Súťaž o najlepší príbeh podľa úlohy

Dobrodružstvo

Stretnutie s Tomom Readom
(Útok na Tombstone)

Volám sa Clay Gored a vyrozprávam Vám príbeh zo svojho života.
Tento príbeh sa odohral v roku 1878 v mestečku Tombstone v Arizone. Vtedy toto mesto ešte nebolo známe prestrelkou v OK Corrale, ani pôsobením bratov Earpovcov. To bolo o nejaké 2 – 3 roky neskôr, ale o tom nechcem rozprávať.
Začínala jeseň, bol pekný slnečný deň ja a moji dvaja bratia Ben a Clif sme sa vracali z lovu, lepšie povedané potrebovali sme doplniť zásoby a najbližším mestom bol Tombstone. Na love sa nám celkom slušne darilo a mali sme so sebou dosť kvalitných bobrích koží na predaj. Cestou sme si robili plány čo všetko nakúpime a akým nerestiam sa vydáme na pospas v meste. Sedem mesiacov. Sedem mesiacov tvrdej driny v divočine. Ako sa asi zmenilo mesto? Čo je tam nové? Zapletie sa Ben a Clif zase do nejakej bitky? ..... Tieto a mnohé ďalšie myšlienky mi vírili hlavou. Náhle sa mi vynoril obraz z minulosti, bol to Tom Read kľačiaci pri mŕtvole svojho brata. Zamrazilo ma. Bolo to v sebaobrane, nemal som na výber. Nikdy nezabudnem na Readov pohľad a jeho slová nad mŕtvym. “Prisahám, že kým budem živý pôjdem po každom Goredovi a dostanem vás do jedného“ Hlúpe. A kôli čomu? Sue. Pobláznila hlavu každému a nakoniec odišla do Texasu s nejakým zbohatlíkom.
Z myšlienok ma vytrhol Benov výkrik: „Tombstone!“ Áno, boli sme blízko. Z poza horizontu sa nám postupne vynáralo mesto. Očividne sa od našej poslednej návštevy o dosť zväčšilo. Čím bližšie sme boli, tým horší pocit sa ma zmocňoval. Niečo ma varovalo, ale ja som to ignoroval a to som nemal. Zbehlo sa to strašne rýchlo.
Ako náhle sme dorazili ku prvým domom, ako na povel sme ostali stáť. Clif precedil pomedzi zuby: „Tom Read!!“ Neveril som vlastným očiam, nebolo pochýb, bol to on. Jeho červené vlasy svietili doďaleka. Boli sním ešte dvaja chlapi, ktorých som v živote nevidel. Stáli sme na koňoch oproti seba a pohľady zabodávali jeden do druhého. Hneď mi bolo jasné, že to nie je náhoda, pekne si na nás počkali. „Konečne ste dorazili „ ozval sa Read. Boli to jediné slová ktoré padli a zároveň to bol signál začiatku prestrelky. Ben popohnal koňa ako prvý a vyrazil im v ústrety. Clif sa tiež nedal zaskočiť a už cválal. Ako v tranze som vrazil päty do slabín svojho koňa a tasil pri tom kolty. Tom Read zodvihol svoju brokovnicu a vypálil. Bola to ohlušujúca rana. Kútikom oka som zazrel ako Benov kôň narazil akoby do neviditeľnej steny a Ben oblúkom vyletel zo sedla. Pri dopade mu vypadol kolt z ruky a on ostal nehybne ležať. V Clifových a mojich rukách štekali kolty. Jeden z Readových komplicov rozhodil rukami a ostal visieť v strmeni uháňajúceho koňa. Zoskočil som z koňa a pri tom pálil po druhom komplicovi. On a Read boli už dole zo sediel a utekali smerom k mlynu. Trhlo ním, ale pokračoval v behu. Clif zoskočil z koňa a vrhol sa za sudy z vodou. Mal šťastie, Readova brokovnica sa ozvala znova a zo sudu pred ním vytryskla voda do výšky. Dobehol som k nemu a prikrčil sa. Obzrel som sa po Benovi. „Žije!!“ Vstal, zohol sa po kolt a tackavo ako opitý išiel k nám. „Salón!“ kričal som naň „Salón!! Bež sa tam skryť“ Zastal, pomaly sa otočil a vydal sa k salónu. Bol samá krv. Nevedel som odhadnúť ako veľmi je zranený. Vstal som, chcel som ísť za ním, ale objavil sa druhý komplic a vypálil dve rýchle rany za sebou. Pocítil som závan teplej guľky letiacej popri tvári. Hneď sme s Clifom opätovali paľbu. Protivník spadol na zem ako po zásahu blesku. Clif prebíjal. Read vypálil opäť a rozbehol sa k banke. Musím to ukončiť vravel som si, pálil ranu za ranou a dlhými krokmi sa približoval k banke. Ešte som stihol zakričať na Clifa aby skontroloval Bena. Potom som to dostal. Read sa vytrčil z poza banky a vypálil. Cítil som ako mi olovo trhá mäso. Bolesť bola neznesiteľná, pri páde som reflexívne vypálil z koltu smerom na Reada. Tma. Trafil som? Je po mne? S týmito myšlienkami som prišiel k sebe. Clif ma oprel o stenu banky a prezeral zranenia. „Máš veľké šťastie braček, je v tebe veľa olova ale zvládneš to.“ A Ben? Clif sa začal smiať. „Ben bude v poriadku, leží v salóne a spoločnosť mu robia dve chrumkavé tanečnice. Pri páde s koňa sa dosť dotĺkol, ale nie je to nič vážne.“ A Read? Clif zodvihol hlavu a zrak upriamil k dverám banky. „Ešte žije, ale dlho nebude. Trafil si ho dobre“. Chcel som ísť k nemu a tak mi Clif pomohol na nohy. Od bolesti sa mi zahmlieval pohľad. Read mal ranu v ľavej hornej časti hrudníka. Na prvý pohľad bolo jasné, že mu neostáva veľa času. Sklonil som sa nad neho. Pozeral akoby cezo mňa, na perách mal krv, zakašľal, slabým takmer nepočuteľným hlasom povedal: „ Ešte to neskončilo, vypísal som na vás tučnú odmenu. Každý vyvrheľ v širokom okolí ju bude chcieť získať.“ Pozrel som na Clifa a potom na Reada. Pomaly, aby pochopil význam každého slova som mu povedal: „ To áno , ale kto ju vyplatí? Vzdajú to.“ Na chvíľu zaostril na mňa zrak a poznanie, že prehral prišlo z jeho posledným výdychom. Tak a to je všetko. Možno ešte dodať, že Ben sa pár dní zdržiaval v salóne zo svojimi chrumkavými ošetrovateľkami, Clif prehral v kartách celý svoj podiel z obchodu s bobrími kožami a ja som sa dával do kopy dva týždne. Po troch týždňoch sme mali mesta dosť, boli sme radi, že odchádzame naspäť do divočiny a tak skoro sa do Tombstone nevrátime.
Koniec.

Legenda Mesta Duchov

Pribeh vytvorený na základe série úloh: Mesto duchov

Legenda Mesta duchov...
Kedysi dávno, asi pred 150 rokmi bolo jedno mesto ktoré bolo veľmy prosperujúce a bolo to najvúčšie obchodné stedisko na celem divokom Západe. Mesto sa pravdepodobne volalo Mega Nugget, obyvatelia boli mierumilovní a láskaví ale bohužiaľ neopatrní.

Ale jedného temného dňa do mesta prišiel Šialený Majk. Majk, bol najhorším šialencom na celom divokom Západe. Vraždil mužov, ženy a deti, na nikom mu nezáležalo len ne jednej žene. Volala sa Jenny, bola to najznámejšia banditka na celom širokom okolý a práve preto si ju Majk oblúbil. V meste si založili rodinu ale jedného dňa bola Jenny prichytený pri vykrádaní banky a po súdnom procese bola odsúdená na trest smrti.

Po smrti Jenny, sa Majkov stav zhoršil, začal vraždiť rodinu po rodine, vypalovať farmu po farme. Mešťania si s ním nevedeli dať rady a preto požiadali jedného starého a veľmy múdreho indiánskeho šamana o pomoc. Ten ho zaklial a vďaka tomu Majk zmizol zo sveta živých.

Ale po 100 rokoch sa mocné kúzlo záhadným spôsobom zrušilo a Majk začal vraždiť v podobe ducha a nie len že vraždil ale zničil celé mesto Mega Nugget, bolo to strašné kto vstúpi do mesta, tak ten už odtiaľ živý neodišiel. Majk, do mesta púšťal len zločincov a vyvŕhelov západu. Kto s čistým srdcom vstúpil do mesta umrel, ale vraj po ďalších 50 rokoch si sa tam vraj dostal práve ty, priateľ môj a na zbavil si sa Majkovho ducha na dobro...

Zabití Jesseho Jamese

https://www.youtube.com/watch?v=1kQBIO-VdQQ
https://www.youtube.com/watch?v=XuZOuC0623A


Jesse James, chlapík byl, hodně lidí odpravil,
vlaky přepadával rád, přál bych vám, abyste ho mohli znát...

„Ahoj Johne, tak co, všude klid? Tenhle týden žádná mrtvola?“
„Žádná.“
„Tak to budou na revanš alespoň čtyři zmrzačení, co?“
„Naštěstí taky ne. Až si říkám, že s těma lidma něco je... Ale jestli chceš trochu rizika a dobrodružství- tohle přišlo před chvíli. Pinkertonova agentura žádá o posily k dopadení Jesseho Jamese. Myslím, že jsi pro ten úkol jako stvořený- ale dávej pozor- Jesse je pro spoustu lidí hrdina, který chrání chudé, a bojuje proti federální vládě, stejně, jako to dělal za války.

Jednou vám, byla noc, měsíc tenkrát svítil moc,
když tu vláček zůstal stát. Kdekdo ví, že ten vlak přepad James kabrňák,
Jesse sám, se svým bráchou akorát.

„Tohle jsi ovšem vymyslel dobře, Siringo, teď, s informací od toho opilého Jesseho kamaráda bandity určitě dostaneme.“
„To ano, mašinfíra, topič a dalších dvanáct chlapů ve vlaku jsou od nás“, stačí ještě říct Siringo. Ale přepadení už začíná- barikáda na kolejích přinutila vlak zastavit, a dovnitř vstoupilo několik maskovaných mužů.
„Prosím vás upřímně o příspěvek na chudé- tedy nás“, povídá sarkasticky jeden z nich. Jeho kolega bodne do stěny vagonu nůž, a dodá: „To tu mám pro ten případ, že by ňákej prsten nešel dolu.“
Což je to poslední, co stačí udělat, než se poroučí s kulkou v hlavě. Pinkertonovci pálí na bandity, bandité na Pinkertonovce, cestující se kryjí, já se snažím dostat a chytit živého jejich vůdce. Smůla. Zase utekl.“
„Příště už ho dostaneme. Dvakrát. Známe jeho další cíl, a navíc, i pokud to nevyjde, zjednali jsme si pomoc- mladého člena Jesseho bandy- pokud to nevyjde, odpráskne Jesseho ze zálohy.“
Nevyšlo. Peníze z banky jsme sice zachránili, a s pomocí obyvatel města se nám podařilo pobýt i většinu bandy ale Jesse uprchl...

Jednou vám, Jesse James, sedí doma za stolem, a svým dětem vypráví.
Robert Ford, noční tvář připlíží se jako vrah, a on vám Jesse Jamese odpraví...

„Člověče, Younger promluv!“
„Kdože?!“
„Jeden z těch lotrů. Nějakým zázrakem to přežil, a výměnou za to, že ho nepověsíme, je ochoten Jesseho usvědčit. Doteď jsme na něj nic neměli, ale teď ho dostaneme- jen aby ho náš agent dřív nezabil. Můj zástupce sežene dost lidí na zátah, a my dva jedeme za Fordem!“

Jo, Jesse ženu svou, tady nechal ubohou, a dvě děcka říkám vám.
Ale tenhle přítel hadí, ten vám Jesse zradí, já vím, tenkrát v noci prásk ho sám.

Jenže jsme přišli pozdě. Vstoupili jsme do prvního místa, kde mohl Ford být- do jeho oblíbeného salonu. Ale příliš pozdě. Robert stál, namol opilý, za pultem, a chlubil se svým „hrdinským“ činem. Najednou k němu přistoupil neznámý muž, a zblízka vystřelil... „Za Jesseho Jamese! Za Jih!“ Zatímco ho Siringo zatýkal, sklonil jsem se k umírajícímu Fordovi. „Neumřel. Ne, jak bych mohl? Vzal jsem peníze od Pinkertona, ale jeho jsem nezabil..“ A s těmi slovy umřel..
„Ne, Jesse je mrtvý“, řekl Siringo.
„Ne, Jesse je mrtvý“, řekl John. Oficiálně. Snažil jsem ho najít, mluvil se všemi, kdo znali, ale až po mnoha letech jsem našel farmu kdesi daleko na západě, kterou vlastnil jakýsi Frank Dalton. Do kraje se přistěhoval ve stejné době, kdy měl zemřít Jesse James, a byl podezřele bohatý. Dle výpovědí známých tohoto Franka Daltona, měl být Jessemu podezřele podobný, a stejně tak současný farmář, jeho syn mi Jamese připomínal. Pokud ovšem byl skutečně synem svého času nejhledanějšího bandity, musím o něm říct, že se nepotatil- vystudoval totiž advokacii, a stal se soudcem... „Ptáš se na tělo, které by mělo zbýt po Robertově útoku? To víš, Jesseho manželka i s dětmi zmizeli dřív, než jsem přijeli... I s Jessem... Jestli živým, nebo mrtvým, to je jiná věc...“

Malé dievčatko

Poklad a zlatý poklad
( a sprievodné Lúpežná výprava a Zlodej umenia)

Po rokoch dobrodružného túlania sa na divokom západe som našla malebné miesto pri veľkom Soľnom jazere. Po tak dlhom čase sa mi zažiadalo usadiť sa a nájsť vytúžený pokoj. Ako som sa tak blížila na mojej Appaloose s ťaživým ruksakom na pleciach k neznámemu mestečku, vynoril sa mi postupne nápis, ktorý vítal všetkých prišelcov. Appaloose som dala znamenie, aby zastala. Western City, čítala som nahlas. Môže byť, pomyslela som si a pohli sme sa ďalej. Keď som bola už celkom blízko, vzbudila som pozornosť detí hrajúcich sa kúsok od jazera, ktoré na mňa upierali zvedavé očká. Keď sme okolo nich prešli s mojou vernou Appaloosou, pokračovali ďalej v šantení.

Po prekročení veľkej vstupnej brány sa mi takmer zatajil dych. Woow povedala som potichu sama pre seba. Predo mnou stála nádherná pevnosť, ktorá niesla názov Western Story. Od polovice pevnosti a za ňou boli obchody, domy, salón, banka, knižnica, reštaurácie a množstvo stánkov s miestnymi špecialitami. Keď som videla toľko chutných pokrmov, pomyslela som si, že v tomto čarovnom meste musia byť nejaké oslavy. Miestni obyvatelia sa po mne obzerali, niektorí si aj niečo šepkali, iní sa pozreli a ďalej si išli po svojom. Nevedela som, či ich rozrušila viacej moja prítomnosť alebo ten veľký ťažký vak na mojich pleciach, v ktorom sa skrývali najvzácnejšie zbrane, aké som kedy získala. Prenajala som si izbu v jednom miestnom dome a vybrala som sa porozhliadnuť sa po meste a hlavne preskúmať tú nádhernú pevnosť pri vstupe do mesta. Zastavila som sa najskôr v jednom stánku zajesť si niečo pod zub a zvedavý predavač hneď využil príležitosť, aby mi položil otázku. ,,Vy ste tu nová však?“ ,,Nie“, odpovedala som. ,,Bola som na operácii a teraz je zo mňa žena“, žmurkla som na neho ,, Ha ha ha hááááá“, spustil veľký smiech. ,,S vami bude zrejme zábava, ak tu ostanete“, povedal jej pobavene predavač. ,, Vedeli by ste mi povedať niečo tamto o tej nádhernej pevnosti?“, zmenila som tému. ,,Fúúúha, tak tam bude o tri dni veľká bitka, medzi naším mestečkom a susedným mestom. Hádam sa nechcete zúčastniť“, dodal pobavene“. Ďakujem za toto vynikajúce jedlo, teraz už musím ísť po svojom“ odpovedala som mu a pohla sa smerom ku pevnosti. Keď som k nej prišla, zbadala som veľký plagát, na ktorom stálo: 10.12.1842 – Veľký súboj (obrana) WESTERN CITY vs. COWBOY CITY (útok) o 20:00.

V tej chvíli mi to bolo úplne jasné. Zúčastním sa boja, aj keby to bolo posledné, čo zažijem, pomyslela som si vtedy. Bola som v cudzom meste, mala som však pocit, ako keby som tu už niekedy bola. Avšak čo som si pamätala, tak počas svojho niekoľkoročného dobrodruhovania som sem určite nezavítala. Počas dvoch dní, ktoré ostávali do veľkého súboja, som sa intenzívne pripravovala. V deň boja som si naleštila si svoje nádherné zbrane. Premietla som si v hlave, čo ma to stálo námahy a síl, kým som ich získala. Nebolo to ľahké, povzdychla som si, ale teraz ich vyskúšam. Konečne vyskúšam, či je pravda to, čo sa o nich hovorilo. ,,Ste famózne“, adresovala som zbraniam, ktorých meno mi dovtedy známe ešte nebolo.

V deň súboja som už od 19:00 stála pred pevnosťou a čakala na verbovanie. Zbrane som mala prehodené cez seba, nádherne sa leskli. Všetci prichádzajúci nevedeli odo mňa odrhnúť zrak. Sledovali ma, ukazovali na mňa, na moje zbrane a vzrušene si niečo hovorili. Začula som útržky: ,,úžasné...neuveriteľné...to je nemožné...ako je to možné...naozaj existujú...kto to je?...“ Keď som prišla na rad, veliteľ sa na mňa uprene zadíval, odovzdal mi hodnosť a poznamenal, že po súboji mám prísť na slovíčko. Vlastne ma o to poprosil a ja som súhlasila. Boj bol napínavý od začiatku až do konca. Moja nádherná zbraň bola ešte úžasnejšia, ako som si myslela. Bola priam dokonalá. Nikdy sa mi zo žiadnou nebojovalo tak dobre, ako s touto. Po úpenlivom boji sme prehrali. Ja som však dosiahla v boji najlepšie výsledky zo všetkých. Všetci boli zarmútení, avšak stále ma sledovali. Veliteľ mi kývol, aby som podišla k nemu. Urobila som tak a oznámil mi ,,O pol hodiny v Salóne“. Prikývla som na súhlas a pobrala sa smerom k Salónu. Barman mi nalial miestnu limonádu a čakala som. Asi po 20 minútovom čakaní sa predo mnou objavil veliteľ.

,,Kto si cudzinka?“, bola jeho prvá otázka. ,,Volám sa Anna Maria“. ,,Odkiaľ prichádzaš?“, pokračoval vo výsluchu. ,,Od nikadiaľ a odvšadiaľ“, odpovedala som mu. Nechápavo sa na mňa pozrel a tak som pokračovala. Od kedy si pamätám, túlam sa po svete. Absolvovala som množstvo dobrodružstiev, zúčastnila sa množstva bitiek. Po rokoch túlania sa mi zažiadalo nájsť miesto, kde by som sa mohla usadiť a tak som tu. ,,Prečo Ste si vybrali práve naše mesto?“, spýtal sa zvedavo. ,,Neviem, na túto otázku Vám nedokážem odpovedať. Ťahalo ma to sem, týmto smerom. A keď som zbadala jazero a prešla vstupnou bránou mesta, ostala som učarovaná. Ako keby som tu už niekedy bola. Také som mala pocity“, rozrozprávala som sa. Jeho ďalšiu otázku som rozhodne čakala. ,,Odkiaľ máte tieto zbrane?“, ukázal na stôl, kde som si ich položila. ,,Vyrobila som si ich“, hrdo som povedala. ,,Môžete mi o tom porozprávať?“, žiadostivo sa spýtal. ,,Nikomu som doteraz neprezradila postup, podľa ktorého som získala moje zbrane. Vy však máte na mňa nejaký nevysvetliteľný vplyv a cítim, že Vám to môžem povedať“ a tak som sa pustila do vysvetľovania.

Odkedy si pamätám, mala som pri sebe listinu, kde stálo: Cesta k pokladu je jasná: 3 kľúče a truhlicu s pokladom – najskôr nájdi kľúče a potom postupuj ďalej podľa návodu. A tak som sa pustila do dobrodružstva. Pýtala som sa po svete, že ako by som mohla nájsť tie kľúče. Nik nevedel, ale jeden starček mi poradil, že mám skúsiť pracovať ako podomová obchodníčka. Nedbala som a chodila od domu k domu, kupovala a predávala rôzne veci, až raz mi niekto predal vraj napodobeninu zlatého kľúča. Keď som si ho obzrela a videla to gravírovanie, vedela som čo mám. Kľúč číslo 3. Pri ceste do mesta ma stretol muž, nebolo mu vidno do tváre, ale dobre videl môj kľúč na krku a hovorí:, „choď na sever a nájdi Johna, potom zistíš prečo“. Až som našla Johna, čo vlastní parník. Vraj u nejakého zbohatlíka videl nejaký kľúč. Avšak povie mi viac, až keď mu zoženiem Granmotovu brokovnicu. Celé dni som riadila kolesový parník, až ma John priviedol k osade banditov. Vraj u nich nájdem brokovnicu. A tak som niekoľko nocí naháňala banditov a konečne im zobrala pašovaný tovar. Bola v ňom aj nádherná Granmotova brokovnica. Vrátila som sa k Johnovi a ten mi prezradil, že musím ešte ďalšie tri dni strážiť dostavník jeho brata Vinca. Ak budem pozorná dozviem sa, kedy sa vlámať do domu zbohatlíka. Dal mi aj maľbu do batoha, aby som našla taký obraz a za ním má byť kľúč. Náročné vlámanie nakoniec trvalo len pár minút a 1. kľúč bol môj.
Najťažšie bolo získať 2. kľúč. Jedna starenka mi prezradila, že ho má istý Scott. Videla, ako ho nosí na krku. Tiež mi prezradila, že pravidelne, vždy v piatok chodí na hroby a niečo tam ukrýva. Tak som sa vybrala jeden piatok na hroby a pár ich vykradla. Našla som obálku s odkazom. Podľa odkazu som musela zohnať kovovú guľku a výborne sa skrývať, aby nikto netušil, že som tu. V utorok som sa vybrala do Kojotej púšte v Capure. Potrebovala som ďalšie peniaze a tak som si našla prácu ako lovkyňa odmien. Prepadol ma Zradca, ale nemal šancu. V stredu v lese s názvom Dickson forest som prepadla dostavník a našla v ňom Schofield revolver, 4 náboje, vreckové hodinky, 5 dynamitov a 1 zvitok drôtu. Tým sa to rozhodne nekončilo. Podľa listiny som mala prepadnúť vlak, to nebol problém. Horšie bolo byť väzenskou dozorkyňou v base plnej chlapov. Po náročnom dni som sa vrátila do lesa, kde ma prepadol istý Lucas, ani on nemal šancu. Nakoniec sa v lese objavil samotný Scott. Bol to ťažký súper, po ktorom mi ostalo niekoľko jaziev. Z krku som mu strhla vytúžený 2. kľúč. Keď som už mala všetky kľúče, tak som postupovala podľa mojej listiny. Po uhasení ohňa na farme som dostala ako odmenu Lístok papiera s tromi kľúčmi. Poslali ma k miestnej mastičkárke nech sa priučím jej remeslu. Tá mi dala Mapu s pokladom! No a nakoniec som musela nájsť samotný poklad! Po mnohých dňoch v zabudnutej jaskyni pod Poľanou som našla truhlicu s pokladom. A ZLATÁ PUŠKA bola moja!!!
Aby bola účinnejšia, tak som si k nej vyrobila aj zlatú šabľu. K nej som mala podrobný návod na opačnej strane listiny. Pri upravovaní brehu Soľnej rieky som našla špinavý, ohnutý kus kovu. Musela som s nim ísť naspäť k Poľane, a kladivom silno udierať po nej, aby opadala hrdza. Opäť som vyhľadala mastičkárku a tá mi poradila ako vyčistiť čepeľ až do zlatova. V kameňolome som túto čepeľ nabrúsila. Pomocou železnej rudy a uhlia som vytavila rukovať a ZLATÁ ŠABĽA bola na svete!
Spolu so zlatou puškou je v bojoch famózna, neprekonateľná. Dokončila som svoje rozprávanie.

Veliteľovi sa zaleskli slzy v očiach. ,,Veď ty si Miranda, vykríkol“. ,,Ukáž sa dievča, máš otcove oči a mamine pery! Hneď si sa mi zdala podozrivá, ako keby som ťa poznal“. Nechápavo som na neho hľadela, nebola som schopná slova, ale moje oči sa zrejme dožadovali vysvetlenia, pretože veliteľ pokračoval. ,,Volám sa Luky. S tvojím otcom sme pracovali na tom, aby sme získali zlaté zbrane a mohli tak ochrániť naše mesto. Tvoj otec bol veľmi šikovný. Zistil ako ich získať, našiel kľúče a aj poklad. Ty si bola malé dievčatko, keď v jednu jasnú noc nás prepadli banditi. Všetko ukradli, kľúče, poklad, návody. Všetko čo sme dovtedy zistili. Avšak tvoj otec si robil poznámky na listinu. Ukryl ju u teba a kázal ti bežať do bezpečia. Tvojich rodičov bohužiaľ v ten večer zabili a teba sme nemohli nájsť. Mysleli sme, že aj teba zabili alebo ťa zobrali so sebou. Som šťastný, že si sa sem vrátila, že si dokončila to, čo tvoj otec začal!! Bol by na teba hrdý! Úžasné, neskutočné, báječné.“ Žiaril Luky. Ešte v ten večer vyhlásil túto novinu celému mestu. Všetci oslavovali a radovali sa. Každý ma chcel vidieť, pozdraviť ma. Ja som však mala množstvo otázok. Na ne však bolo dosť času. Bola som zmätená, mnoho vecí mi začalo do seba zapadať. Konečne som vedela, kto som! Bola som hrdá na to, akých som mala rodičov. Navštívila som ich hrob a poďakovala im. Otcovi som povedala, že jeho snaha nebola márna a podarilo sa mi dokončiť to, čo on už nemohol. Neskôr sme vyrobili zlaté zbrane všetkým bojovníkom a už nikdy sme neprehrali boj!!! Naše mesto bolo v bezpečí. Konečne som našla domov a pokoj. Bola som smutná a šťastná zároveň. Chytila som do rúk zlaté zbrane, ruky vzpriamila k oblohe a tíško zvolala ,,Pozri ocko, aj keď už nie si medzi nami, stále chrániš naše malé mestečko!“...