DeletedUser
Hosť
Tak tu je moj pribeh. Je trochu dlhy ale stoji za precitanie.
Toho roku bolo neznesiteľne horúce leto a každý čakal na prvý závan jesenného vetra. Ak práve ľudia nečakali na jesenný vetrík, trávili dlhé hodiny v salone hraním pochybných hier ako poker, kocky alebo vše-obecne najobľúbenejšie pexeso, prechádzali na druhú stranu prašnej ulice a z nej zasa na prvú, kde zastali a znovu prešli na stranu druhú. Podaktorí vyletovali z preplneného salonu, tvárili sa opito a nahnevane a s náramnou zúrivosťou vbiehali späť do lietacích dverí, kde ich už čakalo niekoľko párov zaťatých pästí. Našli sa aj takí, sem patril obchodník, majiteľ salonu a stajní, starosta a zopár bohatých farmárov, ktorí vychádzali z domov s vystrašenými tvárami a nemenej vystrašenými peniazmi v ošúchaných cestovných batohoch, nenápadne zamierili do stredu mestečka, vošli do drevenej búdy s nápisom Bank a tu odkladali vystrašené peniaze do bezpečných útrob ťažkého trezoru a vystrašené tváre odovzdávali pri okienku číslo osem.
Dvakrát do týždňa prichádzal do mestečka dostavník s poštou a niekoľkými cestujúcimi. Jedného pekelne horúceho dňa sa z dostavníka vysypal malý mužík s kopou vlasov, ktorými sa nechtiac zachytil do pántov na dvierkach a teraz sa márne snažil vyslobodiť. Keď sa mu to konečne podarilo, ocitol sa asi míľu za mestom, kam ho za šticu dovliekol dostavník, celý špinavý a so smutným výrazom v sklenenom oku. So smutným výrazom bol až potom, čo našiel sklenenú atrapu v prachu cesty a vrazil si ju do príslušného otvoru. Akonáhle mal oko i mierne rozrušené nervy na mieste, pobral sa do mestečka, zvedavo sa obzerajúc po okolitej krajine plnej trávy a jedného stromu. Keď sa mužík dotackal po hlavnej ulici pred šerifovu stanicu, roztiahol úzke pery do širokého úsmevu plného zadosťuči-nenia a bez dychu sa zvalil do príjemne teplého prachu. Šerif dofajčil dlhú cigaru, šiel si dať do salonu pohárik teplej whisky a vracajúc sa do kancelárie odtiahol aj odkväcnutého chlapíka. V malej miestnosti vychrstol zástupca zákona zopár litrov vody do tváre so širokým úsmevom, na čo si mužík sadol, začudovane sa okolo seba poobzeral, a keď si uvedomil kde je, prskajúc na všetky strany oznamoval:
"Som tu správne vo 3stram-e? Asi áno, videl som tabuľu. Mám pre vás ohromne dôležitú správu, týka sa to tunajšej banky. Myslím, že ju majú vykradnúť, či čo. Mám to tu napísané, počkajte chvíľočku" pobehalo neposednými rukami po čudných zákutiach starého kabáta a po chvíli vytiahlo maličký papierik, ktorý starostlivo rozprestrelo a dalo sa s vážnou tvárou čítať - "Je to z The Gunfighters, myslím, toto vám posiela tamojší šerif: 'Nazdar Philie. V najbližšom čase môžeš očakávať návštevu niekoľkých po zuby, ba dokonca i nad ne, neveľmi ozbrojených banditov, vylupujúcich banky v každom meste, kde sa zjavia. Je to Schluck, Ho a Truff, traja najstrašlivejší a najobá-vanejší lupiči pod slnkom. Nemajú síce žiadne zbrane, ale zabíjajú jediným vyslovením svojich mien. Ich nepriateľov sa okamžite chytá mŕtvica a potom už len zubatá. Na tvojom mieste by som si zohnal poriadnych chlapov, ktorých nezloží žiadne tvrdšie slovko. S bohom. ' No, tak čo poviete. Mali by ste sa na tých lotrov pripraviť." - vyriekol mužík a pomaly dvíhal pohľad z papiera. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď sa poobzeral po miestnosti a zistil, že je úplne sám. Vyzrel cez okno a v diaľke zbadal maličkú siluetu jazdca, odušu uháňajúceho z mesta. Z kancelárie sa za ním tiahol tenký pásik moču.
Mužík vylepil papierik na stenu salonu a pobral sa dnu, aby uhasil smäd a vlasy, čo sa mu chytili od ohromnej páľavy. Pomaly sa oprel o lietacie dvere, podišiel k dlhému, lesklému pultu, a keď naňho barman vychrstol za vedro vody, vypýtal si holohlavý chlapík dajakú whisky. Popíjajúc teplý mok, začul za sebou chrapľavý hlas, ktorý sa mu nepríjemne vtieral do uší a po dokonalom vytretí všetkých dutín prenikol do mozgu. Hlas oznamoval:
"Hej, cudzinec! Ja som jednooký Johnie. Všimol som si, že aj ty máš len jedno oko. Ak chceš z tohto mesta odísť živý, tak len s tvojím okom v mojom vrecku." - na to sa mužík veľmi pomaly otočil, zbadal opasok dajakého chlapa, a keď pozrel vyššie, uvidel postupne hrozne flanelovú košeľu, hruď s množstvom dobre udržovaných chlpov a dve doširoka roztvorené nosné dierky. Dym, vychádzajúci z nosa sa unavene niesol ťažkým vzduchom a pri vchode sa sformoval do šípky, ukazujúcej na ulicu. Na to odkráčala ozrutná postava k dverám, sucho sa zasmiala, potľapkala si po požehnane nízko zavesenom kolte a vyšla do prachu ulice. Malý mužík vybehol za ňou. Schyľovalo sa k súboju.
Chlapi stáli dvadsať krokov od seba (každý trocha pootočený, podľa toho, na ktoré oko videl) v kruhu zveda-vých divákov, čakajúc na dohovorené znamenie, ktorým bol výstrel z pištole šerifovho zástupcu. Zástupca schádzal rukou k puzdru na kolt a súboj sa začal. Obaja protivníci sa kŕčovite mykli, v rukách sa im zjavili zbrane a za okamžik už odušu strieľali do miest, kde stál protivník. Po krátkej výmene guliek nastalo na chvíľu hrobové ticho, ktoré prerušili najprv tupé zvuky dvoch sklenených očí dopadnuvších do prachu cesty a o pár sekúnd sa zvalili i obaja pištoľníci. Padli si do oka každý do vlastného. Okolostojaci diváci sa ešte chvíľu prizerali, potom tí, čo boli zasiahnutí zomreli a zvyšok obecenstva zaujal maličký papierik, nalepený na stene salona. Ako si ľudia v mestečku postupne uvedomovali beznádejnosť situácie, do ktorej sa dostali, navštevovali salon a využívali posledné chvíľky pred návštevou banditov na popíjanie a hru. V miestnosti vládla napätá atmosféra, každý rozmýšľal, ako sa zachová v kritickej situácii. Najtvrdší muži písali mamám alebo si okusovali nechty.
Situácia sa zhoršovala... podaktorí od prílišného vyčerpania padali pod okrúhle stoly a hrali poležiačky, iní nervóznym klopkaním na barový pult vytvorili štvorice plytkých jamiek. Vtom ktosi zvolal:
"Ticho!" - klopkanie razom utíchlo a všetci si začali čistiť uši - "Počujete? Jeden kôň, jeden jazdec. To by mohol byť šerif." - kovboji sa vyhrnuli na ulicu a vytriešťali oči na prichádzajúceho koňa. Ten cválal neprekonateľnou rýchlosťou a náhle zastavil pyskom na pár centimetrov od vypúlených očí prvého nedočkavca. Spoza koňa sa ozývalo tiché stonanie. Kovboji obišli zviera a zočili dlhočiznú postavu v čiernom, metajúcu sa v jemnom prachu ulice a vydávajúcu zvuky mladého plemenného býčka. Chlap bol jednou nohou v hrobe a druhú mal zakliesnenú v strmeni. Keď ho okolostojaci vyslobodili, vyskočil na rovné ruky, potom na krivé nohy, osviežil sa whisky, čo mu dakto podával a medzi pitím rozprával:
"Jacob, Jacob Pamperkalaeorowski. Štjetol šom vášcho šejifa. Chofojil, še šem majú pjíst nejakí pantiti, šef-jaj." - keď dopil, pohľadal si v prachu protézu a pokračoval - "Ja po nich idem už pekných i škaredých pár rokov. Teraz som tu a už nič ma nezastaví. Dostanem ich. Iba že by nie." - keď dlháň v čiernom skončil, podišiel do stredu ulice, skontroloval kolty i protézu, doširoka sa usmial a zostal stáť vystretý ako socha. Kovboji pozaliezali do okoli-tých budov a s napätými tvárami očakávali banditov. Dlho to však nevydržali, a tak bolo vidieť postavy, nenápadne križujúce ulicu, mieriace do salonu a vracajúce sa s hojnou zásobou whisky. Večer už boli všetci spití na mol a k postave, čo vytrvalo stála uprostred ulice doliehala kopa oplzlých slov, ktoré sa ju snažili presved-čiť, aby sa pridala k pitiu.
S ránom prišli banditi. Akonáhle Jacob zočil banditov.Prišli náhle. Rýchlejšie ako zvuk. Zrazu len stáli asi tridsať krokov od Jacoba a čakali, kým prídu zvuky ich krokov. Boli traja. Boli ako jeden. Podobali sa jeden druhému. Pôsobili hrôzostrašne.Zbadali Jacoba, tvárami im preletel odpudivý úškľabok, úkosom sa pozreli jeden na druhého, druhý na tretie-ho, tretí na prvého a zarevali...Zo striech budov popadalo na ulicu zopár mŕtvol, no Jacob stál tam, kde pred chvíľou, pomaly vyťahoval kolt a chladnokrvne stlačil spúšť. Zlosynovia sa zvalili na zem, pozbierali posledné zvyšky síl, čo sa povaľovali okolo,naposledy sa nadýchli a potom už len naposledy vydýchli.
O hodinu sa už Jacob Pamperkalaeorowski šťastný vracal do rodného mestečka, a keďže mal v ušiach vosk, prehnalo sa po ňom stádo bizónov, tiahnúcich za potravou.A tak sa vo svojom rodnom meste usadil a bol tam šerifom.
Toho roku bolo neznesiteľne horúce leto a každý čakal na prvý závan jesenného vetra. Ak práve ľudia nečakali na jesenný vetrík, trávili dlhé hodiny v salone hraním pochybných hier ako poker, kocky alebo vše-obecne najobľúbenejšie pexeso, prechádzali na druhú stranu prašnej ulice a z nej zasa na prvú, kde zastali a znovu prešli na stranu druhú. Podaktorí vyletovali z preplneného salonu, tvárili sa opito a nahnevane a s náramnou zúrivosťou vbiehali späť do lietacích dverí, kde ich už čakalo niekoľko párov zaťatých pästí. Našli sa aj takí, sem patril obchodník, majiteľ salonu a stajní, starosta a zopár bohatých farmárov, ktorí vychádzali z domov s vystrašenými tvárami a nemenej vystrašenými peniazmi v ošúchaných cestovných batohoch, nenápadne zamierili do stredu mestečka, vošli do drevenej búdy s nápisom Bank a tu odkladali vystrašené peniaze do bezpečných útrob ťažkého trezoru a vystrašené tváre odovzdávali pri okienku číslo osem.
Dvakrát do týždňa prichádzal do mestečka dostavník s poštou a niekoľkými cestujúcimi. Jedného pekelne horúceho dňa sa z dostavníka vysypal malý mužík s kopou vlasov, ktorými sa nechtiac zachytil do pántov na dvierkach a teraz sa márne snažil vyslobodiť. Keď sa mu to konečne podarilo, ocitol sa asi míľu za mestom, kam ho za šticu dovliekol dostavník, celý špinavý a so smutným výrazom v sklenenom oku. So smutným výrazom bol až potom, čo našiel sklenenú atrapu v prachu cesty a vrazil si ju do príslušného otvoru. Akonáhle mal oko i mierne rozrušené nervy na mieste, pobral sa do mestečka, zvedavo sa obzerajúc po okolitej krajine plnej trávy a jedného stromu. Keď sa mužík dotackal po hlavnej ulici pred šerifovu stanicu, roztiahol úzke pery do širokého úsmevu plného zadosťuči-nenia a bez dychu sa zvalil do príjemne teplého prachu. Šerif dofajčil dlhú cigaru, šiel si dať do salonu pohárik teplej whisky a vracajúc sa do kancelárie odtiahol aj odkväcnutého chlapíka. V malej miestnosti vychrstol zástupca zákona zopár litrov vody do tváre so širokým úsmevom, na čo si mužík sadol, začudovane sa okolo seba poobzeral, a keď si uvedomil kde je, prskajúc na všetky strany oznamoval:
"Som tu správne vo 3stram-e? Asi áno, videl som tabuľu. Mám pre vás ohromne dôležitú správu, týka sa to tunajšej banky. Myslím, že ju majú vykradnúť, či čo. Mám to tu napísané, počkajte chvíľočku" pobehalo neposednými rukami po čudných zákutiach starého kabáta a po chvíli vytiahlo maličký papierik, ktorý starostlivo rozprestrelo a dalo sa s vážnou tvárou čítať - "Je to z The Gunfighters, myslím, toto vám posiela tamojší šerif: 'Nazdar Philie. V najbližšom čase môžeš očakávať návštevu niekoľkých po zuby, ba dokonca i nad ne, neveľmi ozbrojených banditov, vylupujúcich banky v každom meste, kde sa zjavia. Je to Schluck, Ho a Truff, traja najstrašlivejší a najobá-vanejší lupiči pod slnkom. Nemajú síce žiadne zbrane, ale zabíjajú jediným vyslovením svojich mien. Ich nepriateľov sa okamžite chytá mŕtvica a potom už len zubatá. Na tvojom mieste by som si zohnal poriadnych chlapov, ktorých nezloží žiadne tvrdšie slovko. S bohom. ' No, tak čo poviete. Mali by ste sa na tých lotrov pripraviť." - vyriekol mužík a pomaly dvíhal pohľad z papiera. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď sa poobzeral po miestnosti a zistil, že je úplne sám. Vyzrel cez okno a v diaľke zbadal maličkú siluetu jazdca, odušu uháňajúceho z mesta. Z kancelárie sa za ním tiahol tenký pásik moču.
Mužík vylepil papierik na stenu salonu a pobral sa dnu, aby uhasil smäd a vlasy, čo sa mu chytili od ohromnej páľavy. Pomaly sa oprel o lietacie dvere, podišiel k dlhému, lesklému pultu, a keď naňho barman vychrstol za vedro vody, vypýtal si holohlavý chlapík dajakú whisky. Popíjajúc teplý mok, začul za sebou chrapľavý hlas, ktorý sa mu nepríjemne vtieral do uší a po dokonalom vytretí všetkých dutín prenikol do mozgu. Hlas oznamoval:
"Hej, cudzinec! Ja som jednooký Johnie. Všimol som si, že aj ty máš len jedno oko. Ak chceš z tohto mesta odísť živý, tak len s tvojím okom v mojom vrecku." - na to sa mužík veľmi pomaly otočil, zbadal opasok dajakého chlapa, a keď pozrel vyššie, uvidel postupne hrozne flanelovú košeľu, hruď s množstvom dobre udržovaných chlpov a dve doširoka roztvorené nosné dierky. Dym, vychádzajúci z nosa sa unavene niesol ťažkým vzduchom a pri vchode sa sformoval do šípky, ukazujúcej na ulicu. Na to odkráčala ozrutná postava k dverám, sucho sa zasmiala, potľapkala si po požehnane nízko zavesenom kolte a vyšla do prachu ulice. Malý mužík vybehol za ňou. Schyľovalo sa k súboju.
Chlapi stáli dvadsať krokov od seba (každý trocha pootočený, podľa toho, na ktoré oko videl) v kruhu zveda-vých divákov, čakajúc na dohovorené znamenie, ktorým bol výstrel z pištole šerifovho zástupcu. Zástupca schádzal rukou k puzdru na kolt a súboj sa začal. Obaja protivníci sa kŕčovite mykli, v rukách sa im zjavili zbrane a za okamžik už odušu strieľali do miest, kde stál protivník. Po krátkej výmene guliek nastalo na chvíľu hrobové ticho, ktoré prerušili najprv tupé zvuky dvoch sklenených očí dopadnuvších do prachu cesty a o pár sekúnd sa zvalili i obaja pištoľníci. Padli si do oka každý do vlastného. Okolostojaci diváci sa ešte chvíľu prizerali, potom tí, čo boli zasiahnutí zomreli a zvyšok obecenstva zaujal maličký papierik, nalepený na stene salona. Ako si ľudia v mestečku postupne uvedomovali beznádejnosť situácie, do ktorej sa dostali, navštevovali salon a využívali posledné chvíľky pred návštevou banditov na popíjanie a hru. V miestnosti vládla napätá atmosféra, každý rozmýšľal, ako sa zachová v kritickej situácii. Najtvrdší muži písali mamám alebo si okusovali nechty.
Situácia sa zhoršovala... podaktorí od prílišného vyčerpania padali pod okrúhle stoly a hrali poležiačky, iní nervóznym klopkaním na barový pult vytvorili štvorice plytkých jamiek. Vtom ktosi zvolal:
"Ticho!" - klopkanie razom utíchlo a všetci si začali čistiť uši - "Počujete? Jeden kôň, jeden jazdec. To by mohol byť šerif." - kovboji sa vyhrnuli na ulicu a vytriešťali oči na prichádzajúceho koňa. Ten cválal neprekonateľnou rýchlosťou a náhle zastavil pyskom na pár centimetrov od vypúlených očí prvého nedočkavca. Spoza koňa sa ozývalo tiché stonanie. Kovboji obišli zviera a zočili dlhočiznú postavu v čiernom, metajúcu sa v jemnom prachu ulice a vydávajúcu zvuky mladého plemenného býčka. Chlap bol jednou nohou v hrobe a druhú mal zakliesnenú v strmeni. Keď ho okolostojaci vyslobodili, vyskočil na rovné ruky, potom na krivé nohy, osviežil sa whisky, čo mu dakto podával a medzi pitím rozprával:
"Jacob, Jacob Pamperkalaeorowski. Štjetol šom vášcho šejifa. Chofojil, še šem majú pjíst nejakí pantiti, šef-jaj." - keď dopil, pohľadal si v prachu protézu a pokračoval - "Ja po nich idem už pekných i škaredých pár rokov. Teraz som tu a už nič ma nezastaví. Dostanem ich. Iba že by nie." - keď dlháň v čiernom skončil, podišiel do stredu ulice, skontroloval kolty i protézu, doširoka sa usmial a zostal stáť vystretý ako socha. Kovboji pozaliezali do okoli-tých budov a s napätými tvárami očakávali banditov. Dlho to však nevydržali, a tak bolo vidieť postavy, nenápadne križujúce ulicu, mieriace do salonu a vracajúce sa s hojnou zásobou whisky. Večer už boli všetci spití na mol a k postave, čo vytrvalo stála uprostred ulice doliehala kopa oplzlých slov, ktoré sa ju snažili presved-čiť, aby sa pridala k pitiu.
S ránom prišli banditi. Akonáhle Jacob zočil banditov.Prišli náhle. Rýchlejšie ako zvuk. Zrazu len stáli asi tridsať krokov od Jacoba a čakali, kým prídu zvuky ich krokov. Boli traja. Boli ako jeden. Podobali sa jeden druhému. Pôsobili hrôzostrašne.Zbadali Jacoba, tvárami im preletel odpudivý úškľabok, úkosom sa pozreli jeden na druhého, druhý na tretie-ho, tretí na prvého a zarevali...Zo striech budov popadalo na ulicu zopár mŕtvol, no Jacob stál tam, kde pred chvíľou, pomaly vyťahoval kolt a chladnokrvne stlačil spúšť. Zlosynovia sa zvalili na zem, pozbierali posledné zvyšky síl, čo sa povaľovali okolo,naposledy sa nadýchli a potom už len naposledy vydýchli.
O hodinu sa už Jacob Pamperkalaeorowski šťastný vracal do rodného mestečka, a keďže mal v ušiach vosk, prehnalo sa po ňom stádo bizónov, tiahnúcich za potravou.A tak sa vo svojom rodnom meste usadil a bol tam šerifom.
Naposledy upravené moderátorom: