- Stav
DeletedUser
Hosť
Konská moč
Ležal na menšom kopci, na tvrdej zemi pokrytej pieskom a jemným štrkom. Vedľa seba mal položenú winchestrovku. Kúsok pred ním vyrastali zo zeme trsy suchej trávy, ktoré ho chránili pred nežiadúcimi očami. Bola noc. Mesiac osvetľoval rozľahlú púšť pokrytú nízkymi kopcami, trsmi suchej trávy a miestami pokrútenými malými stromčekmi. V rukách držal ďalekohľad a pozeral na miesto asi päťdesiat metrov ďaleko, kde stál starý kostol. Predná strana kostola bola takmer nepoškodená. Dierami v drevených dvojkrídlových dverách vedúcich dovnútra prenikali von pásy slabého svetla rovnako ako cez špinavé okenice po oboch stranách brány. V mieste, kde sa stena natretá bielym vápnom, ktoré sa na mnohých miestach už olúpalo, zužovala, bol otvor, kde kedysi visel zvon a nad ním, na samom vrchole stál železný kríž. Ďalej stavba pokračovala polorozpadnutou strechou, kde na pár miestach stále stáli trámy pokryté drevenými šindľami. Okrem všadeprítomného svrkotu svrčekov bol počuť ešte hluk vychádzajúci z vnútra kostola. Presunul sa ďalekohľadom k brvnu a napočítal šesť koní priviazaných k nemu. V tej chvíli sa dvojkrídlové dvere otvorili a von vyšiel statný muž so sombrerom na hlave. Namieril si to za kostol, kde sa zastavil a začal sa vyprázdňovať. Monc sa pousmial. Niečo ho napadlo. Počkal, kým sa muž so sombrerom nevráti späť do kostola. Vzal zo zeme pušku a vybral sa dole kopcom ku kostolu.
Namieril si to k nemu okľukou, aby ho nezbadali, keby náhodou vyšiel ďalší muž von. Pokračoval k zadnej strane kostola, kde si odložil pušku a následne skrčený podišiel k rozbitému oknu na bočnej strane a nenápadne nazrel dnu. Vnútri sa nachádzalo niekoľko desiatok drevených lavíc, rozlámaných stoličiek a dokonca sa na zemi povaľovala jedna vyrezávaná drevená socha, ktorej chýbala ruka, ktorá mala byť pravdepodobne vztýčená. Pár lavíc bolo rozmiestnených okolo ohniska v strede miestnosti, kde sedeli piati muži. Šiesty ležal o kus ďalej na zemi s rozbitým džbánom v ruke. Muži sa hlasito zabávali a jeden po druhom hádzali kusy upečeného mäsa, ktoré si trhali z ražňa alebo rozbité džbány a na seba nadávajúc sa smiali.
,,Voy a orinar, amigos,'' povedal jeden z nich a so smiechom sa postavil z lavice, mieriac von z kostola. Monc sa hneď schoval za roh, vyťahujúc nôž z opasku. Dvojkrídle dvere sa otvorili a piesok pred nimi na chvíľu osvetlilo slabé svetlo, než ich muž zatvoril. Čakal za rohom, s nožom pripraveným v pravej ruke. Ale muž nešiel jeho smerom ale na opačnú stranu. Povzdychol si a skrčený opatrne prebehol popod rozbité okná, okolo dverí k druhej strane kostola. Muža zastihol, keď si sťahoval nohavice. Opatrne sa k nemu priblížil a keď bol nie viac ako meter od neho, urobil jeden rýchly krok. Muž práve skúšal, ako najďalej dokáže pomočiť piesok, keď mu Monc prikryl dlaňou ústa a druhou rukou mu vrazil nôž hlboko do hrdla. Cítil, ako mu muž oboma rukami zovrel predlaktie, snažiac sa vymaniť z jeho zovretia. Zovrel nôž v dlani ešte silnejšie a trhol s ním do strany. Rana na mužovom krku sa zväčšila, farbiac jeho špinavú košeľu na červeno, rovnako ako jeho nohavice a piesok pod ním. Po chvíli sa prestal brániť. Položil ho na zem utierajúc si zakrvavenú ruku do jeho kabáta. Z mužovho hrdla vyšlo posledné zachrčanie. Jeden z šiestich. Z vnútra bolo počuť rozbíjanie džbánov a ďalší bláznivý smiech banditov. Odtiahol telo za kostol a krvavú stopu na zemi prekryl vrstvou piesku. Potom si sadol vedľa mŕtvoly opretý o stenu kostola dosť blízko na to, aby videl cez okno dovnútra. Vyzeralo to, že zábava je v plnom prúde. Vytiahol si z náprsného vrecka cigaretu, škrkol zápalkou o stenu a zapálil si ju. Ráno sa každým momentom približovalo a poskytovalo čoraz viac detailov na okolité prostredie. Jemný vánok hýbal trsmi trávy a hladil Monca po tvári. Teraz stačilo len počkať, až sa niekto z banditov vyberie hľadať svojho druha. Z diaľky k nemu doľahlo erdžanie koňov, ktorých rušil hluk pri spaní. Dvetisíc dolárov za banditu menom Eberado Chavéz. Mŕtvy alebo živý. Plagát s podobizňou nechal v sedlovej brašni ale bol si istý, že si pamätá, ako bandita vyzerá. Zo zamyslenia ho vytrhlo volanie z vnútra kostola.
,,Hey! Nino! ¿Qué estás haciendo por tanto tiempo?'' Hľadajú ho. Konečne, pomyslel si Monc. Cez okno videl, ako sa jeden z mužov postavil z lavice, pohľadať svojho druha. Bol to presne ten istý muž, ktorého videl predtým z kopca. Monc sa okamžite schoval za kostol, čakajúc na muža s nožom v ruke. Pred ním sa rozprestieral malý cintorín s náhrobkami, z ktorých už dávno zmizli mená a teraz zarastali trávou a zem okolo nich ich začínala požierať. Ale stále poskytovali miesto pre vtáctvo, ktoré ich rado znečisťovalo trusom. Mesiac mu poskytoval výhodu. O chvíľu zazrel na zemi tieň, ktorý sa čoraz rýchlejšie približoval. Prešiel podrážkou po zemi, aby pritiahol pozornosť muža. ,,Nino?'' počul. Muž nemohol vidieť, kde sa Monc nachádza, lebo stál v tieni kostola. Tri. Tieň sa stále zväčšoval. Dva. Zacítil pach alkoholu a dymu. Jedna. Vyrútil sa spoza rohu. Zarastený muž stihol len pootvoriť ústa, než mu Monc vrazil nôž až po rukoväť pod bradu. Mal čo robiť, aby udržal rovnováhu, keď sa na neho zvalilo bezvládne telo. Nečakal, že by banditi vo vnútri počuli, keby telo padlo bez zábrany na zem, ale radšej nechcel riskovať odhalenie. Teraz už nechal mŕtvolu na mieste a išiel si pre winchestrovku schovanú v tráve. Dvaja zo šiestich. Skontroloval si náboje v zásobníku a priblížil sa späť k oknu. Nič sa nezmenilo traja naďalej sedeli pri ohni a falošným tónom spievali nejakú pesničku, ktorú Monc nepoznal a pritom do seba nalievali ďalšie pitie z džbánov. Štvrtý stále spal v rohu miestnosti. To je on. Ohnisko mu osvetľovalo zarastenú tvár, široký nos a tmavé kučeravé vlasy pretkané šedinou. Živý alebo mŕtvy, zopakoval si v duchu. Namieril na chrbát muža sediaceho na lavici. Strela odhodila muža do ohniska až prevrátil ražeň s mäsom. Nečakal až sa prekvapení banditi spamätajú a hneď vystrelil znova. Druhému prešiel náboj cez krk a zavŕtal sa do steny za ním. Tretí stihol zodvihnúť zo zeme svoj kolt, než ho náboj zasiahol do spánku. Na jeho strane bol moment prekvapenia. Preskočil okno. Keď to urobil, zacítil niečo divné. Nevšímal si to a prišiel k poslednému. Prvý výstrel ho síce prebudil ale než sa dokázal zorientovať a postaviť na nohy, zasiahla ho do úst Moncova päsť. Bandita sa znova ocitol na zemi a z úst vypľul vybitý zub spolu s krvou. ,,Hijo de puta!'' zareval na Monca pokúšajúc sa vstať. Ďalší úder dostal kopancom do bránice. Zostal ležať lebo na hlavu mu mierila winchestrovka. ,,Mierda,'' zanadával. ,,Eberado Chavéz. Nejak sa vám tá zábava vymkla z rúk. Dvetisíc dolárov je slušný balík, nemám pravdu?'' opýtal sa ho Monc s úsmevom.
,,Daj sa vypchať, američan. Do mesta ma dostaneš len cez moju mŕtvolu.'' a vypľul poslednú krv Moncovi k nohám.
,,Ak sa dobre pamätám, na plagáte, ktorý včera visel v Armadillu bolo napísané živý alebo mŕtvy.'' Eberad zbledol. ,,Do mesta sa nedostaneš! Moji amigos nás chytia a ja ti potom rozkopem tú tvoju zasranú držku!'' kričal Eberado.
,,No,'' pozrel sa na mŕtvoly za sebou a na tučného muža, z ktorého sa šíril odporný zápach spáleného mäsa, ,,snáď aspoň na nich bude vypísaná nejaká odmena.''
,,Puta americana,'' uľavil si Eberad, ,,moja noha tam nevkročí, rozumieš? NEVKROČÍ!''
,,To máš pravdu, Eberado, nevkročí,'' povedal Monc a umlčal banditu kopancom do spánku.
Ešte dvadsať míľ, počítal Monc a posunul sa v sedle. Po tom, ako Eberado stratil vedomie, obviazal mu nohy a ruky lanom a prehodil ho cez svojho koňa. Teraz musel neustále dávať pozor, aby bandita nespadol z konského zadku, a tak musel ísť len pomalým klusom. Ráno sa približovalo. Obloha sa menila z nepreniknuteľnej čiernej na šedú a mesiac spolu s hviezdami začínal blednúť. Spomenul si na ten divný pocit, keď vošiel oknom do kostola. Musel sa v duchu zasmiať nad vlastnou fantáziou ale zdalo sa mu, ako keby v tej chvíli do neho na kratučký okamžik niečo narazilo. Niečo, čo ho na sekundu zastavilo, než pokračoval k Eberadovi v rohu kostola. Som len unavený, nič viac, povedal si. Hneď, ako prídem do mesta a zhrabnem peniaze, zaplatím si izbu v miestnom hoteli a poriadne sa vyspím. Cesta pokračovala stále rovno pomedzi trsy trávy a nízke skaliská. Slnko sa pomaly vynáralo z východu. Nikde nebolo živej duše. Možno sa vyberiem na východ, rozmýšľal. Do ďalšieho mesta, pre ďalšie peniaze a potom... ,,Hijo de puta la madre que te parió!'' zakričal Eberado, ktorý sa práve prebudil. ,,Ty skurvysyn! Za toto ťa zabijem! Ešte raz sa ma dotkneš a zlomím ti ruku!''
,,Odvážne slová na niekoho, kto leží prevesený cez koňa ako vrece zemiakov,'' odvetil Monc, ,,skús ešte raz otvoriť hubu a po zbytok cesty ťa môj kôň bude ťahať po zemi. Zbytok cesty prebehol bez problémov. Po ceste stretli len jedného človeka. Starého pána sediaceho v dostavníku ťahaného dvoma vychudnutými koňmi. Prešiel okolo nich bez toho, aby im venoval čo i len jeden pohľad. Keď dorazili do mesta, slnko už bolo vysoko na oblohe a Monc mal košeľu pod kabátom mokrú od potu. Hneď ako Eberad zbadal budovy lemujúce cestu z oboch strán, začal znova kričať a nadávať Moncovi. ,,Dúfam, že tvoja matka skape na besnotu, ty bastard! Určite ťa splodila s nejakým špinavým bezdomovcom! Nech skape na choleru!''
,,Sklamem ťa, Eberado, už je dávno mrtvá,'' odvetil pokojne Monc.
,,Hah, dobre jej tak! Z tých peňazí neutratíš ani pennu, rozumieš?! Preklínam ťa, nech skapeš! Nech ťa podrežú v spánku! A ty sa na mňa nepozeraj, lebo znásilním teba aj tvoju matku!'' zakričal na malé dievča, ktoré utieklo, hneď ako ho počulo.
Pokračovali po hrboľatej ceste s množstvom rýh od kolies dostavníkov a vozov, kde zapáchajúca konská moč a trus pokrývala väčšinu cesty. Upieralo sa na nich veľa očí, niektorí si medzi sebou šepkali a ukazovali na zviazaného Eberada. Napokon prišli k malej drevenej budove s ceduľou, na ktorej bolo napísané vyblednutým písmom Maršal. Zastavil tam, uviazal koňa k trámu, ktorý podpieral strechu a otočil sa k Eberadovi. ,,Tu sa naše cesty rozchádzajú, priateľ,'' povedal a vyčaroval ten najsladší úsmev, aký dokázal.
,,Amigo,'' povedal Eberad, ,,prosím vodu.'' Monc ho postavil na nohy, keď v tom mu bandita pľuvol do tváre. ,,Hah! Vieš ako dlho som v sebe hromadil toľko slín? Dúfam, že to bolo osviežujúce, amigo,'' rozosmial sa a odhalil tak odporný chrup.
,,Šťastnú cestu na šibenicu,'' rozlúčil sa a podkopol banditovi nohy, takže skončil s tvárou v konskej moči. Otočil sa k nemu chrbtom, keď v tom niečo zahliadol. Asi desať metrov od neho stála na ceste postava. Monc sa zastavil a nedokázal sa v tú chvíľu pohnúť. Postava bola čierna. Čierna ako nič, čo doteraz videl. Nevedel, čo si má myslieť a naraz dostal neuveriteľný strach. Zavrel oči a keď ich znova otvoril, postava tam už nebola. ,,Pane? Ste v poriadku?'' opýtal sa ho malý plavovlasý chlapec stojaci pri ňom. Neodpovedal mu, len sa zhlboka nadýchol a vybral sa do budovy nechávajúc za sebou prskajúceho a nadávajúceho banditu. Potrebujem si odpočinúť, povedal si. Kto sa v takomto horúcom počasí môže obliekať do čierneho?
Netušil, čo práve videl.
Moc ďakujem tým, ktorí si dali tú námahu a dočítali to do konca - snáď sa vám to aspoň trošku páčilo.
Btw, viem, že moja gramatika nie je najlepšia, takže keby ste videli nejakú chybičku alebo nejaké nespisovné slovo, hneď mi dajte prosím vedieť. Ďakujem.
Ležal na menšom kopci, na tvrdej zemi pokrytej pieskom a jemným štrkom. Vedľa seba mal položenú winchestrovku. Kúsok pred ním vyrastali zo zeme trsy suchej trávy, ktoré ho chránili pred nežiadúcimi očami. Bola noc. Mesiac osvetľoval rozľahlú púšť pokrytú nízkymi kopcami, trsmi suchej trávy a miestami pokrútenými malými stromčekmi. V rukách držal ďalekohľad a pozeral na miesto asi päťdesiat metrov ďaleko, kde stál starý kostol. Predná strana kostola bola takmer nepoškodená. Dierami v drevených dvojkrídlových dverách vedúcich dovnútra prenikali von pásy slabého svetla rovnako ako cez špinavé okenice po oboch stranách brány. V mieste, kde sa stena natretá bielym vápnom, ktoré sa na mnohých miestach už olúpalo, zužovala, bol otvor, kde kedysi visel zvon a nad ním, na samom vrchole stál železný kríž. Ďalej stavba pokračovala polorozpadnutou strechou, kde na pár miestach stále stáli trámy pokryté drevenými šindľami. Okrem všadeprítomného svrkotu svrčekov bol počuť ešte hluk vychádzajúci z vnútra kostola. Presunul sa ďalekohľadom k brvnu a napočítal šesť koní priviazaných k nemu. V tej chvíli sa dvojkrídlové dvere otvorili a von vyšiel statný muž so sombrerom na hlave. Namieril si to za kostol, kde sa zastavil a začal sa vyprázdňovať. Monc sa pousmial. Niečo ho napadlo. Počkal, kým sa muž so sombrerom nevráti späť do kostola. Vzal zo zeme pušku a vybral sa dole kopcom ku kostolu.
Namieril si to k nemu okľukou, aby ho nezbadali, keby náhodou vyšiel ďalší muž von. Pokračoval k zadnej strane kostola, kde si odložil pušku a následne skrčený podišiel k rozbitému oknu na bočnej strane a nenápadne nazrel dnu. Vnútri sa nachádzalo niekoľko desiatok drevených lavíc, rozlámaných stoličiek a dokonca sa na zemi povaľovala jedna vyrezávaná drevená socha, ktorej chýbala ruka, ktorá mala byť pravdepodobne vztýčená. Pár lavíc bolo rozmiestnených okolo ohniska v strede miestnosti, kde sedeli piati muži. Šiesty ležal o kus ďalej na zemi s rozbitým džbánom v ruke. Muži sa hlasito zabávali a jeden po druhom hádzali kusy upečeného mäsa, ktoré si trhali z ražňa alebo rozbité džbány a na seba nadávajúc sa smiali.
,,Voy a orinar, amigos,'' povedal jeden z nich a so smiechom sa postavil z lavice, mieriac von z kostola. Monc sa hneď schoval za roh, vyťahujúc nôž z opasku. Dvojkrídle dvere sa otvorili a piesok pred nimi na chvíľu osvetlilo slabé svetlo, než ich muž zatvoril. Čakal za rohom, s nožom pripraveným v pravej ruke. Ale muž nešiel jeho smerom ale na opačnú stranu. Povzdychol si a skrčený opatrne prebehol popod rozbité okná, okolo dverí k druhej strane kostola. Muža zastihol, keď si sťahoval nohavice. Opatrne sa k nemu priblížil a keď bol nie viac ako meter od neho, urobil jeden rýchly krok. Muž práve skúšal, ako najďalej dokáže pomočiť piesok, keď mu Monc prikryl dlaňou ústa a druhou rukou mu vrazil nôž hlboko do hrdla. Cítil, ako mu muž oboma rukami zovrel predlaktie, snažiac sa vymaniť z jeho zovretia. Zovrel nôž v dlani ešte silnejšie a trhol s ním do strany. Rana na mužovom krku sa zväčšila, farbiac jeho špinavú košeľu na červeno, rovnako ako jeho nohavice a piesok pod ním. Po chvíli sa prestal brániť. Položil ho na zem utierajúc si zakrvavenú ruku do jeho kabáta. Z mužovho hrdla vyšlo posledné zachrčanie. Jeden z šiestich. Z vnútra bolo počuť rozbíjanie džbánov a ďalší bláznivý smiech banditov. Odtiahol telo za kostol a krvavú stopu na zemi prekryl vrstvou piesku. Potom si sadol vedľa mŕtvoly opretý o stenu kostola dosť blízko na to, aby videl cez okno dovnútra. Vyzeralo to, že zábava je v plnom prúde. Vytiahol si z náprsného vrecka cigaretu, škrkol zápalkou o stenu a zapálil si ju. Ráno sa každým momentom približovalo a poskytovalo čoraz viac detailov na okolité prostredie. Jemný vánok hýbal trsmi trávy a hladil Monca po tvári. Teraz stačilo len počkať, až sa niekto z banditov vyberie hľadať svojho druha. Z diaľky k nemu doľahlo erdžanie koňov, ktorých rušil hluk pri spaní. Dvetisíc dolárov za banditu menom Eberado Chavéz. Mŕtvy alebo živý. Plagát s podobizňou nechal v sedlovej brašni ale bol si istý, že si pamätá, ako bandita vyzerá. Zo zamyslenia ho vytrhlo volanie z vnútra kostola.
,,Hey! Nino! ¿Qué estás haciendo por tanto tiempo?'' Hľadajú ho. Konečne, pomyslel si Monc. Cez okno videl, ako sa jeden z mužov postavil z lavice, pohľadať svojho druha. Bol to presne ten istý muž, ktorého videl predtým z kopca. Monc sa okamžite schoval za kostol, čakajúc na muža s nožom v ruke. Pred ním sa rozprestieral malý cintorín s náhrobkami, z ktorých už dávno zmizli mená a teraz zarastali trávou a zem okolo nich ich začínala požierať. Ale stále poskytovali miesto pre vtáctvo, ktoré ich rado znečisťovalo trusom. Mesiac mu poskytoval výhodu. O chvíľu zazrel na zemi tieň, ktorý sa čoraz rýchlejšie približoval. Prešiel podrážkou po zemi, aby pritiahol pozornosť muža. ,,Nino?'' počul. Muž nemohol vidieť, kde sa Monc nachádza, lebo stál v tieni kostola. Tri. Tieň sa stále zväčšoval. Dva. Zacítil pach alkoholu a dymu. Jedna. Vyrútil sa spoza rohu. Zarastený muž stihol len pootvoriť ústa, než mu Monc vrazil nôž až po rukoväť pod bradu. Mal čo robiť, aby udržal rovnováhu, keď sa na neho zvalilo bezvládne telo. Nečakal, že by banditi vo vnútri počuli, keby telo padlo bez zábrany na zem, ale radšej nechcel riskovať odhalenie. Teraz už nechal mŕtvolu na mieste a išiel si pre winchestrovku schovanú v tráve. Dvaja zo šiestich. Skontroloval si náboje v zásobníku a priblížil sa späť k oknu. Nič sa nezmenilo traja naďalej sedeli pri ohni a falošným tónom spievali nejakú pesničku, ktorú Monc nepoznal a pritom do seba nalievali ďalšie pitie z džbánov. Štvrtý stále spal v rohu miestnosti. To je on. Ohnisko mu osvetľovalo zarastenú tvár, široký nos a tmavé kučeravé vlasy pretkané šedinou. Živý alebo mŕtvy, zopakoval si v duchu. Namieril na chrbát muža sediaceho na lavici. Strela odhodila muža do ohniska až prevrátil ražeň s mäsom. Nečakal až sa prekvapení banditi spamätajú a hneď vystrelil znova. Druhému prešiel náboj cez krk a zavŕtal sa do steny za ním. Tretí stihol zodvihnúť zo zeme svoj kolt, než ho náboj zasiahol do spánku. Na jeho strane bol moment prekvapenia. Preskočil okno. Keď to urobil, zacítil niečo divné. Nevšímal si to a prišiel k poslednému. Prvý výstrel ho síce prebudil ale než sa dokázal zorientovať a postaviť na nohy, zasiahla ho do úst Moncova päsť. Bandita sa znova ocitol na zemi a z úst vypľul vybitý zub spolu s krvou. ,,Hijo de puta!'' zareval na Monca pokúšajúc sa vstať. Ďalší úder dostal kopancom do bránice. Zostal ležať lebo na hlavu mu mierila winchestrovka. ,,Mierda,'' zanadával. ,,Eberado Chavéz. Nejak sa vám tá zábava vymkla z rúk. Dvetisíc dolárov je slušný balík, nemám pravdu?'' opýtal sa ho Monc s úsmevom.
,,Daj sa vypchať, američan. Do mesta ma dostaneš len cez moju mŕtvolu.'' a vypľul poslednú krv Moncovi k nohám.
,,Ak sa dobre pamätám, na plagáte, ktorý včera visel v Armadillu bolo napísané živý alebo mŕtvy.'' Eberad zbledol. ,,Do mesta sa nedostaneš! Moji amigos nás chytia a ja ti potom rozkopem tú tvoju zasranú držku!'' kričal Eberado.
,,No,'' pozrel sa na mŕtvoly za sebou a na tučného muža, z ktorého sa šíril odporný zápach spáleného mäsa, ,,snáď aspoň na nich bude vypísaná nejaká odmena.''
,,Puta americana,'' uľavil si Eberad, ,,moja noha tam nevkročí, rozumieš? NEVKROČÍ!''
,,To máš pravdu, Eberado, nevkročí,'' povedal Monc a umlčal banditu kopancom do spánku.
Ešte dvadsať míľ, počítal Monc a posunul sa v sedle. Po tom, ako Eberado stratil vedomie, obviazal mu nohy a ruky lanom a prehodil ho cez svojho koňa. Teraz musel neustále dávať pozor, aby bandita nespadol z konského zadku, a tak musel ísť len pomalým klusom. Ráno sa približovalo. Obloha sa menila z nepreniknuteľnej čiernej na šedú a mesiac spolu s hviezdami začínal blednúť. Spomenul si na ten divný pocit, keď vošiel oknom do kostola. Musel sa v duchu zasmiať nad vlastnou fantáziou ale zdalo sa mu, ako keby v tej chvíli do neho na kratučký okamžik niečo narazilo. Niečo, čo ho na sekundu zastavilo, než pokračoval k Eberadovi v rohu kostola. Som len unavený, nič viac, povedal si. Hneď, ako prídem do mesta a zhrabnem peniaze, zaplatím si izbu v miestnom hoteli a poriadne sa vyspím. Cesta pokračovala stále rovno pomedzi trsy trávy a nízke skaliská. Slnko sa pomaly vynáralo z východu. Nikde nebolo živej duše. Možno sa vyberiem na východ, rozmýšľal. Do ďalšieho mesta, pre ďalšie peniaze a potom... ,,Hijo de puta la madre que te parió!'' zakričal Eberado, ktorý sa práve prebudil. ,,Ty skurvysyn! Za toto ťa zabijem! Ešte raz sa ma dotkneš a zlomím ti ruku!''
,,Odvážne slová na niekoho, kto leží prevesený cez koňa ako vrece zemiakov,'' odvetil Monc, ,,skús ešte raz otvoriť hubu a po zbytok cesty ťa môj kôň bude ťahať po zemi. Zbytok cesty prebehol bez problémov. Po ceste stretli len jedného človeka. Starého pána sediaceho v dostavníku ťahaného dvoma vychudnutými koňmi. Prešiel okolo nich bez toho, aby im venoval čo i len jeden pohľad. Keď dorazili do mesta, slnko už bolo vysoko na oblohe a Monc mal košeľu pod kabátom mokrú od potu. Hneď ako Eberad zbadal budovy lemujúce cestu z oboch strán, začal znova kričať a nadávať Moncovi. ,,Dúfam, že tvoja matka skape na besnotu, ty bastard! Určite ťa splodila s nejakým špinavým bezdomovcom! Nech skape na choleru!''
,,Sklamem ťa, Eberado, už je dávno mrtvá,'' odvetil pokojne Monc.
,,Hah, dobre jej tak! Z tých peňazí neutratíš ani pennu, rozumieš?! Preklínam ťa, nech skapeš! Nech ťa podrežú v spánku! A ty sa na mňa nepozeraj, lebo znásilním teba aj tvoju matku!'' zakričal na malé dievča, ktoré utieklo, hneď ako ho počulo.
Pokračovali po hrboľatej ceste s množstvom rýh od kolies dostavníkov a vozov, kde zapáchajúca konská moč a trus pokrývala väčšinu cesty. Upieralo sa na nich veľa očí, niektorí si medzi sebou šepkali a ukazovali na zviazaného Eberada. Napokon prišli k malej drevenej budove s ceduľou, na ktorej bolo napísané vyblednutým písmom Maršal. Zastavil tam, uviazal koňa k trámu, ktorý podpieral strechu a otočil sa k Eberadovi. ,,Tu sa naše cesty rozchádzajú, priateľ,'' povedal a vyčaroval ten najsladší úsmev, aký dokázal.
,,Amigo,'' povedal Eberad, ,,prosím vodu.'' Monc ho postavil na nohy, keď v tom mu bandita pľuvol do tváre. ,,Hah! Vieš ako dlho som v sebe hromadil toľko slín? Dúfam, že to bolo osviežujúce, amigo,'' rozosmial sa a odhalil tak odporný chrup.
,,Šťastnú cestu na šibenicu,'' rozlúčil sa a podkopol banditovi nohy, takže skončil s tvárou v konskej moči. Otočil sa k nemu chrbtom, keď v tom niečo zahliadol. Asi desať metrov od neho stála na ceste postava. Monc sa zastavil a nedokázal sa v tú chvíľu pohnúť. Postava bola čierna. Čierna ako nič, čo doteraz videl. Nevedel, čo si má myslieť a naraz dostal neuveriteľný strach. Zavrel oči a keď ich znova otvoril, postava tam už nebola. ,,Pane? Ste v poriadku?'' opýtal sa ho malý plavovlasý chlapec stojaci pri ňom. Neodpovedal mu, len sa zhlboka nadýchol a vybral sa do budovy nechávajúc za sebou prskajúceho a nadávajúceho banditu. Potrebujem si odpočinúť, povedal si. Kto sa v takomto horúcom počasí môže obliekať do čierneho?
Netušil, čo práve videl.
Moc ďakujem tým, ktorí si dali tú námahu a dočítali to do konca - snáď sa vám to aspoň trošku páčilo.
Btw, viem, že moja gramatika nie je najlepšia, takže keby ste videli nejakú chybičku alebo nejaké nespisovné slovo, hneď mi dajte prosím vedieť. Ďakujem.
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser6016
Hosť
Tu to je zmenšené
DeletedUser6016
Hosť
tá baba sa ti vydarila
Súhlasím.
A aj najkrajšia baba ;)
DeletedUser
Hosť
DeletedUser
Hosť
veľmi pekne ďakujem za upozornenie opravené
opravenéDeletedUser5708
Hosť
No Majko... V živote by som nepovedal, že tak krásne kreslíš!!
DeletedUser4701
Hosť
Veríš že ani ja? 
dva večery pred telkou a bolo to Najhoršie bolo že som nevedel aký motív by bol dobrý
dva večery pred telkou a bolo to Najhoršie bolo že som nevedel aký motív by bol dobrý DeletedUser
Hosť
Zrodenie Všiváka Jimmieho (text)
Tridsať dlhých liet a tridsať treskúcich zím uplynulo od počiatku tohoto príbehu, ktorý vám teraz porozprávam. Bolo to ešte v časoch, keď na juhu plantážnici vládli svojou oceľovou rukou nad čiernymi otrokmi, Mexiko sa zmietalo v revolučnom ošiali guliek Emiliána Zapatu a Pancho Villu, na prériách sa ešte preháňali stáda bizónov a modrokabátnici decimovali pôvodných obyvateľov na severe i západe a nastoľovali demokraciu spŕškami guliek. Boli to kruté, drsné a zároveň romantické časy. Časy zapáchajúcich a hrdinských kowbojov, strelcov s koltami zavesenými pekelne nízko, barových tanečníc, prostitútok ale aj hrdinských žien. Nie všetci však boli hrdinovia...
Všivák Jimmie bol jedným z týpkov, čo sa za hrdinu nikdy nepokladal. Jeho údelom bola ťažká práca okolo farmy odvtedy, čo jeho ruky dokázali udržať kladivo, krompáč a motyku. Nebol to žiadny krásavec, skôr naopak. Ruky mal vyťahané od ťažkej driny, chrbát mierne ohnutý a široké ramená príliš veľké na svoj vek, boli ovisnuté. Jeho vodnaté modré oči boli bezvýrazné a špinavoblonďavá štica večne strapatá. Vo svojich dvanástich rokoch nepoznal, čo sú to detské hry alebo kamaráti. O dievčatách mohol len snívať. Zatiaľ čo zporadicky začul veselé šantenie svojich rovesníkov zatúlajúcich sa do týchto miest, on si len vzdychol a pevnejšie zovrel drevenú násadu do motyky, či porisko sekery.
Na rozdieľ od neho, jeho matka bola veľmi krásna. Dlhé blond vlasy síce schovávala pod šatku či klobúk, ale keď si ich rozpustila, vyzerala ako kráľovná. Ak sa jej poniektorý muž odvážil pozrieť do jej blankitne modrých očí, zostal ako prikovaný stáť na mieste s otvorenými ústami a vydutým poklopcom, to ak jeho zrak zablúdil ešte trochu nižšie. Jeho otec bol statný chlap, bitkár a zlodej kráv. A hlavne toto spôsobovalo časté návštevy šerifa na ich farme.
Jeden takýto deň práve nastal. Otec práve nebol doma. Tentoraz sa však všetko odohralo trochu inak, vlastne úplne inak...
-- Ten parchant za to zaplatí a poriadne na tvrdo -- riekol šerifov pomocník Jack Willow, hľadiac na farmu z chrbta koňa.
-- Hehe neboj, pekne si ho podáme -- poznamenal čiernovlasý muž s odznakom od Pinkertonov.
-- Len aby bol starý Jimmie doma, toho jeho fagana už vidím -- odpľul si Jack.
Čiernovlasý muž pohladil svoje dve krásky, ktoré mu viseli na stehnách a oceľovo matne sa leskli.
Všivák Jimmie začul krik svojej matky. Rozbehol sa k domu. Krik vychádzal zo spálne. Vo vchodových dverách zazrel čiernovlasého muža s úškrnom na perách fajčiaceho cigaru.
-- Neliezol by som dnu mladý... --
Všivák Jimmie ho nepočúval a nasledoval krik svojej matky, odstrčiac čiernovlasého. Vpadol do spálne... Nechápavo pozeral na natriasajúci sa chlpatý zadok a chrbát chlapa, ktorý robil niečo zlé jeho matke. Zostal stáť ako obarený. Nevedel, čo má urobiť...
Hovorí sa, že každý človek má osudom určené aspoň dva okamihy v živote, kedy sa musí rozhodnúť v zásadnej veci, ktorá predznamená jeho ďalšiu životnú dráhu. A zdá sa, že jeden z týchto okamihov nastal pre Jimmieho práve teraz...
Všivák Jimmie zazrel na stoličke prevesený nábojnicový pás s revolverom, ktorý si ten chlap pred chvíľou sňal. Pomaly vytiahol z puzdra zbraň. Bola ťažká pre jeho ruky. Ruky dvanásťročného chlapca. Krik prestal... Nastalo hrobové ticho potom, čo bolo počuť natiahnutie zbrane. Chlpatý zadok zmeravel. Zarachotil výstrel a potom ešte dva...
Čiernovlasý muž začul tri výstrely. V momente sa otočil, rozkopol najskôr vchodové dvere, následne dvere do spálne. Inštinktívne hľadal protivníka, pričom chlapcovi pred posteľou nevenoval pozornosť. Hľadal starého Jimmieho. Jeho mozog hodnotil situáciu. A keď boli všetky premenné vyčerpané, ztočil zrak na chlapca. Neuvedomil si však, že o zlomok sekundy skôr zaznel štvrtý výstrel a jeho inštikty začali slabnúť v nenávratne. Ešte stačil zazrieť zväčšujúcu sa krvavú ružu na svojom hrudníku.
Jimmieho matka opäť začala kričať, ale akosi inak. Všivák Jimmie ničomu nerozumel. Veď ju zachránil pred potupou. Jeho mozog nedokázal ešte úplne odhadnúť dôsledky svojho konania, ale Jimmie už vedel, že odteraz už bude všetko inak.
Matka sa mu za záchranu nepoďakovala ani po niekoľkých hodinách. Stále len nepríčetne kričala. A keď Jimmie videl dvíhajúci sa prach na ceste smerujúcej k farme, usúdil, že sú to jazdci. Opásal si pás s nábojmi a do puzdra zastrčil chladnú ťažkú zbraň. Vysadol na koňa a vydal sa na západ. Nevedel ešte presne kam pôjde ale cítil, že musí unikať.
Keď sa Všivák Jimmie ešte posledný krát ohliadol za rodnou farmou, takmer nič necítil. Necítil ľútosť ani bolesť. Len akoby z neho spadlo akési jarmo, niečo ako úľava.
Ak by sa niekto z farmy práve teraz pozeral na chlapca cválajúceho preč a zazrel by jeho oči, musel by zaregistrovať zmenu. Ich odtieň sa zmenil z vodnatej modrej na modrú pripomínajúcu oceľ. Takto to teda všetko začalo. Tento príbeh vám tu rozprávam preto, lebo síce nepatrí do análov Forkrul Assail City, ale s nimi súvisí a to dosť zásadne.
(Ďalšie príbehy nielen o Všivákovi Jimmiem si môžete prečítať v tomto vlákne: http://forum.the-west.sk/showthread.php?t=22016 )
Zrodenie Všiváka Jimmieho
Tridsať dlhých liet a tridsať treskúcich zím uplynulo od počiatku tohoto príbehu, ktorý vám teraz porozprávam. Bolo to ešte v časoch, keď na juhu plantážnici vládli svojou oceľovou rukou nad čiernymi otrokmi, Mexiko sa zmietalo v revolučnom ošiali guliek Emiliána Zapatu a Pancho Villu, na prériách sa ešte preháňali stáda bizónov a modrokabátnici decimovali pôvodných obyvateľov na severe i západe a nastoľovali demokraciu spŕškami guliek. Boli to kruté, drsné a zároveň romantické časy. Časy zapáchajúcich a hrdinských kowbojov, strelcov s koltami zavesenými pekelne nízko, barových tanečníc, prostitútok ale aj hrdinských žien. Nie všetci však boli hrdinovia...
Všivák Jimmie bol jedným z týpkov, čo sa za hrdinu nikdy nepokladal. Jeho údelom bola ťažká práca okolo farmy odvtedy, čo jeho ruky dokázali udržať kladivo, krompáč a motyku. Nebol to žiadny krásavec, skôr naopak. Ruky mal vyťahané od ťažkej driny, chrbát mierne ohnutý a široké ramená príliš veľké na svoj vek, boli ovisnuté. Jeho vodnaté modré oči boli bezvýrazné a špinavoblonďavá štica večne strapatá. Vo svojich dvanástich rokoch nepoznal, čo sú to detské hry alebo kamaráti. O dievčatách mohol len snívať. Zatiaľ čo zporadicky začul veselé šantenie svojich rovesníkov zatúlajúcich sa do týchto miest, on si len vzdychol a pevnejšie zovrel drevenú násadu do motyky, či porisko sekery.
Na rozdieľ od neho, jeho matka bola veľmi krásna. Dlhé blond vlasy síce schovávala pod šatku či klobúk, ale keď si ich rozpustila, vyzerala ako kráľovná. Ak sa jej poniektorý muž odvážil pozrieť do jej blankitne modrých očí, zostal ako prikovaný stáť na mieste s otvorenými ústami a vydutým poklopcom, to ak jeho zrak zablúdil ešte trochu nižšie. Jeho otec bol statný chlap, bitkár a zlodej kráv. A hlavne toto spôsobovalo časté návštevy šerifa na ich farme.
Jeden takýto deň práve nastal. Otec práve nebol doma. Tentoraz sa však všetko odohralo trochu inak, vlastne úplne inak...
-- Ten parchant za to zaplatí a poriadne na tvrdo -- riekol šerifov pomocník Jack Willow, hľadiac na farmu z chrbta koňa.
-- Hehe neboj, pekne si ho podáme -- poznamenal čiernovlasý muž s odznakom od Pinkertonov.
-- Len aby bol starý Jimmie doma, toho jeho fagana už vidím -- odpľul si Jack.
Čiernovlasý muž pohladil svoje dve krásky, ktoré mu viseli na stehnách a oceľovo matne sa leskli.
Všivák Jimmie začul krik svojej matky. Rozbehol sa k domu. Krik vychádzal zo spálne. Vo vchodových dverách zazrel čiernovlasého muža s úškrnom na perách fajčiaceho cigaru.
-- Neliezol by som dnu mladý... --
Všivák Jimmie ho nepočúval a nasledoval krik svojej matky, odstrčiac čiernovlasého. Vpadol do spálne... Nechápavo pozeral na natriasajúci sa chlpatý zadok a chrbát chlapa, ktorý robil niečo zlé jeho matke. Zostal stáť ako obarený. Nevedel, čo má urobiť...
Hovorí sa, že každý človek má osudom určené aspoň dva okamihy v živote, kedy sa musí rozhodnúť v zásadnej veci, ktorá predznamená jeho ďalšiu životnú dráhu. A zdá sa, že jeden z týchto okamihov nastal pre Jimmieho práve teraz...
Všivák Jimmie zazrel na stoličke prevesený nábojnicový pás s revolverom, ktorý si ten chlap pred chvíľou sňal. Pomaly vytiahol z puzdra zbraň. Bola ťažká pre jeho ruky. Ruky dvanásťročného chlapca. Krik prestal... Nastalo hrobové ticho potom, čo bolo počuť natiahnutie zbrane. Chlpatý zadok zmeravel. Zarachotil výstrel a potom ešte dva...
Čiernovlasý muž začul tri výstrely. V momente sa otočil, rozkopol najskôr vchodové dvere, následne dvere do spálne. Inštinktívne hľadal protivníka, pričom chlapcovi pred posteľou nevenoval pozornosť. Hľadal starého Jimmieho. Jeho mozog hodnotil situáciu. A keď boli všetky premenné vyčerpané, ztočil zrak na chlapca. Neuvedomil si však, že o zlomok sekundy skôr zaznel štvrtý výstrel a jeho inštikty začali slabnúť v nenávratne. Ešte stačil zazrieť zväčšujúcu sa krvavú ružu na svojom hrudníku.
Jimmieho matka opäť začala kričať, ale akosi inak. Všivák Jimmie ničomu nerozumel. Veď ju zachránil pred potupou. Jeho mozog nedokázal ešte úplne odhadnúť dôsledky svojho konania, ale Jimmie už vedel, že odteraz už bude všetko inak.
Matka sa mu za záchranu nepoďakovala ani po niekoľkých hodinách. Stále len nepríčetne kričala. A keď Jimmie videl dvíhajúci sa prach na ceste smerujúcej k farme, usúdil, že sú to jazdci. Opásal si pás s nábojmi a do puzdra zastrčil chladnú ťažkú zbraň. Vysadol na koňa a vydal sa na západ. Nevedel ešte presne kam pôjde ale cítil, že musí unikať.
Keď sa Všivák Jimmie ešte posledný krát ohliadol za rodnou farmou, takmer nič necítil. Necítil ľútosť ani bolesť. Len akoby z neho spadlo akési jarmo, niečo ako úľava.
Ak by sa niekto z farmy práve teraz pozeral na chlapca cválajúceho preč a zazrel by jeho oči, musel by zaregistrovať zmenu. Ich odtieň sa zmenil z vodnatej modrej na modrú pripomínajúcu oceľ. Takto to teda všetko začalo. Tento príbeh vám tu rozprávam preto, lebo síce nepatrí do análov Forkrul Assail City, ale s nimi súvisí a to dosť zásadne.
(Ďalšie príbehy nielen o Všivákovi Jimmiem si môžete prečítať v tomto vlákne: http://forum.the-west.sk/showthread.php?t=22016 )
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser
Hosť
Linteo napísal/-a:
Príbeh je to zaujímavý ..... ale prišiel trocha neskoro.
DeletedUser
Hosť
Všimla som si to až ex post, no nevadí ;)
Deleted User - 4
Hosť
Príbeh je dobrý, ale bol žiaľ pridaný až po uzávierke.
Deleted User - 4
Hosť
Výhercovia súťaže
Ako to už niekedy u nás býva zvykom, rozhodli sme sa odmeniť všetkých hráčov, ktorí sa zúčastnili súťaže so svojím výtvorom
Kvôli tomu ale boli upravené ceny.
Títo hráči získavajú všetky Prémiové výhody na 21 dní do sveta podľa vlastného výberu:
Expertka
asiko9
Riva
mimo0oza
Marigold
Surushin
MAJKO350Z
Títo hráči získavajú všetky Prémiové výhody na 14 dní do sveta podľa vlastného výberu:
Aegon the Conqueror
...Lukhas...
Ranor
Rosalien
HulaHoopz
A títo hráči jednu Prémiovú výhodu na 7 dní do sveta podľa vlastného výberu:
tadeas30
Richard Little
AryalSK
Lonesome Memphis
AbibatProductions
O svoje cenu treba požiadať do konca tohto týždňa ticketom na hernú podporu, z ktorého sveta nám napíšete, tam odmenu dostanete. Nejedná sa o použiteľný predmet, ale o aktiváciu Prémiových výhod v tom svete.
Herná podpora
Ďakujeme za vašu účasť v súťaži, hlavne tie obrázky boli pekné a tešíme sa na vás pri tých ďalších!
Ako to už niekedy u nás býva zvykom, rozhodli sme sa odmeniť všetkých hráčov, ktorí sa zúčastnili súťaže so svojím výtvorom
Kvôli tomu ale boli upravené ceny.
Títo hráči získavajú všetky Prémiové výhody na 21 dní do sveta podľa vlastného výberu:
Expertka
asiko9
Riva
mimo0oza
Marigold
Surushin
MAJKO350Z
Títo hráči získavajú všetky Prémiové výhody na 14 dní do sveta podľa vlastného výberu:
Aegon the Conqueror
...Lukhas...
Ranor
Rosalien
HulaHoopz
A títo hráči jednu Prémiovú výhodu na 7 dní do sveta podľa vlastného výberu:
tadeas30
Richard Little
AryalSK
Lonesome Memphis
AbibatProductions
O svoje cenu treba požiadať do konca tohto týždňa ticketom na hernú podporu, z ktorého sveta nám napíšete, tam odmenu dostanete. Nejedná sa o použiteľný predmet, ale o aktiváciu Prémiových výhod v tom svete.
Herná podpora
Ďakujeme za vašu účasť v súťaži, hlavne tie obrázky boli pekné a tešíme sa na vás pri tých ďalších!
- Stav