The-West: Život na západe

[DeletedUser4451]

Zdravím Sk T-W,
Rozhodol som sa, že sa s Vami taktiež podelím o svoju predstavivosť a zložím príbeh ktorý sa bude týkať práve hry The-West. Inšpirovať sa budem priamo z hry, budete čítať o známych postavách z tejto hry, akurát im možno pozmením identitu (mená im zostanú, ale povaha, správanie a minulosť sa im zmení). Tento príbeh by som chcel písať vo svojom voľnom čase, tak dúfam, že ho budem mať dostatok aby som stihol vymýšľať stále nové a nové kapitoly. Osobne dúfam, že ich nebude menej ako 50. Predom sa ospravedlňujem za pravopisné chyby, ale snažím sa to písať poriadne. Dúfam, že sa Vám bude môj príbeh páčiť a prijmem každú Vašu kritiku či pochvalu. Dúfam ešte, že ma nebudete odsudzovať kôli tomu, že som použil postavy z The-Westu, ale spravil som to zámerne, pretože chcem k tej hre vytvoriť nejaký príbeh, podľa mojej fantázie. Môžme začať.

--------------------------------------------------------------------------
Obsah:

1.Kapitola - Nočná mora
2.Kapitola - Mesto
3.Kapitola - Zlatý bizón
4.Kapitola - Veľmi stará váza
5.Kapitola - Rybolov
6.Kapitola - Orlie oko
7.Kapitola - Nevyspytateľná cesta dostavníku
8.Kapitola - Veľký boj a truhlica
9.Kapitola - Vražda
10.Kapitola - Prvý duel
11.Kapitola - Nevyrovnané účty
12.Kapitola - Stará búda
13.Kapitola - V lese
14.Kapitola - Ten druhý lovec
15.Kapitola - Tak kto má pravdu

--------------------------------------------------------------------------

Pozri aj nový príbeh!​

 

[DeletedUser4451]

The-West: Život na západe​

1.Kapitola - Nočná mora​

Bol pokojný letný deň. V mestečku Sun City bolo ticho, ktoré rušili iba výkriky z domu na okraji mesta. Pán Smith kričal na svoju ženu a tá ho zase prekrikovala. Ich malý 7-ročný syn sa schovával na záhrade a len tak si kopal rýľom do zeme. Nenávidel, keď sa jeho rodičia hádali. V poslednom čase to bolo tak však až príliš často. Snažil sa sústrediť na rýľ, ale rodičov sa nedalo nepočuť. Chcel, aby to už prestalo, no v tom niečo začul. Bol to dupot kopýt. Pozrel sa von z mesta smerom na západ (vedel kde to je, lebo otec mu hovoril, že keď sa bude pozerať od záhrady na cintorín, tak západ sa nachádza priamo za ním). Stále k nemu doliehal ten zvuk a keď bol hlučnejší, chlapec vedel rozoznať, koľko mužov na koňoch sa k nemu blíži. Bolo ich šesť. Ten v prostriedku medzi nimi vyzeral ako vodca, jediný mal čierneho koňa, čierny kožený klobúk a vyzeralo to tak, že je ozbrojený ! Chlapec sa okamžite išiel schovať za mohutný strom, ktorý im rástol neďaleko záhrady a sledoval šiestich mužov. Jazdci na chvíľu zastavili, no potom sa obrátili a cválali k ich domu. Zmocnila sa ho panika. Zrejme sú všetci ozbrojení, no nikto z nich nevyzeral priateľsky či dobrácky. Stihne varovať včas rodičov, ktorý sa už dávno prestali hádať ? Nemá na to veľa času... Teraz ! Nie... strach mu to nedovolil a tak len načúval. Jazdci boli už blízko domu a ten čo vyzeral ako vodca zoskočil z koňa. Vybral sa k dverám domu. V jednej ruke držal akoby nejaký list a v druhej držal dlhú loveckú pušku. Dvere domu sa otvorili a stál v nich pán Smith. Chvíľu chlapec nepočul nič no potom počul to, čo ho bude celý život prenasledovať, vedel to. Počul výstrel ! Odvážil sa vykuknúť spoza stromu a takmer vykríkol. Jeho otec ležal na prahu dverí mŕtvy. Potom videl ako záhadný bandita vošiel do domu. O chvíľu bolo počul ženský výkrik a na to ďalší výstrel.

Zobudil sa. Táto nočná mora ho prenasleduje už dvadsať rokov. Dvadsať dlhých rokov odkedy mu takto zavraždili rodičov. Už to nebol ten bojazlivý 7-ročný chlapec, ktorý sa schovával za stromom. Nie... už dávno je z neho muž a práve spal na kope sena pred jedným malým hotelom, keď ho zobudil tento zlý, ale skutočný sen. Má hnedé krátke vlasy, menšiu ale neoholenú bradu rovnakej farby a prenikavé modré oči. Volá sa Jack Smith. Jack Smith sa pred pár týždňami rozhodol, že zastaví tieto nočné mory, ktoré ho prenasledujú toľko rokov a opustí svoj domov, ktorý za nachádzal na východe. Rozhodol sa, že skúsi hľadať lepší život na mieste, ktoré nazývajú ´Divoký západ´. Jack otvoril oči a hľadel na atramentovo-čiernu oblohu posiatu hviezdami. Podľa toho spoznal, že je ešte stále noc. Jack vstal a pozrel sa smerom k veľkým horám za sebou. Za nimi sa nachádza hranica, ktorá delí východ od západu. Túto hranicu ešte len včera prekročil a celkom na to zabudol. Táto pôda, na ktorej stojí patrí západu. Budovy, ktoré vidí patria západu a aj tá prekrásna tmavá obloha. Nevedel v ako meste sa nachádza, pretože prišiel večer a unavený padol do kôpky sena na ktorej zrejme len pár hodín spal. Rozhodol sa, že bude pokračovať v ceste. Pôjde ešte viac na západ kde sa usídli v nejakom prítulnom mestečku a nájde si nejakú prácu. Väčšinu peňazí, ktoré si zobral na cestu minul na jedlo a na cestu dostavníkmi. Teraz je však hlboká noc a bude musieť ísť peši. Nevadí mu to. Pôjde. A hneď teraz !

Prešiel týždeň, možno dva, Jack to nerátal. Minul už všetky svoje úspory a bol hladný a smädný. Bolo jedno z tých nepríjemne horúcich rán. Jack celú noc cestoval, ani raz sa nezastavil, že by sa napil. Na obzore asi kilometer od neho sa rozliehalo nejaké mestečko. Musí pozbierať posledné sily a vstúpiť doň, to je jeho cieľ, inak tu umrie od hladu. Po tejto preňho dlhej ceste sa konečne dostal do mesta, pričom mu slnko nepríjemne pálilo na krk. Nápis na drevenej tabuli, ktorá trčala zo zeme mu oznamovala, že prišiel do mestečka ´Golden Town´. Hľadal budovu, ktorú potrebuje a už ju aj našiel. Nachádzala sa blízko vchodu z mesta, ktorým on prišiel. Budova na svojom čele niesla nápis ´Saloon´. Jack neváhal a vstúpil dnu. Vnútri sa nachádzali len štyri osoby. Za pultom stál zrejme barman, na pohľad starší muž s hnedými mrožími fúzmi. Z druhej strany pultu sedela na stoličke o pult sa opierajúc šarmantná žena - na pohľad tanečnica. V salóne sa nachádzali ešte dvaja muži, každý sedel sám pri jednom stole. Jeden z nich bol bezpochyby šerif, zrejme tohoto mestečka (Jack tak usúdil podľa zlatej hviezdy, ktorú mal muž pripnutú na hrudi) a druhý bol akýsi indián (indiánske oblečenie a čelenka s perom či pomaľovaná tvár ho prezradili). Keď Jack vstúpil, všetkých osem očí zrazu hľadelo naňho.
„Cudzinec?" spýtal sa ho barman.
„Áno," pousmial sa Jack. „Pochádzam zo Sun City, to je na východe. Rozhodol som sa usídliť v nejakom mestečku tu u vás na západe. Toto mesto sa mi veľmi pozdáva."
„Ó, áno, náš Golden Town priťahuje viacerých návštevníkov. Ak sa ti u nás páči tak tu zostaň. Zíde sa nám tu každá pomocná ruka. Teda dúfam, že si pracovitý a nie žiadny lajdák ! Práce je tu vždy dosť," oznámil mu barman.
„Hm... práce sa nebojím. Potrebujem totiž peniaze a nejaké skúsenosti o tom, ako to tu u vás na západe chodí. Mimochodom, mohol by som dostať nejaké jedlo a pitie ? Už dva dni som nejedol a pil som len vodu z rieky. No nemám nijaké peniaze, mohol by som si to len odpracovať."
„V poriadku, s tým sa teraz netráp," upokojil ho barman a niesol mu na stôl porciu fazuľovej omáčky s chlebom a pohár s pivom. „Môžeš zatiaľ pracovať tu u mňa v bare, každá pomocná ruka sa zíde, je tu totižto dosť roboty. Okrem toho môžeš pracovať u kohokoľvek o koho požiadaš. Myslím, že aj moji hostia by ti vedeli zaobstarať prácu," spýtavo pozrel na šerifa a indiána.
„Veľmi pekne ďakujem, rád vám pomôžem s prácou v bare. Moje meno je Jack, Jack Smith," predstavil sa Jack.
„Ja som Henry Walker, barman a majiteľ tohoto baru. Toto je Mária Roalstad," ukázal na šarmantnú ženu, ktorá sa usmiala. „Pracuje tu ako tanečnica. Tamto," ukázal na stoly pred sebou, „sú moji drahí priatelia, šerif John Fitzburn a môj najväčší spoločník Waupee." Henry dohovoril a usmial sa na šerifa Johna a Waupeeho, ktorý kývli hlavami Jackovi na pozdrav.
„Rád vás spoznávam páni... a samozrejme dáma," dodal Jack a usmial sa na tanečnicu Máriu.
„Tak to by bolo. Určite nemáš kde spať a tak ti ponúkam miesto u mňa hore nad barom. Mám jednu voľnú izbu, nie je to nič moc, ale myslím, že by sa ti tam mohlo páčiť. Určite máš za sebou dlhú cestu, dnes môžeš kludne celý deň spať a zajtra ak chceš nastúpiš na prácu v bare ako môj pomocník. Myslím, že sa ti tu bude páčiť, spoznáš tu veľa zaujímavých ľudí," spokojne mu oznámil Henry a ukázal mu miesto kde bude spať.
„Ďakujem za všetko Henry, uvidíme sa zajtra," odvetil spokojný a hlavne najedený Jack, ľahol si na posteľ a okamžite zaspal.
Myslíte, že sa mu opäť snívala tá nočná mora o smrti jeho drahých rodičoch ? Nie... snívalo sa mu o tom, ako bude zajtra spokojne pracovať a užívať si život na západe !

 

[DeletedUser4451]

2.Kapitola - Mesto​

Jack vstal až na druhý deň ráno. Bolo rovnako horúci ako to predošlé. Obliekol si staré dotrhané šaty a zišiel dole do baru, aby sa s ním ´zoznámil´. Ako tak sa tam obzeral všimol si lístok a obálku, ktorý mu tam zanechal Henry, zrejme dnes skoro ráno. Jack si list dvakrát prečítal a dozvedel sa, že Henry zrejme vo veľmi skorých ranných hodinách išiel na zber bobúľ a iných surovín do lesa, pretože sa mu minuli zásoby. Ďalej tam bolo celkom na spodku písané, že Jack sa zatiaľ môže poobzerať po bare a v obálke má nejaké peniaze, za ktoré si má kúpiť slušné oblečenie, ktoré dostane v meste. Jack zobral peniaze z obálky a vyšiel z baru do mesta. Až teraz si všimol, aké zaujímavé je Golden City. Na také malé mestečko tu mali asi všetko. Jack si poobzeral šerifovu budovu (z druhej strany videl malé zamrežované okno prázdnej cely), videl radnicu, ktorá bola ešte zatvorená a mnoho ďalších budov, ako napríklad malý hotel, kostolík, banku a hlavne obchody, kde si mal nakúpiť niečo na seba. Ihneď sa k nim vidal. Nákupy mu zabrali len pätnásť minút. U krajčíra s úsmevom na tvári vymenil svoje špinavé šedé tričko za výrazné červené pončo (tak tomu hovoril predavač), kúpil si aj čierne plátené topánky namiesto svojich starých šedých dotrhaných a na hlavu mu sadla pekná čierna čapica. Zaplatil predavačovi, poďakoval sa a zamieril do obchodu s názvom ´Zmiešaný tovar´, kde sa mu páčili kone, ale keďže boli drahé, kúpil si len červenú šatku na krk a ponáhľal sa k zbrojárovi. Tento obchod obsahoval asi najdrahšie veci. Zbrojár tu mal všetko od malých pištoliek až po veľké vojenské či lovecké pušky, no Jack si kúpil na zbrojárovu radu len ostrú britvu, ktorá mu bude pomáhať pri prácach, ktoré bude vykonávať mimo baru (zbrojár sa zasmial a povedal, že mu pri niektorých darebákoch pomôže aj v bare). Keď vyšiel od zbrojára von, ešte chvíľu sa prechádzal po meste a potom zamieril do baru, kde ho už čakal Henry a Mária.
„Dobré ráno vospolok," pozdravil ich Jack.
„Ránko Jack, vyspal si sa dobre? Dobre si si poobzeral bar a mesto? Vidím, že na nákupoch si bol," s úsmevom poznamenal Henry.
„Vyspal som sa dobre, ďakujem. Mesto aj bar už poznám naspamäť a zostali mi z nákupov ešte nejaké peniaze. Tu sú..."
„Och, nie, nie, nie... Tie peniaze si nechaj zídu sa ti," skočil mu do reči Henry.
Jack sa vďačne pousmial a Henry hneď na to otvoril bar. Do piatich minút sa tu zhrnuli zrejme zvyčajný ranný hostia, pretože sa veľkolepo s Henrym zdravili. Herny im predstavil Jacka, ako svojho nového pomocníka a Jackovi zase predstavil týchto známych a priateľov. Jack rýchlo zistil, že je to kopa zábavných ľudí, bol medzi nimi statkár Bob, nejaký muž, ktorý bol zrejme mäsiar, pretože sa rozprával so zbrojárom o zabíjaní prasiat, prišli aj nejaký dvaja starší páni a dáma vo veľmi slušne vyzerajúcich žaketoch (Henry potichu povedal Jackovi, že sú to tunajší mestský radcovia a mestská radkyňa) a onedlho sa ukázal aj šerif John.
„Vitaj John! Whiskey ako zvyčajne?" spýtal sa ho Henry a už mu niesol podnos s Whiskey a tri malé poháriky. „Jack prisadni si k nám."
Jack súhlasil a hneď sa začal rozprávať s Henrym a Johnom.
„Bola to kludná noc, akurát asi o polnoci ma zobudil šerif z vedľajšieho mesta a oznámil mi, že banda Daltonovcov ukradla ďalších 10 koní," oznámil im John.
„Ako viete, že v tom majú prsty Daltonovci?" spýtal sa Henry.
„Na ohrade, kde mali kone výbežok bolo vyrezané písmeno ´D´, to je ich symbol," odpovedal John. „Počuj Jack, čo máš dnes na práci? Máte veľa hostí? Potreboval by som tento list doručiť Waupeemu, ktorý by mal byť vo svojom tábore za lesom. Ukážem ti kde to je, za odmenu si zober tieto peniaze."
„V poriadku, pôjdem. Aj tak by som chcel vidieť tunajšie okolie a indiánsky tábor," súhlasil Jack.
Ešte chvíľu sedeli, no potom Jack sprevádzaný Johnom vyšiel von a šerif mu ukázal kde je tábor indiánov a hneď sa ponáhľal do svojej budovy. Jack kráčal asi dvadsať minút a dorazil k lesu. Išiel popri jeho okraji a zrazu v diaľke počul nejaké hlasy, ktoré sa zrejme niesli z tábora. Jack už bol ani nie dvadsať metrov odtiaľ, keď ho niekto chytil zozadu za hlavu.
„Čo tu hľadáš?" spýtal sa ho ten, ktorý ho držal.
„Pustite ma. Hľadám Waupeeho, poslal ma šerif John Fitzburn. Mám pre Waupeeho list," obhajoval sa Jack a podal mu list na ktorom bol šerifov podpis.
„V poriadku. Ospravedlňujem ale teba som tu ešte nevidel, biela tvár. Myslel som, že si nejaký špeh," oznámil mu indián.
Prišli do stredu tábora, kde Jack spoznal Waupeeho rozprávať sa zrejme s náčelníkom tábora.
„Vitaj Jack!" privítal ho Waupee. „Vraj máš pre mňa správu od šerifa, pozriem sa na to."
„Ako vieš, že mám pre teba správu od šerifa?" nechápal Jack.
„To nie ja, to tuto náčelník ´Orlie oko´. Vedel že prídeš dnes okolo obeda. On je výnimočný, najmúdrejší zo všetkých indiánov," oznámil mu Waupee, vstal a poklonil sa náčelníkovi.
Jack mu odovzdal list a potom mu Waupee poukazoval tábor. Jack s ohromením zistil, že je skoro rovnako veľký, ako celé Golden Town. Neskôr mu Waupee ponúkol, že môže zostať na obed a tak to Jack prijal a ochutnal indiánske pokrmy. Veľmi sa mu pozdávali. Asi za hodinu sa zdvihol, ešte raz poďakoval Waupeemu a náčelníkovi za pohostinnosť a potom sa videl späť do mesta. Nechcelo sa mu obchádzať les a tak išiel priamo cez neho. Kráčal, kráčal, keď zrazu pred neho vybehol moriak. Jack sa zľakol a pošmykol sa. Odrazu sa začal kotúľať dole kopcom, ktorý sa nachádzal v lese a pristál až dole v potôčiku. Celý mokrý z neho vyliezol a vtedy si to všimol. To na čo sa postavil nebol zvláštne vyzerajúci kameň, bola to fajka. Stára dymová fajka a bolo v nej niečo. Jack sa na to pozrel a zistil, že je to akýsi lístok. Pomocou britvy a svojej zručnosti ho vybral, rozprestrel ho a začal čítať:

Viem, že keď bude tento list niekto čítať, už budem dávno mŕtvy, no musím sa s niekým podeliť o tajomstvo, ktoré som zistil. Našiel som slávne rozpadajúce sa mesto, ktoré nesie názov ´Mesto duchov´. Len ja viem, ako som to urobil a tak ten spôsob neprezradím, ale rozprával som sa s duchmi ! Jeden z nich mi prezradil tajomstvo. Na západe existuje 20 legendárnych zbraní, ktoré nesú názvy po slávnych bojovníkoch ktorý ich vlastnili. Po ich smrti tieto zbrane začali svietiť a tak ich poznáme ako svietiace zbrane. Nájsť ich je však veľmi ťažké, pretože podľa starej historky toho ducha ich môže nájsť iba ´vyvolený´. Tým vyvoleným by mal byť niekto, kto sa o tých zbraniach dozvie ako prvý a po jeho smrti sa vyvolením stáva ten, ktorému bude tento príbeh vyrozprávaný. Vyvoleným si v tejto chvíli ty ! Dám ti nápovedu, ktorá ťa zavedie k prvej legendárnej svietiacej zbrani a keď ju nájdeš, tak s ňou nájdeš zároveň aj kľúč k ďalšej zbrani. Tým kľúčom bude ďalšia nápoveda. Ten, kto sa zmocní všetkých 20 legendárnych zbraní sa stane nesmrteľným ! Veľa šťastia, mne sa podarilo nájsť len prvých 10 takýchto zbraní. Tu je nápoveda k prvej z nich: Ten kto nájde slávnu fajku mieru a odnesie ju jej majiteľovi, získa ľahkú zbraň, ktorou sa však dá aj rýchly orol zostreliť.

Jack si to prečítal asi desaťkrát a hneď potom sa ponáhľal späť do mesta, aby list ukázal Henrymu. Kto by to bol povedal... Jack a vyvolený a môže sa dokonca stať nesmrteľným. Rozhodol sa tomu veriť. Zatiaľ čo bežal do mesta rozmýšľal. Fajka mieru, čo by to mohlo byť ? Možno by vedel o tom niečo Waupee, raz sa ho na to spýta keď príde do mesta. Ľahká zbraň ktorou sa dá niečo zostreliť ? To znamená, že pištoľ ani puška to nebudú, tie sú ťažké. Už bol len pár minút od mesta... pár sekúnd od baru... ihneď pôjde dnu, vyhľadá Henryho a ukáže mu list. Bude tomu veriť aj Henry ? Pomôže mu v hľadaní ? Jack bol na to hrozne zvedavý...

 

[DeletedUser4451]

3.Kapitola - Zlatý bizón​

Šerif John Fitzburn ako obvykle sedel večer v budove vo svojom kresle. Spal. Večer sa pomali ale isto prekrútil do noci a šerifovi len ovisla hlava nad stolom a fľaša prázdnej Whiskey, ktorú mal predtým šerif na stole spadla na zem a rozbila sa. Šerif mal za sebou ťažký deň. Mestský radca Golden Townu, Andrew Bool, mu dával dosť kruté otázky ohľadne toho, prečo sa im ešte nepodarilo chytiť bandu, ktorá si hovorí Daltonovci. Kradli vo všetkých okolitých mestách a bolo jasné, že čoskoro prídu aj sem, takže sa radcova nervozita dala vysvetliť. Šerif okamžite bežal za Henrym, vypýtal si fľašu Whiskey, spýtal sa ho, či Jack ešte nedorazil z indiánskeho tábora a keď si vypočul zápornú odpoveď, bežal späť k sebe a popíjal z fľaše, pričom stále pozeral na smutne prázdnu celu (akoby si prial, aby sa tam z ničoho nič zjavila celá banda Daltonovcov). Zrazu sa vonku niečo ozvalo. Boli tam zrejme nejaký ľudia, ktorí len prechádzajú popri šerifovej budove. Šuchot neutíchal a dvere, oproti ktorým sedel šerif, sa otvorili. Šerif sa náhle zobudil na zavŕzganie podlahy asi meter od neho.
„Kto je tam?"

Jack sa náhle zobudil. Ležal vo svojej posteli hore nad Henryho barom - vo svojej izbe. Zišiel z postele, obul si nové boty a vyšiel z izby, pričom po zabuchnutí dverí mu zo stolíka pri posteli spadol akýsi lístok. Bol to ten lístok, ktorý našiel v lese a hovoril o akýchsi legendárnych zbraniach. Včera (pretože bolo zrejme po polnoci, takže sa začal nový deň) bol navštíviť indiánsku dedinku za lesom, kde mal odovzdať správu pre Waupeeho od šerifa Johna a keď sa vracal do mesta, zobral si to skratkou cez les kde sa pošmykol kvôli moriakovi ktorý ho vystrašil a pristál dole v lesnej riečke, kde našiel ten lístok. Po tom čo prišiel do mesta hneď bežal do baru za Henrym a ukázal mu správu. Na jeho prekvapenie tomu Henry taktiež ako aj Jack uveril a povedal mu, že niečo podobné o legendárnych zbraniach už počul od akéhosi cudzinca, keď bol ešte malý chlapec. Spoločne rozmýšľali o čom hovorila nápoveda ´Ten kto nájde slávnu fajku mieru a odnesie ju jej majiteľovi, získa ľahkú zbraň, ktorou sa však dá aj rýchly orol zostreliť´, keď to Jackovi svitlo. Tá nápoveda musela hovoriť o fajke, v ktorej našiel ten lístok a on hlupák ju nechal v lese ! Ešte v ten deň sa po ňu vrátil, no fajka zmizla ! Smutný prišiel späť do mesta a oznámil to Henrymu. Do večera pracovali v bare a po zavretí baru si hneď šiel ľahnúť. Prečo sa však teraz zobudil, lepšie povedané - ´čo´ - ho zobudilo ? Mal tušenie, ale bolo také kruté, že na to ani nechcel myslieť a tak teraz rýchlo išiel po chodbe nad barom do Henryho spálne. Henry tvrdo spal a tak bolo trochu kruté zobudiť ho, no musí to urobiť.
„Henry vstávaj!" pomykal s ním Jack.
„Čo sa deje?" ospanlivo sa spýtal barman.
„Neviem... z ničoho nič som sa zobudil uprostred noci, ešte sa mi to nestalo... no moňo keď som mával nočné mory, ale to teraz určite také nebolo, vedel by som o tom, pamätal by som si to!" rýchlo hovoril Jack.
„No a čo ťa potom zobudilo?" spýtal sa Henry.
„Myslím...že... Henry... myslím, že to bol výstrel!" vyľakane povedal Jack.
„Výstrel?Tu?" Henry sa išiel pozrieť von oknom no všade bolo zhasnuté a na ulici neboli žiadny ľudia. „Si si istý? Nevidím nikoho Jack."
„Nie som si úplne istý, ale mám taký čudný pocit, že mám pravdu," obhajoval sa Jack.
Zišli dolu do baru, Henry zobral pušku a otvoril dvere, no nik tam nebol a okrem nejakej sovy nebolo počuť vôbec nič.
„Nikto tu nie je Jack, muselo sa ti to snívať, ja..." Henry vetu nedokončil, pretože z budovy oproti sa ozval akýsi hlas, ktorý kričal.
„Je tu niekto?! Prosím, hocikto!"
„To je John!" vykríkol Henry a ponáhľal sa oproti do šerifovej budovy s Jackom za pätami.
John bol postrelený do nohy, ktorá mu silno krvácala a niekto ho zrejme ovalil ťažkým predmetom, pretože mal na hlave veľkú opuchlinu. Spolu s Henrym ho zobrali k lekárovi, ktorý býval na kraji mesta a po tom, čo ho zobudili, vyrozprávali mu, že Jack sa zobudil na výstrel a Johna našli postreleného. Lekár Patrick Carsley mu zatiaľ ošetroval ranu a sľúbil im, že ráno pôjde do radnice oznámiť, čo sa v noci prihodilo. Henry a Jack išli teda spať.
Na druhý deň už každý v meste vedel čo sa stalo. Jack to dookola musel rozprávať v bare príslušníkom radnice, ale aj zvedavým hosťom, ktorým bol napríklad zbrojár, ten si ho vypočul až sedemkrát a potom to veselo oznamoval ďalším. Okolo obeda sa v bare o barlách ukázal sám John Fitzburn a tváril sa veľmi skľúčene. Zavolal si Henryho a Jacka k stolu (Jack automaticky niesol podnos s Whiskey a tri poháriky) a vyrozprával im, ako ho napadli.
„Boli to Daltonovci. Prišli po polnoci, boli zrejme len dvaja alebo traja. Videl som ako dvaja vstúpili dnu, jeden ma postrelil, druhý ma udrel po hlave niečím ťažkým, ale niekto mohol aj strážiť vonku. Nechali mi aj ich tradičné hrubé ´D´ vyrezané do stola, aby som vedel s kým mám dočinenia. Čo je najhoršie, zmizla mi moja najcennejšia vec, moja jediná pamiatka po dedkovi - starom Frankovi Fitzburnovi - Zlatý bizón.
„Ukradli ti zlatého bizóna? To je neskutočné!" hneval sa Henry a udrel päsťou do stola. „Viem, že mal pre teba veľkú hodnotu a bol aj nesmierne cenný."
„Jack ja som sa ti vlastne ani nepoďakoval, zachránil si mi zrejme život! Mohol som tam aj vykrvácať," usmial sa na Jacka šerif John a vďačne ho pobúchal po ramene. „Ešte dnes dám v radnici vypísať odmenu... päťtisíc dolárov za nájdenie môjho zlatého bizóna... áno Henry, dobre si počul."
Ako sa tak rozprávali, prišiel večer a Henry zavrel bar. Jack pomohol Johnovi zvládnuť cestu do svojej budovy, uistil sa, že John sa zamkol a poprial mu dobrú noc. Ako sa tak vracal naspäť, počul za šerifovou budovou šuchot. Prikradol sa za ňu druhou stranou a videl nejakého muža ako pozerá šerifovi do okna. Potichu prešiel zaňho a chytil ho okolo hlavu a priložil mu k hrdlu britvu.
„Ak vykríkneš, podrežem ťa," vyhrážal sa Jack keď zistil, že jeho obeť má len niečo cez osemnásť. „Odpovedz mi na otázky a pustím ťa. Pracuješ pre Daltonovcov však?" spýtal sa ho a chlapík mu prikývol. „Povedz mi kde sa ukrývajú a nechám ťa ujsť."
„Ukrývajú sa v lese tamtým smerom," ukázal Jackovi na les, ktorý bol na opačnú stranu ako les, za ktorým sa nachádzal indiánsky tábor. „Je to asi pätnásť minút peši.
„Výborne, koľko ich je tam?" spýtal sa opäť Jack.
„Malo by ich byť šesť... prosím, pustite ma, viac neviem," bojazlivo mu oznámil.
„Bež a nech ťa tu viac nevidím, inak dopadneš zle," povedal mu Jack a sotil ho opačným smerom ako bol les, kde sa údajne ukrývali Daltonovci.
Jack sa okamžite vybral tým smerom. Dorazil tam asi za pätnásť minút, ako mu aj chlapík povedal, a ďalších päť minút mu trvalo, kým našiel miesto, kde presne sa skrývajú. Jack mal taktiku nachystanú. Počká, kým zaspia a potom im skontroluje lup a nájde zlatého bizóna. Daltonovci do hodiny zaspali (pomohli tomu aj zásoby Whiskey) a Jack sa prikradol k vreciam s ich lupom. Ako tam tak hľadal, onedlho narazil na to, čo potreboval... no nebolo to všetko čo tam našiel... práve odtiaľ zobral vec, ktorá mu zdvihla náladu oveľa viac, ako zlatý bizón...

 

[DeletedUser4451]

4.Kapitola - Veľmi stará váza​

„To nie je možné," sám pre seba si šepol Jack. Práve z vreca s lupom, v ktorom sa nachádzali ukradnuté veci, vybral fajku, ktorú nechal v lese pri indiánskom tábore. „Takže oni ju ukradli, divil som sa, že kam sa pode..." vetu nedokončil, pretože sa stala vec, po ktorej mu po chrbte začali behať zimomriavky. Jeden z opitých Daltonovcov sa zobudil a posadil, no Jack si ho všimol až teraz. Na veľké Jackove šťastie bol muž k nemu posadený chrbtom. Jack nerozmýšľal a okamžite si ľahol za vrece s lupom (trčali mu zrejme len vlasy, no ani tie v tej tme nebolo vidieť). Muž vstal a odišiel opačným smerom k stromom, kde zrejme vykonával potrebu. Jack okamžite zobral bizóna aj fajku, no keď sa už chcel otočiť k stromom a bežať cez les preč, kopol do druhého vaku, kde sa muselo nachádzať niečo zo skla, pretože bolo počuť ako sa niečo rozbilo. Jack okamžite hlavou napred skočil za strom a takmer ani nedýchal. Daltonovci sa jeden po druhom pobudili a brali pušky.
„Čo to bolo?" opýtal sa podľa hlasu zrejme najstarší z nich.
„Kde je Ben?" spýtal sa muž s veľmi mladým hlasom.
„Tu som!" odpovedal muž, ktorý sa zobudil ešte pred ostatnými.
„To si bol ty?" spýtal sa opäť muž so starým hlasom.
„Čo som mal byť ja, Matt?" spýtal sa ho Ben.
„Ale nič... radšej si ľahni a prestaň robiť bordel!" odvetil nahnevaný Matt.
„Ja som nič neurobil ty starý..."
„Hej! Opováž sa nadávať Mattovi Daltonovi, ty pehavý bastard," ozval sa teraz úplne nový hlas.
„Čo sa do toho pletieš, Nate? Netýka sa ťa to. Tento starý hlupák ma z niečoho obviňuje..." obhajoval sa naďalej Ben.
Jack už viac nemohol čakať, aby náhodou nezistili, že sa im niekto hrabal v lupe a pomaly sa odplazil z lesa von a nechal mužov naďalej v hádke. Cesta do mesta mu trvala asi len desať minút, pretože bežal, čo mu nohy stačili a pritom sa stále obzeral k čiernym črtám lesa. Ukázalo sa, že Henry ho celý čas čakal v bare a tak sa Jack dostal dnu.
„Kde si bol? Išiel som k Johnovi, najprv mi nechcel otvoriť, ale keď zistil, že som to ja tak ma vpustil dnu. Vravel, že si už pred hodinou odišiel," sipal zo seba Henry.
Jack mu všetko vyrozprával a potom sa pobrali spať. Fajku si uložil vedľa vankúša a takmer okamžite zaspal. Sníval sa mu čudný sen. Utekal z lesa, kde sa skrývali Daltonovci a už bol skoro pri meste, keď sa zrazu s jeho krokmi začalo posúvať aj mesto a nikdy doň nemohol doraziť. Zrazu sa z lesa vynorili Daltonovci a dobiehali ho. Potom najstarší z nich, zrejme sa volal Matt, vytiahol pušku a na výstrel sa Jack zobudil. Bol celý spotený, no keď zistil, že je vo svojej posteli, otočil sa na bok a znovu zaspal.
Keď sa Jack na druhý deň zobudil, bolo vidieť, že nový deň je už v prvom prúde. Zrejme zaspal, lebo Henry mu priniesol raňajky hore do izby. Jack sa najedol, obliekol a o desať minút sa zjavil v bare.
„Ako si spal Jack?" láskavo sa ho spýtala Mária.
„Dobre, ďakujem. Prečo ste ma nikto nezobudili?" spýtavým pohľadom pozrel na Henryho, ktorá práve odnášal podnos s prázdnymi pohármi od piva.
„Nie je tu dnes veľa roboty, tak som ťa nechal spať, mal si za sebou dlhú noc," odpovedal mu Henry.
Za chvíľku sa bar vyprázdnil a prišli Henryho tradičný hostia - šerif John a indián Waupee. Všetci si sadli k jednému stolu a naobedovali sa. Vtedy Jack oznámil Johnovi, že ukradol späť jeho zlatého bizóna. John ho zasypal neskutočnými ďakovaniami, ale nezaplatil Jackovi sľúbenú odmenu. Namiesto toho, mu ponúkol, že si zlatého bizóna môže nechať ak chce.
„To nemôžem, je tvoj John..." začal Jack.
„Bez teba by som ho aj tak už asi nikdy nevidel. Daltonovci predávajú svoj lup ďaleko odtiaľto bohatým kupcom. Nechaj si ho," prehováral ho John.
„No tak teda dobre," usmial sa Jack a Mária mu pomohla zavesiť si ho kolo krku.
„Postav sa nech vidíme, aký si fešák," potmehúcky sa usmial Henry a Jack sa postavil.
V tom mu však vypadla fajka. Jack ju išiel jednoducho zdvihnúť, ale v tom sa všetci zľakli, pretože sa ozval Waupee.
„PREBOHA! Jack, kde si to zobral...ja...veď to musí byť, to musí byť fajka mieru!" vykríkol Waupee a Jack všetkým vyrozprával príbeh o legendárnych zbraniach.
„Jediný problém je," začal Jack „že neviem, kto je majiteľom tej fajky. Bez neho prvú legendárnu zbraň nedostanem."
„To je jednoduché! Táto fajka, teda fajka mieru je majetok nášho náčelníka! Je to poklad, stratený poklad náčelníka Orlie oko! Môžeš ísť so mnou a osobne mu odovzdať tú fajku keď chceš," ponúkol mu Waupee.
„Poďme!" zavelil Jack a už aj sa obaja ponáhľali z baru do indiánskeho tábora.
Keď tam dorazili, pohľadali náčelníka, ktorý ako obvykle sedel pred svojím vigvamom a so srdečnými poďakovaniami si bral od Jacka fajku mieru. Náčelník Orlie oko mu ako odmenu ponúkol niečo, čo vždy chcel dať tomu, kto nájde jeho fajku mieru. Jack netrpezlivo postával vonku a onedlho sa náčelník vrátil a v ruke držal prekrásnu vázu. Bolo na nej niečo napísané, ale písmo, ktoré na nej bolo nevedel prečítať zatiaľ nik, komu ju náčelník ukazoval. Jack sa trochu sklamane poďakoval a šiel spať do mesta, už nesprevádzaný Waupeem, pretože ten musel zostať v tábore.
„Takže to všetko bol iba klam," smutne vec skonštatoval Henrym, keď Jack dorazil do baru.
Jack chcel cestou k mestu pozrieť do vázy, či sa tam niečo nenachádza, nejaký ďalší kľúč, alebo priamo tá zbraň, ale zistil, že váza je zvrchu zacelená a podľa toho aká bola ťažká vedel, že vnútri nemôže byť žiadny priestor.
„Možno nie, možno je tá vec s legendárnymi zbraňami pravda, len treba odhaliť toto písmo," s nádejou poznamenal Jack.
„Možno, ale to písmo vyzerá zvláštne, nikdy som také nevidel. Uvidíme, či ho náhodou nepozná niekto z hostí," povedal Henry, no aj keď písmo na váze ukázal všetkým hosťom, nikto nevedel, aké je to písmo.
Henry onedlho bar zatvoril a Jack sa smutne pobral do svojej izby. Položil si Vázu na stolík vedľa lístka, ktorý hovoril o legendárnych zbraniach a dúfal, že keď sa zajtra ráno zobudí, budem tam normálne písmo, ktoré by vedel prečítať. Pretočil sa na druhý bok a ihneď zaspal.

 

[DeletedUser4451]

5.Kapitola - Rybolov​

Keď sa Jack zobudil, už nastal ďalší deň, ktorým bola Nedeľa. Obliekol sa a zišiel dolu do baru. Pozdravil Henryho, ktorý práve otváral a do desiatich minút vošiel šerif John.
„Dnes je skutočne skvelý deň, dnes môžme ísť, už mám všetko pripravené," šťastne zahlásil John a sadol si za svoj zvyčajný stôl v Henryho bare.
„Vy sa niekam chystáte?" spýtal sa Jack.
„Nehovorili sme ti?" spýtal sa Henry. „Každú nedeľu, keď nám to počasie dovolí sa vyberáme okolo obeda na ryby. Bar v nedeľu poobede zatváram. Myslím, že môžeš chodiť s nami, ak sa ti to bude páčiť.
„Oh, to je skvelé, ešte nikdy som nechytal. Keď môžem, tak sa ku vám pripojím. Ideme len my traja?" chcel vedieť Jack.
„Nie len my traja, zvyčajná zostava," začal šerif John. „Ja, Henry, ty, Waupee a sem tam sa k nám neskôr pripojí Mária. Väčšinou nám prinesie niečo pod zub a nejakú tú vodu," dokončil a s úsmevom sa pozrel na fľašu Whiskey za Henryho pultom.
Vtedy vošiel do baru aj Waupee, ktorý spal ako zvyčajne vo svojom tábore a keď sa dozvedel, že sa pôjde na rybolov, napil sa trochu Whiskey a hneď sa otočil, že sa vráti do indiánskeho tábora.
„Počkaj! Môžem ísť s tebou, potreboval by som sa niečo spýtať vášho náčelníka," poprosil Waupeeho Jack.
„Samozrejme, v našom tábore si kedykoľvek vítaný. Náčelník Orlie oko nosí fajku mieru, ktorú si mu priniesol, stále pri sebe a je veľmi spokojný," usmial sa naňho Waupee.
Jack sa pripravil a odišiel s Waupeem do indiánskeho tábora. Keď tam dorazili, chvíľu im trvalo než našli náčelníka, pretože sa ukázalo, že bol v lese loviť moriakov so svojou oddanou indiánskou družinou. Jack si nezabudol zobrať vázu, ktorú dostal ako odmenu za to, že vrátil náčelníkovi indiánov fajku mieru. Pýtal sa náčelníka, čo všetko vie o tej starej váze, ale keď sa dočkal odpovede, bol veľmi sklamaný. Náčelník o nej nevedel skoro nič. Patrila jeho otcovi, ktorý mu ju po smrti zanechal a vravel len, že je to dôležitá váza zo severu. Jack zostal v tábore na obed a pochutil si na ulovenom moriakovi, ktorého sa náčelníkovi podarilo uloviť a hneď potom sa vybrali s Waupeem na rybolov za Johnom a Henrym.
„Je to ďaleko?" spýtal sa Waupeeho Jack.
„Ani nie, takých tridsať minút odtiaľto. Vidíš tamten les na druhej strane za vašim mestom? Tak za ním je rieka, kde chytáme ryby," odpovedal mu Waupee.
Jack ten les poznal. Pred pár dňami tam okradol zlodejov - bandu Daltonovcov - o zlatého bizóna (ktorého zase oni ukradli šerifovi) a o fajku mieru, ktorá bola dlho stratená v lese a patrila náčelníkovi tábora, z ktorého práve išli. Musel zobrať vázu zo sebou, pretože sa v meste už nezastavili. Keď na nich pieklo slnko, Jack preklínal vázu a zároveň si všimol, ako sú od seba lesy vzdialené, pričom z jedného je vidieť druhý a naopak. Keď dorazili k rieke, chvíľu išli popri nej, keď našli Johna a Henryho ako nahadzujú štyri udice.
„Tak tu ste," zavolal na nich Henry. „Jack, požičal som pre teba udicu od zbrojára. Ten človek má plno vecí, ktoré nepotrebuje... teda okrem zbraní," s úsmevom dodal a pustili sa do lovenia.
Čakali až hodinu, keď v tom zabrala Johnova udica - ulovil veľkého lososa.
„Mám to v krvi," s úsmevom zvolal na Jacka. „Môj tatko vždy lovil veľké ryby a ja som to po ňom zrejme zdedil."
Po troch hodinách lovu bol Johnov úlovok jediná šťastná a zaujímavá chvíľa, teda pokiaľ sa neráta to, že Jack ulovil akúsi žltú šatku na krk. Neskôr za nimi prišla Mária a tak sa všetci išli napiť Whiskey, no keď sa otočili, že idú opäť loviť, uvideli akéhosi moriaka bežať popri brehu na ich strane. Jack sa po ňom rozbehol, že ho uloví, zatiaľ čo ostatní sa na ňom smiali. Jack bol len meter od neho a tak sa po ňom hodil - ale minul. Smutný sa šiel postaviť, na v tom nechtiac kopol do vázu a tá spadla do rieky.
„Nie!" zvolal Jack a ďalej ani nerozmýšľal a začal si vyzliekať veci a aj popri protestoch ostatných, skočil do rieky. Chvíľu mu to trvalo, no potom si všimol, že ťažká váza sa drží na hladine. Jack ju vytiahol, ale nechápal, prečo sa nepotopila.
„Možno, že nie je celá zacelená! Možno je v nej prázdne miesto a niečo sa v nej nachá..." začala Mária no prekričal ju šerif John.
„Pozrite na písmo na váze!" zvolal.
Všetci sa pozreli na vázu. Stalo sa niečo neobvyklé. Písmo na váze už nebolo nerozoznateľné. Akonáhle sa to písmo akoby ´napilo´ vody, zmenilo sa a už ho mohli všetci prečítať. Písalo sa na ňom toto:

Písmo, ktoré vidíte na tejto starodávnej váze vymysleli starousadlíci zo severu. Keď sa písmo stretne s vodou, zmení svoje črty na úplne obyčajné písmo, ktoré prečíta každý smrteľník. Pomohlo im to, keď sa potrebovali dohovoriť so špehmi, ktorých poslali na juh a nemohli ich pritom odhaliť, pretože iba oni vedeli o zázračnom deji, ktorý nastal keď sa písmo naplnilo vodou. Ich vodcom bol muž, ktorý neskôr vyrobil starodávnu vázu, na ktorej nechal odkaz o ich tajomstve. Tú vázu práve čítate a držíte vo svojich rukách. Táto váza, ako aj vec, ktorá sa v nej skrýva, patrili mne, vodcovi severských starousadlíkov. Moje meno je Hucklebbery Clark.

Jack dočítal prvý a ako tak držal vázu v rukách cítil, akoby bola krehšia, zrejme to urobila tá voda. Jack okamžite zobral vázu, natiahol ruky nad hlavu a z celej sily hodil vázu o kameň, ktorý sa nachádzal pri jeho nohách. Váza sa rozbila a niečo z nej vypadlo. Bola to zbraň. Tá zbraň svietila a vyzerala ako prekrásne veľké písmeno ´Y´ s nádhernou zlatou niťou a malou nádobkou zavesenou na tej niti. Bol to prak. Jack ho zobral do ruky, keď si všimol nápis na ňom. Bol vtesaný zlatými písmenami. Stálo tam: Huckleberryho prak. Jack zobral stredne veľký kameň, ktorý sa nachádzal vedľa toho, o ktorý rozbil vázu. Vložil ho do nádobky na praku, natiahol zlatý niť a zamieril na konár stromu, ktorý od neho mohol byť vzdialený aj tridsať metrov. Jack vystrelil z praku a keď sa kameň dotkol konára, zlomil ho.
„Preboha!" zvolal šerif John. „Takúto silu nemá žiadny prak!"
Jack sa vrátil k úlomkom vázy a hodil ich do rieky. Až vtedy si všimol, že z vázy vypadla ešte jedna vec, malý lístok, stálo na ňom:

Gratulujem vyvolený. Našiel si bájny legendárny svietiaci prak. Teraz je na čase, aby si našiel ďalšiu legendárnu zbraň. Nedám ti novú nápovedu, poviem ti len toto. Pokračuj v starej nápovede a nájdeš zbraň, ktorou sa síce nedá strielať, ale odrezal by si s ňou aj ľudskú hlavu a to aj jedným jemným pohybom rukou. Veľa šťastia

 

[DeletedUser4451]

6.Kapitola - Orlie oko​

Od chvíle, čo Jack a ostatní stáli na brehu rieky a chytali ryby, už uplynulo niekoľko hodín. Bol večer a všetci sa zhŕkli v Henryho bare. Henry zamkol, sadol si za stôl oproti ostatným a ticho hľadel na stred stola. Ležala na ňom pozoruhodná vec. Huckleberryho legendárny svietiaci prak, ktorý Jack našiel vo váze, ktorú rozbil. Jack rozmýšľal nad nápovedou ktorú dostal. Pokračuj v starej nápovede a nájdeš zbraň, ktorou sa síce nedá strieľať, ale odrezal by si s ňou aj ľudskú hlavu a to aj jedným jemným pohybom rukou. Má pokračovať v predošlej nápovede. Čo to má znamenať ? Predsa už tam nič viac nebolo. Jack hľadel na lístok s prvou nápovedou a skúšal ho obracať, skladať, namočil ho trochu do vody, hodil ho zem, poskákal po ňom, ale nič nové sa tam neobjavilo. Okolo neho sedeli zvyčajný Henryho hostia - šerif John Fitzburn, tanečnica Mária Roalstad, indián Waupee - a všetci ticho rozmýšľali nad prakom, či nad ďalšou zbraňou, ktorú musí Jack nájsť na svojej ceste za nesmrteľnosťou.
„Jack povedz mi ešte raz, ako znela prvá nápoveda," ozval sa po hodnej chvíli John.
„Ten kto nájde slávnu fajku mieru a odnesie ju jej majiteľovi, získa ľahkú zbraň, ktorou sa však dá aj rýchly orol zostreliť," odrapotal Jack, poznal to už naspamäť, odpredu aj odzadu.
„Nič viac?" spýtal sa s nádejou Henry.
„Nič, nič..." smutne mu odpovedal Jack.
„Ale veď je to jasné, či nie?" zrazu sa ozvala Mária.
„Čo je jasné?" spýtal sa rozčúlený šerif.
„Nápoveda vraví, že Huckleberryho prak dokáže zostreliť aj rýchleho orla, to je druhá časť nápovedy ak sa nemýlim. Jack, ja si myslím, že musíš zostreliť orla.
„To je nápad! Ale ako? A čo s ním?" spýtal sa Jack.
„To je jednoduché," začal Henry. „Dnes už je tma, nezostrelil by si ho ani s týmto skvelým prakom, ale zajtra ak si počkáš pri lese, kde sídli indiánsky tábor, tak máš šancu zostreliť ho, lieta ich tam plno a s týmto prakom minúť nemôžeš.
„To je síce pravda, ale čo mám potom s ním robiť?" zúfal Jack.
„Môžeš ísť do nášho tábora a porozprávať sa s našim náčelníkom. Volá sa Orlie oko, to predsa vieš a o orloch vie všetko. Možno ten orol bude kľúčom k ďalšej zbrani.
Jack sa uspokojil s týmto plánom a hneď ako na druhý deň vstal, šiel k lesu a číhal na všetko čo poletí. Za jednu hodinu stihol postrieľať asi päťdesiat vtákov, ale ani jeden z nich nebol orol. A potom zrazu sa objavil. Obrovské zviera s dlhými krídlami a ostrými pazúrmi pristálo na vrchole vysokého stromu a Jack naň okamžite namieril. Netrvalo to dlho. Jack neminul a ostrá skala sa zapichla orlovi do krídla. Ten sa chcel zrejme odraziť od vrchola stromu no jedno krídlo ho vo vzduchu dlho neudržalo a orol padol na zem. Zrejme mu ten pád spôsobil obrovské zranenia, lebo sa zdal mŕtvy. Mal hnedé perie a bielu hlavu. Jack ho odniesol do indiánskeho tábora, kde vyhľadal Waupeeho a potom náčelníka Orlie oko.
„Uloviť takéto zviera nie je ľahké biela tvár," riekol mu náčelník.
„Ja viem, ale ulovil som ho týmto," začal Jack a podal mu prak, ktorý náčelníka zrejme veľmi zaujal. „nachádzal sa vo váze, ktorú ste mi nedávno dali." Jack mu opísal ako z rozbitej vázy vyletel prak a žiadal od neho pomoc s nápovedou.
„Ja viem o orloch toľko, čo asi nikto nie," povedal náčelník a začal mu rozprávať o orloch. Povedal mu asi všetko, ale nič z toho Jackovi nepomohlo. „Je mi ľúto, že som ti nepomohol..."
„To nevadí, ďakujem aj tak náčelníkovi Orlie oko," odvetil mu Jack.
„Smiem si zobrať Orlie oko?" spýtal sa náčelník, no kým Jack porozumel otázke, náčelník vydlabol orlovi obe oči. „Sú konzumovateľné, dávame ich do polievky," s úsmevom dodal no Jack sa už znechutený poberal naspäť do mesta s mŕtvym orlom na chrbte.
Už bol takmer pri bare, keď si všimol, že šerif John sa rozpráva s nejakým mužom v čiernom cylindri. Muž nasadol do koča, ktorý bol zrejme plný cestujúcich a chystal sa na odchod.
„Všetko v poriadku, Jack? Ako vidím, ulovil si orla, veľmi pekná práca. Mimochodom, zistil si niečo od náčelníka?," kýval mu John.
„Bohužiaľ nič. John, čo je to za koč?" spýtal sa Johna Jack.
„Tu na západe sa im vraví dostavníky a tento smeruje do jedného väčšieho mesta viac na západe. Budú cestovať celú noc a pýtali sa, či nepoznám niekoho, kto by bol ochotný ich počas cesty ochraňovať. Povedal som im, že onedlho sem prídu bratia Caldwelovci, tak nech si počkajú. Sú to veľmi ostrý, ale zábavný pištoľníci na strane zákona. Sú to traja bratia a zarábajú si tým, že ochraňujú dostavníky, prevážajú muníciu z mesta do mesta a robia podobné obtiažne práce."
Jack sa už chcel pobrať do baru, keď uvidel akýsi znak na dverách dostavníka. Bol to orol, presne taký istý, akého Jack držal na pleciach, mal hnedé perie, bielu hlavu a dokonca mal aj vydlabané oči (na dverách dostavníka mal namiesto oči americké vlajky).
„John!" skríkol na šerifa Jack a porozprával mu o tom, čo si práve všimol. „Mohol by som ten dostavník obraňovať tiež! Keby nás napadli, mám predsa Huckleberryho prak a vravíš, že prídu aj traja pištoľníci.
John sa opýtal muža v čiernom cylindri na názor a ten súhlasil, ale mal podmienku.
„Musíš si obliecť iné veci synku. Tieto sú pracovné, ty budeš potrebovať duelantské. Keď nemáš peniaze, môžem ti požičať a zaplatiť ti odmenu za ochranu predom. Počkať. Ty si ulovil orla? To je ale odvážne a fascinujúce! Ako sa ti to podarilo? Za toho orla ti pekne zaplatím ak si ochotný mi ho predať.
Jack mu predal mŕtveho orla, zobral si predom vyplatenú odmenu a svoje peniaze, ktoré si zatiaľ našetril, nuž a smeroval ku krajčírovi a do zmiešaného tovaru. U krajčíra si kúpil šedý plátenný klobúk, šedú vestu a šedé topánky s ostrohami a u predavača v zmiešanom tovare zase šedú stuhu a mustanga, pretože vedel, že bude potrebovať aj koňa. Zaplatil obom predavačom všetky svoje úspory aj výplatu a smerom k dostavníku, pri ktorom už stáli aj traja muži, nepochybne bratia Caldwelovci. Vysadol na svojho nového mustanga a smeroval k nim.

 

[DeletedUser4451]

7.Kapitola - Nevyspytateľná cesta dostavníku​

Jack dorazil k dostavníku, zosadol zo svojho mustanga a razil si cestu pomedzi menší dav ľudí, ktorý sa tam nahrnuli k Johnovi.
„Som vybavený, kúpil som si všetko na čo som mal peniaze, aj koňa," oznámil Johnovi a mužovi v čiernom cylindri.
„Výborne. Teraz by som ťa mal zoznámiť s bratmi Caldwelovcami. Toto je Joe Caldwel, najmladší z nich," ukázal John na chlapíka, ktorý bol asi tak starý ako Jack a pohrával sa zrejme s koltom Peacemakerom. „Toto je Fred Caldwel a toto Sid Caldwel," šerif tentoraz ukázal na dvoch najstarších bratov, jeden z nich držal Schofield revolver a práve si ho odkladal a druhý držal najprv fajku a potom vytiahol prekrásny šesťstranný kolt. Keď ich šerif zoznamoval, každý pri svojom mene kývol hlavou Jackovi na pozdrav.
Jack sa cítil popri ich zbraniach so svojim prakom trápne, ale ukázalo sa, že bratov oveľa viac zaujíma jeho prak ako ich zbrane. Chvíľu sa ešte rozprávali a muž v čiernom cylindri ich informoval o ceste.
„Najprv obehneme ešte pár, asi 5 alebo 6 miest, kde by sme mali zohnať ochranu a kapitána Harrisona, ktorý vám bude veliť. Potrebujeme veľkú ochranu, pretože pôjdeme celú noc a páni a dáma, ktorý sa ukrývajú v dostavníku si nesú na západ svoje poklady, ktoré by nemali padnúť do cudzích rúk. Chcem vás upozorniť, že táto cesta bude veľmi nebezpečná a dovoľujem si tvrdiť, že očakávame aj viac ako len jeden úbohý prepad. Mimochodom moje meno je Frank Olsen," predstavil sa muž v cylindri a onedlho vyrazili na cestu.
„Veľa šťastia Jack, Joe, Fred, Sid!" kričal za nimi šerif a kýval im. „Poviem Henrymu kam si išiel Jack nemaj strachy, on si bez teba nejako poradí."
Dostavník s doprovodom začal obehávať rôzne mestá a verbovať rôznych obrancov dostavníku. Keď prišli do posledného mesta kde ešte boli pre kapitána Harrisona, bolo ich už asi tridsať. Jack mal trochu strach, pretože to znamená, že v tom dostavníku musí byť niečo sakra vzácne. Nedalo mu, aby sa neskúsil spýtať.
„Pane," oslovil Franka Olsena. „Čo sa skrýva v tom dostavníku, ak potrebujeme takúto pomaly armádu, aby sme ho ochránili?"
„V dostavníku je truhlica s pokladmi vznešených pánov a dámy," ukázal Frank na dostavník. „Viac ti povedať nemôžem, ale neboj sa. Nebude to zase také nebezpečné, očakávame len nejakých zlodejíčkov a banditov, určite ich nebude veľa a nemusíš mať strach, je nás dosť na to, aby sme sa ubránili pred takou háveďou," upokojoval Jacka, ktorý neprestal mať zlý pocit.
Okolo polnoci vyrazili na cestu a Frank im oznámil, že do mesta prídu asi okolo obeda a keby ich niekto prepadol alebo sa niekde zdržali, nanajvýš do večera sú v meste. Ďalej ich zoradil do skupiniek, niektorý išli pár desiatok metrov pred dostavníkom, iný zase za a ostatných predelili na vedľajšie cesty. Jack bol spokojný, pretože mal ísť s Joem, Fredom a Sidom Caldwelovcami a ešte s nejakým uzemčistým tučným starcom, ktorý bral situáciu veľmi vážne a v ruke stále držal svoju presnú predovku. Jack a bratia Caldwelovci si z neho robili počas cestu srandu, ale aby ich nepočul, držali sa ešte pár metrov za ním.
Počas prvej hodiny hodiny sa nestalo nič zvláštne, teda pokiaľ sa nepočíta planý poplach, ktorý vyvolal moriak, keď len tak z ničoho nič sa vynoril z lesa a prebehol popred dostavníkom. Keď však išli už asi hodinku a pol, dostavník zastal za veľkým lesom, ktorým išli asi dvadsať minút.
„Čo sa zase deje?" otrávene sa spýtal Sid.
„Možno prebehol ďalší moriak," pobavene poznamenal Joe.
„Alebo možno niekto ukradol starému Olsenovi cylinder a vyšetruje sa kto to bol," povedal Fred a s Joem a Jackom sa začali pri tej predstave smiať na plné obrátky.
„Ticho vy chuligáni!" zahriakol ich tučný starec s presnou predovkou a zamieril s ňou na stromy. „Niečo som počul, ide to z lesa pred nami."
„Podľa toho kam mierite nás majú prepadnúť veveričky," robil si z neho srandu Joe a Jack mal čo robiť, aby v krčoch od smiechu nespadol zo svojho mustanga. Vtedy zakričal kapitán Harrison.
„Všetci na svoje miesta! Mieri k nám zo desať indiánov a zrejme nás chcú prepadnúť!"
Všetci sa presunuli k dostavníku, zosadli z koní a ľahli si na zem. Indiáni mierili z lesov k nim a naozaj ich bolo asi desať a v rukách držali sekerky a tomahawky.
„Na môj povel!" opäť zakričal kapitán a počkal, kým prídu indiáni bližšie. „TERAZ! STRIEĽAJTE!"
Jack zobral kameň do svojho praku, zamieril a vystrelil na indiána, ktorý sa chcel vrátiť naspäť do lesa. Trafil ho do hlavy a zrejme ho poslal rovno do bezvedomia.
„Pekný zásah!" pochválil ho Sid a taktiež postrelil jedného indiána.
Po pätnástich minútach ležali všetci indiáni na zemi a ani jeden nebol schopný boja. Obrancovia neutrpeli žiadne straty, len tučný starec pri strieľaní zasiahol konár stromu nad sebou a ten sa zlomil a spadol mu na hlavu.
„Nechápem, ako mohol zasiahnuť konár nad svojou šiškou," začal sa smiať Joe.
Kapitán Harrison zrátal všetkých obrancov, tí postupne nasadali na svoje kone a presúvali sa na svoje predošlé pozície okolo dostavníku, ktorý sa onedlho opäť pohol. Uprostred noci k nim doliehal hlas z dostavníku, že už majú takmer dve tretiny cesty za sebou a do mesta dorazia zrejme skoro ráno. Ako tak išli ďalej, zrazu uvideli, ako dostavník opäť zastal a všetci sa k nemu hnali. Keď k nemu Jack dorazil tiež, chcel sa spýtať čo sa stalo, no v tom to zistil. V koči bol zapichnutý šíp a na ňom visela prepichnutá mapka. Na tej mapke bola do detailu zobrazená cesta, kadiaľ išli a červený krížik na nej ukazoval, kde práve teraz stáli. Bola tam ešte jedna značka. Veľký červený krúžok, ktorý obkolesoval akúsi rovinu, cez ktorú zrejme mali ísť.
„Čo to dopekla..." zvolal niekto
„Niekto nás sleduje," povedal kapitán. „Nemali by sme ísť cez tú rovinu, zrejme tam na nás čaká prepadnutie."
„Musíme tadiaľ ísť, vznešený páni a dáma to tak chceli. Inak by sme museli ísť cez tichý les, ale v ňom číha plno banditov a zlodejov," odpovedal mu Frank Olsen. „Podľa mňa to tak chceli. Vyznačili miesto, aby nás odtiaľ odlákali a my by sme museli ísť cez les, kde číhajú samí bastardi. Nechcem už nič počuť. Kapitán, umiestnite si obranu späť na svoje miesta."
Tak sa všetci presunuli opäť na svoje miesta a keď za necelú hodinku dorazili na miesto, ktoré bolo vyznačené na mape, dostavník na chvíľu zastal, ale potom išiel opäť ďalej. Rovina na ktorej sa nachádzali bola umiestnená medzi dvoma lesmi. Jeden bol ten, z ktorého vyšli a druhý bol na druhej strane, kadiaľ mala viesť ich cesta ďalej. Odrazu sa z toho druhého lesa vynorilo niekoľko kovbojov. Dostavník znovu zastal. Kapitán zvolal ľudí a zosadol z koňa. Všetci na zem a na môj povel začnete strieľať.
„Ale pane," ozval sa Jack. „Predsa nás pár kovbojov nevystraší..."
„Pár?PÁR?! Mali by ste si otvoriť oči!" zvolal nahnevane kapitán Harrison a Jack si to až teraz všimol. Pomaly sa k nim z každej strany približovali muži v čiernom, niektorý na koňoch, niektorí sa plazili. Jack si ľahol na zem vedľa bratov Caldwelovcov a sledoval asi stovku banditov ako sa k nim približujú. Cítil, ako mu po tvári steká pot, aj keď vonku ešte nebolo slnko. Pripravoval sa na najhoršie.

 

[DeletedUser4451]

8.Kapitola - Veľký boj a truhlica​

Na rovine doslova vypuklo peklo. Z každej strany sa ozývali výkriky, stony, výstrely a tak kapitánov hlas v nich úplne zanikol. Jack naberal do praku všetko čo mu zostalo či prišli pod ruku, ale bol veľmi nervózny, triasli sa mu ruky a tak všetko čo vypálil letelo veľmi nepresne. Po asi piatich minútach sa súper začal pomaly približovať ku nim, boli vo veľkej prevahe, takže si to mohli dovoliť, ale stalo sa niečo neuveriteľné. Frank Olsen si nasadil svoj cylinder, nastúpil do dostavníku a pohol sa s ním. Chcel odtiaľ aj s bohatými pánmi a dámou, ktorý boli stále v dostavníku - utiecť.
„Nie!" zakričal kapitán Harrison. „Stojte vy zbabelec! Je ich veľa, zabijú vás!"
Ale Frank nepočúval a hnal dostavník s koňmi naspäť k lesu, z ktorého pred niekoľkými minútami vyšli. Už boli takmer v lese, keď sa zrazu stalo niečo, z čoho Jackovi prebehli po chrbte také zimomriavky, až mal pocit, že mu rozrezali chrbát. Dostavník jednoducho vyletel do vzduchu. Kone, ktoré ho ťahali to trošku zdvihlo do vzduchu a následne hodilo o zem. Nebolo pochýb o tom, že všetci, ktorý boli v dostavníku či pri ňom sú mŕtvy. Okolo Jacka na chvíľu utíchli výstrely a bolo počuť odvšadiaľ len slová ako „preboha" či „pozrite sa". Kapitán zrazu vstal a hľadel na miesto výbuchu.
„Musel tam byť ukrytý dynamit. Čo sú to za ľudia, keď odpálili aj pár zo svojich mužov, veď to..." ďalej kapitán Harrison nedopovedal, pretože práve ho zasiahla guľka priamo do srdca a on len nehybne padol doluznačky na tvrdú chladnú zem.
„To nie! Kapitán je mŕtvy!" zvolal akýsi muž pri Jackovi. „Poďme všetci na nich!" zvolal a takmer všetci sa postavili a rozbehli smerom k súperom, pričom strieľali po všetkom, čo sa okolo nich pohlo.
„Oni sa snáď zbláznili," celkom vážne povedal Sid. „Čo budeme robiť? Takto všetci tí blázni zomrú a pochybujem, že zabijú všetkých banditov..."
Jediné čo mohli robiť bolo čakať. Smutne sa pozerali ako obrana jeden po druhom padajú, ale berú so sebou aj banditov. No jasne bolo vidieť, že si samy idú po smrť a nestihnú poraziť všetkých. V tom sa niečo stalo. Jack sa letmo pozrel k lesu za nimi, kde boli trosky z dostavníku a niekoľko mŕtvych, včetne Franka Olsena a pár banditov. Pri dostavníku stál moriak. Jednoducho si tam postával a ´hľadel na Jacka´. Muselo to byť tak. Jack tomu nechápal, ale než si stihol uvedomiť, že ten moriak je nejaký zvláštny (očividne prehliadol, že len pár desiatok metrov od neho sa bojuje), moriak sa rozbehol k lesu a zmizol Jackovi z dohľadu. Jack si ale na niečo spomenul. Zrazu sa mu v hlave začali hmýriť akési myšlienky. Bol v nich moriak, ktorý ho vystrašil, keď spadol v lese pri meste do potoka a našiel tam odkaz o legendárnych zbraniach. Bol v nich aj moriak, kvôli ktorému ponoril starú vázu, ktorý neskôr rozbil a našiel v nej Huckleberryho prak. Nemohla to byť náhoda. Medzi tými moriakmi musí existovať akási spojitosť. Ani na sekundu neváhal.
„Hej, chlapci! Počúvajte ma. Musíme sa rýchlo dostať k lesu, kam sa hnal ten dostavník. Nepýtajte sa ma prečo, proste to viem. Niečo mi hovorí, že sa tam musíme dostať a to niečo neklame.
„Ale čo ak je tam ďalší dynamit?" vystrašene sa spýtal Joe.
„Nie je. Práve tadiaľ prebehol moriak. Ten moriak je nejaký zvláštny. Videl som ho keď som sa dozvedel o svietiacich zbraniach, videl som ho aj keď som našiel Hukleberryho prak. Je to ten istý a pred pár sekundami na mňa hľadel. Áno Sid, nevymýšľam si.
„Verím ti," odrazu zvolal Fred. „Tak by sme mali nasadnúť na kone a vybrať sa tým smerom. Musíme však počkať na vhodný okamžik."
Ostatní prikývli a tak si každý zavolal jedného koňa a opatrne vstali. Vyzeralo to, akoby si ich nikto nevšimol. Všetci sa pozerali len na tých bláznov, ktorý opustili obranný kruh. Nebol pri nich nik. Boli tam len oni štyria - Jack a všetci traja Caldwelovci.
„Teraz!" zakričal najstarší z bratov - Sid - a všetci štyria nasadli na kone a začali uháňať k lesu. Jack išiel prvý, pretože vedel, kam presne smeroval moriak. Teraz si ich už banditi všimli a rozbehli sa smerom k nim, no Jack s bratmi stihol precválať hranicu lesa a tam Jack so svojím mustangom zastal.
„Čo to robíš Jack?" spýtal sa Fred. „Musíme vypadnúť."
„Nie." Jack zosadol z koňa. „Vy kľudne choďte, ale ja tu musím zostať. V tom dostavníku je akási truhlica a ja som si takmer na sto percent istý, že viem čo v nej je. Dostavník je zničený, ale tá truhlica je niekde v jeho troskách a ja ju musím dostať. Počkám tu na tých zbabelcov a skúsim ich všetkých poraziť.
„V tom prípade zostanem s tebou, sám to nezvládneš," ponúkol sa Sid Caldwel a okrem neho si k Jackovi ľahli aj Joe a Fred.
„Nenecháme ťa v tom," povedal Joe.
„Presne tak. Nakopeme tých zbabelcov aj keď ich je teraz asi desať na jedného," odvetil Fred a všetci sa pripravili na banditov.
Onedlho sa v lese objavili banditi a začali ich hľadať.
„Na môj pokyn... Teraz!" zakričal Sid a všetci štyria sa postavili. Začali strielať ako o život a než si ich banditi všimli, bolo ich o polovicu menej. Jack sa kryl za starým stromom a sem tam vykukol čo sa deje a vystrelil. Počul výkrik Freda a modlil sa, aby sa mu nič nestalo. Namieril na jedného obzvlášť vysokého banditu, ktorého hlava vytŕčala spoza kríku a kameň, ktorý vystrelil z praku sa mu zaryl do čela. Vyzeralo to, že všetci banditi sú mŕtvy. Jack sa rozbehol k bratom zistiť, či sú v poriadku. Sid mal na tvári škrabance a opuchnuté oko, zrejme s nejakým banditov bojoval ručne. Joe sa tváril spokojne a nebol vôbec zranený, rovnako ako Jack, ale Fred mal v nohe zapichnutú guľku.
„To nič, to dáme do poriadku," zavolal Sid a za pár minút mu guľku vytiahol a ranu vyčistil.
„Ďakujem vám, ale teraz je načase zistiť, či je ešte niekto živý a nájsť truhlicu," zavelil Jack a všetci pomaly vyšli z lesa smerom k troskám dostavníku. Zdalo sa, že všetci sú mŕtvy, ale zrazu sa niekto postavil z trosiek dostavníku a v ruke zdržal truhlicu. Okamžite ju pustil a vytiahol zbraň. Jack vybral Huckleberryho prak a siahol do vrecka, ale s hrôzou zistil, že už nemá žiadne kamene. Ozval sa však výstrel zo Sidovej zbrane a zlodej padol na zem mŕtvy. Bratia Caldwelovci ho prehľadávali, zatiaľčo Jack zdvihol k truhlici a ako očakával - bola zamknutá. No v tom sa ozval Joe.
„Našiel som akýsi kľuč!" zakričal a podla ho Jackovi. „Vyskúšaj, či tam pasuje."
Jack si od neho zobral kľúč a skúsil ho strčiť do malej kľúčovej dierky na truhlici. Kľúč pasoval ! Jackovi sa roztĺklo srdce ako opreteky a pomaly otvoril truhlicu, z ktorej sa tiahlo prenikavé denné svetlo. Jack sa pozrel do truhlice a usmial sa. Ležala v nej svietiaca britva. Jack ju zobral do ruky a prečítal zlatý nápis, ktorý bol na nej vyrytý. Stálo na nej: Figarova britva. V truhlici však ležal ešte akýsi lístok, Sid ho zobral a všetci si ho potichu prečítali.

Som na teba hrdý vyvolený. Našiel si druhú legendárnu svietiacu zbraň. Ako si mohol zistiť, je ňou Figarova britva. Patrila istému Simonovi Figarovi. Bol to výrobca rakiev a mal vskutku smutný život, ale aj tak sa stal legendou a vyrobil si túto britvu, s ktorou zabil jedného z najväčších podrazákov divokého západu. Keď zomrel, vyhľadal som jeho úkryt a zistil som, že jeho známa vraždiaca britva začala svietiť. Ale tvojou úlohou vyvolený, je nájsť ešte osemnásť takýchto zbraní. Na osem z nich ti napíšem nápovedy, ale tých zvyšných desať budeš musieť nájsť sám, pretože ani ja som nemal vo svojom živote šťastie nájsť ich. Tu je nápoveda k tretej legendárnej zbrani:
Je ťažké spáchať nejaký ohavný čin, ale ešte ťažšie dať ľudom, ktorý sa ho dopustili, druhú šancu. Ak budeš šľachetný, ale nie hlúpo šľachetný, niekto ťa dovedie k zbrani, ktorá je taká úžasná, že sa dokázala sama zakopať. Veľa šťastia a nezabúdaj - veľa dobrého škodí.

 

[DeletedUser4451]

9.Kapitola - Vražda​

Muž v čiernom obleku cválal so svojím koňom cez les. Na chvíľku zastal, aby sa poobzeral. Keď zistil, ktorým smerom má ísť, okamžite sa dal do pohybu. Všade bolo ticho, bolo počuť iba dupot kopýt. Muž docválal až na koniec lesa, za ktorým sa nachádzal rozľahlý pozemok. Na pozemku stála veľká, ale stará vila. Muž zosadol z koňa a ďalej šiel potichu peši. Prišiel až k vile, pred ktorou spal akýsi starší pán na nejakom hnedom kresle. Keď prišiel muž k nemu, strhol sa zo spánku. Pozrel na nevítaného hosťa a zostril pohľad.
„TY?!" zvolal naňho a postavil sa, no bolo už neskoro.
Muž vytiahol zbraň a jedným výstrelom ho usmrtil. Zobral mu kľúč a akúsi bielu šatku, ktorá bola teraz celá od majiteľovej krvi. Muž sa rozbehol k svojmu mustangovi a zmizol v lese.

Odo dňa, kedy Jack a bratia Caldwelovci prišli do mesta Golden Town uplynul už týždeň. Jack v bare všetko vyrozprával barmanovi Henrymu, Márii, Waupeemu aj šerifovi Johnovi a ukázal im svoju novú zbraň - Figarovu britvu. Bratia Caldwelovci na druhý odišli s tým, že keď ich bude šerif alebo Jack niekedy potrebovať, stačí ich zavolať. V tejto chvíli sedel Jack s Henrym a Máriou pri jednom stole a obedovali, keď do baru prišiel John a tváril sa smutne.
„Čo sa deje John? Vyzeráš unavene. Sadni si, niečo ti prichystám a naobeduješ sa s nami," ponúkol mu Henry.
„Nie, nie, ďakujem Henry. Práve sme zistili, že niekto zavraždil pána Charltona," oznámil im šerif.
„Preboha! Ako ste to zistili?" spýtala sa Mária a John si ku nim prisadol.
„Neďaleko jeho pozemku v jednom lese našli pri klčovaní lesa akúsi bielu zakrvavenú šatku s iniciálmi R.C. Keď nás zavolali, hneď nám prišlo na um, že to mohlo patriť pánu Charltonovi. Keď sme prišli k jeho vile, našli sme ho mŕtveho ležať pred jeho obľúbeným kreslom," porozprával im šerif John.
„Kto bol pán Charlton?" spýtal sa Jack.
„Bol to bohatý človek, ale nebol lakomý a rád pomáhal ľuďom, ktorý to potrebovali. Je pravda, že pár vecí robil mimo zákon ale inak to bol dobrý človek. Niekedy sa tu zastavil denno-denne na pohárik, ale teraz keď mu doktor oznámil, že má akési zdravotné problémy, prestal piť a navštevovať tento bar. Vlastnil obrovský pozemok so starou vilou, ktorý sa nachádzal kúsok za lesom, blízko ktorého je indiánsky tábor," odpovedal mu Henry.
„Potreboval by som niekoho, kto by vedel vyšetriť pár ľudí a získať nejaké dôkazy," začal šerif. „Jack, viem že si v poslednej dobe toho veľa zažil, ale myslím si, že by si mi mohol s týmto pomôcť."
„Hneď ako sa naobedujem sa pustím do toho," usmial sa na Johna Jack.
„Ďakujem chlapče, potom príď ku mne, vysvetlím ti všetko. Dovidenia a dobrú chuť vospolok," pozdravil John a odišiel.
Jack sa o pár minút vybral za ním po inštrukcie. John mu vysvetlil, ako sa najrýchlejšie dostane na pozemok pána Charltona a kde sa nachádzajú ľudia, ktorých má vypočuť. Najprv sa Jack vybral za jedným pištoľníkom. Nachádzal sa v bare v susednom mestečku. Mal na sebe dlhý čierny plášť a čierny klobúk. Nebolo mu príliš do reči. Jack toho veľa nezistil, vlastne po rozhovore vedel len to, že tento zvláštny chlapík pána Charltona nenávidel. Ako druhú sa vybral vypočúvať tanečníčku, ktorá práve odpočívala v hotely v tom istom mestečku. Cestou si všimol, že pištoľník nasadol na svojho mustanga a rýchlo utiekol z mesta. Od tanečníčky zistil Jack len to, že akýsi Mexičan rozbil dielňu pána Charltona a tak by mohlo byť pravdepodobné, že ho aj zabil. Mexičana našiel Jack na jednej farme ako ženie dobytok do maštale. Keď ho zastavil na slovíčko, Mexičan naňho namieril zbraň, ale keď mu Jack porozprával čo sa stalo, hneď ju odložil. Vyzeralo to, že Mexičana prekvapilo oznámenie o smrti pána Charltona a podozrivo rýchlo poslal Jacka za akousi slúžkou, ktorá pracovala vo vile pána Charltona, ale už dva týždne mala voľno, pretože sa vyhovárala na chorobu, ale Jack zistil, že slúžka je tehotná. Bola asi najmenej podozrivá a tak sa vybral za posledným, koho mal vypočúvať - za pánom Cartwrightom. Bol to chovateľ koní a veľmi ochotne odpovedal na Jackove otázky, ale ako jediný z podozrivých nemal alibi v čase, kedy sa asi odohrala vražda. Tvrdil, že len umýval svoje kone na farme, kde sa práve nachádzali. Jack sa vybral späť do mesta a všetko vyrozprával Johnovi. Ten sa chvíľu zamyslene mračil a potom poslal Jacka na pár miest, kde sa pán Charlton v poslednej dobe zdržiaval najviac. Jack sa vybral na tieto miesta a ešte do súmraku sa vrátil aj s dôkazmi. Bol na zbere tabaku a agáve, na ktorých sa pán Charlton rád zúčastňoval, neskôr išiel krotiť kone a píliť drevo, na tieto práce už pán Charlton len dozeral, pretože už na ne nemal dosť síl a nakoniec sa bol Jack pozrieť po dôkazoch na miestach, kde sa prepravovala munícia, s ktorou pán Charlton tajne obchodoval a bol navštíviť aj pár pacientov, ktorým pán Charlton predal liečivé elixíry a rôzne mastičky. Keď vysypal dôkazy šerifovi na stôl, šerif potvrdil Jackove podozrenie.
„Vrahom je pán Cartwright a ako si určite zistil, to on otrávil pred pár mesiacmi Charltonovu manželku nejakým svinstvom pre kone. Choď za ním a zatkni ho, ale buď opatrný," povedal mu šerif a Jack sa vybral za chovateľom koní.
Keď Jack prišiel na jeho farmu, pán Cartwright bol zrejme na odchode. Vedľa svojho mustanga mal akýsi kufor z dubového dreva, zrejme plný svojich vecí a práve pripájal svojmu mustangovi starý vozík. Jack vytiahol Figarovu britvu a prikradol sa za pána Cartwrighta.
„Nehýbte sa!" zakričal, priložil mu britvu k hrdlu a vytiahol mu z opasku zbraň. „Je koniec. Viem, že ste ho zavraždili vy a takisto aj jeho manželku. Mám príkaz vás zatknúť, tak žiadne blbosti," povedal chovateľovi Jack.
„Nie! Ja... musel som to urobiť. Ty to nechápeš, si ešte mladý. Prosím pusti ma," prosíkal pán Cartwright.
„V žiadnom prípade. Dajte mi jeden dôvod, prečo by som to mal spraviť."
„Ak ma pustíš, dám ti zbraň, ktorá je zakopaná na pozemku Róberta Charltona. Myslím, že patrí k legendárnym zbraniam tak, ako aj táto tvoja britva."
Jack si práve na niečo spomenul. Bola to časť nápovedy, ktorú si prečítal po tom, ako našiel Figarovu britvu. Stálo tam: ´Je ťažké spáchať nejaký ohavný čin, ale ešte ťažšie dať ľudom, ktorý sa ho dopustili, druhú šancu. Ak budeš šľachetný, niekto ťa dovedie k zbrani, ktorá je taká úžasná, že sa dokázala sama zakopať.´ Bolo tam ešte niečo viac, ale Jack si nevedel spomenúť čo a tak sa rozhodol pánu Cartwrightovi uveriť. Nechal ho upevniť vozík, pomohol mu naložiť doň kufor a vybrali sa na pozemok pána Charltona. Tam chovateľ koní Cartwright našiel dve lopaty a obaja začali kopať. Trvalo im len pár minút než narazili na nejaký poklop s kľúčovou dierkou. Pán Cartwright vybral kľúč a otvoril poklop. Potom odstúpil a nechal Jacka vybrať zbraň, ktorá sa nachádzala pod poklopom. Bola to akási svietiaca dýka a bolo na nej zlatými písmenami napísané: Codyho dorážková dýka. V tom si Jack spomenul na slová, ktoré mu vypadli z predošlej nápovedy, boli to slová: nie hlúpo šľachetný a vtedy to Jackovi došlo. Otočil sa, ale bolo neskoro. Pán Cartwright držal v ruke svoju zbraň a vystrelil guľku Jackovi priamo do ramena. Jack spadol na zem a cítil, že veľmi krváca. Teraz mu pomôže zrejme už len zázrak.

 

[DeletedUser4451]

10.Kapitola - Prvý duel​

Jackovi sa už zahmlieval zrak. Vedel, že stratil príliš veľa krvi aj keď dostal len jeden zásah. Chovateľ koní sa smial a bol pripravený streliť znovu. Jack už neveril, že by ho mohlo niečo zachrániť, no v tom sa to stalo. Za pánom Cartwrightom sa z lesa vynoril moriak. Jacka zrazu zalialo vzrušenie, ten moriak mu zatiaľ vždy pomohol, pokúša sa o to znovu ? Moriak sa pomaly blížil k chovateľovi a keď bol len niekoľko metrov od neho, vydal akýsi škrekľavý zvuk. Pán Cartwright sa vyľakal a jeho kôň tiež. Zhodil ho zo seba a tak chovateľ spadol na chrbát a namieril svoju zbraň na moriaka.
„Nie!" zakričal Jack a z posledných síl, aké mu zostávali, hodil po Cartwrightovi Codyho dorážkovú dýku. Ozval sa nechutný zvuk, ako keď sa niečo ostré zapichne do kože a vystrekne teplá krv. Codyho zbraň skončila v krku chovateľa, ktorý po tomto zásahu nemal najmenšie známky prežiť.
„Čo teraz?" pýtal sa sám seba Jack, no hneď po tom upadol do bezvedomia.

„...neviem, možno, nechajte ho spať..."
„...ale čo ak..."
„...vravel som, že nie, bol tu lekár..."
„...myslíš si, že by po tom mohol mať..."
„Mária uklúdni sa!" tentoraz Jack už aj so zavretými očami rozoznal hlas šerifa Johna. ŽIJE! To je neuveriteľné, ale aj tak nedokázal otvoriť oči a tak sa len pomrvil.
„Pohol sa! Videla som..." radostne vykríkla Mária.
„Ale veď som to videl nie som slepý. Radšej si sadni a buď ticho, lebo ma z teba porazí," nahnevane odsekol John Márii.
„Žijem..." pokúsil sa prehovoriť Jack a hneď na to sa chcel posadiť no niekto ho potlačil naspäť do ležatej polohy.
„Nehýb sa, všetko ti vysvetlím, len počúvaj.
Jack si vypočul všetko čo sa odohralo po tom, ako upadol do bezvedomia. John mu porozprával, ako im jeden z drevorubačov ohládil, že na pozemku pána Charltona sa opäť strieľalo a tak sa tam hneď vydali. Našli vedľa seba ležať dvoch ľudí. Jacka a Cartwrighta, ktorý bol už dávno mŕtvy. Jacka odniesli do jeho izby nad Henryho barom a privolali lekára, ktorý im len potvrdil, že Jack je len v bezvedomí a dva dni sa bude zotavovať. Keď sa po tomto rozprávaní Jack pozrel na svoj stolík, videl tam Codyho dorážkovú dýku, jasne svietiacu a bez krvi. Potom pokojne zaspal a zobudil sa až na druhý deň. Obliekol sa a zobral do svojich rúk Codyho dýku. Zo stolík mu vypadol lístok. Zrejme ho našli v tej jame, kde našiel Jack aj dýku, pretože tam bolo písané:

Dúfam, že žiješ vyvolený. Hahaha, som presvedčený, že je to tak. Takže si našiel aj Codyho dorážkovú dýku, no to je skvelé! Som na teba hrdý. Ešte ti niečo poviem o jej majiteľovi. Jeho meno bolo Cody Charlton, bol to majiteľ obrovského pozemku s krásnou vilou a medzi slávnych sa dostal vďaka tomu, že celý život konal proti zákonu, načierno prevážal muníciu a nebezpečné tovary, ale nikdy nikoho nemusel zabiť alebo objednať vraždu. Tesne po tom, ako sa mu narodil vnuk Róbert Charlton mu prišla správa, že šerif všetko zistil a ide ho zatknúť. Okamžite bežal do svojej dielne, ktorú mal v pivnici vily a vyrobil si dorážkovú dýku. Bol pripravený spáchať svoju prvú vraždu v živote. No v tom sa niečo stalo. Spomenul si na svojho malého potomka, na svojho vnuka Róberta a spravil niečo neuveriteľné. Nechcel, aby pošpinil svoje meno a meno svojej rodiny a tak zapichol svoju dýku do svojho srdca pred vchodom vily a padol na zem mŕtvy, pričom jeho dýka sa zapichla do zeme a zmizla pod ňou. To je všetko, ale teba teraz čaká ďalšia úloha. Nájsť ďalšiu legendárnu zbraň. Dám ti pomôcku. Rob si svoju prácu a všimaj si ľudí okolo seba, niekto zaujímavý ťa čoskoro navštívi no prihovoriť sa mu musíš ty, on ti za odmenu zanechá mapu pokladu. Tým pokladom je zbraň, ktorú vyrobil a bol ňou zavraždený jeden guvernér divokého západu. Veľa šťastia, nesklam ma!

Jack si to prečítal a rozhodne si myslel, že tento príbeh bol to najlepšie čo kedy čítal. Nevedel čo myslel jeho radca tým ´rob si svoju prácu´, ale v spojitosti s tým, že ho ´niekto navštívi´ sa rozhodol, že to bude mať dočinenia s prácou v Henryho bare. Celý deň pracoval v Henryho bare, všetkých hostí obsluhoval sám, správal sa k nim milo a s úctou, no nenašiel toho, koho potreboval. Už bol večera bar sa pomaly zatváral. Bolo v ňom 6 ľudí. Henry, Jack, John, Mária, nejaký opilec, ktorý si stále objednával Whiskey, ale mal dosť peňazí a tak mu ju stále Jack nosil a nejaký podivný muž so sombrerom. Jack si myslel, že to on je ten ´niekto zaujímavý´, o ktorom sa písalo v pomôcke. No muž nič nehovoril a onedlho bez toho aby sa pozdravil jednoducho odišiel a na stole nechal peniaze. Pomaly odišla spať Mária, potom aj Jack a Henry už chcel zatvoriť bar, keď si všimol, že opilec chce ďalšiu Whiskey. Henry mu chcel vysvetliť, že už zatvárajú, no opilec ho udrel a Henry sa zatackal a spadol.
„Hej!" zakričal Jack. „Vypadni, inak zle skončíš!" zvolal a vytiahol Codyho dorážkovú dýku.
„Zi nejakhý odvášny s tou zbraničkou he he he. Čo takto si dať len pestný duel?" nezrozumieteľne naňho zavolal opilec a postavil sa.
„Duel?" nechápal Jack.
„Áno chce duel," povedal Henry a vysvetlil mu to. „Keďže si vyrastal na východe, tak nevieš nič o duelovaní na západe. Veci sa majú takto. V duely sú vždy dvaja ľudia. Dohodnú si podmienky, s akou zbraňou budú bojovať. Buď je to zbraň na diaľku, teda strelná, alebo zbraň na blízko, teda ručná. Existuje však aj pestný duel, teda duel bez zbrane. Duel sa odohráva tak, že útočník, čo je v tomto prípade ten opilec na teba zaútočí a musíš sa brániť. Potom zaútočíš ty, bráni sa on a takto to postupuje, až pokiaľ jeden z účastníkov duelu nebude schopný pokračovať, alebo upadne do bezvedomia, v tom horšom prípade samozrejme. V pestnom duely však ľudia do bezvedomia neupadávajú, takže sa nemáš čoho báť."
„Dobre, beriem. Môžme začať," povedal Jack a pripravil sa na útok opilca.
Opilec ho trafil pesťou do tváre len jeden krát, pričom Jack ho ztĺkol niekoľko krát, zrejme bol vo výhode, keďže nebol opitý.
„Jack vyhráva duel, strať sa opilec..." začal Henry, ale opilec zrejme nemohol uveriť tomu, že prehral a tak zobral zo stola fľašu od Whiskey, rozbil ju o stôl a nechaj si len vrchnú časť.
„Pozor Jack, tá fľaša je teraz veľmi nebezpečná!" zakričal Henry, no Jack už stihol vytiahnuť Codyho dorážkovú dýku. Opilec zaútočil a spôsobil Jackovi reznú ranu na líci. Jack útok opätoval, no netrafil. Opilec ho opäť nebezpečne oškrel s ostrým predmetom, no nestihol sa ubrániť tomu, že Jack ho následovne 3 krát bodol do ramena, pričom opilec ho ani raz netrafil a po tom, ako ho Jack rezol na hlave, opilec upadol do bezvedomia.
„Výborne Jack, vyhral si. Pozri! Niečo mu vypadlo z vrecka!" zakričal Henry, ale Jack už ten predmet zdvíhal zo zeme. Bola to mapa. Už na pohľad vyzerala ako pravá mapa pokladu a na mieste, kde je zvyčajne červené ´X´ bola hlava moriaka. Jack sa na mapu usmial a už už sa videl, ako ráno štartuje za novým dobrodružstvom.

 

[DeletedUser4451]

11.Kapitola - Nevyrovnané účty​

„Čo sa to tu deje?" zavolala Mária. Zrejme ju zobudil hluk z baru a tak prišla dole, kde zhnusene hľadela na opilca v bezvedomí.
„Tento tu robil problémy a tak ho Jack trošku priučil. Vypadla mu mapa, pozri," odpovedal jej Henry.
Mária si zobrala mapu, najprv pozrela na vyznačenú hlavu moriaka, ale potom si všimla podpis v dolnom pravom rohu. Stálo tam ´K.D.R.´
„Preboha! Tá mapa patrila môjmu strýkovi," nečakane povedala Mária a Henryho to očividne prekvapilo.
„Tvoj strýko pred desiatimi rokmi zomrel, ako by sa sem dostala tá mapa? Možno bude niečo vedieť tento.." Henry nedopovedal, pretože až teraz si všetci všimli, že opilec sa vytratil.
Ešte v ten večer sa Jack a Mária zbalili a vydali sa na cestu. Niekedy o polnoci uznali, že je naozaj hlúpe cestovať v noci a tak sa utáborili blízko miesta, ktoré sa nazýva Cold River. Jack chytil dve ryby na ktorých si obaja pochutili a okamžite zaspali. Vstávali skoro ráno, takže spali asi len päť hodín a zamierili k starému veternému mlynu blízko mestečka Cold Sun, kde si ´požičali´ debnu s náradím.
„Zíde sa vždy a tu ju potrebovať už nikto nebude," so smiechom poznamenala Mária.
Opäť sa vydali na cestu a zastavili sa až pred večerom, keď Mária náhle zakričala.
„Tamto! Videla som niečo! Myslím, myslím že to bol moriak."
Jack sa tam šiel pozrieť, ale nič tam nenašiel. Na chvíľku sa zadíval na strom pred ním, keď to zbadal. Na strome bola vyrytá hlava moriaka a pri nej nápis: Už len kúsok...
Znovu nasadli na svoje kone a putovali ďalej, keď im cestu skrýžilo niečo obrovské. Bol to medveď.
„Och bože! Vyzerá ako Grizzly," zľakla sa Mária a mala pravdu. Bol to bájny medveď Grizzly.
„Myslím, že si nás všimol," poznamenal Jack a už hľadal vo svojom batohu Codyho dorážkovú dýku. Zobral si na cestu všetky svoje svietiace zbrane, pretože tipoval, že sa mu možno zídu.
Hneď ako ju vybral ho medveď napadol a udrel ho svojou obrovskou labou. Jack sa však rýchlo pozviechal a bodov medveďa do laby. Medveď protestne zreval a zvalil sa na bok. Jack toho využil a odsekol Grizzlymu hlavu. Zaplavil ho pocit úžasu nad tým, čo spravil, ale Mária ho vytrhla z tranzu a povzbudila ho, aby pokračovali v ceste.
Už sa pomaly stmievalo, keď prišli na miesto. Tráva bola na jednom mieste vysekaná a na holej zemi bola z vetvičiek vytvorená hlava moriaka. Jack vybral debnu s náradím a zmajstroval dve drevené lopaty, s ktorými začali kopať. Jack vyrobil aj dlhý rebrík a keď vykopali asi desať metrovú jamu, narazili na kov. Dostatočne ho očistili. Na kove boli akoby vtlačené voľné miesta na tri veci: Medvediu labu, havranie pierko a medvediu hlavu. Jack vyliezol po rebríku hore a vytiahol Figarovu britvu a Huckleberryho prak. S britvou odrezal mŕtvemu Grizzlymu labu a aj s hlavou ju hodil do jamy. Zobral do ruky prak a vyčkával. Čakal len päť minút keď videl, že na oblohe niečo letí a tak po tom zvierati vystrelil kameň. Trafil ho a vták sa zrútil. Jack nevedel, či je to havran, ale vedel, že pierko z tohoto vtáka postačí a tak ho vytrhol, povedal Márii aby zostava hore a zliezol do jamy. Všetky predmety priložil na svoje miesta a čakal. Netrvalo to dlho a predmety zapadli, kovový poklop sa otočil okolo svojej osi a otvoril sa. Pre Jacka to bol možno šok, možno prekvapenie, ale pod poklopom nebolo vôbec nič. Niekto to musel zobrať pred nimi. Jack vyliezol hore po rebríku a chcel to vysvetliť Márii, keď sa z lesa niekto vynoril, rýchlo k ním kráčal, udrel Máriu po líci a Jacka udrel niečim silným po hlave. Jack cítil ako padá do jamy a znovu niečo trafilo jeho hlavu, tentoraz okraj kovového poklopu, ktorý vytŕčal. Jack cítil ako mu krváca hlava a upadol do bezvedomia.
Zobudil sa na druhý deň ráno a nechápal, čo robí v jame. Nebol tam rebrík ani nič a tak zobral jedinú vec, ktorú mal po ruke - Codyho dorážkovú dýku. Nepamätal sa, čo sa stalo, ani čo tam robí, ale vedel, že hore ho čaká jeho mustang a ostatné legendárne zbrane. Hodinu mu trvalo, než si vysekal s dýkou cestu hore a s hrôzou zistil, že tam nie je ani mustang, ani prak a ani britva. Pomali ale isto si spomínal čo sa stalo.
„Opilec... mapa... cesta... Mária... poklad... Mária!" zakričal Jack a už si spomenul.
Zahľadel sa na zem, či neuvidí stopy kopýt, no aj keď už bolo ráno nič nevidel.
„Bože pomôž," povedal zo zúfalstva, no v tom zbadal nejaké zviera na kraji lesa. Bol to moriak. „Áno! Odveď ma k Márii kamarát, prosím."
Moriakovi to nemusel hovoriť dva krát. Rozbehol sa do lesa a Jack za začal šprintovať za ním. Onedlho dorazili k jaskyni a moriak zmizol v hlbinách lesa. Jack vošiel do jaskyne, kde našiel Máriu priviazanú ku stoličke a zapchatými ústami. Jack ju pomocou Codyho dorážkovej dýky oslobodil a keď jej strhol pásku z úst, Mária spanikárila.
„Jack uteč! Celé je to podvod! Zapríčinil to on!"
„On? Kto on?" spýtal sa Jack, ale onedlho to zistil.
Zo zadnej časti jaskyne prišli dvaja muži. Jack spoznal prvého, bol to opilec a držal jeho Huckleberryho prak a ešte jednu neznámu svietiacu zbraň. Druhého muža nepoznal, ale ten držal jeho Figarovu britvu a s úžasom na ňu hľadel.
„Tak ťa tu mám, Jack Smith. Moje meno je Karl Roalstad a toto je môj syn Bill, nevlastný brat tuto Márie. Mysleli ste si, že som mŕtvy, že ma zavraždili kôli nálezu aztéckeho zlata. Bola to lož. Pred desiatimi rokmi za mnou prišiel Bill a povedal mi, že je môj syn a ja som nemal dôvod mu neveriť, keď mi vysvetlil svoj príbeh, všetko do seba zapadalo. Mária a jej matka ho vyhnali z domova, pretože sa z neho stal opilec a zlodej a okrem toho Máriina matka vedela, že to nie je syn jej otca. Ale to je iný príbeh. Jack Smith, vyvolený. Ha! Ty nie si vyvolený! To Bill mal byť vyvoleným a vlastne stále je! Ty si ukradol svietiace zbrane z mnohých miest, ale teraz si mi ich pekne všetky priniesol a ukázal. Je čas ťa zabiť. Bill, postaraj sa oňho," s úsmevom povedal Karl Roalstad.
„Ja som pravý vyvolený a môžem to dokázať. Myslím, že by sme si mohli dať férovú odvetu," povedal Jack a pozrel na Billa.
Jacka to možno aj prekvapilo, no Bill mu hodil jeho prak a nechal si v ruke zbraň, na ktorej bolo zlatým písmom napísané: Granmotova pištoľ.
„Začnite!" zakričal Karl Roalstad a hľadel, ako jeho syn vyhráva nad Jackom.
Jack krvácal na oboch rukách, no nevzdával to, zatiaľ sa mu nepodarilo trafiť Billa no vedel, že Huckleberryho prak je veľmi presná zbraň a dočkal sa. Trafil Billa najprv do ruky, potom do hrude, do druhej ruky a nakoniec do hlavy. Billovi vystrekla z hlavy krv a padol na zem mŕtvy.
„NIE! Ty bastard! Zabil si môjho syna!" zakričal pán Roalstad, odhotil Figarovu britvu a vytiahol z nohavíc ďaľšiu zbraň.
Bola to prekrásna zbraň, a bolo na nej zlatým písmom napísané: Drakeova predovka.
„Moje celé meno je Karl Drakeo Roalstad a to je to posledné, čo si v tvojom prašivom živote vypočuješ," povedal Karl Roalstad a namieril na Jacka zbraň.
Jack už aj tak stratil príliš veľa krvi, no teraz bol v beznádejnej situácii. Nemal už ani žiaden predmet na strieľanie cez prak, keď ho Karl Roalstad postrelil aj do brucha. Jack vypľul krv a pocítil smrteľnú bolesť. Vedel, že ak ho ešte raz Karl zasiahne, tak neupadne do bezvedomia, ale stretne sa zoči voči so smrťou. Karl Roalstad znovu nabil, no v tom mu do krku vletela Codyho dorážková dýka spoza Jacka a Karl vďaka tomu minul Jacka. Spadol na zem mŕtvy a Márii sa podlomili kolená až to zadunelo, keď dopadla na zem tiež nemilo prekvapená nad tým, čo spravila a do očí jej vhŕkli slzy. Jack sa z posledných síl postavil a objal ju, pričom si všimol, že Karl sa ešte hýbe. Podišiel k nemu a Karl vytiahol z vrecka dva lístky. Jack vedel, že sú to správy pre neho o zbraniach, ktoré tu dnes videl, ale teraz len hľadel, ako Karl Drakeo Roalstad zomiera a nikto mu už nepomôže. Jack mu len vytiahol z krku dorážkovú dýku a hodil ju k praku, vtedy Karl naposledy zavrel oči a okamžite po tom jeho zbraň zrazu zasvietila. Teraz to bola naozaj legendárna svietiaca zbraň. Zobral si od Karla lístky a vedel, že si ich musí okamžite prečítať, aby tomu všetkému pochopil.

 

[DeletedUser4451]

12.Kapitola - Stará búda​

Skvelá práca! Našiel si Granmotovu pištoľ! Som na teba právom hrdý a teraz ti trošku porozprávam o majiteľovi tejto zbrane. George Granmot sa narodil v bohatej rodine, kde trávil väčšinu svojho života. Bol nadmerne inteligentný a keď dovŕšil osemnásť rokov, utiekol z domu. Študoval veľa odborov a stal sa najmladším guvernérom celkovo v meste New Texas. Všetko riešil skôr hlavou ako zbraňami, no keď ho raz prepadli v bare traja lupiči, zistil, že nevie bojovať a tak si zaplatil jedného zbrojára, ktorému okrem veľkého balíku peňazí priniesol aj rôzne kovy s tým, aby mu vyrobil zbraň. Keď sa tak stalo, George Granmot sa vybral nájsť troch lupičov, aby sa im odplatil. Zbraň bola síce veľmi cenná, ale on bol v dueloch skutočne na smiech. Keď dostrieľaný vyšiel z baru, nikto ho už nikdy nevidel, no vraví sa, že sa utiahol do lesa, kde schoval svoju mocnú zbraň a napokon podľahol zraneniam. Teraz ťa však čaká ďalšia nová úloha vyvolený. Zbraň, ktorú by si mal teraz nájsť sa nebude príliš líšiť od tejto a nájdeš ju v hrobe jej majiteľa. Viem, že to nie je bohvie aká nápoveda, no musím ti prezradiť ešte jednu vec. Tá zbraň ako jediná z legendárnych, no nezistil som prečo. Ešte ti prezradím, že jeho hrob sa nachádza na východe divokého západu. Veľa šťastia

Jack to dočítal a hneď vedel, prečo tá zbraň nesvietila. Jej majiteľ totižto ešte žil. No Jack teraz nemusí nájsť túto zbraň, pretože leží vedľa neho na tvrdej zemi, vedľa jej mŕtveho majiteľa. Jack zobral do rúk túto zbraň - Drakeovu predovku a taktiež druhý lístok a začal čítať aj ten.

Takže si ju našiel. Drakeovu predovku! Skvelé! Tak a čaká ťa menší príbeh o jej majiteľovi. Karl Drakeo Roalstad bol chudobný dobrodruh, ktorý sa preslávil tým, že našiel niečo cenné a stovky rokov staré. Bolo to aztécke zlato. Kvôli tomuto špinavému zlatu ho prenasledovali banditi na čele s mužom, ktorý naháňal strach zrejme všetkým, ktorý mali tú česť ho spoznať. Volal sa Callahan Nate. Údajne zavraždil Drakea, ale podľa mňa ho kvôli niečomu pustil, veď Drakeova predovka predsa nesvietila. Túto záhadu môžeš rozlúštiť, ale teraz pokračujme v príbehu. Na rane je ďalšia zbraň, ktorá patrila jednému z najväčších lovcom všetkých čias. Tento muž zavraždil snáď tisícky zvierat všetkých druhov, nebezpečné aj vzácne. Zistili to ochrancovia zvierat, ktorými vtedy boli indiáni a udali ho. Tento muž žil biedne, ale aj tak stihol skryť svoju zbraň vo svojej chatrči hlboko v lese a utiekol. Vraví sa, že sa stretol s medveďom Grizzlym a bez svojej zbrane bol bezmocný, takže medveď ho roztrhal. Tu je nápoveda ako nájsť zbraň, prajem ti veľa šťastia: Symbol lásky ťa privedie na miesto úkrytu zbrane, ktorá však bude dobre schovaná, maj sa na pozore, možno sa ťa pokúsi niekto oklamať, možno ti pomôže, ale ty len ver svojim inštinktom, možno sú správne, možno klamú, ale ver mi jedno - máš na to, aby si tú hračku našiel, či už pri tom zomrieš, alebo nie.

Nápoveda na tomto lístku bola väčšia, ale Jack jej chápal zo všetkých doterajších nápovied - najmenej. Teraz si uvedomil, že v jaskyni je okrem neho ešte Mária, ktorá teraz držala ruku svojho strýka. Zrejme sa chcela uistiť, že jej strýka už viac niet. Spoločne sa rozhodli, že Karla a jeho syna v jaskyni nechajú, pretože by sa im ťažko vysvetľovalo, ako prišli k smrti, keby sa ich na to šerif pýtal. Nasadli na svoje kone a merali si cestu späť do svojho mesta.

Cesta ubehla podozrivo rýchlo, keď dorazili za niekoľko dní a nocí do mesta, bol práve obed a v Henryho salóne bol len usmiaty Henry, šerif John a Waupee, ktorý zrejme zavítal na obed z indiánskeho tábora. Jack im všetko do detailu vyrozprával a ukázal svoje nové dve zbrane. Veľmi dlho sa o tom rozprávali a keď už vyčerpali všetky možné diskusie o ďalšej zbrani, Henry si na niečo spomenul.
„Jack. Vieš hrať poker? V našom meste sa totižto po roku opäť uskutoční turnaj v tejto obľúbenej kartovej hre. Ak sa rozhodneš prihlásiť, John ti vysvetlí pravidlá, ukáže ti pár trikov a môžeš hrať. Turnaj prebehne zajtra od desiatej ráno približne do tretej hodiny poobede. Veľmi sa teším, hráči majú väčšinou dosť peňazí a s radosťou ju minú v bare. Vtedy mám obrovské tržby," povedal mu Henry a Jack sa do turnaja zapísal. Potom nasledoval Johna do jeho budovy, kde mu John všetko vysvetlil.
„Turnaj prebieha každý týždeň o víkende, buď to padne na Sobotu alebo na Nedeľu. Všetky mestá sa za rok vystriedajú a potom ide toto kolečko odznovu. V turnaji je miesto pre šesťdesiatštyri hráčov, pričom sa rozdelia do ôsmych hracích stolov po osem hráčov. Víťazi týchto ôsmych stolov sa potom stretnú na finálnom stole, kde sa bude hrať o konečné umiestnenie. Ak sa chceš zúčastniť, musíš zaplatiť päťsto dolárov, takže dokopy hráči zaplatia vstupné tridsaťdvatisíc dolárov a z toho dostane víťaz osemtisíc dolárov plus nejakú hmotnú odmenu, vždy je to niečo iné a zvyšné peniaze si rozdelia hráči pri finálnom stole podľa umiestnenia a krupiéri. Bude sa hrať so starými pravidlami, teda na ruku dostaneš päť kariet a budeš si ich môcť jeden krát vymeniť podľa uváženia. Teraz ti dám niekoľko rád a tipov s ktorými možno turnaj vyhráš," šerif pokračoval so svojimi radami a keď skončil, bol už večer.
Jack sa išiel vyspať a vedel, že na druhý deň sa musí naozaj snažiť. Bol veľmi zvedavý, čo je hlavnou výhrou a tak nad tým rozmýšľal, až ho bolela hlava a zaspal až neskoro v noci.
Na druhý deň vstal Jack veľmi skoro a zatiaľ si opakoval triky, ktoré sa naučil od Johna a keď prišiel dolu do baru, bol už takmer čas. Bar sa zmenil, boli tu štyri obrovské stoly namiesto viacerých menších a Jack sa dozvedel, že sa bude hrať na dva krát, keďže tu nie je miesto pre všetkých 8 stolov. Pred barom čakalo veľa nových tvárí - teda boli to hráči, ktorí sa možno stretnú s Jackom. Keď nastal čas na začiatok turnaja, prvých tridsaťdva hráčov sa usadilo ku stolom, no Jack nebol medzi nimi. Za necelú hodinu však dohrali a už sa vedelo o štyroch finalistoch. Potom nasledovala asi desať minútová prestávka a po nej nastúpila druhá polovica hráčov a stretli sa v kartovom súboji. Jack sedel pri stole, ktorý bol najbližšie k barovému pultu a pred začiatkom zakýval Henrymu, ktorý naňho žmurkol a ústami naznačil ´Veľa šťastia´. Za pätnásť minút sa podarilo Jackovi vyradiť jedinú ženu pri stole, ktorá buchla päsťou do stoličky a celá nazúrená odišla. Jack sa tak stal zatiaľ hráčom s najväčším počtom žetónov pri stole. Do hodiny sa vyradilo ďalších päť hráčov a Jack zostal pri stole sám s nejakým pištoľníkom zo severu divokého západu. Jack mal o polovicu menej žetónov, no aj tak veril v nádej, že postúpi do finále. Práve mu prišli dve esá, dve desiatky a dvojka. Jack automaticky vsadil všetko a pištoľník dorovnal. Teraz obaja rozmýšľali, čo vymenia. Má Jack vymeniť len dvojku, alebo to risknúť a vyhodiť aj desiatky? Jack sa zahľadel na svoje karty a všimol si, že ich okraj zdobia v každom rohu jednotlivé hlavy zvierat. Bola tam hlava medveďa, bizóna, vlka a moriaka. To mu dodalo odvahu a Jack vymenil s dvojkou aj obe desiatky. Nepozrel sa však, čo mu prišlo na ruku. Pištoľník si pozrel svoje karty a začal sa nechutne smiať, pričom na stôl vyhodil trojicu kráľov a dvojicu pätiek - full house. Jackovi prebehli po chrbte zimomriavky, no aj tak otočil prvú kartu z tých troch, ktoré dostal. Bolo tam eso! Aspoň niečo, no Jack aj tak stále potrebuje hoci akú dvojicu, alebo štvrté eso, aby vyhral. Otočil ďalšiu kartu, no bola tam len trojka. Jackovi sa začali triasť ruky a s obavami hľadel na svoje tri esá a trojku. Otočil poslednú kartu a zavrel oči. Ešte predtým ako to spravil počul, ako im hlavný krupiér od baru prezrádza, že hlavnou cenou okrem osemtisíc dolárov bude kľúč od chatrče slávneho lovca, ktorá sa nazýva ´Stará búda´.

 

[DeletedUser4451]

13.Kapitola - V lese​

Jack otvoril oči. Vedel, či mu prišla dobrá alebo zlá karta, pretože jeho súper bolestne vykríkol, ako keby ste ho zasiahli mečom do chrbta. Tá posledná karta bola taká krásna, že sa to nedá ani povedať. Bolo to štvrté eso a tak Jackovi prišla štvorica - poker, ktorá ho posunula do finále.
Vstal, podal si ruku s krupiérom a svojim súperom, ktorý sa tváril smutne, no doprial Jackovi pocit víťazstva. Jack zamieril k ostatným finalistom, ktorý dostávali inštrukcie. Počúval asi päť minút a potom sa pripojil k Henrymu, Waupeemu, Johnovi a Márii a spoločne sa išli najesť hore na poschodie, pričom Jackovi gratulovali aj keď vedia, že to najťažšie je ešte len pred ním.
„Skvelá hra, najmä sa mi páčilo ako si okabátil starého Flasha, to bol ten dedo v zelenom klobúku, ktorý vypadol medzi prvými. Teraz ťa však čaká sedem súperov a každý jeden z nich chce vyhrať. To ti je dúfam jasné. Podarilo sa mi zistiť, kto bude vo finále. Ty máš číslo jedna, číslo dva je istá dáma z mesta, ktoré je odtiaľto ďaleko na sever, číslo tri ani číslo štyri nepoznám, číslo päť je mladý O´Connor z mesta Rason Town, poznám tam šerifa, toho je jeho synovec a teraz pozor. Číslo šesť síce nepoznám, nejaký hrdý pištoľník, podľa toho ako vyzerá, no číslo sedem a osem poznám. Sedmička je jeden z najmúdrejších pokrových hráčov Jason Black. Pochádza z Chicago City a vyhral už množstvo turnajov, no väčšinu z výhry investuje do svojej farmy alebo peniaze daruje rodinu. No najhorší je muž číslo osem. Jeho meno je Bill McSwady, pochádza z mesta, ktoré susedí s Chicago City a dá sa povedať, že ho vlastní. Je nesmierne bohatý a čo nemôže mať získa podvodom, alebo podplatí ľudí, aby mu to dali. Je to asi najprefíkanejší hráč a vo svete pokru má poradové číslo - jedna. Je naozaj najlepší, ale má nesmiernu odvahu ba aj šťastie. To je všetko a myslím, že by si mal ísť hrať. Veľa šťastia Jack," dohovoril šerif John a Jack si na hruď pripol modrú hviezdicu s poradovým číslom - jeden.
Usadil sa vedľa šarmantnej dámy s vejárom a z druhej strany vedľa neho sedel krupiér. Vedľa krupiéra taktiež sedel z opačnej strany obávaní Bill McSwady. Bolo vidieť, že má maximálne tridsaťpäť rokov, no bol skutočne dobre oblečený. Mal žltý žaket, biely kožený klobúk a obuté mal nejaké topánky s ostrohami. Jackovi súperi sa pomaly začali usádzať na svojich miestach za stolom a keď už prišli všetci, hra sa zahájila. Jackovi chodili na ruku hrozné karty a prehral už polovicu svojho zisku z prvého stola. Až po polhodine odišiel prvý hráč a po ňom za pár minút ďalší traja. Pri stole tak za štyridsať minút ostal len Jack, šarmantná dáma sediaca vedľa neho, Jason Black a Bill McSwady. Najviac žetónov mal posledný menovaný a takmer o polovicu prevyšoval druhého - Jasona Blacka a až po nich išiel Jack, ktorému ostala malá kôpka žetónov a nakoniec dáma, ktorej zostali žetóny už len na poslednú hru. Išla teda o všetko a jediný s ňou do hry išiel McSwady. Po tejto hre už ostali len traja a Jackovi bolo jasné, že McSwady je naozaj zvláštny hráč. Odohralo sa pár ďalších hier, v ktorých Jack začal konečne vyhrávať a dorovnal sa Jasonovi Blackovi, no na McSwadyho strácali veľké množstvo žetónov. Už hrali takmer dve hodiny a stále si len vymienali základné vklady, keď to prišlo. Jason Black zrazu z ničoho nič vsadil všetko. Jack zahodil, no McSwady dorovnal. Black si vymenil karty a po tom, čo tak spravil aj McSwady ich hodil na stôl.
„Dnes ťa porazím McSwady!" vykríkol Jason a odhalil full house - tri desiatky a dve osmičky.
„Dnes nie Black, nemám náladu prehrať," pokojne odvetil McSwady a odhalil štvoricu kráľov.
Jason Black zavrel oči, buchol ramenami do operadla stoličky a vstal. Podal Jackovi a krupiérovi ruku, poďakoval Henrymu a odišiel. Na McSwadyho ani len nepozrel a ten na to reagoval tak, že sa len pousmial.
Jack s ním odohral niekoľko hier a dokázal sa mu s počtom žetónov vyrovnať. Základné stávky boli veľmi vysoké a Jackovi prišla vo farbe devina, osmina a sedmina a k tomu dve esá odlišných farieb. Po tomto Jack vsadil všetko. McSwady chvíľu rozmýšľal a potom dorovnal. Vsadil teda všetko aj on. Prvý si menil karty on a hneď ako ich dostal sa postavil a chytil za okraj stola. Jack sa nevedel rozhodnúť... skúsi opäť taktiku s esami, alebo pôjde na farbu či postupku vo farbe? Vtedy mi prišlo niečo do hlavy. Ako keby sa mu tam zapla žiarovka. Symbol lásky, symbol lásky, symbolom lásky je predsa srdce! O tom sa písalo v nápovede na ďalšiu legendárnu zbraň! Pozrel na tie tri karty vo farbe, boli vo farbe srdca. Jack pozrel na jeden z rohov karty, kde bola hlava moriaka. Vedel, že to musí spraviť. Vymenil dve esá. Nechcel sa pozrieť čo mu prišlo a vstal aj on. Teraz si hľadeli s Billom McSwadym do očí v jednej rovine. McSwady jedným plynulým pohybom otočil svoje karty. Nemal skoro nič! Mal tam len jeden pár kráľov a Jack takto riskoval! Keby si Jack nechal tie esá tak vyhrá aj bez ďalších kariet. Jack otočil svoje tri karty, ktoré poznal: srdcovú deviatku, osmičku aj sedmičku. Pomaly otočil ďalšiu kartu. Bola to srdcová šestka! Teraz potreboval buď srdcovú desinu alebo srdcovú päťku na postupku vo farbe, ale stačilo mu aj iné srdcové číslo aspoň na farbu. Rýchlo otočil poslednú kartu a nespúšťal pri tom oči z McSwadyho. Srdce mal až niekde v hrdle, keď sa pozrel na srdcové eso. Nemohol tomu uveriť - vyhral! Všetci na okolo mu začali tlieskať a on tomu stále nechápal. Henry a John sa k nemu ponáhľali a objali ho. Podávalo si s ním ruku veľa ľudí, medzi ktorými zahliadol na okamih aj samotného zakladateľa mesta (podľa vysokého cylindra a typickej pásky cez žaket sa nedal nepoznať). Bill McSwady stále hľadiaci na svoje karty odvrátil pohľad smerom na kľúč a výhru, ktorú priniesli Jackovi.
„Podcenil som ťa, ale zrejme to tak malo byť. Bude to pre oboch takto lepšie," potriasol mu ruku McSwady, no Jack jeho slovám nechápal.
Chvíľu ešte Jack oslovoval so svojimi priateľmi a tunajšími obyvateľmi a potom upratali bar, no bol už večer. Jack sa rozhodol, že nepôjde spať a tak to oznámil Henrymu a zostal ešte chvíľu v bare. Neskôr zhasol svetlá, naškriabal Henrymu odkaz a pobral sa ku krajčírovi, ktorý práve zatváral. Za výhru a ostatné peniaze ktoré mal si kúpil čierny širák, modrú látkovú bundu a čierne pracovné topánky. V zmiešanom tovary robil majiteľ inventúru a Jack si u neho kúpil zlatý indiánsky náhrdelník. Potom nasadol na svojho koňa a vybral sa na miesto, kde by mala ležať stará búda (kde približne leží mu povedal organizátor turnaja v pokri). Už musela byť polnoc, keď Jack dorazil do veľmi hustého lesa. Stromy tu rástli tak blízko pri sebe, že musel zosadnúť z koňa a uviazať ho k najbližšiemu stromu.
„Počkaj tu na mňa, hneď sa vrátim," oznámil koňovi, ten len zastrihal ušami a poslušne zostal stáť.
Jack kráčal asi pätnásť minút, keď konečne našiel starý dub, oproti ktorému údajne stála stará búda. Jack však nič nevidel, pretože bola tma a stromy mu úplne zastreli výhľad. Chvíľu sa prechádzal, keď ju našiel. Bol to veľmi starý dvojposchodový domček s nápisom ´Stará búda´. Jack chcel odomknúť dvere kľúčom no zistil, že tie visia ledva na pántoch a tak to bude zbytočné. Pomaly ich odstrčil a vošiel dnu. Kľúč položil na stôl, ktorému chýbala jedna noha a posadil sa na zaprášenú a chladnú stoličku. V tom vonku niečo započul. Bol to známy zvuk čižmy, ktorá pretne malú vetvičku. Bol to nepríjemný praskot a Jack opatrne vyšiel von, kde zbadal nejakú tmavú postavu pred sebou. Nevedel čo má robiť, v ústach mal sucho a po chrbte mu stekal pot. Tmavá postava sa nehýbala, len naňho pozerala. Vyzerala ako čierny duch, možno mŕtvy majiteľ tohoto starého domu, no Jack dúfal, že jeho predstavivosť je tentoraz fikciou. Tmavá postava odrazu prehovorila a Jack napäto počúval.

 

[DeletedUser4451]

14.Kapitola - Ten druhý lovec​

„Tak si tu, Smith," oslovil Jacka povedomý hlas.
„McSwady?" spýtal sa ho, aj keď vedel, že to musí byť on.
Bill McSwady vystúpil z tieňa a vyzeral ešte hrozivejšie ako predtým. Jack pomaly a nenápadne pohol rukou smerom k Drakovej predovke, ktorú mal schovanú pod oblečením, no McSwady zrejme vedel čo spraví ešte skôr, ako on sám.
„Nechcem bojovať. Neprišiel som kvôli tomu. Chcel som ťa len varovať," povedal Jackovi Bill.
„Varovať pred čím?" spýtal sa ho Jack.
„Nie pred čím, ale pred kým. Žije tu on. Blízko odtiaľto a dáva pozor na túto búdu. Takmer ma raz ubil palicou, keď som našiel tento domček."
„Nechápem, kto on?"
„Ten druhý lovec." odpovedal mu McSwady. „Poznáš príbeh majiteľa tejto chatrče? Vraj po ňom šli indiáni kvôli tomu, že zabil všetky zvieratá, ktoré im patrili pre vlastný zisk. Neviem či si o tom počul, ale je to klamstvo. Môj otec poznal pravdu, pretože vie kto je ten ničomník, ktorý býva za lesom. To on poslal na Alana indiánov, ktorý mu dlhovali službu za záchranu života ich náčelníka, ktorý sa takmer utopil v rieke Wauda. No Alan im utiekol, ale skryl svoju cennú zbraň v tejto chatrči. Keď sa to dozvedel ten starý hlupák, dohliadol na to, aby Alana roztrhal bájny Grizzly. Nikdy nestrpel, že Alan ho porazil vo všetkých loveckých turnajoch. Ó áno, večne druhý..."
„Áno večne druhý, to presne zodpovedá tebe ty špinavý podvodník," zaškriekal hlas z lesa a ozval sa výstrel z pušky, no bol namierený len do stromy asi desať metrov nad hlavou Billa McSwadyho. „Zmizni lebo zavolám šerifa, že tu opäť obsmŕdaš a kŕmiš návštevníkov obyčajnými klamstvami!"
„Jediný kto tu klame si ty, starý hlupák," odpovedal starcovi McSwady. „Odchádzam. Mal by si odísť tiež Smith, inak sa môže stať, že ten starý pomätenec ťa uškrtí v spánku, alebo aj na teba vypustí Griz..."
„ZMIZNI TY ŠPINA!" skríkol starec a tentoraz po Billovi hodil ostrý nôž, no minul. Zrejme to zapríčinila staroba, pretože očividne ho chcel trafiť. „A ty čo tu chceš? Prišiel si tiež kradnúť do tejto chatrče?" zaútočil slovne na Jacka.
„Nie. Vyhral som kľuč od tohoto domu v pokrovom turnaji dnes poobede. Som Jack Smith," predstavil sa a podal starcovi ruku.
„Moje meno je Martin Clain. Bývam v dome za týmto lesom. Strážim tento dom, pretože henten ničomník sa tu stále potuluje aby ukradol Alanov poklad."
„Tie veci, ktoré mi hovoril..."
„Všetko lži chlapče! Ja by som nedokázal spraviť niečo také ohavné! To jeho otec je na vine. Alan sa s jeho otcom pohádal a na druhý deň našiel svojho koňa mŕtveho. Bol otrávený. Vinník sa nikdy nenašiel, no jeho otec logicky vinil Alana, aj keď ten sa voči tomu ohradil. Vraví sa, že jeho otec, ktorý bol mimochodom nesmierne bohatý, poštval a podplatil indiánov proti Alanovi. On mal však u indiánov nejakého priateľa a ten ho varoval, že sa v noci naňho chystajú. Alan utiekol a na dverách svojho domu vyrezal nápis ´Búda bude posledným majiteľom mojej hračky´. Narážal na svoju zbraň a zrejme ju tu niekde schoval. Po tom, čo tak učinil zrejme utiekol, ale indiáni ho buď dobehli a zavraždili, alebo naňho vypustili Grizzlyho, to už neviem. Teraz si odpočiň, Jack. Zajtra ti ukážem, ako sa lovia zvieratá. A neboj sa, neuškrtím ťa v spánku," usmial sa starec a odišiel.
Jack našiel nejaké staré moľami prežraté deky a schúlil sa pod nimi na rozpadnutom gauči. Snívalo sa, že ho naháňa Grizzly a posmievajú sa mu indiáni. Gizzly sa zmenil na starca a indiáni zmizli, objavil sa tam namiesto nich McSwady, ktorý stále opakoval ´Ja som ťa varoval´, pretože Grizzly zmenení na starca ho schmatol a chystal sa mu odkusnúť hlavu.
„Nie..." stonal Jack.
„Ale áno, vstávaj!" volal naňho starec a mykal ním. „Zobuď sa, ale no tak, dúfal som, že k tomu nepríde," smutne dodal a vylial naňho vedro plné ľadovej horskej vody.
„Čo sa deje pre pána?" zakričal Jack a keď uvidel starca v prázdnym vedrom, pochopil. Vonku bola však ešte tma a na stole len svietila zapálená sviečka. „Koľko je hodín?" spýtal sa starca.
„Štyri," odpovedal mu starec a tváril sa potmehúcky.
„Zbláznili ste sa? Čo chcete robiť o štyroch hodinách v noci?" tváril sa nechápavo Jack.
„Ide sa na lov!" radostne zvolal starec a obaja a vybrali hlboko do lesa smerom hore na vrchol hory. Kráčali asi hodinu, keď dorazili čistinke, na ktorej sa prechádzal kojot. Starec zdvihol svoju kušu a trafil ho priamo do hlavy. Kojot padol na zem mŕtvy a zostal nehybne ležať. Po tomto kráčali ďalšiu hodinu ešte vyššie, kde bolo veľmi chladno a tam asi tri hodiny lovili v horskom jazierku lososy. Po tom sa naraňajkovali a išli ďalej. Do rany im prišlo stádo bizónov. Starec namieril kušu na jedného z nich a trafil ho opäť priamo do hlavy. Jack sa začal starca báť a už o jeho presnosti nemal pochýb. Teraz kráčali nesmierne dlho, Jackovi sa zdalo, že to musí byť aspoň šesť hodín dlhá trasa, keď narazili na horského medveďa, ktorý si zrejme hľadal jaskyňu. Starec tentoraz vytiahol brokovnicu, ktorú starostlivo nabil a namieril na medveďa. Ten bol však ďaleko a výstrel ho netrafil - len ho zbytočne vyplašil. Medveď sa rozbehol smerom k nim. Obaja pobrali nohy na plecia a utekali smerom dole z kopca. Medveď ich však dobehol a strčil Jacka smerom dole. Ten sa kotúľal snáď päť minút a keď zastal, bol celý domlátený, ruky nohy samá modrina a hlava mu krvácala. Ležal tak asi minútu, keď počul dva výstrely a onedlho k nemu prišiel starec.
„Tá obluda je mŕtva. Dúfam, že si v poriadku," spýtal sa ho starec.
„Nedá sa povedať, že by som bol v poriadku, ale rád by som sa už vrátil," odpovedal mu Jack.
Cesta im trvala kratšie, pretože sa spúšťali dolu z kopca na miestach, ktoré museli obchádzať, keď išli smerom hore, pretože boli príliš stŕme. K búde prišli ešte pred večerom a starec pozval Jacka k nemu domov. Pred jeho chalupou si založili oheň a uvarili mäso z kojota. Bolo chutné a keď ho zjedli, starec priniesol Whiskey a začal šomrať o McSwadym, no Jack ho nepočúval.
„Stále sa tam obsmŕda...nedá si pokoj..." Jack sledoval, ako sova prelietava k od jedného stromu k druhému. „...vraj sa tam chcel len pozrieť, to určite! Šmátral tam v jeho skrini, videl som ho! Ale aj tak tam nič nie je..." starec začal byť pre Jacka už otravný a tak chcel nejako naznačiť starcovi, že už pôjde no nechcel ho uraziť a tak čakal. „Stále hľadí na tú zásuvku. Asi tam sú schované nejaké cennosti, je taká malá... je na nej nakreslené srdiečko, zrejme mal dámsku..."
„Čo ste to povedali?" vyskočil Jack.
„No, heh, nechcem ho ohovárať, ale Alan si potrpel na časté dámske..."
„Nie, nie... myslím to s tou zásuvkou."
„Ach áno. V jeho skrini je taká zásuvka. Úplne malá, je na nej nakreslené srdce a je zamknutá. Nevieme čo je v nej, pretože sa nedá vybrať a kľúč sa nikdy nenašiel. Tá zbraň tam nebude, je to príliš malé, ale mohlo by tam byť niečo cenné, napríklad.. Hej! Počkaj, kam bežíš?" kričal starec, pretože Jack sa zdvihol a utekal smerom k búde. Starec sa rozbehol za ním, no Jack ho nevnímal. Po hlave mu bežalo len toto - zbraň... ukrytá... symbol lásky ťa k nej privedie...