Príbehy Mattotaupu

[DeletedUser2929]

XVI. Mladík

Indiánska osada sa prebudila do nového chladného rána. Keďže sa už blížila zima, nebolo na teplote nič čudné. V tom sa stanový dielec na stane náčelníka prudko odhrnul a dovnútra skočil jeden z Indiánov. Rýchlo náčelníkovi oznámil: ,,Bizónia Kučera bol na love, keď objavil podozrivého bieleho muža. O chvíľu budú v osade." Náčelník rýchlo vstal, obliekol sa a vyšiel zo stanu. Jeho syn Mattotaupa sa prebudil tiež a keďže bol zvedavý, tiež potichu vyšiel zo stanu. Pred tým sa ešte nezabudol pozrieť na svoju malú sestričku. Mattotaupa sa obrátil a prešiel na západnú stranu tábora, kde už stáli štyria chlapi. Troch poznal - jeho otec, Bizónia kučera a Malý Jastrab -, štvrtý beloch mu bol neznámy. Keďže nechcel, aby ho otec zbadal, radšej sa skryl za krík. Vedel, že počúvanie cudzích rozhovorov nie je práve najčestnejšie, ale už sa viac krát takto dozvedel zaujímavé veci. Tak aj teraz. Najprv sa náčelník opýtal: ,,Bizónia Kučera, čo sa vlastne stalo ?" Bizónia kučera sa k nemu obrátil a povedal: ,,Išiel som ráno na lov, lebo som sa skoro zobudil a nevedel som zaspať. Vydal som sa na západ. Keď tu som odrazu zacítil dym. Prikradol som sa k ohňu, keď tu vidím tohto holobriadka, ako sa zohrieva pri ohni. Prekvapil som ho, oheň som uhasil a vrátil som sa do osady. No a teraz som tu". Náčelník sa lámavou a trochu nepresnou angličtinou opýtal mladíka: ,,Kto si, z kade ideš a čo si hľadal v tých končinách ?" Ten mu odpovedal: ,,Volám sa Jack. Môj otec je šerifom mesta Winrock (tu sa zatváril veľmi pyšne) a ja som tiež občanom toho mesta. No a čo som tam hľadal ? Vari sa človek nemôže ísť len tak prejsť ?" Náčelník sa naňho nedôverčivo pozrel a opýtal sa ho: ,,Winrock ? Aký Winrock ?" Jack sa na náčelníka (opäť) hrdo pozrel a vyhlásil: ,,Je na východe... Bolo dostavané iba pred týždňom. Je to jedna z najrýchlejších stavieb, aké boli postavené. Máme tam vlastného zbrojára, krajčíra aj hotel, banku aj kostol s cintorínom. Dokonca tam máme aj trh. A samozrejme drevené domce kde bývame. Včera som si u zbrojára kúpil svoju prvú zbraň. Je to síce iba stará predovka, ale ešte stále strieľa a mne stačí. Keďže peňazí veľa nemám, zaplatil som mu bobrými kožušinami..." Tu ho náčelník prerušil: ,,Takže zbrojár vo vašom meste predáva mazzawakeny ("tajomné železá" -> pušky pozn. prekladateľa ) za kožušiny ?" Mladík mu odpovedal: ,,Áno, presne tak..." Náčelník mu povedal: ,,Ak nás tam zavedieš, pustíme ťa a všetko bude v poriadku." Mladík prikývol a sám sa potešil, lebo sa chcel od týchto červenokožcov dostať čo najďalej. Najradšej domov.. či ? Náčelník chcel zobrať hneď desať bizónich kožušín a vydať sa na cestu, keď mu mladík povedal: ,,Je to pár dní cesty na koňoch" Tu sa náčelník zastavil a spýtal sa ho: ,,Ak je to tak ďaleko, ako to, že ty si bol tak blízko našej osady ?" Mladík sa zahniezdil a povedal: ,,No, ako som už vravel. Bol som sa prejsť" Náčelník sa škodoradostne usmial a spýtal sa: ,,Nevravel si náhodou, že si si včera kúpil u zbrojára starú pušku ?" Mladík sa začervenal a povedal: ,,No dobre, klamal som. Vyhostili ma, ale tú pušku som si naozaj kúpil ! Aha ! A naozaj som ju kúpil za tie kožušiny !" Mladík vytiahol starú pušku, z časti hrdzavú. Náčelník sa ho vážne opýtal: ,,Prečo ťa vyhostili ? A prečo si išiel potom na východ ?" Mladík sa pustil do rozprávania: ,,V tom meste žije jedno dievča. Volá sa Jane. Je taká krásna... Chcel som ju, ale ona mňa nechcela ani vidieť. No a tak som na to išiel násilím, lebo som po nej strašne túžil. Keby ste ju videli, pochopili by ste ! Keď sa to otec dozvedel, veľmi sa nahneval. Ale keďže nechcel znášať poznámky ako 'Tvoj syn je riadna špina !' a podobne, v noci ma pustil, ale pohrozil mi, aby som sa tam už nikdy nevrátil. Ráno vraj vyhlási v meste, že som sa pustil do sveta. Rozmýšľal som kam mám ísť. Na sever nie, lebo tam je ešte väčšia zima. Do armády ísť nechcem, ešte zomriem. Na juh tiež nie, lebo tam je Konfederácia a to sú naši nepriatelia. Totiž, naše mesto bojuje za Úniu. Na západ tiež nie, lebo... no proste na západ nie. Tak zostal už iba východ, kde som sa vybral. Už štyri dni žijem iba z lovu, ale takýto zálesácky život sa mi čoraz viac páči." Havandžita sa naňho zhnusene pozrel a skríkol: ,,TAKŽE SI NÁM CELÝ ČAS KLAMAL ! Ty... čo sa stalo s tým dievčaťom ?" Mladík zahanbene pozrel do zeme a zamrmlal: ,,Znásilnil som ju. Ale žije" Náčelník mu dal potom na výber: ,,Buď nás odvedieš do mesta a tam ťa pustíme, alebo ťa teraz tu zabijeme, čo mali urobiť už belosi v tom meste. Taký strašný čin... no, vyber si !" Jack sa naňho pozrel a povedal: ,,To prvé..." Náčelník potom rozkázal: ,,Zajtra na svitaní ideme !" Potom sa ozval mladíkov hlas ,,Ale...'', no náčelníkov pohľad ho umlčal. Na ďalší deň naozaj vyrazili.

 

[DeletedUser2929]

XVII. Boj o Sunfort

Rovina, na ktorej stála pevnosť Sunfort bola pokojná. Práve sa ponorila do noci. Pevnosť, ktorá mala obrovskú časť hradieb zo železa - a tam kde boli drevené, bolo železo aspoň na vrchu -, bola navonok pokojná ako zem na ktorej stála. Vo vnútri však stále vládol chaos. V boji, ktorí sa tu odohral pred necelými dvomi týždňami stratili svojho kapitána, ako aj veľa ďalších mužov. Teraz nemali v pevnosti veliteľa a tak viac-menej vládla demokracia. Tí skúsenejší vedeli, že ak táto demokracia neustúpi, môže to byť pre nich osudné. Snažili sa urobiť v pevnosti poriadok, vytvorili denný režim vojakov, ale nikto ich nepočúval. Necelej polmíle od pevnosti sa pomaly po zemi plazilo stoosemdesiatpäť mužov. Už iba chvíľa a budú tak blízko pevnosti, že hádam ich budú už aj cítiť. Kapitán zvolil túto nočnú stratégiu z dvoch dôvodov: prvý bol, že keďže ich zbadajú neskôr a pravdepodobne nebudú pripravení brániť, môžu veľmi účinne využiť moment prekvapenia no a ten druhý, dôležitejší, že v noci nebude pevnosť 'svietiť'. Cestou, keď vysielal špehov sa dozvedel, že na hradbách je všade železo a z väčšej časťi sú hradby železné aj vnútri... Preto sa slnečné svetlo tak od nich odrážalo. Nebol si istý, či dynamit naisto odpáli hradbu. Radšej nebude riskovať. Ochvíľu už boli pri pevnosti dosť blízko, aby mohli začať paľbu. Vtedy sa Blair posnažil vydať zvuk podobný húkaniu sovy a veľká masa vojakov zastala. Zobrali do rúk pušky, nabili a zamierili - samozrejme všetko čo najtichšie. Potom kapitán opäť zahúkal. Prvý krát. Druhý krát. A na tretí sa ozval strašný rachot. Takmer všetky útočnícke pušky naraz vystrelili. Niektoré trafili, niektoré nie. Niektoré guľky sa odrazili od hradieb. V pevnosti sa hneď rozľahol krik, zažali sa svetlá a aj útočníci pobadali, že medzi obrancami vládne chaos. Skúsení chlapi sa snažili trochu veliť, ale opäť ich nikto nepočúval. Aspoň sa zomkli k sebe a utvorili tak živú hradbu. Našťastie každý obranca pochopil, že teraz treba strieľať. Niektorých poháňalo vlastenectvo, niektorých túžba po sláve či iba po zabíjaní. Boli aj takí, čo sa kryli a pálili spoza hradieb tak, aby na nich vystrelilo len pár útočníkov alebo najlepšie nikto. Na rozdiel od obrancov, útočníkom velil jasný hlas. Raz sa posúvali na jednu stranu, raz na druhú, ale ubúdalo ich pomalšie ako obrancov. Obrancov bolo pôvodne v pevnosti stopätdesiat. Počas prvého útoku sa konala totiž poľovačka a teda neboli všetci v pevnosti a keď sa vrátili, opäť sa pridali k svojim druhom. Teraz pálilo po útočníkoch približne sto chlapov a po nich pálilo približne stoštyridsať hlavní južanských pušiek. Keďže bola noc, tí neskúsenejší nevideli veľmi dobre a občas sa stalo, že zasiahli svojho priateľa. Jeden chlap, ktorý bol z tých skúsenejších, počul o výbuchu Robinsonu. Pozrel na ich muničný sklad a keďže pri ňom nikto nebol (všetci bojovali), bez váhania vystrelil. Ozval sa výbuch, ktorý bol ešte silnejší ako rámus na začiatku. Blair sa čoskoro dovtípil, čo sa vlastne stalo. Nezľakol sa ani nič. Iba naďalej vydával rozkazy, ktoré pomaly ale isto zabezpečovali opäť útočníkom víťazstvo. Obrancov stále ubúdalo, ale aj útočníci odchádzali do večných lovíšť. Tu sa Blair prešuchol k bráne, položil tam svoju špecialitu = dynamit ktorý pri bojoch nepoužíval takmer nikto okrem neho a vzdialil sa. Nabil, pobozkal hlaveň pušky, starostlivo zamieril a vypálil. Už tretí krát sa ozval strašný hluk. Dreveno-železnú hrubú bránu vynieslo do povetria a zvyšky z nej padali do vnútra pevnosti. Odniesol si to aj kúsok hradieb. Obrancov sa zmocňovala panika. Pred tým, ako stihli ujsť ich poväčšine zasiahla guľka. Sunfort bránilo už iba štyridsaťsedem mužov. Útočníkov bolo okolo sto. Stále bolo počuť len paľbu a štipľavý zápach pušného prachu bol čoraz ostrejší. V pevnosti stále viala vlajka a tak ju Blair len tak zo srandy prestrelil. Väčšina skúsenejších obrancov už voňalo fialky (veď boli prakticky v 1. línii a útočníci si čoskoro všimli že ten húf ľudí je pre nich najnebezpečnejší), nuž obrancovia už pomaly aj prestali klásť odpor. Útočníci, ktorí boli na začiatku trochu ustráchaní lebo zažili už silu tejto pevnosti, boli čoraz viac šťastnejší. Už zostalo iba posledných dvadsaťdva obrancov, z toho odpor kládlo osem. Prešla chvíľa a všetci ležali na zemi mŕtvi. Kapitán Blair sa obrátil k svojím druhom a zakričal, aby ho všetci počuli: ,,Gratulujem ! Práve sme dobyli ďalšiu pevnosť ! Neodpálime ju, možno by sa to aj tak nepodarilo. Úlohu od generála sme splnili, aspoň to si myslím. Táto pevnosť má neobyčajne dobré hradby a keďže momentálne nemáme nejakú vážnu úlohu, usídlime sa tu. Prosím, nasledujte ma všetci do pevnosti !" Šesťdesiatdva chlapov sa pobralo do vnútra cez bránu, resp. cez miesto, kde kedysi brána bola. Poobzerali si pevnosť a potom sa kapitán opäť ujal slova: ,,Bol to ťažký boj a myslím, že nielen ja, ale aj vy ste unavení. Ochvíľu určím stráže, zvyšok si pôjde ľahnúť do kasární. Zajtra začneme s opravami brány, potom možno ešte budeme nejako zdokonaľovať túto pevnosť. Prosím poručíka Nicholsona, aby mi priniesol vlajku Konfederácie, pod ktorou sme už tak dlho putovali." Kým ju poručík doniesol, kapitán pristúpil k tyči s vlajkou a zvesil zástavu Severu. Ochvíľu už v jemnom vánku viala hore zástava Juhu. Potom ešte poprosil kapitán o oheň a vnútro pevnosti nachvíľu ožiarili plamene horiacej vlajky Únie. Ako kapitán sľúbil, určil stráže a zvyšok si ľahol spať. Na druhý deň už opäť zavládol v pevnosti ruch a oprava brány a časti hradieb mohli začať.

 

[DeletedUser2929]

XVIII. Obchod a lynčovanie

Skupina pár Indiánov a jedného belocha bola na ceste už niekoľko dní. Teraz bol podvečer, o nejakú hodinu zapadne slnko. Po náčelníkovej pravici kráčal Četan, ktorý bol hrdý že môže byť účastníkom tejto výpravy, ďalej Modrý Had, starší a skúsený bojovník, Zelená Líška, dvojča Modrého Hada. Pár metrov pred nimi kráčal Jack, mladík, beloch. Havandžita sa ho opýtal: ,,Ako dlho ešte bude trvať cesta ?" Jack otočil hlavu na bok a za stáleho jazdenia odvetil náčelnákovi: ,,Myslím že už dnes večer, možno trochu skôr tam prídeme". Ďalej cesta postupovala bez väčších debát. Loviť nemuseli, lebo si zobrali z osady dosť zásob. Tú teraz spravoval Veľký Havran, otec Malého Havrana a náčelníkova pravá ruka. Indiánom čas utekal pomerne rýchlo, lebo stále sledovali okolitý svet, v ktorom bol neustály pohyb. Mladík pred nimi kráčal so zvesenou hlavou, lebo už bol z tohto unavený. Nevedel nájsť až také veľké potešenie a zábavu v prírode, ako Indiáni. Prešiel nejaký čas a uvideli črty domov, ktoré boli poväčšine osvetlené lampášmi. Nezastavovali sa, iba stále kráčali ďalej. Jack trochu ožil pri pohľade na mesto. Už rozoznával hotel, nízku dlhú kvádrovitú budovu, tam je otcov dom, tu zas rozoznal dom kde býva Jane. Určite ho po tom, čo jej spravil nenávidí. Nemal ísť na ňu zhurta a už vôbec nie takto. Keby vydržal a bol k nej milý, všetko mohlo byť inak. Z jeho myšlienok ho však vytrhol náčelníkov pevný hlas: ,,V ktorom domci sídli ten obchodník so zbraňami ?" Jack ukázal prstom na jeden stredne veľký dom na kraji mesta. Skupinka sa pobrala smerom k nemu. Zosadli z koňov a Havandžita zobral z jedného koňa bez jazdca desať bizónich kožušín. Neboli ľahké a ani jeho mocné svaly neuvládali takú ťarchu. Pár ich podal Četanovi a pobrali sa k domcu. Náčelník zaklopal na dvere a čoskoro im otvoril ryšavý muž, ktorý mohol mať tak štyridsať rokov. Trochu sa naľakal, keď zbadal Indiánov a opýtal sa trasľavým hlasom: ,,Môžem vám nejako pomôcť ?" Havandžita sa na chvíľu zamyslel, porozmýšľal nad jedným slovíčkom a potom povedal po anglicky: ,,Máme tu desať bizónich kožušín, ktoré chceme vymeniť za pušky." Zbrojár sa bál a tak pustil Indiánov dovnútra a ukázal im svoj tovar. Prstom ukázal na jednotlivé pušky, miešal jedny ponuky z druhými... Nakoniec náčelník získal dve muškety, jednu hákovú pušku a predovku. Bol spokojný. V tom sa zbrojár naklonil ponad jeho plece, lebo chcel vidieť či nemá ešte niečo na výmenu, keď uvidel Jackovu tvár vykúkajúc spoza drevenej zárubne. Očervenel od zlosti, lebo odkedy bol Jack preč, dozvedel sa pravdu prečo odišiel. Vlastne ju už vedelo celé mesto a prisahali, že ak sa im niekedy dostane do rúk, nedopadne dobre. Pozrel na náčelníka a ponúkol mu novú ponuku, ukazujúc na vyleštenú, asi novú pušku: ,,Ak mi vydáš to chlapča, dám ti túto flintu." Náčelník bol trochu prekvapený a povedal mu: ,,To som chcel spraviť. Vy ho poznáte lepšie ako ja, preto som ho chcel vydať do vašich rúk. Nečakal som, že s ním môžem obchodovať. Ešte nikdy som neobchodoval s ľuďmi. Ale ak to myslíš vážne, ja len získam takže áno." Zbrojárová tvár ešte viac očervenela, bola priam bordová, vtisol náčelníkovi pušku do rúk a pomalým krokom vyšiel zo svojho príbytku. Zobral mladíka za golier, vyviedol ho do stredu mesta kde býval trh a zakričal: ,,Všetci, ktorí ste zložili prísahu o Jackovi Frankovi Wilsonovi, podte sem !" Mesto ožilo, lampáše sa zapaľovali a jednotlivé obydlia ožívali svetlom. Ochvíľu sa okolo zbrojára zhromaždil dav ľudí, ktorý ich utíšil a zakričal, aby ho všetci počuli: ,,Títo Indiáni (ukázal rukou smerom k skupinke chlapov v tieni) so mnou dnes v noci obchodovali. Prišli prvý krát a hneď tu máme od nich bonus. Priviedli nám nášho MILÉHO JACKA ! Dokonca súhlasili s tým, že nám ho vydajú. Možno ešte s nami budú obchodovať, to neviem. Dal som im zaňho dobrovoľne novú flintu." Z davu sa ozvalo pár viet typu 'To si im dal málo !', zbrojár však pokračoval: ,,Teraz s ním môžeme urobiť to, čo sme chceli už dávnejšie. Pred tým, ako sa ponoríme do tej rozkoše, ak chce niekto ešte niečo Indiánom dať, teraz má čas lebo potom až do rána bude prebiehať,... nečakaná akcia (posmešne sa usmial)." Pár ľudí odbehlo k skupinke Indiánov, iní do svojich domov. Prešlo pár minút a Indiáni vlastnili k puškám aj veľmi veľa nábojov, pušného prachu a nejaké drobnosti. Niektorí ich potľapkali po chrbtoch a ich názor na Indiánov sa ihneď zmenil. Havandžita si uvedomil, koľko pre nich musel znamenať tento Jack. Pristúpil k nim zbrojár povedal im: ,,Ak chcete, môžete ešte prísť ku mne niekedy obchodovať. Teraz vám ale radím, chodte do svojej osady. Ak viete čo je to lynčovanie, pre istotu ma dúfam poslúchnete. Nechcem vám rozkazovať, iba vám radím. A ešte, nemyslite si o mne že chcem toho chlapca len tak zabiť. Je to preňho spravodlivý trest, lebo znásilnenie nie je všetko, čo má na svedomí." Potom odišiel a Indiáni odišli radšej tiež na dlhú cestu do svojej osady. Z diaľky ešte videli žiaru fakieľ, počuli dlhé výkriky ktoré mohli patriť iba jedinému človeku a dlho vnímali rev davu.

 

[DeletedUser2929]

Dlho som nepísal, ale tak skúsim niečo teraz A ešte pred tým, ako sa do toho pustím, ďakujem všetkým za tie pochvaly No a Marcus, tak... čo povedať... asi sa nechávam uniesť No, tak, tu je pokračovanie:

XIX. Nečakané stretnutie

Prešiel ďalší týždeň. Dni začínali byť chladnejšie. Vojna teraz do jari ustúpi, veď bude zima. Aspoň to si myslelo veľa ľudí. Nikto poriadne nevedel, čo majú Sever a Juh v pláne... Štyria Indiáni sa cvalom približovali k osade. Mattotaupa ich zbadal, nuž ozlomrky trielil do osady, kde stručne vykríkol: ,,Vracajú sa !" Osada razom ožila a ochvíľu do osady vstúpili Havandžita, Četan, Modrý Had a Zelená Líška. Viedli aj jedného koňa, na ktorom išiel kedysi beloch. Teraz na ňom viselo niekoľko pušiek a mnoho kadeakých vrecúšok, nábojov a podobných vecí. Náčelník vstúpil do svojho stanu, najedol sa a zvolal zhromaždenie. Keď sa všetci zišli, podrobne vyrozprával okolnosti cesty. Ukončil to vytiahnutím piatich pušiek a povedal: ,,Túto flintu si nechávam ja. Muškety dám Modrému Hadovi a Zelenej Líške. Hákovú pušku dostane ako vodca Červených Jeleňov Četan. No a ako vodca Mladých Psov dostáva túto staršiu predovku môj syn Mattotaupa" Usmial sa a podal pušky ich novým majiteľom aj s nábojmi a pušným prachom ktorý k nim patril. Okolo Mattotaupu sa hneď zhŕkol hlúčik chlapcov a skúmali pušku. To isté sa stalo aj pri Červených Jeleňoch, ba aj u dospelých bojovníkoch. Mattotaupa pribehol za náčelníkom a spýtal sa: ,,Môžeme odbehnúť do lesa a skúšať strieľať ?" Otec odpovedal: ,,Ochvíľu pôjdeme všetci. Ešte chvíľu počkajte." Postrapatil synovi vlasy, usmial sa a obrátil sa k ľuďom: ,,Kto chce vidieť a počuť, ako tieto mazzawakeny strieľajú, nech ide na lúku za lesom !" Takmer celá osada sa pohla na určenú plochu. Aj malá Sitopanaki sa išla pozerať na svojho brata a otca. Samozrejme, nekráčala, ale niesla sa v náručí Unčidy - svojej matky. Čoskoro Indiáni prišli na to, ako asi pušky fungujú. Čochvíľa sa lesom a lúkou rozliehali hlasné výstrely. Mattotaupa nestál pevne na nohách a tak ho spätný náraz zrazil dolu na zem. Četanovi išlo strieľanie najlepšie. Tu si Mattotaupa opäť zaumienil, že bude v niečom ako jeho starší kamarát. Četan si teraz určil za cieľ jednu vrchnú vetvu so šiškami (šuškami), vystrelil a vetva sa silno zatriasla. Mattotaupa to všetko sledoval s obdivom. Už si privykol na ten hluk a prestával mu prekážať. Zrazu sa cez celý les rozľahol signál. Oznamoval niečo v tom zmysle, že sa stalo v osade niečo vážne a rýchlo treba prísť, nedôjde však k boju. Celé osadenstvo lúky sa pobralo naspäť do svojej osady. Čoskoro prišli a videli, ako Malý Jastrab (ak si spomínate, bol pri 1. stretnutí s mladíkom Jackom), syn Veľkého Jastraba drží iného Indiána pod krkom. Ďalší naňho mierili tomahawkami a lukmi. Vedľa nich na zemi ležal kyjak a nôž, nepatriace nikomu z osady. Mattotaupa, ktorý na miesto dobehol medzi prvými teda usúdil, že tie zbrane patria tomu cudzincovi. Bol nenápadne oblečený, vlasy mal veľmi dlhé. Spomenul si na jeden večer, keď šaman rozprával deťom - medzi nimi aj Mattotaupovi - o inom kmeni indiánov, Absarokoch. Boli prezývaní Vraní Indiáni a šaman im porozprával o potýčke, akú zažil on sám za mlada. Podľa toho čo si pamätal, mohol byť tento človek príslušníkom práve tohto kmeňa. Havandžita sa opýtal Malého Jastraba: ,,Čo sa stalo ?" Malý Jastrab sa vystrel, no neprestával držať Indiána a začal rozprávať: ,,Keď ste odišli na tú lúku, zdalo sa mi že som začul zašuchotať trávu. Pozrel som sa tým smerom a videl som, aká sa tam steblá trávy výrazne pohli. Vietor však nefúkal, nuž som sa okľukou vydal k tomu miestu. Keď som bol od neho možno meter, vyskočil som a stretol tohto Indiána. Vtedy som aj vydal signál, ktorý ste počuli. Doviedol som ho do osady a kým ste prišli, odzbrojili sme ho. Vypytovali sme sa ho ako sa volá, z kade ide, prečo ležal v tráve a plazil sa ku nám... Bol však úplne ticho, nič sme z neho nedostali". Náčelník sa nachvíľu zahľadel na jeden strom a potom povedal: ,,S Absarokmi, ako je tento, už vedieme dlho spor. V posledných rokoch to trochu utíchlo, ale očividne chcú oni pokračovať. Začalo to tým, že lovili na našich lovištiach. Opakovalo sa to a nechceli prestať. Tak sme začali tento spor. Nikdy nebol úplne doriešený a toto je pravdepodobne ich vyslaný špeh. Je tak ?" Keď sa opýtal tú otázku, pozrel sa na zajatca spýtavým pohľadom. Aj ten sa naňho pozrel a na prekvapenie Malého Jastraba prikývol. Potom náčelník pokračoval: ,,Osada Absarokov je severozápadne od tej našej... Je to mnoho dní cesty, tento k nám musel ísť aspoň mesiac, teda ak nešiel na koni. A pravdepodobne to je majster v zahaľovaní stôp, lebo naši by si iste všimli neznáme stopy." Četan sa pozrel na náčelníka a opýtal sa ho: ,,No a čo s ním spravíme ?" Náčelník sa opäť zamyslel a potom povedal: ,,Pošleme ho do voľnej prírody... Dáme ho do lesov východne od nás. Pôjde samozrejme bez zbraní a potravy. Ak má právo žiť, postará sa o seba. Ak nie, v divočine neprežije. A dáme ho tam hneď teraz." Náčelník vysadol na svojho koňa, druhého Indiána zviazal (predtým ako vysadol) a posadil na druhého koňa. Vyrazili z osady na mustangoch ako na raketách. Dav Indiánov vyšiel na koňoch za nimi. Niekoľko míľ východne ho vysadili a odišli naspäť. Keď sa vrátili, bol už večer. Navečerali sa a ďalší deň bol za nimi. Mattotaupa dlho nevedel zaspať a rozmýšľal, ako to bude ďalej. Bude sa bojovať ? Táto otázka ho strašila najviac. Onedlho ho však premohol spánok a vstúpil do ríše snov.

 

[DeletedUser2929]

XX. Dlhé putovanie

Zima sa začínala čoraz viac prejavovať. V noci boli prvé mrazy, nuž sa Indiáni zhodli na tom, že je na čase vyraziť na juh. Bude to dlhý pochod, ale predsa to len bude lepšie, ako by mali vo svojich stanoch zmrznúť. V jedno ráno sa dali do dlhého radu a putovanie začalo. Deti, ktoré ešte nevedeli chodiť ani jazdiť na koni sa viezli v ,,plachtách" od stanov. Na kone sa dozadu dali dve stanové tyče, medzi ktoré sa dala jedna stanová ,,plachta" a v takýchto priestoroch sa prevážal majetok rodiny a malé deti. Ostatní išli zväčša pomalým tempom na koňoch, hoci pár mladých bojovníkov išlo aj pešo. Každý večer si rozložili malý tábor a každé ráno pochodovali čoraz ďalej na juh. Prešlo pár dní a k náčelníkovi prišli zvedovia, ktorých vyslal na západ. Vraj sa Absarokovia vydali tiež na pochod, ale skupina pätdesiatich jazdcov sa blíži k nim, s tým že sú pomaľovaní bojovými farbami a nad hlavami mávajú tomahawkami. Mustangy cválajú a zvedovia predpokladali, že za nejakých 5 minút dorazia k ich kolóne. Havandžita okamžite zvolal bojovníkov, povedal im čo sa stalo a o chvíľu už bolo sedemdesiattri Indiánov pripravených na boj s lukmi v rukách a šípmi v tulcoch. Čoskoro začuli dunenie zeme, potom sa začala aj otriasať. Spoza vrchu sa s mohutným bojovýk pokrikom na nich vrhlo päťdesiat jazdcov s dlhými čiernymi vlasmi, ktorí mávali tomahawkami nad hlavami. Presne ako povedali zvedovia... Keď boli na dostrel, Havandžita vydal pokyn po nich strieľať. Mali strieľať iba po Indiánoch, nie po ich koňoch. Ak vyhrajú, v čo pevne dúfal, mohla by sa z nich stať ich korisť. Pár Absarokov opätovala paľbu zo svojich lukov. Zvedovia náčelníkov o lukoch nevedeli, takže to ani nepovedali náčelníkovi. Trochu ho to prekvapilo, ale nestratil duchaprítomnosť. Naďalej vydával rozkazy. V tom sa vrhlo približne dvadsať Absarokov na Dakotov. To boli tí, ktorí sa oháňali tomahawkami, ale šípy ich ešte nezostrelili. Tu Dakotovia vytiahli svoje kyjaky a bojovali proti Absarokom zblízka. Iba náčelník nepustil luk z ruky a stále strieľal svoje šípy po Absarokoch vzadzu, ktorí mali luky. Bolo ich ešte zo desať, ale momentálne nestrieľali, lebo hoci vedeli naozaj vynikajúco mieriť, v tej mase Indiánov, ktorí proti sebe bojovali zblízka nevedeli veľmi rozoznať nepriateľa od priateľa. Totižto, všetko to bolo rýchle a kým stihli zamieriť na nejakého Dakotu, už tam nestál nik, alebo dokonca nejaký Absarok. Začali na nich lietať šípy, ktoré málokedy minuli svoj cieľ a čoskoro sa dovtípili, odkiaľ šípy lietajú. Havandžita stál obďaleč a stále strieľal. V tom po ňom začali strieľať aj nepriatelia, nuž musel rýchlo ujsť. Kričal na svojich mužov, aby sa nevzdávali, keď tu ho travil šíp do zozadu do stehna. Zručal od bolesti, ale jeho krik zanikol vo všeobecných pokrikoch a krikoch iných ľudí. Dakotovia vyhrávali, keďže ich bolo viac a keď Absarokovia pochopili, že tento útok nemá význam, obrátili svoje kone a cvalom trielili tam, odkiaľ prišli. Niekoľko Dakotov ešte rýchlo schytilo luky a šípy a vystrelili po nich. Absarokov uniklo dvanásť. Dakotovia vyhrali, ale zo sedemdesiattri bojovníkov prežilo iba tridsaťdva. Z toho na nohách pevne stálo iba pár. Boli to naozaj veľké straty. Unčida rýchlo ošetrila svojho muža (náčelníka) a zachránila mu nohu. Havandžita ešte niekoľko týždňov kríval, kým sa mu noha uzdravila. Dakotovia ukoristili dvadsaťjedna koní. Ostatné boli buď mŕtve, alebo ich zobrali Absarokovia. Potom pokračovali v putovaní, akoby sa nič nestalo. Bolo však počuť ženy a deti ako bedákali. Stratili svojich mužov, otcov, alebo dokonca aj bratov. Ich mŕtvoly niesli ďalej. O pár dní prišli k údoliu, ktoré im vyhovovalo. Pretekal tam aj potok. Opäť postavili svoju osadu a snažili sa normálne žiť. Pochovali svojich mŕtvych. Trvalo ešte pár dní, kým sa všetky ženy a deti usadili v nových stanoch. Boli totiž ,,pridelení" iným bojovníkom. Aspoň prešli niekoľko míľ na juh a mali zásoby na zimu.

 

[DeletedUser2929]

Po vyše polročnej prestávke pridávam ďalšiu časť

XXI. Správy

Bol krásny deň a sneh sa jagal na slnku. Pevnosť Sunfort bola komplente opravená, dokonca Konfederácia vylepšila veže na rohoch. V pevnosti vládol príjemný pokoj, nikto nič extra nerobil a šesťdesiatdva vojakov, ktorý prežili boj si užívali sladké ničnerobenie. Kapitán Blair vybehol s úsmevom na perách z hlavnej budovy v centre pevnosti a zamieril do stajní. Našiel tam, koho hľadal; vojaka menom Pointcaré, ktorý pochádzal z Francúzska. Práve sa staral o svojho koňa. Generál pristúpil k tomuto človeku, ktorý zastával postavenie vynikajúceho posla a povedal mu: ,,Dobrý deň pane, potreboval by som, aby ste doručili list nášmu generálovi R.E.Leemu. Ešte dnes vám dám list, s ktorým môžete vyraziť. Čím skôr generál dostane list, tým lepšie. V poriadku ?" Posol Pointcaré zasalutoval s výkrikom ,,Áno, pane !" Generál sa usmial a povedal: ,,Potom pošlem niekoho, aby vám list odovzdal. O nejaké dve hodinky vyrážate, zatiaľ sa pripravte". Vojak ešte raz zasalutoval a generál odišiel do svojej pracovne. Pustil sa do písania dlhého, dlho očakávaného listu. Keď bol hotový, poslal jedného desiatnika - miešanca belocha a Indiána, aby list odovzdal Pointcarému. V tom mu na dvere pracovne niekto zaklopal a stráže ohlásili vojaka Fiennesa. Kapitánov rozkaz ,,Ďalej !" vpustil do miestnosti nízkeho a tučného vojaka, ktorý zťažka dychčal. Keď sa upokojil, pozdravil kapitána Blaira a povedal mu: ,,Kapitán, žiadam o dočasné opustenie pevnosti !" Dostalo sa mu odpovede: ,,Kam chcete ísť ? Na ako dlho ? Čo sa deje ?" A vojak sa rozhovoril: ,,Na Divoký Západ som prišiel kvôli zlatu. Dlho sme s manželkou šetrili na lískty na loď a keď sme sa sem konečne dostali, išli sme skúsiť zlatokopské šťastie. V tom vypukla vojna a ja som odvtedy pod vaším velením. Avšak neďaleko našej pevnosti - pár hodín jazdy na koni - sa nachádzajú malé hory. Keďže sa momentálne nebojuje, rád by som sa tam išiel pozrieť a zistiť, či by sa z tade nedalo niečo vyťažiť. Plánoval by som odísť ešte dnes, prenocovať tam a zajtra sa vrátiť. Išiel by som sám. Pustíte ma ?" Po krátkom rozhovore sa kapitán a vojak dohodli a Fiennes sa poponáhľal pripraviť posledné veci na cestu. Neskôr, keď už slnko išlo pomaly zapadnúť, Blair zaželal poslovi aj vojakovi Fiennesovi šťastnú cestu a tí na svojich koňoch vyrazili jeden na juh (posol) a druhý na západ (vojak).
V ten deň prišiel iný posol aj do osady náčelníka Havandžitu. Všetko bolo ako malo, mládenci práve lovili jelene a ženy pripravovali vo svojich stanoch potravu. Indián, ktorý sa volal Prestrelený Šíp pribehol k náčelníkovi osady a po úvodných uvítacích priateľských rituáloch pozval Havandžita Indiána do svojho stanu. Dlho sa spolu rozprávali, ale správa bola jasná: náčelníkovi Veľkému Vlkovi, ktorý bol priateľ Havandžitu už začínali liezť belosi na nervy a zvolával svojich priateľov na spoločnú akciu, kde by mali belochov aspoň oslabiť. Celé sa to však malo prerokovať o štyri dni v osade Veľkého Vlka a Havandžita dostal pozvanie na toto posedenie. Po niekoľkých slovách, ktorými sa prihovoril obyvateľom osady sa začal pripravovať na cestu. A tak ako Francúz Pointcaré, aj on poobede, keď slnko už začínalo zapadať, vyrazil na východ, kde bola osada Veľkého Vlka. Sprevádzali ho hodnostári osady = Zelená Líška, Modrý had a Indián z priateľsky naklonenej osady = Prestrelený Šíp.

XXII. Galenit a ťažba

V pevnosti Sunfort vládol čulý ruch. Rozšírila sa správa, že vojak Fiennes, ktorý bol preskúmať White Hills, ako sa malé neďaleké pohorie nazývalo objavil rôzne rudy, vrátane krvavočerveného hemanitu bohatého na železo, či lesklého magnetitu (tiež bohatého na železo, dokonca ešte viac ako hemanit), z ktorého sa dal vyrobiť magnet. Tiež našiel napríklad kremeň. Avšak Fiennes objavil aj rudu, akú v živote nevidel. Našiel celý "prúd", niečo ako vodopád zrnitej masy, ktorá bola olovenosivá, nepriehľadná a mala kovový lesk. Doniesol aj vzorku, ktorú sa mu podarilo nájsť trochu nižšie - asi sa odlomila a keď sa presvedčil, že ide o rovnaký materiál, strčil predmet do batohu. Teraz sa vojaci zhromaždili na veľkom voľnom priestranstve pri vlajke a obzerali zaujímavý predmet. Ako som už vravel, mal sivastú farbu, leskol sa a bol nepriehľadný. Kameň tvorili akoby drobnučké zrnká, ale ak sa človek na ne nesústredil, prehliadol ich a kameň sa mu zdal ako jeden celok. Prišiel sa pozrieť aj kapitán Blair, ktorý si už vypočul kompletnú správu o Fiennesovej výprave. V tom sa ozval mohutný hlas rovnako mohutného chlapa, ktorý bol kováč. Volal sa Michele Puccini, bol to Talian a bol vysoký... čoby vysoký, priam vysočížny ! Meral aspoň dva metre desať a bol dobre stavaný - minimálne 110 kíl živej váhy. Mal silné ruky od kladiva, nákovy, kliešťov a iných kováčškych nástrojov, s ktorými od destsva pracoval. Kričal: ,,Ale veď to je galenit ! Kapitán, to je GALENIT !" Potom sa začal smiať. Kapitán Blair sa naňho pozrel a opýtal sa: ,,Pane, vyštudoval som medicínu a neviem čo je to galenit. Mohli by ste nám to prosím objasniť ?" Kováč si sadol na neďalekú lavičku a masa vojakov sa pohla s ním. Tam začal vysvetľovať: ,,Je to druh rudy, tak ako napríklad hemanit, o ktorom nám tu Fiennes vravel. Ako z hemanitu môžete získať po spracovaní železo, z galenitu získate olovo. A myslím, že o tom vám nemusím rozprávať", dodal s úsmevom. Medzi vojakmi sa ozval šumot. Prehlušil ho kapitánov hlas, hoci kapitán nekričal, ani hlas nezvýšil: ,,Myslíte, že by ste z tohto tu vedeli vyrobiť náboje do našich pušiek ?" Kováč sa usmial a odvetil: ,,Pán kapitán, svojmu remeslu sa venujem 31 rokov. Či viem roztaviť rudu a potom ju naliať do formy ? Samozrejme ! A ešte by som vám z toho vedel vytiahnuť aj striebro." Kapitánov hlas tento krát už kričal, keď sa pýtal: ,,Je tu nejaký klenotník ? Niekto, kto by mal záujem o striebro ?" V tom sa ozval Fiennes: ,,Naša rodina sa zaujímala o klenotníctvo. Myslím, že by som sa chcel s pánom Puccinim bližšie porozprávať." Blair sa kováča a klenotníka ešte opýtal: ,,Myslíte, že by sa táto ruda dala v poriadku vyťažiť z tých hôr ? Aj ten hemanit a magneit ?" Odpovedali mu v podstate rovnako: ,,Bude to namáhavé a ťažké, ale nič nemožné. Stačí niekoľko krompáčov a silných chlapov k nim." V tom už kapitán Blair mieril s novou dobrou nálodou do svojej pracovne a pustil sa do plánovania. O niekoľko minút vyšiel a ako kedysi v bojovom období zakričal: ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !" Keď boli všetci vojaci pred ním a naplno mu venovali svoju pozornosť, začal vykladať ako za starých čias: ,,Jeden z vás, vojak Fiennes objavil neďaleko vo White Hills niekoľko rúd, ktoré by sa nám hodili. Následne by ich náš kováč, pán Puccini, spracoval a vytvorili by sme nové veci: nové náboje, veci zo železa, možno dokonca nejaké zbrane... Takže v najbližších dňoch sa budeme venovať hlavne tomuto. V pevnostnom sklade je približne tridsať krompáčov, budeme sa striedať - približne tých tridsať ľudí bude ťažiť, ďalších desať, možno dvanásť bude na koňoch premávať medzi pevnosťou a White Hills a dopravovať do pevnosti vyťaženú rudu a takisto potraviny pre našich baníkov. Pán Puccini bude stále v pevnosti a bude spracuvávať vyťažené rudy. Zvyšok vojakov bude v pevnosti oddychovať a strážiť; hoci je zima, nepriateľ sa môže aj tak objaviť... Čoskoro vám dám rozpis služieb, ťažiť budeme vo dne, v noci. Pokúsim sa, aby to každému čo najviac vyhovovalo, pokúsim sa, aby ste sa rovnomerne vystriedali v ťažbe, na koni, vo veži aj v oddychu. Súhlasíte ?" Medzi vojakmi sa ozval súhlasný šum, niekoľko podporných výkrikov a na mnohých tvárach sa mihol úsmev. To, že posledné dni si mohli dokonale oddýchnuť im pomohlo, ale už chceli niečo robiť. Potom kapitán prehlušil vravu a zakričal: ,,V poriadku, ďakujem vám za podporu ! Idem spísať ten zoznam... Dnes budeme ešte oddychovať, ale od zajtra rána začíname ! Zatiaľ rozchod !" Vojaci sa rozišli za predchádzajúcimu činnosťami a vojaci Puccini a Fiennes si išli sadnúť do kasární, kde si otvorili fľašku a začali rokovať o možnom obchode. Približne o hodinu sa objavil dlho očakávaný zoznam na verejnosti. Vojaci súhlasne prikyvovali, lebo rozvrh im vyhovoval a bol spravodlivý. Na nasledujúci deň sa vydali ťažiť a keď tam prišli, rozložili tam malý provizórny tábor, v ktorého stredu viala vo vetre zástava Konfederácie.

 

[DeletedUser2929]

Asi ma to znova chytilo

XXIII. Indiánska porada

V osade zavládol ruch. Práve dorazil posledný pozvaný náčelník - Krvavý bizón a v osade Veľkého Vlka už bolo všetko pripravené. Keďže boli všetci pozvaní na mieste, porada sa mohla začať. Počkali, kým sa Krvavý bizón a jeho sprievod trošku "zložia" a potom Veľký Vlk pozval všetkých náčelníkov do svojho veľkého stanu. Všetky ženy aj deti poslali preč, v stane boli iba náčelníci a práve pripravené bizónie mäso ako pohostenie. Veľký Vlk vytiahol fajku, dal do nej ten najkvalitnejší tabak (bol z jarabiny) aký mal, fajku zapálil, dlho potiahol a podal ju ďalšiemu náčelníkovi po pravej strane a ten ju podal ďalej do kruhu. Keď všetci vyfajčili spoločnú fajku, čo bol úvodný rituál, Veľký Vlk spustil svoj dlho plánovaný monológ: ,,Indiáni ! Belosi začínajú terorizovať našu zem ! Nielen, že kopú do hôr a hľadajú lesklý žltý kov,... nielen, že zabíjajú celé stáda bizónov... oni nás postupne vyvražďujú ! Ak to bude takto postupovať ďalej, zostane nás iba pár a aj tých pár Indiánov pochytajú do pasce ako králiky ! Ak budeme len nečinne sedieť a prizerať sa, náš ľud vyhynie ! Preto som sa pustil do plánovania... Ako viete, pre biele tváre je naša zem taká cenná, že sa o ňu bijú ešte aj medzi sebou. Jeden náš krajan, Sivý jazvec, ktorý slúži pod generálom Grantom v pevnosti Ticondreroga nás informoval, že pevnosť a jej okolie je úplne preplnená vojakmi, ktorí sa pripravujú na boj. Jeden miešanec, ktorý mal otca belocha a slúži pod kapitán Blairom v pevnosti Sunfort nám zase poslal správu, že kapitán posielal list generálovi Rebelov. Pravdepodobne so žiadosťou o posily. Vyplinulo mi z toho, že sa chystá veľký, možno dokonca rozhodujúci boj. Keď sa biele tváre stretnú, aby sa pozabíjali, my zaútočíme. Nebudú to čakať a budú príliš poháňaní nenávisťou proti sebe. Ak o nás ani nebudú vedieť, všetko dopadne ešte lepšie. Neviem ešte, kde sa stretnú tieto dve armády, ale určite tam budú tábory a potom by sme mohli vylúpiť ich zásoby a obrať ich o pušky, aby sme mohli bojovať aj proti ďalším belochom. Pamätajte, bratia moji, že ak nič neurobíme, Indiáni navždy odídu do večných lovíšť. Howgh !" Potom sa začali náčelníci dohadovať, premýšľali a napokon súhlasili s plánom Veľkého Vlka. Začali pomaly hovoriť počet mužov, ktorí by mohli ísť do útoku - nič nesľubovali, lebo potom ešte Veľký Vlk dodal, že ak pozná belochov dobre, pustia sa do boja až na jar. A to bolo ešte niekoľko mesiacov a dovtedy sa mohlo ešte všeličo pokaziť. V tom sa ozval Havandžita: ,,Pár dní cesty na koňoch na východ od miesta, kde mal môj kmeň cez leto osadu je jedno mesto belochov. Raz som tam bol aj s Modrým Hadom a Zelenou Líškou - a ešte jedným mládencom z našej osady - a stretli sme sa s jedným ochotným belochom, ktorý nám výmenou za bizónie kožušiny predal pušky. Aj teraz ju mám u seba." Hneď potom vytiahol na veľký úžas náčelníkov spod svojho odevu flintu, ktorú pred pár mesiacmi kúpil v meste Winrock. Dlho si ju obzerali a potom sa Veľký Vlk opýtal: ,,Myslíš, že by nám ten muž predal aj ďalšie pušky, ak by sme mu dali ďalšie kožušiny ?" Havandžita mu odpovedal: ,,Vtedy, keď som tam bol sa ku nám správal veľmi zdvorilo, lebo sa nás bál a hovoril nám, že môžeme prísť aj nabudúce." Potom im všetko pravdivo vyrozprával, od stretnutia s Jackom Frankom Wilsonom až po príchod naspäť do osady. Náčelníci na neho s obdivom hľadeli a vedeli, že hovorí pravdu. Potom sa ho jeden náčelník - Krvavý Bizón - spýtal, či by vedel to mesto znova nájsť. Havandžita opäť odpovedal: ,,Je to ďaleko na severozápad, ale našiel by som to. Myslím, že by sme tam opäť mohli obchodovať." Veľký Vlk, nadchnutý novým nápadom a pozitívnym ohlasom na jeho akciu chytil Havandžitu za plece a s úsmevom mu povedal: ,,Rád tam s tebou pôjdem a zoberieme od bieleho muža pušky. Mám veľa kožušín." Keď sa pridali aj ostatní náčelníci, že prispejú svojimi kožušinami, Havandžita predložil rýchlo zložený plán, ktorý všetci odsúhlasili. Keďže poniektorý dorazili iba v ten deň, ešte si jeden deň oddýchnu a potom vyrazia do Havandžitovej osady. Tam sa opäť pohostia a napokon sa vydajú k mestu Winrock, kde nakúpia pušky a z tade opäť zamieria k Havandžitovmu kmeňu. Tam bude rozchod. Do Winrocku plánovalo ísť šesť náčelníkov z trinásť zúčastnených, ale zvyšní plánovali aspoň kožušinami prispieť. Na záver sa ešte pohostili bizónim mäsom a keď vyšli zo stanu, už bola prakticky noc. Čoskoro si išli ľahnúť a ďalší deň podľa plánu oddychovali. Potom si zobrali zásoby a za svitania vyrazili k osade, kde už Mattotaupa čakal svojho otca.

Opäť (trošku kratšie) pokračovanie

XXIV. Medveď

Kapitán Blair opäť vrazil krompáč do ťažkopoddajnej rudy a odlomil kus sivastého galenitu, ktorý odložil na kôpku. Nachvíľu si oddýchol, lebo pracoval už aspoň hodinu bez prestávky a bola to namáhavá práca. Stál na svahu a tak videl pomedzi konáre borovíc na planine medzi Sunfort a White Hills ako sa k nim rúti voz poháňaný štyrmi koňmi. Miesto, ktoré popísal Fiennes bolo už celé vyťažné, ale z druhej strany objavili ešte bohatšie náleziská, dokonca aj stopy zlata. Hoci na pôvodných miestach rástlo iba pár kríkov, na druhej strane, kde teraz kopali stál pomerne mohutny smrekovo-borovicový les. Keď kapitán Blair odovzdával krompáče prvým chlapom (ešte v pevnosti), všimol si v jednom rohu skladu rozľahlú plachtu, pod ktorou sa objavili dva rozobraté vozy. V priebehu niekoľkých minút boli postavené a teraz oni prebiehali po snehom pokrytej planine poháňané koňmi, ktorých mali Dixie nadostač. Tých niekoľko jazdcov, ktorí mali premávať medzi táborom a pevnosťou bolo zaradených do iných funkcií a teraz premávali medzi týmito dvoma miestami iba tieto dva vozy. Z času na čas aj osamelý jazdec, ak sa objavila nejaká akútna správa, ktorá musela byť čo najskôr doručená. Kým kapitán Blair pozoroval voz, ktorý pomaly vchádzal do tábora, vojaci sa začali zhromažďovať k táboru, aby sa teraz, takmer na poludnie mohli najesť. Uloviť si vedeli čo-to aj sami, ale nebola to ich priorita a koniec-koncov, v snehu sa loví ťažko. Dole zišiel aj kapitán a zatrúbením vyhlásil polhodinovú prestávku. Keď sa vojaci najedli, pár sa ich zdvihlo a všetko, čo vykopali od poslednej návševy voza naložili pod jeho plachtu. Vojak, ktorý voz viedol sa vystriedal s ďalším vojakom, ktorý mal voz odviesť naspäť do pevnosti, dohliadnuť na to, aby kováč Puccini dostal kompletne všetky rudy a potom si mal ísť oddýchnuť do kasární. Keď už chcel kapitán Blair vyhlásiť koniec prestávky, dobehol k nemu zadychčaný vojak, ktorý nejedol a povedal mu: ,,Neďaleko od miesta, kde som práve kopal je jedna jaskyňa. Počul som z tade medvedie mrmlanie a tak som hneď zbehol dole, aby som vás varoval. Bol som tam asi pred piatimi minútami." Vojaci v okamihu na kapitánov rozkaz voz prevrátili (všetka ruda sa vysypala), nabili pušky a začali skúmať okolie, či neuvidia najmenší pohyb. A ochvíľu naozaj začuli ako sa k nim blíži nejaké zviera, ktoré mrmlalo. Čoskoro uvideli hnedú masu, ako sa k nim blíži a na Blairov povel vyletel z každej pušky jeden náboj. Pár strelcov netrafilo a okolo medveďa sa vynorili malé dierky v snehu, ale väčšina trafila a medveď zvalil. Bol na mieste mŕtvy, už sa ani nepohol. Potom ho išli šiesti vojaci odtiahnuť a keď voz prevrátili späť a naložili tam rudu, spoločnými silami tam naložili aj medveďa. Koňom sa po tom pohľade usadil v očiach smutný výraz. Boli dobre vycvičené a ani keď počuli streľbu a videli nebezpečné zviera neušli. V tom sa jeden vojak spýtal: ,,Neukladajú sa náhodou medvede na zimný spánok ?" Ďalší vojak sa nachvíľu zamyslel a potom povedal: ,,To je pravda. Tohto sme asi rachotom, ktorý sme narobili zobudili a keďže bol hladný, vydal sa hľadať potravu. A ak nás zacítil,..." Kapitán Blair prikývol a rozkázal: ,,Áno, asi máte pravdu. Mimochodom páni, stále dobre reagujete a mierite. Toho medveďa odvezte do pevnosti, tam si z neho pripravíme večeru. Nemýlim sa, že ste kuchár ?" Vojak, ktorý mal ísť s vozom do pevnosti prikývol a zasalutoval. Potom kapitán opäť vytiahol trúbku, zaďakoval vojakovi ktorý doviezol obed a zatrúbil. Vojaci opäť povstávali a všetci okrem dvoch, ktorý zostávali v tábore na stráži sa chopili krompáčov a vydali sa opäť kopať všetky veci, ktoré by sa im mohli hodiť.

 

[DeletedUser2929]

XXV. Pretvárka vo Winrocku

Kolesá voza zaškrípali, keď sa otáčali v zákrute. Kapitán Blair trochu pritiahol uzdu, pozrel dozadu, či náhodou nevypadla časť nákladu a potom sa opäť sústredil na jazdu. Mal veru o čom premýšľať. V pevnosti Sunfort boli už niekoľko týždňov a hoci bola pevnosť dobre zásobovaná, potraviny sa začínali míňať. Ak by veľmi chceli, mohli by chodiť na veľké poľovačky, ale už potrebovali aj nejakú inú stravu. Jeden vojak, ktorého meno si už nepamätal mu povedal, že je výrobca zbraní - prevažne pušiek. Pamätal si akurát, že to bol priemerne vysoký čiernovlasý muž s ostrými črtami a takmer vždy chodil zachmúrený a zamračený. Bol výborný strelec a dokázal trafiť aj malé ciele na veľkú ďialku. Možno ak by z toho hemanitu a magnetitu získali železo, na úpätí White Hills je nejaký les... Myšlienky sa kapitánovi preháňali hlavou jedna cez druhú. Ako sa zamyslel, ani si nevšimol ako sa otvára brána a on pomaly vchádza do pevnosti. Bol unavený po celonočnom kopaní rudy, ale toto ešte musel vyriešiť. Bola to jedna zo zásad, ktorými sa riadil: Najprv potreby jeho mužov, potom potreby jeho samého. A tak odviedol voz ku dielňi kováča Pucciniho (pozdravili sa kývnutím hlavami), vyložil mu všetku rudu, ktorú nakopali v noci a potom zašiel s vozom neďaleko kuchyne. Tam ho už nechal, aby doňho naložili potraviny a aby išiel ďalší vojak do tábora. Potom zašiel za tým zbrojárom - spomenul si, že sa volá Schumann - a popýtal sa bližšie na jeho prácu, čo všetko potrebuje na výrobu pušky, čas koľko trvá vyrobenie jednej pušky a kadeaké podrobnosti. V tom si spomenul, že ešte kedysi dávnejšie počul, ešte niekedy, keď táborili južne od Ticondrerogy, že približne 50 míľ od Sunfortu na juh (prerátal si to) by sa malo postaviť jedno mesto Únie. Ako pozná ich zvyky, v zime tam vždy bývajú trhy. Ak by tam išli ako civili, ktorí prichádzajú zo severu, nespoznali by ich... Pred týmito všetkými myšlienkami zamrmlal Schummanovi jedno krátke ,,Počkajte" a začal sa prechádzať po udupanom snehu, pričom si hrýzol ukazovák (ak si pamätáte, toto už robil). Opäť plánoval a plánoval a keď mal plán hotový, popýtal sa Schumanna ešte na pár vecí a potom uháňal do svovej pracovne. Poprezeral pár zásuviek v stole a keď našiel mapu, pozorne si ju prezrel. V rýchlosti napísal list a potom vyšiel k vlajke do stredu pevnosti a ako už mnohokrát pred tým zakričal na plné hrdlo ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !". Keď sa všetci vojaci, ktorí boli v pevnosti a jej okolí zhromaždili pri kapitánovi, začal im vysvetľovať svoj plán: ,,Ako viete, postupne nám začínajú dochádzať základné potraviny ako múka, ryža, ovocie či zelenina. Máme dostatok mäsa, ale iba z mäsa nevyžijeme. Približne päťdesiat míľ na juh od tejto pevnosti sa nachádza mestečko Winrock, ktoré sa hlási k Yankees." Medzi mužmi sa ozvalo pár tlmených posmešných zamrmlaní, ale Blair pokračoval: ,,Za pomoci vojaka Schumanna, ktorý je výrobca zbraní by sme dokázali vyrobiť veľa pušiek. Potrebuje na to iba železo v presných tvaroch, ktorého má pán Puccini dostatok a správe vyrezané drevo, ktorého je plný les v okolí nášho tábora vo White Hills. Potom to stačí jednoducho všetko zrezať a poskladať, o čo sa postarajú pán Puccini a hlavne pán Schumann a keď bude dostatok pušiek pripravených, ja a pár vojakov so mnou vyrazí do Winrocku. Pôjdeme oblečení ako civilisti, obchodníci so zbraňami. Ako poznám našich nepriateľov, niekedy v tomto období by mali mať zimné trhy. Tam sa dá zohnať všeličo, aj potraviny. Takže predáme pušky, za utržené peniaze kúpime potraviny a vrátime sa do pevnosti. Čo vravíte ?" Jeden vojak sa opýtal: ,,Naozaj sa Winrock hlási k Severu ? Lebo ak áno, čo ak im my predáme kvalitné pušky a neskôr v nejakej bitke ich použijú proti nám ?" Kapitán Blair v rýchlosti domyslel plán a opýtal sa: ,,Pán Schumman, dá sa spraviť na puškách aj niečo nekvalitné, čiže by pušky nefungovali ako by mali, ale na prvý pohľad by boli v poriadku ?" Zbrojár sa nachvíľu zamyslel, pozrel sa k oblohe a potom povedal: ,,Áno, je jedna vnútorná časť, ktorá by mohla byť z poddajnejšieho kovu a tým pádom by náboj nevyšiel tak, ako by mal..." Kapitán sa pozrel na kováča: ,,Pán Puccini, máme niečo také ?" Kováč pár krát buchol kladivom do nejakého rozhorúčeného kovu, potom ho strčil do plameňov, kde začal belieť a pomaličky sa topiť. On sa zatiaľ obrátil k vojakom a s úsmevom (robil prácu, ktorú miloval) odpovedal: ,,Áno, myslím, že by sa tu niečo našlo". Potom sa kapitán opýtal ďalšiu otázku: ,,Súhlasíte s týmto plánom ? Myslíte, že to môže vyjsť ?" Vojaci začali kričať podpory a chvály, pretože zatiaľ vyšiel každý plán okrem jedného (prvý útok na pevnosť Sunfort). Kapitán sa s úsmevom a dôverou v očiach pozrel na svojich mužov a tomu, ktorý mal odísť s vozom a potravinami (ešte neodišiel) podal do ruky list, ktorý napísal ešte v pracovni a povedal mu, aby ho prečítal baníkom pri najbližšej prestávke. Potom vycválal von z pevnosti.

 

[DeletedUser2929]

XXVI. Obchodníci so zbraňami

Prešlo pár dní a kapitán Blair sa začal pripravovať. Ťažbu rudy dal pozastaviť a namiesto toho vydal rozkaz rúbať stromy. Následne sa z tábora prevážali do pevnosti a tam sa už spracovali do tvarov, ako potreboval Schumann. Talian Puccini mal veľa železa pripraveného na spracovanie a tak aj on stále tavil a nalieval železo do foriem, ktoré boli tvarov, ako si želal Schumann. Nevyrábal muškety či perkusné pušky, ale Winchestrovky. Medzi obyvateľmi Divokého Západu bola táto novinka veľmi obľúbená a drahá. Akurát vnútro robil zo zložitej zmesi, pridal tam dokonca aj hlinu a výsledok mal rovnakú farbu ako ostatné súčiastky pušky, na prvý dotyk tam nebol žiadny rozdiel, iba ak by ste tú hmotu stlačili, zostal by tam otlačok vášho prsta ako v plastelíne. Akurát tam pridával aj tvrdý uhlík a všetko tak vytvaroval, že tenučká vrstva uhlíka sa nachádzala na povrchu zmesi a pri prvom výstrele by mal náboj vyletieť tak ako má, ale táto tenká vrstvička by sa mala nehlučne odlomiť a odkryť skutočnú zmes, ktorá už náboj vychýli z dráhy. Zbrojár to tak urobil preto, lebo ako vysvetľoval kapitánovi, každá puška je pred tým, ako ju pridelia vojakovi skontrolovaná, či je bezpečná a funkčná. Okrem iného sa pri kontrole vystrelí aj jeden náboj, ktorý musí vyletieť dobre, ak chcú, aby sa pušky dostali do boja. Takýchto pušiek mal vyrobených už 21 a stále vyrábal ďalšie a ďalšie. Podľa Blairovej predstavy by mal zostať v pevnosti a akonáhle opustia "obchodníci so zbraňami" Sunfort, mal by začať vyrábať čo najkvalitnejšie Winchestrovky pre Konfederáciu spolupracujúc so Schumannom. Väčšina vojakov malo muškety a niekoľkí aj flinty a hoci boli vo výbornom stave, už aj kapitán Blair sa mu zveril s tým, že by rád obnovil výzbroj vojakov. Kapitán práve kontroloval už pripravené dva vozy a ešte raz prezeral kolesá a celkovú konštrukciu voza. Bolo pár hodín popoludní a vyraziť mali na svitaní, ale kapitán nemal čo robiť tak všetko ešte raz premeriaval. Zvyšok dňa ubehol normálne a nastala pokojná, tichá noc. Asi hodinu pred svitaním, keď začínala obloha pomaly blednúť zavládol v pevnosti ruch. Všetko sa dalo do pohybu. Všetci muži, ktorí mali ísť na výpravu si obliekali dlhé teplé hnedé nohavice a plášte (prípadne kabáty), hrejivé čižmy aj čiapky na hlavy. Kováč Puccini, ktorý stále spracuvával olovo (náboje, ale do Winchestroviek) iba hľadel do plameňov a uprene pozoroval kov. Kapitán Blair si zapínal kabát a riadil pár chlapov, ktorí nakladali pušky do vozov. Takisto sa chystal Fiennes, lebo ako klenotník sa vyznal v obchode a okrem pár šperkov, ktoré sa chystal predať vedel celkom dobre zjednávať ceny (či už šperkov, alebo pušiek). Už si sadal za kone druhého voza ako jeho prvý kočiš. Ďalej išiel vojak, ktorý sa volal Müller a bol hlavným kuchárom vojakov a teda presne vedel, čo do kuchyne treba. Potom išlo niekoľko vojakov, ktorí mali slúžiť viac menej ako stráž. O chvíľu kapitán podišiel k poručíkovi Nicholsonovi, ktorý mal zatiaľ veliť v pevnosti a povedal mu posledné pokyny. Kým sa všetko pripravilo, do svitania zostávalo už iba pár minút. Vojaci, ktorí išli do Winrocku si išli do stajne po kone. Do každého voza boli zapriahnuté štyri kone a okrem týchto koní išlo ešte ďalších osem. Totižto, v každom voze bol jeden kočiš a do mesta išla 10-členná skupinka. Pripravených 16 koní nedočkavo fŕkalo, jeden sa dokonca postavil na zadné. Vojaci otvorili bránu a keď sa prvé slnečné lúče dotkli obzoru, z pevnosti vycválali dva vozy a skupinka jazdcov.

 

[DeletedUser2929]

,,Kapitola", ktorú som rozdelil na dve časti, pretože mi pripadala dlhá (oproti ostatným)

XXVII. Červené Jelene a los (1. časť)

Svitalo. Osada sa práve prebúdzalo do nového rána a náčelníci vstávali zo svojich stanov. Predchádzajúci deň dorazili za západu slnka do Havandžitovej osady. Obyvatelia osady sa pobrali k potoku, aby si hneď z rána zaplávali a umyli sa. Keď boli osviežení, vydrhli sa pieskom a natreli medvedím lojom. Potom Četan zvolal Červené Jelene na miesto za ich osadou a keď tam dorazili všetci ôsmi, porozprávali sa o dlhšie plánovanej akcii. Hoci osada mala dosť mäsa z jesennej bizónej poľovačky a niekoľko jeleních úlovkov, Četan chcel so svojimi kamarátmi skoliť losieho samca. Jednak by tým priniesli do osady ďalšie, jemnejšie mäso a takisto by možno získali viac dôvery od bojovníkov, či sebadôvery. Četan plánoval akciu nadnes a náhoda bola, že náčelníci boli v práve tento deň v ich osade. Aspoň sa môže Havandžita pokochať svojimi mladými mužmi, keď skolia losa. A tak sa rozprávali, všetko plánovali do detailov a keď usúdili, že sú už dostatočne pripravení, odbehli na raňajky do stanov a potom všetko povedali svojim otcom. Tí o tom boli samozrejme už skôr informovaní a vedeli, že lov sa má uskutočniť dnes, ale len predsa im všetko povedali - pre istotu, aby vedeli všetky detaily. Potom sa skupinka opäť zhromaždila a pod Četanovým vedením sa vydala na miesto, kde naposledy zazreli losie stopy. Našli tam aj hŕbu čerstvých stôp a po chvíľke zviera vystopovali. Los, ktorého chceli uloviť bol dospelý samec. Mal dlhú tmavohnedú srsť, takže na snehu ho bolo jasne vidieť. Vysoký aj dlhý bol približne dva a pol metra. Jeho parohy, ktoré bude vo februári zhadzovať boli naozaj mohutné a na zvierati samotnom najnebezpečnejšie. Lov sa mal odohrať na čistine obkolesenej stromami, húštinami či kopčekmi snehu. Mládenci zaujali dohodnuté pozície a pripravili sa. V tom sa ozval pokyn v podobe sovieho zahúkania a jeden mladý Indián vystrelil šíp do losej nohy. Zasiahol ho, ale los iba naďalej obžieral konáre stromu. Potom vystrelil aj do druhej nohy, načo los nepokojne strihol veľkými ušami a trochu sa pohol. Vtedy sa obrátil vietor. Po tretej strele sa los obrátil smerom z kade šíp priletel, zavetril a rozbehol sa do húštiny, kde sa ukrýval Indián. Kvôli strelám klusal trochu čudne, ale to takmer nič nezmenilo na jeho rýchlosti a obratnosti. Stále naberal na rýchlosti a v poslednej chvíli Indián uskočil. V tom vzduchom pretelo dvanásť šípov, lebo šesť Červených Jeleňov vypustilo po dva šípy. Všetky šípy okrem jediného losa trafili - väčšinou do spodnej časti tela, ale jeden ho trafil do oblasti lopatiek a druhý vedľa ucha. Los zastal a chvíľu uvažoval, ktorým smerom sa vydať, pretože šípy priletili z rôznych smerov. Napokon, keď sa nevedel rozhodnúť sa opäť vydal prenasledovať prvého mládenca, ktorý ho na začiatku podráždil. Odrazu sa ozval mohutný odstašujúci výkrik, keď zo snehu vyskočil Četan s nožom. Natrel sa masťou, ktorá zakrývala jeho pach a hoci trošku snehu, ktorým sa zahrabal sa rozpustilo na jeho tele a zmylo časť masti, stále fungovala. Los ani na okamih nezastal a rútil sa ďalej, akoby sa nič nestalo. Četan vyskočil pred ním asi päť metrov, medzi utekajúcim Indiánom a losom. Los sa stále približoval a začal skláňať hlavu. Štyri metre, tri metre, dva metre...

 

[DeletedUser2929]

XXVIII. Červené Jelene a los (2. časť)

Četan sa sklonil, prekotúľal sa popod losie parohy, ktoré los nestihol dať až k zemi, ohromujúcou rýchlosťou sa zdvihol na nohy a vrazil nôž presne na miesto, kde mal los srdce. Kožušina však bola hrubá a nôž neprenikol dostatočne hlboko. To bolo zlé, lebo s touto možnosťou nerátali. Četan sa však opäť bleskurýchle skrčil aby sa vyhol losím uháňajúcim nohám. Dal pokyn Bežiacemu Králikovi - tak sa volal ten provokujúci Indián - aby sa obrátil a bežal smerom k nemu. Podarilo sa mu vyhnúť losovi a utekal k Četanovi s losom v pätách. Skríkol na ďalšieho Indiána ktorý mu hodil luk a šíp, Četan ho chytil a napriahol šíp tak veľmi, že takmer roztrhol tetivu. A bolo to tu zase: los, ktorý uháňal oproti nemu začal skláňať hlavu, aby smrtiace parohy ukončili jeho krátky život. On však iba privrel oči, starostlivo zamieril a vystrelil. Šíp letel rýchlejšie, ako ktorýkoľvek iný šíp, ktorý Četan vystrelil vo svojom živote. Našiel si cestu pomedzi parohy, presvišťal okolo losej hlavy a zapichol sa do miesta, ktoré bolo tesne vedľa noža (ten tam stále bol). Mimochodom, ostatní Indiáni stále strieľali šípy, keď si boli istí, že netrafia ani Četana alebo Bežiaceho Králika. Četanov šíp letel šikmo a zapichol sa do toho miesta z úplne iného uhla, ale Četan aj tak trafil. Keď šíp prepichol kožušinu a zasiahol losie srdce, los vydal hlasný zvuk: niečo ako ručanie, ale bolo v ňom počuť smrteľný nárek zvieraťa. Los spadol na zem a keďže ešte žil, Četan k nemu podišiel, vytiahol nôž a opäť ho zapichol späť, aby čím skôr ukončil trápenie ich koristi. Ostatné Červené Jelene začali vychádzať z húštin, zliezali zo stromov či vstávali spoza menších kopčekov, ktoré im slúžili ako úkryty. Všetci podišli ku koristi a začali jasať nad dobrým úlovkom. Z tohto losa bude veľa mäsa. Jednohlasne sa zhodli, že parohy = najväčšiu trofej z losa má dostať Četan, či už za plánovanie samotné, ale hlavne za jeho konečnú smrtiacu ranu. Ďalšie trofeje v podobe zubov či kopýt (aj tie si rozdávali) si tiež hneď na to rozdelili. Potom, keď ich Četan viac-menej usporiadal zdvihli ťažkú, aspoň poltonovú korisť a vydali sa naspäť k osade. Svaly mali silné, ale aj tak sa pred cieľom ich cesty začali trochu triasť - každý Indián mal na sebe záťaž aspoň 60 kíl. Po namáhavej ceste zložili losa v strede osady. To už boli obyvatelia naplno prebratí, vlastne bolo už niekoľko hodín po úsvite (približne 10 predpoludním) a zhŕkli sa okolo uloveného losa. Radostné šomranie ukončil príchod náčelníka Havandžitu, ktorého sprevádzali aj ostatní náčelníci. Indiáni sa úctivo rozostúpili a odhalili usmiate Červené Jelene a ich korisť. Jeden náčelník niečo pošepol druhému a zvyšní s obdivom hľadeli z uloveného zvieraťa na mládencov. Potom Havandžita povedal: ,,Gratulujem vám ! To, že sa chystáte uloviť losa som ani poriadne nevedel, keď som odchádzal, iba ste sa dohadovali a nepredpokladal som, že sa na to odvážite. Ako pozerám, losa ste najprv chceli zabiť nožom, ale potom ste doňho ešte strelili šípom - ak nerátam početné rany od iných šípov. Kto vystrelil ten posledný šíp ?" Četan podišiel dopredu a hrdo povedal: ,,Ja som to bol." a potom povedal o celom love, ako sa všetko pravdivo udialo. Obyvatelia osady, ktorí tam stále stáli a aj náčelníci si začali mládencov so záujmom prezerať. Neraz zaznela otázka, po ktorej mládenci ešte viac stúpli v očiach prizerajúcich sa. Potom Havandžita rozdelil losa do stanov, kde jednotlivé Červené Jelene bývali. Najväčší podiel aj s parohmi dostal Četan, potom Bežiaci Králik vďaka odvahe a zvyšným 6 členov rovným dielom. Na obed mali ešte pomerne čerstvé vnútornosti a už na večeru zjedli kúsok losieho mäsa. Zvyšok zakopali v zajačej koži k bizóniemu. Na ďalší deň náčelníci vyrazili do Winrocku.

 

[DeletedUser2929]

XXIX. Povýšenie

V pevnosti Ticondreroga sa už uchytil pravidelný denný režim. Vojaci spoločne vstávali, spoločne jedli, spoločne cvičili a trénovali, spoločne oddychovali, spoločne spali. Režim, ktorý vytvoril generál Grant sa tešil veľkej obľube a nie len, že vojaci nie len tak nečinne posedávali, dokonca si zlepšovali mušku či iné zručnosti. Nábojov a pušného prachu bolo v pevnosti dosť, boli prakticky nevyčerpateľné a tak sa prakticky celý deň ozývali výstrely - väčšinou streľba na terče, ale aj rôzne iné tréningy. Hoci sneh a celkovo počasie situáciu trochu komplikovali, všetko sa dalo v poriadku zvládnuť. V pevnosti bolo dosť aj potravín a tak chcel generál zhromaždiť čo najväčšiu vojenskú silu, aby keď sa sneh roztopí mohol vyraziť dobyť Sunfort. Bolo to jediné miesto, o ktorom vedel, že sa tam Dixie zdržiavajú a tak práve tam chcel pomstiť svojich spolubojovníkov, ktorí padli pri obrane Robinsonu a Sunfortu. Uvažoval, ako by ešte mohol získať ďalších vojakov, lebo ak Južanom prídu posily... Zo severných pevností mu už prišli posily, na prelome jesene a zimy, ale len predsa si nebol istý a chcel ďalších mužov. A tak sa pustil písať listy. Tento krát do miest, ktoré boli naklonené Únii, aby dobrovoľníkov, ktorí sa chcú zúčastniť na boji poslali do pevnosti Ticondreroga. Zbraň bude pridelená, ale podľa možností doniesť vlastnú. A tak podobne... dokopy napísal sedem listov do rôznych miest, väčších aj menších. Potom si vytiahol mapu a napísal ešte jeden list, do mestečka Winrock. Nato zabudol a pochyboval, že z tade niekto príde, keďže je nové a má málo obyvateľov, ale aj tak list napísal. Potom vyšiel von a zvolal poslov. Pevnosť ich mala desať. Jeden však bol zranený - mimochodom, bol to Pitt Black (zablúdená guľka počas tréningu) - a tak ho automaticky preskočil. Potom dal každému poslovi (okrem jedného) po jednom liste a povedal im, kam majú ísť a čo tam povedať. Jednému poslovi vydal rozkaz zostať v pevnosti, ak by bola nejaká naliehavá situácia, aby ho mal "po ruke". A tak ešte v ten deň vyrazilo zo štvormetrovej brány pevnosti Ticondreroga osem jazdcov. Bill Clany to videl zo strážnej veže a tak keď mu skončila služba, vybral sa za generálom. Tu sa ho popýtal, čo má v úmysle. Generál mu všetko pravdivo rozpovedal. V tom niečo zišlo Grantovi na um a ešte raz si premeral Clanyho. Potom mu povedal: ,,Vy a ostatní kapitáni máte rovnaké postavenie v našej armáde. Ale keď vás porovnám s ostatnými kapitánmi, máte z nich najväčšie skúsenosti, najlepšie organizačné schopnosti a ste dobrý stratég. Preto by som vás chcel povýšiť." Bill Clany sa na svojho generála s údivom zahľadel a zachripnutým hlasom sa opýtal: ,,Prosím ?" Generál pokračoval: ,,Tým pádom by pod vami bolo viac mužov a vy by ste mali väčšiu moc aj plat, ale myslím, že pre armádu by to tak bolo lepšie. Koniec-koncov, aj vaši muži vás priam zbožňujú. Čo na to poviete ?" Kapitán sa mu zahľadel do očí a povedal: ,,Ak je to vaša vôľa, pane, tak ju príjmam." Generál mu hneď odpovedal: ,,Tak v tom prípade ste od teraz major Bill Clany." Potom podišiel k zadnej skrinke, vytiahol pár vecí a upravil plecia Clanyho uniformy. Teraz bolo už podľa nej vidieť, že pred vami stojí major. Potom to aj oficiálne vyhlásil v pevnosti, načo nastal medzi vojakmi jasot. Zvyšok dňa strávil Bill Clany bližším spoznávaním kapitánov či jednotlivých vojakov. Generál to všetko sledoval a vedel, že urobil dobré rozhodnutie. V tom sa z neba spustil ľahký sneh.

 

[DeletedUser2929]

Po niekoľkých dňoch prinášam pokračovanie

XXX. Obchody, obchody, obchody... (1. časť)

Družina pod vedením Havandžitu (lebo iba on vedel, kde sa približne mesto nachádza) dorazila do Winrocku. Bolo ešte iba ráno a hoci bola väčšina obyvateľov už na nohách, poniektorí spali. Najpv Indiánov sprevádzali prekvapené, nedôverčivé, niekedy aj nahnevané pohľady, ale keď Indiáni prišli k domcu, kde sídlil obchodník so zbraňami a predstavili sa, atmosféra sa hneď zmenila. Od kedy tu boli Indiáni naposledy, mesto sa aspoň dvojnásobne zväčšilo a tak pôvodní obyvatelia detailne porozprávali historku o Jackovi F. Wilsonovi. Keď ľudia videli, že Indiáni so sebou nesú hŕby kožušín, hneď sa dovtípili, o čo im asi ide. A tak ešte pred tým, ako Indiáni dorazili k domcu, rozbehli sa tam belosi aby povedali majiteľovi domu, čo je vo veci. Našli ho ešte spať, ale keď sa dozvedel, že opäť prišli Indiáni, v priebehu pár minút bol pripravený. Hoci v strede mesta boli momentálne trhy, stánky a ľudia sa už tri dni sústreďovali tam, teraz sa začínal zbierať dav ľudí, ktorí si chcel Indiánov obzrieť a vypočuť. Keď obchodník - volal sa Parson - vyšiel z domu, Havandžita zdvihol prázdnu ruku na pozdrav a prehovoril: ,,Zdravím ťa ! Keď sme sa prvý krát stretli a obchodovali, povedal si mi, že môžem prísť aj inokedy. A tak som sem teraz prišiel aj s niekoľkími priateľmi, aby sme vymenili kožušiny za pušky. Máme veľa kožušín a chceme za ne veľa pušiek. Čím viac, tým lepšie." Parson sa naňho pozrel a odpovedal mu: ,,Vítam ťa v našom meste, priateľ môj. Ako vidíš, práve sa v našom meste konajú veľké trhy a zišlo sa tu veľa ľudí z okolia, aby predali a kúpili rôzne veci. Pušiek mám nadostač a rád ich vymením za kožušiny." Potom náčelníkov pozval do svojho domu a svoju ženu a tri deti poslal na vyššie poschodie. Potom sa opäť obrátil ku kupcom a opýtal sa: ,,Aké a koľko máte tých kožušín ?" Keďže väčšina náčelníkov nevedela rozprávať plynulou angličtinou, len ukázali všetky kožušiny, ktoré mali a poukladali ich na stoly či zem. Parson si každú jednu dobre pozrel, ohmatal ju, ovoňal, dokonca niektoré olízol. Ku koncu začal uznanlivo kývať hlavou a keď detailne skontroloval aj poslednú kožušinu, obrátil sa k Havandžitovi, keďže mu došlo, že práve on vie najlepšie hovoriť anglicky. ,,Doniesli ste veľa kvalitných kožušín, za ktoré som vám ochotní spravodlivo zaplatiť. Počkajte chvíľu, zájdem do pivnice, kde mám sklad." Potom skríkol "Johny, Jason, podte sem !", načo z druhého poschodia zišli dvaja mládenci dolu. Očividne to boli jeho synovia a v krátkosti im opísal, čo sa stalo. Potom sa všetci traja vybrali spoločne do pivnice a začali brať pušky, ktoré pán Parson určil. Keď boli hotoví a všetok tovar vyložili hore, otec poslal synov naspäť hore. Teraz zase Indiáni premerali každú pušku (neovoňávali ani neolizovali) a po krátkej porade (ktorej beloch nerozumel, lebo hovorili niečo vo svojom jazyku) Havandžita povedal: ,,Sme spokojní s tovarom, ktorí si nám predložil, ale moji priatelia si myslia, že by si nám mohol pridať ešte 5 pušiek." Parson sa na chvíľu zamyslel, ešte raz sa pozrel na kožušiny a potom sa vybral do pivnice. Keď sa vrátil, pod pazuchou niesol tri pušky a povedal: ,,Päť je veľa, ale som ochotní vám pridať tri." Havandžita sa pousmial a povedal: ,,Daj nám štyri a bude to kompromis". Muž sa neochotne vybral tretí krát do pivnice a vrátil sa s jednou zadovkou. Indiáni sa usmiali a Havandžita sa opýtal: ,,Máš nejaký pušný prach a náboje ? Ak áno, aj ten by sme kúpili." Obchodník sa naneho pozrel a povedal mu: ,,Samozrejme že mám, ale to sú ďalšie veci a buď by ste mi museli dať viac kožušín alebo by som vám ja dal menej pušiek - ak sa chceme dohodnúť". Indiáni sa opäť poradili a potom opäť prehovoril Mattotaupov otec: ,,Ak by si nám dal o polovicu menej pušiek, bol by si schopný predať nám k zvyšným náboje a pušný prach za všetky naše kožušiny ?" Odpovede sa mu dostal okamžite: ,,Áno, išlo by to. Možno by dokonca stačilo ubrať menej ako polovicu." Jeden z Indiánov, ktorý nechcel čakať ukázal posunkami niečo ako "Tak to zariaď". Muž sa bál a tak začal hneď s presúvaním pušiek a začal donášať všetky veci. Pušný prach mal vo vreckách a náboje v krabičkách rôznych veľkostí. Keď so všetkým skončil, Indiáni sa ešte raz poradili a potom vystúpil Veľký Vlk, ktorý lámavou angličtinou prehovoril: ,,My to zobrať do naše osady." Parson sa tlmene zasmial a potom vytiahol z vrecka papier a pierko akého si vtáka. Podišiel k jednému stolu, kde bol kalamar s atramentom a celú dohodu spísal. Na záver sa podpísal a požiadal, aby sa aj jeden z Indiánov podpísal. Keďže Havandžita nevedel písať, ale nechcel spraviť krížik (ten by sa dal sfalšovať), nakreslil tam totem svojho kmeňa. Muž, ktorý bol očividne spokojný vystrel ruku na spečatenie dohody a s vážnym výrazom mu Havandžita podal tú svoju. Potom Indiáni zobrali všetky pušky, truhly a vrecúška a vydali sa von z domca. Keď sa obzreli na "námestie", videli, že sa tam obchoduje a počuli veľa hlasov. V tom sa cez celé mesto rozkričal chlapčenský hlas. ,,Vozy ! Vidím dva vozy a skupinku jazdcov okolo ako sa blížia k nášmu mestu !"

 

[DeletedUser2929]

XXXI. Obchody, obchody, obchody... (2. časť)

Jeden z mužov si práve zaclonil oči, keď mu slnečné lúče osvetlili tvár a oslepili oči. Potom zakričal rozkaz do silného vetra a oba vozy (aj jazdci) spomalili a pomaly začali vchádzať do mesta. Spomínaný muž išiel na čele a keď sa pred neho postavil muž v očividne drahom saku, v čiernych ľanových nohaviciach, s drahými topánkami, s čiernou kravatou a tmavým cylindrom na hlave, dovtípil sa, že pred ním stojí starosta mesta. Mal už šedivé vlasy a bol pomerne malý - cylinder ho však trošku zväčšoval. Potom sa opýtal prichádzajúceho: ,,Dobrý deň pane, čo vás privádza do nášho mesta ?" Chlap si odhrnul hnedé vlasy z tváre, pousmial sa a odpovedal: ,,Zdravím vás, volám sa Marius Pedersen. Sme slobodní obchodníci so zbraňami. Cez rok sme vyrobili veľa pušiek a keď sme sa dopočuli, že sa tu organizujú trhy, takmer hneď sme vyrazili z nášho tábora predať naše zbrane. Mohli by sme si niekde rozložiť svoj obchod ?" Po pár ďalších informáciách im starosta mesta pridelil kus voľného miesta na kraji "námestia". Na Pedersenove pokyny sa polka chlapov pustila odhŕňať zvyšky snehu (s požičanými lopatami) a druhá polka vytiahla z jedného voza veľký poskladaný stan. Keď bola plocha pripravená, stan začali skladať a o pár minút bol stan postavený. Kým jedna polka chlapov stavala stan, druhá sa zatiaľ postarala o kone a vozy a začali vykladať pušky z druhého voza a prenášali ich do stanu. Keďže padal ľahký sneh, prenášali ich pre istotu v plachátach, ale keď náhodou nejaký človek zazrel vykúkajúcu pažbu či hlaveň, hneď sa v malom dave rozniesla správa. Takto to pokračovalo a keď boli všetky veci na svojich miestach, chlap oficiálne otvoril obchodík. Po chvíľke sa tam začali schádzať ľudia a uzatvárať obchody. Celé to sledovali aj náčelníci a uvažovali, či by sa im viac neoplatilo vymeniť kožušiny u týchto belochov, ale potom si Havandžita niečo všimol. Ešte chvíľu si obzeral muža, ktorý sa predstavil ako Marius Pedersen a potom povedal svojim priateľom v ich jazyku: ,,Lepšie sa pozrite na toho muža. Vidíte ho ? Lepšie sa mu pozrite do tváre keď rozpráva, keď sa pohybuje, všímajte si jeho pohľady... vidíte to ? Ten muž klame alebo niečo skrýva. Podľa mňa niečo nebude v poriadku s tými puškami, nevidím iný dôvod, prečo by klamal. On nie je čestný. Len si ho chvíľku všímajte." Pár minút sa zraky Indiánov sústredili len na toho chlapa a začali prikyvovať a šepkať si. Potom Veľký Vlk navrhol, aby sa teraz pomaly odkradli a odišli už naspäť a ostatní súhlasili - nechceli vzbudzovať zbytočnú pozornosť a nemalo zmysel čakať, kým sa ľudia prestanú zaujímať o tých obchodníkov. A tak sa pomaly vybrali na okraj mesta, kde mali postavené tri stany, ktoré boli o pár minút zložené a po pár drobných prípravách sa Indiáni vybrali na juhovýchod. Nevšimol si to nikto, azda okrem pár vtákov. Práve v tej chvíli uzavrel neznámy muž celkom výhodný obchod a predal samotnému starostovi (ktorý bol dosť bohatý) pušku za 10 000 $. A to bola ešte dobrá cena vzhľadom na to, že išlo o celkom novú, precíznu Winchestrovku. Tieto pušky - novinka Divokého Západu - sa objavili iba minulý rok a tak sa stávalo, že sa predávali aj po 17 000 $. Takto to pokračovalo, kým obchodníci nepredali všetkých 35 pušiek za rozličné ceny. Keď mali všetko predané, prišiel čas nakupovania. A tak sa pán Pedersen vydal do domu, kde sídlila rodina obchodujúca s potravinami - všetkým od ovocia, cez lososy či mlieko až po čili papričky. Keď k nemu pristúpil tento mohutný plecnatý muž, podvedome sa skrčil, ale keď si to uvedomil, hneď sa vystrel a opýtal sa: ,,Čo si želáte, pane ?" Muž sa opäť pousmial a prehovoril hlasným hlasom: ,,Mal by som záujem o kúpu potravín. Pán Müller, podte prosím vás sem !" Druhú vetu zakričal kdesi dozadu a ochvíľu do domu vkročil ďalší muž. Pán Czesław (tak sa volal ten predajca, bol to Poliak) dal pokyn obom mužom aby si sadli za stôl. Müller na prvý pohľad zistil, čo sa deje a pohľadam sa opýtal, či môže začať. Mohutný, plecnatý, hnedovlasý pán Pedersen prikývol. A tak pán Müller povedal: ,,Mali by sme záujem o múku, nejaké jablká, ryžu, syr, cukor, soľ, korenie, ryby, zemiaky, cesnak, čerešne, kapustu a citróny." Predajca sa začudovane opýtal: ,,Citróny ?", načo sa mu dostalo odpovede ,,Áno, dobre ste počuli, citróny." Czesław vytiahol zo šuflíka na stole nejaké papiere a pozorne si ich prezrel. Potom ich položil na stôl (on sedel na stoličke za stolom a Pedersen s Müllerom oproti nemu na dvoch stoličkách) a povedal: ,,Múky aj ryže je dosť, takisto cukru, soli, korenia a zemiakov. S rybami, syrom a čerešňami to bude trochu ťažšie, ale nájdu sa. Dokonca máme aj posledné zásoby kapusty. Ale bohužiaľ, citróny ani cesnak nemáme." Müller povedal: ,,Odkúpime všetko, čo máte". A tak sa začali dohadovať na cene - najprv nižšia, potom vyššia, nižšia, vyššia až našli kompromis, ktorý vyhovoval obom stranám. Obchodníci mali peňazí dosť (pušky boli poväčšine drahé) a tak tie neboli problém. Keď sa obchod úspešne uskutočnil, Pedersen dal Müllerovi istú sumu peňazí a poslal ho nakúpiť ďalšie veci do kuchyne, čo budú potrebovať. On sa vybral kupovať pušný prach a dynamit. Čoskoro našiel čo hľadal a za pomerne výhodnú cenu aj odkúpil. Tovar odniesol do stanu v ktorom bol pred tým obchod s puškami, ale teraz slúžil ako dočasný sklad. Keď zložil svoj náklad, opäť sa vybral na trh, tentokrát k žene, ktorá predávala kone. Keď si našiel 24 húževnatých a zdravých koní, aké potreboval, opäť prišlo to, čo pred tým = zjednávanie ceny, vyššia, nižšia, vyššia, nižšia... až sa napokon dohodli. Potom kone odviedol k ostatným šestnástim, ktoré s nimi prišli a vydal sa posledný krát do centra mesta. Dlho trvalo kým našiel čo hľadal, ale napokon kúpil 8 vozov, ktoré boli schopné prejsť dlhé míle. Keď vozy dostal (s pomocou iných chlapov) k ich stanu, vydal pokyn, aby všetko začali do vozov nakladať. Kým bol preč, Müller sa už stihol vrátiť a mal kúpené všetko, čo potreboval. Dokonca sa vrátil aj Fiennes, ktorý predal svoje šperky. Pán Pedersen vyzbieral zvyšné peniaze a začal riadiť nakladanie vozov. Keďže toho bolo dosť veľa, trvalo to dlho a prizeralo sa tomu veľa iných očí. V 6 vozoch prevážali potraviny, v 3 vozoch pušný prach a posledný voz bol na polku plný výbušného dynamitu a druhú polku tvorili odevy a potraviny určené na cestu. Keď bolo všetko naložené, zapriahli všetky kone do vozov a tak vzniklo 10 vozov - každý poháňali 4 kone -, ktoré sa usporiadali do radu za sebou a keď boli všetci chlapi na mieste, Pedersen vydal rozkaz nasadnúť. Ochvíľu už sedelo 10 vojakov v pozícií kočišov za svojimi koňmi. Ešte pred tým, ako vyštartovali, pán Pedersen poďakoval starostovi a dal mu nejaké peniaze za to, že sa mohli zúčastniť na trhoch, ktoré mali trvať ešte nasledujúce tri dni. Keď konečne karavána desiatich vozov sprevádzaná mávaniami a ďakovaniami obyvateľov vyrazila, slnko sa pomaly už skláňalo za obzor.

 

[DeletedUser2929]

XXXII. Kováčske majstrovstvo

Prešlo už veľa dní a karavána kapitána Blaira stále putovala. Voz, ktorý viedol išiel na čele vozov a keď si siahol do vrecka a pozrel sa na vreckové hodinky, vyklonil sa z voza a zakričal: ,,Do kruhu !". To bol dohodnutý povel a tak sa 10 vozov usporiadalo na pláni pokrytej malou vrstvou snehu do kruhu. Prví dvaja vojaci - zhodou okolností Müller a Fiennes - vbehli do stredu kruhu a začali zakladať oheň. Bola to iba ďalšia polhodinová prestávka, ako každá iná každé tri hodiny. Vybrali z posledného voza nejaké jedlo a kotlíky a ochvíľu sa vojaci už najedli a napili (takmer) do sýtosti. Potom, keď len tak sedeli v kruhu okolo ohňa sa Müller len tak opýtal Blaira: ,,Kapitán, ako vám napadlo meno Marius Pedersen ? Prečo ste vystupovali pod tým menom ?" Kapitán mu odpovedal: ,,To je meno mojich rodičov. Keď pricestovali do Ameriky, v Anglickej štvrti kde bývali boli najprv známi ako Pedersenovci. Ale potom sa premenovali na Blairovcov, neviem ani poriadne prečo. A tak mi to napadlo ako celkom dobrý nápad. Som rád, že sa nám to podarilo. Už iba musíme bezpečne doraziť naspäť do Sunfortu. Ak sú moje výpočty správne, budeme tam už dnes. Vzhľadom na to, že len pred chvíľou vyšlo slnko, odhadujem že okolo poludnia pevnosť uvidíme a potom to bude trvať len krátko." Chlapi sa zväčša usmiali, lebo hoci sa v noci celkom vyspali, už niekoľko dní boli iba na cestách a priam túžili po posteli v kasárňach. Po pár minútach uhasili oheň, opäť sa postavili na nohy, sadli do vozov a vybrali sa na cestu. Ako kapitán predpokladal, naozaj uvideli pevnosť na poludnie. Onedlho sa ozvali vzdialené výkriky, ktoré prezrádzali, že ich vojaci v pevnosti zbadali a keď ukázali vlajku Konfederácie a spoznali, kto to ide do pevnosti, začali otvárať bránu. Ochvíľu sa do pevnosti Sunfort vrútilo 10 vozov pod velením kapitána, načo z hlavnej budovy hneď vybehol poručík Nicholson podať správu o tom, čo sa stalo počas kapitánovej neprítomnosti. Nešlo o nič vážne, až na posledné poručíkové slová: ,,Mimochodom, pred 4 dňami sa vrátil posol Pointcaré a má list od generála Leeho. Keďže je adresovaný vám, nikto ho neotváral, ani nečítal a list je starostlivo uložený vo vašej kancelárií. Ak chcete, môžete si ho ísť prečítať." Kapitán vážne prikývol a zakričal: ,,Prosím, vyložte veci z vozov ! Potraviny zaneste do kuchyne, pušný prach a dynamit do muničného skladu ! Vozy potom môžete odtiahnuť do všeobecného skladu. A všetky kone do stajní ! Poručík, dohliadnite na to !" Keď Nicholson zasalutoval, kapitán sa vydal do svojej pracovne. Najprv sa prezliekol z prestrojenia do vojenskej uniformy a potom vytiahol list. Písalo sa v ňom približne toto: Kapitán Blair, som veľmi rád, že sa vám podarilo dobyť obe spomínané pevnosti. Na jar, prípadne leto podnikneme akciu proti Ticondreroge. Avšak som počul, že aj na severe je ešte pár pevností blízko Ticondrerogy a preto by som vás chcel poprosiť, ak si budete trúfať, premôcť aj tie. Nechceme predsa, aby počas obliehania Ticondrerogy na nás niekto zaútočil odchrbta. Posielam vám 500 vojakov pod velením poručíka Somerhaldera ako predvoj do vašej pevnosti. Mali by doraziť asi tak týždeň po vašom poslovi, keďže som ich zhodou náhod poslal ešte pred tým, ako mi prišiel váš list. O pár mesiacov potiahneme smerom ku vám s väčšou silou, aby sme obsadili túto časť krajiny. Generál Robert Edward Lee. List bol oveľa obšírnejší, ale skrátene vyjadroval toto. Kapitán sa opäť nad všetkým zamyslel a potom sa vybral do kasární. Všetko si premeral a zistil, že pevnosť je stavaná pre oveľa viac vojakov a majú dostatočný počet miest aj pre posily, ktoré majú doraziť. Potom sa vydal ku kováčovi Puccinimu, ktorý práve pracoval na výrobe poslednej Winchestrovky. Totižto, kým bol Blair a jeho družina vo Winrocku, Puccini aj Schumann neustále vyrábali Winchestrovky. Pozdravili sa len tichým kývnutím hlavy a potom sa Blair spýtal: ,,Pán Puccini, dokázali by ste vyrobiť delo a gule doň ?" Kováč doslova zastal, prestal sa hýbať a pomaly zdvihol hlavu k Blairovi. ,,Delo ?", opýtal sa. Kapitán mu odpovedal: ,,Presne tak, prenosné delo na tých kolesách, veď viete (tu sa zasmial). Buď húfnicu, alebo nejaký kanón..." Kováč sa opäť pustil do práce a pochvíli prehovoril: ,,Delo, to je niečo úplne iné ako náboje alebo pušky. Myslím, že by som to vedel, ale bohužiaľ nemám tu žiadny kov, ktorý by bol na to vhodný. Nie každý kov sa dá len tak použiť na delo; nesmie byť primäkký ani pritvrdý, nesmie sa prehrievať, nesmie byť ani veľmi ťažký alebo priľahký... Ak by ste mi pridelili pár chlapov, dokázali by sme to, ale musel by som mať vyhovujúci kov. A ten bohužiaľ nemám." Blair prikývol a odkráčal naspäť do svojej kancelárie, pričom si (opäť) hryzol ukazovák. Ochvíľu ho však z myšlienok vytrhol hlas a kroky, ktoré si pred tým nevšimol. Keď sa otočil (ruku spustil k telu a ukazovák si už nehrýzol), zbadal, ako k nemu beží Puccini ešte s kladivom v ruke a kričí naňho, aby zastal. Kapitán teda zastal a vydal sa rýchlym krokom k uháňajúcemu kováčovi. Keď sa stretli, kováč sa trochu vydýchal a potom spustil: ,,Pane, trochu som uvažoval a napadlo ma, žeby som možno mohol vyrobiť to delo. Chcelo by to istú zmes, ktorú by som možno s menšími ťažkosťami aj vedel vytvoriť. Nič nesľubujem, ale možno by to fungovalo. Ak chcete, môžem sa do toho pustiť hneď teraz, lebo práve som dodal pánovi Schumannovi posledné súčiastky do poslednej Winchestrovky a tak už dnes budú všetky Winchestrovky pripravené na odovzdanie vojakom a ja momentálne nemám prácu. Mohol by som sa do toho pustiť ?" Blair sa usmial a odpovedal mohutnému chlapovi, ktorý stal oproti nemu: ,,Samozrejme pane, že môžete. Budem nadšený, ak sa vám to podarí. Pred chvíľou ste vraveli, že asi budete potrebovať nejakých pomocníkov. Koľkých mužov ?" Puccini povedal: ,,Asi okolo desať, ale zatiaľ mi ich netreba, tých budem potrebovať až keď budeme vyrábať samotné delo. Zatiaľ, kým namiešam zmes to zvládnem aj sám." Keď kapitán Blair povedal ,,Tak veľa šťastia, pane", Puccini zasalutoval a s popiskovaním sa vydal naspäť k svojej provizórnej kováčskej dielni. Potom sa vybral k Schumannovi, ktorý mu povedal, že v priebehu takých 2 hodín bude puška hotová, keďže mal už veľkú časť zbrane pripravenú. Kapitán sa spokojne vybral do kasárni pozrieť svojich mužov a porozprávať sa s nimi, potom sa vydal ešte na hradbu a k vežiam, kde si pohovoril s hliadkou a keď sa porozprával s každým jedným vojakom, zistil, že prešla už hodina a pol. Išiel sa ešte trochu najesť do svojej kancelárie a keď mal plný žalúdok, podišiel k zrkadlu a trochu sa upravil. Potom išiel opäť k Schumannovi, ktorý už dokončieval posledné úpravy na puške a o pár minút bola už pripravená. Spokojný kapitán vyšiel do stredu pevnosti k vlajke a zakričal: ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !" Vojaci boli už zvyknutí pribehnúť takmer hneď ako počuli tieto dve slová a tak v priebehu dvoch minút stálo pred kapitánom šesťdesiatdva vojakov v pozore. Začal sa pomedzi nich prechádzať a pritom zreteľne hovoril: ,,Mám pre vás tri dobré správy a jednu možno trochu horšiu. Pod mojím velením ste už niekoľko mesiacov. Zatiaľ sa nám darí a všetko je v poriadku. Žiadne vojsko Únie, ktoré sa nám postavilo neprežilo (1. boj o túto pevnosť nerátame). Ste vynikajúci strelci a vaše pušky sú veľmi dobré. Prvou dobrou správou je, že od dnes môžete zahodiť svoje pušky, pretože pán Puccini a Schumann vyrobili pre nás nové Winchestrovky ! Samozrejme k nim dostanete primerané množstvo pušného prachu aj nábojov." Takmer na každej tvári sa mihol letmý úsmev. Ich zbrane im boli dobrým spoločníčkami, ale teraz dostanú ešte niečo lepšie. Potom kapitán pokračoval: ,,To bola tá prvá dobrá správa. Ďalšou je, že v najbližších dňoch očakávame príchod 500 vojakov pod velením poručíka Somerhaldera, ktorí sa k nám pridajú a budú tu s nami v Sunforte." Úsmevy sa objavovali na čoraz viac tvárach a ani jeden z nich nebol silený, všetky boli úprimné. Kapitán opäť pokračoval: ,,To bola druhá dobrá správa. Ďalšou správou pre vás je, že náš kováč, pán Puccini sa pokúsi vyrobiť delo pre našu pevnosť. Áno, dobre ste počuli, delo - buď húfnicu alebo kanón, to presne ešte nevieme. Najprv však musí namiešať vhodnú zmes a potom by potreboval pomoc nejakých desiatich dobrovoľníkov. Takže táto pevnosť sa pomaly stáva baštou Konfederácie." Tu sa úsmevy zjavili na všetkých tvárach a z mnohých hrdiel zaznel srdečný smiech alebo všeobecný jasot. Keď však pevnosť opäť stíchla, niekto sa opýtal: ,,A aká je to posledná správa ? Tá horšia ?" Kapitánovi zmizol úsmev z tváre, ale hneď odpovedal: ,,Dostal som od generála R.E.Leeho rozkaz, aby som, ak to bude v mojich silách pokoril ďalšie pevnosti, ktoré sa nachádzajú na sever od Ticondrerogy. Preto asi budeme opäť bojovať a určite budeme mať nejaké straty. Najprv však ešte dnes vyšleme piatich zvedov, ktorých som už o tom oboznámil v kasárňach na severovýchod, aby zistili niečo viac o tých pevnostiach, nielen to, že tam nejaké sú. Zatiaľ však nejdeme do žiadneho boja. No dobre, prosím vás, odovzdajte svoje pušky a náboje do nich a dajte ich do skladu. Potom vám osobne dám novú výzbroj." Ochvíľu začala v sklade rásť kopa pušiek - prevažne muškiet - a kapitán odovzdával nové Winchestrovky. Pár vojakov sa ho spýtalo, či by potom mohli pomáhať pri výrobe toho dela a tak sa táto otázka vyriešila ešte ten večer, lebo dobrovoľníkov bolo viac než dosť. Keď mal každý vojak novú výzbroj, kapitán oficiálne vyhlásil rozchod a vojaci sa opäť rozbehli za svojími predošlými činnosťami. Keď na túto časť zemegule padla noc, z brány vycválalo päť mužov.