Príbehy Mattotaupu

[DeletedUser2929]

XXXIII. Pevnosť ako sa patrí

Prešli dva dni. Práve bola chvíľka pred poludním a slnečné lúče sa vo veľkom odrážali od železných hradieb pevnosti Sunfort. Pánovi Puccinimu sa nad ránom podarilo namiešať ideálnu zmes a hoci mal pod očami tmavé kruhy, lebo nespal, neunávne riadil zbor dobrovoľníkov. Desiati chlapi sa práve namáhali s kladivami v rukách a tvarovali budúci plášť dela. Prvú zmes vyrobil kováč už predošlý deň, ale nakoniec zistil že kov sa príliš prehrieva. Skúsil to opäť a keď ešte ani nemal hotovú prácu, zrazu zistil, že už nič netreba meniť lebo látka ktorá vznikla je pre delo priam stvorená. A tak vojaci už od rána pracovali na výrobe dela. Materiálu z ktorého bola zmes bolo veľa a keď sa Puccini zmienil Blairovi o tom, že je toho dostatok na väčšie delostrelectvo, kapitána sa zmocnila dobrá nálada. Odrazu sa v pevnosti rozozvučala trúbka, ktorá ohlasovala poludnie a hodinovú prestávku. Všetci vojaci okrem hliadok sa zhromaždili v jedálni, aby sa dosýta najedli. Puccini si prisadol ku kapitánovi a začali sa zhovárať. Začal Blair: ,,Pán Puccini, ako pokračujete s tým delom ?" Kováč prehltol a povedal: ,,Ide to rýchlejšie, ako som čakal,... pred dvadsiatimi rokmi by výroba takéhoto dela trvala približne týždeň. Avšak pred niekoľkými rokmi - aby som bol presný, v roku 1855 - britský inžinier pán H. Bessemer začal revolúciu v mojom remesle. Začalo to novým spôsobom výroby ocele a pokračovalo to ďalej a hoci sa tento vynálezca nezaoberal iba kováčskym odvetvím, vymyslel v ňom aj niekoľko ďalších nových vecí. A tak dnes dokážeme takýto menší kanón za 24 hodín." Blair zatiaľ prežúval a pozorne počúval. Keď kováč nepokračoval, spýtal sa: ,,To je vynikajúce. Povedali ste kanón ? Teda budeme mať kanóny ?" Kováč bol chvíľu ticho, opäť prehltol a vyhlásil: ,,Áno, na začiatok áno. Keď sa mi podarilo namiešať tú zmes, prepočítal som si to v hlave a myslím, že by sa z toho dalo vyrobiť osem diel - štyri menšie kanóny a štyri húfnice. Napadlo ma, že by na každej strane pevnosti bol jeden kanón a jedna húfnica..." Kapitán položil ďalšiu otázku: ,,A ak by na výrobe týchto zbraní pracovali všetci muži v pevnosti, ako dlho by asi trvala výroba ? Rátam aj s delovými guľami." Puccini sa zamyslel (zatiaľ žul) a potom odpovedal: ,,Keď urobíme prvý kanón, ostatné už pôjdu ľahšie. To isté húfnice, s tým že tam stačí aj menej mužov. Ako tak počítam, ak by sme začali poobede, malo by to byť hotové tak o dva, maximálne tri dni. I keď vytvoriť delovú guľu bude možno trochu zložitejšie, ale myslím, že to zvládnem." Kapitán povedal: ,,V poriadku, keď sa vojaci najedia, vyhlásim to." S tými slovami vstal (lebo už dojedol) a išiel odniesť prázdny tanier s príborom. Asi o pol hodinu, keď boli už takmer všetci (okrem hliadky) najedení, kapitán vyšiel do stredu pevnosti k vlajke a ako už viac krát zakričal: ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !" Vojaci pribehli ešte skôr ako predvčerom a keď boli všetci v pozore, kapitán začal svoj monológ (neprechádzal sa, stál s rukami za chrbtom a pevne stál): ,,Ako ste si všimli, od rána desiati z vás pracujú na výrobe nášho prvého dela. Podľa pána Pucciniho máme zmesi dostatok na 4 kanóny a 4 húfnice, ktoré aj vyrobíme. Od teraz ale už nebudú pracovať iba desiati muži, ale všetci vojaci v pevnosti (okrem hliadky). Potom vyrobíme delové gule a podľa predpokladu sme hotoví v priebehu dvoch až troch dní. Súhlasíte ?" Vojaci nevedeli, že čo vlastne idú robiť ale nebáli sa, lebo videli na svojich kamarátoch, že to nie je nič strašné. A svojmu kapitánovi plno dôverovali, takže súhlasili. Keď vydal kapitán Blair rozkaz "Rozchod !", väčšina vojakov išla k provizórnej kováčskej dielni. Pár vojakov ešte išlo do kasární alebo inde a prišli o pár minút neskôr. Potom ich kováč rozdelil na osem skupín po šesť a začal vysvetľovať. Po asi desiatich minútach ukončil rozprávanie s tým, že bude dozerať na každú skupinu a bude vždy pri nich, takže sa nemajú čoho báť. Vojaci sa nedôverčivo zmocnili kladív, kliešťov a iných nástrojov a spoločne začali robiť. Jedna skupinka - tá, ktorá pracovala od rána (štyria ľudia z nej odišli a mala šesť členov) - pokračovala tam, kde skončila, ale ostatných sedem skupiniek začalo spoločne. Kladivo mal v ruke aj kapitán. Štyridsaťosem mužov (16 mužov malo hliadku) začalo spoločne pracovať na výrobe svojich húfnic a kanónov. Neúnavne pracovali až do večera, keď sa opäť spoločne zhromaždili na večeru. Dobre sa najedli a opäť išli pokračovať v práci. Keď neskoro večer skončili, išli sa vyspať. Ráno bolo dosť veterné, ale po raňajkách sa muži opäť chopili nástrojov a pokračovali. Tak prešiel ďalší deň, potom ďalší a aj polovica ďalšieho. V tej polovici - na obed - už boli delá takmer hotové. Vojaci išli znovu vymeniť kladivá či kliešte za lyžice alebo vidličiky. Po obede však na delách pracovalo iba pár mužov a polovica mužov začala vyrábať delové gule. Keď si bol pán Puccini istý, že sa nič nemôže pokaziť, zobral zvyšnú tretinu (polovica pracovala na guliach a pár mužov na delách = zostala tretina) a vymeral štvorcové otvory na hradbách, kde mali hradbu odstrániť, aby cez otvor mohlo delo strieľať. Keď sa do toho pustili, Puccini zobral nepotebných mužov (nebolo tam veľa miesta, štvorcové otvory mali stranu približne 1 meter) a išiel s nimi do skladu, kde bolo drevo. Tam im ukázal, akú maju zhotoviť konštrukciu, aby na sa na jej vrch dostalo delo a mohlo strieľať. Keď chlapi porozumeli, kováč sa vrátil ku kováčom a opäť sa pustil do svojho remesla. Keď nadišiel večer, otvory už boli spravené, delá pripravené a už sa chladilo aj niekoľko delových gúľ. Kováč robil tri druhy - normálne bežné delové gule, potom gule ktoré sa roztrieštia na desiatky črepov keď dopadnú na zem a gule, ktoré boli plné pušného prachu a mali zápalné šnúry = malé bomby. Pán Puccini bol však v tomto majster a tak išlo všetko podľa plánu. Na guliach potom pracovali už všetci muži (okrem hliadky), ale aj tak keď sa pobrali spať a ráno sa zobudili, po raňajkách ešte mali prácu. Keď bolo už naozaj všetko hotové, kapitán vydal rozkaz, aby dotlačili delá k pripraveným otvorom. Okolo pevnosti stáli drevené atrapy (bolo ich osem). Delostrelci starostlivo zamierili a pripravili bežnú guľu na výstrel. Potom na rozkaz vystrelilo osem diel takmer naraz. Pre kapitána a aj pre viacerých mužov to bol lahodný zvuk. Všetky delá okrem jednej húfnice zasiahli svoj cieľ, ale Blair usúdil, že keby to bola črepová alebo výbušná delová guľa, nepriateľ na tej pozícii by neprežil. Mužstvo zajasalo a potom sa rozišlo v dobrej nálade. Delá nechali na svojich miestach, akurát išli pozbierať delové gule a dokotúľali ich naspäť do pevnosti. John A. Blair išiel do svojej pracovne popiskujúc si, lebo dostal vynikajúci nápad. Sadol si za stôl, zobral do ruky brko a začal na pripravený papier kresliť. Ochvíľu sa pred ním črtali plány podzemných priestorov pevnosti Sunfort. Iba náčrty, ale aj tak plány, ako by mohli priestory vyzerať. Zo spokojných myšlienok ho však vytrhla trúbka a keď vybehol z hlavnej budovy, počul jasný hlas z veže: ,,Na juhu približne dvesto vozov ! Okolo vozov je približne dvestopäťdesiat jazdcov ! Putujú pod zástavou Juhu !" Keď sa otvorila brána, kapitán ich uvidel na vlastné oči a zaradoval sa.

 

[DeletedUser2929]

XXXIV. ,,Vezmeš si ma ?"

Všetci mali zelenohnedé uniforme a čierne čižmy. Zlaté gombíky na poniektorých odevoch svedčili o bohatstve majiteľov. Ako sa vojsko blížilo, hliadka odhadla dvestopäťdesiat vozov. Vozy išli v troch radoch a na začiatku v strednom rade išiel voz, na ktorom bolo vidieť lepšiu kvalitu - lešpie kolesá, pevnejšiu karosériu... Viezla sa v ňom výnimočná osoba, lady Andrea. Jej hnedé, ku koncom kučeravé vlasy po lopatky rozfúkaval vietor. Hnedými očami s dlhými mihalnicami žmúrila do slnka. Vrásky okolo nich prezrádzali, že sa často smeje. Bola vyššej postavy a svojou výškou prevyšovala nejedného vojaka vo vojsku. Bola to mladá žena v ktorej sa miešala mladícka krása so ženskou zrelosťou. Momentálne mala na sebe oblečené hnedé nohavice, červenú flanelovú košeľu a na hlave hnedý stetson. Bola z významnej rodiny a čakalo by sa od nej, aby mala na sebe šaty a v ruke vejár, ale tieto veci neznášala. V takomto oblečení sa cítila voľnejšie a slobodnejšie. Pery sa jej roztiahli do úsmevu (odhalila bezchybné zuby) keď sa zjavil jej milovaný priateľ - poručík Stephan Somerhalder. Ešte neboli zasnúbení, ale v najbližšom čase to plánovali. Skôr ako niečo povedal, z pevnosti pred nimi sa ozvali výkriky a o ochvíľu sa začala otvárať brána, ktorá odhalila osamoteného jazdca. Dievčina vystúpila z voza a sadla si na koňa, ktorého jej priviedol poručík. Pomohol jej do sedla, pričom na ňu hľadel a pobozkal jej ruku. Medzi uniformovaními mužmi dosť vyčnievala, ale ani najmenej jej to neprekážalo a oni si už tiež zvykli. Asi tristo metrov pred pevnosťou vydal poručík rozkaz zastaviť. O chvíľu k nim pricválal jazdec - mohutný, hnedovlasý muž v uniforme - a tesne pred poručíkom zastavil koňa. Poručík mu videl na pleciach hodnosť, ale pre istotu sa opýtal prichádzajúceho: ,,Kapitán Blair ?" Kapitán prehovoril: ,,Presne tak, poručík. Vitajte u nás." Najprv zasalutoval poručík, potom jeho príklad nasledovali aj stovky mužov za ním. Blair posunkom naznačil aby prestali a potom povedal: ,,Už dlho vás očakávame. Nemali ste prísť už pred niekoľkými dňami ?" Poručík sa usmial na lady Andreu a odpovedal: ,,Áno, ale v posledných dňoch na juhu dosť fúkalo, trochu aj spŕchlo a dosť nás to spomalilo. A aby som nezabudol, mám pre vás list od generála." Poručík zašmátral v kabáte, vytiahol zažltnutú obálku a podal ju kapitánovi. Ten si ju strčil do svojho kabáta a pozrel sa na lady Andreu. S úsmevom na tvári, pozerajúc sa na lady povedal: ,,No čo, nejdeme do pevnosti ?" Potom sa pohľadom vrátil k poručíkovi, ktorý už vydával rozkazy a masa vojakov, koní a vozov sa začala pohybovať k dokorán otvorenej bráne. Ešte dlho trvalo, kým sa odložili všetky vozy, kým sa odviedli všetky kone, kým sa všetci vojaci zložili na svojich nových posteliach, ale do večera bolo všetko v poriadku. Kapitán chcel dopriať predstaviteľke opačného pohlavia viac pohodlia a tak jej pridelil jednu miestnosť v hlavnej budove. Asi hodinu pred západom slnka sa v okolí pevnosti objavil osamelý jazdec, ktorý mieril k pevnosti. Na otázky odpovedal, že sa volá José Frei Montalva a keď sa to kapitán dopočul, okamžite dal otvoriť bránu. Do pevnosti vstúpil jazdec na unavenom hnedákovi. Mal na sebe ozrutné čižmy so striebronými ostrohami, akési chlpaté nohavice, košeľu cez ktorú mal prehodené pončo a na hlave mal nasadené sombrero. Okolo krku mal uviazanú krikľavú červenú šatku. Fľaška tequilli v jednej sedlovej brašne predzrádzala, že si rád vypije, ale momentálne bol úplne pri zmysloch. Bol to nižší počernejší muž s dlhými čiernymi vlasmi a s vráskami na čele. Bol to Mexičan, ale po anglicky rozprával veľmi dobre. Pred pár týždňami ho kapitán poslal s ďalšími štyrmi mužmi na sever, aby zistil informácie o ďalších pevnostiach a teraz stál pred ním. Jeden vojak mu odviedol koňa a potom ho kapitán odviedol do svojej ,,kancelárie". Tam mu José vyrozprával celú svoju cestu do najmenších podrobností a detailov. Kým sa títo dvaja muži rozprávali, z pevnosti vycválali dvaja jazdci. Lady Andrea sedela v sedle neobyčajne pevne (na to že bola žena) a vedľa nej cválal poručík Somerhalder. Pozrela sa na neho a pri tom pohľade by sa do neho asi zaľúbila, keby už každá bunka v jej tele nehorela láskou k nemu. Mal hnedé polodlhé vlasy, s ktorými sa mu hral vietor. Hoci bola lady vysoká, on bol ešte vyšší. Bol to štíhly, plecnatý muž u ktorého vždy našla oporu. A tie oči ! Vždy usmievavé hnedé oči... lady sa veľmi páčili. Odrazu mu tvár zalialo svetlo zapadajúceho slnka a ona videla všetky detaily. Pozrel sa na ňu a usmial sa - ona sa skoro rozplynula, ale nedala to na sebe poznať a iba sa tiež usmiala. Teraz sa zase poručík zahľadel do pravidelnej tváre svojej budúcej snúbenice. Vlasy po lopatky sa jej dvíhali a padali podľa kroku koňa. Tiež mala hnedé oči. Stephan Somerhalder sa pozrel trochu nižšie a všimol si jej (už si ich viackrát všimol, ale vždy sa mu páčili) úzke boky. Nech sa pozrel hocikde - na jej tvár, na jej ruky, nohy... pocit šťastia v ňom rástol až to nevydržal a bláznivo sa rozosmial. Ona to nechápala ale po chvíľke sa rozosmiala s ním. Cválali na juh, odkiaľ prišli do Sunfortu a ochvíľu pricválali k malým horám (boli to White Hills). Pri jednom malom potôčiku zosadli z koní a nechali ich pri ňom aby sa napili a oddýchli si. Oni sami sa ruka v ruke prechádzali. Väčšinou boli ticho a iba si vychutnávali vzájomnú blízkosť, ale keď jeden niečo zaujímavé zbadal, upozornil na to aj toho druhého. Ochvíľu sa našli na vrchu jedného kopca, odkiaľ chvíľu sledovali krásny západ slnka, ktoré zapadlo pred ich zrakom. Ochladilo sa a tak sa vrátili ku koňom. Po ceste sa začali rozprávať a keď prišli ku koňom, Andrejka (ako ju Stephan volal) sa veselo smiala. Vysadli na kone a opäť cválali k Sunfortu. Znovu si odložili kone do stajne a potom išiel poručík odprevadiť Andrejku do jej izby. Nechápala, prečo na tom tak trvá, ale neprekážalo jej to - práveže sa potešila - a tak súhlasila. Keď vošli, zhíkla od prekvapenia. Staré drevené stoličky vymenili vyrezávané čalúnené stoličky. Na stole bol dlhý biely vyšívaný obrus a bola pripravená večera. V strede stola horeli sviečky a v pozadí znela hudba geniálneho talianskeho huslistu G. Verdiho = vtedajšia hitparáda. Práve znel valčík. Andrejka, ktorá stále neprehovorila ani slovka očarene stála a keď ju prvotný úžas opustil, s radosťou sa pozrel do usmiatej tváre svojho milovaného. Všetko mu z nej vyčítala a objala ho. Postupne sa presunuli k stolu a sadli si. Po vynikajúcej večeri sa Stephen odrazu postavil, podišiel na druhú stranu stola a zobral Andrejku do náručia. Hrala iná skladba, ale stále to bol valčík. Začali sa rytmicky pohybovať a o chvíľu už plynule tancovali. Hudba prešla do pianisimma a bolo takmer ticho. V tom poručík klesol na jedno koleno a vytiahol z vrecka malé červené puzdro v tvare srdca. Niečo podobné sa v neohrabanej Ameriky zohnať nedalo a Andrejka vedela, že je z Európy. Keď si uvedomila, o čo ide, priložila si ruky k ústam a premáhala sa, aby sa nerozplakala. Pred tým sebavedomý Stephan trochu zneistel, zobral jej ruku do dlane a povedal tú známu vetu: ,,Vezmeš si ma ?"

 

[DeletedUser2929]

Pokračovanie

XXXV. Josého rozprávanie

Keď to Andrejka počula a presvedčila sa, že naozaj myslela správne, už to nevydržala a rozplakala sa. Stephan si najprv myslel, že urobil niečo zle, ale keďže Andrejku dobre poznal, keď sa jej pozrel do tváre zbadal slzy nesmierneho šťastia a nie smútku, ako sa bál. Trpezlivo čakal a zatiaľ otvoril červené puzdro. Vo vnútri sa leskol náhrdelník. Retiazka bola z čistého tepaného zlata a v strede bol pomerne veľký smaragd. Pre vysvetlenie, Andrejka nenosila prstene. Nie žeby ich vyslovene nemala rada, ale jednoducho ich nenosila. Oveľa radšej si na seba dala nejaký náhrdelník (prípadne náramok) a tento bol mimoriadne výnimočný. Okrem toho že vyrobiť takú retiazku bola veľmi precízna a zdĺhavá robota, pozornosť si zaslúžil hlavne drahokam. Hýril rôznymi odtieňmi zelenej, od živej "trávovej", cez "smrekovú" až po pár zábleskov tyrkysovej. Mimochodom, momentálne mal v stredu farbu šťavnatej trávy a čím bližšie k okrajom odtieň tmavol. Akonáhle by sa ale drahokam otočil, tá svieža zelená by bola stále v strede. Andrejkina obľúbená farba bola zelená a keď šperk uvidela, zacítila ešte väčšie šťastie, čo sa prejavilo ďalšou vlnou sĺz. Poručík už chcel vstať a vziať ju do náručia, ale ešte chvíľu počkal. Keď už išiel vstať, Andrejka potlačila ďalší vzlyk, s úsmevom a slzami v očiach sa pozrela do Stephanovej tváre plnej napätia a povedala: ,,Áno." Okamžite sa postavil, objal ju okolo pásu, zodvihol ju a začal sa s ňou točiť, pri čom sa radostne smial. Po pár otočeniach objala Andrejka Stephana okolo krku a on ju mäkko zložil. Potom jej zasypal tvár bozkami a zakončil to dlhým, sladkým bozkom na pery. Andrejka ešte posledný krát vzlykla a niekoľko minút hľadela do tváre svojho snúbenca. Po chvíľke sa Stephan vymamil z objatia, vybral náhrdelník z puzdra a dal ho na Andrejkin krk. Keď si ho zblízka vyobzerala, prešla na druhý koniec miestnosti kde bolo zrkadlo a ešte raz si ho prezrela. Potom sa vrátila k Stephanovi, sadla sa vedľa neho na jednu lavicu, chytila ho za ruku a spýtala sa: ,,A kedy sa vezmeme ?" Poručík sa na chvíľu zamyslel a potom povedal: ,,Ešte neviem, to chce veľa príprav... zatiaľ netreba nejaký termín podľa mňa. Alebo chceš ?" Andrejka sa stále pozerala do jeho tváre a povedala: ,,Nie, netreba. Ešte to má čas." Dlho do noci sa rozprávali, bozkávali, tancovali, alebo iba len tak sedeli pri sebe a až po pár hodinách odišiel poručík do kasární. Pred pár hodinami, keď bol mladý pár ešte vo White Hills, práve sa usádzali dvaja muži v hlavnej budove na 2. poschodí. Zašli ešte do jedálne aby sa posilnili a teraz bol už Mexičan úplne pripravený rozprávať. Kapitán zapálil petrolejovú lampu a ponúkol Josému jednu stoličku, pričom on si sadol oproti. Potom pán Montalva začal: ,,Po dvoch dňoch našej cesty sme sa rozdelili a každý sme išli svojou cestou. Keď som zazrel na obzore pevnosť, vydal som sa jej smerom a kompletne som sa poobzeral. Zostrojil som malú mapku a myslím, že viem celkom dobre určiť kde sa pevnosť nachádza. Keď som prišiel pod jej hradby - mali asi 5 metrov a boli z dreva, mali iba dva pásy železa vodorovne na spevnenie -, po dlhšom rozhovore sa mi podarilo dostať dnu ako lovcovi bobrov, ktorý prišiel predať kože a kúpiť si potrebné veci. Podarilo sa mi vymámiť súhlas od veliteľa pevnosti - volá sa Hufmann a je major -, aby som v pevnosti mohol zostať týždeň. Zatiaľ som si pevnosť čo najlepšie prezrel. Pevnosť Edward je dobre zásobovaná a platí v nej prísny denný režim. V pevnosti je približne päťsto mužov, ale drvivá väčšina - približne 400 mužov - sú poverčiví Indiáni. Každé ráno som sa zobudil pri východe slnka na ich spevy a nejaké rituály v ich domovskom jazyku a hoci trošku ovládam reč tých ľudkov, rozumel som niečo iba o ďakovaní za dobrú noc a prosbu o dobrý lov alebo také niečo. Hoci belosi sú kresťania a majú dokonca vlastného duchovného a mávajú normálne nedeľné omše, iba zopár Indiánov sa hlási ku kresťanskej viere - dali by sa spočítať na prstoch dvoch rúk. Majú jedno delo, ale inak je to pevnosť ako každá iná. Po týždni som z tade odišiel - zatiaľ som od jedného vojaka získal presnú mapu - a odvtedy som na ceste sem. Presvedčil som sa, že ma nikto nesleduje a všetko by malo byť v poriadku. Mimochodom, s ďalším štyrmi nemám žiadny kontakt." Hoci hovoril s menšími ťažkosťami a pár krát použil nejaké španielske slovíčko, kapitán mu všetko rozumel. Potom sa kapitán opýtal: ,,Teda vravíte, že tí Indiáni sú poverčiví a uctievajú vlastné božstvo ?" Josého slová "Presne tak." sprevádzalo prikývnutie hlavou. Blair sa ešte opýtal: ,,A tí Indiáni majú luky alebo pušky ?" Mexičan odpovedal: ,,Majú pušky, ktoré im dali belosi." Potom sa reč zvrtla na novinky v pevnosti a Mexičan sa náramne zaujímal o delá. Potom odišiel aj on do kasární, ale ešte pred tým si išiel obzrieť delá. Práve tam prirábali malé vylepšenie; otvory na hradbe sa dali zakryť pôvodnou hradbou a keď bolo treba strieľať, jednoducho sa dali otvoriť. Noc bola úplne pokojná a ráno bolo ako každé iné. Keď sa Blair naraňajkoval, išiel za skupinkou Indiánov, ktorí prišli s poručíkom Somerhalderom a s jedným sa celkom slušne porozprával zmesou angličtiny, domovského jazyka Indiána a dokonca aj trochou nemčiny. Potom kapitán opäť podišiel k vlajke a ako už mal vo zvyku, nasal naplno vzdchu do pľúc a zakričal: ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !" Niektorí vojaci nechápali, ale keď videli ako sa okamžite všetci začínaju zhromažďovať v strede pevnosti, aj oni sa pridali. Pevnosť ešte nikdy nezažila také zhromaždenie vojakov. Kapitán začal: ,,Opäť mám pre vás jednu správu. Včera podvečer sa vrátil jeden náš špeh, pán José Frei Montalva a podal kompletnú správu o svojej úspešnej výprave. Preto vám oznamujem, že potiahneme do ďalšieho boja. V pevnosti, proti ktorej budeme bojovať sa nachádza približne päťsto mužov, ale ak všetko pôjde podľa plánu, v čase útoku tam bude iba okolo sto mužov a ostatní na pomoc neprídu. Na pochod vyrážame o štyri dni. Pôjde tristopäťdesiat mužov pod mojím velením a zvyšok - približne dvestotrinásť mužov - zostane pre istotu v Sunforte pod velením poručíka Nicholsona. Mimochodom, pôjde aj poručík Somerhalder." Keď zaznela posledná veta, vojakom sa hneď zlepšila nálada, pretože svojho veliteľa si obľúbili takmer tak veľmi ako pôvodní vojaci kapitána Blaira. Potom zaznel rozkaz ,,Rozchod !" a muži sa opäť rozbehli za bežnými činnosťami.

 

[DeletedUser2929]

XXXVI. Tajné prípravy

Keď sa muži rozišli, odbehol poručík Stephan Somerhalder do hlavnej budovy, z kade lady všetko sledovala z okna. Keď vbehol do miestnosti, ešte stále stála pri okne, ale nepozerala na niečo konkrétne, iba premýšľala. O chvíľu zbadala svojho snúbenca vedľa seba a vrhla sa mu do náruče. Tam vždy našla oporu, tam sa vždy mohla schuti zasmiať, aj vyplakať... Teraz sa však iba nemo objímali a pozerali si do očí. Potom si oprela hlavu o jeho plece a ešte chvíľku tak postávali. Potom sa mu opäť pozrela do očí a opýtala sa ho: ,,Naozaj musíš ísť ?" Stephan trochu uhol pohľadom a odviedol ju na jej posteľ, kde si sadli vedľa seba. Chytil ju za ruku a povedal jej: ,,Áno, musím ísť. Ale neboj sa, určite sa vrátim. Keď aj nie kvôli sebe, tak kvôli tebe..." Videl, že Andrejke je do plaču, lebo boli zasnúbení iba pár dní (aj v tej chvíli mala náhrdelník na krku) a jej budúci manžel musí ísť do boja, z kade sa nemusí vrátiť. Pobozkal ju, jemne jej stisol ruku a odišiel so slovami: ,,O nejakú hodinku sa vrátim, musím ešte niečo vybaviť." Keď odišiel, Andrejka si povzdychla a ľahla si na posteľ. Chcela si to v hlave ešte pretriediť a keďže steny boli hrubé a neprenikal sem takmer žiadny zvuk, mala na to celkom dobré podmienky. Keď poručík prišiel pred hrubé dubové dvere Blairovej pracovne, zaklopal a po chvíľke, keď začul tlmené "Vstúpte" vstúpil do miestnosti. Miestnosť bola dobre presvetlená, lebo cez okná sem vnikalo veľa svetla. Kapitán pokojne sedel za stolom s brkom v jednej ruke a v druhej mal drevené pravítko. Keď nachvíľu prestal rysovať a namočil brko do kalamara s atramentom, zdvihol pohľad na prichádzajúceho. Krátko ho pozdravil a potom sa opäť vrátil k svojej práci. Poručík tam trochu rozpačito stál, ale po chvíli kapitán povedal: ,,Môžete si sadnúť, poručík." Keď sa pohodlne usadil, Blair pokračoval: ,,Čo vás ku mne privádza ?" Poručík chvíľu hľadel na papier, kde kapitán ostrými čiarami rysoval a potom začal: ,,Ako ste si pravdepodobne všimli, ja a lady Andrea sa máme... radi." Kapitán ani nezdvihol zrak a prehovoril: ,,Áno, je veľmi pekná a má charakter. Trochu vám možno aj závidím.", dodal s úsmevom. Poručík sa rozpačito usmial a pokračoval: ,,Vďaka, pane. Pred pár dňami sme sa zasnúbili, ale presný dátum svadby ešte ne..." Kapitán ho prerušil (stále plynulo pohyboval brkom po papieri, z času na čas si ho namočil do atramentu): ,,Áno, počul som o tom. Medzi vojakmi sa tie zvesti rýchlo rozšírili. Nestihol som za vami prísť, ale (tu pozdvihol zrak a prestal rysovať) aspoň teraz vám gratulujem. Dúfam, že vám to vydrží čo najdlhšie." Potom začal opäť pracovať a poručík opäť začal: ,,Ďakujeme, vážim si to. No, nemáme ešte stanovený presný dátum svadby, ale chcel by som sa s vami o tom porozprávať. Pred tým, ako som ju požiadal o ruku, v ten deň sme sa boli prejsť do White Hills a všimol som si tam isté miesto. Nešli sme cezeň, ale míňali sme ho po pravej strane. Ona si ho asi nevšimla, ale mňa celkom zaujalo. Taká čistinka na kraji toho lesa, okolo sú nejaké listnaté stromy a aj pár ihličnanov. Vzadu je ešte také jazierko a dá sa z tade sledovať aj západ slnka. Viete približne o čom vravím ?" Kapitán prikývol a potom dodal: ,,Áno, keď sme vo White Hills ešte ťažili, väčšinou sme tam nechávali kone, aby sa mohli napiť. V poslednom čase sa začínajú topiť snehy, bude tam viac vody." Keď si bol poručík istý, že kapitán skončil, pokračoval: ,,Ak o štyri dni vyrážame, tipujem, že cesta potrvá aspoň nejaký týždeň. Potom ešte cesta späť... Ale chcel by som, aby v ten týždeň, keď sa vrátime, aby sme sa mohli s Andrejkou tú sobotu zobrať. Medzi vojakmi, ktorí so mnou prišli je aj jeden dobrosrdečný kňaz - pán Wilson. Ak s tým bude súhlasiť - ešte sa s ním musím porozprávať -, zosobášil by nás. Stačí úplne malá svadba, nám to bude stačiť. Svadobné šaty má lady v batožine, ja mám tiež niečo na seba. Ale potrebujem váš súhlas, pane." Keď poručík začal rozprávať o svadbe, kapitán úplne prestal pracovať, položil brko a pravítko na stôl, oprel sa a pozorne počúval. Teraz, keď mu dal poručík slovo, prehovoril: ,,Odomňa súhlas máte určite. Zájdem za pánom Müllerom a popýtam sa ho, či by mohol v ten deň variť, tak slávnostnejšie. Teda aspoň pre vás. Kto ju odprevadí k oltáru ?" Poručík sa trochu pousmial a povedal: ,,Náhodou sme objavili vo vašom vojsku Andrejkinho bratranca. Už som sa s ním o tom zhováral, keď sme boli spolu na stráži. Takže vy vravíte, že s tým súhlasíte ?" Blair sa usmial a prikývol. Poručík vstal a ešte povedal: ,,Ale Andrejke nehovorte ani slovko, dobre ?" Kapitán sa zasmial a povedal: ,,Mlčím ako hrob." Keď poručík zavrel za sebou dvere a vybral sa po rozmernej chodbe, napadlo ho, že sa chcel kapitána opýtať, čo vlastne rysoval. Teraz ho to už ale nezaujímalo, išiel za svojou snúbenicou. Tri dni ubehli ako voda zrazu tu bola popoludnie tretieho dňa. Vojaci už boli rozdelení na tých, ktorí idú do boja a na tých, ktorí zostávajú v pevnosti. Pár hodín pred západom slnka, okolo tretej popoludní prekričal všeobecný dennodenný ruch mohutný hlas ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !", ktorý mohol vychádzať z hrdla iba jediného človeka. Keď sa vojaci zhromaždili v strede pevnosti, kapitán Blair sa začal prechádzať pomedzi nich a pri tom rozprával: ,,Zajtra bude štvrý deň, na ktorý som určil odchod. Vyrážať budeme už na svitaní. Ľudia, ktorí idú to vedia, ale chcem ich tu vidieť všetkých aspoň desať minút pred svitaním čerstvých a pripravených. Nezabudnite si zobrať všetko čo je potrebné ! Avšak, mám plán aj pre vojakov, ktorí zostanú s poručíkom Nicholsonom v pevnosti. V mojej pracovni je dosť veľa papierov, všetky sú popísané rozličnými poznámkami a sú na nich plány našej pevnosti. Avšak nie plány pevnosti ako ju poznáme, ale pevnosti, ktorá bude mať aj podzemné priestory. Všetko je to tam detailne spracované a chcem, aby ste na tom od zajtra začali robiť. Je k tomu aj rozpis služieb, snažil som sa byť spravodlivý. To je vlastne všetko, čo som vám chcel povedať. Poprosím teraz poručíka Nicholsona, aby išiel so mnou, ukážem mu tie papiere a všetko vysvetlím." Nasledoval rozkaz ,,Rozchod !" a vojaci išli opäť robiť predchádzajúce činnosti. Noc bola pokojná a keď slnko vyšlo, z pevnosti vycválalo tristopäťdesiatjeden (350 vojakov + kapitán) jazdcov na severovýchod.

 

[DeletedUser2929]

XXXVII. Mattotaupov kúsok (1. časť)

Slnko opäť vyskočilo nad obzor a ukázalo svoju prevahu nad tieňmi zmiešanými s hmlou. Každá kvapka rosy sa zaleskla na tráve. Ryby stáli vo vode a iba trochu hýbali plutvami, aby odrazu prudko vyplávali. Vtáci začínali spievať svoje piesne. A na svitaní, ako už mnoho krát vyskočil spopod pokrývok chlapec. Pretrel si oči a potom vybehol zo stanu smerom k potoku. Na brehu, ktorý bol bližšie k osade rástli stromy a bolo tam aj husté krovie, ktoré dokázalo rásť aj v tieni velikánov. Boli iba štyri miesta, kde bola v kroví medzera: miesto, kde sa chodievali kúpať ženy a dievčatá poniže potoka, miesto, kde sa chodievali kúpať chlapci a muži, ktoré bolo trochu vyššie, miesto ešte vyššie, kde boli malé útesy a ešte vyššie bolo posledné miesto, kde nerástlo krovie a tam bol brod. Na druhom brehu sa už nachádzal les s rôznou zverinou, od diviakov, jeleňov, cez medvede až po zriedkavé losy. Cestou chlapec vystrašil jednu jaštericu, ktorá v smrteľnom strachu utiekla, ale ochvíľu sa už vyhrievala na skale na slnku. Keď dobehol na breh, podišiel trochu vyššie, kde boli malé a nízke útesy a koryto riečky bolo hlbšie. Ruky zložil, bieli muži by povedali, že sa ide modliť, ale potom sa trošku zohol a skočil do ľadovej vody. Keď letel, opäť sa vyrovnal a teraz vnikol cekým telom do potoka. Skôr, ako stihol pred ponorením zavrieť oči, zdalo sa mu, že uvidel rybu. Keď chvíľku poplával pod vodou, opäť sa vynoril. Voda mala len pár stupňov nad nulou a na viacerých miestach bol ešte ľad. Mattotaupa sa ponoril, podplával k jednej ľadovej kryhe a prudko vyplával nahor. Ľad bol tenší ako sa nazdával a namiesto toho, aby kryhu zdvihol, pri náraze jeho dlaní sa ľad polámal na viacero častí a pomaly ho začal unášať prúd. Z brehu sa ozval posmešný smiech a keď sa tam chlapec pozrel, uvidel Harspena ako sa naňho škľabí a hovorí: ,,Takéto detské hry. Ja som už z toho vyrástol" Keď dopovedal, pobral sa niekoľko desiatok metrov nižšie, kde sa väčšinou chlapci chodievali kúpať. Harspen uzrel o dve letá viac ako Mattotaupa a hoci bol starší, väčšinou ho mladší chlapec dokázal prekabátiť, alebo dokonca poraziť. Harspena to veľmi zlostilo, dokonca sa mu preto vysmievali aj dievčence, medzi ktorými si mal pomaly aj vyberať a tak keď sa mu naskytla príležitosť, snažil sa Mattotaupu nejako potupiť. Harspenova mama sa snažila potlačiť v synovi túto vlastnosť, avšak keď pred niekoľkými letami zomrela, v chlapcovi táto vlastnosť rástla a nič jej v tom nebránilo. Teraz sa mu ho podarilo potupiť a hoci náčelníkovho syna mrzelo, že nemal posledné slovo a túto hádku prehral, dlho sa tým nezaoberal. Keď opäť začal uvažovať nad inými vecami, uvedomil si, že dlhšie stál na jednom mieste a nehýbal sa a že mu začína byť zima. Preto sa rýchlo ponoril pod vodu a začal plávať po prúde potôčika. Z času na čas sa vynoril aby sa nadýchol, ale hneď na to sa ponoril a krauloval ďalej. Keď sa ocitol pred jednou zákrutou potoka, za ktorou už uvidí miesto, kde sa chlapci chodia kúpať, vynoril sa nad hladinu a opäť sa pokojne nadýchol. Citlivým sluchom zachytil zvuky spoza zákruty a dovtípil sa, že už dobrá polovica Mladých Psov prišla k vode a ďalší stále prichádzali. Začal nasávať vzduch do pľúc, až kým neusúdil, že v pľúcach má maximum vzduchu a potom sa opäť ponoril. Pustil sa rýchlimi tempami po prúde, ale musel prejsť cez jeden, asi metrový vodopád. Vodopádov bolo viac, ale medzi miestom s malými útesmi a miestom, kde sa chodievali kúpať chlapci bol iba jeden vodopád. Mattotaupa nechcel, aby ho chlapci zazreli a tak sa pred tým úsekom prudko odrazil nohami od dna. Zazrieť ho mohlo iba oko, ktoré by pozorne skúmalo priamo vodopád a keďže to z chlapcov nerobil nikto, nikto ho ani nezazrel. Alebo ak aj náhodou áno, nedal to na sebe poznať. Chlapec sa potom vynoril za vodopádom, čiže pred tvárou mal niečo ako vodnú stenu a opäť sa nadýchol. Keď sa ponoril tentokrát, mal v pláne sa dostať priamo k chlapcom. Chcel Harspenovi urobiť nejakú nezbednosť a už ho aj napadlo čo mu urobí. Keď podplával vodnú clonu a zrazu sa vynoril medzi chlapcami, pár sa ich zľaklo ale väčšina so smiechom privítala svojho kamaráta. Vysoko vo vzduchu zaškriekal hladný orol, ale na toho sa chlapci momentálne nesústredili. Mattotaupa sa tiež zasmial a začal sa opäť ponárať a hrať sa, keď zrazu zazrel svojho rivala na brehu rieky, ako sa odtiaľ škerí. Mattotaupa mu posmešne zakričal: ,,Vari sa bojíš ísť do studenej vody ? Sú tu chlapci, ktorí uzreli len sedem liet a neboja sa. Hádam sa len nebojíš ?" Harpsen niečo odvrkol a pomalým krokom sa vybral k brehu. Mattotaupa sa rýchlo ponoril. Sneh sa začal roztápať a v riečke bolo veľa vody a mala aj mocnejší prúd a tak sa mladému chlapcovi plávalo ťažko. Priplával bližšie k brehu a v tom ho strhol jeden slabší protiprúd, čo chlapec hneď využil a ochvíľu už bol pri vodopáde. Vedel, že má veľmi málo času a tak rýchlo, čo najtichšie vyskočil a dlhými skokmi bežal popri kroví k miestu, kde sa kúpali chlapci. Potom zašiel do krovia, kde mu síce po tvári a rukách šľahali vetvičky, ale ak chcel uskutočniť svoj plán, bolo to nevyhnutné. Keď plával, zmenil ho a teraz ho chcel hneď vyskúšať. Čoskoro bol na mieste, kde sa krovie končilo a tvorilo medzeru. Trochu sa pozrel pomedzi husté konáriky a zazrel Harspena, ako sa pomaly, priam ľahostajne vlečie k brehu. Stále neprišiel k vode. Chlapci nevedeli, kam Mattotaupa zmizol, lebo nevedeli, čo má v úmysle a pár ho aj začalo hľadať. Jeden chlapec ho aj zbadal, ale vodca si priložil prst na pery, čím mu dal znamenie, aby o jeho polohe mlčal. Harspen sa už blížil k brehu a kráčal popri kroví. Zrazu však v zlomku sekundy vystrelila z krovia ruka a chytila staršieho chlapca za nohu. Kým sa ten stihol spamätať, už sa potkol a nedôstojne letel do vody. Keď plesol celým telom a bruchom do vody, poriadne to šplechlo. Jeden bojovník, ktorý práve prichádzal k potoku a vždy chodil vážny sa dokonca urazil a rozhodol sa, že sa pôjde sám okúpať vyššie. Harspenovi vbehla krv do tváre a už aj zobral z dna jeden kameň, že ho po Mattotaupovi hodí. Keď sa však rozhliadol, nikde ho nevidel. Dôkladne prezrel krovie aj breh, aj chlapcov vo vode, ale rivala jednoducho nevidel. Odrazu pocítil prudkú bolesť v hlave a nejaká sila ho ťahala dozadu. Poddal sa a hlavou sa ponoril pod vodu. Keď ho nič neťahalo dole, rýchlo sa vystrel a obrátil. Asi dva metre od neho plával Mattotaupa smerom dozadu a škeril sa. V rukách držal chumáč vlasov, ktorých kúsok staršiemu chlapcovi vytrhol. Ten si upravil vrkoče naspäť (u Dakotov si zapletali vrkoče aj muži aj ženy) a prudko skočil na mladšieho chlapca. Ten však zareagoval rýchlosťou myšlienky a vrhol sa pod vodu. Potom sa rýchlo odrážal nohami od dna a prúd ho začal unášať nižšie. Harspen ho sledoval a plával za ním. Zrazu však Mattotaupa spadol aspoň dva metre dole, nachvíľu sa ocitol na vzduchu a chlipol si trochu vody. Než stihol porozmýšľať, čo sa stalo, opäť sa ocitol pod hladinou a na pleciach cítil prúd vody. Až teraz si spomenul, že zabudol na jeden väčší vodopád, cez ktorý práve preletel. Opäť sa vynoril za vodnou stenou a prudko vykašlieval vodu. Keď už nabral dych, trochu sa vystrčil a hneď sa opäť stiahol. To čo videl, mu stačilo. Hore, tesne pred vodopádom stál Harspen a v kameň mal aj v druhej ruke. Rozhliadal sa, či nezachytí nejaký pohyb, ktorý by mohol prezradiť Mattotaupu. Ten však už mal v hlave nový plán, ktorý sa mu videl pomerne zábavný.

P.S.: Túto časť musím opäť rozdeliť na dve, lebo má príliš veľa znakov (14 212, maximum je 12 000)

 

[DeletedUser2929]

XXXVIII. Mattotaupov kúsok (2. časť)

Prudko sa nadýchol a vyskočil tesne pred vodnou stenou, aby ho voda netlačila dole. Skôr ako starší chlapec stihol hodiť kamene, už sa mu okolo nohy oblapili dve ruky, od ktorých sa Mattotaupa opäť odrazil. Hlavy mali približne v rovnakej výške, ale Mattotaupa bol v polohe, akoby vo vzduchu sedel. Harspen zatiaľ dal ruku dozadu, aby kameň mohol hodiť prudšie. Skôr, ako to však stihol spraviť, Mattotaupa ho silno kopol obami nohami do hrude a zase sa odrazil. Vo vzduchu urobil salto dozadu, vystrel sa a dopadol do vody v pozore. Začal sa pratať na breh, z kade vybehol nad vodopád, utekal ešte chvíľku a potom sa ponoril medzi Mladých Psov, ktorí celý súboj napäto sledovali. Teraz sa smiali, pretože keď Mattotaupa kopol svojho rivala, tomu vypadol kameň z ruky a spadol horeznačky do vody. Hlavu si trochu ošuchol o kameň, ktorý mal pred tým v ruke. Teraz namrzený skočil dolu pod vodopád a pustil sa dole prúdom. Tam sa prúd rozdvojoval: ľavá strana viedla k miestu, kde sa chodievali kúpať ženy a dievčatá, pravá voľne pokračovala do lesa. On sa vybral tou pravou, lebo chcel v samote popremýšľať o pláne, ako vrátiť Mattotaupovi to, ako ho zosmiešnil. Zároveň nechcel od druhov v osade počúvať potupné poznámky. Keď priplával k jednému miestu, kde sa dalo vyjsť z vody na breh, urobil tak. Vo vzduchu opäť zaškriekal orol, tento krát nižšie a bližšie. Harspenom prešla triaška, ale nechcel si pripustiť, že to nebolo len od zimy a hnevu, ale trochu aj od strachu. Keď Indiáni vyšli ráno z vody, zvykli sa vydrhnúť pieskom a potom natrieť medvedím lojom, teraz však Harspen nemal po ruke ani jedno, ani druhé. Na mieste, kde vyšiel z vody bolo na zemi iba niekoľko listov z jesene, kameňov, pár konárov a potom jednoducho hlina. Vystúpil na brehu, ktorý bol bližšie k osade a teraz išiel okľukou naspäť domov. Keď bol asi v polovici cesty a v hlave mal už nejasný plán, ktorý potreboval ešte domyslieť, opäť sa ozvalo zaškriekanie orla. Mládenec sa obzrel a uvidel orla, ako sa z výšky niekoľko sto metrov vrhá strmhlav dole. Hneď mu došlo, že mu hrozí nebezpečenstvo a tak sa rozbehol do osady. Kým ešte nebežal naplno, nazačiatku behu ho orol dostihol a poškriabal mu pazúrmi plece. Zobák dravca minul hlavu obete iba o pár centimetrov. Indiáni vedeli na krátku vzdialenosť ísť rýchlo ako mustang a hoci bol Harspen iba mládenec a nie dospelý muž, bežal už dosť rýchlo. Keď orol videl, že korisť uniká, opäť sa stiahol, vyletel do výšky a opakovane zaškriekal. Mládenec bežal až do osady, kde všetko vyrozprával. Z pleca mu tiekla krv, ktorá dokazovala jeho slová. Mladíkov otec povedal: ,,Nedovolím, aby orol útočil na môjho syna. Jeho perá budú patriť mne." Po tých slovách sa rozbehol k mustangom, vysadol na svojho najlepšieho koňa a vybral sa po synovej stope, kde chcel vypátrať orla. Vydal sa ta aj náčelník a pár ďalších mužov, aby pomohli skoliť zviera. Náčelník sa vrátil asi pred týždňom a hoci nemala osada po posledných mesiacoch veľa bojovníkov, každý druhý mal pušku a strelivo. Teraz ich však nechali v stanoch a išli iba s lukmi a šípmi. Potom sa potajomky, tak aby to nikto nepostrehol okľukou vydal na svojom koni za jazdcami aj Mattotaupa, ktorý už bol vydrhnutý pieskom aj natretý medvedím lojom. Jediný, kto to spozoroval bola jeho matka Unčida, ktorá práve v náručí pestovala Sitopanaki. Tá sa však o syna nestarala a išla pripraviť pre dcérku kašovitú stravu. Mattotaupa čoskoro uvidel jazdov, a ďaleko zazrel aj krúžiť dravca. Orla zazreli aj lovci a založili šípy do lukov. Harspenov otec - Horiaca Voda - si druhý šíp dal medzi zuby, aby ho mal po ruke. Čoskoro sa orol spustil nižšie, hoci bolo jasné, že ľudí na zemi zbadal. Stále nebol na dostrel šípu a Indián, ktorý chcel pomstiť útok na svojho syna trpezlivo čakal. Orol sa vo veľkých kruhoch spúšťal stále nižšie a nižšie, až sa napokon dostal na dostrel. Horiaca Voda rýchlo vystrelil a už zaznela tetiva aj po druhý krát. Prvý šíp cieľ minul, ale druhý operený posol smrti trafil dravca do krídla. Ten bolestne zaškriekal a namáhavo letel na sever, preč od potoka. Bojovníci sa čoskoro vzdali sledovania a vrátili sa do svojích stanov, ale Mattotaupa išiel ďalej k lesíku, kam orol zamieril. Po chvíľke začul orla, zosadol z koňa a uviazal ho o strom tak, aby sa mohol pásť, ale aby vlastnou silou nemohol ujsť. Potom sa mladý Indián začal plaziť a po chvíľke orla zazrel. Chlapcovi na krku visela na šnúrke pošva s nožom, ktorý teraz povytiahol. Momentálne to bola jeho jediná zbraň. Tento bojový orol bol naozaj krásne zviera na vrchole sily. Sedel na zemi a očami skúmal šíp, ktorý mu v krídle uviazol a znemožňoval mu lietanie. Potom sa doň pustil zobákom, ale šíp nepovoľoval. Mattotaupa zodvihol kameň, dal ruku dozadu, ale tesne pred tým, ako hodil, orol asi vytušil nebezpečenstvo a odskočil nabok, čiže strela ho netrafila. Tesne za kameňom vyskočil z krovia aj indiánsky chlapec s nožom v ruke. V skoku sa prikrčil a pristál počupiačky. Chcel orlovi zabodnúť nož do hrude, ale orol zodvihol hlavu a zaútočil zobákom. Chlapec sa musel rýchlo stiahnuť, ak nechcel dostať zobákom do tváre. Kým však sústreďoval svoju pozornosť na zobák, nohy s pazúrmi mu poškriabali pravú ruku, v ktorej držal nôž a chcel pichnúť. Ruka nachvíľu zastala (vtedy, keď uhýbal hlavou), čo vták využil a pazúrmi ho poškriabal od lakťa až po zápästie. Chlapec sa so sykotom stiahol a ohmatal si ruku. Musel si nôž preložiť do druhej ruky. Teraz obaja nepriatelia oproti sebe stáli a nehýbali sa. Orol upieral bystré oči na útočníka, ktorému sa pod kožou napli všetky svaly. Uvedomil si, že ak sa pohne, orol zaútočí. Preto musí zaútočiť on. Ochvíľu už skočil a pravou poranenou rukou oblapil orla, a pritisol si ho k plecu, čím dravca na chvíľu prekvapil. Zatiaľ ľavou rukou hľadal správne miesto, aby nôž mohol preniknúť pomedzi lopatky do srdca. Zrazu pocítil pálčivú bolesť a vedel, že orol mu zobákom zaútočil na miesto medzi lopatkou a plecom a práve mu vytrhol kus mäsa. Kým nôž prerezal srdce, orol zaútočil zobákom ešte dva krát, nehovoriac o neprestajnom pohybe nôh, ktoré zapríčinili krvavé škrabance od pravej časti hrude až k pravej časti brucha. Keď však nôž prenikol do srdca, orol naraz zmeravel. Ešte raz zdvihol hlavu, posledný krát zaškriekal a chcel posledný krát ďobnúť zobákom do útočníka. Hlava však dopadla mäkko a dravec bol mŕtvy. Mattotaupa zastrčil zakrvavený nôž naspäť do puzdra na krku, ale nemal čas radovať sa nad úlovkom, lebo si uvedomil, že začína silnejšie krvácať a musí sa dostať rýchlo k šamanovi, ktorý bol zároveň aj osadovým lekárom. Preto sa potácal ku koňovi, vysadol naňho a stiskom stehien ho prinútil cvalom vyraziť k stanovej osade. Keď chlapec schádzal z koňa, podlamovali sa mu kolená a začal vidieť pred očami čierne kruhy. Priskočili k nemu traja Indiáni, jeden mu odviedol polodivého mustanga k stádu, druhý mu z ruky vybral orla a tretí ho rýchlo odviedol do šamanovho stanu. Mattotaupa sa oňho celou váhou oprel a posledné, čo si pamätal pred tým, ako upadol do bezvedomia bola šamanova ustarostená tvár.

 

[DeletedUser2929]

XXXIX. Posvätný strach

Niekde v diaľke zahúkala sova. Kone boli unavené a tak ich ich páni viedli voľne za uzdy cez tmavý les. Predošlé noci si niesli aj zapálené fakle, ale dnes zostal sprievod bez svetla. Boli už blízko cieľa a nechceli, aby ich svetlo alebo dym prezradili. Jeden kôň sa v tme potkol o spadnutý konár, ale inak išlo všetko podľa plánu. Muži putovali iba v noci, hoci najprv v noci spali a cez deň putovali. Asi v polovici cesty však zmenili režim a teraz cez slnečné dni oddychovali v skrytých údoliach alebo na iných nenápadných a chránených miestach. Obloha na východe začínala nadobúdať svetlejšie odtiene, čo bola predzvesť svitania. Čoskoro malo vyjsť slnko, aby osvetlilo celý kraj. Sneh tu bol na pár miestach rozpustený, ale stále ho tu bolo dosť. Les nemal konca-kraja a nech sa muži pozreli na hociktorú stranu, videli iba sivasté kmene stromov, ktoré trochu prekážali lúčom preniknúť až na zem. Na čele mužov kráčal nižší počernejší muž s dlhými čiernymi vlasmi a s vráskami na čele. Mal obuté veľké čižmy so striebornými ostrohami, chlpaté nohavice a na hlave sombrero. Na vrchu mal pásikavé pestrofarebné (a trochu ošúchané) pončo, ale pod ním mal ešte veľa vrstiev oblečenia. Unavene sa potácal vedľa svojho hnedáka. Pozrel sa na sedlovú brašnu, otvoril ju a vybral fľašku. Po pár glgoch ju vrátil späť a viditeľne mu stúpla nálada. Už sa ani tak nepotácal, keď sa ho iný muž, ktorý bol za ním opýtal: ,,Je to ešte ďaleko, pán Montalva ?" Mexičan mu odvetil: ,,Čoskoro zacítime dym z ich vatry. O nejakú hodinku-dve prídeme k okraju lesa, kde sa pevnosť nachádadza." Na ceste už boli desať dní. Podľa toho, čo José vravel, pevnosť sa rozprestiera na kraji lesa, cez ktorý práve putovali. Zveriny v ňom bolo dosť (neraz uskutočnili malú poľovačku na srny, medvede, rysy alebo dokonca poblúdených bizónov, ktorí zostali aj na zimu v severnejších oblastiach) a jeho stredom pretekala rieka, čiže vojaci v Edwarde mali, čo potrebovali. Do tvárí vojakov sa oprel vietor a jeden Indián, ktorý išiel tiež s mužmi sa strhol a povedal niečo vo svojej rodnej reči svojim druhom (skupinke Indiánov). Tí sa prudko nadýchli a prikývli. Potom prvý Indián podišiel ku kapitánovi a povedal: ,,Zacítili sme severne dym bielych tvárí, asi dve hodiny peši odtiaľto." Kapitán mlčky prikývol a kráčal ďalej. Indiáni išli vo svojich vlastných odevoch, lebo uniformy nepoužívali. Hoci mali pušky, niesli si so sebou aj tiché a len predsa pre nich prirodzenejšie luky so šípmi. Ochvíľu kapitán podišiel k prvému Indiánovi - k Šialenej Antilope - a povedal mu: ,,Je čas." Indiáni nemrhali slovami a nemali radi ľudí, ktorí príliš veľa rozprávali. Aj teraz Indián iba prikývol a aj s kapitánom zašiel trošku dopredu, pred armádu, kde ich nikto nevidel. Ochvíľu v lese treslo niekoľko výstrelov. Indiáni si bleskurýchle napli luky na praskuntie, belosi sa uistili, či majú nabité pušky. Ochvíľu sa obaja muži vrátili a Šialená Antilopa v ruke niesol vrchnú časť svojho oblečenia. Boli v ňom dierky po guľkách a tak sa záhada vyriešila. Na otázky muži odpovedali iba: ,,Je to súčasť plánu." Vojaci sa o nich ďalej nestarali a putovali ďalej. Prešla polhodina a nestalo sa nič zvláštne. Prešla aj ďalšia polhodina a všetko išlo ako po masle. Slnko malo už dávno vyjsť, ale očividne sa skrývalo za mraky a hoci bolo vidieť lepšie ako cez noc, nebolo to plnohodnotné denné svetlo. Kapitán Blair vybral desať Indiánov, ktorých vyslal dopredu ako dodatočných zvedov. Okolo vojska boli stále rozmiestnení zvedovia, ktorí mali varovať pred nebezpečenstvom alebo inou, zvláštnou udalosťou. Títo však dostali špeciálnu úlohu a o ďalšiu polhodinu sa už vrátili. Pristúpili ku kapitánovi a niečo mu povedali, ale úplne potichu, takže ich nikto nezačul. Potom sa Indiáni vrátili na svoje miesta a išli ďalej, akoby sa nič nestalo. Vzápätí sa konečne spoza mrakov ukázalo slnko a osvietilo okolitý kraj. Mužom sa zlepšila nálada, hoci boli unavení a hladní. Po chvíľke putovania kapitán odbočil zo severu na západ a o pár minút prišli k malému vrchu, na ktorom rástli stromy.. Bol medzi nimi otvor, ktorý viedol do zeme. Vojaci sa tam na príkaz kapitána pustili, hoci nevedeli, čo s nimi zamýšľa. Chodba sa zvažovala nadol, ale stále išli ďalej a keď už v jaskyni ubúdalo svetla, zapálili fakle. Dym vyrušil zo spánku pár netopierov, ktoré so škriekaním vyletili von. Po chvíľke chôdze sa chodba rozšírila na mohutnú sieň. Zo zadnej časti bolo počuť mohutné šumenie. Pár chlapov sa vybralo jaskyňu preskúmať a po pár minútach už boli fakle rozostavené po obvode jaskyne, niektoré stáli aj v strede v špeciálnych kovových stojanoch. Z jaskyne okrem vchodu viedla iba jedna chodba, ktorá bola v zadnej časti, ale tam tiekla podzemná rieka. Belosi tam hneď zahnali kone a dali im ovos, alebo inú potravu. Keď boli s koňmi hotoví, posadali si a najedli sa. Jedli väčšinou mäso, potom sa napili z rieky. Hneď nato si ľahli spať, lebo celú noc pochodovali. Začali sa zobúdzať až po niekoľkých hodinách, neskoro popoludní. Opäť si zajedli a potom robili kadečo, aby zahnali nudu: rozprávali si historky, hrali hazardné hry (čo sa kapitánovi veľmi nepáčilo), prechádzali sa po jaskyni a obdivovali jej strop alebo len tak ležali a rozmýšľali. Kapitán podišiel k Šialenej Antilope a znova povedal tú krátku vetu: ,,Je čas." A on mlčky prikývol a zarezal si do nožom do ramena. Urobil tenký podlhovastý rez, ktorý na prvý pohľad vyzeral, akoby ho urobila zle mierená guľka. Svoju bolesť nedal nijako najavo a potom vybehol z jaskyne von. Bežal asi päťnásť minút, keď zacítil okrem pachu dymu aj pach koní, potu, vody a pušného prachu. Tým sa uistil, že ide správnym smerom a stále bežal ďalej. Stromy začínali rednúť, slnečné svetlo bolo jasnejšie, hoci už pomaly slnko zapadalo za obzor. Neprestával bežať a ochvíľu vybehol z lesa. Po svojej pravici videl prašnú cestu, ktorá viedla do pevnosti. Pevnosť bola menšia ako Sunfort, ale väčšia ako bývalá pevnosť Robinson. Na hradbách stáli Indiáni, ktorí boli na stráži, Šialená Antilopa nevidel belocha široko-ďaleko. Bežal ďalej, zatiaľ čo Indiáni naňho namierili pušky a jeden z nich niečo skríkol. Bežec zastal a zťažka dychčal. Predklonil sa a oprel sa rukami o stehná. Zdvihol ruku na znak toho, aby nestrieľali. Potom zodvihol zrak a pozrel sa do krutých očí vedúceho Indiána. Začal rozprávať zmesou indiánskych nárečí: ,,Hnev Veľkého Ducha dosiahol vrchol. Chce potrestať biele tváre v tejto pevnosti za to, že zabíjajú červených mužov aj bizóny, ničia prériu a stavajú cestu pre ohnivého tátoša. Cez les ide so skupinou mužov, aby zničil svojich nepriateľov. Samého ma skoro zastrelili, taký hnev z nich srší !" Na potvrdenie svojich slov ukázal Šialená Antilopa svoje oblečenie, kde bolo veľa dier po guľkách, ukázal aj ranu na ramene. Potom pokračoval: ,,Ale Veľký Duch nezničí len biele tváre, ale každého, kto bude bojovať vedľa nich ako ich druh. Preto radšej opustite túto pevnosť a ukryte sa v lese, lebo zahubí aj vás ! Dajte na moje slová !" Potom sa rozbehol, obehol pevnosť z jednej strany a stratil sa v lese. Keď to Indiáni začuli, onemeli od prekvapenia. Ochromil ich posvätný strach. Nejeden si priložil dlane na ústa, ako ich to naučili doma vždy, keď sa hovorilo o duchoch. Jeden beloch, ktorý stál dole v pevnosti po anglicky zakričal: ,,Čo sa tam deje ?" Vodca Indiánov hovoril potichu, ale muž dole aj tak rozumel: ,,Je tu čas pomsty." Začul to dokonca aj Šialená Antilopa. Potom Indián pokračoval: ,,Sami Vačičunov neporazíme, ale Veľký Duch to dokáže. Opäť budeme slobodbe žiť. Vpred !" Indián niečo skríkol a jeho druhovia začali otvárať bránu. Zliezol z hradieb a vbehol do budov. Ochvíľu už všetci Indiáni v pevnosti vedeli, čo sa deje. Začínali vysadať na mustangy a cválali von z pevnosti. Belosi väčšinou len nechápavo stáli, niektorí sa Indiánov snažili zadržať (čo sa im nepodarilo). Čoskoro v pevnosti nezostal ani jeden Indián. Veliteľ okríkol vojakov: ,,Čo tu len tak stojíte ?! Zavrite bránu a na hradby ! Musíme pozorne strážiť ! Ten červenokožec sa tu nezjavil náhodou, určite sa niečo chystá. Všetci zobrať hore strelivo ! Nabite si pušky a prezerajte celé okolie ! Okamžite !" Skôr ako vojaci stihli vykonať všetky rozkazy, lesom sa ozvalo hlasné a dlhé trúbenie a erdžanie koní. Ochvíľu sa vynorili stovky jazdcov, ktorí prišli takmer zo všetkých smerov. Obrancovia Edwardu sa poponáhľali splniť veliteľove rozkazy, ale zavládol chaos a všetko sa pre nich iba skomlikovalo. Medzi jazdcami sa kde-tu mihla zástava Juhu.

 

[DeletedUser2929]

XL. Boj o Edward

Veliteľ, major Hufmann stále opakoval rozkazy, ale keď zazrel medzi mužmi Blaira, prestal vykrikovať a iba prekvapene stál na hradbe s ešte nenabitou puškou v ruke. Už o ňom počul od mužov, písalo sa o ňom v novinách. O mladom, energickom kapitánovi Dixies, ktorý už pokoril dve pevnosti a zo Sunfortu urobil baštu Konfederácie. Holanďan si tento vystrašený pohľad všimol a iba sa sám pre seba zasmial. Ďalej vydával rozkazy a cválal okolo pevnosti. Sám namieril svoju winchestrovku a vypálil na strážnu vežu. Muža podťalo v kolenách a potichu sa zviezol na hradby. Kapitán si urobil nožom z čižmy zárez na pažbe a povzbudzoval svojich mužov ďalej. Odrazu sa ozvalo zahrmenie a vedľa kapitána explodoval veľký kus zeme. Takmer ho to zasiahlo, ale šťastne prežil. Asi desať ľudí však to šťastie nemalo. Pozrel sa na hradby a všimol si, ako sa dymý z hlavne dela a ako tam už dávajú novú delovú guľu. Jeho výkrik ,,Zabite delostrelcov !" prehlušil všeobecný ruch. Všade strieľali pušky a vo vzduchu sa vznášal štipľavý pach pušného prachu. Jeden Indián si stisol nos a odcválal ďalej, aby nemusel dýchať ten smrad. Muži okolo dela začínali postupne padať ako hrušky - niektorí spadli dovnútra pevnosti, niektorí von, na trávu, iní jednoducho spadli a zostali na hradbe. Kapitán rozoznal aj to, že dvoch Yankees zasiahli presne mierené šípy, ktoré uviazli v hrdle. Opäť zakričal povel: ,,Stále v pohybe ! Nestojte, aby sa na vás tak ľahko nemierilo !" Sám pohnal svojho koňa ostrohami a po úspešnom výstrele pridal na pažbu ďalší zárez. Táto guľka si našla miesto v tele majora Hufmanna. Hoci mal iba niečo po štyridsiatke, takmer všetky vlasy už mal šedivé. Vrásky na čele a okolo nosa iba zvýrazňovali starší výzor. Keď telo padalo pred hradby, polodlhé vlasy viali ako pochodeň. Kdesi nad pevnosťou bezstarostne zašvitorila sýkorka. Medzi obrancami sa rozľahol chaos. Ich veliteľ padol a teraz im nikto nevydával rozumné rozkazy. Nevedeli, čo majú robiť, poniektorí si priložili zbrane k spánkom a sami sa zastrelili, aby nebodaj nepadli do zajatia Južanom. Nevedeli, že Blair dostal rozkaz pevnosť zničiť, nie zobrať zajatcov, čiže vlastne iba uľahčovali prácu útočníkom. Už desiatky vojakov Konfederácie privoniavalo k fialkám odspodu, ale vojaci Únie na tom neboli o nič lepšie. Nejaký organizovaný odpor bol iba na severozápadnej veži, kde sa držalo skupinka mužov. Držali sa rozkazou jediného poručíka v pevnosti a pomerne sa im darilo. Keď si to Blair všimol, vybral zo sedlovej brašny jeden valček dynamitu a jednému Indiánovi zo svojho vojska vytrhol z rúk luk. Ten si ihneď z pleca zložil nabitú pušku a pálil z tej. Kapitán zatiaľ zapálil výbušninu a založil ju do luku namiesto šípu. Z luku síce strieľal iba pár krát za život, ale nachádzal sa pod vežou pod dobrým uhlom a tak mal pomerne výhodnú pozíciu na streľbu. Napol tetivu a vystrelil. Trafil jednu strieľnu na veži, kade dynamit vkĺzol dnu. Zazrel, ako jeden vojak drží dynamit v ruke a chce ho odhodiť preč, ale jeho úsilie bolo márne. Dynamit mu vybuchol v dlani. Nasledoval výbuch, ktorý sa trochu podobal na výstrel z dela. Celá severovýchodná veža vyletela do vzduchu. Pravdepodobne vybuchla aj munícia, ktorú mali vojaci vo veži a tak sa sila výbuchu zväčšila. Asi po troch sekúndach začali z hora padať na obe vojská zväčša drevené trosky, ale aj kúsky uniforiem či spálených tiel. Kapitán vrátil luk pôvodnému majiteľovi a cválal ďalej. Nemal zabíjanie veľmi rád, ale generál mu to prikazoval a nemohol byť milosrdný. Keby sa generál Lee dozvedel, že sa v ňom ozval súcit, pravdepodobne by ho degradoval. Po pevnosti pobehovalo už iba zopár kričiacich a zmätených mužov. O chvíľu padli aj tí a teraz sa v pevnosti neozýval žiadny zvuk. Utíchli aj výstreli útočníkov, ktorí začali teraz jasať. Opäť porazili ďalšiu pevnosť ! Splnili rozkaz a Únia je opäť o niečo slabšia. Všetci mali dobrú náladu. Kapitán podišiel k zavretej bráne a položil tam niekoľko valčekov dynamitu. Opäť ich zapálil a potom ozlomrky uháňal na svojom koni opačným smerom. Ochvíľu sa ozval ďalší výbuch a namiesto brány sa zjavil medzi hradbami otvor do pevnosti. Potom kapitán zakričal: ,,Vykopte vedľa pevnosti hromadný hrob ! Tam pochováme našich mŕtvych. Mŕtvych Severanov dajte na jednu hŕbu do stredu pevnosti, zapálime ich, aby mali aspoň nejaký pohreb a nezostali tu len tak. Hoci sú to nepriatelia, stále sú to ľudia..." Obrancov dali na hŕbu približne do pol hodiny, s vykopaním hrobu to bolo náročnejšie, keďže pôda bola ešte zamrznutá. V sklade ale našli dostatok krompáčov, ďalej to už išlo ľahšie. Keď vykopali jamu, pochovali tam mŕtvych. Vojesnký duchovný Wilson, ktorý bol kaplánom a patril pod poručíka Somerhaldera urobil nad telami krátky obrad, predniesol smútočnú reč a napokon sa za nich pomodlil aj s ostatními vojami. Keď skončil, začali masový hrob zasypávať. Krompáče si zobrali, môžu sa im zísť. Smútočnú reč predniesol aj nad mŕtvymi obrancami, ktorých potom zapálili. Keď plamene ožiarili vnútro pevnosti, bol už večer. Kapitán vydal rozkaz uložiť sa v kasárňach a oddýchnuť si po ťažkom boji. Určil stráže, pri bývalej bráne ich strojnásobil. Momentálne to bolo najslabšie miesto v celej pevnosti. Ak by náhodou chcelo nejaké vojsko dobyť pevnosť späť, cez ,,bránu" by to mali najľahšie. Noc čoskoro prebehla bez toho, že by nejaké vojsko prišlo. Vlastne ubehla úplne pokojne. Keď opäť zažiarilo slnko, v pevnosti už všetko žilo. Vojaci práve dojedali raňajky a pripravovali sa na odchod. Iní nosili z muničného skladu všetko výbušné a ukladali to do rôznych častí pevnosti podľa Blairových príkazov. Vojaci, ktorí slúžili pod týmto holandským hodnostárom už dlhšie, spomenuli si na Robinson, kde robili presne to isté. Čoskoro boli všetci pripravení na odchod a aj muničný sklad zíval prázdnotou. Celé vojsko vyšlo z pevnosti a z bezpečnej vzdialenosti vystrelilo do pevnosti. Výbuchy z predošlého dňa boli oproti nasledovnému rachotu tichá napodobenina. Takmer všetkým vojakom zaľahlo v ušiach, hoci boli od pevnosti niekoľko sto metrov. Jeden vojak takmer ohluchol, ale zachránil si svoj precitlivený sluch rukami. Z pevnosti zostali iba spálené ruiny. Kapitán povrazom zviazal dokopy dva kusy celkom zachovaného dreva do tvaru kríža a zapichol ich do zeme na miesto, kde bol hromadný hrob. Potom sa dvestodeväťdesiatštyri mužov vybralo naspäť na juh, do svojej domovskej pevnosti. Chuchvalce mliečnej hmly, ktoré sa kde-tu prevaľovali veštili pekný deň.

 

[DeletedUser2929]

XLI. Oči treba mať všade (1. časť)

Poručík Nicholson ešte dlho hľadel za uháňajúcimi jazdcami, až kým sa mu úplne nestratili z dohľadu. Potom vydal rozkaz zavrieť bránu a išiel sa naraňajkovať. Asi polovica mužov, ktorí zostali v pevnosti už bola na nohách, ďalšia polovica sa prebúdzala. Kuchár so svojimi pomocníkmi uvarili varené fazule a fazule na slanine. Poručík si dobre pochutil a potom odišiel do kasární k svojmu lôžku. Vytiahol spod vankúša rozpis služieb na kopanie suterénu, potom si od stráže skladu vypýtal kladivo a pár klincov. Keď už všetko mal, vykročil smerom k stredu pevnosti na malé "námestie". Na kraji stála mohutná drevená tabuľa, niečo ako nástenka s dôležitými oznammi. Zobral do ruky papiere, na ktorých bol rozpis na vtedajší deň a potom ich klincami pribil na nástenku. Potom tam pribil aj rozpis na nasledujúci deň. Kým odišiel vrátiť požičané veci do skladu, okolo tabule sa už zhŕkol hlúčik vojakov, ktorí si prezerali rozpis. Opäť sa mužom na tvárach mihli úsmevy, keď zistili, že rozpis je naozaj spravodlivý a nikoho neuprednostňuje. Práce mali začať až okolo ôsmej ráno, takže ešte zostávala približne hodinka. Pracovníci sa mali ten deň striedať každých šesť hodín. Stráže sa vystriedali, išli sa aj s ďalšími prebúdzajúcimi sa kamarátmi najesť a potom si išli pospať, lebo strážili šesť hodín. Prvé miesto, kde sa malo kopať sa nachádzalo medzi kasárňami a hlavnou budovou, kde bolo voľné miesto. Podľa kapitánových predstáv sa malo kopať až päť metrov do zeme - miestnosť mala mať výšku tri metre a mala začínať v hĺbke dvoch metrov. Široká mala byť približne štyri metre, ale mala byť dlhá aspoň desať metrov a mala teda zasahovať až pod hlavnú budovu. Z prízemia hlavnej budovy mali ísť schody dole do budúcej miestnosti. Ďalšia miestnosť sa mala nachádzať pod skladom s vodou a potravinami, tretia mala byť aj pod kasárňami, neďaleko prvej miestnosti. Kapitán mal v hlave aj tajný tunel do White Hills, do jednej jaskyne, ako tajný východ, ale zatiaľ to na papieri nebolo a nikto okrem neho o tom nevedel. Muži v pevnosti odhadovali návrat svojich druhov tak za dva a pol týždňa, možno za tri týždne. Podľa toho teda museli vykopať jednu miestnosť každý týždeň, nehovoriac o obložení tehlami, aby mala miestnosť pevné steny. Na priestranstve, ktoré bolo medzi kasárňami a hlavnou budovou sa začínali objavovať krompáče, motyky a iné pracovné nástroje, ktoré sa mali pri práci využiť. Nosila ich tam skupinka usilovných chlapov, ktorí čakali, kým nastúpia do služby, ale počas čakania sa začali nudiť a tak sa rozhodli zatiaľ pomôcť takýmto spôsobom. Čas ubehol rýchlo a odrazu bolo podľa poručíkových vreckových hodiniek za päť minút osem hodín. Vykročil teda na miesto, kde už boli pripravené krompáče a zatrúbil na veliteľskej trúbke. Všetci chlapi, ktorí mali kopať ako prví sa takmer hneď dostavili, prišlo aj niekoľko ďalších zvedavcov, aby približne vedeli, ako to bude prebiehať. Keď všeobecný šum utíchol, poručík sa ujal slova: ,,Ako všetci viete, kapitán nám tu zanechal dosť práce. Urobil aj rozpis služieb na dvadsaťtri dní, dovtedy by sa mal vrátiť. Nesklamme ho a urobme ešte viac, ako od nás očakáva ! Kopať sa bude tu" Poprechádzal sa po vyznačenej ploche a ukázal na jednotlivé strany. Potom pokračoval: ,,Budeme kopať teda v týchto rozmeroch do hĺbky päť metrov. Zem je síce zamrznutá, ale je nás veľa a prakticky stále bude niekto kopať, takže by sme to mohli rýchlo spraviť. Strop budúcej pivnice, alebo čo to už bude budeme riešiť až keď sa vykope tá jama. Poprosím dvoch chlapov, aby doniesli dva dlhé rebríky, ktoré budeme potom využívať. Ak máte nejaké otázky, môžete sa opýtať." Nikto nič nepovedal a poručík bol viditeľne spokojný. Keďže aj on patril ku skupine, ktorá mala kopať od rána, zobral do rúk jeden z krompáčov a ako prvý začal pracovať. Po prvom údere sa pozrel na vreckové hodinky. O niekoľko sekúnd malo byť osem hodín. Chvíľku počkal, bol dosť veľký puntičkár a asi desať sekúnd pred ôsmou polopovedal, polozakričal: ,,Do práce !" Chlapi sa chopili krompáčov a presne o ôsmej začali kopať. Spočiatku práca prebiehala pomaly a ťažko, pretože zem bola tesne pod povrchom ešte silno zamrznutá, ale po takej hodinke už bola zem mäkkšia a kopalo sa ľahšie. Vojaci sa potili a ohýbali chrbty. Stále ale neúnavne pracovali. Koniec smeny ich čakal až na obed a dovtedy museli vydržať. Kopali na šírke 440 centimetrov a na dĺžke približne 720 centimetrov, čiže až popri stene hlavnej budovy. Na každej strane si nechávali rezervu dvadsať centimetrov, kam mali ísť potom tehly. Práce nijako nesúrili a momentálne pracovalo iba dvadsaťosem chlapov, každý kopal približne na ploche metra štvorcového. Iní muži držali stráž, alebo pracovali v kuchyni. Mužov, ktorí nerobili nič extra bolo približne stopäťdesiat. Čoskoro po pevnosti začínala rozvoniavať rybacina. Kuchári robili jedlo zo pstruhov, lososov, pridali aj trochu krabieho mäsa. To bola hlavná zložka obeda, ktorý musel byť výživný. Nicholson si nachvíľu oprel krompáč pred seba a zobral si do spotenej dlane vreckové hodinky. Bolo už pol jednej, obed sa mal podávať o hodinu a pol. Hodinky zastčil opäť do vrecka a znova zobral do ruky krompáč. Údery tupo padali, sem tam sa ozval nejaký výkrik, ak muži narazili na skalu, ktorú museli vyvliecť z jamy spoločnými silami. Jedlo začínalo rozvoniavať čoraz intenzívnejšie, bolo už hotové. Prvých dvadsaťosem mužov sa už išlo naobedovať, aby mohli začať kopať hneď, ako prvá skupina skončí. Hoci pracujúcim sa čas vliekol pomaly, pri svojej práci už prešli na "automatiku" a tak sa v hlave zaoberali vlastnými myšlienkami a ani si neuvedomili, ako sa hodina minula. O chvíľku aj zaznela trúbka, ktorá ohlasovala obed a koniec smeny. Muži si uľahčene povzdychli a po pripravených lanových rebríkoch, niektorí bez nich, vyliezli von. Krompáče položili na jednu hŕbu, ktorá hneď začala miznúť v rukách iných vojakov. Poniektorí dali prednosť iným krompáčom, pretože tie na kope im pripadali príliš mokré od potu ich kamarátov. Čoskoro sa opäť ozvali tupé údery do zeme. Ostatní si zatiaľ pochutili na obede, dokonca aj hliadka si dala približne polhodinový presun služby. Hoci terajší obyvatelia Sunfortu mávali chutné obedy, tento obed bol chutnejší ako zvyčajne. Kuchári sa tiež spokojne najedli a testovali, či ich výtvoru niečo nechýba. Očividne však bolo všetko tak, ako to malo byť. Nicholson si po obede išiel trochu zdriemnuť do kasární, z doobedňajšej práce bol pomerne unavený. Zobudil sa asi okolo piatej popoludní, nuž sa išiel pozrieť, ako pokračujú práce. Prvé, čo si všimol, keď vyšiel z kasární bol dym, ktorý sa valil z kováčskej dielne talianskeho kováča. Nebol to nejaký nekontrolovaný požiar, ale normálny oheň kováčskej dielne. Dlho už nehorel a tak to poručíka prekvapilo. Druhá vec, ktorú si všimol bolo asi päť chlapov, ktorý behali s fúrikmi medzi jamou a kováčskou dielňou. Fúriky boli vrchovate naplnené vykopanou hlinou, hádzali ju tam dvaja chlapi s lopatami. Inak bolo všetko v poriadku, hliadka strážila, muži kopali... Poručík podišiel k bočnej tabuli, kde ráno pribil rozpis služieb a prezrel si rozpis, kto má v tej chvíli strážiť. Potom sa vybral k dymiacej kováčskej dielni. Čoskoro zazrel jej mohutného pána ako práve prikladá do ohňa. V dielni boli ďalší, asi traja chlapi, ktorí očividne vyberali s hliny kamene. Nicholson podišiel ku kováčovi a povedal: ,,Pán Puccini, nemali by ste teraz strážiť na severovýchodnej veži ?" Kováč mu odpovedal bez toho, aby sa naňho pozrel, sťa by si boli rovní: ,,Áno, je to tak, pane. Ale vymenil som si službu s pánom Müllerom a budem strážiť namiesto neho o tri dni pri bráne. Od toho... výletu do Winrocku sme s pánom Müllerom celkom dobrí priatelia." Poručík sucho mľaskol a odvetil: ,,V poriadku. A čo vlastne robíte ? Prečo sú tu títo muži ?"

P.S.: Opäť musím rozdeľovať na 2 časti, pretože hranica je 12 000 znakov a ja som dosiahol 16 133 znakov...

 

[DeletedUser2929]

XLII. Oči treba mať všade (2. časť)

Tento krát sa vojak obrátil k svojmu nadriadenému a odpovedal: ,,Všetci majú momentálne voľno, nemajú ani hliadku, ani nemajú kopať, strážiť budovy či pomáhať v kuchyni. Sú tu z vlastnej, dobrovoľnej vôle. A čo robíme ? Nuž, čistíme a spracovávame vykopanú hlinu a ja z nej potom aj so svojími pomocníkmi vypaľujem tehly. Podte za mnou." Poručík nasledoval kováča kamsi do zadnej časti dielne. Rukou ukázal na hordu vypálených tehál. Neboli všetky rovnaké, ale dali sa veľmi dobre použiť. Poručík vážne prikývol hlavou a odkráčal preč. Kopať mal až o necelých osem dní, hliadka ho čakala pozajtra. Dovtedy mal viac-menej voľno. Dni ubiehali ako voda a na pevnosti to aj bolo vidieť. Našťastie nepršalo, to by vojakom zťažilo prácu a museli by kopať v blate. Takto jamy "rástli" ako huby po daždi. Poručík vydal rozkaz a teraz chodili opäť vozy po starej ceste medzi pevnosťou Sunfort a malým pohorím White Hills. Tento krát sa však nevracali s galenitom ako kedysi, ale nosili ílovitú hlinu, ktorú našli v hojných množstvách v blízkosti potoka. V pevnosti ju potom ešte trochu spracovali a používali ju namiesto malty. Viacero vojakov s ňou totiž mali dobré skúsenosti. Vojakom dobre padla ďalšia práca. Najprv bojovali, potom oddychovali. Potom ťažili a zase oddychovali. Potom zase vyrábali delá a opäť nastal oddych... Na jedenásty deň od začiatku prác sa popoludní zo severozápadnej veže ozval varovný signál. ,,Osamelý jazdec na severovýchode !", hlásila hliadka. Poručík, ktorý sa práve kochal čerstvým vetríkom rýchlo vybehol po schodoch do veže. Vytiahol si z vrecka ďalekohľad a zbadal, ako osamelý jazdec na strakatom koni máva malou bielou zástavkou. To bol znak diplomacie a mieru, nuž Nicholson čakal, kým jazdec nepricvála bližšie. Asi po troch minútach jazdec zastal niekoľko metrov pred bránou pevnosti a predstavil sa: ,,Som Smith, váš špeh, kapitán Blair ma kedysi poslal na sever prezrieť si istú pevnosť Yankeeov. Teraz sa vraciam." Nicholson spoznal vojaka. Bol to malý, okrúhly chlapík s okuliarmi a drobnými hnedými fúzikmi. Pod čiernym klobúkom sa ukrývali hnedé vlasy. Mal drobné sliediece očká a veľký krivý nos. V tvári sa mu uhniezdil uličnícky výraz. Poručík vydal rozkaz otvoriť bránu a tá sa s hlasným škripotom otvorila. Jazdec pomaly vcválal do pevnosti a odviedol koňa do stajne. Keď sa vrátil, predstúpil pred poručíka a opýtal sa: ,,Čo sa tu deje ? A kde nájdem kapitána ?" Poručík nedal najavo, že zacítil odporný pach pálenky a povedal: ,,Kapitán a zvyšní muži bojujú na severe. A tu sa ako vidíte kope." Smith zamyslene odvetil: ,,Aha, aha, aha..." Trápne ticho prerušil poručíkov hlas: ,,Máte nejaké dôležité informácie ?" Chvíľu trvalo, kým sa rýchlo sa pohybujúce prasačie očká zastavili na Nicholsonovi, ale potom vojak odpovedal: ,,Nič. Kompletnú správu podám len kapitánovi." S tými slovami potom odišiel do kasární. Ani nezasalutoval, pomyslel si poručík. Dal rozkaz zavrieť bránu a odkráčal do hlavnej budovy. Cestou si ešte poprezeral tretiu, poslednú jamu, ktorú práve kopali. Prvé dve už boli vykopané, tretia jama sa práve kopala, bola už takmer hotová. Čoskoro začnú už obkladať steny. Na nasledujúci deň sa Smith dobrovoľne prihlásil, že aj on chce kopať jamu. Poručík ani vymenený vojak nič nenamietali a Smith sa pomaly pustil ráno do kopania. Krompáč mu siahal takmer po plecia, na čom sa ostatní potichu smiali. Keď bolo asi poludnie, Smith narazil krompáčom na čosi tvrdé. Nebol to však kameň, ale kov. Keď odtiahol krompáč, zazrel ligotavý roh akejsi truhlice. Rýchlo tam hlinu vrátil a skôr ako si ostatní niečo všimli, kopal ďalej, na inom mieste. Po necelých dvoch hodinách, keď už ostatní z jamy vyliezali, aby sa išli naobedovať, Smith zostal v jame. Odôvodnil to tým, že mu z vrecka vypadla minca a chce ju pohľadať. Keď zostal v jame sám, rýchlo odhrnul hlinu z truhlice a vykopal hlinu aj okolo nej. Chcel ju zdvihnúť, čo sa mu podarilo horko-ťažko. Nejakým zázrakom sa mu ju podarilo vytiahnuť z jamy a keď aj on sám vyšiel, rýchlo ju chytil do rúk a utekal s ňou preč do rohu pevnosti. Bolo tam jedno tmavé miesto pod hradbami, kde nikto nechodil. Stretávala sa tam severná a západná hradba a práve tam Smith truhlicu položil. Potom sa oprášil od hliny a odbehol do jedálne, kde sa už podával obed. Hneď po jedle sa vrátil ku truhlici a snažil sa ju otvoriť. Otvoril ju a vo vnútri našiel... ďalšiu, trošku menšiu truhlicu. Táto už mala zámku a Smith ju nemohol otvoriť len tak. Odrazu však za ním niekto zakašľal a on od toho desu až poskočil na mieste. Otočil sa čelom vzad a zbadal neľútostný poručíkov pohľad. Smith v okamihu vedel, že Nicholson vie čo sa stalo. Až po chvíľke si vojak všimol za poručíkom mohutnú postavu v zástere, ktorá stále v tieni. Stačilo jediné poručíkove gesto - lusknutie - a zavalitý kováč vyšiel z tieňa. Do svojich mohutných rúk zhrabol zmietajúceho sa Smitha a zdvihol ho zo zeme. Potom krokom vykročil k hlavnej budove. Keď ich videli obedujúci vojaci okolo ktorých prechádzali, vrava okamžite stíchla a všetci upierali zraky na dvojicu mužov a na nahnevaného poručíka, ktorý kráčal za nimi. Ticho prerušilo šuškanie vojakov, aj to až vtedy, keď všetci traja muži zmizli za dverami hlavnej budovy. Smith sa už prestal zmietať lebo zistil, že to nemá zmysel a iba potichu čakal, čo s ním urobia. Vliekli sa po jednej chodbe, kadiaľ ešte nešiel. V tejto budove bol už viac krát, ale po tejto chodbe nechodil nikto. Viedla do osobitnej miestosti, niečo ako prístavba medzi hradbami a budovou samotnou. Keď došli na koniec, kováč voľnou rukou prudko roztvoril dvere a ustráchaného Smitha postavil. Otočil ho smerom do miestnosti, kopol ho do zadku a hneď zavrel dvere. Skôr ako sa Smith pozviechal ešte počul, ako vo dverách zacvakla zámka. Muž sa horko-ťažko postavil a poobzeral sa. Na západnej stene bolo v rohu malé, zamrežované okienko, cez ktoré do miestnosti vnikal vzduch. Bol to jediný zdroj svetla, lebo slnko už pomaličky začínalo zapadať. Na zemi boli dve misky. V jednej miske bola čistá voda, v druhej boli štyri krajce chleba. Smith už presne vedel, kto je. Je väzeň. Ak prehľadajú jeho batožinu, nájdu listy, ktoré mal doručiť do Ticondrerogy. Odhalia, že možno sa v pevnosti kde bol (volala sa Fort Jereckson) ani nemusel pretvarovať ako ich priateľ... Úporne premýšľal nad plánom, ako by sa mohol z tej "odpornej smradľavej diery" (ako to začal v myšlienkach volať) dostať na slobodu a ujsť. Z času na čas sa napil alebo zjedal krajec chleba. Večer začul na chodbe kroky, zámka opäť cvakla a do miestnosti vošiel akýsi vojak. Smith za ním videl ďalších dvoch, ktorý zostali strážiť vchod. Vojak, ktorý vošiel mu na zem hodil deku a dolial mu do misky vodu, ktorú mal v džbáne. Potom nachvíľu vyšiel z miestnosti a doniesol dva krajce chleba. Bez jediného zbytočného pohľadu vyšiel z miestnosti a zamkol za sebou. Každé ráno, každé poludnie a každý večer niekto vošiel do miestnosti, kde bol Smith uväznený a doniesol mu krajce chleba a vodu. Hoci väzeň nemal putá ani na rukách, ani na nohách, hoci nebol pripútaný k stene, vedel, že sám neujde a na pomoc mu nemá prísť kto. Pár dní čo ubehlo sa zmenilo na týždeň a so Smithom ešte stále nikto ani len neprehovoril. Z pokrikov, ktoré počúval cez zamrežované okienko sa dovtípil, že jamy sú už vykopané, prvá, najväčšia je dokonca už hotová. Neraz počul hukot po chodbách v hlavnej budove, keď pripravovali schody vedúce do miestnosti. Druhá miestnosť bola už tiež takmer hotová a za pár dní bude aj tretia miestnosť pripravená na používanie. Prešiel ďalší týždeň a všetky miestnosti už boli hotové. Život v pevnosti sa vrátil do starých koľají, nastal oddych. Hoci bol už dvadsiaty štvrtý deň od Blairovho odchodu, o Smithovom osude sa ešte stále nerozhodlo. Ani raz sa nestalo, že by mu zabudli doniesť vodu alebo chlieb. Väzeň sa už dovtípil, že o jeho osude rozhodne iba kapitán. Poručík už určite prišiel na to, že je špeh z Únie. Tak dlho dobre pracoval ! A v najlepšom musel skončiť... Zrazu ho z úvah vytrhol jasný, čistý zvuk vojenskej trúbky. Takmer hneď po doznení tónu sa ozval hlas, Smith tipoval že zo severovýchodnej veže: ,,Vracajú sa ! Kapitán Blair a ostatní sa vracajú !" Posledné, čo si Smith ešte pamätal pred tým, ako upadol do hlbokého spánku z vyčerpania bol poručíkov hlas: ,,Otvorte bránu !"

 

[DeletedUser2929]

XLIII. Vydarená lesť

Maliar Morris pomaly otvoril oči a zahľadel sa do dreveného stropu nad sebou. Po chvíľke svižne vstal a prudko otvoril okno, aby do izby vnikal čerstvý ranný vzduch. Potom začal s rozcivčkou: najprv kliky, brušáky, drepy, sklapačky... tak, ako každé ráno. Potom sa prezliekol, vyšiel z izby a po schodoch zišiel na prízemie dreveného zrubu v ktorom býval aj s dcérou. Manželka mu pred pár rokmi zomrela a Anny bolo jeho jediné dieťa. Maliar mal na chrbte už štyri krížiky, nuž aj Anny bola takmer dospelá. Mala šestnásť rokov a svojho blonďavého otca, ktorému sa pomaly začali objavovať na hlave sivé pramene mala nadovšetko rada. Pozdravili sa veselým pohľadom a kývnutím hlavy. Dievčina mala tmavohnedé, skoro čierne vlasy, ktoré zdedila po matke. Nemala ich uviazané a tak jej voľne padali takmer až ku krížom. Hoci mala nezvyčajne veľký nos, nevyzerala kvôli nemu nejako škaredo. Podišla ku stolíku a prestrela pre otca raňajky. Spoločne sa naraňajkovali a potom muž povedal: ,,Doobeda sa pôjdem trošku prejsť, možno nadobudnem nejakú inšpiráciu a poobede by som začal maľovať..." Dcéra mu odpovedala: ,,Dobre ocko, ja zatiaľ pôjdem na trh, potrebujem nám kúpiť pár vecí." Podľa plánu sa rozišli a maliar vyšiel von z domu. Keď sa poobzeral okolo seba, videl veľa podobných domcov okolo, ale väčšinou boli jednoposchodové. Nato, kedy toto mestečko vzniklo rástlo naozaj rýchlo. Morrisonovci bývali na kraji mestečka, kde nebol až taký ruch. Maliar sa vybral k centru a cestou míňal budovy ako bol kostol s cintorínom, novučičký hotel, banka, krajčír, zbrojár... na "námestí" zazrel radnicu a vedľa nej šerifov príbytok. Vedľa bol saloon, z ktorého bolo počuť klavír. Išiel však stále ďalej až kým neminul tabuľu ,,Vitajte vo Winrocku !". Potom trošku zmenil smer a išiel smerom k jednej lúke. Chcel si tam sadnúť ako kedysi a len tak premýšľať a pozorovať okolitú prírodu. Bol mimoriadne trpezlivý, dokázal takto sedieť aj tri-štyri hodiny. Tak aj v ten deň. Vložil si steblo do úst ako Indián a sledoval okolie. Pomerne ho zaujal mladý vtáči pár, ktorému sa už očividne vyliahli mláďatá a teraz sa oň starali. Nebol si úplne istý, aký je to druh, hoci úplne presne videl stavbu tela vtákov, perie, hniezdo aj zobák a tak, keby sa vo vtákoch aspoň trošku vyznal, vedel by, na čo sa pozerá. Takto si však "iba" detailne zapamätal ako vtáci vyzerali a pomaly sa vybral domov. Keď išiel cez "námestie", odrazu sa ozval vysoký hvizd. Maliar sa prudko otočil a zazrel v diaľke kúdol prachu. Čupol si a potom priložil ucho k zemi. Spoznal, že ten prach ide spod konských kopýt. Avšak, keďže sa ani v tomto veľmi nevyznal, nevedel určiť, ako rýchlo kôň ide, či je indiánsky alebo belošský alebo či niekoho alebo niečo vezie. Čoskoro sa však vynoril spoza vyvýšeniny osamelý jazdec s klobúkom na hlave a tak maliar bezpečne vedel, že je to beloch. Rýchlo sa približoval k mestu, keď mu odrazu zatarisili cestu šerifovi pomocníci. Morris nevedel o čom sa rozprávajú, lebo boli príliš ďaleko, ale čoskoro išiel muž na koni ďalej a postupoval k radnici. Z tej už vyšiel nízky šedivý muž v drahom obleku s cylindrom na hlave a paličkou v ruke. Jazdec k nemu podišiel bližšie, zosadol a trošku nemotorne sa uklonil. Potom si rozopol plášť, odopol si akúsi náprsnú tašku a podal starostovi obálku. Ten prikývol a opäť niečo povedal, čomu pán Morris opäť nerozumel. Očividne to bol však priateľ, lebo jeho koňa odviedli k ostatným a postarali sa oňho, jeho majiteľ išiel do saloonu a starosta pokojne odkráčal do svojej pracovne. Tam si prečítal list a po niekoľkých minútach vyšiel z radnice. Podišiel k šerifovi, ktorý prišiel k studni v strede mesta. Na vrchu studne bol maličký zvon na ktorý teraz šerif zazvonil. Čo chvíľa sa začali okolo studne zbiehať ľudia lebo vedeli, že ich starosta zhromažďuje kvôli niečomu dôležitému. Hoci neprišli všetci, prišlo dosť ľudí a starosta začal. Aj pán Morris zreteľne počul každé jeho slovo, lebo aj on sa pridal k davu: ,,Vážení občania mesta ! Prišiel nám list od generála Granta, ktorý velí v pevnosti Ticondreroga. Má v pláne rozdrviť Konfederáciu, ktorej vojaci sú momentálne aj v pevnosti Sunfort kam chce zaútočiť. Do Ticondrerogy prišli posily zo severných pevností a teraz generál prosí aj nás, aby sme, ak chceme dobrovoľne pomohli v boji proti otroctvu. Ak má niekto záujem, vráti sa do pevnosti s poslom, ktorý pred chvíľou prišiel. Môžete si zobrať vlastnú zbraň, hoci tam vám ju pridelia. Máte niekto záujem ?" Váhavo sa zdvihlo zopár rúk. Ruka pána Morrisa medzi nimi nebola. ,,Záujemcovia sa zapíšu do zoznamu !" Otočil zoznam na druhú stranu, kde už bola napísaná odpoveď. Poprosil o brko s kalamarom a postupne do listu pribudlo tridsaťšesť mien, všetko muži (a pár mládencov), ktorí chceli bojovať za svoju vlasť. Potom sa tí bohatší obyvatelia dohodli, že svojím "vyslancom" požičajú svoje Winchestrovky, ktoré kúpili na trhoch od obchodníkov so zbraňami. Veď keď majú ísť bojovať v mene Winrocku, nech nespravia hanbu ! Pán Morris sa pobral domov a všetko vyrozprával dcére, ktorá sa už vrátila z nákupu. Potom sa pobral hore, do izby, ktorú používal ako "ateliér". Mal tu svoje maliarske nástroje a pomôcky a tak prevrátil papier na čistú stranu a začal črtať vtáky. Opäť vydržal niekoľko hodín, až večer sa išiel najesť. Takto to pokračovalo ešte pár dní, až bola maľba hotová. Na štvrtý deň od príchodu posla vyrazili pred poludním muži do Ticondrerogy, väčšia časť s Winchestrovkami. Trvalo ešte dlho, kým dorazili do Ticondrerogy, ale keďže sa v Ticondreroge ani vo Winrocku potom nestalo nič významné, vyrozprávam vám to už teraz. Keď konečne po týždňoch cesty dorazili na miesto, boli už unavení z jazdy. Posol túžil po kasárňach. Okolo pevnosti samotnej bola hŕba táborov (samozrejme spriatelených) a hemžilo sa to tam ako v mravenisku. Trvalo dlho, kým sa obyvatelia malého mestečka zorientovali vo veľkej chaotickej pevnosti. Čoskoro sa im to ale dostalo do krvy a boli v poriadku. Na ďalší deň nastala skúška zbraní a tak tam išli aj oni. Prešli všetci, nejeden vojak obdivne pozeral na Winchestrovky, ktoré boli na prvý pohľad jednými z najlepších zbraní v pevnosti. Na prvý pohľad...

 

[DeletedUser2929]

XLIV. Všetko má svoj čas

Chlapcovi sa snívalo o škriekajúcich orloch a zurčiacich vodopádoch. Pár krát sa aj prebudil, ale bol príliš unavený na to, aby otvoril oči. Cítil však, že mu zvlažujú čelo, ošetrujú rany a dávajú napiť. Chceli mu zobrať nôž a dať mu dole jeho netradičný prívesok, on ho však držal tak pevne, až mu zbeleli hánky a jeho zovretie nemohli uvoľniť. Nevedel, koľko dní strávil v bezvedomí, ale raz keď precitol, nepočul v stane nikoho. Pomaly otvoril oči a ako predpokladal, príbytok zíval prázdnotou. Slnečné lúče cez dymovod vnikali do stanu, vchodový stanový dielec bol spustený. Chcel sa posadiť, ale akonáhle sa zdvihol, rana ho zabolela a takmer začal dáviť. Bol však tvrdohlavý a tak sa po pár neúspešných pokusoch dostavil výsledok. Hoci sa celou váhou opieral o jednu zo stanových smrekových tyčí a jeho tvár nadobudla zelenkastý odtieň, sedel. Bol príliš unavený na to, aby sa postavil a tak iba sedel a uvažoval, čo sa stalo. Po pár minútach si vedel vybaviť celý súboj s orlom, potom aj kúsok, ktorý vyviedol Harspenovi. Indiánski chlapci boli už od útleho detstva vychovávaní k trpezlivosti a tak Mattotaupa vydržal sedieť a uvažovať tri hodiny a nenudil sa. Potom sa zrazu odhrnul stanový dielec a slnečné lúče vnikli dnu. Osvietili chlapca, ktorý si zažmúril oči. Podľa postavenia slnka odhadoval, že už zapadalo. Osoba, do ktorej kvôli slnku nevidel do tváre vošla dovnútra a stanový dielec opäť spustila. Keď si Mattotaupove oči opäť privykli na prítmie (lúče cez dymovod už neprenikali), zbadal oproti sebe sedieť svoju mamu. Chlapec zakašľal a potom sa opýtal: ,,Kde je Sitopanaki ?" Mama sa na syna usmiala a odvetila: ,,Teraz sa s ňou hrá Posmievačný Drozd." Posmievačný Drozd bola sestra Harspena, ktorej meno naozaj vystihovalo jej charakter. Mala dvadsaťjeden rokov, pomaly sa už aj odberala do stanu jedného mladého bojovníka, ale zatiaľ bola slobodná. Mattotaupa si ohmatal ranu vzadu a zacítil lykový obväz. Pod ním bola pravdepodobne nejaká masť. Dotyk ho už na počudovanie neštípal, iba slabo, tupo bolel. Najradšej by si obväz strhol dole, ale vedel, že by to bolo hlúpe. Ticho v stane prerušila Unčida: ,,Ako sa cítiš ?" On jej potichu odpovedal: ,,Je mi už lepšie, hoci som unavený a smädný." Unčida pohľadom naznačila Chvíľu počkaj, zobrala zo zadnej časti stanu jednu z misiek a na chvíľu vyšla zo stanu. Keď sa vrátila, v ruke držala tú istú misku plnú vody z potoka. Chlapec ju vďačne prijal a napil sa. Voda bola čerstvá a dosť studená, ale chlapcovi urobila dobre. Vypil všetok jej obsah a potom ju podal mame, ktorá ju opäť dala na svoje miesto. Indiáni nezvykli veľa hovoriť a tak ani teraz sa už spolu nerozprávali. Žena opäť opustila stan, ale po chvíľke sa znovu vrátila a v rukách niesla mäso, pravdepodobne z nejakej srnky. Stanový dielec nechala hore, aby sa stan vyvetral. Rozfúkala oheň v ohnisku (ktoré bolo v strede stanu) a začala mäso opekať. Slnko už takmer zapadlo a tak bolo treba pripraviť večeru. Tenký prúžok stúpal cez dymovod von a po stane sa postupne začala šíriť príjemná vôňa, ktorá cez odhrnutý stanový dielec prenikala aj von do osady. Kým sa mäso pieklo, z času na čas ho otočila, aby bolo opečené rovnomerne. Medzi týmito otáčaniami začala pripravovať bylinky, robila z nich malú prílohu. Potom po stane rozostavila tri misky s nožmi, k jednej z nich priložila aj malé vrecúško s tabakom. Prvý kus mäsa rozdelila na dve polovice a dala ich do dvoch misiek, druhý celý kus putoval do tretej misky, vedľa ktorej bol aj tabak. Chlapec chytil nôž pri miske a zobral si ju na kolená, kde začal pomaly jesť. Čoskoro Unčida odišla po Sitopanaki a keď sa s ňou vrátila, začala sa s ňou hrať, potom ju nakŕmila (malé dievčatko zatiaľ pilo iba matkine mlieko so všetkými potrebnými živinami). Nakoniec Sitopanaki zaspala a jej mama ju uložila na prikrývky do zadnej časti stanu, kde ju starostlivo pozakrývala. Chlapec zatiaľ zjedol svoju porciu jedla. Teraz začala jesť Unčida a keď bola čoskoro hotová, ešte na chvíľu vyšla zo stanu, aby misky umyla. Ohnisko iba tlelo a tak v stane vládlo prítmie. Zrazu sa stanový dielec odhrnul a dovnútra vstúpil otec Havandžita. Usmial sa na syna a potom sa aj on pustil do jedla. Na záver si ešte vytiahol svoju fajku, napchal si do nej tabak z vrecúška a pomocou kresadla ju zapálil. Chlapec si už ľahol a pozakrýval sa, ešte však hľadel na otca. Postupne sa mu ale oči zatvárali, až napokon zaspal. Havandžita ešte chvíľu pofajčieval, potom si aj on ľahol. Mattotaupa sa ráno zobudil ako obvykle a dosť ho mrzelo, že nemohol svižne vyskočiť a ísť si zaplávať. ,,Len tu ty seď, aby sa tvoj stav ešte nezhoršil.", povedala mu mama. Potom pokračovala: ,,Šaman hovorí, že si prišiel v pravú chvíľu, pár minút a mohol si dostať otravu krvi. Zotavuješ sa rýchlo, ak pôjde všetko dobre, už dnes budeš môcť chodiť. Ešte však potrvá, kým si budeš môcť zaplávať. Neboj sa, všetko má svoj čas." Chlapec neochotne počúvol a naraňajkoval sa. Zostal celé doobedie v stane. Chcel robiť niečo užitočné, ale nič si nenašiel a tak si aspoň zobral kus mäkkého dreva, ktoré mal vedľa lôžka. Vytiahol si nôž z pošvy, ktorá mu ešte stále vysela na krku a začal vyrezávať. Najprv chcel vyrezať medveďa, ale rozhodol sa, že to bude mustang. Najskôr sa nedalo rozlíšiť, čo je to zač, ale postupne drevo začalo nadobúdať požadovaný tvar. Potom sa sústredil na detaily, napríklad na hlavu, hrivu, kopytá, chvost... Keď bol s prácou hotový bolo už pár hodín popoludní. Pred zranením si dal záväzok, že bude jesť ako dospelí bojovníci = iba jeden krát denne, ale šaman mu prikázal jesť častejšie, aby sa skôr uzdravil. Najedol sa teda a pokúsil sa vstať. Išlo mu to ľahšie ako predošlý deň sadnúť si, ale aj tak sa spotil. Napravil si čerstvý lykový obväz a pevnejšie si ho utiahol, potom sa vydal von zo stanu. Takmer týždeň nebol mimo stanu a tak ho priame slnečné lúče a príjemný vetrík veľmi potešili. Začal sa prechádzať po osade, bol pozrieť svojho mustanga, kamarátov, zašiel aj k potoku, kde sa vyumýval. Rád by si zaplával, ale nechcel riskovať. Potom zhromaždil Mladých Psov, ktorý chceli vedieť všetko o tom dni, keď sa všetko odohralo. Vedeli o tom iba z počutia a nejasných chýrov a tak boli nadšení, keď im to ich starší kamarát celé podrobne vyrozprával. Z rán, ktoré zapríčinili pazúry dravca boli už len chrasty, tá vážnejšia rana pri šiji sa hojila pomalšie. Hoci nemohol ešte behať ani sa nijako rýchlo pohybovať, bol rád, že sa konečne mohol poprechádzať. Bol si očistiť a naostriť nôž, lebo bol ešte stále od zaschnutej orlej krvi a vyrezávanie mustanga ho trochu otupilo. Keď bol s jeho stavom spokojný, opäť sa vrátil do stanu. Otec bol v stane a mal tam hostí, ktorí sa práve zberali na odchod - šaman, Modrý Had, Zelená Líška a Horiaca Voda, ktorý bol mierovým náčelníkom osady (Slnečný dážď zahynul pred niekoľkými mesiacmi). Mattotaupa sa uložil na svoje lôžko a začal ešte zdokonaľovať mustanga, olejoval ho... Zrazu otec prehovoril: ,,Chcem ti niečo povedať, Mattotaupa." Chlapec prestal pracovať s mustangom, odložil ho a pozrel sa otcovi do očí: ,,Počúvam ťa, otec." Havandžita si zatiaľ zapálil fajku a teraz si z nej potiahol: ,,O pár dní sa vydáme naspäť na sever, zima začína ustupovať a bizóny sa čoskoro vrátia." Chlapec sa na muža počudovane pozrel: ,,Ale veď vždy sme sa presúvali až po jarnej poľovačke na bizóny ! Prečo pôjdeme už teraz ?" Havandžita odvetil: ,,Všetko má svoj čas, dozvieš sa. Len chcem, aby si bol pripravený." Mattotaupa iba zamrmlal: ,,Dobre, otec." a začal sa opäť venovať svojmu mustangovi. Večer si ľahol spať. Keď ráno vstal, rýchlo vybehol zo stanu k potoku. Osviežil sa a umyl sa, vysušil sa pieskom a natrel lojom. Išiel sa naraňajkovať a potom išiel ku šamanovi. Ten mu vymenil obväz a zároveň do rany vtrel nejakú mastičku. Mattotaupa potom odišiel ku stádu koní, kde stretol Četana. Podišiel k svojmu koňovi, na ktorom jazdil už pomerne dlho. Chvíľku sa s ním potichu rozprával, potom sa naňho posnažil vysadnúť. ,,Len pokojne, všetko má svoj čas.", poznamenal starší chlapec, ale nechal svojho kamaráta tak. Ten na tretí krát vysadol na poloskroteného mustanga a vybehol na ňom do prérie. Zašiel k lesíku, kde sa odohral súboj s orlom. Na zemi našiel jedno orlie pierko. Nechal ho tam a vybehol z lesíka von. Svojho koňa ani nepriviazal, nechal ho voľne sa pásť. On sám si ľahol na malú vyvýšeninu, vložil si do úst steblo a pozoroval chvíľu okolie. Potom sa len tak zahľadel do diaľky a kto ho poznal, vedel, že hlboko premýšľa. Tesne pred obedom sa postavil a opäť namáhavo vysadol na koňa. Vrátil sa do osady a vošiel do stanu, kde našiel svoju mamu. Opýtal sa jej: ,,Kde je orol, ktorého som zabil ?" Matka odvetila: ,,Je v stane u šamana." Chlapec vybehol zo stanu, ale keď sa priblížil ku šamanovmu stanu, začul tlmené bubnovanie, ktoré prezrádzalo, že sa šaman rozpráva s duchmi. Muselo to byť niečo vážne, lebo šaman sa s duchmi väčšinou rozprával za súmraku, v noci alebo na úsvite. Uprostred dňa... chlapec si povedal, že počká, kým šaman dobubnuje. Keď bubon zaznieval ešte hodnú chvíľu, Mattotaupa sa išiel naobedovať do domovského stanu.

 

[DeletedUser2929]

XLV. Veľké očakávanie

Mladý indiánsky chlapec sa naobedoval a pustil sa do posledných úprav na vyrezávanom mustangovi. Po necelej hodine bolo dielo hotové. Zatiaľ si ho len tak položil vedľa lôžka a vyšiel zo stanu. Zo šamanovho príbytku sa už neozývali bubny a tak pomaly vošiel do stanu. Prvé, čo si uvedomil bola zmes rôznych pachov. Cítil všetko od starých zvieracích koží, pečeného mäsa, až po rôzne bylinky... v stane vládlo prítmie a chvíľu chlapcovím očiam trvalo, kým si zvykli. Mattotaupa sa porozhliadal a uvidel rôzne zvieracie kože, lebky, vypchaté vtáky či sušiace sa bylinky. Nad ohniskom sa práve opekalo akési mäso. V zadnej časti stanu boli položené bubny. V strede stanu sedel šaman a pobafkával fajku. Pozrel sa na návštevníka a gestom mu naznačil, že sa môže posadiť. Chlapec si sadol oproti šamanovi a hľadel mu do očí. Po chvíľke sklopil zrak a čakal, kým šaman prvý prehovorí. O chvíľu sa tak aj naozaj stalo: ,,Vitaj v mojom stane, chlapče. Čo potrebuješ ?" Chlapec sa nesmelo opýtal: ,,Mohol by som si zobrať orla, čo som vtedy ulovil ?" Šaman bez mihnutia oka odvetil: ,,Čo s ním chceš robiť ?" Mattotaupa odpovedal: ,,Chcel by som si z jeho pazúrov urobiť taký... náhrdelník". ,,A čo chceš urobiť so zvyškom tela ?" Chlapec sa rozpačito zahľadel do zeme a po chvíľke rozmýšľania povedal: ,,Neviem... z peria by som asi urobil konce na šípy a mäso by som venoval do nášho stanu... neviem." Šaman sa pozrel na chlapca a povedal: ,,Si si ale vedomý, že keby orla Horiaca Voda nezasiahol, pravdepodobne by si ho neporazil ? Myslím si, že by aj on mal mať nejaký podiel na koristi." Mattotaupa sa na chvíľu zamyslel a povedal: ,,Môžem to urobiť tak, že polovicu tela dám Horiacej Vode a polovicu si nechám ja ? Chcel by som tú spodnú, kvôli tým pazúrom..." Šaman riekol: ,,Už som sa rozprával o tomto s duchmi a tí súhlasia." Potom sa chlapec na chvíľu odvrátil a šaman mal odrazu v ruke orla. Mladý Indián nevedel, z kade ho šaman vytiahol, ale vďačne ho od neho prijal. Keď vychádzal zo stanu, počul, ako šaman povedal: ,,Dávaj si na svojej púti pozor, nenechaj sa uniesť pýchou." Mladý Indián vyšiel zo stanu a trochu ho striaslo. Bol prekvapený, aký je orol ťažký a keď si ho zblízka obzrel, uvidel rany, ktoré mu spôsobil nôž aj šíp. Tiež ho prekvapilo, že hoci mala zdochlina už niekoľko dní, vôbec sa nerozkladala ani nič, podľa čoho by sa dalo určiť, že je už staršia. Chlapec sa rozbehol sa k tipí Horiacej Vody, ktorého našiel oddychovať. Mattotaupa sa poslušne pozdravil a keď mu mierový náčelník kývol hlavou, že môže hovoriť, spustil: ,,Pred niekoľkými dňami ste trafili orla čo zaútočil na Harspena a ja som ho zabil. Hoci ma aj on poranil, žijem. Chcel by som sa teraz podeliť o korisť. Bol som už aj u nášho šamana a ten vravel, že duchovia súhlasia s tým, že si vtáka rozdelíme na polovicu. Vy si vezmite hornú a ja dolnú, dobre ?" Horiacu Vodu trochu pobavila vážnosť v chlapcovom hlase, ale nechcel, aby si to všimol a tak rovnako vážne odvetil: ,,Súhlasím, Mattotaupa, syn Havandžitu. Orla teraz rozseknem. Podaj mi ho, prosím." Kým chlapec podal naozaj prekrásnu korisť staršiemu a skúsenejšiemu Indiánovi, ten už stihol vytiahnúť z úzadia stanu akúsi drevenú dosku a v ruke držal svoj tomahawk. Položil si orla na dosku a jediným rýchlym seknutím preťal orla presne v polovici. S miernym úsmevom zdvihol dolnú časť a podal ju čakajúcemu chlapcovi. Ten ihneď odbehol do svojho stanu a začal spracuvávať korisť: stiahol z nej kožu, pierka si starostlivo uschoval a začal oddelovať mäso od vnútorností, kostí a šliach. Väčšinu vnútorností hodil svorke psov, ktorá behala okolo ich stanu. Zopár však priniesol do stanu a chcel ich uvariť, lebo Indiáni ich jedávali. Pokladali to za jednu z najväčších lahôdok a keby neboli belosi príliš civilizovaní, aj oni by prišli na to, akú úžasnú to má chuť. Kosti si tiež schoval, plánoval z nich urobiť nejaké hroty na šípy alebo čepele na nože. Teraz, kým bol ešte zranený nemohol robiť všetko čo chcel a hoci bol naučený mimoriadnej trpezlivosti, ani on nemohol celý deň len tak presedieť a nič nerobiť. Mäso pokrájal na menšie pláty a dal ho sušiť. Ešte nevedel, čo urobí so šľachami, lebo tie sa väčšinou používali ako tetivy, ale orlie šľachy na to boli prikrátke (do lukov sa používali bizónie). V tom ho niečo napadalo a jednu šľachu dal tiež trochu vysušiť. Zvlášť pozorne oddelil pazúry od zvyšku tela a na vrchu každého urobil malú dierku. Hoci to bola babračka, jeho nôž, ktorý mal stále okolo krku mu pri tom dobre poslúžil. Skoro všetko čo robil bola skôr ženská robota, ale keď nemal veľmi čo dôležité robiť tak ňou nepohrdol. Potom si spomenul na vec, na ktorú nemal vôbec zabudnúť. Neuctil si ducha orla ! Indiáni verili, že každé zviera má svojho ducha, ktorý ak nebude po smrti spokojný, môže ich v snoch mátať. Zvlášť si uctievali medvede. Medvedí tanec bol tak presne zahraný, že belosi nevedeli, či je neďaleko dav medveďov, alebo tábor Indiánov tancujúcich medvedí tanec. V orlovi nežil až taký dôležitý duch, ale aj tak tam bol (to teda hovorila ich viera). Preto si Mattotaupa uzmieril ducha orlím tancom a poskakoval (nie veľmi, lebo ešte nebol úplne zdravý) okolo ohňa a škriekal ako orol. Pár druhov sa pri ňom aj zastavilo, na chvíľu sa niektorí dokonca aj pridali, ale inak chlapec tancoval sám. Nevšimol si, že počas tanca si ho potajomky z času na čas obhliadol šaman z svojho stanu a spokojne prikyvoval. Keď si už myslel, že duch je uzmierený, uhasil plamene, vrátil pierka na miesto a išiel skontrolovať svoju malú sušiareň. Mäso sa ešte trochu muselo presušiť, ale šľacha už bola pripravená na spracovanie. V tom si všimol že zvyšné časti z orla, ktoré nepotreboval (tuk, krv,...) zmizli z voľného priestranstva. Asi si ich uchmatli psi, lebo boli v poslednom čase hladné. Vždy sa bohato nasýtili po veľkých jarných a jesenných poľovačkách, ale tie boli už dávno. Mattotaupovi to nevadilo, aj tak tie veci nepotreboval. Začal sa sústrediť na šľachu a na pazúri a snažil sa prevliecť šľachu cez malé vyvŕtané dierky na pazúroch. Spočiatku mu to veľmi nešlo, viac krát sa mu pazúr zošmikol do trávy, spotili sa mu prsty alebo sa jednoducho netrafil. No čím dlhšie sa tým zaoberal, tým väčšiu zručnosť nadobudol a posledný pazúr trafil na druhý pokus. Keď sa všetky vedľa seba trblietali v zapadajúcom slnku na náhrdelníku, mladý Indián sa spokojne usmial. Konce zviazal do jednoduchého uzla a náhrdelník si prevliekol cez hlavu na krk. Ešte raz si ho obzrel a potom opäť skontroloval mäso. Už bolo suché. Niektoré kusy mäsa zabalil do orlej kože (zbavenej pierok) a zahrabal do zeme, iné nakrájal na ešte menšie kusy a ponapichoval ich nad ohnisko. Pomaly sa začali opekať. Kým sa opekali, chlapec oddeľoval od seba jednotlivé kosti a upravoval ich do tvaru, aby sa mu čo najlepšie opracuvávali. Čoskoro sa mu mäso upieklo a tak si zobral misu zo zadnej časti stanu a položil si malé kocky mäsa na ňu. Prešiel k miestu, kde mali bylinky a časť si zobral, aby si mäso mohol dochutiť. Z vrecúška si zobral štipku vzácnej soli. Schuti sa pustil do jedla (jedol nožom) a keď bol najedený, opäť pokračoval v práci na kostiach. Keď si ľahol spať, cítil, že je unavený a vedel, že jeho telo spánok potrebuje. Keď sa zobudil, cítil sa lepšie ako predošlý deň a opäť išiel k potoku. Neodvážil sa zapláviť si, ale aspoň sa umyl. Zvyšné dni prebehli tak, že pracoval s kosťami, nosil si drevo a to opracovával a z pierok robil konce na šípy. Prešiel týždeň a on sa každým dňom cítil lepšie a lepšie. V posledný deň mal už dvadsať nových šípov. Zvyšné kosti, ktoré nevyužil ako hroty na šípy hodil psom, ktoré sa novým hračkám potešili. Bol zo svojou prácou mimoriadne spokojný. Keď sa vrátil do stanu, zistil, že otec usporiadal akúsi poradu a tak sa radšej pobral k svojmu mustangovi a ešte si podvečer trochu zajazdil. Keď sa vrátil, muži práve vychádzali z ich tipí a začul, ako Horiaca Voda hovorí: ,,Nečakal som, že preniknú tak ďaleko..." a rozoznal otcov hlas ako odpovedá: ,,Bohužiaľ, je to tak.". Mattotaupa bol trochu popletený, ale nedal to na sebe poznať a v pokoji sa navečeral. Potom sa po osade rozšírila správa, že ráno odchádzajú na jarnú púť a poputujú naspäť na sever. Chlapec si už každé ráno chodil zaplávať a rana na krku ho už iba trochu pobolievala. Ráno sa zobudil ešte pred východom slnka, lebo v stane začul nejaké zvuky. Mama ešte dojčila Sitopanaki, otec bol niekde preč. Keď Sitopanaki opäť zaspala, pozrela sa na syna a naznačila mu, aby si zbalil všetky veci. Urobil tak a potom Unčida začala baliť stan. Jen príklad nasledovali aj ostatné ženy v tábore. Čoskoro sa osada poberie preč. Na ťažné kone založili vlačuhy - dve stanové smrekové tyče sa nad konským chrbtom prekrižovali a dlhšie konce viseli z konského chrbta na zem. Medzi ne sa natiahli stanové dielce, kde rodina uložila svoj majetok, prípadne deti príliš veľké, aby ich mamy niesli ale príliš malé, aby sedeli na koňoch. Keď slnko vyšlo, šaman sa pomodlil k duchom za šťastný deň a cestu a sprievod vyrazil. Na čele kráčal šaman s poprednými mužmi osady, v strede kráčali ženy, dievčatá a deti a okolo išli bojovníci-muži a kŕdeľ chlapcov. Zanechávali mohutnú stopu a postupovali pomaly. Deň sa chýlil ku koncu, nuž sa zložili tam kde boli a ráno išli ďalej. Takto to pokračovalo ešte niekoľko dní, kým neuvideli známy les. Kone pridali, keď zacítili potok, obtekajúci čistinu. Keď Indiáni uvideli svoje staré miesto táborenia neporušené a také, aké ho zanechali, všetkým sa zlepšila nálada. Postavili stany, zapálili ohniská, najedli sa. Cesta bola úspešná, domov bol krásny, nikto na nich neútočil... určite sa čoskoro zjavia aj bizóny. A naozaj. Na štvrtý deň od ich príchodu do nového domova priniesli prieskumníci zo severovýchodu správu, že na juhozápad sa ženie stredne veľké stádo bizónov. Všetci boli vzrušení. A hlavne Mattotaupa - mala to byť totiž jeho prvá poľovačka na bizóny...

 

[DeletedUser2929]

XLVI. Prestrelka pri Fort Turkey

Bol utorok. Brána tentokrát neškrípala, lebo pár aktivistov ju namazalo a tak sa otvorila hladko a ticho. Vojaci na svojich tátošoch išli krokom, nikam sa neponáhľali. Hoci boli viditeľne preriedení, na tvárach im pohrávali úsmevy, ktoré prezrádzali úspešný boj a víťazstvo. Niektorí sa veselo rozosmiali a začali vtipkovať, keď vošli za hradby a ocitli sa v bezpečí pevnosti. Viacero mužov sa zišlo, aby vojakov privítalo. Na ich veľké potešenie nechýbali ani kapitán, ani poručík. Na čele s poručíkom si išli jazdci odviesť kone do stajne a potom sa rozišli do kasární. Väčšina dobrých rozprávačov okolo seba zhromaždila celé húfy vojakov, aby napínavo a pravdivo vyrozprávali všetko, čo sa stalo, od kedy opustili hradby pevnosti. Poručík však na nič také nemyslel - hneď ako si odviedol koňa sa rozbehol do hlavnej budovy. Vo dverách stála jeho snúbenica, lady Andrea, najkrajšia žena v pevnosti. Veľa krát na ňu myslel, rozmýšľal, či aj ona myslí na neho a dúfal, že áno. Teraz k nej podišiel a objal ju. Ona bola tiež od šťastia bez seba, nikto nevedel vyjadriť jej strach, keď najprv medzi vracajúcimi sa vojakmi svojho milého nevidela a potom tú nekonečnú radosť, keď ho zazrela. Teraz sa už nemusela báť. Opäť v ňom našla oporu. Nachvíľu sa z jej objatia vymanil, ale to len preto, aby ju sladko a dlho pobozkal. Nezáležalo mu na tom, že to vidia desiatky vojakov, v tej chvíli pre neho neexistoval nikto a nič iné, iba Ona. Potom sa pomaly, držiac sa za ruky vybrali do miestnosti, kde lady bývala. Kapitán tiež zamieril do hlavnej budovy, ale iba na to, aby si odložil svoj plášť do kancelárie a o chvíľu už stál v uniforme na prízemí pri schodoch, ktoré viedli do suterénu. Stál pri nich jeden strážnik, ktorý ich odomkol a podal kapitánovi petrolejovú lampu. Ten vstúpil do miestnosti a poriadne si ju prezrel. Nemala okná, lampa bola jediným zdrojom svetla. Bolo vidieť, že to nie je urobená práca narýchlo, ale že sa robila pomaly, dôkladne a precízne. Zatiaľ v miestnosti nebolo nič, ale kapitán mal v hlave už plány. Vyšiel z miestnosti, poďakoval sa vojakovi a vrátil mu lampu. Potom sa vybral prezrieť si aj zvyšné dve miestnosti - bol s nimi mimoriadne spokojný. Pohľadal poručíka Nicholsona a dal si ho predviesť do hlavnej budovy. Keď sa ocitli v Blairovej pracovni, kapitán zavrel dvere a odtiahol závesy z pred okien. Sadol si za stôl a gestom poručíkovi naznačil, aby si tiež sadol. Potom mu povedal: ,,Poručík, prosím informujte ma o všetkom, čo sa stalo počas mojej neprítomnosti." Poručík hovoril o "kopacích prácach", o strave, o rôznych iných veciach, dokonca aj o namazaní bráni - podal naozaj kompletnú správu. Potom sa však trochu zarazil a pomaly pokračoval: ,,Kapitán, počas vašej neprítomnosti sa vrátil špeh Smith. Ale zistili sme, že bol špión. Teda, myslím špión z Únie. Dobrovoľne sa prihlásil kopať jamu a objavil truhlicu, ktorú zatajil. Keď sme to zistili, dali sme ho do toho nášho provizórneho väzenia a prehľadali sme mu batožinu. Odhalili sme, že mal niesť listy do Ticondrerogy, mal tam kompletné plány pevnosti, počet mužov, naše plány, kedy sa striedajú hliadky... Jednoducho všetky informácie, aby na nás mohli zaútočiť. Každý deň dostane tri krát jesť a piť. Zatiaľ sme ho tam len nechali, čakali sme na vás. Mimochodom, ako sa darilo vám ?" Kapitán sa pousmial a odvetil: ,,Z pevnosti Edward zostala obhorená kôpka dreva. Plán vyšiel dokonale." Potom pokračoval: ,,Privedte Smitha k vlajke. Hneď." Poručík zasalutoval a išiel splniť rozkaz, zatiaľ čo kapitán odišiel k vlajke a opäť vykríkol tie slová: ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !" Muži sa už stihli zložiť a tak prišli k vlajke. Kým prišiel poručík aj so Smithom a ďalšími dvomi vojakmi, Blair vysvetlil, čoho sa špeh dopustil. Atmosféra sa zmenila; radosť, úľava, nejaký ten smútok sa zmenili na hnev, u niektorých dokonca na nenávisť. Keď malý špeh pred nich predstúpil, viacerí boli červení alebo škrípali zubami. Kapitán potom ako sudca predniesol žalobu: ,,Allan Smith, ste obvinení z vlastizrady. Chcete niečo povedať ?" Allan Smith sa naňho nenávistne pozrel a chcel mu napľuť do tváre, ale keďže bol taký nízky, slina skončila na jednom z gombíkov na uniforme. Kapitán si gombík utrel vreckovkou a potom pokračoval: ,,Podľa zákona Konfederovaných štátov amerických ste odsúdený na trest smrti obesením. Trest môžeme vykonať hneď." Bol to krutý trest, ale počas Americkej občianskej vojny sa každý špión trestal podobne. Keďže ale Smith počul o tom, ako trpí človek, ktorý sa dusí, vrhol sa na jedného vojaka. Prekvapenému desiatnikovi vytrhol spoza pásu revolver, priložil si ho k spánku a vystrelil. Bol na mieste mŕtvy. Kapitán sa zohol, vybral mŕtvemu revolver z ruky a vrátil ho vojakovi. Potom prikázal dvom vojakom, ktorý priviedli Smitha, aby vykopali za pevnosťou malý hrob. On zatiaľ pozbíjal zopár dosiek a vytvoril provizórnu truhlu. Na prednú stanu napísal atramentom meno zosnulého a jeho dátum smrti. Potom na vrch nakreslil kríž. Vojaka uložili do rakvy a pán Wilson nad ním urobil krátky obrad. Hoci to bol špeh, zaslúžil si dôstojný pohreb. A tak truhlu hodili do jamy a zasypali a do zeme potom zapichli kríž z dvoch zviazaných konárov. Kuchári zatiaľ uvarili pečené moriaky a tak sa išli Dixie naobedovať. Keď už bolo po obede a vojaci ešte počúvali rozprávanie rozprávačov, ktoré Smith a obed prerušili, kováč Puccini, ktorý strážil na severozápadnej veži začul dupot konských kopýt. Upozornil na to svojich druhov, ktorí sa tiež započúvali a zvuk začuli. Čoskoro spoza vyvýšeniny vyšiel jazdec. Mal na sebe hnedé kožené nohavice, bielu košeľu, hnedý plášť a na hlave hnedý stetson. Okolo pravého lýtka mal dobre uviazaný obväz a obväz mal aj na ľavom pleci - ten mu však z neho padal a bol presiaknutý krvou. Predok košele mal postriekaný krvou, ale tá krv nevyzerala jeho. Keď zafúkal vietor a nadvihol mu plášť, talianský kováč uvidel dierky po guľkách. Jeho kôň - tiež hnedý - nevyzeral veľmi dobre. Bolo vidieť, že je unavený a už dlho cvála, pri bruchu mal akýsi škrabanec. Jazdec, ktorý koňa hnal maximálnou rýchlosťou zdvihol ruku na pozdrav a pricválal až k bráne, kde sa ho Puccini opýtal: ,,Kto si ?" Odpovedal mu hlasom, ktorý Talianovi niekoho pripomenul, ale nevedel si spomenúť, koho: ,,Volám sa Adam Parslow. Pred niekoľkými týždňami som odišiel z pevnosti ako špeh. Nesiem správy z pevnosti Fort Turkey. Priateľu, otvor mi prosím ťa." Puccini, ktorý bol momentálne veliteľom stráže zakričal k bráne: ,,Otvorte bránu !" Potom vybehol z veže, zbehol po schodoch a mieril k hlavnej budove. Keď vošiel, opäť bežal po schodoch, až sa ocitol pred hrubými dubovými dverami. Silno zaklopal a keď sa ozvalo ,,Vstúpte", kováč vošiel do miestnosti. Kapitán práve len tak sedel v kresle, asi nad niečím uvažoval. Giacomo Puccini rýchlo povedal: ,,Vrátil sa Adam Parslow, náš špeh. Asi sa s ním budete chcieť porozprávať..." Kapitánov výraz sa zmenil, postavil sa a upravil si uniformu a prikázal: ,,Povedzte mu, aby sem hneď prišiel." Vojak zasalutoval a vybehol z pracovne. John Alfred Blair sa začal prechádzať po miestnosti a hrýzol si ukazovák. Ochvíľku sa ozvalo zaklopanie na dvere a keďže bol Blair práve pri nich, otvoril ich a vo dverách zazrel volaného muža. Pozval ho dnu a ten sa posadil. Keď sa posadil aj kapitán, Adam sa opýtal: ,,Pane, vidím, že máme delá. A to čo som zazrel na prízemí, naozaj sú to schody do...", ,,...podzemia, áno" dokončil kapitán. Adam pokračoval: ,,A aj kasárne... sú plné. Nuž, veľa sa toho zmenilo, odkedy som odišiel." Kapitán s úsmevom dodal: ,,Aj sme stihli zničiť ďalšiu pevnosť. Vrátili sme sa len dnes do obeda. Ale ako sa vodilo vám ?" Adam Parslow si povzdychol a mimovoľne sa dotkol pleca, ktoré si stihol za tú chvíľku v kasárňach obviazať. Potom začal svoj monológ: ,,Išli sme spolu pár dní a potom sme sa rozdelili. Ja som sa vybral k Fort Turkey, lebo tam nikto nemal namierené. Po troch dňoch cesty som tam dorazil a presvedčil som stráž, že som dobrovoľník, ktorý sa chce prihlásiť do vojny. Prijali ma, dostal som uniformu a major Trelawney mi udelil desiatnika. Normálne som v tej pevnosti žil a zistil som si o nej dôležité veci. Napríklad, že v nej je až päťsto mužov a že stredom pevnosti preteká potok, čiže na oboch bočných hradbách je v strede na spodku mreža kvôli vode a je to slabé miesto pevnosti. Hneď na druhý deň do pevnosti prišiel posol a major vyhlásil, že tristo mužov odchádza do pevnosti Ticondreroga, kde sa má spojiť s vyše dvomi tisíckami mužov, ktorý majú potom potiahnuť do Sunfortu, aby to tu zničili. Zároveň v tom liste bolo varovanie pred špehmi z Konfederácie a tak pre istotu začali prehľadávať batožinu všetkých vojakov. Najprv prezreli tých, ktorí odchádzali potom začali aj s tými, čo zostávali. Samozrejme, kebyže sa nenechám prehľadať, bolo by to podozrivé. Nemal som však pri sebe nič, čo by ma usvedčovalo - aspoň to som si myslel - a tak som bol pokojný. Keď ma prišli prehľadať - boli to dvaja chlapi, jeden mal hustú bradu a druhý bol vysoký aspoň dva metre pätnásť - nemal som na sebe uniformu a v kľude som sa nechal, keď objavili fľašku whiskey. Na tom by nebolo nič čudné, lenže tá konkrétna whiskey sa dala zohnať iba u nás, Južanov a tak im to bolo podozrivé. Mal som na to pomyslieť skôr, ale nebolo času sa ľutovať a tak som sa to aspoň snažil vysvetliť, ale neverili mi. A tak som toho vysokého kopol do brucha, až spadol na zem a začal sa na zemi zvíjať. Ten bradatý sa však na mňa vrhol a nestihol som urobiť nič iné, iba vystreliť a tak som strelil a trafil som ho do brucha. Tá krv na mojej košeli je jeho. Rozbehol som sa k stajniam, zobral som svojho koňa a precválal som cez otvorenú bránu, ale začali po mne strielať. Trafili ma do lýtka, ale cválal som ďalej až som prišiel do lesa a tam som si lýtko obviazal. Nakoniec ma však podľa krvavých stôp vypátrali a tak som musel ísť ďalej. Jedna guľka sa môjmu koňovi oškrela o brucho, ten sa splašil a zhodil ma. Tak som strieľal zo zeme, keď som pocítil bolesť v ramene. Trafili ma a tak som sa rozbehol za koňom, ktorý sa ku mne vracal. Vyskočil som naňho a cválal preč, neraz som zazrel, ako mi guľky preleteli priamo cez plášť. Streľbu som opätoval a myslím, že som dokopy zasiahol štyroch jazdov. Nakoniec sa obrátili naspäť a ja som si cestou obviazal plece. Sem som prišiel za štyri a pol dňa. No, a teraz som tu." Kapitán ho napäto počúval a keď skončil, prehovoril: ,,Ďakujem, pane. Prejavili ste naozaj ukážkovú prácu. Hoci vás odhalili, nestratili ste hlavu a prišli ste až sem. Môžete si ísť odpočinúť do kasární. A chodte aj za doktorom, nech sa vám pozrie na tie zranenia. Možno by bolo dobre nájsť aj niekoho, pre vášho koňa." Vojak sa zdvihol na odchod, unavene zasalutoval a odišiel. Takmer hneď ako vojak odišiel, ozvalo sa ďalšie zaklopanie. Kapitán povedal ,,Vstúpte" a do miestnosti vošiel poručík Somerhalder. Posadil sa a povedal: ,,Pane, pamätáte si, čo som vám vravel pred tým, ako sme išli do boja ?" Kapitán sa usmial, lebo si spomenul: ,,Chcete sa v sobotu s lady zosobášiť, však ?" Poručík odvetil: ,,Presne tak, pane. Chcel by som vás ale požiadať ešte o jednu vec. Onedlho mi skončí vojenská služba a pôjdem naspäť medzi civilistov. Budem žiť v Kanade, na farme... potreboval by som odísť do jedného mesta, kde sa mám stretnúť s majiteľom pozemku a dohodnúť predaj. Tiež tam mám pripravené ďalšie stretnutie. Mohol by som tam po svadbe aj s lady ísť ? Predpokladám, že za dva týždne sa vrátime." Kapitán povolil a poručík zasalutoval a opustil miestnosť. Blair si pripustil, že je poriadne unavený a potrebuje sa vyspať. A tak sa postavil, zatiahol závesy na oknách a ľahol si na svoje lôžko. Chcel za svoju kariéru pokoriť ešte jednu pevnosť. Pred Robinsonom už jedno zničil, keby sa mu podarilo zničiť aj tú Fort Turkey... mal by ich presne päť. Mal však nepríjemné tušenie, že keď tú pevnosť dobyje, nezostane veľa času na radosť. Cítil, že Únia čoskoro udrie. Dlho neudrela. Ale o to bude jej úder tvrdší.

 

[DeletedUser2929]

XLVII. Dva bizóny

Mládenci a muži sa ešte najedli a išli sa pripraviť na lov. Dôkladne si namastili telá, trochu sa aj pomaľovali na červeno (farba života, aktivity) a nanovo si zaplietli vrkoče. Obliekli si iba bedrové pásy, aby ich oblečenie neobmedzovalo. V tulci mali dvadsať šípov - každý Indián mal šípy, ktoré presne vedel spoznať a tak sa dalo určiť, komu šíp = a aj skolený bizón patria. Neboli to bojové šípy s háčikmi (keď sa šíp vybral, zostalo na háčikoch mäso), ale tie najlepšie lovecké šípy. Boli takmer presne vyvážené, rovné, pierka na konci im pridávali k lepšiemu letu... Mattotaupa si zobral desať starých šípov a desať nových, ktoré si vyrobil z orla - teda minimálne ich hroty a pierka (drevo z orla nebolo). Ešte raz skontroloval, či mu šípy aj počas divokej jazdy nevypadnú a pomaly sa pobral k svojmu koňovi. Kým ešte poslední jazdci robili posledné úpravy, chlapec svojmu koňovi potichu šepkal slová pokojným hlasom. Nešlo o význam slov, skôr o tón, akým ich hovoril a kôň sa o chvíľu prestal tak napäto triasť a uvoľnil sa. Mattotaupa naňho vysadol, do jednej ruky si dal luk a do druhej šíp. Po pár tréningoch Mattotaupa dokázal svojho mustanga ovládať počas bežnej jazdy iba pomocou stisku stehien. Keď boli už všetci Indiáni na koňoch, vyrazili na sever na čele s Havandžitom. Jeho syn si spomenul na starú bizóniu pieseň, ale nevedel si spomenúť na text a tak si iba hmmkal melódiu. Cválali možno pol hodinu, keď zazreli v diaľke oblak prachu. Trochu spomalili a kone začali klusať. Napokon úplne zastali a počkali, kým sa bizóny priblížia k nim. Zo zeme zacítili dunenie, akoby do zeme udierali mohutné kladivá. Boli to však bizóny - čoskoro ich aj začuli, najprv tichý, ale mohutný rachot, potom aj ryk jednotlivých samcov. Rachot postupne mohutnel ako vlna na mori, až bol taký hlučný, že Indiáni sa nepočuli, keď sa rozprávali. A tak Havandžita krátko povedal ,,Lovu zdar" a popchol koňa do prudkého trysku. Z hrdla sa mu ozval lovecký pokrik, s čím ho nasledovali aj ďalší muži či mládenci. Četan povzbudzujúco žmurkol na svojho mladšieho kamaráta a zamiešal sa medzi bizónov. Kone chytil ošiaľ, neraz už zažili poľovačku. Boli vycvičené na toto. Vedeli, ako majú popri bizónovi prejsť, aby ich jazdci mohli dobre a presne vystreliť, vedeli, kedy a ako sa majú bizónom vyhýbať, jednoducho vedeli všetko dôležité. Korisť znervóznela a pustila sa prériou ešte rýchlejšie. Mustangy mali čo robiť, aby s ňou udržali krok. Mattotaupa najprv vnímal okolitý svet ako zvyčajne - podvedome si všímal ostatných jazdcov, okolie, iných bizónov. Postupne sa však dostal do nejakého tranzu, kde vnímal iba bizóny, svojho koňa a luk so šípmi. Jeho kôň mu neraz doprial skvelú šancu konkrétneho bizóna uloviť, ale Mattotaupa bol mladý a na poľovačke bol prvý krát, čiže ich prevažne nevyužil. A hoci sa učil strielať z luku aj jazdiť na koni od štyroch rokov, dať oboje činnosti dokopy a preraziť hrubú kožu bolo zložité. Keď aj vystrelil, málokedy letel šíp dosť rýchlo na to, aby zasiahol pomedzi lopatky až srdce. Okolo seba pár krát zazrel, ako sa nejaký bizón potkol a zostal ležať v prachu, čo znamenalo, že okolo sú aj iní lovci. V tom sa v Mattotaupovi niečo prebudilo a povedal si, že jednoducho musí zložiť aspoň jedného bizóna. Zobral už štrnásty šíp, tetivu napriahol tak ako nikdy v živote a z celej sily vystrelil do staršej kravy. Šíp letel rýchlejšie ako jeho kôň bežal a dostatočne presne. Krava sa uprostred behu potkla, zabočila kamsi doprava na šíru prériu (čím trochu sťažila cestu iným bizónom) a napokon spadla do trávy - to už však Mattotaupa nevidel, lebo hoci nejasal zo svojho úlovku, sústredil sa ďalej na lov. Postupne vystrieľal ďalších päť šípov, ale vedel, že zatiaľ smrteľné trafil iba tú jednu kravu. Posledný šíp mal medzi zubami aby ho nemusel vyťahovať z tulca a horúčkovito rozmýšľal, ako najlepšie vystreliť. Napokon neváhal a vystrelil do jedného bizónieho samca. V tom sa však stalo niečo zvláštne. Bizón akosi poskočil a vďaka tomu ho šíp chlapca dobre trafil. Zapichol sa do bizóna trochu vedľa a pod iným uhlom ako vodca Mladých Psov plánoval, ale aj tak - bizón sa potkol a padol na zem, kde zostal ležať. Mattotaupa nechápal čo sa stalo, ale teraz to nebolo dôležité. Cítil, že kôň pod ním začína byť unavený a potrebuje si oddýchnuť a tak hľadal miesto, kade by sa vyslobodil zo stáda. Čoskoro sa mu také naskytlo, avšak musel preskočiť jedno teľa. Neváhal - vedel, že jeho kôň to dokáže - a bez väčších ťažkostí sa mu skok podaril. Kôň sa síce pri dopade trochu zapotácal, ale nebolo to zlé. Uľahčene spomaľoval až napokon úplne zastal. Chlapec z neho zosadol a snažil sa nabrať dych. Ani si neuvedomil, aký je spotený a zadychčaný. Vďaka tomu, že bol mokrý sa naňho nalepilo dosť prachu, ale ten sa ľahko zmyje. Dychčal a pretrel si oči, lebo zafúkal vietor a trochu prachu sa mu dostalo aj tam. Videl, že mustangovi sa chvejú slabiny a okolo úst mal penu. Nechal ho zatiaľ tak, nech si oddýchne. Kôň si ľahol a oddychoval tak. Mattotaupovi preblesla hlavou myšlienka, že jeho mustang od vyčerpania zomrie, ale vedel, že je to hlúposť a tak ju rýchlo zavrhol. Keď sa obzrel za stádom, videl už len jednoliatu masu a prach, nedokázal rozoznať jednotlivcov. Zdalo sa mu však, že z času na čas z jednej či druhej strany odbočí nejaká bodka a on vedel, že aj ostatným došli šípy a vracajú sa. Mattotaupa ešte dlhé minúty oddychoval, keď začul, ako k nemu prichádza kôň. Otočil sa a jeho pohľad sa stretol s otcovím. ,,Otec ! Ako sa ti darilo ?" hneď vyhŕkol. Havandžita sa usmial a povedal: ,,Zložil som osem bizónov a hoci som mal na konci menšie ťažkosti, ja aj môj kôň sme živí a zdraví. A čo ty ? Aké maš pocity zo svojho prvého lovu na bizóny ?" Chlapec si povzdychol a odvetil: ,,Netušil som, že je to také únavné. Podarilo sa mi uloviť dvoch bizónov, ale jedného som ulovil iba náhodou. Vystrelil som a on akosi poskočil, alebo také niečo. Myslím, že som len tak-tak trafil pomedzi lopatky, ale bizón zostal ležať. Presne som to ale nevidel, lebo potom som išiel doprava, aby som mohol opustiť stádo." Vtom Havandžitovi prebleslo čosi hlavou a opýtal sa syna: ,,Nevidel si potom náhodou naľavo nejaký iný pohyb ? Jazdca, alebo také čosi ?" Mattotaupa sa snažil rozpomenúť a potom prisvedčil: ,,Áno, zdalo sa mi, že tam niečo prebehlo. Zazrel som to len tak, kútikom oka." Havandžita sa usmial a vysvetlil synovi: ,,Tak to som bol ja. Totiž to, keď som už mal prádzny tulec, chcel som sa dostať von, ale bizóny sa na mňa tlačili a nemal som miesto. A tak som musel jedného bizóna, ktorý bežal vpredu plesnúť jazdeckým bičom po zadku a ten poskočil. Potom sa potkol a ja som videl, ako niekto napravo odchádza - nejaký človek. To si bol asi ty. Keď sa predomnou uvoľnilo miesto, už som sa mohol vyslobodiť a podarilo sa." Potom sa ešte chvíľku rozprávali, kým sa všetci jazdci nedostali von. Potom si Havandžita zobral k perám bojovú píšťalu - mal ju okolo krku - a prenikavo zapískal. V boji sa používala ako signál na útok a ústup, ale aj tento účel dobre spĺňala. Znamenala, že jazdci sa majú zhromaždiť. Čoskoro prišli všetci - Mattotaupa bol rád, že neprišli ani o jedného, hoci traja malí nejaké malé zranenia. Väčšina sa vybrala do osady, niektorí však zostali strážiť korisť pred zdochlinármi. Loviť začali pred obedom, teraz už bol podvečer (najdlhšie trvalo to zhromaždenie, náčelník musel pískať viac krát). Keď prišli domov, porozprávali ženám, dievčatám a chlapcom o poľovačke a bohatej koristi. Hneď sa niekoľko Indiánov aj s ťažnými koňmi vybralo po časť koristi. Zvyšok donesú zajtra. A potom začne dlhé spracovanie...