Príbehy Mattotaupu

[DeletedUser2929]

Medzitým v Angel Spruce trochu kratšia časť

LXVI. Pacifická železnica

Tom priviazal poslednú palicu do štvorcovej siete bivakového prístrešku. Dnes mu trvalo dlhšie než zvyčajne nájsť vŕbu na prútiky. Z tieňov vystúpil Brad, ktorý v náručí niesol niekoľko ihličnatých haluzí. Bez slova ich začal ukladať ako šindle na strechu. Kým Brad ukladal, Tom sa vybral po ďalší materiál a takto sa striedali. Ich kone sa zatiaľ pokojne pásli obďaleč s prednými nohami zviazanými na indiánsky sposôb. Nakoniec Brad založil oheň a kmene stromov na kraji lesa ožiarilo svetlo z plameňov. Na večeru si napichli na drevené ražne už očistené a naporcované mäso z medvedíka čistotného (alebo ako ho oni volali mývala). Tento dospelý samček dlhý takmer jeden celý meter mal dosť mäsa pre oboch. Kým Tom obracal mäso aby sa rovnomerne opieklo, Brad ešte pre istotu vykopal asi sedem a pol centimetra hlbokú priekopu okolo ich prístrešku. Na severe sa totiž vypínalo niekoľko búrkových mrakov a aj keď vietor práve fúkal na západ, nebol si istý, či sa počas noci neobráti na juh. Obaja bratia boli so svojou prácou hotoví takmer súčasne. Keď Brad vysypal na kôpku poslednú lopatku plnú hliny, Tom mu podal drevený ražeň so zlatohnedým mäsom. Nemali žiadne taniere, misky alebo podložky - vždy keď si mäso opekali, odrezávali nožmi kúsky mäsa priamo z ražňa. Dosť dlhé ticho prerušil Brad: ,,Toho Jacoba sme niečo naučili." Tom prehltol a so súhlasom dodal: ,,A niečo sme si aj zarobili." Šerif im vyplatil odmeny za všetkých banditov, ktorí sa vďaka nim dostali za mreže a ešte aj špeciálnu prémiu za jeho záchranu. ,, ,Tá záležitosť s guľkou medzi plecom a lopatkou mohla dopadnúť oveľa horšie, nebyť duchaprítomného zákroku pána Halseyho.' ", napodobnil Tom hlas lekára z Angel Spruce. Dvojčatá sa spoločne zasmiali a pokračovali vo večeri.
,,Simon !" Simon Trew, ktorý strážil dvere do šerifovej izby otvoril dvere a vošiel dovnútra. Teraz bol šerif zranený, celé dni iba ležal a odpočíval. V Angel Spruce ho zatiaľ zastúpoval hraničiar Tim, ale to neznamenalo, že šerif sa do ničoho nezapájal. Ráno dokonca prišiel telegram až z Washingtonu adresovaný práve jemu a starostovi mesta. Starosta pred chvíľou odišiel naspäť na radnicu, ale šerif musel zostať v posteli. ,,Simon, počúvaj ma. Chcel by si konečne mať nejakú trvalejšiu prácu ?" Šerif sa ho snažil zapojiť kde sa dalo - kosenie pastvín okolo mesta, pomoc farmárom, tlačenie novín či dokonca ťažba uhlia. Simon ale nikde dlho nevydržal. Dôvodom bola jeho veľká láska k alkoholu, ktorú žiadny zamestnávateľ jednoducho nemohol tolerovať. Po tom, čo mu pred niekoľkými rokmi zomrela snúbenica to s ním išlo z kopca. A keď šerifa čoraz častejšie volali za opitým darebákom Trewom, rozhodol sa s tým niečo robiť. Ľudia, ktorí Simona dlhšie nepoznali mu hádali aspoň štyridsať rokov, ale v skutočnosti mal len tridsaťjeden. Našťastie nie príliš málo ani nie príliš veľa na ťažšiu prácu. Niekedy, keď bol šerif zaneprázdnený a nemohol ísť riešiť Simona sa oňho postaral mladý Jacob. Zaplatil jednému mohutnému chlapovi, ktorý pomáhal barmanovi v miestnom salóne udržať poriadok a ten ho odniesol do prenajatej malej izbičky, kde bola prakticky iba posteľ. Tam potom Simon vždy vytriezvel a po niekoľkých hodinách práce od šerifa sa opil za zarobené peniaze. Približne tak fungoval Simonov život. Čím viac času ale prešlo, čím dlhšie žil takýmto životom, niečo v ňom, čo chcelo prestať a začať žiť normálne pomaly silnelo. Teraz, keď šerif spomenul trvalejšie zamestnanie, povedal si, že to aspoň skúsi. Možno sa mu pošťastí a vydrží bez alkoholu aj 24 hodín. To by bol dobrý začiatok. ,,Áno pane, chcel by som." Šerif sa na posteli zamračil a povedal: ,,Simon, ale teraz už naozaj. Toto je posledná šanca. Sťažností na teba pribúda a ak zbabreš aj toto, možno budem nútený vyhnať ťa z mesta. Rozmysli si to." Možno by vydržal bez alkoholu aj viac ako 24 hodín. Možno. ,,Áno pane, chcem to skúsiť. Tentokrát sa budem naozaj snažiť.", odpovedal Simon. Šerif si unavene vzdychol. Túto vetu od neho počúval pravidelne. A pravidelne to končilo katastrofou. Ak to dokazí aj teraz, už nebude môcť dlhšie presviedčať starostou a mestskú radu, aby mu dali ešte jednu šancu. Toto bude jeho posledná šanca. Josh Anderson, šerif mesta Angel Spruce, vyhlásil: ,,Ten telegram čo prišiel z Washingotnu... Mala by tadiaľto viesť železnica. A nie hocijaká, Pacifická železnica. Určite si už o nej počul." Spýtavo sa pozrel na Simona, ale ten len nechápavo pokrútil hlavou. ,,Minulý rok v Sacramente, v Kalifornii začali stavať železnicu, ktorá má viesť cez Washington až do New Yorku. Na naplánovanie tejto vyše 2800 kilometrov dlhej trasy sa zhromaždili tí najlepší inžinieri. Teda asi vieš, aká je Pacifická železnica dôležitá. No a aby sa stavba urýchlila, železnica sa začala stavať na viacerých miestach naraz. Na trase Washington - Phidalephia - New York sa už premávajú prvé rušne. No a pán prezident chce, aby sme sa aj my zapojili do tohto projektu a urobili železnicu odtiaľto na juhozápad, do Winrocku. Dúfam, že si uvedomuješ, aká je to pocta, aby cez naše mesto viedla prvá železnica Spojených štátov Amerických." Simon prikývol a opýtal sa: ,,Takže mám postaviť železnicu ?" Šerif naňho neveriacky hľadel: ,,Simon, pil si ?" Opýtaný si potichu odgrgol a povedal: ,,Ale iba jedno pivo, pane. V saloone vám to potvrdia." Keby šerif nemusel ležať na posteli, asi by vstal a dal tomu darebákovi jedno zaucho. ,,Čože ? Ty piješ ešte aj v službe ? Keď ma máš strážiť, ideš si do saloonu vypiť si ? Simon ! Povedz mi, načo sa ja tu snažím ?! Robím čo môžem, aby si mal nejakú prácu a ty piješ ešte aj v službe ?!" Andersonov hlas sa rozliehal po celej miestnosti. Simon hľadel na podlahu a zamrmal: ,,Už sa to nestane, pane." Bohužiaľ, aj túto vetu od neho počúval pravidelne. Šerif sa po chvíľke upokojil a povedal: ,,No čo, nemá zmysel rozčuľovať sa. Koniec-koncov, takýmto tempom budeš o týždeň niekde na prérii. Možno to tak bude lepšie... samozrejme, že nemáš postaviť celú železnicu sám. Najprv treba dobre vymerať trasu, odstrániť všetky prekážky, dohodnúť sa s Winrockom... totiž to, aby to bolo rýchlejšie, začneme stavať naraz. A nebolo by príjemné, keby sme zistili, že sme sa napríklad o niekoľko metrov pomýlili. Celé to treba naplánovať. Už som poslal telegram do Winrocku, aby navrhli miesto, kde sa stretneme. Zatiaľ môžeme začať pracovať na našej polovici. Keďže som predpokladal, že bude železnica, dokonca sme so starostom uvažovali že navrhneme Winrocku, aby sme takto naše mestá spojili, už niekoľko mesiacov zhromažďujeme materiál. S tým by nemal byť problém, ale možno bude ešte treba pred samotnou výstavbou klčovať nejaké lesy, upraviť terén, alebo jednoducho niečo domyslieť. Je to ale projekt na niekoľko mesiacov, nie na pár dní alebo týždeň, ako doteraz. Trúfaš si na to ? Budeš pomáhať pri výstavbe ?" Simon sa opýtal: ,,A čo Indiáni ? Určite sa im nebude páčiť, že budeme stavať tú železnicu." Anderson si na posteli posmešne povzdychol: ,,Indoši ? Nech len niečo skúsia ! Aj tak je už väčšina v rezerváciách. Dokonca sami podpísali zmluvy, že odstupujú od svojich území. Síce trošku podnapití, ale podpísali." Simon politike nerozumel a bolo mu jedno, kto čo podpísal, ale šerif pokračoval: ,,Veru tak, už sa sťahujú. Napríkad také Badlands sú tých červených príživníkov už plné." Simona jeho rasistické názory nezaujímali a tak prešiel k veci: ,,No a aký by som dostával plat ?" Šerif vedel, že Simon teraz nemá žiadnu prácu, takže vedel, že to určite vezme. Na plat sa pýtal asi iba preto, že to robili ostatní, ktorí si mohli vybrať, kde budú pracovať aby lepšie zarobili. Simon si mohol vybrať akurát medzi prácou od šerifa a ničnerobením. Anderson odvetil: ,,No, to záleží od konkrétnej práce. Čo sa týka pokladania koľajníc, ak budeš robiť dobre a nebudeš sa flákať, môžeš zarobiť aj 30 $ za hodinu. Pri stavbe železničnej stanice - ak budeš robiť ako treba - by si mohol zarobiť aj 35 $ za hodinu. Ale vravím ti, toto je tvoja posledná šanca. Ak zbabreš aj toto, nie len, že nedostaneš plat v plnej výške, navyše ťa tvoj budúci šéf pravdepodobne vyrazí a potom ťa na žiadosti občanov vyhodia aj z mesta." Simon sa zhlboka nadýchol a ešte sa opýtal: ,,A kedy môžem nastúpiť ?" Šerif sa nachvíľu zamyslel. ,,Nó, starosta s tým tiež súhlasí, ale kým všetko oficiálne povybavuje, ešte to potrvá. Potom ešte vyhlásiť hlavného inžiniera nášho úseku, prijať všetkých pracovníkov, čo bude treba... myslím, že na budúci týždeň by sa s prácami mohlo začať. Vieš čo skús ? Do konca týždňa nepi, dobre ?" Keďže bol utorok, Simon zosmutnel. Ak bude piť, nemusel by dostať tú prácu. A ak na budúci týždeň začne pracovať, už nebude môcť piť vôbec, inak by to mohlo skončiť zle. Asi je na čase, aby si zvykol. ,,Maximálne jeden pohárik denne.", dodal Anderson. Simona to trochu potešilo a neustále prikyvujúc opustil miestnosť, aby naďalej strážil zraneného šerifa.

 

[DeletedUser3950]

Je to veľmi pekný príbeh. Myslím si, že máš talent a vždy sa na ďalšiu časť teším...a doteraz si ma nesklamal ;). Príbeh má dosť veľa dejových línií, ktoré sa navyše občas zaujímavo prelínajú. Zaujímavé je akési idealizovanie niektorých postáv(alias Kpt. Blaira). Neviem, čo viac k tomu dodať, jednoducho je to tak dobré, že sa to až ťažko opisuje

 

[DeletedUser2929]

Keďže na istý čas odchádzam mimo netu, prichádza nová časť

Ďakujem Hanibal. Ja osobne mám radšej viac dejových línii, preto ich je viac aj tu. Čo sa týka toho akéhosi idealizovania, celkom sa mi páči paradox, že ľudia, ktorí bojujú za možno správnu vec pôsobia horšie ako tí, ktorí bojujú za niečo nesprávne. Ale už musím byť ticho, aby som náhodou neprezradil niečo závažné, čo by sa čitatelia mali dozvedieť neskôr A zase myslím si, že (aj) na našom fóre sú aj lepší amatérski autori ako ja, takže zase netreba veľmi preháňať. Dúfam, že ťa nesklame ani nasledujúca časť:

LXVII. Všetko alebo nič

Lars Reinfeldt práve spokojne rátal bankovky, ktoré zarobil pri predaji svojho mimoriadne vydareného ovocného likéru. Pri práci dosiahol perfektný výsledok a podarilo sa mu vyrobiť ešte viac blahodarnej tekutiny ako pôvodne predpokladal. Štvrtinu výrobku si nechal pre vlastné účely a so zvyškom sa vydal na Winrocký trh, na ktorom bol každý deň čulý ruch. Tu sa ale vo svojich predpokladoch už nemýlil; z predaja jeho výrobkov sa doslova stala aukcia. Takto sa mu za tri fľaše podarilo zarobiť rovných 5 000 $. Za niekoľko hodín práce veľmi slušný zárobok. Lars však nebol z tých, ktorí by si teraz išli kúpiť nejaké veci po slávnych zálesákoch ani postaviť do domu nové poschodie. Nie, on neutrácal peniaze za (preňho) zbytočné veci. Veď načo by mu bol napríklad opasok Sama Houstona ? To, že guvernér minulý rok zomrel ešte neznamenalo, že Lars si bude chcieť vystaviť vo vitríne opasok ktorý nosil. Mastičkár radšej zamieril do banky a už v duchu kalkuloval, čo s peniazmi urobí. Banka si z každého vkladu privlastnila 5 % a tak mal k dispozícii prakticky 4 750 $. Stále dosť na jeden z opaskov Sama Houstona. Keď si vystál krátky rad zdvorilo povedal: ,,Dobrý deň, chcel by som vložiť a poslať nejaké peniaze. Môžete mi prosím pomôcť ?" Žena za bezpečnostnou oceľovou mriežkou oddeľujúcou klientov od pracovníkov rovnako zdvorilo odpovedala: ,,Samozrejme pane, akú sumu chcete vložiť ?" Lars jej po hladkom dreve posunul celých 5 tisíc dolárov. Žena pravdepodobne bola zvyknutá na viac peňazí, pretože bez mihnutia oka ich spočítala a opýtala sa: ,,Vaše meno, pane ?" Mastičkár odvetil: ,,Reinfeldt, Lars Reinfeldt." Pracovníčka prikývla, vstala a podišla k množstvu skriniek, ktoré boli v zadnej časti banky, v trezore. Keď sa do trezoru, stredne veľkej miestnosti so stenami hrubými pol metra dostala oceľovými dverami, otvorila kľúčom skrinku s malým zlatým písmenom R v strede a chvíľku prehrabávala zložky (vyzerali podobne ako fascikle) konkrétnych klientov. Keď našla Larsovu, väčšinu peňazí do nej jednoducho vložila a skrinku opäť zamkla. Zvyšok peňazí dala kolegovi, ktorý ich išiel dať do ďalšieho trezoru, kde mala peniaze samotná banka. Keď sa vrátila k Larsovi, poznamenala: ,,Poplatky 250 $, pane. Ešte niečo ?" Lars pokojne pripomenul: ,,Ešte by som chcel poslať tie peniaze z môjho účtu. 1 000 $ do indiánskej školy v Rivertone. S poznámkou Emily Reinfeldtová. A 500 $ do rezervácie Badlands s poznámkou Biela Kvetina." Bankovníčka nadvihla obočie, ale opäť na chvíľku odbehla a asi po minúte si opäť sadla pred Larsa: ,,Ešte niečo, pane ?" Lars odvetil ,,Nie, ďakujem pekne" a vyšiel von. Pri posielaní ďalších peňazí do Rivertonu si spomenul na svoju dcéru Emily. Táto spomienka prebudila aj ďalšie spomienky na minulosť spred niekoľkých rokov. Znovu si spomenul, ako bandita Loppy so svojou, dalo by sa povedať pirátskou bandou prepadli dokonca kolesový parník, na ktorom sa viezol aj on a kvôli jeho kvalitnému oblečeniu ho uniesli s myšlienkami na výkupné. Spomenul si na Indiánov, ktorí ich prepadli, niekoľko banditov zabili a oskalpovali, iných zahnali na útek. Tí sa bezmocného zelenáča Larsa ujali a keďže mali kvôli bojom s belochmi v osade málo bojovníkov, po niekoľkých skúškach ho prijali do svojho kmeňa. Po jednom padlom bojovníkovi prevzal stan a čoskoro sa oženil s Bielou Kvetinou, Indiánkou ktorú ľubil. Čoskoro sa im narodila dcérka Malá Srnka, ktorá mala bledšiu pokožku, ako jej rovesníčky. Vďaka svetlej pokožke svojho otca, by sa dokonca mohla farbou kože vydávať za opálenú belošku. Bola to ale Indiánka, ktorá utešene rástla a horlivo sa učila všetko nové. Ale ani jej svetlá pokožka ju nezachránila, keď prišli do osady vojaci. Rozkázali Indiánom, aby sa presunuli do rezervácie, pretože v oblasti kde žili sa našlo zlato. Keď sa Indiáni vzpierali, niekoľkých zastrelili. Nakoniec sa poddali a zamierili do Badlands, kde ich kmeňu už vytýčili hranice, ktoré nebudú môcť prekročiť. Na tomto území bolo ale málo zvery a pôda bola neúrodná, takže Indiáni žili prakticky iba z toho, čo im pridelili belosi. Vzoprieť sa nemohli, lebo zbrane okrem nožov im pobrali a ani so svojimi lukmi by sa nemohli postaviť puškám belochov. Indiánom belosi zobrali aj ich deti, aby ich odviedli do škôl, kde sa majú vraj scivilizovať, aby z nich vyrástli civilizovaní ľudia. Keďže bol Lars beloch, vojaci mu dovolili slobodne odísť, ale on chcel zostať so svojou rodinou. Až keď ho manželka poprosila, aby odišiel a žil plnohodnotný život, odišiel z rezervácie a usadil sa vo Winrocku. Pravidelne posielal peniaze do rezervácie, aby Indiáni, ktorých poznal mohli prežiť a postupne platil kauciu na prepustenie svojej manželky, ktorú si chcel zobrať k sebe domov. Peniaze posielal aj do Rivertonu, kde bola indiánska škola na ktorú chodila aj jeho dcéra, ktorej dal aj meno bielych tvárí, Emily. Totiž to, štát odmietal učiť Indiánov ak za to nedostal zaplatené. A aj keď sa práve bojovalo za zrušenie otroctva černochov, na Indiánov mnoho ľudí zabúdalo. Lars teda musel platiť nehorázne peniaze za to, že sa o jeho dcéru starali, i keď o kvalite tej starostlivosti dosť pochyboval. Už dlhšie plánoval, že ju pôjde navštíviť, ale Riverton bol dosť ďaleko a vždy mu do toho niečo prišlo... Aj s remeslom začal vlastne kvôli tomu, aby si nejako zarobil a mohol pomáhať svojej rodine. Tieto myšlienky sa mu preháňali hlavou, kým takmer nenarazil do jednej informačnej tabule vedľa banky. Medzi plagátmi hľadaných zločincov jeho pozornosť upútal jeden plagát. Pozýval na turnaj v pokri, ktorý sa mal o dva dni konať v miestnom saloone. Ak sa chcel človek zúčasniť, stačilo splniť dve jednoduché podmienky: byť občanom mesta a zaplatiť 1 000 $ ako vstupné. Odmena pre víťaza bolo vyzbierané vstupné, takže Larsovi došlo, že pravdepodobne pôjde o desaťtisíce dolárov. Obrovské peniaze. Spomenul si ale na noc, keď banditov prepadli Indiáni a on bol ešte zajatý. Vtedy banditi hrali poker, aby sa niečím zabavili. Svojho zajatca rýchlo naučili pravidlá a čoskoro aj on pocítil, aký je to pocit, dať do hry všetko, čo máte. Keby sa prihlásil na turnaj, mal šťastie a vyhral ho, mohol by svoju manželku vykúpiť z rezervácie a zaplatiť Malej Srnke školu na niekoľko mesiacov dopredu. Skúsi to ? 1 000 $ nie je veľa, ak sa dopyt po jeho ovocných likéroch nezmení, toľko by dokázal zarobiť za deň. Áno, pôjde do toho.
Zistil, že aj Lee Morris ovláda pravidlá pokru a tak najbližší deň strávil uňho niekoľko hodín, aby sa opäť dostal do formy. Na ďalší deň vošiel do saloonu, ktorý bol prekvapivo čistý bez zápachu po cigaretách, pote či alkohole. Prišiel k stolu, kde sedel McRalphy a inkasoval peniaze za prihlásenie sa do hry. Mastičkár mu pokojne podal tisícku, ktorú pred chvíľou vybral zo svojho účtu v banke. Ray sa bez emócii opýtal: ,,Máte nejaké umelecké meno ?" Lars chvíľku rozmýšľal a potom s miernym úsmevom vyhlásil: ,,Škandinávec." McRalphy si to zapísal a ukázal na jeden zo stolov. Lars si sadol na jednu z dvoch stoličiek, ktoré boli pri stole číslo 8. Pred ním sa výšila kôpka chipov (= žetónov), ktoré bude mať počas prvej hry k dispozícii. Pri prvých siedmych stoloch už sedeli dvojice, ktoré sa premeriavali a odhadovali schopnosti protivníka. Na prihlásenie sa do turnaja bolo ešte desať minút. Čoskoro si k nemu prisadol nejaký mládenec. Mal zlepené hnedé vlasy a riedku koziu briadku a dotrhané nohavice. Vyzeral skôr ako žobrák, ale aj žobráci vedia dobre hrať poker. Za tých desať minút sa nazbieralo ešte 17 ľudí, takže o 32 tisíc dolárov hralo šestnásť dvojíc. McRalphy (ktorý sa na turnaji osobne nezúčastňoval) si doniesol malú školskú tabuľu a kriedou nakreslil pavúka hier víťazov pri konkrétnych stoloch od základných hier až po finále. Do saloonu sa nahrnuli aj iní ľudia, ktorí nesúťažili ale jednoducho chceli sledovať turnaj. Ray odštartoval turnaj a začal sa prechádzať pomedzi stoly, aby kontroloval, či niekto nepodvádza. Mastičkár si klobúk stiahol až do čela, aby mu súper nevidel na oči a pozrel si svoje karty. Srdcové eso a kárová sedmička. Na stole bola piková deviatka, srdcové J a srdcová dvojka. Ten mládenec oproti nemu navýšil o 200 $, čiže sa zbavil pätiny žetónov hneď na začiatku (v prvej hre mali všetci žetóny v hodnote 1000 $). Lars sa zamyslel: buď mohol mať pár alebo niečo silnejšie, mohol ale tiež blufovať. Opatrne dorovnal a keď sa odkryla krížová sedmička, navýšil o 300 $. Mladík dorovnal a po odkrytí poslednej karty, károvej šestky dal do hry všetko - celých 500 $. Nemám čo stratiť, pomyslel si remeselník a tiež skúsil all-in. Dotyčný odkryl svoje karty - krížové Q a srdcová šestka. Mastičkár s úsmevom ukázal svoje eso a sedmičku a pritiahol si k sebe žetóny zo stredu stola. Sedmička jednoducho porazila šestku. Musel ešte chvíľku počkať, kým sa dohrá pri posledných stoloch. Ako ďalšieho súpera dostal víťaza stolu 3 - ženu okolo štyridsiatky, ktorá mala podľa Larsa toľko púdru na tvári, že keby na ňu fúkol, zaprášil by celú miestnosť. Na konci mala trojicu K-čok, ale šťastie viac žičilo mastičkárovi, ktorý jej s úsmevom ukázal svoj straight - postupku 5 kariet rôznej farby. Dostal sa do štvrťfinále. Zo všetkých štvrťfinalistov hra skončila pri ich stole najskôr - Lars dokázal poraziť muža približne v jeho veku, oblečeného ako farmár. Lars mal slabý pár trojek, ale jeho protivník nemal na ruke prakticky nič. Zo saloonu odchádzal dosť nahnevaný. Do seminifinále sa dostali traja muži a jedna žena; Lars, nejaký starší gentleman, žena oblečená ako tanečnica a prekvapivo Indián. Lars vychytal staršieho pána a pustil sa do hry s ním. O chvíľku sa mu na všeobecné prekvapenie (aj jeho vlastné) podarilo zásluhou fullhousu dostať do finále s Indiánom. Jeho súper bol oprávnene na seba nahnevaný, pretože Lars stále navyšoval, čím ho utvrdzoval v tom, že má na ruke niečo naozaj dobré, napríklad čistú postupku. Gentleman mal na ruke práve čistú postupku, ale kvôli Reinfeldtovmu neustálemu navyšovaniu sa na konci hry rozhdol zložiť. Keby to neurobil, mohol vyhrať ! McRalphy, ktorý mimochodom hneď na začiatku hry odhalil jedného falošného hrača (jeho protivník, zhodou okolností ten Indián bol automaticky vyhlásený za víťaza) vyhlásil 10 minútovú prestávku. Po prvé kvôli tomu, aby si hráči oddýchli, ale tiež preto, aby sa napätie pred rozhodujúcim zápasom zvýšilo. Všetci ľudia v saloone sa zhromaždili okolo finalistov, niektorí dokonca uzatvárali stávku (,,Kto vyhrá turnaj ? Kto sa stane šampiónom ? Stavte si na Škandinávca alebo na Indiána ! Stavte si !") na výhru toho či tamtoho. Keď si mastičkár po desiatich minútach opäť sadol za stôl, stretol sa s nepríjemným pohľadom Indiána. Stiahol si klobúk takmer až na nos a pozrel si svoje karty. Na stole boli zatiaľ vyložené srdcové Q, piková štvorka a krížové eso. Obaja súťažiaci mali teraz k dispozícii žetóny v hodnote 16 000 $. Lars, ktorý bol na rade iba checkol, ale Indián navýšil o 6 000 $. Lars teda dorovnal a sledoval odkrytie kárového Q. Obaja hráči checkli a čakali na odkrytie poslednej karty. Keď ju Indián uvidel, dal all-in. Bolo to kárové eso. Lars sa ešte raz pozrel na svoje karty a na všetky karty na stole - srdcové Q, piková štvorka, krížové eso, kárové Q a kárové eso. Nachvíľku sa zamyslel a s myšlienkou Všetko alebo nič dorovnal. Indián sa usmial a odkryl svoje karty - srdcovú a krížovú štvorku. Všetci rýchlo prezreli karty na stole a Ray skonštatoval: ,,Fullhouse." Mastičkár najprv ukázal prvú kartu - krížové Q. Iný súper by sa možno už natiahol za výhrou v strede stola, veď jeho súper mal očividne iba trojicu, ktorú fullhouse prebije. Indián však vyčkával na druhú kartu. A keď mu ju Lars ukázal, iba prikývol a podal mu ruku. Bez slova vstal od stola a vyšiel zo saloonu. Všetci čakali, kým Lars ukáže kartu ostatným, aby zistili, čím takto vyhral. Tým, ktorí vedeli hrať poker to začínalo dochádzať. V tom Lars na stôl položil pikové Q. Mal štvoricu ! Všetci začali výskať a jasať na slávu novému pokrovému šampiónovi mesta Winrock. Vedel čo bude nasledovať - drinky na účet podniku a spitie sa minimálne polovice návštevníkov saloonu. To on nepotreboval. U McRalphyho vymenil žetóny za hotovosť a skromne vyšiel von z baru. Veľkú časť výhry sa chystal poslať do Badlands.

 

[DeletedUser2929]

Nedajte sa prosím odradiť zdanlivou dĺžkou, táto časť vôbec nie je najdlhšia, taká priemerná... čo vravíte na nový vzhľad ? je to takto lepšie ?


LXVIII. Absarokovia

Bola noc, asi dve hodiny po polnoci. Mesiac osvetľoval čistinu s približne stometrovým priemerom uprostred lesa na kraji ktorého stáli kedysi hrdé Fort Turkey a pevnosť Edward. Príroda si ich privlastnila - celé ruiny boli zarastené, z času na čas cez ne prebehlo nejaké zviera. V srdci lesa na osvetlnej čistine však vládol kľud. Nikde nebolo počuť nočné húkanie sovy, dokonca ani vietor nesvišťal.
Zrazu sa v strede čistiny takmer nehlučne zjavil Indián. Zoskočil z jednej smrekovej vetvy a dopadol na nohy bez najmenšieho zakolísania. Zostal stáť bez pohybu, kým mesiac ožaroval jeho hrdú postavu. Mohol mať asi dvadsaťpäť rokov. Bradu mal bojovne vystrčenú a na lícach mal namaľované vodorovné červené pruhy. Nemali znázorňovať farbu krvi ale farbu života. Napriek tomu bolo jasné, že Indián sa chystá do vojny. Hornú polovicu tela mal obnaženú - pod kožou sa mu rysovali mohutné svaly. Z pravej strany opasku mu vytŕčala rukoväť tomahawku a skalpoviaceho noža, na ľavej bolo vidieť tulec plný šípov s háčikmi - keď raz niečo zasiahli, nedali sa už bezbolestne vytiahnuť. V ľavej ruke držal luk, ktorý meral minimálne meter a pol. Indián mal oblečené hladké hnedé nohavice a na nohách mal mokasíny. Najviac pozornosti ale priťahovali jeho vlasy. Ani nie niekoľko vraních pier, ktoré mal medzi nimi zastrčené, ale vlasy uhľovočierne, ktoré mu splývali až ku krížom. Mal ich voľne rozpustené okolo tela. V mesačnom svite sa až neprirodzene leskli.
Muž pokojne stál bez najmenšieho pohybu akoby na niekoho čakal. Spod konárov vyšiel na čistinu ďalší Indián rovnako nehlučne ako jeho predchodca. Bol vystrojený podobne, ale vyzeral staršie, na nejakých tridsať. Podišiel k mužovi v strede a na plece mu položil ruku.
,,Brat môj."
,,Brat môj.", odpovedal mladší Indián.
V skutočnosti neboli bratia, takto sa ale vždy zdravili. Aj keď mladší muž hovoril potichu, v nočnej tíšine ho bolo počuť veľmi dobre. Indián stojaci oproti nemu mu zložil ruku z pleca a opýtal sa:
,,Už prišli ?"
,,Skoro všetci. Prví prišli pri západe slnka, ale ešte stále čakáme na mužov z najsevernejšieho kmeňa. Keď prídu aj tí, môžeme vyraziť."
,,Tešíš sa ?"
,,Na boj, lietajúce šípy a smrť ? Žartuješ ?"
Starší Indián bez slova hľadel na mladšieho. Ten sa jemne usmial a priznal:
,,Áno, teším.
,,Netvár sa, že sa nepoznáme, Mladá Vrana. Veď vieš že sme kamaráti už od detstva a..."
,,Nezačínaj s tým zase prosím ťa, viem to." Po krátkej odmlke dodal: ,,Aj tak viem, čo si chcel povedať, Rýchly Jastrab."
Rýchly Jastrab sa jemne usmial a opäť sa stratil v lese.

*******​

Mladá Vrana stál uprostred čistiny ešte dve a pol hodiny kým začul z lesa krákanie vrany. Bolo na nerozoznanie od skutočného vtáka, ale keďže vrany v noci nelietajú, ale odpočívajú vo svojich hniezdach, Mladá Vrana odpovedal podobným krákaním.
Na osvetlenú čistinu vošiel ďalší Indián, tento krát to ale Rýchly Jastrab nebol. Bol vyzbrojený do boja podobne ako Rýchly Jastrab alebo Mladá Vrana, ale vyzeral ešte staršie. Na tvári mal niekoľko vrások, kútiky úst mal hlboko spadnuté a medzi dlhými čiernymi vlasmi sa objavovali prvé sivé vlákna. Na oboch rukách mal niekoľko zlatých krúžkov. Indiáni si na ozdoby veľmi nepotrpeli a niečo takéto videl Mladá Vrana prvýkrát.
Spoznal toho muža aj keď ho už dva roky nevidel. Vedel, že stále nemá veľmi dobrú povesť. Bol to Jedovatý Sup, náčelník Absarokov v osade, ktorá bola v danej oblasti najsevernejšie. Významní Absarokovia sa volali po vtákoch a Mladá Vrana sa v duchu usmial, ako presne duchovia pomenovali tohto muža a zároveň dali najavo, že bude významný. Zatiaľ sa to vypĺňalo.
Skôr ako stihol Mladá Vrana niečo urobiť alebo povedať, Jedovatý Sup sa falošne usmial a hlasom, v ktorom bolo počuť posmech vyhlásil:
,,Ó, Mladá Vrana... Je mi cťou, že si ma prijal osobne." Mladá Vrana sa mu uklonil a rovnakým tónom odvetil:
,,Nie, to ja som poctený, že som sa mohol stretnúť s takým slávnym bojovníkom, ako si ty. Koľkých bojovníkov so sebou vedieš ?"
,,Tridsaťsedem. Ale na tých dakotských psov by stačila polovica."
Mladá Vrana neprítomne prikývol. Starší Indián podišiel kúsok bližšie, až zlaté krúžky medzi jeho zápästiami a lakťami zaštrngotali.
,,A ako sa cítiš ty ? Nepotrebuješ pomoc ? Taký mladý veliteľ, ktorý vedie svoj ľud k istému... víťazstvu ?"
,,Urobím, čo bude potrebné, to sa nemusíš báť. Ja by som na tvojom mieste išiel zoradiť svojich mužov, aby boli pripravení, keď o chvíľu vyrazíme."
Jedovatý Sup sa vybral na druhý koniec čistiny a keď tam prišiel, otočil sa ešte a vyhlásil:
,,Oni sú pripravení vždy, veliteľ."
Potom sa rovnako ako Rýchly Jastrab stratil v lese.

*******​

Absarokovia boli na ceste už štvrtý deň. Pomaly ale isto sa približovali k svojmu cieľu - k dedine Dakotov na druhej strane Severného priesmyku.
Bol to práve Mladá Vrana, ktorý sa vydal na dlhé výzvedy do osady, v ktorej bol vtedy náčelníkom Havandžita. Spomenul si na svoju výpravu, na to, ako ho odhalili aj na prejavené milosrdenstvo. Vtedy práve Dakotovia skúšali svoje pušky. Trochu ho to znepokojilo, pretože nevedel, koľko pušiek majú Dakotovia v súčasnosti a navyše, Absarokovia mali iba luky. Keď sa ale pozrel za seba, znepokojenie sa vytratilo.
Na koňoch za ním cválalo okolo dvestopäťdesiat Absarokov. Trvalo im dlhé mesiace, kým sa všetci zhromaždili na tom istom mieste, ale teraz sa im Dakotovia podľa názoru Mladej Vrany nemohli ubrániť.
Cieľom tejto výpravy bolo uzemniť Dakotov, ktorí sa opovážali počas lovu prekročiť Severný priesmyk, kde už podľa Absarokov nemali čo hľadať, pretože to bolo absarocké lovecké územie. Dakotovia mali na to vlastný názor - po pevnosť Ticondreroga patrí územie im. Pochopiteľne nastali nezhody a Absarokovia sa rozhodli zo svojho loveckého územia vyhnať Dakotov a taktiež ich zničiť raz a navždy, pretože spor trval už dlhé roky.
Na túto úlohu Absarokovia vybrali Mladú Vranu - mladého, energetického a schopného bojovníka, ktorý sa už viac krát osvedčil. Už ako dieťa bol neobyčajne šikovný - medzi chlapcami vedel najlepšie strieľať z luku, bol vynikajúci bežec, vynikal v jazde na koni a ani v plávaní ho jeho rovesníci nedokázali prekonať. Čím bol starší, tým väčšie veci dokázal - ako dvanásťročný sám zabil vlka, v štrnástich rokoch si skrotil vlastného divého mustanga a keď mal šestnásť, urobil si náhrdelník z pazúrov uloveného sivého medveďa. Skúšku na bojovníka zvládol rýchlejšie ako ktokoľvek pred ním za posledné roky a keď počas jediného lovu bizónov zastrelil osem zvierat pre svoj stan, bolo jasné, že raz z neho bude mocný náčelník. Keď mal dvadsaťdva rokov, náčelník osady v ktorej žil zomrel v boji s Dakotmi a po niekoľkých dňoch si Indiáni za svojho nového vodcu zvolili tohto mladučkého Indiána. Najstarší syn zosnulého náčelníka, Jedovatý Sup túžil po náčelníkovom poste a keď sa ten zasran stal náčelníkom, odmietal plniť jeho rozkazy a odišiel od svojho kmeňa na sever.
Kým bol Mladá Vrana na výzvedoch, kmeň úspešne viedol rešpektovaný Rýchly Jastrab s ktorým sa kamarátil od nepamäti. Na odporúčanie starších mužov sa rozhodol Dakotov rozdrviť a vtedy musel nadviazat kontakt so všetkými náčelníkmi blízkych osád - aj s Jedovatým Supom, ktorý ho stále neznášal.
Z úvah ho vytrhol zvuk cválajúceho približujúceho sa koňa. Obzrel sa a zbadal, ako k nemu zľava cvála Absarok s výrazom na tvári, ktorý neveštil nič dobré.
,,Náčelník !" vykríkol.
,,Áno ?"
,,Bol som asi míľu na severovýchod od hlavnej skupiny, za tamtou vyvýšeninou a zbadal som na východe veľkú skupinu belochov v zelenohnedom oblečení. Niektorí sa niesli na koňoch a som presvedčený, že nás zbadali. Myslím, že všetci boli ozbrojení, ale nie som si úplne istý, len predsa boli ďaleko."
,,Sú dosť ďaleko na to, aby sme im ušli ?"
Náčelník zistil odpoved skôr ako mu Indián odpovedal. Na vyvýšenine sa totižto zjavilo tisíce belochov v uniformách. Na únik sa nedalo ani pomyslieť.
,,STÁŤ ! Absarokovia, stojte a poďte ku mne !"
Nervózni Indiáni sa zhromaždili okolo svojho vodcu a nezostávalo im nič iné ako čakať. Do jedinej minúty ich muži obkľúčili a mierili na nich puškami s bajonetmi. Indiáni ani vojaci nepovedali jediné slovo kým dopredu nevyšiel muž so zastrihnutou šedivou bradou a učesanými šedivými vlasmi. Niesol sa na nádhernom bielom koni, ktorý podľa Mladej Vrany mohol súperiť aj s polodivými indiánskymi tátošmi. Muž sa pozrel na Mladú Vranu a povedal:
,,Zdravím ťa, priateľu. Kam máš namierené ?" Vzhľadom na to, že okolo bolo toľko vojakov mieriacich na Indiánov vyznel pozdrav dosť čudne. Keď Mladá Vrana mlčal, muž pokračoval:
,,Nechcem ublížiť tebe ani tvojím mužom, samozrejme ak zaútočíte brániť sa budeme. Tak mi prosím odpovedz na otázku."
,,Ideme na juh za indiánskymi záležitosťami, nechceme ublížiť bielym tváram."
,,To by som vám ani neradil. Ak idete na juh..." Muž sa nachvíľu odmlčal, pozrel sa na zem a niečo si zamrmlal, akoby niečo počítal.
,,...tak vás pustím pod podmienkou, že mi dáte jeden luk a nejakých šesť-sedem tuctov šípov."
,,Sľubuješ ?" Mladá Vrana si svojím konaním zaslúžil desiatky nesúhlasných pohľadov spomedzi Indiánov. Jedovatý Sup naňho hľadel ako na úplného šialenca. On chce s tou bielou tvárou rokovať ? Generál mladého náčelníka s prikývnutím ubezpečil:
,,Dávam ti svoje slovo."
A tak spomedzi Indiánov Mladá Vrana vyzbieral osemdesiat šípov a jednému Absarokovi ktorý mal aj pušku aj luk zobral luk. Keď ich odovzdal generálovi, dal povel svojím jazdcom a všetci Indiáni odcválali na juh. Plukovník Hanniston sa opýtal generála Leeho:
,,Prečo ste to urobili ? Mohli sme ich jednoducho zastreliť."
,,Takto je to lepšie. Tie šípy sa nám ešte zídu, kvôli Ticondreroge."
Plukovník sa nechápavo zamračil. Generál to nechcel ďalej vysvetľovať a vydal rozkaz pochodovať ďalej na juhozápad.

*******​

Ďalšie dni sa pre Mladú Vranu vliekli, pretože boli strašne podobné. Iba sedel v sedle a cválal jednotvárnou krajinou, od úsvitu do západu slnka. Po nejakých dvoch týždňoch konečne prišla zmena keď museli prebrodiť väčšiu rieku, ktorá ako vedeli pretekala aj cez Ticondrerogu. K priesmyku sa poriadne priblížili.
Na noc sa utáborili na čistine pri jednom potôčiku, ktorý sa neskôr vlieval do rieky. Na západe bola lúka za ktorou bol les, ale inak boli zovšadiaľ obklopení stromami. Mladá Vrana vedel, že necelý deň jazdy na východ sa nachádza pevnosť Ticondreroga. Tá ho ale vôbec nezaujímala, pretože belochovia zatiaľ Absarokom nič neurobili a tak ani Absarokovia nemali dôvod proti nim niečo podnikať. Mladá Vrana rozdelil zvedov na míľu od tábora na všetky smery a ľahol si do svojho stanu, aby si odpočinul.
Spal iba štyri hodiny keď sa zobudil na všeobecný ruch v tábore. Vyskočil, obul si mokasíny, zastokol si za opasok tomahawk a skalpovací nôž, schytil luk a vyšiel zo stanu. Takmer hneď za ním prišiel Rýchly Jastrab:
,,Jeden z našich zvedov na západe objavil tábor vojakov za tou lúkou. Pravdepodobne už o nás vedia a niečo urobia aby nás zastavili."
,,Zober polovicu mužo, zbaľ tábor a okamžite chodte na juh. Ja ich s druhou polovicou zabavím."
Rýchly Jastrab prikývol a rozbehol sa splniť rozkaz.
Mladá Vrana spolu s asi stodvadsiatimi Indiánmi čakal na kraji lesa skrytý v tieni stromov. Od druhej časti lesa ich oddeľovala asi míľová lúka spoza ktorej bolo zreteľne počuť hlasy vojakov. Ich odhodlaný krik počuli aj Indiáni. Mladá Vrana si jeden šíp strčil medzi zuby a druhý založil do luku. O chvíľu Indiáni začuli vzdialený dupot stoviek čižiem spoza lúky. Ich majitelia si asi mysleli, že ich nájdu nepripravených. Keď ale necelé tri stovky vojakov vybehli z lesa na lúku, Indiáni akurát napäli luky, namierili a čakali kým sa ciele dostanú na dostrel. Keď belosi s mohutným krikom prešli tri štvrtiny lúky, ozvalo sa zborové brnk ! a Indiáni opäť natiahli luky. Asi päťdesiat mužov padlo hneď pri prvej salve. Belosi paľbu naslepo opätovali a niekoľkých Indiánov zostrelili. Keďže pokračovali na východ, Indiáni sa museli dať na ústup aby ich úplne neodhalili a šípy strieľali za pohybu. Bez problémov belochom unikli hlbšie do lesa.
Indiáni sa zhromaždili okolo Mladej Vrany a potichu nasledovali belochov, ktorí sa snažili uniknúť smrti. Keď zastali na maličkej čistinke, Mladá Vrana vydal ďalší povel a Indiáni sa rozostavili po stromoch na obvode čistinky. Na ďalší povel Indiáni začali opäť strieľať šípy po belochoch, ktorí sa ich ako prvý krát snažili zasiahnuť náhodnými guľkami. Keď to ale nevychádzalo a belochov bolo čoraz menej, opäť sa pustili na východ. Tentokrát Mladá Vrana za nimi už nešiel, lebo usúdil že tábor už musí byť zbalený. Namiesto toho sa vydal so zvyšnými osemdesiatimi Indiánmi naspäť na západ aby oskalpovali padlých belochov. Zobrali si naspäť aj šípy a vydali sa na juh aby sa stretli s Rýchlym Jastrabom.

*******​

Štyri dni po strete s belochmi sedel Mladá Vrana v stane a rozmýšľal, ako ujsť belochom. Zo správ, ktoré mu zvedovia prinášali vedel, že sú to tí istí belosi, s ktorými sa stretli a na ktorých zaútočili. Presúvali sa rýchlo, dokonca rýchlejšie ako Indiáni. Niečo ich muselo hnať. Indiánske mustangy boli po dlhej ceste už unavené a belosi ich začínali doháňať. Mladý náčelník sa chcel boju radšej vyhnúť, pretože potreboval, aby boli Absarokovia v plnej sile kvôli Dakotom, ktorí boli primárny cieľ.
Aj keď bolo iba poludnie, náčelník ležal vo svojom stane, pretože kone si potrebovali oddýchnuť. Rýchly Jastrab bol momentálne s asi stovkou bojovníkov na love. Náčelníkovi sa už začal v hlave rodiť aký-taký plán, keď začul, že do tábora niekto prichádza.
Vyliezol zo stanu a uvidel zveda, toho istého ktorý hlásil príchod generála Leeho.
,,Belosi ! Zo severu sa sem blížia belosi !"
,,Bež za Rýchlym Jastrabom a povedz mu, aby sa okamžite presunul míľu-dve západne. Choď !"
Zved odbehol a Mladá Vrana vydal rozkaz okamžite zbaliť tábor. Do minúty po Indiánoch nezostali takmer žiadne stopy, vysadli na unavených mustangov a popohnali ich na západ, hlbšie do lesa.
Stihli to len tak-tak, pretože asi minútu po tom, čo sa rozpŕchli v lese sa cez ich bývalý tábor prehnalo stopäťdesiat vojakov. Mladá Vrana zaregistroval toho veliteľa, ktorý v tú noc stále ustupoval so svojimi vojakmi na východ. Vojaci si Indiánov nevšimli a ďalej zabodávali koňom ostrohy do slabín. Cválali ďalej na juh a Mladá Vrana len dúfal, že belosi nenájdu ani Rýchleho Jastraba s jeho skupinkou.
Keď v diaľke dozneli aj posledné zvuky po belochoch, Mladá Vrana sa s Indiánmi vrátil naspäť a vyrazili na juh, aby zistili ako je na tom Rýchly Jastrab, prípadne či mu netreba pomôcť v boji.
Čoskoro sa s ním a ďalšími Absarokmi stretli, lebo tí išli na sever, tiež sa chceli stretnúť so zvyškom skupiny. Mladá Vrana si všimol, že zopár Absarokov chýba.
,,Čo sa stalo ?"
,,Stretli sme dakotských bojovníkov."
,,Tu ? Na našom území ?!"
,,Bola ich len hŕstka, táborili. Väčšina bola vážnejšie zranená, niekde v okolí sú asi ďalší. Vyzerali, akoby boli po boji... pozabíjali sme ich a boli by sme aj prehľadali okolie, keby si nás neupozornil na tých belochov. Našťastie sme varovanie dostali včas a belosi si nás nevšimli."
,,Vrátime sa a dokončíme dielo."
Po pár minútach dorazili k miestu, kde Dakotovia táborili. Nenašli ale nikoho živého, obďaleč v plachtách viseli mŕtve telá.
,,Boli tu.", povedal Rýchly Jastrab.
Rovnako ako Absarokovia, aj Dakotovia boli Indiáni a keď chceli, dokázali po sebe skryť stopy. A tak ani cvičené absarocké oko nenašlo nič, čo by napovedalo, ktorým smerom sa Dakotovia vydali. Mladá Vrana skonštatoval:
,,Myslím si, že išli na juh. Veď tam majú osadu... Musíme ísť za nimi a dokončiť čo ste začali aby bola naša výprava úspešná."
A tak sa Absarokovia pustili opäť na juh.
Ešte v ten večer dorazili tak blízko k priesmyku, že na obzore už videli obrysy hôr. Utáborili sa pár míľ severne od neho a na ďalší deň ho plánovali prekonať. Náčelníkové plány sa ale rozsypali na kúsky, keď do jeho stanu vošiel Rýchly Jastrab a povedal:
,,Belosi zablokovali priesmyk. Čakajú na nás."
Mladá Vrana sa zamyslel a prezradil svoje myšlienky aj svojmu priateľovi:
,,Asi sa nám chcú pomstiť za tú noc. Priesmyk neopustia, inak by riskovali, že ich obídeme a ujdeme im. Prebojovať sa cez nich nie je dobré, lebo by sme mohli mať veľké straty a Dakotovia by nás mohli poraziť... Treba niečo vymyslieť."

 

[DeletedUser2929]

LXIX. Beh obratnosti

,,Museli sme vtedy na tých belochov zaútočiť ? Teraz sú s nimi iba problémy...", pokračoval v rozhovore zúfalým hlasom Mladá Vrana.
,,Áno, museli."
,,Nemali sme na nich tak bezdôvodne zaútočiť."
,,Bezdôvodne ? Vedeli o nás a chceli nás zmasakrovať !" vyhlásil Rýchly Jastrab.
,,Veď náš zved si nebol istý, či nás zbadali. Možno sme potom narobili hluk alebo... Keby sme nešli na okraj lesa, mohlo to dopadnúť inak."
,,Keby sme nešli na okraj lesa, nevideli by sme, ako na nás chcú zaútočiť a teraz by sme sa tu pravdepodobne nerozprávali."
,,Ale..." skúsil znovu začať Mladá Vrana. Rýchly Jastrab ho ale prerušil:
,,Vrhli sa na nás desiatky belochov s puškami, ktorí kričali rôzne posmešky na našu adresu. Myslíš, že to bola len nevinná hliadka okolo tábora ?"
,,Mohli sme proste zbaliť tábor a ujsť."
,,Sám vieš, že by sme to nestihli. Bolo treba, aby ich niekto zdržal."
Keď Mladá Vrana neodpovedal, Rýchly Jastrab povedal:
,,Aj keď možno teraz pochybuješ, či boli tvoje rozhodnutia správne, ja som si istý, že si urobil to najlepšie čo sa dalo urobiť."
,,Hm..." po krátkej odmlke Mladá Vrana dodal: ,,Ale prečo na nás zaútočili ?" Už sa upokojil, ale stále nechápal, prečo to belosi vlastne urobili.
,,Neviem, ale podľa toho čo som videl belosi nenávidia všetky tvory, ktoré ich oberajú o územie, potravu... nevedia spolunažívať s prírodou."
,,Takáto chamtivosť... Keď nás aj chceli pozabíjať, urobili to strašne zle."
,,Buď rád, že to urobili strašne zle."
,,Nie že zle, jednoducho hlúpo ! Normálny lovec by si najprv overil, akú korisť loví, potom by sa v noci k nej zakrádal aby ho nezbadala a využil by moment prekvapenia. Ale čo urobili oni ? Zistili, že sme v lese, potom sa bezhlavo a hlučne vyhrnuli z lesa ! Toto je vyložene hlúpe !" Mladá Vrana sa už ako-tak upokojil, no nevedel pochopiť, ako mohli byť belosi takí hlúpi. Rýchly Jastrab mu vysvetlil:
,,Ja si myslím, že belosi nás nenávidia. Asi to bude tým, že aj my potrebujeme územie na ktorom by sme žili. Možno sa nám chceli aj nejako pomstiť, vážne neviem,... ale sám vieš, ako človek koná, keď ho ovláda hnev."
Mladá Vrana si spomenul, ako raz išli s Rýchlym Jastrabom chytať kone. Mladá Vrana bol čerstvo po bojovníckom obrade a tak si chcel zadovážiť nejaké kone pre svoj stan. V stáde bol jeden nádherný žrebec, ktorého chcel Mladá Vrana chytiť, ale ten sa jeho lasu uhol a nakoniec ho získal Rýchly Jastrab. Vtedy sa na staršieho kamárata strašne nahneval a povedal mu veci, ktoré neskôr ľutoval.
Mladá Vrana sa vrátil zo spomienok do svojho stanu a ešte na koniec rozhovoru poznamenal niečo o belochoch:
,,Taká bezdôvodná, nepochopiteľná a slepá nenávisť..."

*******​

Keď Mattotaupa, Četan a Tichá Puma vchádzali do dediny, slnko už pomaly začalo zapadať. Keďže nijako nemaskovali svoju prítomnosť, v dedine už o nich vedeli a teraz vstupovali medzi zamračených Indiánov, ktorí bez jediného slova stáli pred svojimi stanmi. Pomaly prišli až do stredu osady, kde ich čakali náčelník a šaman.
Náčelník bol aj bez čelenky s orlími perami mimoriadne vysoký muž. Hoci Indiánom často chýbalo do dvoch metrov len desať centimetrov, tento Absarok mal stopercentne vyše dvoch metrov. Bol silnejší, nie však tučný ale skôr pevne stavaný. Mal oblečenú náčelnícku kazajku a gamašové nohavice, ktoré by iným mužom boli asi veľké. Okrem vlasov, ktoré mu v mnohých a zložitých vrkočoch padali ku krížom pozornosť upútal aj červený indiánsky náhrdelník s matným kameňom. Mattotaupa ešte takého mohutného muža nevidel.
Šaman pri náčelníkovi vyzeral trochu smiešne, bol o tri hlavy nižší - nízky aj na bežného Indiána. Tajuplný vzhľad mu ale dodávala dôkladne prepracovaná vypchatá vrana, ktorá mu trónila na hlave a množstvo rôznych kammených retiazok, hadích koží či talizmanov. Zaodetý bol v koži zvieraťa, ktoré Dakota nevedel identifikovať.
Skôr ako stihol niekto niečo povedať, náčelník niečo povedal v jazyku Absarokov. Indiáni mali okrem spoločného veľa jazykov - väčšinou mal každý veľký kmeň vlastný a ani Absarokovia neboli výnimkou.
Tichá Puma mu odpovedal a po krátkej hádke ich zamračený náčelník oslovil:
,,Prečo ste sem prišli ?"
Slova sa ujal Mattotaupa:
,,Zdravím ťa, veľký náčelník. Som syn mŕtveho náčelníka Havandžitu z kmeňa Dakotov na severozápade. Prichádzame v mieri, ale s prosbou. Na našu osadu sa chystajú zaútočiť Absarokovia zo severu, lebo už dlho máme s nimi spory o lovecké územia. Naši bojovníci ale nedávno bojovali proti bielym tváram pri pevnosti Sunfort, sú zranení a je ich málo. Ak chceme, aby náš kmeň prežil, potrebujeme pomoc. Tvoju pomoc, náčelník."
V osade to len tak zašumelo a Četan si všimol viacero pohľadov, z ktorých mu prešiel mráz po chrbte. Náčelník sa naňho zahľadel a Mattotaupa mu na chvíľu zazrel v očiach zvedavosť, ale nebol si istý, či tam naozaj bola. Potom sa vrátil k rozhovoru:
,,Hovoríš ako bojovník, mládenec, ale na bojovníka nevyzeráš. Ako sa voláte, ty a tvoj spoločník ?"
,,Volám sa Mattotaupa a toto leto bude moje pätnáste. Toto je Četan, uzrel devätnásť liet a toto leto chce opakovať bojovnícky obrad."
Mattotaupa už nevedel z náčelníkovej tváre vyčítať žiadnu emóciu, premenila sa akoby na nehybnú masku.
,,Keďže hovoríš ako bojovník, budem sa s tebou ako s bojovníkom aj ja rozprávať. Chceš odomňa, aby som pomohol tvojmu kmeňu a riskoval životy mojich bojovníkov. My žijeme v mieri a už dlho sme nenamierili šíp na nikoho iného okrem zveri. Prečo by sme ti mali pomôcť ?"
Aj keď chcel dakotský mladík vystupovať a hovoriť ako dospelý muž, tentokrát sa neubránil zúfalstvu, ktoré v jeho hlase bolo počuť:
,,Môžete zachrániť iný kmeň ! Prečo váhate ? Vari vám toto nestačí ?"
Náčelníkov výraz ešte viac stvrdol, hoci si Mattotaupa pred chvíľou myslel, že sa to už nedá.
,,Bieli muži sa tlačia do našej krajiny a naša kultúra mizne. Myslíš si, že o sto, dvesto liet budú naši pravnuci spievať o absarockom náčelníkovi Dlhom Bocianovi a jeho bojovníkoch, ktorí zachránili Dakotov pred skazou ? Vtedy už červení muži nebudú chodiť po prérii...
Ak máme len tak, na tvoj povel vyraziť, pre nás to nemá zmysel. A nezdá sa mi, že by si mi mohol ponúknuť niečo cenné pre náš kmeň. I keď, možno by tu bola jedna cesta..."
Mattotaupa znovu ožil. Náčelníkove slová ho zasiahli, ale to bola ďaleká budúcnosť. Musí zachrániť kmeň - Unčidu, Sitopanaki, Horúcu Vodu, dokonca aj Harspena...
,,O čo ide ? Pre záchranu kmeňa urobím čokoľvek."
,,Tvoj spoločník, Četan, absolvuje bojovnícky obrad v našej osade a stane sa bojovníkom nášho kmeňa. Ty urobíš na budúce leto to isté, ale aby som si bol istý, že to naozaj urobíš, budem chcieť tvoje slovo." Slovo Indiána malo inú váhu ako slovo belocha a Mattotaupa to vedel. Otec ho učil, že ak dá raz Indián niekomu svoje slovo a potom ho poruší, nie je hoden nazývať sa Indiánom. Náčelník Dlhý Bocian pokračoval:
,,Samozrejme, budem si ťa chcieť aj overiť, či si hoden byť Absarokom, preto ešte dnes pobežíš beh obratnosti."
Šaman, ktorý celý čas mĺkvo stál vedľa náčelníka sa mŕtvolne usmial. V tom vrana z jeho hlavy odletela a odhalila na šamanovej hlave dlhé zdravé vlasy - ukázalo sa, že tam celý čas iba nehybne sedela a vôbec nebola vypchatá. Mattotaupu to rozpýlilo, ale potom sa vrátil k svojim myšlienkam.
My a Absarokovia ? Od malička Mattotaupa sníval o tom, ako keď uzrie šestnásť liet urobí bojovnícky obrad a stane sa skutočným Dakotom. Sníval o svojom stane v ich osade, o tom, ako bude chodiť na poľovačky na bizóny a pritom bude kričať dakotský bojový pokrik... Neboli to len sny, bolo to jeho presvedčenie, výchova, náboženstvo... nepochybne bol na tom Četan rovnako.
Pamätal si na minulé leto, kedy Četan išiel na prvú časť bojovníckeho rituálu, ale tá sa mu nepodarila a toto leto ju chcel skúsiť opäť.
A teraz musia obetovať všetko, absolútne všetko preto, aby zachránili svoj kmeň ? Musia opustiť svoje rodiny, priateľov, celú osadu ? Budú si musieť narásť dlhé vlasy, rozprávať absarockou rečou, mať absarocké družky...?!
Áno, presne to musíme urobiť. Ak to neurobíme, nebude existovať osada, kam by sme sa mohli vrátiť. Mattotaupa sa so slzami v očiach pozrel na Četana a ten iba prikývol. Iba jeden krát, naviac sa asi nezmohol.
,,Príjmame."

*******​

Indiánski chlapci sa v behu obratnosti cvičili odmalička. Mali si tak vycibriť obratnosť, rýchlosť a zmysel pre rovnováhu. Chlapec musel zabehnúť od začiatku do cieľa - cieľ bol označený asi dvojmetrovým kolom v zemi - 100 stôp. Pozdĺž jeho dráhy stáli v dvoch radoch (na každej strane jeden rad) iní ľudia, ktorí sa ho snažili zastaviť - potknúť, udrieť, švihnúť či dokonca niečím porezať.
Aj Mattotaupa ako chlapec behával beh obratnosti, bol to zaužívaný chlapčenský tréning (dievčatá ho nebehávali). Keď behával, kamaráti sa ho snažili potknúť alebo udrieť, niektorí si zobrali vŕbové prútiky, ktorými ho chceli švihnúť. Vtedy musel byť pozorný, lebo taký prútik nepríjemne štípal. Neskôr, keď bol starší si už niekedy brali chlapci aj papeky alebo palice, ale na tom nezáležalo - ak bol človek rýchly a pozorný, dalo sa vyhnúť prakticky hocičomu, čo človek v ruke držal.
Teraz Mattotaupu čakal ďalší beh obratnosti. V strede osady bol už zapichnutý kôl a jeden Indián práve odratával sto stôp. Pozdĺž trasy sa už začali zbierať Absarokovia, aby mladému Dakotovi čo najviac zabránili dostať sa ku kolu.
Mattotaupa sa začal pomaly vyzliekať, lebo oblečenie by ho iba spomalilo a lepšie by poslúžilo Absarokom ako jemu. Nakoniec zostal iba v bedrovom páse. Chcel si nechať aj nôž kvôli sebaobrane, ale pravidlá to nedovoľovali a tak ho položil na kôpku oblečenia. Vlasy si zaplietol do vrkočov, lebo keď boli rozpustené, opäť ich mohli viac využiť jeho ,,nepriatelia" ako on.
Četan mu medzitým doniesol misku s medvedím lojom a tak sa začal natierať - chcel byť mastný a šmykľavý, aby ho bolo čo najťažšie zadržať. Potom si s dávkou nevôle začal mastiť aj vlasy, hlavne vrkoče, pretože keby ho niekto za ne chytil, mohol by mať problém.
Keď bol s úpravami spokojný, predstúpil pred Absarokov na začiatok trasy. Väčšina z nich sa tvárila ľahostajne, ale už netrpezlivo čakali na to, kedy Mattotaupa vyštartuje. Niektorí mali prádzne ruky, ale väčšina v nich niečo mala - palice, lasá, konáre či dokonca nože alebo tomahawky. Keď ich Mattotaupa uvidel, prvý krát mu napadlo, že možno nedobehne až ku kolu. Dovtedy si bol sebaistý, pretože v osade patril k najobratnejším chlapcom. Títo Indiáni ale s ním nebudú mať zľutovanie.
Pozrel sa na Četana, ktorý sa povzbudzujúco usmial a potom zavrel oči. Chcel si vyčistiť myseľ. Prestal vnímať západ slnka a šepot medzi Indiánmi. Nevnímal ani spev vtákov či zurčanie neďalekého potoka. Uvoľnil sa. Sto stôp nie je veľa. Za pár sekúnd ich zabehne. Cítil, že to dokáže. Už chcel vyštartovať, ale... Musí to dokázať. Vyhnal si tú myšlienku z hlavy. Nechcel myslieť vôbec na nič a na nič ani nemyslel. Pripravil sa ešte raz a po niekoľkých sekundách vyštartoval.
Prvé metre prebehol bez väčších ťažkostí, pretože vybehol tak prudko, že ani Absarokovia nestihli včas zareagovať. Mattotaupa sa na nič príliš nesústredil a tak jeho pozornosti ani nič neuniklo. Uhol sa palici, preskočil jednu nohu a vzápätí sa už zohol pred mohutným konárom. Bežal ďalej, skákal a uhýbal sa. V tom pocítil bolesť na chrbte, ktorá ho nachvíľu ochromila a spomalila. Vedel, čo to bolo - zvinuté laso. Nesmel ale zastať a bežal stále ďalej. Nejaká ruka ho schmatla za pravý vrkoč a Mattotaupa by si ho bez váhania odrezal, ale keď na krku nenašiel ani puzdro, ani nôž, iba sa prudko trhol a mastný vrkoč sa z ruky vyšmykol. Niekomu sa ho podarilo kopnúť do rebier až skoro spadol, ale držal sa a išiel ďalej. Zostávali mu už iba posledné metre. Bežal zo všetkých síl, keď zacítil v ľavom stehne strašnú bolesť. Mal pocit, akoby sa mu noha oddeľovala od tela. Dopadol na pravú nohu a vymrštil sa dopredu. Bolesť ho tak pohltila, že takmer do kolu narazil, ale v poslednej chvíli vystrel pred seba ruky, chytil sa kolu a zviezol sa na zem.
Pozrel sa hore a uvidel náčelníka, ktorý nad ním stojí. Bol vyšší ako kôl. Jeho tvár mala opäť nečitateľný výraz. Opýtal sa ho:
,,Dávaš mi svoje slovo, že nabudúci rok sa staneš bojovníkom tohto kmeňa ?"
,,Áno, dávam ti svoje slovo, náčelník." Jeho myšlienky prerušila prudká bolesť v nohe a všetko okolo neho sčernelo.

*******​

Mattotaupa sa prebudil v nejakom stane. Bolo tam prítmie. Nevedel, koľko prešlo času. V ústach mal horkú pachuť. Ležal na chrbte a aj keď bol opäť oblečený, cítil pod sebou nejakú kožušinu. Ostrá bolesť, ktorú si pamätal už ustúpila, ale akonáhle sa chcel pohnúť, zaboleli ho rebrá aj noha. Rád by sa napil a tak oznámil stanu:
,,Som smädný."
Nikto mu neodpovedal. Započúval sa a keď nezačul žiadny dych, usúdil, že je v stane sám. Únava ho premohla a opäť zaspal.
Keď sa znovu prebudil, skláňal sa nad ním Četan.
,,Ahoj."
,,Ach, Mattotaupa. Bál som sa o teba. Ako sa cítiš ?"
,,Bolia ma rebrá a pravé stehno, trochu ma svrbí chrbát. A som smädný."
Četan na chvíľu odbehol a vrátil sa s nejakou miskou. Pomohol Mattotaupovi sa horko-ťažko posadiť a priložil mu misku k ústam.
,,Neboj sa, je to len čistá voda."
Mattotaupa sa napil a užíval si pocit toho osvieženia. O chvíľku vypil celú misku a spýtal sa Četana:
,,Kedy sa staneš bojovníkom ?"
,,Na úsvite odchádzam."
Mattotaupa sa odmlčal a rozmýšľal. Četan vedľa neho potichu sedel zahĺbený do vlastných myšlienok. Ticho opäť prerušil Mattotaupa:
,,Myslíš, že tentokrát ti Veľký Duch dá meno ?"
,,Áno, som si tým istý."
Četan mal isté pochybnosti, či sa nezopakuje udalosť z minulého leta, ale to Mattotaupovi nepovedal. Chcel, aby mal nádej. Mattotaupa znovu prehovoril:
,,Pôjdem domov."
,,Čože ? Mattotaupa, máš zlomené tri rebrá, skoro ti rozsekli šľachu a ty mi povieš, že ideš domov ? Trochu by som sa bál, keby si išiel aj keby si bol v poriadku, nie ešte teraz."
,,Četan, ja musím ísť domov. Ak sú tí Absarokovia tak blízko, myslíš, že máme čas, kým sa staneš bojovníkom ? Musím ísť po náš kmeň a vrátiť sa sem s nimi, inak bude naše úsilie márne."
,,Náčelník ti to nedovolí, vieš, aký je nepriateľský."
,,Nemusí o tom vedieť. Dohodu sme splnili, takže nemá čo namietať."
,,Ako si chceš uloviť potravu ? Cesta je dlhá."
,,Ešte mi zostalo sušené mäso z cesty sem. Postarám sa o seba."
,,Keď už musíš ísť..." Četan zašmátral v úzadí stanu a vybral niekoľko lykových obväzov a liečivých byliniek. Mattotaupa ich s jemným prikývnutím prijal a usmial sa. Četan mu podal ruku a Mattotaupa sa chcel postaviť, bolo ale jasné, že to sám nedokáže.
,,Počkaj, nehýb sa." Četan ho chytil popod pazuchy zodvihol ho na nohy. Postavil sa k nemu z pravej strany a opatrne vyšli von. Kosák mesiaca dostatočne osvetľoval okolie. Pomaly prešli k stádu koní a Četan pomohol Mattotaupovi aj vysadnúť na koňa. Potom sa naňho ešte raz pozrel a zaželal mu:
,,Šťastnú cestu. Nenechaj sa roztrhať vlkmi, vycítia tvoje zranenie."
,,Ani ty sa nenechaj, Četan."
Keď Mattotaupa odchádzal, Četan si pomyslel, že Mattotaupa vlastne netáral úplne do vetra. Aj on bude potrebovať v najbližších dňoch veľkú dávku šťastia.

 

[DeletedUser2929]

Po tak dlhom čase uverejňujem prvú časť nasledujúcej časti...

LXX. Bojovník (1. časť)

Četan opatrne vykročil do svahu. Nemusel sa ponáhľať, nechcel sa zbytočne unaviť a času mal dosť. Slnečné lúče, ktoré sa len pred chvíľou predrali ponad obzor mu nie celkom príjemne svietili do očí. Četan to ale takmer ani nevnímal, niekedy mával chuť pozerať sa priamo do slnka čo najdlhšie a niekoľko krát vydržal tak dlho, až sa bál, že hádam oslepne.
Keď sa dostal hore, obzrel sa dozadu, na spodok miskovitého údolia pripomínajúceho veľký kráter v zemi. Pohľad mu spočinul na stanoch, okolo ktorých už chodilo niekoľko ľudí. Indiáni vstávali dosť skoro. Poobzeral sa po okolí, vryl si do pamäti orientačné body a zamieril na juhovýchod k cieľu svojej cesty, smerom k vzdialenej hore. Cesta k hore mu zaručene potrvá minimálne jeden deň, hlavne keď musí ísť pešo.

*******​

Indiánsky bojovnícky obrad spočíval z dvoch častí. Ťažko sa dalo posúdiť, ktorá z nich bola náročnejšia. Všeobecne sa ale tvrdilo, že druhá.
V prvej časti musel adept odísť na svitaní z osady bez koňa, bez zbraní a bez akýchkoľvek zásob, iba s bedrovým pásom. Domov sa smel vrátiť až na svitaní štvrtého dňa, čo činilo zhruba 72 hodín v divočine bez ničoho. Horšie ale bolo, že Indián počas svojej cesty nesmel jesť ani piť. Ani len nohu veveričky či niekoľko kvapiek vody - musel celý čas vydržať. Často sa stávalo, že počas tretieho dňa mal mládenec halucinácie či bol dokonca v tranze. To ale mohlo byť nápomocnejšie než sa zdá, pretože podľa starých indiánskych tradícií ak bol mládenec pripravený stať sa mužom, všemocní duchovia (najlepšie samotný Veľký Duch) mu v snoch či v tranze zošlú nové meno, meno muža. Ak sa to nestalo (ako napríklad u Četana minulý rok), mladík podľa vôle duchov ešte nebol pripravený stať sa mužom alebo to mohol byť aj trest za "podvádzanie" (napríklad pitie z vody z potokov). Mladý Indián mohol skúsiť podstúpiť obrad na ďalšie leto.
Niektoré kmene to ešte nejakým spôsob sťažovali, ako napríklad kmeň mierumilovných Absarokov, kam prišli Četan s Mattotaupom. Četan okrem toho, že musí tak dlho vydržať bez jedla a vody, tiež sa musí dostať na ostrov uprostred jazera, ktoré leží za tou vzdialenou horou. Na ostrove rástli veľké fialové kvety, ktoré nikde inde široko-ďaleko nerástli. Ako dôkaz, že bol naozaj na ostrove mal jeden kvet doniesť do osady.
V tejto časti sa teda mali prejaviť trpezlivosť, sebazapretie, vytrvalosť, orientačný zmysel, indiánsky duch aj čestnosť - všetko cnosti pravého Indiána.
Ak mládenec úspešne zvládol prvú časť, nasledovalo niekoľko dní oddychu, aby sa fyzicky zotavil a potom mohla nasledovať druhá časť obradu.
V druhej časti adepta pošlú do lesa s nožom, lukom a jedným šípom. Jeho úlohou je uloviť nejaké veľké, nebezpečné, vždy presne zadané zviera - napríklad grizzlyho, losa, pumu... niektoré kmene, v okolí ktorých boli na to podmienky zvykli určiť aj aligátora. Nemá na to časový limit, ale nesmie sa stýkať s inými ľuďmi a iba za pomoci zbraní čo dostal a darov prírody musí úlohu splniť. V tejto časti išlo o vynaliezavosť, silu, stopársku zručnosť, čestnosť a všeobecne schopnosť sám prežiť v prírode bez akejkoľvek pomoci - opäť všetko cnosti pravého Indiána.
Četan sa teraz ale vôbec nezamýšľal nad tým, ako uloví určené zviera, zaujímala ho iba cesta k hore. Asi pred štvrť hodinou sa v šamanovom stane do sýtosti najedol a napil, ale zo skúseností vedel, že ani to mu hlavne počas mučivého tretieho dňa nepomôže. Pomaly kráčal cez les, ktorý oddeľoval miskovité údolie od osamelej hory v diaľke. Mohol by aj bežať, aby sa k hore a k jazeru za ňou dostal čím skôr, ale do osady sa aj tak môže vrátiť až na úsvite štvrtého dňa. Radšej chcel ísť pomalšie, aby mal dosť sily priplávať na ostrov v strede jazera a znovu sa dostať na breh. Ak bude mať šťastie, nestretne ani žiadneho dravca a bez zranenia sa dostane na ostrov. A potom späť. Keby sa aj niečo stalo, je predsa dospelý muž (Indián sa mužom stáva až keď úspešne dokončí bojovnícky obrad, ale Četan aj tak sám seba už považoval za muža) a vie sa o seba postarať.
Jediné, čoho sa naozaj bál bolo nové meno. Teda, ani nie konkrétne znenie ale to, či mu vôbec bude udelené. Minulé leto zvládol 72 hodín bez jedla a vody (a takmer nepochyboval o tom, že sa mu to znovu podarí), ale žiadne sny ani halucinácie s Veľkým Duchom sa nekonali. Keby sa to stalo znovu, nie len, že by sa hanbil sám pred sebou, ale nesplnil by svoju časť dohody a Absarokovia by nemuseli pomôcť jeho kmeňu. Má vôbec zmysel ešte o Dakotoch uvažovať ako o svojom kmeni ? Ak úspešne zakončí bojovnícky obrad aj druhou časťou, stane sa skutočným Absarokom. Aj keď s dakotskou výchovou, ale Absarokom. Jeho otec Slnečný dážď by ten pohľad asi nezniesol. Pohľad na jediného syna, ktorý sa stáva bojovníkom iného kmeňa... po prvý krát v živote bol Četan rád, že otec je mŕtvy. Pri myšlienkach na otca ho ale zachvátili nepríjemné spomienky na ten deň, keď umrel. Po rozume mu chodili myšlienky, s ktorými sa nezveril nikomu. Nemysli na to!
Zrazu začul Četan v diaľke šumenie vody. Počas tretieho dňa sú halucinácie o šumiacej vode bežné, ale Četan bol úplne pri zmysloch a od jeho odchodu neuplynula ani hodina. Čím ďalej kráčal na východ, smerom k hore, tým silnejšie počul vodu. Napokon vyšiel spomedzi stromov a vodu aj uvidel - cez les tiekol široký potok, asi tri metre široký. Mal celkom slušný prúd, možno ešte aj vďaka v horách topiacim sa snehom. Četana to mierne prekvapilo, pretože počas bojovníckych obradov bývajú potoky skôr vyschnuté, ale teraz nebolo horúce leto, vlastne ešte ani leto nebolo. Bola neskorá jar, maximálne tak prelom jari a leta. V každom prípade, ak sú potoky a rieky plné vody, bude mať o to ťažšiu skúšku. Uprostred leta, keď nikde široko-ďaleko niet vody má človek iba halucinácie, z ktorých sa nenapije. Ale keď sa bude Četan vracať, bude mať pred sebou skutočnú tečúcu vodu, ktorou si bude môcť hneď ovlažiť hrdlo. Ale,... čestnosť a sebaovládanie.
Mládenec v bedrovom páse pomaly vstupoval do studeného potoka, ktorý bol hlbší než sa na prvý pohľad zdalo. Keď mal asi v polovici potoka vodu po ramená a prúd ho odniesol o dva metre nižšie, začal aktívne plávať. Breh na druhej strane bol vymytý a tvoril malý útes, kde sa dalo zachytiť asi meter nad hladinou vody. Četan naň nedotiahol a tak sa nechal chvíľu unášať prúdom, aby sa dostal nižšie a mohol na vhodnejšom mieste vyliezť hore. Aj keď bola voda studená, radšej pretrpí minútu v zime, ako by sa mal zbytočne unaviť. V momente ho ale stiahol vodný vír a skončil pod vodou. Nerátal s ním a tak ani nemal v pľúcach veľa vzduchu a bojoval o každú sekundu. Napokon sa vyslobodil a keď sa vynoril nad hladinou, zistil, že koryto potoka sa rozširuje a hladina klesá. Čoskoro stál na plytčine s vodou po premočený bedrový pás a pomaly sa brodil k brehu. Boj s riečkou nebol ťažký, ale obával sa, či mu nebude robiť problémy cestou naspäť. Možno nájde spôsob ako ho obísť.
Četan ľutoval, že nejde po rovine, na ktorú by svietilo slnko. Raz-dva by mu bedrový pás uschol, ale takto pod tieniacimi stromami by to mohlo trvať hodiny. Rozmýšľal, že si ho vyzlečie, ale napokon si ho nechal a pokračoval ďalej v ceste aj s mokrým pásom. Stále kontroloval slnko za ktorým šiel, aby náhodou nešiel zlým smerom. Naozaj nemal chuť strácať čas obchádzkami. Bez väčších ďalších ťažkostí sa deň prehupol do druhej polovice. Hora sa priblížila a pôsobila vyššie. Nebola veľmi veľká a tak sa Četan rozhodol, že ju obíde. Hodiny ubiehali jedna za druhou a vôbec sa nezdalo, že by sa hora približovala. Až napokon večer, keď sa slnko skrylo za obzor prišiel Četan k jej prvým svahom. Zaškvŕkalo mu v bruchu, aj by sa napil, ale hlad so smädom ignoroval a radšej si hľadal nejakú skrýšu na noc. Dúfal v nejakú jaskynku alebo previs, ale keď nič také nenašiel a svetla stále ubúdalo, nakoniec vyliezol na mohutný dub a pohodlne sa usalašil v jeho korune. Napoly sedel, napoly ležal a jedna ruka mu visela cez konár dolu. Napadlo mu, že aj pumy zvyknú odpočívať na stromoch. Nemysli na to! Snáď sa ako-tak vyspí aj v takejto polohe. Skontroloval bedrový pás, ktorý bol na niektorých miestach ešte trošku vlhký a potom už zavrel oči, aby si oddýchol.



-----
Bojovník (2. časť) je už napísaná a je podľa mňa lepšia... záživnejšia, dlhšia,... už čoskoro

 

[DeletedUser5708]

Dlho som čakal na ďalšiu časť, pretože čakanie 6 a pol mesiaca je hrozné. Ale je to tu, a ja som absolútne spokojný. A prečo? To rozpíšem.

Príbehy Mattotaupu sa mi páčia kvôli jednému hlavnému dôvodu. Rozmanitosť deja. Nie neustála akcia, alebo neustály opis prírody alebo neustále nič nerobenie. Proste, striedanie. To prispieva k dojmu, akoby knihu, ako si toto dielo dovoľujem nazvať, písal profesionál. A pretože Lukhasa poznám, viem, že on profesionál je. Svedčí o tom, že dej jeho príbehu dokáže čitateľa zaujať, a to je už prvý náznak profesionalizmu. Ďalším faktorom je používanie slov, ktoré sa tak často nepoužívajú. Lukhas má nie len obrovskú sa skvelú fantáziu, ale taktiež obrovskú a skvelú slovnú zásobu, ktorú každý spisovateľ potrebuje. A naozaj, Lukhas spisovateľ je, aj keď len v elektronickej forme, čo je škoda, pretože si táto kniha zaslúži väčší okruh čitateľov, ako je toto fórum. Som veľký kritik príbehov, kníh a básničiek, pretože dokážem takmer všade nájsť chybu spisovateľa. Doposial som nenašiel nič čo by som vytkol iba u štyroch spisovateľov. Edgar Allan Poe, Jules Verne, John Ronald Reuel Tolkien... A Lukhas.
Páči sa mi aj to, že Lukhas dokáže opísať každý detail, ktorý ale nie je nudný. Práve naopak. Čitateľa udrží v stoličke, alebo kdekoľvek to číta. Rozvíja čitateľovu fantáziu, pretože si hneď predstavuje to, čo číta, a táto kniha nie je žiadna omáčka, ale súvislý sled udalostí podložený obrovskou profesionálnou rozmanitosťou spisovateľovej fantázie.


Ako je teda zvykom, pri písaní "recenzie" som nezrecenzoval len knihu, ale aj spisovateľa. Takže príbehu dávam 10 bodov z desiatich, inak povedané sto percent. Nikdy ma neprestaneš fascinovať, Lukhas. Kiež by mali všetci spisovatelia talent ako máš ty.

Ale dovolím si ti niečo vytknúť. Nabudúce to nenaťahuj ako gumu v gatiach - čiže nenechávaj nás dlho čakať na ďalšiu kapitolu, pretože ja som na túto čakal dlho. A čakanie sa vyplatilo.

Skladám ti poklonu.

 

[DeletedUser]

asi si to prečítam ked takéto ódy na to píšeš ;)

 

[DeletedUser2929]

Ou, Laudis... toto som nečakal

Ja osobne sa neodvažujem ani len pomyslieť na porovnanie mojich Príbehov s dielami spisovateľov ako Jules Verne, J.R.R. Tolkien alebo E.A. Poe... to sú svetové veľdiela, ktoré ovplyvňujú kultúru, ja si len píšem na malom fóre pre svoju malú radosť Aj keď po tejto stránke s Tebou veľmi nesúhlasím (že Príbehy sa čo i len dajú porovnať s dielami týchto majstrov, ktorých si veľmi vážim), som veľmi rád, že sa Ti moje časti páčia. Snažím sa, aby boli čo najlepšie a dovolím si povedať, že sú stále lepšie a lepšie... Čo očividne vieš (na moje potešnie) oceniť. Naozaj je to pekný pocit, keď človek vie, že vytvoril niečo, čím potešil niekoho iného, niečo čo ho dokázalo zaujať, niečo čo sa mu naozaj páči

Keď porovnám súčasné (alebo teda posledné časti spred vyše pol roka bohužiaľ) a prvé časti, takmer sa za svoje začiatky hanbím... Ale vzhľadom k faktu, že som mal 11 rokov a bol som namotivovaný po čítaní Synov Veľkej Medvedice (indiánska knižná séria, z ktorej som prebral väčšinu mien hlavných indiánskych postáv)... Aspoň ma teší, že sa to zlepšilo
Týmto Ťa Zeus aj chcem upozorniť, vlastne všetkých čitateľov, ktorí budú čítať Príbehy (logicky) od začiatku, nenechajte sa odradiť prvými časťami, ktoré so súčasnými časťami veľa spoločného len predsa nemajú... Je pravda, že sú to základy celej mojej tvorby a tohto diela a bez nich by som nemohol byť na prahu sedemdesiatej prvej časti, ale ak sa raz dočítate až po súčasné časti, myslím, že sami zbadáte rozdiel

Vrámci tohto môjho dlhého komentára sa vám, čitateľom chcem aj ospravedlniť za tie mesiace, ktoré nepriniesli ďalšiu časť. Obzvlášť ma hnevá, že za to nesie vinu hlavne moja lenivosť, keďže hlavný dej som mal vopred premyslený... Čo už, pevne verím, že v budúcnosti sa to už nezopakuje a pokúsim sa urobiť všetko, čo bude v mojich silách, aby to tak aj bolo

No a na záver k novej časti - k samotnému Bojovníkovi. Vznikal asi najdhlšie, pretože základný koncept odpočíval na mojom maily celé mesiace a keď som ho konečne včera napísal, uvedomil som si, že má neuveriteľných 22 042 znakov (alebo približne rovnako veľké číslo). Možno si ešte niektorí pamätáte, ako nám, autorom, admini zvýšili limit znakov v príspevku z 12 000 na 20 000, aby sme sa mohli viac rozpísať (túto možnosť bohato využívam a aj týmto príspevkom ešte raz ďakujem Linteovi, že to dovolil), ale pri Bojovníkovi aj to bolo málo... preto musel byť rozdelený na dve časti (prvá časť je už uverejnená) a to nie práve šťastne, pretože podľa môjho osobného názoru je v druhej časti viac deja, je dlhšia, je možno aj trochu lepšia - to ale nechám posúdiť hlavne vám. Snažil som sa Bojovníka rozdeliť čo najlepšie a dúfam, že sa to aj podarilo...

Na konečný záver tohto siahodlhého komentára (ak ste ho prečítali celý, už za to vám ďakujem) už len dodám, že ďalšiu časť plánujem zverejniť cez víkend, čiže možno už zajtra alebo pozajtra

 

[DeletedUser5708]

Lukhas. Hlavné je, že sa chceš zlepšiť. A to sa cení asi najviac. Ja naozaj nemám čo ti vyčítať v posledných častiach. Si talentovaný. Prečítal som fúru knižiek, diel a tak. Najviac (možno okrem teba) zo všetkých ľudí, čo poznám. Všade som našiel čo vytknúť.. Hlavne teda pani Rowlingovej, názor môj na ňu určite poznáš. Ja si dovolím porovnávať toto so svetovými dielami, ktoré ovplyvňujú svetovú knižnú kultúru, pretože nie len tento príbeh, ale hlavne jeho autor je vynikajúci. Si všeobecne talentovaný, a ja verím, že sa budeš venovať písaní, a že raz, keď budem mať 30-40 rokov budem čítať o najúspešnejšom spisovateľovi všetkých čias, Lukášovi ......

 

[DeletedUser]

tu sa vŕta a vŕta, ako na ropnom vrte

 

[DeletedUser2929]

Laudis, nepreháňajme a radšej sa začítajme do ďalšej časti


LXXI. Bojovník (2. časť)

Četan sa prebudil na svitaní. Bol trochu ubolený a mal stuhnutý krk, ale bol hlavne smädný a hladný. Pretrel si oči a opatrne zliezol zo stromu, ktorý mu poslúžil ako prístrešok. Zvyčajne sa hneď po prebudení išiel umyť, ale nikde nablízku potok nebol a aj tak by sa bál, že sa neovládne a vypije niekoľko hltov vody. Rovno sa teda vybral pokračovať v ceste. Pomaly prechádzal popod stromy a všímal si rôzne stopy okolo seba. Na kôre jedného stromu boli stopy po pazúroch (Nemysli na to!), vedľa sa zase zachytil chumáč medvedej srsti (Ešte že tak). Očividne vstupoval, alebo už možno aj prenocoval na teritóriu aktívneho medveďa. Našiel aj pomerne čerstvé stopy jeleňa vedúce na západ, zo smeru odkiaľ prišiel. Možno sa napojil pri jazere a pred chvíľou sa vrátil do lesa. Lovec v Četanovi chcel stopy nasledovať, ale mladík sa ovládal a pokračoval na východ. Netrvalo dlho a horu obišiel.
Pred sebou uvidel jazero, ako mu to aj opísal Dlhý Bocian. Na šírku mohlo merať kilometer a pol, možno trochu menej. Les sa končil asi 50 metrov od brehu. Medzi stromami a jazerom sa rozprestieralo niečo ako blatistá bláž. Na pláži videl rozlične staré stopy po rôznych zvieratách - po jeleňovi, medveďovi, diviakovi či vlkovi. Zazrel dokonca aj otlačky losa. V šere na druhom brehu zazrel nejaký pohyb, ale nevedel určiť, čo zač sa tam pohlo. Každopádne bolo jazero skvelým zdrojom vody. Vody, ktorú Četan naozaj veľmi chcel, ale nemohol z nej vypiť ani kvapku. Nikto sa o tom nedozvie...
Ale,... čestnosť a sebaovládanie. Nezniesol by, keby sa stal bojovníkom a vedel by, že podvádzal. Koniec-koncov, vedel by to aj Veľký Duch a meno by mu neudelil už vôbec.
Pomaly začal vstupovať do mrazivej vody. Zrazu asi tri metre od neho z hladiny niečo vystrelilo. Rýchlo sa to pohybovalo tesne nad hladinou smerom k ostrovu a Četan napokon v čiernej škvrne spoznal stredne veľkého vtáka. Podľa toho, že vystrelil z vody a v zobáku mal malú rybku Četan usúdil, že to bol škorec. Nasledoval vtáka k ostrovu a musel sa premáhať, aby sa vôbec nenapil.
Prejsť jazerom bolo ľahšie ako potokom, pretože tu nebol prakticky žiadny prúd a mohol plávať ako sa mu zachcelo. Ostrov bol vzdialený asi 350 metrov od brehu. Nijako sa neponáhľal a tak sa tam za niekoľko minút pohodlne dostal. Priamo na ostrov sa dostal ľahko, pretože po obvode ostrova bola podobná blastistá pláž ako na brehu jazera. Po pár metroch sa ale zmenila na lúku, ktorá pokrývala prakticky celú plochu ostrova s výnimkou pláže a zopár vŕb. Nad celým ostrovom sa vznášala sladkastá vôňa. Chvíľku trvalo, kým Četan pochopil, že tak silno tu rozvoniavajú fialové kvety. Aj keď ich Četan ešte nikdy nevidel, vyzerali pomerne obyčajne: osem veľkých fialových lupeňov uprostred ktorých trónilo zopár jasnožltých tyčiniek s piestikom. Priemer každého kvetu bol niečo vyše 7 centimetrov. Kvety vyzerali, akoby nemali stonky ani listy, akoby len voľne ležali hodené na zemi. Četan sa teda zohol a jeden z nich odtrhol. Stonka, ktorú odhalil pod samotným kvetom bola pevnejšia ako čakal, ale samozrejme Četanovi nezabránila odtrhnúť kvet.
Mládenec sa otočil na odchod, opäť vošiel do jazera a začal pokojne plávať na breh. Aj napriek tomu, že naposledy jedol a pil pred viac ako 24 hodinami, plávanie mu prakticky nerobilo problém.
Netrvalo dlho a opäť sa dostal na breh. Keby tam bol piesok, aspoň by sa vydrhol ako doma, lebo sa mu trochu protivilo chodiť mokrý. Bohužiaľ tam bolo iba blato a tak začal pomaly kráčať k osade. Času mal ešte dosť, ak by si udržal tempo tak by naspäť v osade mohol byť zajtra, ale on potreboval ešte celý zajtrajšok aj nasledujúcu noc vydržať mimo osady. Preto ho napadlo, že by tento krát nemusel horu obchádzať, ale by na ňu vyliezol. Potom si uvedomil, že by ho to mohlo stáť príliš veľa energie, ktorú bude potrebovať a tak svoj nápad zavrhol ešte v zárodku a postupoval po starej trase naspäť smerom k stromu, kde prenocoval.
Čoskoro sa k dubu aj dostal, ale povedal si, že by bolo dobré si oddýchnuť. Začínal pociťovať pálčivý smäd a po tom všetkom plávaní a chodení bol trochu zadýchaný - normálne by nebol, ale nedostatok vody sa už asi začal prejavovať. Rád by si niekde ľahol. Podišiel ešte kúsok hlbšie do lesa, keď objavil malú, trávou zarastenú čistinku. Keďže nič lepšie na blízku nebolo, ľahol si do trávy a chvíľu odpočíval.
Keď sa mu dych aj pulz vrátili do normálu, začal uvažovať. Najprv nad celou súčasnou situáciou. Keď náčelník Absarokov vyhlásil, že ak chcú zachrániť svoju osadu, musia sa sami stať Absarokmi, bola to preňho ťažká voľba. Pamätal si, ako sa šaman usmial. Akoby si jeho trápenie užíval. Odvtedy mu bol nesympatický.
Vedel ale, čo musí spraviť. A keď sa naňho Mattotaupa pozrel, vedel, že aj jeho kamarát dospel k rovnakému záveru. Takže teraz práve prebieha jeho bojovnícky obrad, aby sa mohol stať mužom - Absarokom. Na svoju dakotskú budúcnosť môže zabudnúť. Čo na to povedia ostatní? Ako na to zareaguje jeho brat Bizónia Kučera? Bude ho odsudzovať? Dúfal, že ho pochopí. On sám bol presvedčený o správnosti svojho konania - veď ak by sa on s Mattotaupom neobetovali, určite by zahynuli desiatky Indiánov z ich osady! Jeho otec, Slnečný dážď, mu hovorieval, že sa oplatí obetovať život za svojho priateľa. Obetovať svoj život za desiatky tých životov je teda určite správne. Otec by to pochopil...
A znovu to bolo tu - myšlienky na otca a na ten deň, keď ho puma roztrhala v Severnom priesmyku. Četan sa na to snažil nemyslieť, ale mal pocit, že dehydratácia mu tie myšlienky priam privoláva. Ten deň si veľmi dobre pamätal...
Keď on a Mattotaupa vyhrali preteky na koňoch v ich osade a dostali nové mustangy, ktoré chceli ísť vyskúšať... A tak išli, jeho otec ich sprevádzal na ceste k priesmyku. Pamätal si, ako sa vtedy prvý krát spustil pod brucho koňa, ktorého má až doteraz. Na Mattotaupov obdivný pohľad. A potom na tie zlé zvuky...
Vedel, že pumy vedia škrečať, až to skoro znie ako ľudský výkrik, ale obyčajné trenie srsti mohlo rovnako znamenať nejakú korisť alebo malé zviera. Keby vtedy upozornil otca, aby sa vrátili, všetko mohlo byť inak. Keby po tom prvom zvuku nepokračovali v ceste ale keby sa otočili, jeho otec nemusel zomrieť. Ďalšie udalosti sa pamätal až pridobre...
Ako sa ten zvuk ozval znovu, ako spoza skaly vyskočila puma a zabodla tesáky do jeho otca. Ako spolu s Mattotaupom strieľali šíp za šípom do toho zvieraťa, ale všetko bolo márne. Všetko okrem otcovho noža, ktorý toho dravca usmrtil. Ale aj otec zaplatil vlastným životom...
Až pridobre si pamätal, ako otca viezli na jeho vytrvalom koni, ktorý sa nezľakol ani pumy, naspäť do osady. Na otcov pohreb, na predvolanie k náčelníkovi, ktorý chcel vedieť, čo sa stalo. Na to, ako ho brat utešoval a ubezpečoval ho, že sa oňho postará. Ako sa sťahoval do jeho stanu...
Vtedy vedel, že musí byť silný. Dokázal svoje pocity potlačiť a skryť ich za masku, ktorá sa na nerozoznanie ponášala na starého Četana. V skutočnosti ale starý Četan už neexistoval.
Otcovu smrť si sám vyčítal. Raz mu aj napadlo, že vlastne za ňu nemôže - otec bol predsa skúsený bojovník a určite aj on počul to trenie srsti o kameň. Ale niečo v ňom verilo a presviedčalo ho, že to nie je pravda. Možno nejaký zlý duch? Četan sa vážne v sebe nevyznal a tak žil ďalej ako aj pred smrťou svojho otca. Jeho smrť ho ale veľmi zasiahla... až príliš.

*******​

Keď sa Četan znovu postavil, už bola tma. Takmer celý deň preležal v tráve a vďaka svojim spomienkam ani poriadne nevnímal ten mučivý smäd. Hlad sa dal vydržať, ale tá túžba po vode... Opäť zamieril k stromu, kde prespal aj predošlú noc a s menšími ťažkosťami sa naň opäť vyštveral. Uvelebil sa na starom mieste a kvet, ktorý prekvapujúco stále vyzeral ako čerstvo odtrhnutý uložil na konár obďaleč, aby oň náhodou v spánku neprišiel.
Ten smäd...
Povedal si, že je načase ísť spať, aspoň mu to skráti tie mučivé chvíle bez vody. Uložil sa do starej polohy - ako puma. NEMYSLI NA TO! Četan radšej myslel na to, že kvet musí mať v lupeňoch asi nejaké zásoby vody alebo čosi podobné, keď dokázal tak dlho vydržať bez vody bez nejakých väčších následkov. Čoskoro sa ponoril do nepokojného spánku.
Najprv sa mu snívalo o vode, o tom jazere a o riečke, ktorú bude musieť prebrodiť, aby sa dostal naspäť do osady. Pár krát sa aj v noci zobudil, ale po chvíľke vždy zaspal. Až sa po jednom ďalšom prebudení sny zmenili a už sa nesústredili na vodu - ale na ten osudný deň. Keď znovu videl otca zomierať, prebudil sa celý spotený a silou vôle sa donútil pokojne spať. Aj keď spánok bol stále nepokojný, do rána sa mu už nič nesnívalo.
Keď sa zobudil cítil sa strašne. Hlava ho priam neznesiteľne bolela a cítil, že mu vyschýnajú sliznice. Ten pocit zažil aj deň pred tým, ale teraz to bolo horšie. Jazyk sa mu lepil o podnebie, už sa mu nemali z čoho tvoriť sliny. Aj napriek tomu, že sa práve zobudil a mal by byť odpočinutý, srdce mu bilo rýchlejšie a mal pocit, akoby mu hustla krv.
S ťažkosťami zliezol zo stromu a snažil sa nemyslieť na to, že má pred sebou ešte celý mučivý deň. V tom si uvedomil, že kvet nechal hore a musel vyliezť naspäť. Aspoň že svaly boli po noci trochu oddýchnuté a že mal pevné šľachy - hore sa dostal, schmatol kvet a začal znovu zliezať dolu. Na poslednom konári sa mu ale šmykla noha a spadol. Našťastie nie z veľkej výšky a na nohy. Zvyčajne by taký pád aj ustál, ale teraz sa mu podlomili kolená a zostal sedieť na zemi. Kvet mu niekde vypadol. Hľadal ho a aj napriek bolesti očí ho po chvíľke našiel - na blatistej zemi ho bolo celkom dobre vidieť. Zobral ho do ruky, skontroloval slnko a vybral sa na západ.
Dopoludnie prebiehalo celkom v pokoji, až na strašné muky smädu. Bol vďačný za to, že sa aspoň nestretol s tým medveďom, na ktorého území už dve noci po sebe nocoval.
Celý deň sa pomaly tackal na západ. Tesne po poludní to bolo nepríjmené, pretože slnko mu svietilo priamo do očí, ale po nejakom čase sa skrylo za vysoké stromy lesa, cez ktorý viedla jeho cesta. Túžba po vode sa stupňovala, bolesť hlavy bola čoraz horšia a cítil, že sliznice mu načisto vyschli. Niekedy mal pocit, že počuje tečúcu vodu. Vedel ale, že jediný potok bude ten tesne pred osadou. Napriek tomu pokračoval a utešoval sa myšlienkou, že na ďalší deň bude všetko dobré.
Znepokojovalo ho ale, že zatiaľ sa mu neprihovoril Veľký Duch. Slnko už zapadlo, deň bol na konci a Četan stále nepoznal svoje nové meno. Ak mu ho duchovia nedajú ani počas najbližích dvanástich hodín, ktoré ho delia od návratu do osady Absarokov, je stratený - a spolu s ním aj celá jeho osada.
Väčšinu času ale rozmýšľal nad tým jesenným dňom... V normálnom stave sa týmto myšlienkam vyhýbal, ale v posledných hodinách prakticky nedokázal myslieť na nič iné.
Putoval stále ďalej, aj keď už bola noc a z času na čas skontroloval mesiac, ktorý mu slúžil ako kompas. Keď jeho prírodný kompas už prešiel na druhú stranu oblohy, Četan opäť začul tečúcu vodu. Tentokrát to bol ale skutočný potok - ten, ktorý bol asi hodinu cesty pešo od osady. Dorazil k miestu, kade nemohol vo svojom stave bezpečne prejsť a tak sa tackal nižšie, aby našiel brod. Po chvíľke ho aj našiel, i keď to bolo dosť ťažké. Bola tma a pred očami mu tancovali tmavé škrvny. Pery mal popraskané, ledva prepletal nohami a bol taký smädný, že si myslel, že by ten potok vypil celý.
Ale,... čestnosť a sebaovládanie. Tie vlastnosti boli v ňom natoľko vštepené, že aj napriek svojmu stavu by nedokázal porušiť pravidlá.
Pomaly vošiel do chladného potoka a začal sa brodiť na druhý breh. Trvalo mu to oveľa dlhšie ako prvý krát, ale zanedlho sa mu podarilo prekonať celý potok a zrazu neisto stál na druhom brehu. Bol na seba hrdý. Prešiel ešte pár krokov, keď od vyčerpania zakopol a spadol na zem. Ani sa nepokúšal vstať a oddal sa spánku, teda skôr kombinácii spánku a blúznenia. Aj táto noc sa raz skončí...
V najhoršom sne mal laby a hnedožltú srsť. Bol hladný a plný hnevu, nenávisti. Cítil sa ako posadnutý zlým duchom a skákal zo skaly na skalu v Severnom priesmyku. A potom skočil...
Keď sa prebudil, na okamih sa mu zdalo, že namiesto prstov ma pazúry. Žmurknutie mu ale vrátilo prsty a opatrne vstal. Obloha na východe už bola svetlá, najneskôr za pol hodinu bude svitať. Tie bolesti, ktoré cítil boli neopísateľné. Mal pocit, že sú horšie ako minule. Určite sú horšie ako minule. Na kmeňoch niektorých stromov videl otcovu tvár. Raz mu dokonca povedala: ,,Si šialená šelma!" Vedel, dúfal, že sú to len halucinácie, ale veľmi ho to nepovzbudilo.
Ani sa nenazdal a zrazu vyšiel z lesa a ocitol sa na kraji miskovitého údolia. Zazrel stany a medzi nimi pohyb. Ľudí a kúsok hnedožltej srsti. Alebo sa mu to len zdalo?
Začal pomaly schádzať dole. Išiel opatrne, lebo mal podozrenie, že ak by spadol, už by nevstal. Srdce mu nepravidelne búšilo, hlavu mu išlo roztrhnúť a pravdepodobne mal horúčku.
A napokon aj zišiel dole, vtrhol do náčelníkovho stanu s prvým slnečným lúčom nového dňa. Šaman pokojne sedel v stane a opýtal sa ho:
,,Kto si?"
Četan sa zvalil na zem a s ťažkosťami zo seba dostal:
,,Šialená šelma."
,,Si Absarok?"
Pre opuchuntý jazyk takmer nemohol hovoriť. Podarilo sa mu ale odpovedať:
,,Áno."
Potom všetko zčernelo.

*******​

Mattotaupa docválal do stredu osady a okolo neho sa zhŕkli ľudia. Videl, že sú zvedaví, prečo prišiel. Určite vidia jeho zranenia.
Opatrne zosadol z koňa a keď videl, že všetci čakajú čo povie, začal:
,,Navštívili sme náčelníka Dlhého Bociana a ten nám dovolí ísť do jeho stanov. Bude nás aj chrániť. Chcel ale, aby sa Četan stal Absarokom a na budúci rok aby som to urobil aj ja - najprv som ale musel bežať beh obratnosti, preto som zranený. Ja aj Četan sme súhlasili a obetovali vlastnú budúcnosť, aby ste mohli prežiť. Poďte, povediem vás!"
Z kruhu sa ozval Harspen:
,,Máme nasledovať zradcu, ktorý nechce byť Dakotom? To určite!"
Z kruhu sa ozvalo súhlasné mrmlanie.

 

[DeletedUser2929]

LXXII. God Save the South

Mark Fiennes, zlatník z Anglicka a vojak Konfederácie, ktorý kedysi slúžil pod kapitánom Blairom v Sunforte vyšiel z pivnice a poobzeral sa naokolo.
Videl toľko mŕtvol, že sa ani neodvažoval odhadnúť počet, ale určite ich tam boli stovky, možno tisíce. Telá Severanov, Južanov, Indiánov a černochov sa miešali cez seba, niektoré zohavené, niektoré relatívne nedotknuté. Strašný obraz smrti. Naokolo boli trosky pevnosti, ktorá so svojím energickým veliteľom v minulosti tak veľmi naháňala strach okolitým Yankeeom. Teraz zo Sunfortu nezostalo prakticky nič, iba zopár obhorených trámov a pivnice, ktoré sa ukázali mimoriadne užitočné, aj keď nespĺňali svoj pôvodný účel. Atmosféru dotváral aj naozaj nepríjemne silný pach pušného prachu. Niekoľko vojakov - medzi nimi aj Mark - sa neudržalo a vyvracalo sa.
Keď sa mu aspoň trochu uľavilo, opýtal sa generála Leeho, ktorý to všetko sledoval so smutným pohľadom:
,,Generál... čo teraz?"
,,"Vojna sa vyvíja zle. Akútne sa musím niekde stretnúť s prezidentom Davisom. Musím ho kontaktovať a podať mu správu, ale keďže pred dva a pol rokmi spojazdnil telegrafnú komunikáciu, mala by to byť hračka. Len dúfam, že cez Winrock vedie kábel do ktoréhosi väčšieho južanského mesta, inak by som musel cestovať inam a správu poslať až stadiaľ...Bol by som totiž nerád, keby sa o našom stretnutí dozvedeli v Únii. Čo sa týka vás, myslím si,... s prezidentom premyslíme nejaký plán. Teda, ak s tým súhlasíte. Ak pán prezident nebude môcť z hlavného mesta odísť, možno pôjdeme až tam - do samotného Richmondu."
,,Áno, pane!"
,,Ale je to ďaleko na východe, možno nejakých 350-400 kilometrov na juh, juhozápad od Philadelphie, iba nejakých 120 kilometrov od pobrežia. Cestu do Richmondu by som odhadoval na niekoľko týždňov, možno mesiacov... Budem sa musieť skrývať, keďže prívržencov Únie v tejto oblasti hľadať netreba. Kradnúť kone, anonymne cestovať vlakom... Bude to náročná cesta. Neviem ani, kde sa vlastne s prezidentom stretnem, možno to nebude v Richmonde, možno sa s ním ani nestretnem... Naozaj nič nie je isté, musím sa s ním dohodnúť."
,,Viem, ako ďaleko je Richmond, pane, a aká náročná môže byť cesta. Napriek tomu, chcem ísť s vami. Hlavne kvôli Grantovi teraz Úniu naozaj nemám rád a som ochotný urobiť všetko pre to, aby som pomohol prezidentovi Davisovi. Verím, že budem nápomocný."
Generál sa naňho zvláštne pozrel a potom sa s iskrou v očiach spokojne usmial. Naozaj mu za takú krátku chvíľu niečo napadlo?
,,Aj ja si myslím, že z vás ešte bude úžitok."

*******​

Na cestu do Winrocku sa podujalo všetkých dvadsaťtri mužov, čo v pivnici prežilo tretiu bitku o Sunfort, kedy bola pevnosť zničená. Museli zostať s generálom; na jednej strane preto, lebo im to prikázal a oni boli ešte stále vojaci počúvajúci nadriadených a na druhej strane chceli do Winrocku ísť, pretože im generál zachránil život a pretože zostali sami uprostred Severanov. Nevedeli, čo by mohli robiť, ak nie ísť s generálom. Na nebezpečnosť trasy a jej pokračovania sa skôr pozerali ako na výzvu než ako na nebezpečenstvo.
Ich majetok sa zúžil len na pár vecí. Každý vojak mal samozrejme uniformu, ktorú mal na sebe. Väčšina z nich mala aj pušky so zopár nábojmi. Niesli si so sebou aj šesť sekier, dve lasá, ktoré si v pivnici niekto zabudol a malé zásoby jedla a vody. Inak nemali prakticky nič. O to ťažšia bude cesta.
Boli na ceste iba pár minút, keď generál prelomil ľady a opýtal sa Marka:
,,Pán Fiennes, odkiaľ pochádzate?"
,,Narodil som sa v anglickom Bristole. Rodičia ale iba čakali, kým mama porodí a trošku sa zotaví a potom sme hneď odišli do Ameriky, do Alabamy. Tu som vyrástol."
,,Takže Angličan? Nemám vás oslovovať lord?", žartovne sa opýtal generál.
,,Nemusíte. Do Anglicka som sa už nikdy nevrátil.", odpovedal Fiennes.
,,Stále žijete v Alabame?"
,,Nie, našiel som si dievča, oženil sa a presťahovali sme sa do Richmondu. Nie do toho veľkého, virgínskeho Richmondu ale do malého mestečka v Kentucky, okolo 45 kilometrov južne od Lexingtonu."
,,Zaujímavé, pane, o malom Richomnde som ešte nepočul. Máte aj nejaké deti?"
,,Nie, s manželkou sme sa zobrali v marci v šesťdesiatom prvom. Ja som v apríli nastúpil do armády, aby som bránil vlasť a nechal som manželku doma, aby sa starala o moje zlatníctvo, ktoré v Richmonde vlastním. Keď sa táto strašná vojna skončí, určite pôjdem hneď za ňou. Čo by som dal za to, aby sme sa mohli porozprávať... Pred mesiacom sme mali tretie výročie..."
Odrazu sa ozval iný vojak:
,,Ja som z Atlanty!"
,,Mám rodinu v Little Rocku."
,,Aj ja som z Atlanty."
,,Ja pochádzam z Raleigh v Severnej Karolíne..."
Vojaci sa prekrikovali a hovorili generálovi, odkiaľ pochádzajú. Bol rád, že komunikácia sa trochu rozprúdila, pretože dovtedy išli v tichosti a on chcel mať s nimi väčší kontakt. Vedel, že to s mužstvom dokáže urobiť zázraky. Keď zaznelo takmer 20 rôznych miest, odkiaľ vojaci pochádzali a opäť zavládlo ticho, generál začal nahlas plánovať:
,,Páni, mám pravdu, že Winrock podporuje Úniu?"
,,Áno.", ozvalo so zborovo.
,,V takom prípade tam nemôžeme vojsť v južanských uniformách. Má tu niekto nejaké iné oblečenie?"
Bola to skôr rečnícka otázka. Generál odpoveď vlastne poznal, ale krútenie hlavami ju potvrdilo.
,,Takže... k inému oblečeniu sa dostaneme iba vo Winrocku. Boli ste niekedy vo Winrocku?"
Tentokrát mu odpovedal Mark:
,,Áno, myslím, že to bolo minulú zimu, keď boli nejaké zimné trhy. Kapitán Blair tam bol s niekoľkými svojimi mužmi vrátane mňa nakúpiť zásoby pre pevnosť. Nakúpili sme ich za peniaze, ktorými nám zaplatili sami občania Winrocku - za pušky, ktoré sme im predali."
,,Za pušky? Vy ste predali pušky nepriateľovi?!"
,,Išlo o winchestrovky, ktoré sme vtedy vo veľkom vyrábali. Predávali sme ale chybné kusy, o čom samozrejme kupci nevedeli. Možno ste si včera cez bitku všimli, ako niektorí ľudia z tých, čo išli na nás s delami po vašom príchode odhadzujú pušky do trávy. To boli práve tie winchestrovky."
,,Takže kapitán predal nepriateľovi chybné zbrane a za utŕžené peniaze kúpil kvalitné potraviny? To bolo šikovné."
Ostatní vojaci sa pridali:
,,Zničil Únii päť pevností."
,,Pod jeho velením sme ťažili galenit a rúbali stromy na naše pušky."
,,V tom Winrocku sa ukázal ako šikovný obchodník."
,,Vyzbrojil Sunfort delami."
,,Bol to skvelý stratég. Pamätáte na boj o Fort Edward? Na boj o Fort Turkey?"
,,A na tie pivnice, strielne..."
,,Vždy sa vedel vynájsť, skvelo improvizoval, bol chápavý..."
,,A to jeho OKAMŽITÝ NÁSTUP!"
Generál sa usmial a vyhlásil:
,,Musel to byť skvelý človek. Chápem vás, Fiennes, že ste napokon prezradili informácie Grantovi výmenou za kapitánov život. Ale to, čo potom Grant spravil... toto mu nesmieme odpustiť, nesmieme na to zabudnúť! Vráťme úder Únii!"
Nakoľko je to možné? Ak sa vojna tak zle vyvíja, ako chceme vrátiť nejaký úder?, zamyslel sa nad tým Mark. Sme uprostred severskej divočiny bez koní, bez väčších zásob jedla a vody, s obmedzeným počtom nábojov... Generál si to musí uvedomovať. Určite si to uvedomuje... stopercentne chce povzbudiť vojakov, nabudiť ich pre vec, pre ktorú chce aby boli nabudení... Prefíkané.
Ak aj Markove úvahy neboli správne, po generálových slovách sa ozval všeobecný jasot. Jeden z vojakov začal dokonca dosť nahlas kričať:
,,Áno! Rozdrvíme ich! Zničíme ich! O tom je vojna! Nech žije VOJNÁÁÁ!"
Jeho prenikavé "VOJNÁÁÁ" bolo prerušené hlasom generála Leeho:
,,O tom nie je vojna. Vojna je strašná vec. Pamätá si niekto ešte Mexicko-americkú vojnu v 1846-1848? To bolo dávno, takmer dvadsať rokov dozadu..."
Nálada davu viditeľne zvážnela a na pôvodnú otázku nikto neodpovedal, niekto akurát zašomral ,,Osemnásť.", ale generálov pohľad ho rýchlo umlčal. Po chvíľke ticha sa pustil do monológu:
,,Áno, osemnásť rokov. Pred osemnástimi rokmi som sa prvý krát stretol so skutočnou vojnou. Už v sedemnástich som nastúpil na vojenskú akadémiu, ale na bojisku som sa ocitol až v štyridsiatke. Ako mladý som išiel do armády plný nadšenia, s vlasteneckými myšlienkami a hymnou na perách. Aj môj otec bol v armáde, kým nezomrel tak ma aj on viedol týmto smerom. Všetko bolo úžasné, všetky tie zbrane, výcvik, počúvanie historiek od veteránov... ale na bojisku sa mení pohľad na svet. Určite ste aspoň niektoré z týchto vecí zažili: keď vidíte, ako vášho najlepšieho priateľa z vedľajšej postele v kasárňach roztrhá výbušnina na niekoľko kúskov, keď sledujete mužov umierajúcich v paľbe nepriateľa volajúcich o pomoc... keď sa nemôžete s nikým porozprávať, pretože všade je iba ohlušujúca streľba a vybuchujúce... veci. Keď si sami nie ste istý život a rozmýšľate nad tým, či ešte niekedy uvidíte svoju manželku a deti. A keď napokon vidíte, ako sa v jednej vojne vraždia Američania spolu, ako sused strieľa po susedovi... Vy nie ste zelenáči, určite si aspoň nejaké z týchto vecí zažili. Vojna niekedy môže byť správna, ale nikdy nemôže byť dobrá. Vojna nie je o tom, ako rozdrvíte nepriateľa, i keď pripúšťam, že je to pekný pocit. Každý, kto nezažil vojnu ju chváli, ale vojak vie, že radšej bude doma sedieť na zadku ako prežívať všetok ten strach o seba, o rodinu, o priateľov, o vlasť... radšej byť znudených dôchodcom ako sa dennodenne pozerať na mŕtvoly ľudí, ktorých ste mali radi."
Mark sa po ďalšej chvíli ticha opýtal:
,,Vojna je strašná. Posledné mesiace, niektorí z nás dokonca roky, sme prakticky mimo civilizácie a máme naozaj minimum správ... Väčšina ľudí si určite pamätá tú vojnu s Mexikom, prečo sa vlastne teraz Amerika zmieta vo vojne? "
Odpovedal ktorýsi vojak:
,,Veď keď náš prezident vyhlásil, že nepotrebuje USA a ich moderný systém a všetci sú to..."
Generál sa zasmial a prerušil ho:
,,Až takto to prezentovali? Severská propaganda... Všetko by sa dalo vyriešiť diplomaticky a bez zabíjania, ale očividne nie všetci zdieľajú môj názor. Celé sa to začalo už pred desaťročiami, keď sa severná časť krajiny a južná časť krajiny vyprofilovali. Sever bol vždy ten priemyselný - mal obrovské prírodné bohatstvo, neustále prichádzali ďalší prisťahovali zo Starého sveta, rozvíjal sa vnútorný trh, rozvíjalo sa bankovníctvo a železnice... Na druhej strane, Juh boli takmer samé plantáže. Nejakého prírodného bohatstva bolo veľmi málo, ale pôda bola úrodná a čoskoro to začalo využívať množstvo ľudí. Išlo hlavne o pestovanie bavlny, pretože tá bola v zahraničí - hlavne v Británii - veľmi žiadaná. Na Juhu ale prisťahovalcov chýbalo, Indiáni neboli veľmi vytrvalí a odolní, ale černosi sa zdali byť dobrou voľbou pre naše teplé podnebie. Sami predsa vyrástli v teple a keď sú takí zaostalí, nedal ich nám snáď sám Boh, aby sme ich mohli použiť pre naše zámery? Veď oni sú ešte viac vzadu ako Indiáni... Jednoducho, na plantážach začalo pracovať množstvo čiernych otrokov a americká bavlna si čoskoro získala dobré meno - jednak kvalitou a jednak cenou, keďže otrokári si mohli dovoliť dať cenu pomerne nízko. Sever s otroctvom ale nesúhlasil a v jednotlivých štátoch sa príjmali zákony o otroctve - zatiaľ čo Sever bol proti, v južných štátoch sa ľudia otroctva nechceli vzdať, keďže vďaka nemu bohatli. Situáciu dosť vyhrotil aj takzvaný Krvácajúci Kansas v päťdesiatompiatom až päťdesiatomôsmom, určite si naň spomínate. Určite si spomínate, ako sa mali občania rozhodnúť o schválení alebo neschávelní otroctva, čo prerástalo až do malej občianskej vojny kde museli zasahovať až federálne vojská... Situácia bola napätá.
Keď pred štyrmi rokmi v prezidentských voľbách zvíťazil Abraham Lincoln, bola to predzvesť vojny. Lincoln je proti otroctvu, to určite viete a hoci ho nechcel na Juhu vraj zrušiť, Južná Karolína sa už odpojila od USA. Nasledovali ďalší - Mississipi, Florida, Texas, Alabama, Georgia...
Vojna vyzerala pre nás zo začiatku dosť nepriaznivo. Sever mal v ozbrojených silách prevahu 2:1 a vo výrobe zbraní dokonca 30:1. Yankeeovia ale neboli zapálení pre vojnu, pre bránenie vlasti. U nás to bolo iné, ľudia chceli ísť bojovať - sami ste toho príkladom. Dúfali sme, že nám pomôžu aj Briti a Francúzi, pretože Sever bol veľkým hospodárskym konkurentom. Hlavne ten Kansas situáciu vyostril a bolo jasné, že vojna príde. Bolo to ako sud pušného prachu. Očakávali sme ale, že bude trvať niekoľko mesiacov, nanajvýš rok.
Aby sme v tejto novej, už istej vojne získali výhodu útočníka, pred tromi rokmi, presne pred tromi rokmi sme využili sme jednu malú zámienku - jedno Lincolnovo vyhlásenie o našej politike - a zaútočili na Fort Sumter pri Charlestowne. Lincoln tri dni na to povolal 75 000 dobrovoľníkov do boja a potom vyhlásil blokádu našich prístavov, takže sme nemohli naďalej obchodovať s Európou. Napriek tomu, že Sever bol priemyselne rozvinutejší a mal oveľa väčší kapitál a viac zbraní, chýbali mu skúsení velitelia. Väčšina z nás totižto odišla na Juh - aj ja, keďže Virgínia je moja vlasť. Sever sa snažil nejakých zohnať v Európe, čo sa mu aj podarilo, ale s nami - generálom Jacksonom, mnou... - sa nemohli rovnať.
Aj vďaka tomu sme spočiatku vyhrávali. Prvá väčšia bitka, bitka pri Bull Rune
21. júla 1861, oficiálne skončila nerozhodne, ale zahnali sme nepriateľa na útek spolu s ich civilistami. Fiaskom skončil aj únos nášho vlaku toho pochabého Severana Andrewsa, ktorý bol neskôr popravený. Prišli aj prvé neúspechy, ale vo všeobecnosti sa nám darilo nad naše očakávania. Práve po jednom z našich neúspechov vyhlásil Lincoln zrušenie otroctva v Únii - len zamaskoval, že potrebuje viac vojakov a slobodných černochov začal dávať k armáde. Šikovne tým aj zničil našu nádej v európsku pomoc - veď sme sa chceli osamostatniť, čo je na tom zlé? Keby ale vtedy prišli na pomoc, znamenalo by to, že otvorene podporujú otroctvo. Lincoln potom zaviedol aj povinnú vojenskú službu, hoci tí bohatí sa z nej mohli vykúpiť. Všetkých povstalcov a v jeho očiach zločincov proti USA postavil pred vojenský tribunál. A minulý rok, keď potláčal to údajné povstanie v New Yorku tak, že zabil 100 civilistov a ďalších 300 zranil? No nie je toto tyran?"
Nie je to učebnica histórie, aj on má na veci vlastný pohľad, ktorý nemusí byť správny. Ale možno je., napadlo Markovi. Hneď ako mu to preblyslo mysľou sa začal opäť sústrediť na dianie okolo seba - konkrétne na otázku toho istého vojaka, ktorý tak kričal "VOJNÁÁÁ!":
,,Je to tyran, máte pravdu. Sami sme na vlastnej koži zažili naše víťazné ťaženie proti nepriateľovi. Kde sa to potom pokazilo? Vraveli ste, že vojna sa vyvíja zle, i keď nám sa celkom darilo... Čo sa dialo inde?"
,,Dva týždne pred tým povstaním v New Yorku sa odohrala bitka pri Gettysburgu, kde som velil. Tam sme utrpeli zdrvujúcu porážku, súčasne sme stratili body na Mississipi a to znamenalo obrat. Odvtedy ustupujeme... tento rok budú ďalšie prezidentské voľby, dúfam, že nevyhrá zase Lincoln. Som ochotný naňho hádzať špinu, očierňovať ho a potupiť ho, ak ľudia zvolia niekoho iného a na tomto území budú môcť súčasne fungovať Spojené štáty americké aj Konfederované štáty americké. Dúfam, že som vašu otázku zodpovedal dostatočne, pán Fiennes.", usmial sa na záver generál.
Mark mu odpovedal rovnako úsmevom a prikývnutím hlavy. Potom sa ozval vojak, ktorý ešte pred generálovým monológom podotkol, že Mexicko-americká vojna bola pred 18 rokmi - Volá sa Mack. Mackenzie Cox., spomenul si Mark:
,,Takže aké su naše plány?"
Lee po chvíľke odpovedal:
,,Teraz ideme do Winrocku. Tam sa asi v noci vlámeme do telegrafnej stanice a pokúsime sa spojiť s nejakým väčším južanským mestom. Sme v Missouri; tento štát sa nikdy oficiálne neoddelil od USA, ale odpadlíci z vlády vyhlásili jeho pridanie sa k Juhu. To znamená, že by v St. Louis mohol byť nejaký telegrafista, ktorý nás ochotne skontaktuje s Little Rockom v Arkansase a odtiaľ postupne cez Tennessee až do Richmondu vo Virginii. Som si istý, že v Nashville majú dosť telegrafných staníc a aj spojenie s Richmondom. Problémom môže byť akurát samotný Winrock - ale telegrafom sa spájali hlavne pobrežia, čiže by tade mohlo ísť niečo na východ. No uvidíme, keď sa skontaktujem s prezidentom, pokúsim sa s ním dohodnúť na stretnutí v nejakom meste, kam vy pôjdete so mnou. Tam sa rozhodne čo ďalej.
Do Winrocku môžeme dôjsť iba pešky, ale mohli by sme tam získať nejaké kone, peniaze a zásoby a odtiaľ už putovať ako jazdci, prípadne využívať vlak a podobne. Cesta do Winrocku a Winrock samotný budú najťažšie."

*******​

Na to, aké bol Winrock malé mesto svietil v noci dosť silno. Napriek slabým oblúkovým lampám - novinke z Európy, ktorej nedôverovali ani sami Európania -, ktoré ulice mesta slabo ožarovali sa na nočnú prechádzku vydal málokto. Väčšina ľudí mala taký názor, že v noci treba spať a všetko dôležité robiť cez deň. Názor nezmenili ani problematické oblúkové lampy, ktorých montáž sa už stretla s dávkou nevôle, keďže niektorým občanom prekážali v spánku. Tieto nové, elektrické zdroje svetla sa teda nachádzali iba na najvýznamnejších uliciach a pri najdôležitejších budovách. Jednou z nich bola aj malá telegrafná stanica, ako generálovi Leemu a jeho mužom prezradilo množstvo informačných tabúľ a smerovníkov.
Samotná stanica vyzerala ako obyčajná, malá budova, v ktorej by sa kľudne mohlo nachádzať aj čokoľvek iné. Keď ale vojaci úspešne otvorili zamknuté dvere (visiacu zámku sa im podarilo pomocou pažieb zneškodniť) a na stole, ktorý bol súčasťou skromného vybavenia jedinej miestnosti, uvideli telegraf, vedeli, že sú na správnej adrese.
Generál rozostavil ôsmych vojakov okolo budovy a so zvyšnými piatimi vošiel dnu. Vnútri nikto nebol.
,,Dúfal som, že tu nájdeme nejakého telegrafistu, ktorého donútime posielať správy... Vie tu s tým niekto robiť?" opýtal sa generál, pretože vedel, že jeho znalosti by ich priviedli asi k technike pokus-omyl. Našťastie sa ale ozval jeden z vojakov, konkrétne Mack Cox.
,,Pred vojnou som robil telegrafistu vo vlakoch. S niečím podobným som sa už stretol."
Mack si sadol na rozheganú starú stoličku a pripojil batériu, ktorá bola na stole voľne položená, k telegrafu aby uzavrel elektický obvod. Keďže poznal zvyky telegrafistov, poobzeral sa okolo seba a po krátkej prehliadke našiel v stole šuflík plný rôznych papierov. Pri chabom svetle oblúkovej lampy z vonka začal čítať jednotlivé dokumenty - Morseovu abecedu, návod k obsluhe telegrafu, mapu telegrafného káblu... tam objavil dôležitú skutočnosť; že z winrockej telegrafnej stanice sa dá vysielať buď do Columbie alebo do St. Louis, dvoch miest, ktoré boli telegrafným káblom s Winrockom spojené.
Po krátkom nazretí do manuálu a dokončení posledných inštrukcií sa tri krát ozvalo slabé ťuknutie, ktoré znamenalo úspešné zapojenie telegrafu.
Mack ukázal Leemu vztýčený palec a opýtal sa:
,,Kam mám čo poslať?"
Generál odvetil:
,,Jednoznačne do St. Louis. Skúste s nimi prosím nadviazať kontakt."
Mack sa hneď pustil do práce a po nastavení jednej páčky začal sústredene niečo vyklepkávať v morzeovke. Otočil jeden z papierov na druhú, čistú stranu a po krátkom hľadaní a nájdení guľočkového pera sa už pokojne usadil a čakal na odpoveď. Keď neprichádzala, odkaz ešte raz poslal.
Takmer hneď po opätovnom odoslaní správy sa začalo ozývať klepkanie z telegrafu, ktoré si Mack rýchlo zapisoval. Na záver ukázal papier Leemu.
Nebola tam morzeovka, tú Mack ovládal naspäť, išlo o priamo napísanú dekódovanú správu: ,,Ideš, Miles." Generál sa usmial a začal čosi písať na papier. Popri tom podotkol:
,,Táto odpoveď je u nás zaužívaná ako pozdrav, aby sme si overili pravú totožnosť druhej strany. Očividne sme narazili na správneho človeka."
Potom podal papier Mackovi a ten začal posielať:
,,Boh ochraňuj Juh, Boh ochraňuj Juh,
Jej oltáre a kozuby, Boh ochraňuj Juh!"
Čoskoro prišla odpoveď, ktorú Mack šikovne zapísal a ukázal generálovi:
,,Teraz, keď je vojna blízko, teraz keď zbrojíme v ústrety smrti."
Generál opäť niečo zapísal a spolu s Mackom prešli na tichý systém "Mack zapíše, Lee pozrie a odpíše, Mack pošle". Mack teda práve odpísal najnovšiu správu:
,,Kričme náš bojový pokrik, slobodu alebo smrť!"
,,Dobre, Miles. Čo potrebuješ?"
,,Tu Marble Man. Potrebujem sa skontaktovať s Richmondom."
,,Boh ochraňuj Juh...?"
,,Vysušte zakalené oči, ktoré teraz idú našou cestou."
Prvými dvomi veršmi predposlednej slohy neoficiálnej a nepopulárnej hymny Konfederovaných štátov amerických, ktorú zložil G. H. Miles sa kontrolovalo, či je bezpečné niekoho spojiť s prezidentom, hoci aj cez telegraf (aby prezidenta nemohli ovplyvniť žiadne falošné informácie od nepriateľa). Prvá sloha slúžila vrámci šifry na všeobecné zistenie identity, ale ak sa človek chcel skontaktovať priamo s Richmondom, musel vedieť, že po hesle ,,Boh ohraňuj Juh", ktoré bolo začiatkom prvej, predposlednej aj poslednej slohy má nasledovať pokračovanie v predposlednej slohe. O tomto boli upovedomení iba vyšší dôstojníci a dôveryhodní telegrafisti Konfederácie. Pri písaní správy sa generálovi vybavila krátka melódia, ktorú považoval za dosť chytľavú, hoci sa s tradičnou "Dixie" alebo populárnou "The Bonnie Blue Flag" nedala porovnať.
Spojenie sa už ustálilo a odpovede prichádzali prakticky hneď.
,,Dobre, spojenie ale bude náročné. Tennessee je nepoužiteľné, niekto tam vyhrabal kábel a prerušil ho. Bude to musieť ísť cez Arkansas, Mississipi, Alabamu, Georgiu, Južnú Karolínu, Severnú Karolínu a až tak do Virgínie."
,,Žiadny Yankee sa nesmie o ničom dozvedieť."
,,Zaručujem bezpečnosť, idem skontaktovať Richmond, čoskoro sa ozvem."
Generál sa usmial na Macka a pochválil ho:
,,Ide vám to skvele, pane. Bez vás by sme asi boli stratení. Zatiaľ všetko vychádza ako má."
Kým čakali na odpoveď zo St. Louis, začuli tichý klapot konských podkutých kopýt. Desať mužov, ktorých Lee poslal, aby našli kone pre celú posádku sa vrátilo s koňmi za sebou.
,,Boli voľne roztrúsené v jednej slabej ohrade, majiteľ ich asi nemal kde ustajniť. Tridsať kusov, ako ste nariadili, pán generál. Potraviny a ostatné zásoby na posledných siedmich koňoch máme z jedného, kedysi zamknutého obchodu", informoval Leeho Mark Fiennes, ktorý celú akciu viedol.
,,Dobrá práca. Zatiaľ sa nám vo Winrocku darí, prekvapuje ma, že sme ešte nikoho nestretli. Podarilo sa nám nadviazať spojenie so St. Louis a momentálne čakáme na odpoveď z Richmondu. Viem, že náš prezident bol sám kedysi telegrafista a vo svojom sídle má vlastný telegraf, čiže sa snáď budem môcť zhovárať priamo s ním."
Približne hodinu sa nič nedialo, akurát mesiac prešiel ďalšiu časť svojej pravidelnej cesty na východ ako každú noc. V jednom okamihu sa rozsvietilo svetlo v jednom okne, ale po chvíľke zhaslo a Južanom odľahlo. Napokon sa ozvalo dlho očakávané vyklepkávanie telegrafu, ktoré hneď začal Mack dešifrovať. Po rovnakom pozdrave, aký predchádzal aj komunikácii so St. Louis Mack čoskoro opäť ukázal generálovi papier s najnovšou správou:
,,Lee? Ako znie stredné meno kapitána, ktorému ste išli pomôcť?"
Robert Edward Lee bol povestný svojou pamäťou, ale na toto si jednoducho nevedel spomenúť. Keďže išlo o (ďalšiu) kontrolnú otázku, mohlo to znamenať vážne problémy. Takmer požiadal vojakov o pomoc, keď sa mu v mysly konečne vybavila odpoveď:
,,Adolf."
,,Bol to Alfred. Aspoň viem, že sa rozprávam priamo s Vami, Robert."
,,Potrebujem sa s Vami stretnúť."
,,Kde ste?"
,,To nie je dôležité, všetko Vám poviem osobne. Dá sa vám za tri mesiace prísť niekam do Kentucky?"
,,Bez problémov. Kde navrhujete?"
,,Čo tak Richmond?"
,,Prosím?"
,,Malé mestečko asi 45 kilometrov južne od Lexingtonu.", zaškeril sa generál na Marka Fiennesa, ktorý mu vďačne opätoval úsmev.
,,O tri mesiace v miestnej radnici."
,,Platí."
,,Ďakujem za spojenie, generál, končím."
Mackenzie odpojil batériu z obvodu a telegraf utíchol. Dal ju do približne rovnakej pozície v akej bola a jednu stranu manuálu na použitie telegrafu, ktorá bola z druhej strany čerstvo popísaná poskladal a podal generálovi. Potom upravil aj ostatné veci do viac-menej pôvodného stavu a všetci spolu vyšli von z telegrafnej stanice. Dvere zavreli, ale zámku už opraviť nemohli a tak nasadli na kone a odcválali do noci, na východ.
,,Bolo bezpečné takto verejne oznámiť, kde sa stretnete? Keď ide kábel aj cez Winrock, vaša komunikácia išla určite cez desiatky telegrafných staníc. Z toho by mohol byť problém.", ozval sa Mark.
,,Mohol.", odvetil generál. Potom pokračoval: ,,Ale pán prezident je opatrný a vie, ako sa dopraviť bezpečne z jedného miesta na druhé a danú lokalitu ovládnuť z bezpečnostného hľadiska." Keďže boli už mimo mesta, trochu zvýšil hlas, aby ho počuli všetci vojaci:
,,Naším cieľom je momentálne St. Louis. Odtiaľ by sme sa mohli dostať vlakom až do Louisville, možno až do Lexingtonu, uvidíme, kam nám vystačia peniaze z pokladne toho obchodu. A odtiať už do Richmondu..."