Kapitola 13: Chystanie
,,No.." Povedal Bob a sadol si za stôl. Zamyslel sa a my sme nevedeli ako ho zobudiť a tak som mu jednu strelil. Chvíľku sme sa hádali ale..fakt len chvíľku. Nakoniec sme si sadli k ohňu. Bob zobral kus dreva čo ležal na zemi a tváril sa dôležito. Ako vojenský veliteľ. Dúfali sme že sa pripoja aspoň obyvatelia, ale nik z nich sa nepripojil. Tak sme začali plánovať. Bob začal: ,,Ešte dnes sa vydám na svojom koňovi za pár priateľmi, dúfam že nám pomôžu, lebo na toto nestačíme." Začali sme uvažovať, ako zohnať nejakú posilu. Odkedy vládol ten neschopník, stratili sme všetky spojenectvá. Nemali sme vôbec nikoho..zrazu sme uvideli dav v diaľke. ,,Kto to môže byť?" Opýtala sa Aďuška a bojácne sa schovala za nás všetkých. Videli sme len dav a oheň nad ich hlavami. Boli to obyvatelia mesta. Rozhodli sa nám pomôcť. Niektorí mali celkom slušné pušky, iní ostali len na bumerangoch, páčidlách, trúbkach a bičoch. Aj keď to nebola moc dobrá výzbroj tak to malo len málo ľudí a dalo sa s tým bojovať. ,,Tak aký je plán?" S úsmevom povedal neznámy, práve ten čo povedal že niet záchrany. Bob v rýchlosti povedal všetko. Tak rýchlo že obyvateľom padli sánky. Vydal sa teda na cestu. My sme šli spať. Teda oni. Ja som nemohol zaspať. Dostal som totižto nápad. Kováčová budova ešte držala. Kedže tam mal materiálu na podkovy dosť, začal som vyrábať vo veľkom. Napadla ma taká vec, ktorá sa mi zdala že som ju niekde videl. Bol to zúbkovane ozdobený lovecký nôž. Ale nie obyčajný. Dal sa pripevniť na zbraň. Rozdul som v peci oheň, zobral som kus železa a dal ho do ohňa. ,,Len aby to vyšlo.." Povedal som a vytiahol som železo. Kedže bola už noc tak ľudia tvrdo spali. Ale nie všetci. Keď som tak kul železo, dal som si záležať aby bola kvalitná, prišiel ku mne 5 ročný chlapec. ,,Ujo?" opýtal sa ma a potiahol ma za kabát. Ja som sa otočil, dal železo do vody a naklonil sa k malému. ,,Čo bys rád?" Opýtal som sa..rozprával som sa s ním ako s dospelým. ,,Čo to robíte?" Opýtal sa a začal sa pozerať. ,,Kujem železo. Robím z neho lovecký nôž. ,,A kde si býval?" Opýtal sa, sadol si na stoličku a pozorne počúval všetko, čo som mu vravel. ,,Áá je mi to ľúto, maminka mi o tom dome rozprávala. Tvoj otec bol kováč a mama krajčírka, však?" ,,To ti kto povedal?" Pre zmenu sme si vymenili miesta. ,,Moja maminka, čo ma nepočúvaš?..Ona pozná všetkých ľudí." ,,Tak to šitie a kováčstvo mám po rodičoch.." Zamrmlal som. Chlapec ma očividne počul. ,,Áno máš, boli dobrí a ty si bol ich jediný syn a preto ťa všetko naučili, čo sa ti do života hodí." Postavil som sa, postrapatil chlapca, ten sa iba smial. Kul som ďalej a on sa na mňa pozeral. Bol veľmi zaujatý. Na všetko sa pýtal, ja som mu iba odpovedal prácou. Nič, okrem toho, som si nepamätal. Keď už bol nôž hotový, poprosil ma aby som mu niečo ukul. Rozhodol som sa mu ukuť malú podkovu. Pre šťastie. On si ju z polovice vyrobil sám, druhá polovica bola moja pomoc. Keby bol väčší a kladivo menšie, bol by si to schopný urobiť aj sám. Nakoniec sme vybili veľkú dierku. ,,Ďakujem!" od radosti vykríkol a oči mu žiarili. Rozviazal si malú tenkú šatku čo mal na krku a vynovil si ju s jeho podkovou. Šťastný šiel domov. A ja som šiel s veľa myšlienkami a loveckým nožom spať. Keď som sa ráno zobudil, tak stál pri mne Bob. ,,Je mi to ľúto..skoro nikoho som nezohnal.." ,,Čo?" ,,Poď sa pozrieť." Celá posila obyvateľstva, kamaráti moji aj Boba tam stáli. Bolo to neopísateľné. Asi 1000 ľudí, čo obetuje svoj život. Ani nevedia, či a aká ich čaká smrť. Stál tam aj ten malý chlapec. Pribehol ku mne a povedal. ,,Ešte raz ti ďakujem. Dúfam že tu ostávaš, keď budem vyšší, chcem, aby si ma naučil kuť." Pousmial sa a odbehol späť k matke a otcovi. Aj tí sa na mňa pousmiali. Jeho matka tiež ku mne prišla. ,,Ďakujeme ti všetci že si sa opäť vrátil. Ospravedlňujem sa za môjho syna, nikdy skoro vôbec nespí." ,,To nevadí..povedal mi niektoré veci, ktoré som nevedel. Bolo to o mojich rodičoch. Vraj ste mu o nich vyprávala. ,,Áno, vieš, totižto.....ja som .... tvoja...sestra." Nechápavo som sa pozrel. ,,Ale veď sestru čo som mal zhorela...a...on mi rozprával..že som už iných súrodencov nemal.." Nič do seba nezapadlo. ,,Vieš, oni ma podarovali ešte len keď si sa narodil. Boli to ťažké časy. Susedia chceli dieťa, tak im darovali mňa. Aby ťa mohli uživiť." Vyhŕkla jej slza, začala plakať. Objala ma. Ja ju tiež. Prosil som ju aby do boja nešla. Ak sa náhodou vrátim, nechcem stratiť posledné čo mám. Nakoniec to prijala a ostala s deťmi doma. Ale začalo to pomaly zapadať. To, prečo ten malý poznal moje meno, prečo mi tykal a prečo vedel toho viac než ja. Pozrel som sa na našu veľkú armádu. Bob povedal celý plán a dali sme sa do práce. Chcete vedieť plán? Napíšem vám ho.
1. Zátarasy
Načo? Blížil sa totižto nájazd. Jimova armáda silnie. Našli sme pár drevorubačských sekier a píl. Poďte za mnou. Drevorubači so svojimi tupými sekerami a pílami šli. U kováča som našiel brúsne kamene. Ten sa objaví málokedy. ,,Ak niečo takéto máte, doneste to sem." Polovica, tá so sekerami, mali brúsne kamene. Aj niektorí s pílou ale ostatní nie, tak som im podaroval moje. Tak sme sa pustili do brúsenia. Ja som hľadal a..kto hľadá, ten nájde. Našiel som tajnú priehradku. A čo tam bolo? Otvorím. Videl som veľkú ostrú sekeru. Chytil som ju do rúk. Na drevenej rukoväti bolo vyryté moje meno. Bola tam iba ona, počas niekoľkých rokov stále zachovalá. Keď sme boli všetci hotoví, vydali sme sa do lesa. Porúbali sme pár stromov. Na koňoch, osloch a mustangoch sme ich dovliekli do mesta. Mesto malo malú ochranu, ale tá by moc nevydržala. Videl som tam aj pár strážnych veží. Dali sme sa do rekonštrukcie. Šli dni a noci, armáda sa blížila. Pilne sme pracovali. Ako prvé sme zrekonštruovali strážne veže. Nik sa nad ničím nezamýšľal. Došiel ale niekto, koho poznal len určitý okruh ľudí. ,,Constantine, poď rýchlo so mnou." Neváhal som a naskočil na koňa. Mali sme málo času tak sme museli rýchlo ísť. Docválali sme až ku kolónii kočov. ,,Vidíš čo to je?" ,,Ah..vyriekol som božie meno nadarmo." ,,Musíme s tým niečo robiť. Vybrali sme sa smerom ku kolonii. Potom sme sa chvíľu po ceste rozprávali. ,,Niektorí sú už vyliečení." ,,Poďte." Cválali sme s koňmi až do mesta. ,,Je tu nejaký lekár?" Aj keď som očakával že žiadny alebo 1,2 tak vyšlo asi 10 ľudí. Zaviedli nás do veľkej budovy. ,,Tomuto hovoríme záchranné stredisko. My sme shamanove deti." ,,Predsa sa na nás usmialo šťastie. Prečo ste to nepovedali skôr?" ,,Báli sme sa, že Jim zabije aj nás." Záchranné stredisko bolo tesne pri shamanovom dome. ,,Dobre, postarajte sa o nich, my sa posnažíme dorobiť tie zátarasy." O 10minút k nám prišli doktori aj s davom. Všetci stáli na nohách. Čierny Vlk ku mne prišiel a vrazil mi. Nebránil som sa. Nech si buchne. ,,Prečo ste sa na nás vykašľali?!" Zakričal na mňa, až prskal. Utrel som sa a odpovedal: ,,Keďže staré mesto bolo zničené, chceli sme vás previesť sem. Len musíme postaviť zátarasy. Máme problém." ,,Oh, mám pre teba darček." Odišiel a z koča niečo vyťahoval. Bola to ceduľka: Bar u opitých kovbojov . ,,Ty jeden.." Gabino ani nedopovedal a objímal ceduľu. Zatĺkli sme ju teda pred bar. Pekne sa tam hodila. Ale šli sme pracovať, nebolo čas obdivovať cedule. Dokončili sme zátarasy práve v deň, keď mali prísť Jim a jeho banda. Vtedy dobehol aj špeh a povedal že Jim sa vôbec nepohol. Plánujú niečo veľké. Tak dobre. Čas na ďalší bod.
2. Tréning ľudí so strelnými zbraňami
Kedže ľudí so zbraňami bolo málo (lovci), chceli sme a aby bolo viac zbraní v rukách obyvateľov. Bob nám ukázal tajnú skládku úplne namakaných zbraní. Boli tam pušky a colty od výmyslu sveta. Čierny Vlk tiež ukázal zbrane, aby sme neostali v tom, že sme slabí. ,,Pozrite chlapci čo sme dostali od armády." Úplne nové Winchester pušky. ,,Odkiaľ si to zhabal?" Opýtal sa Bob. ,,Mám kamaráta, generála. Ten nám zbrane daroval, ako výmena na upevnenie priateľstva. My sme mu darovali našu whiskey." ,,Paráda!" Naraz sme ja, Gabino, Hawkeye a Bob vykríkli a zobrali si pušky. Môj nôž sa tam parádne hodil. ,,Čo to je?" opýtali sa Bob a Vlk jednohlasne. ,,Malá ozdoba pre moju zbraň." ,,HAHA že malá! Však to je lovecký nôž od pravých kováčov! Taký vedel vyrobiť len...tvoj otec!" ,,Nuž, asi to mám v génoch." Pousmial som sa a začali sme trénovať ľudí. Ľudia boli schopní, za pár hodín sa naučili všetko. Dokonca viac než sme plánovali. Vedeli si dávať aj signály, ktoré sme naplánovali. Čas na ďalší bod. Už posledný. Dúfam že to stihneme. Špeh nám povedal že Jim sa už pohol.
3. Taktika - Obrana a Protiútok
,,Túto časť sme plánovali najdlhšie". Povedal Bob so svojím provizorným ukazovátkom, uvedeným vyššie ako kus dreva. Teraz sme mu ho opracovali, aby vyzeral, ako tak ľudsky. ,,Takže!..ehm nezabávajte sa!" Moc to prežíval. Nesmeli sme pomaly ani dýchať. ,,Prvý bod bude obrana. TU na tomto nákrese môžete vidieť rozmiestnenie. Keď ste pracovali tuto s mojím novým kamarátom, Vlkom, sme nachystali pár pascí. Tu, tu a tu. Nepýtajte sa nás ako sme to urobili, je to tajné. Sú to kotly s roztaveným kovom. Sú udržiavané tak, aby kov neschladol. Keď pechota prejde, totižto už nemajú kone, postarali sme sa o to, tak je tam aktivačná šnúra. Cesta vedie len popod skaly. Vojíni budú pekne zapečatení. A tí čo prežijú, zastrelíme. My pôjdeme cez jaskyňu.." ,,A čo ak o tej jaskyni vedia?" ,,Ticho, aj tam máme pascu! Mal si sa dívať!" Takto ma zjazdil a pokračoval. ,,Tak. My pôjdeme tadeto. Pasce sme robili tak, aby sme ich vedeli zneškodnit. Je tam pasca s ostňami. NIK okrem nás neprejde. Tak a vieme, že Jim sem nepôjde. Ostane s pár vojínama v tábore. Tak sa ich vydáme navštíviť." Usmial sa a vtedy pribehol špeh, nevieme kade kedže boli všade pasce. Povedal, že ich na koni preskákal. ,,Už sú blízko.." Povedal. Zobral som trúbku a silno zatrúbil. Vedeli sme čo máme robiť.
Je to úžasné .. po dlhom čase zase na The West