Rekimaru

[DeletedUser]

Vetrový plášť zo sebou nosí,
Keď sa túla prachom dlhých ciest,
po kameňoch chodí bosý,
nechá sa len túžbou viesť.​

Bola nedeľa. Dominika sa vynorila spoza zákruty poľnej cesty na už pristarom poníkovi na takúto cestu, a slnko kleslo o ďalšiu hodinu bližšie k západu.

Bola už jeseň, ale stále teplo. Na jasnej oblohe sa vlnilo zopár modrých oblakov a slnečné lúče sa cez koruny opadávajúcich stromov opierali o cestu ako divadelné svetlá. Sem-tam sa z niektorého stromu oddelil žltý alebo červený list a skĺzol dolu na cestu alebo na pole za ňou; pozorovateľ mohol určiť smer vetra podľa listov, podľa Dominikiných vlasov, vlajúcich modrých šiat s bielym golierom a podľa strašiaka.

Strašiak visel na dvoch skrížených drevách uprostred poľa na slnkom ožiarenej stráni ako znetvorený Ježiš, knísal sa a občas sa celý pootočil, zdrapy jeho čierneho plášťa sa trepotali vo vetre ako pirátska zástava. Na tenkých ramenách mu sedeli vrany, zdalo sa, že ich pomáhajú udržať v rovnováhe. Teraz už nebolo čo strážiť; pole bolo celkom opustené, zo zeme vyrastala iba burina a kde-tu veľké zvädnuté tekvicové listy.

Dominika popohnala poníka, pustila opraty a rozprestrela ruky. Vo vlasoch cítila studený vietor, na tvári slnko a všade okolo seba melancholickú vôňu mŕtvych rastlín. Vo vzduchu však bolo aj niečo iné: na nos sa jej nalepilo putujúce babie leto. Zľakla sa, naklonila a zosypala sa na zem.

Ide slnkom a tieňom,
ide hmlou alebo v daždi,
ďalej za svojím cieľom,
však cíti v srdci šťastie.​

Keď si bola Dominika celkom istá, že žije, pomaly sa zdvihla zo zeme a oprášila si šaty. Dúfala, že nie sú nikde roztrhnuté, ale skôr než si to stihla overiť upútal jej pozornosť odraz slnka na niečom žltom a okrúhlom uprostred zhnitých listov. Nadýchla sa. V stĺpci svetla nad tajomným predmetom sa hmýrili čiastočky prachu. Utrela si nos do rukáva, vyhrnula bielu podkolienku späť pod koleno a odhrnula spleť listov.

Na zemi ležala neobyčajne veľká a guľatá tekvica. Bola zlatožltá a zrelá a ležala tam len tak, akoby bolo možné nevšimnúť si ju na opustenom poli. Dominika sa poobzerala: nikde nikoho, iba slnko presvitajúce pomedzi stromy a strašiak, ktorý sa jej práve otočil chrbtom. Pohladila povrch tekvice, ktorá bola očividne priveľká na to, aby sa dala odviezť.

Vietor zosilnel a na západe sa okraje modrých oblakov začali farbiť do červena (onedlho budú babie letá lietať potme, pomyslela si). Znovu sklonila hlavu. Tekvica sa z ničoho nič zdala byť o polovicu menšia a pokojne ďalej ležala vo svojom hniezde.

Dominika ju chytila oboma rukami a bez námahy zdvihla - nebola vôbec ťažká a na dotyk príjemne hriala, ako žltý lampión. Z vrecka modrých šiat vybrala plátenú tašku, rozložila ju a tekvica do nej vkĺzla, ako keby tam patrila odjakživa.

Pozrela na poníka. Ten už veľa nevydrží, pomyslela si. Mrzelo ju to, lebo kedysi patril jej otcovi, ktorého si inak veľmi nepamätala. Prevesila tašku cez ľavé držadlo a o chvíľu zmizla za zákrutou na opačnom konci cesty.

Strašiak sa vo vetre znova obrátil. V svetle zapadajúceho slnka vrhal na pole široký mátožný tieň so svetlými záplatami na miestach, kde boli v kabáte diery.

¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤​

Na dvore vrzla bránka a Dominika vtiahla poníka dnu a zvesila z neho tašku. Bola už takmer tma, za oknom videla v svetle lampy matku, ako sa prechádza hore-dolu po kuchyni. Vyzula sa, čierne topánky nechala vonku na rohožke a vošla do domu.

Matka sa k nej obrátila, vyčítavým pohľadom preletela pokrčené šaty, rozbité koleno, zašpinenú a natrhnutú podkolienku, ale nepovedala nič, len vzdychla a sadla si za stôl.

„Zasa ideš o dobrú hodinu neskôr, ako si sľúbila,” povedala ticho. „Bež si umyť ruky a príď sa navečerať.”

Dominika vybehla hore po schodoch, schovala tašku pod posteľ vo svojej izbe a umyla si ruky a tvár zeleným mydlom. Dolu v kuchyni si sadla ku stolu a mlčky sa pustila do večere.

„Kde si sa zasa túlala?” povedala matka a uprela na ňu unavené hnedé oči.

Tak, všelikde,” odpovedala Dominika vyhýbavo s plnými ústami a myslela pritom na zvláštnu tekvicu hore v izbe. V svetle lampy mali jej vlasy farbu agátového medu.

Matka sa ďalej nevypytovala; zvykla si, že si Dominka svoje tajomstvá necháva pre seba. Dojedli potichu. Na stene za nimi sa letmo dotýkali ich siluety a nad dverami tikali staré hodiny.

Keď matka odišla spať, Dominika ešte chvíľu počkala v kuchyni, vzala z príborníka dlhý nôž s oceľovou čepeľou a zo zásuvky v stole zápalky a voskovú sviečku. Rozsvietila ju, opatrne vyšla po schodoch, vošla do izby a zavrela za sebou dvere.

Svetlo vrhalo na stenu nad posteľou roztrasené tiene; miešali sa a prekrývali s grotesknými obrysmi postáv, ktoré tam niekto načmáral uhlíkom. Dominika položila sviečku na kraj stola, vytiahla spod postele tašku a z tašky tekvicu. Zo skrine pod oknom vytiahla škatuľku s uhlíkmi. Opatrne, s jazykom medzi zubami, nakreslila na žltú kôru veľké zlomyseľné oči a široké zubaté ústa. Trochu sa odtiahla a zhodnotila svoj náčrt.

Za oknom bola tma ako v rohu, ani jedna hviezda nezablikala a škárou pod dverami sa do miestnosti ťahal studený prievan. Dominika sa spokojne usmiala a vzala do ruky kuchynský nôž. Spolu s ňou zdvihol rameno aj jej tieň na stene.

Plameň sviečky sa zachvel a zhasol. Na mieste, kde pred okamihom horel, videla Dominika fialovú škvrnu, ale inak nič. Nadýchla sa. Vo výške stola sa zjavili dve jasnooranžové svetlá a zablikali ako žmurkajúce oči.

Ako pútník cestou kráča,
kapsy prázdné, v ruke ťažkú palicu,
dívá sa, kam letia vtáci,
ako chcel by ísť sveta polovicu.
​

pokračovanie nabudúce