ju uvidel; pevnosť Ticondreroga sa týčila na rovine úplne nedobytná. Drevené hradby boli vysoké aspoň päť metrov a mali aj železné časti. V každom rohu sa týčila veľká veža a dve malé boli pri bráne - tá bola medzi nimi. Spoza hradieb vyčnievala strecha hlavnej budovy a nejaká veža s cisternou. Aspoň tak to z diaľky vyzeralo. Pitt sa pustil ďalej a čoskoro začul výkriky - to stráže oznamovali jeho prítomnosť. Vztýčil pravú ruku bez zbrane nad hlavu, zamával ňou a potom ešte pre istotu vztýčil bielu zástavku. Aby každý vedel, že prichádza v mieri. Zastal pred bránou a hlboký hlas sa opýtal: "Kto si, z kade prichádzaš a čo chceš ?" On povedal: "Volám sa Pitt Black, som posol a prichádzam so správou z pevnosti Robinson." Brána sa s vrzgotom otvorila a namierili naňho tri pušky. Ochvíľu ich vojaci zložili a pozvali ho dnu. Pitt vošiel aj s koňom, ktorého chcel zaviesť do stajne. Vtom však začul niečo, čo mu k pevnosti nesedelo. Vodu. Tečúcu vodu. Išiel za zvukom hlbšie do pevnosti. Minul veľkú vatru, kasárne, hlavnú budovu, tú veľkú vežu s cisternou, niečo čo vyzeralo ako obchod, aj sklad. Stajne však nevidel. A vtedy zbadal zdroj zvuku. Úplne vzadu tiekol potok. Viedol cezeň drevený most, široký asi dva metre a za ním boli na rovine stajne. Mali to dobre vyriešené. Pár koní sa napájalo, iné práve jedli seno ktoré im dali vojaci. V tejto pevnosti bolo aspoň 300 vojakov. Toto bola nedobytná pevnosť Únie. Odviedol koňa cez most a poprosil jedného vojaka, aby sa oňho postaral. Potom odkráčal k tej veľkej budove s veliteľstvom a vyhľadal generála. Generál práve čítal nejaké noviny. Pozrel na Pitta a povedal: "Predpokladám, že ste posol... je tak ?" Pitt mu poslušne odpovedal: "Áno, pane. Mám pre vás list od majora Williamsona. Počkajte..." Pitt zašmátral v kapse a potom vytiahol trošku pokrčenú obálku: "Á, tu je. Nech sa páči, pane." Generál hneď vzal obálku do ruky, otvoril ju a začal si čítať obsah. Pri tom si pomrmlával: "Karavána... Mŕtvi ...Bodaj by tých prašivých Indiánov porantalo... Clany... Posily ?" Potom sa nahlas spýtal Pitta: "Major chce do pevnosti Robinson posily ?" Pitt povedal: "Áno, pane. Je nás tam málo a zásoby dochádzajú." Generál otočil list a na druhú stranu začal niečo písať pevným písmom. Pitt sa potešil, že bude mať hneď odpoveď. Keď generál dopísal, povedal poslovi: "Tu je odpoveď. Môžete tu chvíľu zostať ak chcete. Ale odkážte majorovi, že posily nemôžeme poslať. Konfederácia sa pohne. Teraz musia byť vojaci tu !" Pitt sa trochu smutne zamračil, prezval list a dobre si ho uschoval. Povedal si, že tento deň bude ešte v pevnosti a vyrazí až zajtra. Zatiaľ si poobzeral pevnosť. Naozaj to bolo vynikajúce: presne 300 vojakov, piati kapitáni dokonca aj jeden generál a v sklade toľko zásob, že by ich mohli obliehať hádam aj mesiac. Toto je pevnosť ako sa patrí ! Nie ako tá... Pitt začal premýšľať. Ak sa Konfederácia chystá zasadiť ďalší úder a skúsiť dobyť ďalšie pevnosti, čo ak pôjdu aj do Robinsonu ? Veď tam je iba okolo šesťdesiat mužov a ak Konfederácia pošle nejakú stovku... Alebo pôjdu sem ? Kto vie... Pitt sa už na to snažil nemyslieť, ale veľmi sa mu nedarilo. Na druhý deň si zobral svojho koňa, ktorý si už trochu odpočinul - podobne ako jeho pán. Brána sa opäť s vrzgotom otvorila a spoza šesť metrových hradieb - Pittovi sa najprv zdalo päť metrov, ale potom sa dozvedel že hradby sú ešte vyššie - vycválal do prérie osamelý jazdec.
 
Naposledy upravené :
IX. Tábor Konfederácie

Keď chceme pokračovať v našom príbehu, musíme sa vrátiť o nejaký týždeň-týždeň a pol dozadu. Práve bolo ráno. Nevie sa, či mal generál v pevnosti Ticondreroga iba predtuchu, alebo správu od špehov. Ale šestnásť míľ južne od pevnosti Ticondreroga bol postavený tábor. Ale aký ! Nie len pár stanov, ohradené tŕňmi. Bolo tu dvesto vojenských stanov - v každom žili dvaja vojaci - dva poručícke a jeden kapitánsky. Kapitán, ktorý velil tomuto táboru sa volal John Alfred Blair. Bol to vysoký chudý chlap, ale veľký vlastenec. Narodil sa v holandskej lekárskej rodine a sám vyštudoval medicínu. Ale z konfederačného poľného lekára sa stal postupne kapitán. Sláva mu trochu stúpla do hlavy, to je pravda, ale inak to bol múdry človek ktorý sa vedel takmer vždy vynájsť. Tábor bol obkolesený malými hradbami, ktoré by nevydržali ani keby do nich vrazil rozzúrený jeleň. Takto tu táborili už dva týždne a žili normálny životom. Snažili sa na seba nepútať pozornosť, čo sa im aj dokonale darilo. Práve teraz kapitán rozmýšľaľ, nad novým plánom. Prechádzal sa po stane, hrýzol si pravý ukazovák a hľadeľ do zeme. Z času na čas si tlmene zanadával, keď objavil nejakú chybu v nejakom pláne a vtedy si mimovoľne zahryzol do prsta. To ho zabolelo, ale nenapadlo ho si prst z úst vytiahnuť, iba rozmýšľaľ ďalej... Ako tak rozmýšľal, niečo ho napadlo. Začal rýchlejšie chodiť a počul tlkot svojho srdca, ktorý sa zrýchlil. Začal byť veselší. Veď jeho taktika teraz nemá chybu ! Čím skôr to zariadi, tým lepšie. Hneď vybehol zo svojho stanu a zakričal z plných pľúc: "OKAMŽITÝ NÁSTUP !" Stovky vojakov sa začali schádzať a trvalo ešte niekoľko minút kým sa aj tí, ktorí bol napríklad na love, alebo niekde inde dostavili. Postavil sa pred nich a začal vykladať: "Prišiel som na niečo nové. Severne, niekoľko míľ od nášho tábora je veľká pevnosť Ticondreroga. Je ich tam menej ako nás, ale od generála mám iný rozkaz, ako dobyť Ticondrerogu. Aspoň zatiaľ. Rozdelíme sa na tri skupiny. 100 vojakov z prvej skupiny zostane v tomto tábore. Ďalších 150 vojakov z druhej skupiny pôjde na severozápad. Počul som, že je tam nejaká pevnosť. No a posledných 150 vojakov pôjde pod mojím velením ďaleko do pevnosti Robinson. Tento plán mám už dlho, ale pred chvíľou som premyslel do posledných podrobností aj dobývanie. Cesta na severozápad by vám mala trvať nejaké 4 dni, možno 5 dní. Pôjdete pod vedením poručíka Clemensa. Táboru zatiaľ bude veliť poručík Nicholson. Moja skupina by mala cestovať približne týždeň aj pár dní. Vyrazíme na poludnie. Dovtedy vás rozdelím na tie skupiny. Poprosím našich dvoch poručíkov, aby prišli ku mne. Zatiaľ je rozchod. Prosím páni, podte do môjho stanu." Tam im vysvetlil, aký má plán. Vojaci sa zatiaľ najedli, pospomínali na staré časy a nevedeli či budú žiť aj o dva týždne. Dúfali, že áno. Každý sa snažil normálne pracovať, ako nič, ale neveľmi to šlo. Po nejakej hodine vyšli traja muži zo stanu a kapitán začal zadeľovať vojakov do skupín. Na presné poludnie vyšli z tohto veľkého tábora dve skupiny. Tábor sa zmenšil, keďže si vojaci stany brali a ubudlo aj dreva z hradieb. Aj to si pobrali. Ak by ste chceli vedieť, práve v tom okamihu ulovil Mattotaupa krásneho lososa a Pitt práve zahryzol do teplého zajaca.
 
Naposledy upravené :
X. Poľovačka

Indiáni už boli pripravení. Vyrazili pod vedením Havandžitu. Keďže nešlo len o pár kusov, išli normálne - na koňoch. Poloskrotené indiánske mustangy sa hneď zaúčali tomuto "športu". Keď totiž začuli bizónie zvuky, cítili prach a Indiáni im dali povel a začali aj kričať svoj pokrik, kone už automaticky vedeli čo robiť. Po niekoľkých minútach stádo uvideli. Hnedé chrbty a lesknúce sa rohy sa pomaly pohybovali. Bolo vidieť mocných samcov, samice ale aj mladé teľatá. Indiáni mali taký nepísaný zákon, že nikdy nesmú uloviť ešte mláďa. Indiáni sa potichu blížili k stádu. Stádo odrazu zastalo. Samec na čele asi vycítil hrozbu. A vtedy to začalo. Do ticha zazvučalo množstvo tetív a takmer hneď na to sa ozval pokrik Indiánov ktorý vyštartovali na svojich koňoch dopredu. Zo pätnásť bizónov padlo hneď pri prvej salve. O tie sa teraz však Indiáni nezaujímali. Stádo sa rozbehlo a jazdci boli buď tesne za ním, v ňom, vedľa neho, dvaja jazdci boli dokonca aj pred stádom. Žiadny jazdec nevnímal okolitý svet normálne. Videl iba hnedé chrbty, rohy, utekajúce nohy... Kone sa snažili ísť vedľa bizónov, aby jazdci mohli strieľať medzi lopatky až do srdca. Stádo bežalo na východ. Jazdci iba pálili a pálili a keď si vystrieľali šípy, niektorí odvážlivci hodili aj svoje nože. Ak by to bizóna nezabilo - čo bolo pomerne pravdepodobné - po prérii by behali bizóny s nožmi v chrbtoch. Po dlhej poľovačke sa nakoniec jazdci stretli. Traja chýbali. Asi ich udupali bizóny. Aj tak bola korisť veľmi veľká. Niektorí jazdci vyrazili hneď povedať do osady, kde je ulovené mäso, aby poň mohli ženy a dievčatá prísť. Havandžita bol naozaj spokojný s úlovkom. On sám zložil sedem bizónov. Kým bojovníci čakali na ženy, vyťahovali šípy zo zabitých bizónov a vracali ich majiteľovi. Ten sa stal majiteľom mŕtveho bizóna. Každý stan sa zásoboval sám, ale keď náhodou niekde nemali potravu, podelili sa. Teraz však bolo potravy dosť. Podvečer prišli ženy a začali za pomoci koní odťahovať korisť do osady. Bojovníci ich sprevádzali, ale niektorí zostali na pláni. Mali totiž v noci strážiť bizóny pred kojotmi a pred všetkým čo by chcelo zožrať ich korisť. Na ďalší deň, keď už boli všetci a všetko v osade, jedli sa mozgy a iné veci, ktoré sa jedli hneď prvé. V mnohých stanoch mali na večeru práve mozgy alebo iné vnútornosti. Havandžita si so svojím synom Mattotaupom išiel zajazdiť na severovýchod. Mattotaupa totiž chcel, aby mu otec porozprával o poľovačke. Havandžita rozprával a keďže bol na koni, mohol aj presne ukazovať ako jazdil a naplno túto možnosť využíval. Živo gestikuloval a napínavo rozprával, takže Mattotaupa si urobil aký-taký obraz o poľovačke. Keď sa už obracali naspäť, uvideli niečo, čo naozaj nečakali. Pre istotu sa pustili do osady. Uvideli aspoň stoštyridsať, asi aj viac bielych tvárí - vojakov - ako pochodujú k pevnosti Robinson ktorá bola už neďaleko. A nad hlavami im viala zástava Juhu.
 
Naposledy upravené :
XI. Boj o Robinson

Kapitán Blair putoval už týždeň aj so svojimi vojakmi. Nevedel, či skupina poručíka Clemensa dobyla pevnosť, alebo nie, ale nezaoberal sa tým. Čoskoro by mali doraziť k Robinsonu. Obrancovia ich (pochopiteľne) zbadali skôr ako útočníci obrancov. V pevnosti sa okamžite rozozvučala výstražná trúbka a vyrušila majora Williamsona pri šálke čaju. Vyšiel von zo svojej pracovne a trochu nazlostene vykríkol na vežu: "Čo sa deje ? Čo trúbite ?" Jeden vojak mu odpovedal trasľavým hlasom: "Útočia ! Vojaci Juhu sa blížia k pevnosti !" Obrancovia mali poväčšine flinty, niektorí perkusné pušky. Útočníci mali zväčša muškety, ktoré neboli až také kvalitné ale keď je ich dvojnásobne viac ako obrancov - dokonca viac ako dvojnásobne -, veľmi to nepomôže. Kapitán Clany zachoval rozvahu a hneď dal obsadiť do posledného miesta vežu a opevnenia zo strán, z kade sa blížil nepriateľ. Sám sa postavil úplne dopredu, zatiaľ čo major sa triasol v sklade pri vreciach. Možno bol majorom, ale úprimne, na miesto sa dostal pravažne podplácaním. A vtedy sa strhla bitka. Pušky pálili a pálili. V pevnosti bolo dokopy šesťdesiatpäť mužov, z toho päťdesiat strieľalo. Zvyšok väčšinou donášal zo skladu pušný prach a náboje na hradby, aby sa obrancom neminuli. Major zatiaľ vyšiel zo skladu aj s pár zásobami jedla a vody, nasadol na koňa a hybaj von ! Zostrelil ho sám kapitán Blair. Kapitán Clany si v duchu pomyslel: O jedného hlupáka menej... A ďalej strieľal. Už padlo jedenásť obrancov a sedemnásť útočníkov. Na miesta mŕtvych obrancov sa však hneď presunuli náhrady. A tak isto aj na strane útočníkov. Vtedy sa päťdesiat útočníkov nepozorovane odkradlo. Obrancovia mali čo robiť aby ako-tak zadržali útočníkov čo pálili a tak sa o to nestarali. Ani si to nevšimli. Odrazu jednu hradbu - bola oproti hradbe s obrancami - vyhodilo do vzduchu. A to doslova. Clany pochopil, že časť útočníkov sa presunula a použila dynamit. V duchu preklial Švédsko, z kade pochádzal jeho slávny vynálezca A. Nobel. Teraz museli bojovať na dvoch frontoch. A to vôbec nebolo ľahké. Výbuch zabil aj niekoľko chlapov blízko hradby - útočníkov - ale to veľmi nezavážilo. Z diery v hradbách sa začali valiť útočníci. Aj obrancovia, ktorí nevedeli trafiť z desať metrov do jablka niečo trafili. Toľko sa ich tam nahrnulo ! Aspoň sedemdesiat ich tade išlo. Dvadsať ich ešte pálilo z pôvodného stanovišťa. Zvyšok útočníkov už bol pod fialkami. Ale ani obrancovia na tom neboli najlepšie. Z pôvodných 65 mužov zostalo nažive posledných 34. Ale tí sa nevzdávali. Pálili po tých dvadsiatich a na ich prekvapenie, útočníci vo vnútri po nich nestrieľali. Clany to nevedel pochopiť, ale potom si všimol čo robia. Vo veľkom sa nahrnuli do muničného skladu a vyberali z tade všetko strelivo, prach a výbušniny. Ďalší to zase rozmiestňovali po pevnosti. Je pravda, že na začiatku boja niektorí obrancovia doniesli náboje a pušný prach na hradbu, ale pevnosť bola po tejto stránke dobre zabezpečená. Až pridobre. Kapitán Blair sa zatiaľ presunul do pevnosti a všetko rozvážne riadil - predtým bol s tými dvadsiatimi chlapmi. Teraz už iba trinástimi. Obrancovia vedeli, že naisto podľahnú, ale chceli čo najviac útočníkov zabiť. Clany si povedal, že ten ich kapitán musí byť naozaj hlúpy, keď si necháva zabiť vlastných mužov. Len čo na to pomyslel, už začali všetci útočníci páliť po nich. Nebola to zhoda okolností. Celá pevnosť bola už založená výbušními vecami. Už bolo treba iba odrovnať obrancov. A to chcel vystreliť do muničného skladu a výbuchom zabiť čo najviac útočníkov. Teraz to ale bolo bezvýznamné. Stále po sebe strieľali. Na strane obrancov stálo už iba 17 mužov. Útočníkov bolo už ,,iba" 76. Pálili a pálili. Kapitánovi Blairovi sa ten veliteľ obrancov páčil. Nechcel ustúpiť, bojoval do posledného dychu. Vydal rozkaz, aby jeho nezabili. Pre Konfederáciu by to mohol byť dobrý vojak. Možno aj viac, ako obyčajný vojak. Čoskoro zostali posledný štyria obrancovia. Clany sa postavil pred nich aby ich chránil. Vojaci prestali strieľať, kvôli rozkazu. Toto Blair nečakal. Nečakal, že tento muž bude až takýto dobrý. Hoci bol vysoký, jeden z jeho vojakov bol ešte vyšší. Krčil hlavu, ale plece mu vykuklo. Hneď sa stalo terčom a o pár sekúnd v ňom už bolo osem guliek. Ostatní netrafili - len predsa to bola diaľka a malý bod. Jedna z guliek asi prešla cez nejakú veľkú žilu, lebo plece začalo pomerne intenzívne krvácať. Muž začal odpadávať, hoci s ním jeho druhovia robili čo vedeli. Potom zakričal Clany útočníkom so slzami v očiach, ale s pevným hlasom: "Ako vidím, chcete ma živého, ale mojich chlapov bez zaváhania zabijete. Najpv musíte zabiť mňa, oni inak nezomrú. Nepoddám sa a radšej zomriem ako by som mal byť zradca." Blair v duchu zosmutnel. Keby bol tento muž u nich. Je naozaj dobrý. No čo, bude ho musieť zastreliť. Povedal mu: "Škoda. Si naozaj chlap na svojom mieste. Škoda že sa nechceš pridať ku nám. Budeme ťa musieť teda zastreliť." Clany sa zasmial, vystrel sa, roztiahol ruky a povedal: "Poslúžte si". Blair a jeho vojaci po ňom vystrelili. V tej chvíli sa stalo čosi nečakané. Musím podotknúť, že streľba vyľakala kone v stajni ktoré si chceli pôvodne útočníci nechať. Teraz sa pásli pod hradbami, lebo tam videli svojich pánov. Poslední dvaja obrancovia sa vrhli pred svojho kapitána a guľky trafili do nich. Kapitán bol dojatý, ale nestratil duchaprítomnosť, obrátil sa dozadu a kým sa útočníci spamätali, už skočil dole z hradieb na koňa. Hoci bol tvrdý chlap, skríkol ako tur. Ešte nikdy ho tak nebolel... zadok (okrem iného). Popchol koňa ostrohami a vytrielil preč. Vojaci v pevnosti stáli ohromení a Blair sa pousmial. Dal povel vyjsť z pevnosti a keď boli von, vystrelili do hradieb ktoré vybuchli. Dynamit, náboje a pušný prach spravia svoje. Jediné, čo svedčilo o tom, že tam kedysi stála pevnosť bola kôpka dreva na ktorej ležala poloobhorená vlajka Únie a základy budov. Kapitán sa zaradoval a vydal sa so svojími spoločníkmi naspäť. Pôvodne ich bolo stopäťdesiat, teraz sa vracali do pôvedného tábora značne preriedení. Bolo ich presne šesťdesiatsedem čo bola pomerne veľká strata. Ale Únia prišla o jednu z pevností. A v ten deň bol teda koniec majorovi Williamsnovi a pevnosti Robinson. Nie však Billovi Clanymu.
 
Naposledy upravené :
XII. Cesty dvoch mužov

Pitt si išiel na koni pokojným tempom. Práve sa najedol, aj kôň bol odýchnutý, nič mu nehrozilo ani sa nič nestalo, nuž bol šťastný. Práve sa chystal prebrodiť rieku, keď zbadal stopy. Nebol to žiadny 'greenhorn' (zelenáč), nuž zo stôp vyčítal že jazdec sa na svojom koni ponáhľal, asi to bol muž a prešiel tade pred pár hodinami. Takisto zistil, že to bol beloch, lebo kôň mal podkovy a Indiáni podkovy nepoužívali. Napadlo mu ísť za stopami, ale čo sa bude flákať a nakoniec by ho ani nemusel chytiť... a čo ak je to nejaký nepriateľ ? Nie, pôjde si radšej svojou cestou do pevnosti. Ako tak cválal - už prebrodil rieku -, zacítil vo vzduchu pušný prach. Musela tam byť nejaká prestrelka. Čím viac sa blížil k pevnosti, tým viac mu zápach udieral do nosa. ,,Dúfam, že sa nestalo nič zlé" zamrmlal si... Už bol skoro pri pevnosti. Vyjde na vŕšok, z kade už pevnosť uvidí. Vyšiel hore a pevnosť nikde. Určite nešiel zlým smerom, ani sa neopil... Čo sa doparoma mohlo stať ? Pohľadom blúdil po teréne ako orol a vtom zbadal hŕbku obhoreného dreva a nejakú látku na nej. Rozhodol sa, že to preskúma a zahrá sa na detektíva. Pre istotu zaviedol koňa dole z kopca a priplazil sa k tomu drevu. Čo ak tam je nejaký nepriateľ ? Bol trochu podozrievavý. Alebo skôr realista ? Ako sa približoval, v látke spoznal časť vlajky Únie. Už mu to začínalo dávať zmysel. Pušný prach by tu musel cítiť aj keby mal tú najhoršiu nádchu a mal by zapchatý nos tak, že by mu z neho stále tieklo. A tu videl priekopy, kde stávali hradby, tu trochu trávy pre kone, tu zase malé zvyšky základov kasární. V okamihu zosmutnel. Veď medzi tými vojakmi mal toľko priateľov ! Najmä ten ich mladý kapitán bol vynikajúci. Koľko vojakov muselo prísť do Robinsonu ! Nachvíľu sa zamyslel a rozhodol sa, že najrozumnejšie asi bude vrátiť sa do Ticondrerogy. A tak sa vydal na cestu. Keby sa ešte trochu poobzeral, objavil by snáť stopy početného oddielu. Všetko to pozorovalo sedem párov indiánskych očí. To náčelník Havandžita poslal Četana a pár Červených Jeleňov na prieskum čo sa stalo. Tí sa vytratili tichšie ako myšky a zmizli na koňoch za kopcom. O niekoľko míľ ďalej neúnavne uháňal ryšavý chlap na svojom koni. Už sa stmievalo a on išiel skoro stále od rána, ale chcel ešte kúsok prejsť. Kôň začal spomaľovať. Nečudoval sa mu, aj on už bol unavený. Poobzeral sa po obzore a zamieril k mohutnému skalnému previsu, kde sa chcel uchýliť na noc. Nebola tam žiadna voda, ale kôň sa nejako prirodzene rozbehol do lesa. Keď sa za ním vybral Bill - nebál sa, že by mu kôň utiekol, skôr bol zvedavý kam ide -, čoskoro uvidel malý záblesk svetla. Ochvíľu prišiel k jazeru, kde sa schuti napil. Pochválil svojho koňa (ako už mnoho krát), aký je inteligentný a ako prirodzene nájde vodu. Zdvihol hlavu, pozrel na druhú stranu vodnej plochy a uvidel, že nie je jediný kto sa prišiel napiť. Bola tam srna. Zobral pušku, potichu ju nabil a v okamihu zaznel do tíšiny výstrel. Keby bolo poludnie, aj by jazero preplával ale nechcel sa pred spaním zamočiť. A tak musel jazero obísť, kým prišiel k srne. Nehýbala sa, ani keď do nej Bill trochu kopol. Nemal rád zabíjanie zvierat pre zábavu. A keď už musel loviť ako teraz, radšej starostlivo zamieril, aby zviera aspoň netrpelo. Tento zásah bol tiež dobrý. Prehodil si mladú srnu zozadu cez plecia, ovinul si ju zároveň okolo krku a vrátil sa na druhý breh ku svojmu koňovi, ktorý sa pásol. Odviedol ho pre istotu pod previs, kde aj založil oheň a upiekol si časť mäsa. Zvyšok zatiaľ nechal tak a prikryl ho sedlom. Najedol sa a ľahol si spať. Dlho však nevedel zaspať. Stále mal pred očami svojich druhov, posledné výstrely, ranu ktorá zatriasla zemou keď pevnosť vyhodili do vzduchu. Po čase ho predsa len spánok premohol a zaspal, hoci nepokojným spánkom.
 
Naposledy upravené :
XIII. Sitopanaki

Ráno bolo pokojné. Bill si odkrojil ešte niečo zo včerajšej srny a dal si to na raňajky. O chvíľu začal kôň nervózne podupkávať, čím dával najavo, že by už mohli ísť. Billovi spánok pomohol a teraz mal chladnú hlavu. Nikam sa netreba náhliť, nepriatelia už aj tak odišli. To sa nedalo povedať o chlapíkovi niekoľko miľ východnejšie. Pitt bol znepokojený, keďže nepoznal kompletný priebeh udalostí a uháňal ako najrýchlejšie vedel. Na poludnie sa stretli. Keďže obaja slúžili v Robinsone, poznali sa. Pitt obdivoval Billa a keď sa s ním stretol, posilnilo ho to. Nasledovalo dlhé rozprávanie a Pitt stále otváral ústa nad kapitánovim kúskom. Najprv si myslel, že je to iba duch a že ma halucinácie, no postupne sa všetko vysvetlilo. A tak išli do Ticondrerogy dvaja jazdci bok po boku. Cestu mali pokojnú... No a zatiaľ sa v indiánskej osade stala veľká vec. Mattotaupa sa iba len tak potuloval po lese, keď k nemu pribehol jeden z Mladých Psov a oznámil mu, že ho otec volá. Vraj je to dôležité, tak sa poponáhľal. Keď prišiel, videl v otcovej tvári náznaky nepokoja, ale na tvári mal ľahký, takmer nepostrehnuteľný úsmev. Mattotaupa vybadal, že sa niečo stalo, alebo sa deje, no nie je to veľmi zlé. Havandžita povedal: ,,Pamätáš sa, keď sme sa dozvedeli o tom bizóňom stáde ?" Syn mu odpovedal: ,,Samozrejme, otec... Stalo sa niečo ?" Otec pokračoval: ,,Pamätáš sa aj na to, ako Unčida cítila tie kopančeky ?" Mattotaupa začal niečo tušiť. Bez okolkov sa spýtal náčelníka: ,,Mám brata ?" Ten sa zasmial a odpovedal mu: ,,Si inteligentný, chlapče. Nie, no veci začínajú naznačovať, že pôrod sa blíži. Keď si sa narodil, tvoja mama mala veľké ťažkosti. Takmer umrela, no vďaka iným ženám v osade a šamanovi sa podarilo vyhnať z nej zlých duchov a vyzdravela. Nevieme, ako to zvládne teraz. Ak to zvládne..." Náčelník sa pozrel do zeme. V tom k nim pribehol mládenec - jeden z Červených Jeleňov - a krátko oznámil: ,,Je to tu". Mattotaupa a Havandžita sa tam chceli vybrať, no potom si Havandžita spomenul na jednu vec. Keď bol nejaký pôrod, pri rodičke boli iba ďalšie ženy. Preto zostal aj so synom vedľa stanu. Boli obaja nedočkaví, čo sa stane. Nasledujúce minúty im pripadali ako hodiny. A odrazu sa zo stanu ozval krik. Nie ženský, ale detský. Novorodenecký. Dieťatko je teda už von. Ochvíľu sa stanový dielec rozhrnul a vyšla z neho trochu zoslabnutá dvojnásobná matka Unčida a na rukách držala maličké dievčatko. Havandžitovo tvár zmäkla. Pohladil svoju ženu, zatiaľ čo sa jeho syn naťahoval a hladkal malú sestričku. Potom sa spýtal rodičov: ,,Ako sa bude volať ?" Náčelník sa naňho usmial a povedal: ,,Pôjdeme za šamanom. On vyberie meno tvojej sestričke". Išli tam hneď a keďže bol Mattotaupa veľmi zvedavý, išiel s nimi a poskakoval okolo nich od nedočkavosti. Šaman stál pred svojím stanom, už mu teda niekto povedal o tejto dobrej zvesti. Zobral dieťa do rúk a začal vravieť rôzne zaklínadlá. Potom rozhodol o jej mene: ,,Toto dievčatko sa bude volať Sitopanaki (tá, ktorej nohy pri chôdzi spievajú) !"
 
XIV. Sunfort

Húf mužov pod velením kapitána Blaira práve vzchádzal do tábora. Bol pustý. Koniec-koncov, prišli ešte pred svitaním lebo kapitán prikázal celú noc pochodovať. Postupne však začal tábor ožívať. Kapitán si zavolal do stanu poručíka Nicholsona a opýtal sa ho, ako to zatiaľ išlo v tábore. On mu odpovedal: ,,V tábore je všetko v najlepšom poriadku a nedošlo ani k žiadnym bojom, pane". Keď už bol v stane jeden poručík, hneď sa kapitán opýtal: ,,Už sa vrátila skupina poručíka Clemensa ?" Poručík sklopil hlavu a zahľadeľ sa do zeme. Potom sa však vzchopil, pozrel Blairovi do očí a povedal: ,,Prehrali. Poručík je mŕtvy, zabili ho keď bojoval v prvej línii. Bolo ich dvesto. Nás, ako viete pane, bolo stopätdesiat. Vrátilo sa iba osemnásť mužov. Zvyšok je mŕtvy." Pre Blaira to bol šok. Myslel si, že to pôjde 'ako po masle'. Potom sa ešte opýtal: ,,Vravíte, že ich bolo dvesto. Koľko ich v pevnosti zostalo nažive ?" Poručík poslušne odpovedal: ,,Približne stodvadsať." Kapitán si vzdychol a vyhlásil: ,,No čo, teraz sa už nič nedá robiť. Môžete ísť, poručík, ale prosím zavolajte sem tých osemnásť mužov čo prežili ten masaker." Nicholson zasalutoval a povedal: ,,Rozkaz, pane". O chvíľu sa do stanu začali schádzať ľudia. Keďže bol dosť priestranný, s miestom nebol problém. Potom sa kapitán Blair začal popred nich prechádzať - stáli v dvoch radoch po deväť - a pri tom vravel: ,,Podľa obyčaje, by som vás mal dať zabiť. Ušli ste z boja. A to je VÁŽNE PORUŠENIE (toto slovné spojenie dosť zdôraznil) našich pravidiel. No keď sa na to tak pozriem, na čo by to bolo dobré ? Akurát by sme prišli o mužov keď ich potrebujeme. Keby nás tu bolo viac, asi by som vás dal zabiť a neváhal by som dodržať pravidlá. Teraz vám však odpustím. Len som chcel, aby ste si toto vypočuli. Mám na vás ešte jednu otázku: Ako sa vlastne volá ta pevnosť, na ktorú ste aj s poručíkom Clemensom a svojimi priateľmi zaútočili ?" Jeden vojak odpovedal: ,,Volá sa Sunfort." Kapitán prekvapil tento názov a opátal sa: ,,Má to aj nejaký hlbší význam, keď Slnečná pevnosť, alebo je to len tak náhoda ?" Tentokrát odpovedal iný vojak: ,,Nie, neviem ako to spravili, ale keď útočíte z hociktorej strany, slnečné svetlo sa od múrov pevnosti odráža vám do očí. No a tak sa zdá, že pevnosť žiari vlastným svetlom. Mimochodom, prišli sme pred dvoma dňami." Potom kapitán vojakov pustil za svojimi činnosťami. Rozmýšľal. V tábore má sto mužov. Ďalších osemnásť sa vrátilo z toho útoku. No a jeho skupina mala šesťdesiatsedem mužov. V matike nejako nevynikal, ale nakoniec prišiel na to, že má k dispozícií stoosemdesiatpäť mužov. Ak ich naozaj zostalo len nejakých stodvadsať v tej pevnosti... Ako pred pár týždňami, aj teraz vyšiel zo stanu a skríkol: ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !" A o chvíľu sa zase všetci vojaci zišli na "námestí". Mali celkom dobre rozmiestnené stany a mali pekne podelené uličky. Niečo ako také malé ulice. No a v strede vzniklo takéto "námestie". Potom začal: ,,Opäť sa vydáme na pochod. Keďže sme ja a moja skupina prišli iba dnes nadránom, vyrážame až o tri dni aby sme mali nejaký čas na oddych a aby sme vyrážali v plnej sile. Tento krát sa nebudeme deliť na žiadne skupiny, ale pôjdeme všetci spolu pod mojim velením. Tábor sa teda bude celý baliť a po nás tu nesmie zostať ani stopa. Ak sa nám podarí dobyť, vlastne zničiť podľa našej taktiky (tu sa pousmial) pevnosť, možno sa vrátime. V každom prípade počkáme na rozkazy generála. Ak by ste chceli vedieť, rozkaz znel zničiť všetky pevnosti v okolí Ticondrerogy. Myslím, že generál potom chce s početným vojskom obkolesiť pevnosť a nechce dostať ranu zozadu. Kto vie... V každom prípade sa pripravte, že o tri dni vyrážame do ďalšieho boja o pevnosť Sunfort !"
 
Naposledy upravené :
XV. Zhromaždenie vojakov Únie

Svitalo. Niekedy teraz prichádzali do svojho tábora muži Konfederácie. O niekoľko míľ severnejšie, neďaleko pevnosti Ticondreroga, sa práve prebúdzali dvaja jazdci. Pozdravili sa a išli sa umyť. Včera zastrelili srnca. Časť z neho si teraz môžu dať na raňajky. Ochvíľu začal k oblohe stúpať malý prúžok dymu, čoskoro aj s vôňou mäsa. Najedli sa a ako už mnoho krát za svoj život, vysadli na kone. Kone nechali ísť svojím tempom, iba keď nejakému napadlo zmeniť smer jazdy, trochu zakročili. Pittovi sa ochvíľu na tvári zjavil ľahký úsmev. Pozrel sa na Billa, ktorý kývol hlavou na znak že pochopil a tiež sa pousmial. Slnko prerazilo mraky a zozadu im svietilo na chrbty (išli na západ). Vyšli na jeden kopec, za ktorým nasledovala dlhá rovina na ktorej ešte vždy stála pevnosť Ticondreroga. Okolo nej bolo vidieť nejaké vojenské tábory. Trochu sa zľakli, či nie je náhodou pevnosť obliehaná, ale tu rozoznali vlajky Únie. Zamysleli sa. Generál U.S.Grant, ktorý bol mimochodom Američan, sa už určite dopočul o tom vybuchnutí Robinsonu a poslal správu po posily. Vojaci Juhu nebudú ďaleko. Keď dorazili do pevnosti, takmer sa tam už nezmestili. Teraz v nej bolo 400 vojakov a ďalších 300 v rozličných táboroch bolo okolo pevnosti. A podľa toho, čo sa dopočuli, mali prísť ešte ďalšie posily. Hoci iba pred nejakou pol hodinou, maximálne hodinou svitalo, v pevnosti už vládol čulý ruch. Aj generál sa prechádzal po pevnosti a hneď si vypočul posolstvá Pitta Blacka a Billa Clanyho. Poškrabal sa po brade a vyhlásil: ,,Dnes má prísť do pevnosti ďalších 200 mužov. Zajtra čakáme ešte jednu dobre vyzbrojenú stovku zo severu. Potom ich môžeme rozprášiť, aj keby ich bolo niekoľko stoviek. Mám pre vás ešte jednu novinu. Pred nejakým týždňom zaútočili Južania aj na Sunfort. To je pevnosť niekoľko míľ z tadeto na západ. Bol to masaker. Nás bolo však o pätdesiat mužov viac a vyhrali sme. Vraj ich pár ušlo, ale už sa ich neoplatilo prenasledovať." Bill a Pitt sa hneď trochu potešili. Konečne nad nimi aj vyhrali ! Odrazu sa rozozvučala trúbka. Trochu sa zľakli, ale generál ktorý tu bol doma ich upokojil: ,,To prichádzajú naši. Ak by to boli nepriatelia, znelo by to inak a hneď by bol chaos. Teraz sa nemusíme obávať." Vybehli na jednu z veží a tu uvideli štyri rady modrých uniforiem, ktoré pochodovali k pevnosti. Pochodovali rovnakým tempom, ba aj naraz kráčali všetci tou istou nohou. Na čele išiel na koni chlap s čiernou bradou a zlatými gombíkmi na uniforme. Neskôr sa dozvedeli, že je to poručík a volá sa Charles Pollock. Z pevnosti cez bránu vyšlo pár jazdcov, stretli sa s poručíkom, ktorý hneď vydal povel zastať. Ešte sa chvíľu porozprávali a potom si vytvorili vlastný tábor. Teraz ich už bolo devätsto. Poručík prišiel ešte do pevnosti, porozprávať sa s generálom. Cestou odviedol svojho strakatého koňa dozadu, cez most do stajní. Zvyšok dňa prebehol v pokoji a na ďalší deň dorazilo do pevnosti ďalších sto mužov-jazdcov.

------------------------------------------------------------------------------------------------------

Novinka: primitívna mapka, kde sa čo nachádza v mojom príbehu (dobre, priznávam, len rýchla práca v skicári :D)
 
Naposledy upravené :
Stav
Uzavreté pre ďalšie odpovede.