DeletedUser2929
Hosť
XXXIII. Pevnosť ako sa patrí
Prešli dva dni. Práve bola chvíľka pred poludním a slnečné lúče sa vo veľkom odrážali od železných hradieb pevnosti Sunfort. Pánovi Puccinimu sa nad ránom podarilo namiešať ideálnu zmes a hoci mal pod očami tmavé kruhy, lebo nespal, neunávne riadil zbor dobrovoľníkov. Desiati chlapi sa práve namáhali s kladivami v rukách a tvarovali budúci plášť dela. Prvú zmes vyrobil kováč už predošlý deň, ale nakoniec zistil že kov sa príliš prehrieva. Skúsil to opäť a keď ešte ani nemal hotovú prácu, zrazu zistil, že už nič netreba meniť lebo látka ktorá vznikla je pre delo priam stvorená. A tak vojaci už od rána pracovali na výrobe dela. Materiálu z ktorého bola zmes bolo veľa a keď sa Puccini zmienil Blairovi o tom, že je toho dostatok na väčšie delostrelectvo, kapitána sa zmocnila dobrá nálada. Odrazu sa v pevnosti rozozvučala trúbka, ktorá ohlasovala poludnie a hodinovú prestávku. Všetci vojaci okrem hliadok sa zhromaždili v jedálni, aby sa dosýta najedli. Puccini si prisadol ku kapitánovi a začali sa zhovárať. Začal Blair: ,,Pán Puccini, ako pokračujete s tým delom ?" Kováč prehltol a povedal: ,,Ide to rýchlejšie, ako som čakal,... pred dvadsiatimi rokmi by výroba takéhoto dela trvala približne týždeň. Avšak pred niekoľkými rokmi - aby som bol presný, v roku 1855 - britský inžinier pán H. Bessemer začal revolúciu v mojom remesle. Začalo to novým spôsobom výroby ocele a pokračovalo to ďalej a hoci sa tento vynálezca nezaoberal iba kováčskym odvetvím, vymyslel v ňom aj niekoľko ďalších nových vecí. A tak dnes dokážeme takýto menší kanón za 24 hodín." Blair zatiaľ prežúval a pozorne počúval. Keď kováč nepokračoval, spýtal sa: ,,To je vynikajúce. Povedali ste kanón ? Teda budeme mať kanóny ?" Kováč bol chvíľu ticho, opäť prehltol a vyhlásil: ,,Áno, na začiatok áno. Keď sa mi podarilo namiešať tú zmes, prepočítal som si to v hlave a myslím, že by sa z toho dalo vyrobiť osem diel - štyri menšie kanóny a štyri húfnice. Napadlo ma, že by na každej strane pevnosti bol jeden kanón a jedna húfnica..." Kapitán položil ďalšiu otázku: ,,A ak by na výrobe týchto zbraní pracovali všetci muži v pevnosti, ako dlho by asi trvala výroba ? Rátam aj s delovými guľami." Puccini sa zamyslel (zatiaľ žul) a potom odpovedal: ,,Keď urobíme prvý kanón, ostatné už pôjdu ľahšie. To isté húfnice, s tým že tam stačí aj menej mužov. Ako tak počítam, ak by sme začali poobede, malo by to byť hotové tak o dva, maximálne tri dni. I keď vytvoriť delovú guľu bude možno trochu zložitejšie, ale myslím, že to zvládnem." Kapitán povedal: ,,V poriadku, keď sa vojaci najedia, vyhlásim to." S tými slovami vstal (lebo už dojedol) a išiel odniesť prázdny tanier s príborom. Asi o pol hodinu, keď boli už takmer všetci (okrem hliadky) najedení, kapitán vyšiel do stredu pevnosti k vlajke a ako už viac krát zakričal: ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !" Vojaci pribehli ešte skôr ako predvčerom a keď boli všetci v pozore, kapitán začal svoj monológ (neprechádzal sa, stál s rukami za chrbtom a pevne stál): ,,Ako ste si všimli, od rána desiati z vás pracujú na výrobe nášho prvého dela. Podľa pána Pucciniho máme zmesi dostatok na 4 kanóny a 4 húfnice, ktoré aj vyrobíme. Od teraz ale už nebudú pracovať iba desiati muži, ale všetci vojaci v pevnosti (okrem hliadky). Potom vyrobíme delové gule a podľa predpokladu sme hotoví v priebehu dvoch až troch dní. Súhlasíte ?" Vojaci nevedeli, že čo vlastne idú robiť ale nebáli sa, lebo videli na svojich kamarátoch, že to nie je nič strašné. A svojmu kapitánovi plno dôverovali, takže súhlasili. Keď vydal kapitán Blair rozkaz "Rozchod !", väčšina vojakov išla k provizórnej kováčskej dielni. Pár vojakov ešte išlo do kasární alebo inde a prišli o pár minút neskôr. Potom ich kováč rozdelil na osem skupín po šesť a začal vysvetľovať. Po asi desiatich minútach ukončil rozprávanie s tým, že bude dozerať na každú skupinu a bude vždy pri nich, takže sa nemajú čoho báť. Vojaci sa nedôverčivo zmocnili kladív, kliešťov a iných nástrojov a spoločne začali robiť. Jedna skupinka - tá, ktorá pracovala od rána (štyria ľudia z nej odišli a mala šesť členov) - pokračovala tam, kde skončila, ale ostatných sedem skupiniek začalo spoločne. Kladivo mal v ruke aj kapitán. Štyridsaťosem mužov (16 mužov malo hliadku) začalo spoločne pracovať na výrobe svojich húfnic a kanónov. Neúnavne pracovali až do večera, keď sa opäť spoločne zhromaždili na večeru. Dobre sa najedli a opäť išli pokračovať v práci. Keď neskoro večer skončili, išli sa vyspať. Ráno bolo dosť veterné, ale po raňajkách sa muži opäť chopili nástrojov a pokračovali. Tak prešiel ďalší deň, potom ďalší a aj polovica ďalšieho. V tej polovici - na obed - už boli delá takmer hotové. Vojaci išli znovu vymeniť kladivá či kliešte za lyžice alebo vidličiky. Po obede však na delách pracovalo iba pár mužov a polovica mužov začala vyrábať delové gule. Keď si bol pán Puccini istý, že sa nič nemôže pokaziť, zobral zvyšnú tretinu (polovica pracovala na guliach a pár mužov na delách = zostala tretina) a vymeral štvorcové otvory na hradbách, kde mali hradbu odstrániť, aby cez otvor mohlo delo strieľať. Keď sa do toho pustili, Puccini zobral nepotebných mužov (nebolo tam veľa miesta, štvorcové otvory mali stranu približne 1 meter) a išiel s nimi do skladu, kde bolo drevo. Tam im ukázal, akú maju zhotoviť konštrukciu, aby na sa na jej vrch dostalo delo a mohlo strieľať. Keď chlapi porozumeli, kováč sa vrátil ku kováčom a opäť sa pustil do svojho remesla. Keď nadišiel večer, otvory už boli spravené, delá pripravené a už sa chladilo aj niekoľko delových gúľ. Kováč robil tri druhy - normálne bežné delové gule, potom gule ktoré sa roztrieštia na desiatky črepov keď dopadnú na zem a gule, ktoré boli plné pušného prachu a mali zápalné šnúry = malé bomby. Pán Puccini bol však v tomto majster a tak išlo všetko podľa plánu. Na guliach potom pracovali už všetci muži (okrem hliadky), ale aj tak keď sa pobrali spať a ráno sa zobudili, po raňajkách ešte mali prácu. Keď bolo už naozaj všetko hotové, kapitán vydal rozkaz, aby dotlačili delá k pripraveným otvorom. Okolo pevnosti stáli drevené atrapy (bolo ich osem). Delostrelci starostlivo zamierili a pripravili bežnú guľu na výstrel. Potom na rozkaz vystrelilo osem diel takmer naraz. Pre kapitána a aj pre viacerých mužov to bol lahodný zvuk. Všetky delá okrem jednej húfnice zasiahli svoj cieľ, ale Blair usúdil, že keby to bola črepová alebo výbušná delová guľa, nepriateľ na tej pozícii by neprežil. Mužstvo zajasalo a potom sa rozišlo v dobrej nálade. Delá nechali na svojich miestach, akurát išli pozbierať delové gule a dokotúľali ich naspäť do pevnosti. John A. Blair išiel do svojej pracovne popiskujúc si, lebo dostal vynikajúci nápad. Sadol si za stôl, zobral do ruky brko a začal na pripravený papier kresliť. Ochvíľu sa pred ním črtali plány podzemných priestorov pevnosti Sunfort. Iba náčrty, ale aj tak plány, ako by mohli priestory vyzerať. Zo spokojných myšlienok ho však vytrhla trúbka a keď vybehol z hlavnej budovy, počul jasný hlas z veže: ,,Na juhu približne dvesto vozov ! Okolo vozov je približne dvestopäťdesiat jazdcov ! Putujú pod zástavou Juhu !" Keď sa otvorila brána, kapitán ich uvidel na vlastné oči a zaradoval sa.
Prešli dva dni. Práve bola chvíľka pred poludním a slnečné lúče sa vo veľkom odrážali od železných hradieb pevnosti Sunfort. Pánovi Puccinimu sa nad ránom podarilo namiešať ideálnu zmes a hoci mal pod očami tmavé kruhy, lebo nespal, neunávne riadil zbor dobrovoľníkov. Desiati chlapi sa práve namáhali s kladivami v rukách a tvarovali budúci plášť dela. Prvú zmes vyrobil kováč už predošlý deň, ale nakoniec zistil že kov sa príliš prehrieva. Skúsil to opäť a keď ešte ani nemal hotovú prácu, zrazu zistil, že už nič netreba meniť lebo látka ktorá vznikla je pre delo priam stvorená. A tak vojaci už od rána pracovali na výrobe dela. Materiálu z ktorého bola zmes bolo veľa a keď sa Puccini zmienil Blairovi o tom, že je toho dostatok na väčšie delostrelectvo, kapitána sa zmocnila dobrá nálada. Odrazu sa v pevnosti rozozvučala trúbka, ktorá ohlasovala poludnie a hodinovú prestávku. Všetci vojaci okrem hliadok sa zhromaždili v jedálni, aby sa dosýta najedli. Puccini si prisadol ku kapitánovi a začali sa zhovárať. Začal Blair: ,,Pán Puccini, ako pokračujete s tým delom ?" Kováč prehltol a povedal: ,,Ide to rýchlejšie, ako som čakal,... pred dvadsiatimi rokmi by výroba takéhoto dela trvala približne týždeň. Avšak pred niekoľkými rokmi - aby som bol presný, v roku 1855 - britský inžinier pán H. Bessemer začal revolúciu v mojom remesle. Začalo to novým spôsobom výroby ocele a pokračovalo to ďalej a hoci sa tento vynálezca nezaoberal iba kováčskym odvetvím, vymyslel v ňom aj niekoľko ďalších nových vecí. A tak dnes dokážeme takýto menší kanón za 24 hodín." Blair zatiaľ prežúval a pozorne počúval. Keď kováč nepokračoval, spýtal sa: ,,To je vynikajúce. Povedali ste kanón ? Teda budeme mať kanóny ?" Kováč bol chvíľu ticho, opäť prehltol a vyhlásil: ,,Áno, na začiatok áno. Keď sa mi podarilo namiešať tú zmes, prepočítal som si to v hlave a myslím, že by sa z toho dalo vyrobiť osem diel - štyri menšie kanóny a štyri húfnice. Napadlo ma, že by na každej strane pevnosti bol jeden kanón a jedna húfnica..." Kapitán položil ďalšiu otázku: ,,A ak by na výrobe týchto zbraní pracovali všetci muži v pevnosti, ako dlho by asi trvala výroba ? Rátam aj s delovými guľami." Puccini sa zamyslel (zatiaľ žul) a potom odpovedal: ,,Keď urobíme prvý kanón, ostatné už pôjdu ľahšie. To isté húfnice, s tým že tam stačí aj menej mužov. Ako tak počítam, ak by sme začali poobede, malo by to byť hotové tak o dva, maximálne tri dni. I keď vytvoriť delovú guľu bude možno trochu zložitejšie, ale myslím, že to zvládnem." Kapitán povedal: ,,V poriadku, keď sa vojaci najedia, vyhlásim to." S tými slovami vstal (lebo už dojedol) a išiel odniesť prázdny tanier s príborom. Asi o pol hodinu, keď boli už takmer všetci (okrem hliadky) najedení, kapitán vyšiel do stredu pevnosti k vlajke a ako už viac krát zakričal: ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !" Vojaci pribehli ešte skôr ako predvčerom a keď boli všetci v pozore, kapitán začal svoj monológ (neprechádzal sa, stál s rukami za chrbtom a pevne stál): ,,Ako ste si všimli, od rána desiati z vás pracujú na výrobe nášho prvého dela. Podľa pána Pucciniho máme zmesi dostatok na 4 kanóny a 4 húfnice, ktoré aj vyrobíme. Od teraz ale už nebudú pracovať iba desiati muži, ale všetci vojaci v pevnosti (okrem hliadky). Potom vyrobíme delové gule a podľa predpokladu sme hotoví v priebehu dvoch až troch dní. Súhlasíte ?" Vojaci nevedeli, že čo vlastne idú robiť ale nebáli sa, lebo videli na svojich kamarátoch, že to nie je nič strašné. A svojmu kapitánovi plno dôverovali, takže súhlasili. Keď vydal kapitán Blair rozkaz "Rozchod !", väčšina vojakov išla k provizórnej kováčskej dielni. Pár vojakov ešte išlo do kasární alebo inde a prišli o pár minút neskôr. Potom ich kováč rozdelil na osem skupín po šesť a začal vysvetľovať. Po asi desiatich minútach ukončil rozprávanie s tým, že bude dozerať na každú skupinu a bude vždy pri nich, takže sa nemajú čoho báť. Vojaci sa nedôverčivo zmocnili kladív, kliešťov a iných nástrojov a spoločne začali robiť. Jedna skupinka - tá, ktorá pracovala od rána (štyria ľudia z nej odišli a mala šesť členov) - pokračovala tam, kde skončila, ale ostatných sedem skupiniek začalo spoločne. Kladivo mal v ruke aj kapitán. Štyridsaťosem mužov (16 mužov malo hliadku) začalo spoločne pracovať na výrobe svojich húfnic a kanónov. Neúnavne pracovali až do večera, keď sa opäť spoločne zhromaždili na večeru. Dobre sa najedli a opäť išli pokračovať v práci. Keď neskoro večer skončili, išli sa vyspať. Ráno bolo dosť veterné, ale po raňajkách sa muži opäť chopili nástrojov a pokračovali. Tak prešiel ďalší deň, potom ďalší a aj polovica ďalšieho. V tej polovici - na obed - už boli delá takmer hotové. Vojaci išli znovu vymeniť kladivá či kliešte za lyžice alebo vidličiky. Po obede však na delách pracovalo iba pár mužov a polovica mužov začala vyrábať delové gule. Keď si bol pán Puccini istý, že sa nič nemôže pokaziť, zobral zvyšnú tretinu (polovica pracovala na guliach a pár mužov na delách = zostala tretina) a vymeral štvorcové otvory na hradbách, kde mali hradbu odstrániť, aby cez otvor mohlo delo strieľať. Keď sa do toho pustili, Puccini zobral nepotebných mužov (nebolo tam veľa miesta, štvorcové otvory mali stranu približne 1 meter) a išiel s nimi do skladu, kde bolo drevo. Tam im ukázal, akú maju zhotoviť konštrukciu, aby na sa na jej vrch dostalo delo a mohlo strieľať. Keď chlapi porozumeli, kováč sa vrátil ku kováčom a opäť sa pustil do svojho remesla. Keď nadišiel večer, otvory už boli spravené, delá pripravené a už sa chladilo aj niekoľko delových gúľ. Kováč robil tri druhy - normálne bežné delové gule, potom gule ktoré sa roztrieštia na desiatky črepov keď dopadnú na zem a gule, ktoré boli plné pušného prachu a mali zápalné šnúry = malé bomby. Pán Puccini bol však v tomto majster a tak išlo všetko podľa plánu. Na guliach potom pracovali už všetci muži (okrem hliadky), ale aj tak keď sa pobrali spať a ráno sa zobudili, po raňajkách ešte mali prácu. Keď bolo už naozaj všetko hotové, kapitán vydal rozkaz, aby dotlačili delá k pripraveným otvorom. Okolo pevnosti stáli drevené atrapy (bolo ich osem). Delostrelci starostlivo zamierili a pripravili bežnú guľu na výstrel. Potom na rozkaz vystrelilo osem diel takmer naraz. Pre kapitána a aj pre viacerých mužov to bol lahodný zvuk. Všetky delá okrem jednej húfnice zasiahli svoj cieľ, ale Blair usúdil, že keby to bola črepová alebo výbušná delová guľa, nepriateľ na tej pozícii by neprežil. Mužstvo zajasalo a potom sa rozišlo v dobrej nálade. Delá nechali na svojich miestach, akurát išli pozbierať delové gule a dokotúľali ich naspäť do pevnosti. John A. Blair išiel do svojej pracovne popiskujúc si, lebo dostal vynikajúci nápad. Sadol si za stôl, zobral do ruky brko a začal na pripravený papier kresliť. Ochvíľu sa pred ním črtali plány podzemných priestorov pevnosti Sunfort. Iba náčrty, ale aj tak plány, ako by mohli priestory vyzerať. Zo spokojných myšlienok ho však vytrhla trúbka a keď vybehol z hlavnej budovy, počul jasný hlas z veže: ,,Na juhu približne dvesto vozov ! Okolo vozov je približne dvestopäťdesiat jazdcov ! Putujú pod zástavou Juhu !" Keď sa otvorila brána, kapitán ich uvidel na vlastné oči a zaradoval sa.
Naposledy upravené moderátorom: