DeletedUser2929
Hosť
XLVIII. Svadba
Hoci už bola jar, noci boli ešte chladné a mrazivé a sneh sa ešte úplne neroztopil. Bolo skoro ráno, okolo sedem hodín a zimné slnko už svietilo na oblohe. Kapitán Blair sa zobúdzal po dobrom spánku s plným vedomím, že dnes je dobrý deň - nemá žiadnu službu a je pripravená veľká, radostná akcia. Vstal z postele, umyl sa, obliekol si uniformu a svižne vyšiel zo svojej izby smerom do jedálne. Cestou stretával vojakov s dobrou náladou, lebo všetci v pevnosti sa už nevedeli dočkať poobedia. Spomenul si, že minulý rok sa sneh rovnako jagal na slnku a oni boli už celý rok v Sunforte. Ale koľko sa toho od vtedy v pevnosti zmenilo ! Najpv ťažba galenitu a následná pretvárka vo Winrocku, vyzbrojenie pevnosti kanónmi a húfnicami či vykopané ,,pivnice". Takisto Yankees prišli o ďalšiu pevnosť (Edward) a generál Lee bol na ceste. A to všetko bola práca mladého energetického kapitána. V jedálni si dal skromné, ale chutné raňajky a vydal sa do kuchyne. ,,Do tretej to stíhate ?", opýtal sa šéfkuchára. Müller sa naňho pozrel a s úsmevom odvetil: ,,Do obeda sme hotoví, pane." Kapitán spokojne odišiel a vybral sa za klenotníkom, ktorý mal na starosti prstene: ,,Zdravím vás, pán Fiennes, koľko času, ešte potrebujete ?" Chvíľku trvalo, kým sa vojak k nemu otočil, pretože práve v tej chvíli nemohol prestať pracovať, ale potom Blairovi odpovedal: ,,Už sú skoro hotové pane, do pol hodiny sú pripravené." Hoci lady Andrejka nemala veľmi rada prstene a uprednostňovala náramky alebo náhrdelníky, pri sobáši boli obrúčky jednoducho klasika. Najlepšie na tom všetko bolo, že ona o ničom nevedela, i keď niečo tušila, lebo pár dní dozadu sa jej Stephan opýtal, v akom stave sú jej šaty a či sa cíti pripravená. Pripravená sa cítila od toho dňa, keď spolu tancovali valčík a ona mu povedala áno. A čo sa týka jej šiat, okrem malého fliačika, ktorý čoskoro vyprala boli šaty v najlepšom stave. Potom, čo kapitán opustil Fiennesa sa vybral ešte za špehom Parslowom a uistil sa v pár detailoch ohľadne Fort Turkey. Potom sa vybral do svojej pracovne, zobral do rúk mapu Ameriky a dlho na ňu zamyslene hľadel. Do Kanady to budú mať Somerhalderovci dosť dlhú cestu, niekoľko týždňov. Nuž, ale to je ich vec, pomyslel si. Doobedie aj obed ubehli rovnako rýchlo ako noc a keď bola jedna hodina poobede, cez otvorenú bránu pevnosti vyrazilo niekoľko vozov smerom k White Hills. Išiel s nimi aj poručík Somerhalder, aby na všetko dohliadol. Zvyšok vojska sa zatiaľ v pokoji naobedoval a vojaci sa išli prezliecť do čistých uniforiem (mali tri = jednu normálnu, jednu rezervnú a jednu slávnostnú, o ktorú sa museli vzorne starať). Lady sa už nečudovala, pretože ešte pred obedom ju jej nastávajúci zo všetkým oboznámil. Pár minút mu v náručí plakala od šťastia a potom sa rozbehla vyskúšať si šaty. Našťastie zistila, že nejako rapídne nepribrala a šaty sú v najlepšom poriadku, nuž je ,,súca na vydaj". Tesne pred druhou dorazil do pevnosti voz ktorého opraty držal sám kapitán a odviezol Andrejku na určenú čistinku vo White Hills. Stephan tam zostal a podľa tradície ju nechcel vidieť pred samotným sobášom, iba potom, keď už bude kráčať k oltáru. Vo voze, ktorý bol špeciálne upravený, aby bol pohodlnejší, krajší a slávnostnejší sa s lady viezol aj jej bratranec, ktorý ju mal odviesť k oltáru. Celou cestou sa rozprávali. Raz dokonca prišlo Andrejke ľúto, že na svojej svadbe bude mať z rodiny iba svojho bratranca, ale myšlienky na Stephana túto nepríjemnú myšlienku zahnali. Keď vystúpila z voza (s pomocou kapitána, ktorý jej prišiel otvoriť dvere a nastavil ruku, aby sa mala o čo zachytiť), rozhliadla sa okolo seba a vôbec neľutovala, že sa nevydáva v kostole. Videla oltár, ktorý síce nebol nejako zdobený, ale na svoj účel bohato stačil. Za oltárom boli dve stoličky, jedna trošku slávnostnejšia - tá patrila kňazovi, druhá jednému vojakovi, ktorý sa podujal, že bude počas svätej omše miništrovať. Pred oltárom bolo veľa lavičiek, určených pre tie stovky vojakov, ktorých budú mať mladomanželia na svadbe. V pevnosti ich zostane len dvadsať na stráži a kuchári, zvyšok bude vo White Hills. Trošku ďalej, za stromami dokonca videla skupinku chlapov ktorí vyzerali, že nacvičujú spev. Lady sa až zasmiala, hoci nič nepočula, lebo vojaci boli ďaleko. Jej svadba bude teda aj s hudbou. A ešte ďalej, na pravom brehu jazera bola postavená drevená ohrada, v ktorej boli stovky koní. Lady neverila - toto všetko títo ochotní muži urobili len kvôli jej svadbe a ona si to vôbec nevšimla. Pán Wilson si zo svojho špeciálneho kufríka vyberal kalich, misku, hostie, kališteky a sväté písmo. Potom vybral aj jednú ťažkú knihu (misál) a položil ju na oltár, na ktorom bola prestretá kryštáľovo čistá biela plachta. Potom vybral aj malý zvonček a podal ho miništrantovi, ktorý mu pomáhal vykladať a umiestňovať veci. Okrem iného tam boli aj sviečky, kríž, zaujímava vyrezávaná a mimoriadne vzácna skrinka (bohostánok) a iné rôzne veci. Čoskoro sa vojaci začínali schádzať na lavice a lady vedela, že za niekoľko minút sa ide vydávať. Išla ešte k jazeru a pozrela sa na hladinu - v rýchlosti sa v odraze prezrela, či sa jej náhodou nepokazil účes, neroztiekol make-up alebo nebodaj nezašpinili šaty. Všetko bolo v poriadku. Potom sa pozrela na oblohu a zbadala slnko, ktoré sa lenivo blížilo k horám, aby zasvietilo na druhej strane planéty. Lady sa len tak zamyslela a dlho rozmýšľala, keď ju niekto poklepkal po pleci. Bol to jej bratranec, ktorý jej povedal: ,,Už je čas, sesternička. Poď sa vydať.", dodal s úsmevom. Vojaci už sedeli na drevených lavičkách a obďaleč bol aj malý spevokol, ktorý na Andrejkinej tvári vyčaril úsmev. Čoskoro zaznel miništrantov zvonec a omša sa začala. Lady s prekvpaním zistila, že spevokol nie je to správne slovo. Skôr hudobné teleso. Skupinka mužov totiž spievala, ale iba slová ako ,,la-la-la" a podobne. Tvorili hudbu a čoskoro sa rozozvučala klasická melódia. Lady sa veľmi nepáčila, to musela priznať, ale na to teraz nebol čas. Pomaly kráčala aj so svojím bratrancom k oltáru, kde ju už čakal usmievajúci sa Stephan. Vedľa čakali aj dvaja svedkovia a za ňou kráčali dvaja družbovia. Lady sa musela premáhať, aby sa nahlas nerozosmiala, ale nepodarilo sa jej to. Našťastie to zamaskovala kašľom a ďalej kráčala už len s úsmevom. Melódia stále znela a lady podišla k ženíchovi. Oblek, ktorý mal na sebe ešte nikdy nemal oblečený, šetril si ho na svadbu. Omša sa začala oľutovaním hriechov, pokračovala čítaniami, evanielijom, pokračovala kázňou. A potom prišlo to známe opakovanie: ,,Ja, Stephan Somerhalder, beriem si teba, Lady Andrea, za svoju právoplatnú manželku a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom, a že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života, amen." A potom opakovala ona po kňazovi: ,,Ja, Lady Andrea z divokého západu, beriem si teba, Stephan, za svojho právoplatného manžela a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem vernou manželkou, a že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života, amen." Potom si vymenili obrúčky a pobozkali sa pred všetkými vojakmi. Tí začali nadšene tlieskať a hudobné teleso spustilo novú, oslavnú melódiu. Potom Lady Andrea Somerhalderová vyhodila kyticu a aj so Stephanom odišli do toho špeciálneho voza. Vojaci sa rozbehli do ohrady po kone a všetci spolu išli do pevnosti, kde už boli pripravené stoly aj na nádvorí a pár hudobne založených vojakov vytiahlo hudobné nástroje. Oslava sa začala okolo šiestej večer a trvala až do neskorého rána. Nechýbali rôzne tradičné veci ako sťatie hlavy nevesty (či naozaj zostáva verná svojmu mužovi, samozrejme nič sa nikomu nestalo) alebo tancovačka, kde sa mal ženích dostať cez kruh ľudí až do stredu k svojej neveste (to sa mu podarilo na štvrtý pokus). Niektorí vojaci odchádzali počas svadby do kásarní, keď už cítili, že potrebujú ísť spať. Nevesta so ženíchom však vydražali dorána. Podávalo sa niekoľko rôznorodých chodov a zjedlo sa všetko jedlo, ktoré kuchári navarili špeciálne na svadbu. Dokonca sa opilo len jedenásť ľudí čo bolo z tých stoviek naozaj malé číslo. A tak mladomanželia Somerhalderovci spolu prežili svoje prvé mladomanželské ráno. Okrem pár vojakov, ktorí mali službu a nemali na výber sa pevnosť prebudila do bežného denného režimu až neskoro popoludní. A potom, podvečer holandský kapitán John Alfred Blair vykročil k vlajke Konfederácie, ktorá bola v strede pevnosti (neďaleko studne) a už ako veľa krát pred tým nasal vzduch ako lokomotíva a potom zakričal: ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !" Kým sa všetci vojaci presunuli na ,,námestie", kapitán sledoval cez otvorenú bránu zapadacie slnko. Potom sa pred nich pevne postavil a začal svoj monológ: ,,Nuž, chcel by som ešte raz pogratulovať mladomanželovcom Somerhalderovcom,...", žmurkol na poručíka, ktorý sa usmial a potom pokračoval: ,,...ale opäť prichádza čas, keď treba ukázať Únii, že hoci v Ticondreroge je približne päťnásobná presila, my sa nezľakneme ! Preto ich prekvapíme ďalším úderom. Samozrejme, zaútočiť na Ticondrerogu by bola samovražda a preto radšej využijeme vlastnosti nášho špeha pána Parslowa. To znamená, že vyrazíme do Fort Turkey. A to už pozajtra - očakávam, že Únia zaútočí najneskôr o mesiac, pravdepodobne ešte skôr. Dovtedy nesmie vo Fort Turkey zostať jediný živý Yankee. Pôvodne tam bolo päťsto mužov a tristo ich malo odísť ako posila do Ticondrerogy. Nevieme však, či sa tak aj stalo potom, čo odhalili, že sme u nich mali špeha. V každom prípade, pozajtra vyrazí štyristo mužov - opäť pod mojím velením - do Fort Turkey. Predpokladám, že by sme tam mali prísť za približne päť až šesť dní, čiže do dvoch týždňov by sme mali byť späť. V pevnosti už tradične zostáva poručík Nicholson s vyše stovkou mužov, avšak aj vy budete mať dôležitú úlohu. Je možné, že Sever sa bude snažiť zistiť niečo viac o našej pevnosti pred útokom. V žiadnom prípade sa nič také nemôže stať. Dúfam, že sa vám to podarí ubrániť. Tak, to je asi všetko. Rozchod !"
Hoci už bola jar, noci boli ešte chladné a mrazivé a sneh sa ešte úplne neroztopil. Bolo skoro ráno, okolo sedem hodín a zimné slnko už svietilo na oblohe. Kapitán Blair sa zobúdzal po dobrom spánku s plným vedomím, že dnes je dobrý deň - nemá žiadnu službu a je pripravená veľká, radostná akcia. Vstal z postele, umyl sa, obliekol si uniformu a svižne vyšiel zo svojej izby smerom do jedálne. Cestou stretával vojakov s dobrou náladou, lebo všetci v pevnosti sa už nevedeli dočkať poobedia. Spomenul si, že minulý rok sa sneh rovnako jagal na slnku a oni boli už celý rok v Sunforte. Ale koľko sa toho od vtedy v pevnosti zmenilo ! Najpv ťažba galenitu a následná pretvárka vo Winrocku, vyzbrojenie pevnosti kanónmi a húfnicami či vykopané ,,pivnice". Takisto Yankees prišli o ďalšiu pevnosť (Edward) a generál Lee bol na ceste. A to všetko bola práca mladého energetického kapitána. V jedálni si dal skromné, ale chutné raňajky a vydal sa do kuchyne. ,,Do tretej to stíhate ?", opýtal sa šéfkuchára. Müller sa naňho pozrel a s úsmevom odvetil: ,,Do obeda sme hotoví, pane." Kapitán spokojne odišiel a vybral sa za klenotníkom, ktorý mal na starosti prstene: ,,Zdravím vás, pán Fiennes, koľko času, ešte potrebujete ?" Chvíľku trvalo, kým sa vojak k nemu otočil, pretože práve v tej chvíli nemohol prestať pracovať, ale potom Blairovi odpovedal: ,,Už sú skoro hotové pane, do pol hodiny sú pripravené." Hoci lady Andrejka nemala veľmi rada prstene a uprednostňovala náramky alebo náhrdelníky, pri sobáši boli obrúčky jednoducho klasika. Najlepšie na tom všetko bolo, že ona o ničom nevedela, i keď niečo tušila, lebo pár dní dozadu sa jej Stephan opýtal, v akom stave sú jej šaty a či sa cíti pripravená. Pripravená sa cítila od toho dňa, keď spolu tancovali valčík a ona mu povedala áno. A čo sa týka jej šiat, okrem malého fliačika, ktorý čoskoro vyprala boli šaty v najlepšom stave. Potom, čo kapitán opustil Fiennesa sa vybral ešte za špehom Parslowom a uistil sa v pár detailoch ohľadne Fort Turkey. Potom sa vybral do svojej pracovne, zobral do rúk mapu Ameriky a dlho na ňu zamyslene hľadel. Do Kanady to budú mať Somerhalderovci dosť dlhú cestu, niekoľko týždňov. Nuž, ale to je ich vec, pomyslel si. Doobedie aj obed ubehli rovnako rýchlo ako noc a keď bola jedna hodina poobede, cez otvorenú bránu pevnosti vyrazilo niekoľko vozov smerom k White Hills. Išiel s nimi aj poručík Somerhalder, aby na všetko dohliadol. Zvyšok vojska sa zatiaľ v pokoji naobedoval a vojaci sa išli prezliecť do čistých uniforiem (mali tri = jednu normálnu, jednu rezervnú a jednu slávnostnú, o ktorú sa museli vzorne starať). Lady sa už nečudovala, pretože ešte pred obedom ju jej nastávajúci zo všetkým oboznámil. Pár minút mu v náručí plakala od šťastia a potom sa rozbehla vyskúšať si šaty. Našťastie zistila, že nejako rapídne nepribrala a šaty sú v najlepšom poriadku, nuž je ,,súca na vydaj". Tesne pred druhou dorazil do pevnosti voz ktorého opraty držal sám kapitán a odviezol Andrejku na určenú čistinku vo White Hills. Stephan tam zostal a podľa tradície ju nechcel vidieť pred samotným sobášom, iba potom, keď už bude kráčať k oltáru. Vo voze, ktorý bol špeciálne upravený, aby bol pohodlnejší, krajší a slávnostnejší sa s lady viezol aj jej bratranec, ktorý ju mal odviesť k oltáru. Celou cestou sa rozprávali. Raz dokonca prišlo Andrejke ľúto, že na svojej svadbe bude mať z rodiny iba svojho bratranca, ale myšlienky na Stephana túto nepríjemnú myšlienku zahnali. Keď vystúpila z voza (s pomocou kapitána, ktorý jej prišiel otvoriť dvere a nastavil ruku, aby sa mala o čo zachytiť), rozhliadla sa okolo seba a vôbec neľutovala, že sa nevydáva v kostole. Videla oltár, ktorý síce nebol nejako zdobený, ale na svoj účel bohato stačil. Za oltárom boli dve stoličky, jedna trošku slávnostnejšia - tá patrila kňazovi, druhá jednému vojakovi, ktorý sa podujal, že bude počas svätej omše miništrovať. Pred oltárom bolo veľa lavičiek, určených pre tie stovky vojakov, ktorých budú mať mladomanželia na svadbe. V pevnosti ich zostane len dvadsať na stráži a kuchári, zvyšok bude vo White Hills. Trošku ďalej, za stromami dokonca videla skupinku chlapov ktorí vyzerali, že nacvičujú spev. Lady sa až zasmiala, hoci nič nepočula, lebo vojaci boli ďaleko. Jej svadba bude teda aj s hudbou. A ešte ďalej, na pravom brehu jazera bola postavená drevená ohrada, v ktorej boli stovky koní. Lady neverila - toto všetko títo ochotní muži urobili len kvôli jej svadbe a ona si to vôbec nevšimla. Pán Wilson si zo svojho špeciálneho kufríka vyberal kalich, misku, hostie, kališteky a sväté písmo. Potom vybral aj jednú ťažkú knihu (misál) a položil ju na oltár, na ktorom bola prestretá kryštáľovo čistá biela plachta. Potom vybral aj malý zvonček a podal ho miništrantovi, ktorý mu pomáhal vykladať a umiestňovať veci. Okrem iného tam boli aj sviečky, kríž, zaujímava vyrezávaná a mimoriadne vzácna skrinka (bohostánok) a iné rôzne veci. Čoskoro sa vojaci začínali schádzať na lavice a lady vedela, že za niekoľko minút sa ide vydávať. Išla ešte k jazeru a pozrela sa na hladinu - v rýchlosti sa v odraze prezrela, či sa jej náhodou nepokazil účes, neroztiekol make-up alebo nebodaj nezašpinili šaty. Všetko bolo v poriadku. Potom sa pozrela na oblohu a zbadala slnko, ktoré sa lenivo blížilo k horám, aby zasvietilo na druhej strane planéty. Lady sa len tak zamyslela a dlho rozmýšľala, keď ju niekto poklepkal po pleci. Bol to jej bratranec, ktorý jej povedal: ,,Už je čas, sesternička. Poď sa vydať.", dodal s úsmevom. Vojaci už sedeli na drevených lavičkách a obďaleč bol aj malý spevokol, ktorý na Andrejkinej tvári vyčaril úsmev. Čoskoro zaznel miništrantov zvonec a omša sa začala. Lady s prekvpaním zistila, že spevokol nie je to správne slovo. Skôr hudobné teleso. Skupinka mužov totiž spievala, ale iba slová ako ,,la-la-la" a podobne. Tvorili hudbu a čoskoro sa rozozvučala klasická melódia. Lady sa veľmi nepáčila, to musela priznať, ale na to teraz nebol čas. Pomaly kráčala aj so svojím bratrancom k oltáru, kde ju už čakal usmievajúci sa Stephan. Vedľa čakali aj dvaja svedkovia a za ňou kráčali dvaja družbovia. Lady sa musela premáhať, aby sa nahlas nerozosmiala, ale nepodarilo sa jej to. Našťastie to zamaskovala kašľom a ďalej kráčala už len s úsmevom. Melódia stále znela a lady podišla k ženíchovi. Oblek, ktorý mal na sebe ešte nikdy nemal oblečený, šetril si ho na svadbu. Omša sa začala oľutovaním hriechov, pokračovala čítaniami, evanielijom, pokračovala kázňou. A potom prišlo to známe opakovanie: ,,Ja, Stephan Somerhalder, beriem si teba, Lady Andrea, za svoju právoplatnú manželku a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom, a že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života, amen." A potom opakovala ona po kňazovi: ,,Ja, Lady Andrea z divokého západu, beriem si teba, Stephan, za svojho právoplatného manžela a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem vernou manželkou, a že ťa nikdy neopustím ani v šťastí ani v nešťastí ani v zdraví ani v chorobe a že ťa budem milovať a ctiť po všetky dni svojho života, amen." Potom si vymenili obrúčky a pobozkali sa pred všetkými vojakmi. Tí začali nadšene tlieskať a hudobné teleso spustilo novú, oslavnú melódiu. Potom Lady Andrea Somerhalderová vyhodila kyticu a aj so Stephanom odišli do toho špeciálneho voza. Vojaci sa rozbehli do ohrady po kone a všetci spolu išli do pevnosti, kde už boli pripravené stoly aj na nádvorí a pár hudobne založených vojakov vytiahlo hudobné nástroje. Oslava sa začala okolo šiestej večer a trvala až do neskorého rána. Nechýbali rôzne tradičné veci ako sťatie hlavy nevesty (či naozaj zostáva verná svojmu mužovi, samozrejme nič sa nikomu nestalo) alebo tancovačka, kde sa mal ženích dostať cez kruh ľudí až do stredu k svojej neveste (to sa mu podarilo na štvrtý pokus). Niektorí vojaci odchádzali počas svadby do kásarní, keď už cítili, že potrebujú ísť spať. Nevesta so ženíchom však vydražali dorána. Podávalo sa niekoľko rôznorodých chodov a zjedlo sa všetko jedlo, ktoré kuchári navarili špeciálne na svadbu. Dokonca sa opilo len jedenásť ľudí čo bolo z tých stoviek naozaj malé číslo. A tak mladomanželia Somerhalderovci spolu prežili svoje prvé mladomanželské ráno. Okrem pár vojakov, ktorí mali službu a nemali na výber sa pevnosť prebudila do bežného denného režimu až neskoro popoludní. A potom, podvečer holandský kapitán John Alfred Blair vykročil k vlajke Konfederácie, ktorá bola v strede pevnosti (neďaleko studne) a už ako veľa krát pred tým nasal vzduch ako lokomotíva a potom zakričal: ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !" Kým sa všetci vojaci presunuli na ,,námestie", kapitán sledoval cez otvorenú bránu zapadacie slnko. Potom sa pred nich pevne postavil a začal svoj monológ: ,,Nuž, chcel by som ešte raz pogratulovať mladomanželovcom Somerhalderovcom,...", žmurkol na poručíka, ktorý sa usmial a potom pokračoval: ,,...ale opäť prichádza čas, keď treba ukázať Únii, že hoci v Ticondreroge je približne päťnásobná presila, my sa nezľakneme ! Preto ich prekvapíme ďalším úderom. Samozrejme, zaútočiť na Ticondrerogu by bola samovražda a preto radšej využijeme vlastnosti nášho špeha pána Parslowa. To znamená, že vyrazíme do Fort Turkey. A to už pozajtra - očakávam, že Únia zaútočí najneskôr o mesiac, pravdepodobne ešte skôr. Dovtedy nesmie vo Fort Turkey zostať jediný živý Yankee. Pôvodne tam bolo päťsto mužov a tristo ich malo odísť ako posila do Ticondrerogy. Nevieme však, či sa tak aj stalo potom, čo odhalili, že sme u nich mali špeha. V každom prípade, pozajtra vyrazí štyristo mužov - opäť pod mojím velením - do Fort Turkey. Predpokladám, že by sme tam mali prísť za približne päť až šesť dní, čiže do dvoch týždňov by sme mali byť späť. V pevnosti už tradične zostáva poručík Nicholson s vyše stovkou mužov, avšak aj vy budete mať dôležitú úlohu. Je možné, že Sever sa bude snažiť zistiť niečo viac o našej pevnosti pred útokom. V žiadnom prípade sa nič také nemôže stať. Dúfam, že sa vám to podarí ubrániť. Tak, to je asi všetko. Rozchod !"
Naposledy upravené moderátorom:
čítam tvoj príbeh od začiatku 
chcem sa ťa opýtať: odkial berieš inšpiráciu?