DeletedUser3622
Hosť
Mohol by si napísať knihu... 
Inak je to super.
Inak je to super.
- Stav
DeletedUser2929
Hosť
Reso, nie si prvý, ktorý mi to povedal Ďakujem za hodnotenie a keďže teraz bude štrajk a ja som ešte školopovinný, budem mať viac voľného času a možno toho aj viac pribudne... naposledy (jesenné prázdniny) to boli 3 dni = 3 časti Nič nesľubujem, ale možno... už koniec, nasleduje najnovšia časť 
LVI. Nová zručnosť
Keď sa Mattotaupa so svojou korisťou vrátil do osady, stádo stále strážil ten istý Indián. Okrem toho, že trochu pootvoril oči nedal najavo, že sa mladý jazdec vrátil. Tesne pred tým, ako chlapec vošiel do stanu, mŕtve zviera položil na zem pred stanom. Keď chlapec vošiel do stanu, zistil, že mama so Sitopanaki sa už vrátili. Unčida práve piekla nad stanovým ohniskom kus bizónieho chrbta a zatiaľ spracovávala bylinky - časť vylysovala a dala sušiť, menšiu časť pokrájala a čerstvé bylinky chystala pridať k obedu. Keď zbadala čerstvé krvavé škrabance na synovej hrudi, opýtala: ,,Kde si bol a čo si robil ?". Ani nečakala na jeho odpoveď a pohľadala lykový obväz. On jej zatiaľ odpovedal: ,,Chcel som uloviť nejakého zajaca, ale stretol som jedného Absaroka asi v mojom veku. Po našom krátkom súboji nás napadla dvojica vlkov a tak sme s nimi bojovali. Každý zabil jedného vlka a tie škrabance mám od jedného z nich. Tichá Puma - ten Absarok - je však môj priateľ a netreba sa obávať. Je to syn mierového náčelníka osady, z ktorej pochádza - sú to mierumilovní Absarokovia, nie tí, ktorí k nám vyslali špeha pred niekoľkými mesiacmi." Kým rozprával, Sitopanaki sa radostne smiala a naháňala po celom stane jedného motýľa, ktorý sa nejako dostal dnu. Bol veľký asi ako dlaň dievčatka a krídla mal hnedé s čiernymi a bielymi škvrnami (zvyšok tela mal čierny). Keď chlapec dorozprával, Unčida mu podala obväz, ale chlapec odmietol a vyhlásil: ,,Nie sú to hlboké rany. Pôjdem si to iba vyčistiť k potoku a budem si dávať pozor. Však čoskoro sa mi tam vytvoria chrasty a tie keď odpadnú, nebude snáť ani stopy po zranení. Nechcem obväz." Jeho mama si uvedomila, že to už nie je ten malý rozkošný chlapček, s ktorým sa dennodenne maznala a s ktorým musela stráviť väčšinu dňa. A hoci mal už toto leto podstúpiť skúšky na bojovníka, stále niekedy zabúdala, že jednodcho... už vyrástol. Opäť sa sústredila na jedlo a Mattotaupa vyšiel zo stanu a zamieril k potoku, aby si rany čo najlepšie vyčistil. Vrchnú časť odevu si bude musieť pozošívať - všeobecne to muži nerobievali, ale podľa Mattotaupu by mal byť aj muž, vlastne chlapec pripravený a mal by vedieť postarať sa o seba. Keď si ranu vyumíval najlepšie ako vedel, vybral sa naspäť, aby si šatstvo hneď aj zašil. Bez slova si zobral ihlu a vzácnu niť z bavlny, ktorú Indiáni len ťažko získavali. Asi o pol hodinu mal už odev pozošívaný a hoci nevyzeral presne ako pred tým, z praktického hľadiska bol v poriadku. Ihlu (vyrobenú z kosti, pretože inak sa vyrobiť nedala) vrátil naspäť a Unčida sa ho opýtala: ,,Budeš teraz jesť ?" On prikývol a usadil sa. Potom si zobral drevenú misku a začal jesť. Spolu s ním jedla aj Unčida, ktorá po tom ešte nakŕmi Sitopanaki (ona pila iba materinské mlieko, veď mala asi iba polroka). Mattotaupa sa počas jedla rozhodol, že skúsi vlka spracovať sám. Aj toto väčšinou robievali ženy, ale aj muži to museli vedieť - neraz išli na viacdňové výpravy (či už lovecké, bojové...) a vtedy to potrebovali. Najväčšie zviera, aké doteraz chlapec sám spracoval bol zajac, ale teraz si povedal, že je čas skúsiť aj niečo väčšie - napríklad vlka. Poďakoval mame za jedlo a povedal, čo sa chystá robiť. Ona súhlasila a potom sa Mattotaupa zo stanu vytratil z dvoch dôvodov: kvôli vlkovi, s ktorým chcel začať čo najskôr, ale aj kvôli Unčide so Sitopanaki, lebo Unčida išla kojiť a potom malo ísť podľa pravidelného denného režimu dievčatko spať. Mattotaupa zobral vlka zo zeme a podišiel s ním k špeciálnemu stolu, ktorý bol pred stanom a na ktorom sa zvieratá spracovávali. Chlapec si vytiahol z pudra na krku nôž a začal pracovať s ešte trochu teplým vlkom. Najprv urobil niekoľko nie veľmi hlbokých rezov, ktoré sa spájali a pomaly stiahol z vlka kožu. Z tej by mohla byť celkom pekná kožušina. Potom vlkovi odrezal hlavu - tú si nechá na neskôr, lebo s tou bude veľa roboty. Postupne začal vyberať vnútornosti zvieraťa, oddeľoval kosti, mäso, šľachy a tuk a pomaly pracoval. Trochu mu to pripomenulo, keď spracovával svoju polovicu orla, ale teraz mal oveľa väčšiu korisť. V tom ho niečo napadlo a jednu zo šliach dal sušiť k veľkým plátom mäsa, ktoré dal sušiť pred niekoľkými hodinami. Z kožušiny by si možno mohol urobiť kabátec, alebo nohavice. Nakoniec sa rozhodol pre kabátec, ale to mohlo počkať. Niekoľko malých alebo nepravidelných kostí ešte hodil psom (veľa si ich nechal, dali sa ešte použiť) a potom podišiel do stredu osady, kde aj cez deň horel oheň. Pripravil sa na tanec a začal tancovať, aby uzmieril vlčieho ducha. Niekoľko ľudí a psov sa prišlo pozrieť, či náhodou v strede osady nezavýja skutočný vlk. Keď bol chlapec spokojný, vrátil sa k stolu a začal spracovávať kožu. Bol to dlhý a komplikovaný proces, ale výsledok stál za to - teplá nepremokavá kožušina, ktorá neplzla, netvrdla a vlastne sa správala rovnako, ako keď bola ešte súčasťou pôvodného majiteľa. Natieranie rôznymi masťami, napínanie, zavlažovanie vodou alebo špeciálnymi roztokmi, sušenie, zahrievanie, čistenie a všetko prerušované dlhými fázami čakania. Kým bude koža pripravená na použitie, uplynie aspoň týždeň a chlapec bude pravdepodobne unavený. Kým čakal, začal pracovať s hlavou. Vybral mozog, ktorý keď sa uvarí bude chutiť naozaj vynikajúco (to len civilizovaní belosi si myslia, že to chutí odporne, v skutočnosti to je lahôdka) a začal postupne vyberať zuby, s ktorými mal vlastné plány. Pokračoval ďalej a všetko postupne oddeľoval. Chrupavky aj malé kosti znovu hodil psom, ktorým sa nové hračky očividne páčili. Počas práce za ním chodili chlapci, ktorých zaujímalo čo robí a ak mohli, trochu mu aj pomohli. Tak sa Mladí Psi už počas dňa dozvedeli, čo sa stalo a čo ich vodca robí. Keď konečne skončil, už bol takmer večer. Potom sa vrátil ku kožušine a s tou prešiel do ďalšej fázy spracovania. Taktiež skontroloval sušiareň a niektoré kusy mäsa už zobral dole, iné nechal ešte posušiť sa na vysiacich šľachách. Tiež zobral šľachu, ktorú tam nechal trochu usušiť. Mäso doniesol do stanu a poprosil Unčidu, aby ho uskladovala. Tá ho zabalila do bizónej kože a zakopala do zeme, čo bol zaužívaný a účinný spôsob konzervovania. Potom si Mattotaupa zobral z krku orliu šľachu, na ktorej mal orlie pazúry a rozrezal ju nožom. Potom dierky v pazúroch ešte zväčšil, aby sa dokázali prevliecť cez vlčiu šľachu, ktorá bola väčšia. Z vlčích zubov vybral vhodné a potom ich začal navliekať na šľachu. Striedal pazúr so zubom a asi po polhodine mal pripravený nový náhrdelník. Aj ten si uviazal okolo krku a potom sa vybral do stanu na večeru. Trochu ho mrzelo, že otec s Četanom sú preč, pretože nemohli vidieť jeho korisť. Bol na seba hrdý, dalo by sa povedať, že nadobudol novú zručnosť - prakticky sám (iba sem-tam mu niečo Unčida poradila) spracoval celého vlka ! Ešte tu boli kosti, z ktorých chcel urobiť nové zbrane a jednu hračku pre Sitopanaki a kožušina, ale s tým by nemal byť veľký problém. Na večeru mali vlčí mozog a srdce, na ktorých si naozaj pochutili. Mattotaupa v ten večer rýchlo zaspal, lebo doobedňajší súboj a poobedňajšia práca ho poriadne vyčerpali. Ráno si ako vždy chvíľu zaplával a keď bol už suchý a oblečený, pokračoval v práci. Začal s kosťami, ktoré postupne dostával do žiadaných tvarov. Hoci jeho nôž bol skutočne ostrý, vedel prerezať len tenšie kosti a tie hrubšie mohol iba obrusovať. Bola to teda zdĺhavá robota, ale syn Havandžitu nepatril k tým lenivcom, ktorí by sa rýchlo vzdali. Celé doobedie pracoval bez prestávky, iba po chutnom obede si doprial krátku prestávku v podobe krátkej vychádzky na koni. Ako vždy si s koňom rozumel a ten okamžite reagoval na každý jeho povel. Onedlho sa chlapec vrátil do osady a keď zviazal svojmu mustangovi predné nohy, vrátil sa k práci. Priložil do ohňa drevo a nechal kožušinu nad ohňom vyhriať, čo bolo dôležité pre ďalšie spracovanie. Dal si pozor, aby napnutá kožušina bola v dobrej výške - aby nemohla začať horieť, ale zároveň aby na ňu prúdilo dostatok tepla. Opäť si zobral drevo a začal ho vyrezávať. Po asi dvoch hodinách bol spokojný - získal rovné drevo, ktoré z jednej strany malo pol oblúk. Ten sa dal do rovného základu vložiť a zafixovať, ale dal sa aj zodvihnúť (drevo bolo ohybné) a prípadne sa dalo na tento predmet v tvare D niečo navliecť. Tu už chlapec začal pracovať s tenšími kosťami, do ktorých robil približne rovnaké okrúhle dierky. Po dlhej výrobe a rôznych úpravách sa mu podarilo navliecť prvú kosť na drevený predmet. Podľa nej urobil aj ďalšie kosti a po istom čase mal sedem podobných kostičiek pripravených. Tie po jednej navliekal na predmet a presúval ich do pol oblúku. Drevo potom zafixoval, uchopil rovnú časť a skúsil zatriasť - kosti o seba narážali a vytvárali zvláštny zvuk. Chlapec sa usmial a vošiel do svojho stanu a obrátil sa k svojej sestričke: ,,Sitopanaki ! Toto som pre teba vyrobil. Dúfam, že sa ti to bude páčiť." Podal provizórnu hrkálku Sitopanaki, ktorá s ňou začala hrkať a dobrých päť minút nerobila nič iné. Mattotaupa bol spokojný. Potom sa opäť vrátil ku kožušine, s ktorou bolo veľa práce. Tuk, zvyšné nepotrebné veci a posledné kosti hodil Mattotaupa psom, ktoré sa na novú potravu opäť vrhli. Potom opäť zamieril do sušiarne, kde stále sušil mäso. V nasledujúcich dňoch sa už iba staral o kožušinu a inak žil každodenným životom. Asi po týždni prišiel s kožušinou k Unčide a opýtal sa jej, či ju dobre urobil. Chvíľu po nej prechádzala rukami, potom ju skúšala rôzne ohýbať, dokonca ju aj ovoňala a potom povedala: ,,Len tak ďalej, syn môj. Túto kožušinu si spracoval naozaj dobre. Pomaly sa meníš na muža." Chlapec, či skôr mládenec si s radosťou zobral kožušinu a potom si ju prirovnal k rukám. Potom ju na niektorých miestach rozrezal a opäť sa vrátil k ihle s niťou. Toto však zošíval oveľa precíznejšie, lebo chcel, aby mu kabátec vydržal čo najdlhšie a aby bol kvalitný. Kožušinu mal mať kabátec obrátenú dovnútra. A keď bol hotový, opäť bol ďalší deň na konci. Urobil ešte posledné úpravy a skusmo si kabátec obliekol. Bol mu trošku veľký, ale Mattotaupa ešte bude rásť, takže mu bude po čase dobrý. Ešte chcel vyrobiť gombíky, ale do toho sa pustí až ďalší deň. Zvyšok kožušiny si starostivo odložil a po chutnej večeri si ľahol spať. Už naozaj mohol o sebe povedať, že vie spracovať korisť. Táto zručnosť sa mu ešte veľmí zíde, o tom nepochyboval.
Ďakujem za hodnotenie a keďže teraz bude štrajk a ja som ešte školopovinný, budem mať viac voľného času a možno toho aj viac pribudne... naposledy (jesenné prázdniny) to boli 3 dni = 3 časti Nič nesľubujem, ale možno... už koniec, nasleduje najnovšia časť LVI. Nová zručnosť
Keď sa Mattotaupa so svojou korisťou vrátil do osady, stádo stále strážil ten istý Indián. Okrem toho, že trochu pootvoril oči nedal najavo, že sa mladý jazdec vrátil. Tesne pred tým, ako chlapec vošiel do stanu, mŕtve zviera položil na zem pred stanom. Keď chlapec vošiel do stanu, zistil, že mama so Sitopanaki sa už vrátili. Unčida práve piekla nad stanovým ohniskom kus bizónieho chrbta a zatiaľ spracovávala bylinky - časť vylysovala a dala sušiť, menšiu časť pokrájala a čerstvé bylinky chystala pridať k obedu. Keď zbadala čerstvé krvavé škrabance na synovej hrudi, opýtala: ,,Kde si bol a čo si robil ?". Ani nečakala na jeho odpoveď a pohľadala lykový obväz. On jej zatiaľ odpovedal: ,,Chcel som uloviť nejakého zajaca, ale stretol som jedného Absaroka asi v mojom veku. Po našom krátkom súboji nás napadla dvojica vlkov a tak sme s nimi bojovali. Každý zabil jedného vlka a tie škrabance mám od jedného z nich. Tichá Puma - ten Absarok - je však môj priateľ a netreba sa obávať. Je to syn mierového náčelníka osady, z ktorej pochádza - sú to mierumilovní Absarokovia, nie tí, ktorí k nám vyslali špeha pred niekoľkými mesiacmi." Kým rozprával, Sitopanaki sa radostne smiala a naháňala po celom stane jedného motýľa, ktorý sa nejako dostal dnu. Bol veľký asi ako dlaň dievčatka a krídla mal hnedé s čiernymi a bielymi škvrnami (zvyšok tela mal čierny). Keď chlapec dorozprával, Unčida mu podala obväz, ale chlapec odmietol a vyhlásil: ,,Nie sú to hlboké rany. Pôjdem si to iba vyčistiť k potoku a budem si dávať pozor. Však čoskoro sa mi tam vytvoria chrasty a tie keď odpadnú, nebude snáť ani stopy po zranení. Nechcem obväz." Jeho mama si uvedomila, že to už nie je ten malý rozkošný chlapček, s ktorým sa dennodenne maznala a s ktorým musela stráviť väčšinu dňa. A hoci mal už toto leto podstúpiť skúšky na bojovníka, stále niekedy zabúdala, že jednodcho... už vyrástol. Opäť sa sústredila na jedlo a Mattotaupa vyšiel zo stanu a zamieril k potoku, aby si rany čo najlepšie vyčistil. Vrchnú časť odevu si bude musieť pozošívať - všeobecne to muži nerobievali, ale podľa Mattotaupu by mal byť aj muž, vlastne chlapec pripravený a mal by vedieť postarať sa o seba. Keď si ranu vyumíval najlepšie ako vedel, vybral sa naspäť, aby si šatstvo hneď aj zašil. Bez slova si zobral ihlu a vzácnu niť z bavlny, ktorú Indiáni len ťažko získavali. Asi o pol hodinu mal už odev pozošívaný a hoci nevyzeral presne ako pred tým, z praktického hľadiska bol v poriadku. Ihlu (vyrobenú z kosti, pretože inak sa vyrobiť nedala) vrátil naspäť a Unčida sa ho opýtala: ,,Budeš teraz jesť ?" On prikývol a usadil sa. Potom si zobral drevenú misku a začal jesť. Spolu s ním jedla aj Unčida, ktorá po tom ešte nakŕmi Sitopanaki (ona pila iba materinské mlieko, veď mala asi iba polroka). Mattotaupa sa počas jedla rozhodol, že skúsi vlka spracovať sám. Aj toto väčšinou robievali ženy, ale aj muži to museli vedieť - neraz išli na viacdňové výpravy (či už lovecké, bojové...) a vtedy to potrebovali. Najväčšie zviera, aké doteraz chlapec sám spracoval bol zajac, ale teraz si povedal, že je čas skúsiť aj niečo väčšie - napríklad vlka. Poďakoval mame za jedlo a povedal, čo sa chystá robiť. Ona súhlasila a potom sa Mattotaupa zo stanu vytratil z dvoch dôvodov: kvôli vlkovi, s ktorým chcel začať čo najskôr, ale aj kvôli Unčide so Sitopanaki, lebo Unčida išla kojiť a potom malo ísť podľa pravidelného denného režimu dievčatko spať. Mattotaupa zobral vlka zo zeme a podišiel s ním k špeciálnemu stolu, ktorý bol pred stanom a na ktorom sa zvieratá spracovávali. Chlapec si vytiahol z pudra na krku nôž a začal pracovať s ešte trochu teplým vlkom. Najprv urobil niekoľko nie veľmi hlbokých rezov, ktoré sa spájali a pomaly stiahol z vlka kožu. Z tej by mohla byť celkom pekná kožušina. Potom vlkovi odrezal hlavu - tú si nechá na neskôr, lebo s tou bude veľa roboty. Postupne začal vyberať vnútornosti zvieraťa, oddeľoval kosti, mäso, šľachy a tuk a pomaly pracoval. Trochu mu to pripomenulo, keď spracovával svoju polovicu orla, ale teraz mal oveľa väčšiu korisť. V tom ho niečo napadlo a jednu zo šliach dal sušiť k veľkým plátom mäsa, ktoré dal sušiť pred niekoľkými hodinami. Z kožušiny by si možno mohol urobiť kabátec, alebo nohavice. Nakoniec sa rozhodol pre kabátec, ale to mohlo počkať. Niekoľko malých alebo nepravidelných kostí ešte hodil psom (veľa si ich nechal, dali sa ešte použiť) a potom podišiel do stredu osady, kde aj cez deň horel oheň. Pripravil sa na tanec a začal tancovať, aby uzmieril vlčieho ducha. Niekoľko ľudí a psov sa prišlo pozrieť, či náhodou v strede osady nezavýja skutočný vlk. Keď bol chlapec spokojný, vrátil sa k stolu a začal spracovávať kožu. Bol to dlhý a komplikovaný proces, ale výsledok stál za to - teplá nepremokavá kožušina, ktorá neplzla, netvrdla a vlastne sa správala rovnako, ako keď bola ešte súčasťou pôvodného majiteľa. Natieranie rôznymi masťami, napínanie, zavlažovanie vodou alebo špeciálnymi roztokmi, sušenie, zahrievanie, čistenie a všetko prerušované dlhými fázami čakania. Kým bude koža pripravená na použitie, uplynie aspoň týždeň a chlapec bude pravdepodobne unavený. Kým čakal, začal pracovať s hlavou. Vybral mozog, ktorý keď sa uvarí bude chutiť naozaj vynikajúco (to len civilizovaní belosi si myslia, že to chutí odporne, v skutočnosti to je lahôdka) a začal postupne vyberať zuby, s ktorými mal vlastné plány. Pokračoval ďalej a všetko postupne oddeľoval. Chrupavky aj malé kosti znovu hodil psom, ktorým sa nové hračky očividne páčili. Počas práce za ním chodili chlapci, ktorých zaujímalo čo robí a ak mohli, trochu mu aj pomohli. Tak sa Mladí Psi už počas dňa dozvedeli, čo sa stalo a čo ich vodca robí. Keď konečne skončil, už bol takmer večer. Potom sa vrátil ku kožušine a s tou prešiel do ďalšej fázy spracovania. Taktiež skontroloval sušiareň a niektoré kusy mäsa už zobral dole, iné nechal ešte posušiť sa na vysiacich šľachách. Tiež zobral šľachu, ktorú tam nechal trochu usušiť. Mäso doniesol do stanu a poprosil Unčidu, aby ho uskladovala. Tá ho zabalila do bizónej kože a zakopala do zeme, čo bol zaužívaný a účinný spôsob konzervovania. Potom si Mattotaupa zobral z krku orliu šľachu, na ktorej mal orlie pazúry a rozrezal ju nožom. Potom dierky v pazúroch ešte zväčšil, aby sa dokázali prevliecť cez vlčiu šľachu, ktorá bola väčšia. Z vlčích zubov vybral vhodné a potom ich začal navliekať na šľachu. Striedal pazúr so zubom a asi po polhodine mal pripravený nový náhrdelník. Aj ten si uviazal okolo krku a potom sa vybral do stanu na večeru. Trochu ho mrzelo, že otec s Četanom sú preč, pretože nemohli vidieť jeho korisť. Bol na seba hrdý, dalo by sa povedať, že nadobudol novú zručnosť - prakticky sám (iba sem-tam mu niečo Unčida poradila) spracoval celého vlka ! Ešte tu boli kosti, z ktorých chcel urobiť nové zbrane a jednu hračku pre Sitopanaki a kožušina, ale s tým by nemal byť veľký problém. Na večeru mali vlčí mozog a srdce, na ktorých si naozaj pochutili. Mattotaupa v ten večer rýchlo zaspal, lebo doobedňajší súboj a poobedňajšia práca ho poriadne vyčerpali. Ráno si ako vždy chvíľu zaplával a keď bol už suchý a oblečený, pokračoval v práci. Začal s kosťami, ktoré postupne dostával do žiadaných tvarov. Hoci jeho nôž bol skutočne ostrý, vedel prerezať len tenšie kosti a tie hrubšie mohol iba obrusovať. Bola to teda zdĺhavá robota, ale syn Havandžitu nepatril k tým lenivcom, ktorí by sa rýchlo vzdali. Celé doobedie pracoval bez prestávky, iba po chutnom obede si doprial krátku prestávku v podobe krátkej vychádzky na koni. Ako vždy si s koňom rozumel a ten okamžite reagoval na každý jeho povel. Onedlho sa chlapec vrátil do osady a keď zviazal svojmu mustangovi predné nohy, vrátil sa k práci. Priložil do ohňa drevo a nechal kožušinu nad ohňom vyhriať, čo bolo dôležité pre ďalšie spracovanie. Dal si pozor, aby napnutá kožušina bola v dobrej výške - aby nemohla začať horieť, ale zároveň aby na ňu prúdilo dostatok tepla. Opäť si zobral drevo a začal ho vyrezávať. Po asi dvoch hodinách bol spokojný - získal rovné drevo, ktoré z jednej strany malo pol oblúk. Ten sa dal do rovného základu vložiť a zafixovať, ale dal sa aj zodvihnúť (drevo bolo ohybné) a prípadne sa dalo na tento predmet v tvare D niečo navliecť. Tu už chlapec začal pracovať s tenšími kosťami, do ktorých robil približne rovnaké okrúhle dierky. Po dlhej výrobe a rôznych úpravách sa mu podarilo navliecť prvú kosť na drevený predmet. Podľa nej urobil aj ďalšie kosti a po istom čase mal sedem podobných kostičiek pripravených. Tie po jednej navliekal na predmet a presúval ich do pol oblúku. Drevo potom zafixoval, uchopil rovnú časť a skúsil zatriasť - kosti o seba narážali a vytvárali zvláštny zvuk. Chlapec sa usmial a vošiel do svojho stanu a obrátil sa k svojej sestričke: ,,Sitopanaki ! Toto som pre teba vyrobil. Dúfam, že sa ti to bude páčiť." Podal provizórnu hrkálku Sitopanaki, ktorá s ňou začala hrkať a dobrých päť minút nerobila nič iné. Mattotaupa bol spokojný. Potom sa opäť vrátil ku kožušine, s ktorou bolo veľa práce. Tuk, zvyšné nepotrebné veci a posledné kosti hodil Mattotaupa psom, ktoré sa na novú potravu opäť vrhli. Potom opäť zamieril do sušiarne, kde stále sušil mäso. V nasledujúcich dňoch sa už iba staral o kožušinu a inak žil každodenným životom. Asi po týždni prišiel s kožušinou k Unčide a opýtal sa jej, či ju dobre urobil. Chvíľu po nej prechádzala rukami, potom ju skúšala rôzne ohýbať, dokonca ju aj ovoňala a potom povedala: ,,Len tak ďalej, syn môj. Túto kožušinu si spracoval naozaj dobre. Pomaly sa meníš na muža." Chlapec, či skôr mládenec si s radosťou zobral kožušinu a potom si ju prirovnal k rukám. Potom ju na niektorých miestach rozrezal a opäť sa vrátil k ihle s niťou. Toto však zošíval oveľa precíznejšie, lebo chcel, aby mu kabátec vydržal čo najdlhšie a aby bol kvalitný. Kožušinu mal mať kabátec obrátenú dovnútra. A keď bol hotový, opäť bol ďalší deň na konci. Urobil ešte posledné úpravy a skusmo si kabátec obliekol. Bol mu trošku veľký, ale Mattotaupa ešte bude rásť, takže mu bude po čase dobrý. Ešte chcel vyrobiť gombíky, ale do toho sa pustí až ďalší deň. Zvyšok kožušiny si starostivo odložil a po chutnej večeri si ľahol spať. Už naozaj mohol o sebe povedať, že vie spracovať korisť. Táto zručnosť sa mu ešte veľmí zíde, o tom nepochyboval.
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser2929
Hosť
LVII. Všetko sa začína
K južnej strane White Hills sa blížil jazdec. Po jeho ľavej ruke sa týčili vrcholy hôr. Z úkrytu, ktorý nebolo (skoro, Indián by ho našiel) vôbec vidieť sa nečakane vynoril muž s puškou a namieril na jazdca. Ten okamžite vykríkol: ,,Sláva Abrahamovi Lincolnovi !" Po tomto dohodnutom hesle muž sklonil pušku a nechal jazdca, aby podišiel až k nemu. Keď ho spoznal, trochu sa zaradoval a s úsmevom sa opýtal: ,,Pitt ! Pitt Black ! Čo tu robíte ?" Pitt zosadol z koňa a zasalutoval so slovami ,,Major Cla...!", ten ho však prerušil so slovami: ,,Nechajte si to na neskôr. Veď koniec-koncov, nie sme neznámi. Čo vás sem teda privádza ?" Pitt odpovedal: ,,Mám list od generála Granta. Kým ma touto úlohou generál nepoveril, ani som nevedel, že máme v nasadení nejakých špiónov." Medzi tým zašmátral v jednej sedlovej brašne, potom v druhej a nakoniec vytiahol obálku zo svojej náprsnej nepremokavej tašky. Podal ju Billovi Clanymu, ktorý si ju so záujmom zobral a potom povedal poslovi: ,,Táto špionáž je prísne tajná, generál nechce, aby sa o nej dozvedeli ľudia, ktorí by to mohli posunúť ďalej. Pitt, ak nemáte priamy rozkaz, podte so mnou do tábora. Odpočiniete si, najete sa, aj kôň si oddýchne. A ak aj nechcete, je to rozkaz !", dodal s úsmevom. Pitt vďačne kývol hlavou a už chcel vysadnúť na koňa, keď mu jeho úmysel prekazil major: ,,Radšej ho vedte za uzdu, lebo tade kade pôjdeme sa aj vám aj vášmu koňovi pôjde lepšie osobitne." Pitt poslúchol, zobral svojho koňa za uzdu a pomaly nasledoval ryšavého muža pred sebou. Išli naozaj komplikovanou cestou - Pitta napadlo, že keby mal na očiach nejakú šatku, pamätal by si cestu asi rovnako. Toľko slučiek, zákrut, asi aj kruhov (to nevedel presne) bolo na jeho pamäť jednoducho priveľa. Išli cez skaly také úzke, že jeho kôň sa len tak-tak prepchal, objavovali sa mu pod nohami náhle zrázy po ktorých sa dva krát aj zošuchol a keby Clany čosi nezakričal, pravdepodobne by sa hore nevyštveral. Ak dobre videl, boli tam pripravené rôzne siete a iné pasce. Niekoľko krát prešli cez potok a z času na čas Clany opäť niečo nezrozumiteľné zakričal. Po jednom výkriku prezradil poslovi: ,,To aby vedeli, že sme priatelia." Celú cestu mal Pitt pocit, že ich niekto sleduje, ale hoci sa otáčal rýchlo ako vedel, okrem jedného tieňa, ktorým si ani nebol istý, či ho naozaj videl, nezazrel nikoho. Iba odrazu sa pred nimi objavila čistinka po ktorej obvode v tvare U bol tucet tmavozelených stanov. Pitt nevidel žiadny oheň či ohnisko, ani vo vzduchu necítil dym, na zemi nevidel takmer žiadne stopy. Tento tábor bol vynikajúco maskovaný a pravdepodobne sa nachádzal v srdci hori. Vyzeralo to tu pusto a tak sa Pitt opýtal: ,,Je tu vôbec teraz niekto ?" Clany ukázal na jednu vysokú borovicu a keď sa tam posol z Ticondrerogy pozrel, zbadal mávajúceho muža. Potom zmenil stanovište a Pitt ho viac nevidel. Vlastne tú borovicu si všimol aj pred tým - bola vyššia ako väčšina stromov v okolí - a všimol si aj vojaka, ale myslel si, že je to konár. Teda kým mu nezačal mávať. Po tomto zážitku nepochyboval, že celú tú krkolomnú cestu ich niekto musel sledovať a že tento malinký kúsoček Ameriky dokonale ovládajú Yankees. Clany priviedol Blacka k obrovskej skale. Prešiel okolo nej a potom zostúpil do zeme. Pitt ho aj s koňom nasledoval a po pár metroch si uvedomil, že vošiel do nejakej malej jaskyne. Strop mala dosť vysoký a na stene oproti bolo veľa dier - dosť veľkých na to, aby nimi prenikalo slnečné svetlo, ale dosť malých na to, aby nimi mohla vojsť maximálne tak veverička. Hneď na to jeho pozornosť zaujal zvuk, ktorý mu pripomenul Ticondrerogu - tečúcu vodu v pevnosti Severanov. V ľavej časti jaskyne tiekol potok, ktorý akoby vytekal zo skaly a na druhom konci jaskyne niekam odtekal. Na pravo sa leskli kopy niečoho zlatistého. Po chvíľke si Pitt uvedomil, že je to seno. To najdôležitejšie si všimol nakoniec - stádo koní, roztrúsené po jaskyni. Boli absolútne potichu, mohlo ich byť asi nejakých desať a až neskôr si posol všimol, že všetky kone majú kopytá obviazané handrami, ktoré takmer dokonale tlmili zvuk. Keď vošli do jaskyne, major vyhlásil: ,,Jeden nový kôň, potrebuje vodu, seno a oddych. Výstroj môžte dať dole." Pitt nevedel, s kým sa rozpráva kým z tieňov nevyšiel muž v čiernom oblečení. Okolo pliec mal však dlhú vlajku Únie (asi ju používal ako prikrývku) a tak posol vedel, že sa nemusí ničoho obávať. Títo muži sa vedeli dokonale maskovať. Odovzdal koňa a potom sa aj s majorom vrátil do tábora. Bill Clany mu oznámil: ,,No, ak niečo budete potrebovať, budem v tom prvom stane zľava. Vy sa zatiaľ môžete... ubytovať v tom stane s čiernou stuhou. Nájdete tam jedlo aj pitie, aj lôžko. Zostať môžete ako dlho chcete. Ale ak budete chcieť zostať dlhšie, prídte mi to oznámiť, nebudete iba ležať v stane." Pitt mal zlú predtuchu a tak sa opýtal: ,,Kde je majiteľ toho stanu ? Tá čierna stuha je tam na jeho...", na chvíľku sa odmlčal, ale potom vyslovil posledné slovo, ,,...pamiatku ?" Clany sa trochu zamračil a potom povedal: ,,Jeden z našich špehov. Queesborn - tak sa volal - si nedal pozor a prekročil svoje hranice. Prišiel príliš blízko k Sunfortu. Po jeho smrti sme my zvýšili opatrnosť a oni zdvojnásobili hliadky. Tú čiernu stuhu môžete z tade dať dole." Po tých slovách odišiel do prvého stanu zľava a nechal posla stáť na čistinke samého. Aj ten sa ubral do svojho nového stanu, zajedol si (po dlhom otváraní v jednej z konzerv objavil zeleninu v nejakom náleve, ale chutilo to celkom dobre), dal si niekoľko glgov vody z vlastných zásob a potom sa uložil na slamenný matrac, ktorý bol na kraji stanu. Zatiaľ sa v stane niekoľko metrov vedľa jeden muž s jazvami po veľa bojoch začítal do listu, v ktorom sa písalo približne toto: Major Clany, váš posledný list som dostal a strata pánov Queesborna, Jacksona a Browna ma naozaj mrzí. Naďalej však potrebujem, aby ste pozorne sledovali našich nepriateľov. Tento list by mal doraziť pravdepodobne za štyri dni od poslania. V pevnosti Ticondreroga zostalo sto mužov, dvetisíc zajtra na svitaní vyrazí aj s delami k Sunfortu. Tipujem, že budeme cestovať približne týždeň, možno trochu dlhšie. Pre vás mám špeciálnu úlohu, všetko sa dozviete na druhej strane tohto listu. Ešte pred tým si prosím prečítajte tieto riadky. Všímajte si Dixie a skúste uniesť jedného vojaka. Je na vás ako to urobíte, ale chcem, aby keď dorazím k Sunfortu bol na našej strane jeden zajatec. To je všetko. A teraz si prečítajte druhú stranu, major. Clany otočil stranu a to, čo tam našiel, ho dosť prekvapilo. Na spodku našiel podpis generála Granta a dátum spred štyroch dní. Aj on sa rád prechádzal keď rozmýšľal (ako kapitán Blair), ale v stane sa to nedalo a tak si iba ľahol na matrac a uvažoval. Po dlhom uvažovaní, ktoré pár krát prerušilo driemanie mal pripravený plán.
O dva dni neskôr, keď bol večer sa hliadky v Sunforte striedali. Na juhozápadnú vežu sa s ďalšími deviatimi vojakmi postavil aj angličan Mark Fiennes. Strážil možno hodinu, keď sa mu zazdalo, že sa v tráve niečo pohlo. Povedal to aj ostatným vojakom a tí sa začali obzerať s odistenými puškami. Na mieste, ktoré sa zdalo Fiennesovi podozrivé sa čosi zalesklo. Svetlo odrazené z Mesiaca, ktorý bol práve v splne odhalilo nejaké predmety. Fiennesovi netrvalo dlho, kým pochopil, že to je takmer určite zlato. Svojim druhom povedal: ,,Idem to preveriť. Asi je tam zlato, donesiem ho do pevnosti. Dávajte prosím pozor, dobre ?" Na tej veži bol práve on veliaci a tak muži prikývli, iba jeden mal pochybnosti, ktoré hneď aj ukázal: ,,Ale pane ! Nepočká to do rána ? Môže to byť pasca !" Zopár mužov sa nad tým zamyslelo, pozrelo sa na Fiennesa a čakali na jeho rozhodnutie. Teda takto sa cíti kapitán., pomyslel si. Po krátkom zaváhaní vyhlásil: ,,Nie, čím skôr to bude hotové, tým lepšie." Keby vedel, čo sa môže stať v priebehu nasledujúcich minút, určite by počkal do rána. Zišiel však dole z veže, prešiel cez bránu, ktorú pootvorili iba kvôli nemu a pomaly kráčal k tomu záhadnému zlatu. Keď podišiel bližšie, zistil, že to je naozaj zlato. Zobral jednu tehličku a zakričal: ,,Je to zlato ! Vyhodím ho hore, chytajte !" A tehličku hodil na vežu. Na kôpke bolo päť tehličiek a keď hodil tretiu a už sa skláňal po štvrtú, jeden z vojakov na juhovýchodnej veži zakričal: ,,Pozor ! Nepriateľ na juhu ! Nepriateľ na juhu !" Naozaj, z východu na západ, južne od pevnosti cválalo desať jazdcov. Obrancovia začali strielať. Fiennes jedného jazdca zastrelil, druhého zostrelil z koňa. Kým však prebíjal, niekto ho tresol niečím tvrdým (bola to pažba jednej pušky) do hlavy a on stratil vedomie. Neuvedomil si tak, že iný jazdec ho vytiahol na svojho koňa a trielil s nimi na juh. Obrancovia za nimi strieľali, ale napriek ich úsiliu vyviazli dvaja jazdci živí - a jeden z nich bol práve ten, ktorý mal na koni aj Fiennesa. A hoci boli ôsmi mŕtvy na strane Yankees, pričom Južania (zatiaľ) nestratili jediného muža, Fiennes bol preč a nikto z nich nevedel, čo sa s ním stane. Kým obrancovia pevnosti zúrili a veľmi radi by vymenili tie tri tehličky zlata za uneseného Fiennesa, asi tri míle od nich na juh cválali dva kone s tromi ľuďmi. Jedným z jazdcov bol poranený Clany ktorý mal na koni aj vojaka zo Sunfortu, druhý bol posol Pitt, ktorý sa strašne chcel zapojiť do tejto akcie. Cestou neprehovorili ani slovíčko, nechcelo sa im veriť, že oni boli poslední špehovia generála Granta. V tábore ich bolo pôvodne dvanásť, traja však padli a potom prišiel Pitt Black. A teraz z desiatich vojakov ostali iba dvaja - Clany a Black. Približne o dve hodiny dorazili do tábora. Symbolicky na každý zo stanov okrem svojich vlastných uviazali krátke čierne stuhy, vojakovi, ktorý bol stále v bezvedomí zviazali spolu zápästia a členky, dali ho do jedného zo stanov a obaja si ľahli spať. Ráno sa snažili začať ako každé iné, ale nešlo to. Jedinou zaujímavou vecou bolo, keď sa zajatec prebral. Nedal o sebe vedieť, ale keď ho okolo pol jedenástej prišiel Pitt skontrolovať, zistil, že je už hore. Zavolal aj Clanyho a potom zo stanu odišiel. Ten stan bol pre jednu osobu a už keď tam boli dve, bolo to komplikované. Black sa tam už jednoducho nezmestil. Clany sa ironicky opýtal: ,,No čo, ako si sa vyspal ?" Fiennes privrel oči a zašepkal: ,,Nedostaneš zo mňa ani slovo, ty hnusný Yankee." Major sa usmial a vyhlásil: ,,Keď budeš hladný, alebo smädný, zakrič. Hladovku držať nemusíš, veď každý raz zomrie, no nie ?" S úsmevom potom vyšiel zo stanu, ale akonáhle ho Fiennes nevidel, úsmev mu z tváre zmizol. Podľa predpokladu mal dnes doraziť generál Grant. A ten plán, ktorý mal pripravený... ho znepokojoval.
Kým takto rozmýšľal, brána pevnosti Sunfort zaškrípala. Do pevnosti vchádzalo tristodvadsaťdva vojakov pod vedením kapitána Blaira. Keď si vypočul správu poručíka Nicholsona, takmer zaklial: ,,To... to snáť nie je pravda." zamrmlal. Potom sa však opäť chopil velenia a robil všetko pre to, aby sa dostatočne pripravil na útok. Ten bol už na prahu, o tom nebolo pochýb. Hliadky sa znovu zdvojnásobili, všetci sa pripravovali na boj. Na hradby sa nosili náboje, každý vojak si povinne obnovil osobné zásoby pušného prachu. Tá pohoda, veselosť a kľuď, ktoré v pevnosti takmer vždy vládli sa akosi vytratili. Aj kuchári ktorí pripravovali obed mali pušky po ruke, väčšina ľudí si čistila alebo kontrolovala pušky, čítali si posledné listy od rodín alebo sa aspoň pozerali na dagerotypie, prípadne kresby svojich príbuzných (dagerotypia = predchodca fotografie, fotografia ešte nebola vynájdená). Hodiny ubiehali a vojaci boli už aj naobedovaní a stále sa nič nedialo. Niektorí začali pochybovať, že sa niečo udeje v ten deň, ale boli si skoro istí, že ak nie dnes, tak zajtra. Nikto nevedel o Indiánoch, ktorí boli v lesoch na západ od pevnosti. V tábore ich tam bola hŕba a vyzerali, že sa boja nijako neboja ani sa naň nijako zvlášť nepripravovali. Väčšina dokonca spala. Ale v okamihu boli schopní vstať, keby dostali signál. O ten sa mali postarať ich špehovia, ktorí neustále sledovali situáciu približne desať míľ v okolí Sunfortu a asi tri míle okolo ich tábora. K Veľkému Vlkovi sa doniesla správa, že do južnej časti Lawala-Iyotake (Sediaca Hora), ako Indiáni volali White Hills dorazilo veľmi veľa Vačičunov spolu s koňmi a niečím, čo vyzeralo ako veľmi veľké mazawakeny (delá nepoznali). A tak sa začali pripravovať aj Indiáni, pretože vedeli, že boj už nie je ďaleko.
Keď generál Grant dorazil k White Hills, o tichom živote špiónov sa nedalo vôbec hovoriť. Obrovský tábor Únie bol na mieste, kde mali Somerhalderovci svadbu a na rozkaz generála sa tam presunuli aj Black a Clany so zajatcom, ktorý svoj tábor pobalili a po ľuďoch na čistinke nezostala takmer ani stopa. Keď prichádzali, niektorí vojaci ich vítali, iní si ich ani nevšimli a ďalší si nevšímali dvoch vztýčených jazdcov, ale toho tretieho priviazaneho, na ktorého sa urážky a tvrdé pohľady len tak sypali. Keď zajatca doviedli do stanu pred generála, ten vydal rozkaz na opustenie stanu a so zajatcom tam zostal stáť. Hneď aj začal: ,,Počul som, ako vás chytili. Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú !" zachechtal sa, ale Fiennes nedal najavo absolútne žiadne emócie. Grant pokračoval: ,,No, tvoja drahá pevnosť čoskoro zhorí dotla. Nezostane tam jediný živý Južan. No ty môžeš prežiť. Stačí, aby si mi pekne povedal, na čo sa ťa spýtam." Fiennes rozhodne vyhlásil: ,,Nikdy !" Hlas mal po toľkom mlčaní trochu zachrípnutý, ale vôľu mal stále pevnú. Grant sa kruto usmial a zamrmlal: ,,Však ty budeš hovoriť." Potom začal Fiennesa biť, týrať, vlastne až mučiť. Nebudem tu písať podrobnosti, pretože je to príliš kruté a nechutné. No keď ani po hodine zakrvavený Fiennes nepovedal ani slovíčko, generál už začal strácať trpezlivosť. Po ďalšej hodine, keď sa už zdalo, že zajatec čoskoro umrie, zašepkal: ,,Vyhrali ste. Poviem vám to. Ale Blairovi neublížite. Necháte ho nažive." Keď šepkal, spomedzi pier mu na zakrvavenú uniformu vyskakovali kvapôčky krvi. Krv mu stekala aj po rukách, nohách, chrbte a hlave. Napodiv nemal zlomené nič, ale v tele mal niekoľko rán od noža, ktorý ležal na stole a ešte sa leskol jeho krvou. Keď však Grant počul jeho slová, hneď zmäkol a dokonca mu rozviazal ruky aj nohy. Dal mu napiť a potom sa začal podrobne pýtať. Fiennes odpovedal a všetko čo povedal bola pravda.
K južnej strane White Hills sa blížil jazdec. Po jeho ľavej ruke sa týčili vrcholy hôr. Z úkrytu, ktorý nebolo (skoro, Indián by ho našiel) vôbec vidieť sa nečakane vynoril muž s puškou a namieril na jazdca. Ten okamžite vykríkol: ,,Sláva Abrahamovi Lincolnovi !" Po tomto dohodnutom hesle muž sklonil pušku a nechal jazdca, aby podišiel až k nemu. Keď ho spoznal, trochu sa zaradoval a s úsmevom sa opýtal: ,,Pitt ! Pitt Black ! Čo tu robíte ?" Pitt zosadol z koňa a zasalutoval so slovami ,,Major Cla...!", ten ho však prerušil so slovami: ,,Nechajte si to na neskôr. Veď koniec-koncov, nie sme neznámi. Čo vás sem teda privádza ?" Pitt odpovedal: ,,Mám list od generála Granta. Kým ma touto úlohou generál nepoveril, ani som nevedel, že máme v nasadení nejakých špiónov." Medzi tým zašmátral v jednej sedlovej brašne, potom v druhej a nakoniec vytiahol obálku zo svojej náprsnej nepremokavej tašky. Podal ju Billovi Clanymu, ktorý si ju so záujmom zobral a potom povedal poslovi: ,,Táto špionáž je prísne tajná, generál nechce, aby sa o nej dozvedeli ľudia, ktorí by to mohli posunúť ďalej. Pitt, ak nemáte priamy rozkaz, podte so mnou do tábora. Odpočiniete si, najete sa, aj kôň si oddýchne. A ak aj nechcete, je to rozkaz !", dodal s úsmevom. Pitt vďačne kývol hlavou a už chcel vysadnúť na koňa, keď mu jeho úmysel prekazil major: ,,Radšej ho vedte za uzdu, lebo tade kade pôjdeme sa aj vám aj vášmu koňovi pôjde lepšie osobitne." Pitt poslúchol, zobral svojho koňa za uzdu a pomaly nasledoval ryšavého muža pred sebou. Išli naozaj komplikovanou cestou - Pitta napadlo, že keby mal na očiach nejakú šatku, pamätal by si cestu asi rovnako. Toľko slučiek, zákrut, asi aj kruhov (to nevedel presne) bolo na jeho pamäť jednoducho priveľa. Išli cez skaly také úzke, že jeho kôň sa len tak-tak prepchal, objavovali sa mu pod nohami náhle zrázy po ktorých sa dva krát aj zošuchol a keby Clany čosi nezakričal, pravdepodobne by sa hore nevyštveral. Ak dobre videl, boli tam pripravené rôzne siete a iné pasce. Niekoľko krát prešli cez potok a z času na čas Clany opäť niečo nezrozumiteľné zakričal. Po jednom výkriku prezradil poslovi: ,,To aby vedeli, že sme priatelia." Celú cestu mal Pitt pocit, že ich niekto sleduje, ale hoci sa otáčal rýchlo ako vedel, okrem jedného tieňa, ktorým si ani nebol istý, či ho naozaj videl, nezazrel nikoho. Iba odrazu sa pred nimi objavila čistinka po ktorej obvode v tvare U bol tucet tmavozelených stanov. Pitt nevidel žiadny oheň či ohnisko, ani vo vzduchu necítil dym, na zemi nevidel takmer žiadne stopy. Tento tábor bol vynikajúco maskovaný a pravdepodobne sa nachádzal v srdci hori. Vyzeralo to tu pusto a tak sa Pitt opýtal: ,,Je tu vôbec teraz niekto ?" Clany ukázal na jednu vysokú borovicu a keď sa tam posol z Ticondrerogy pozrel, zbadal mávajúceho muža. Potom zmenil stanovište a Pitt ho viac nevidel. Vlastne tú borovicu si všimol aj pred tým - bola vyššia ako väčšina stromov v okolí - a všimol si aj vojaka, ale myslel si, že je to konár. Teda kým mu nezačal mávať. Po tomto zážitku nepochyboval, že celú tú krkolomnú cestu ich niekto musel sledovať a že tento malinký kúsoček Ameriky dokonale ovládajú Yankees. Clany priviedol Blacka k obrovskej skale. Prešiel okolo nej a potom zostúpil do zeme. Pitt ho aj s koňom nasledoval a po pár metroch si uvedomil, že vošiel do nejakej malej jaskyne. Strop mala dosť vysoký a na stene oproti bolo veľa dier - dosť veľkých na to, aby nimi prenikalo slnečné svetlo, ale dosť malých na to, aby nimi mohla vojsť maximálne tak veverička. Hneď na to jeho pozornosť zaujal zvuk, ktorý mu pripomenul Ticondrerogu - tečúcu vodu v pevnosti Severanov. V ľavej časti jaskyne tiekol potok, ktorý akoby vytekal zo skaly a na druhom konci jaskyne niekam odtekal. Na pravo sa leskli kopy niečoho zlatistého. Po chvíľke si Pitt uvedomil, že je to seno. To najdôležitejšie si všimol nakoniec - stádo koní, roztrúsené po jaskyni. Boli absolútne potichu, mohlo ich byť asi nejakých desať a až neskôr si posol všimol, že všetky kone majú kopytá obviazané handrami, ktoré takmer dokonale tlmili zvuk. Keď vošli do jaskyne, major vyhlásil: ,,Jeden nový kôň, potrebuje vodu, seno a oddych. Výstroj môžte dať dole." Pitt nevedel, s kým sa rozpráva kým z tieňov nevyšiel muž v čiernom oblečení. Okolo pliec mal však dlhú vlajku Únie (asi ju používal ako prikrývku) a tak posol vedel, že sa nemusí ničoho obávať. Títo muži sa vedeli dokonale maskovať. Odovzdal koňa a potom sa aj s majorom vrátil do tábora. Bill Clany mu oznámil: ,,No, ak niečo budete potrebovať, budem v tom prvom stane zľava. Vy sa zatiaľ môžete... ubytovať v tom stane s čiernou stuhou. Nájdete tam jedlo aj pitie, aj lôžko. Zostať môžete ako dlho chcete. Ale ak budete chcieť zostať dlhšie, prídte mi to oznámiť, nebudete iba ležať v stane." Pitt mal zlú predtuchu a tak sa opýtal: ,,Kde je majiteľ toho stanu ? Tá čierna stuha je tam na jeho...", na chvíľku sa odmlčal, ale potom vyslovil posledné slovo, ,,...pamiatku ?" Clany sa trochu zamračil a potom povedal: ,,Jeden z našich špehov. Queesborn - tak sa volal - si nedal pozor a prekročil svoje hranice. Prišiel príliš blízko k Sunfortu. Po jeho smrti sme my zvýšili opatrnosť a oni zdvojnásobili hliadky. Tú čiernu stuhu môžete z tade dať dole." Po tých slovách odišiel do prvého stanu zľava a nechal posla stáť na čistinke samého. Aj ten sa ubral do svojho nového stanu, zajedol si (po dlhom otváraní v jednej z konzerv objavil zeleninu v nejakom náleve, ale chutilo to celkom dobre), dal si niekoľko glgov vody z vlastných zásob a potom sa uložil na slamenný matrac, ktorý bol na kraji stanu. Zatiaľ sa v stane niekoľko metrov vedľa jeden muž s jazvami po veľa bojoch začítal do listu, v ktorom sa písalo približne toto: Major Clany, váš posledný list som dostal a strata pánov Queesborna, Jacksona a Browna ma naozaj mrzí. Naďalej však potrebujem, aby ste pozorne sledovali našich nepriateľov. Tento list by mal doraziť pravdepodobne za štyri dni od poslania. V pevnosti Ticondreroga zostalo sto mužov, dvetisíc zajtra na svitaní vyrazí aj s delami k Sunfortu. Tipujem, že budeme cestovať približne týždeň, možno trochu dlhšie. Pre vás mám špeciálnu úlohu, všetko sa dozviete na druhej strane tohto listu. Ešte pred tým si prosím prečítajte tieto riadky. Všímajte si Dixie a skúste uniesť jedného vojaka. Je na vás ako to urobíte, ale chcem, aby keď dorazím k Sunfortu bol na našej strane jeden zajatec. To je všetko. A teraz si prečítajte druhú stranu, major. Clany otočil stranu a to, čo tam našiel, ho dosť prekvapilo. Na spodku našiel podpis generála Granta a dátum spred štyroch dní. Aj on sa rád prechádzal keď rozmýšľal (ako kapitán Blair), ale v stane sa to nedalo a tak si iba ľahol na matrac a uvažoval. Po dlhom uvažovaní, ktoré pár krát prerušilo driemanie mal pripravený plán.
O dva dni neskôr, keď bol večer sa hliadky v Sunforte striedali. Na juhozápadnú vežu sa s ďalšími deviatimi vojakmi postavil aj angličan Mark Fiennes. Strážil možno hodinu, keď sa mu zazdalo, že sa v tráve niečo pohlo. Povedal to aj ostatným vojakom a tí sa začali obzerať s odistenými puškami. Na mieste, ktoré sa zdalo Fiennesovi podozrivé sa čosi zalesklo. Svetlo odrazené z Mesiaca, ktorý bol práve v splne odhalilo nejaké predmety. Fiennesovi netrvalo dlho, kým pochopil, že to je takmer určite zlato. Svojim druhom povedal: ,,Idem to preveriť. Asi je tam zlato, donesiem ho do pevnosti. Dávajte prosím pozor, dobre ?" Na tej veži bol práve on veliaci a tak muži prikývli, iba jeden mal pochybnosti, ktoré hneď aj ukázal: ,,Ale pane ! Nepočká to do rána ? Môže to byť pasca !" Zopár mužov sa nad tým zamyslelo, pozrelo sa na Fiennesa a čakali na jeho rozhodnutie. Teda takto sa cíti kapitán., pomyslel si. Po krátkom zaváhaní vyhlásil: ,,Nie, čím skôr to bude hotové, tým lepšie." Keby vedel, čo sa môže stať v priebehu nasledujúcich minút, určite by počkal do rána. Zišiel však dole z veže, prešiel cez bránu, ktorú pootvorili iba kvôli nemu a pomaly kráčal k tomu záhadnému zlatu. Keď podišiel bližšie, zistil, že to je naozaj zlato. Zobral jednu tehličku a zakričal: ,,Je to zlato ! Vyhodím ho hore, chytajte !" A tehličku hodil na vežu. Na kôpke bolo päť tehličiek a keď hodil tretiu a už sa skláňal po štvrtú, jeden z vojakov na juhovýchodnej veži zakričal: ,,Pozor ! Nepriateľ na juhu ! Nepriateľ na juhu !" Naozaj, z východu na západ, južne od pevnosti cválalo desať jazdcov. Obrancovia začali strielať. Fiennes jedného jazdca zastrelil, druhého zostrelil z koňa. Kým však prebíjal, niekto ho tresol niečím tvrdým (bola to pažba jednej pušky) do hlavy a on stratil vedomie. Neuvedomil si tak, že iný jazdec ho vytiahol na svojho koňa a trielil s nimi na juh. Obrancovia za nimi strieľali, ale napriek ich úsiliu vyviazli dvaja jazdci živí - a jeden z nich bol práve ten, ktorý mal na koni aj Fiennesa. A hoci boli ôsmi mŕtvy na strane Yankees, pričom Južania (zatiaľ) nestratili jediného muža, Fiennes bol preč a nikto z nich nevedel, čo sa s ním stane. Kým obrancovia pevnosti zúrili a veľmi radi by vymenili tie tri tehličky zlata za uneseného Fiennesa, asi tri míle od nich na juh cválali dva kone s tromi ľuďmi. Jedným z jazdcov bol poranený Clany ktorý mal na koni aj vojaka zo Sunfortu, druhý bol posol Pitt, ktorý sa strašne chcel zapojiť do tejto akcie. Cestou neprehovorili ani slovíčko, nechcelo sa im veriť, že oni boli poslední špehovia generála Granta. V tábore ich bolo pôvodne dvanásť, traja však padli a potom prišiel Pitt Black. A teraz z desiatich vojakov ostali iba dvaja - Clany a Black. Približne o dve hodiny dorazili do tábora. Symbolicky na každý zo stanov okrem svojich vlastných uviazali krátke čierne stuhy, vojakovi, ktorý bol stále v bezvedomí zviazali spolu zápästia a členky, dali ho do jedného zo stanov a obaja si ľahli spať. Ráno sa snažili začať ako každé iné, ale nešlo to. Jedinou zaujímavou vecou bolo, keď sa zajatec prebral. Nedal o sebe vedieť, ale keď ho okolo pol jedenástej prišiel Pitt skontrolovať, zistil, že je už hore. Zavolal aj Clanyho a potom zo stanu odišiel. Ten stan bol pre jednu osobu a už keď tam boli dve, bolo to komplikované. Black sa tam už jednoducho nezmestil. Clany sa ironicky opýtal: ,,No čo, ako si sa vyspal ?" Fiennes privrel oči a zašepkal: ,,Nedostaneš zo mňa ani slovo, ty hnusný Yankee." Major sa usmial a vyhlásil: ,,Keď budeš hladný, alebo smädný, zakrič. Hladovku držať nemusíš, veď každý raz zomrie, no nie ?" S úsmevom potom vyšiel zo stanu, ale akonáhle ho Fiennes nevidel, úsmev mu z tváre zmizol. Podľa predpokladu mal dnes doraziť generál Grant. A ten plán, ktorý mal pripravený... ho znepokojoval.
Kým takto rozmýšľal, brána pevnosti Sunfort zaškrípala. Do pevnosti vchádzalo tristodvadsaťdva vojakov pod vedením kapitána Blaira. Keď si vypočul správu poručíka Nicholsona, takmer zaklial: ,,To... to snáť nie je pravda." zamrmlal. Potom sa však opäť chopil velenia a robil všetko pre to, aby sa dostatočne pripravil na útok. Ten bol už na prahu, o tom nebolo pochýb. Hliadky sa znovu zdvojnásobili, všetci sa pripravovali na boj. Na hradby sa nosili náboje, každý vojak si povinne obnovil osobné zásoby pušného prachu. Tá pohoda, veselosť a kľuď, ktoré v pevnosti takmer vždy vládli sa akosi vytratili. Aj kuchári ktorí pripravovali obed mali pušky po ruke, väčšina ľudí si čistila alebo kontrolovala pušky, čítali si posledné listy od rodín alebo sa aspoň pozerali na dagerotypie, prípadne kresby svojich príbuzných (dagerotypia = predchodca fotografie, fotografia ešte nebola vynájdená). Hodiny ubiehali a vojaci boli už aj naobedovaní a stále sa nič nedialo. Niektorí začali pochybovať, že sa niečo udeje v ten deň, ale boli si skoro istí, že ak nie dnes, tak zajtra. Nikto nevedel o Indiánoch, ktorí boli v lesoch na západ od pevnosti. V tábore ich tam bola hŕba a vyzerali, že sa boja nijako neboja ani sa naň nijako zvlášť nepripravovali. Väčšina dokonca spala. Ale v okamihu boli schopní vstať, keby dostali signál. O ten sa mali postarať ich špehovia, ktorí neustále sledovali situáciu približne desať míľ v okolí Sunfortu a asi tri míle okolo ich tábora. K Veľkému Vlkovi sa doniesla správa, že do južnej časti Lawala-Iyotake (Sediaca Hora), ako Indiáni volali White Hills dorazilo veľmi veľa Vačičunov spolu s koňmi a niečím, čo vyzeralo ako veľmi veľké mazawakeny (delá nepoznali). A tak sa začali pripravovať aj Indiáni, pretože vedeli, že boj už nie je ďaleko.
Keď generál Grant dorazil k White Hills, o tichom živote špiónov sa nedalo vôbec hovoriť. Obrovský tábor Únie bol na mieste, kde mali Somerhalderovci svadbu a na rozkaz generála sa tam presunuli aj Black a Clany so zajatcom, ktorý svoj tábor pobalili a po ľuďoch na čistinke nezostala takmer ani stopa. Keď prichádzali, niektorí vojaci ich vítali, iní si ich ani nevšimli a ďalší si nevšímali dvoch vztýčených jazdcov, ale toho tretieho priviazaneho, na ktorého sa urážky a tvrdé pohľady len tak sypali. Keď zajatca doviedli do stanu pred generála, ten vydal rozkaz na opustenie stanu a so zajatcom tam zostal stáť. Hneď aj začal: ,,Počul som, ako vás chytili. Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú !" zachechtal sa, ale Fiennes nedal najavo absolútne žiadne emócie. Grant pokračoval: ,,No, tvoja drahá pevnosť čoskoro zhorí dotla. Nezostane tam jediný živý Južan. No ty môžeš prežiť. Stačí, aby si mi pekne povedal, na čo sa ťa spýtam." Fiennes rozhodne vyhlásil: ,,Nikdy !" Hlas mal po toľkom mlčaní trochu zachrípnutý, ale vôľu mal stále pevnú. Grant sa kruto usmial a zamrmlal: ,,Však ty budeš hovoriť." Potom začal Fiennesa biť, týrať, vlastne až mučiť. Nebudem tu písať podrobnosti, pretože je to príliš kruté a nechutné. No keď ani po hodine zakrvavený Fiennes nepovedal ani slovíčko, generál už začal strácať trpezlivosť. Po ďalšej hodine, keď sa už zdalo, že zajatec čoskoro umrie, zašepkal: ,,Vyhrali ste. Poviem vám to. Ale Blairovi neublížite. Necháte ho nažive." Keď šepkal, spomedzi pier mu na zakrvavenú uniformu vyskakovali kvapôčky krvi. Krv mu stekala aj po rukách, nohách, chrbte a hlave. Napodiv nemal zlomené nič, ale v tele mal niekoľko rán od noža, ktorý ležal na stole a ešte sa leskol jeho krvou. Keď však Grant počul jeho slová, hneď zmäkol a dokonca mu rozviazal ruky aj nohy. Dal mu napiť a potom sa začal podrobne pýtať. Fiennes odpovedal a všetko čo povedal bola pravda.
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser
Hosť
píš ďalej! ma uchvátila tá dĺžka textu!
ma uchvátila tá dĺžka textu! DeletedUser6016
Hosť
Príbehy som dávno čítal ale niečo ti vytknem to je čítanie na deň.
OK až ma dĺžku.
to je čítanie na deň.OK až ma dĺžku.
DeletedUser2929
Hosť
Ďakujem za hodnotenie Akosi sa asi nechávam uniesť
Tie prvé časti boli kratšie, ale písal som ich, keď som mal 11 rokov a postupom času rastie aj moja fantázia, moje vyjadrovanie, čo sa myslím prejavuje aj na týchto príbehoch... jednoducho keď chcem vyjadriť to, čo mám v hlave, nestačí mi tých 3000 znakov ako kedysi...
Akosi sa asi nechávam uniesť Tie prvé časti boli kratšie, ale písal som ich, keď som mal 11 rokov a postupom času rastie aj moja fantázia, moje vyjadrovanie, čo sa myslím prejavuje aj na týchto príbehoch... jednoducho keď chcem vyjadriť to, čo mám v hlave, nestačí mi tých 3000 znakov ako kedysi...
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser
Hosť
uz som si sem prisla precitat dalsiu cast pribehu lebo som videla prispevok od teba a to je len normalny koment 
DeletedUser2929
Hosť
uz som si sem prisla precitat dalsiu cast pribehu lebo som videla prispevok od teba a to je len normalny koment
Hebibty, teraz ťa už nesklamem
Stále pracujem na tom grafickom zozname postáv, ale v poslednom čase som akosi viac zaneprázdnený. No, tu je nová časť LVIII. Mastičkár
Pán Morris práve maľoval ďalší obraz. Rád maľoval zvieratá, čo sa začalo prejavovať aj najnovšom, ešte nedokončenom obraze. Hoci zatiaľ bolo vidieť iba nejasné črty a nedalo sa uhádnuť, čo bude na maľbe, maliar práve maľoval jeleňa, ktorý sa k lesnému jazierku za súmraku prišiel napiť. Odrazu ho z práce vyrušilo hlasné zaklopanie na dvere domu, kde aj s Anny bývali. Už chcel na ňu zakričať, aby sa išla pozrieť, ale v tom si uvedomil, že Anny odišla za McRalphym na ďalšiu lekciu a mala sa vrátiť až večer. A tak položil štetec na stôl vedľa palety, utrel si ruky do handry a vyšiel z izby. Ďalšie zabúchanie na dvere ho popohnalo a schody na prízemie bral po dvoch. Za pár sekúnd otvoril dvere a uvidel človeka, ktorého v živote nevidel. Mal bledú pokožku, inteligentné modré oči, hranatý nos dravca, blond vlasy a bradu rovnakej farby. Oblečenú mal hnedú vestu, čierny tvrdý klobúk a čierne tepláky. Mal aj výrazného motýlika, ktorý ho musel stáť viac ako vesta a čierny nábojový opasok, spoza ktorého mu viseli dve fľaštičky. Jedna mala kužeľovitý tvar a bola v nej krikľavožltá tekutina, druhá bola guľatejšia a zlatistá tekutina, ktorá bola vo vnútri nebola až taká výrazná. Mužove mastičkárske topánky iba potvrdzovali jeho profesiu. Významne sa pozrel na Morrisa stojaceho vo dverách, zložil si klobúk a predstavil sa: ,,Dobrý deň, volám sa Lars Reinfeldt. Môžem ísť dnu ?" Keď hovoril, výrazne bolo počuť, že angličtina nie je jeho materinský jazyk, ale Morris zatiaľ nevedel zaradiť prízvuk - v živote taký nepočul. Maliar bol v rozpakoch, ale nechcel byť nezdvorilý a pootvoril dvere, čím naznačil čudnému cudzincovi, aby vošiel. Ten neváhal, vošiel do domu a hneď si aj sadol za stôl. Maliar (ešte stále v rozpakoch) pomaly zavrel dvere a tiež si sadol za stôl. Potom sa opýtal: ,,Prepáčte, ale čo vás ku mne privádza ?" Lars sa naňho pozrel a vyhlásil: ,,Dopočul som sa, že vynikajúco maľujete. Som zo Švédska a u nás si umenie veľmi vážime. A hoci som ako vidíte mastičkár, vyrobím vám hocičo od kresadla cez atrament až po batériu a stále sa vo svojom remesle zlepšujem, sám kreslím a maľujem veľmi mizerne. Preto by som s vami chcel uzavrieť obchod a odkúpiť, prípadne si objednať nejaké vaše obrazy." Maliara táto ponuka veľmi prekvapila, pretože maľovanie bolo viac-menej iba jeho koníček. Položil ďalšiu otázku: ,,A, čo presne by ste chceli ?" Švédovi zažiarili oči keď odvetil: ,,Milujem zvieratá. Všetky. Vtáky, ryby, cicavce... maľujete zvieratá ?" Morris s úsmevom odpovedal: ,,Tie znázorňujem najradšej. A... ako chcete zaplatiť ?" Mastičkár zvážnel a povedal: ,,Buď vám môžem zaplatiť peniazmi, alebo nejakými svojimi výrobkami. Vy si vyberte." Maliar sa na chvíľu zamyslel a krátkej odmlke povedal: ,,No, som za platbu peniazmi, ak budem niečo potrebovať od vás, môžem si to potom kúpiť. Bývate vo Winrocku ?" Reinfeldt sa poškrabal na ruke a odvetil: ,,Áno, nedávno som sa prisťahoval do severnej časti a začal som vyrábať svoje produkty. Mimochodom, sú veľmi obľúbené. Dokonca aj starosta nášho mesta si ich niekoľko kúpil. Máte záujem o obchod, pán Morris ?" Morris zvažoval následky, ale nakoniec sa na stoličke vzpriamil a povedal: ,,Príjmam. Koľko malieb by ste chceli kúpiť ?" Larsovi hneď stúpla nálada a povedal: ,,Mám pomerne veľký dom, ale obrazov mám iba zopár. Bol by som ich ochotný kúpiť aj tridsať. A čo sa týka ceny... súhlasili by ste so sumou tristo dolárov za kus ?" Morris sa pousmial a povedal: ,,Súhlasím. Ak si chcete pozrieť, niekoľko obrazov, vlastne plátien mám teraz hotových a len tak čakajú na zarámovanie. Chcete ich vidieť ?" Švéd prikývol a už sa zdvihol zo stoličky. Takisto sa zdvihol aj maliar a zaviedol návštevníka hore do svojho ateliéru. Ukázal mu aj práve začaté dielo s jeleňom pri jazierku, niekoľko náčrtov aj už takmer hotové diela. Lars bol očarený a zvýšil ponuku na tristoštyridsať dolárov za jednu maľbu. Trvalo dlho, kým obaja muži z tej miestnosti vyšli, ale zaujímavé bolo, že tam vstupovali ako prakticky neznámi ľudia, ale vychádzali z nej už ako celkom dobrí priatelia. Keď opustili ateliér a Reinfeldt sa už chystal na odchod, ešte sa spýtal maliara: ,,A čím sa vlastne živíte ?" Opýtaný sa pousmial a odpovedal na otázku otázkou: ,,Nebudeme si tykať ?" Švéd sa usmial, vystrel ruku a povedal: ,,Lars." Morris tiež vystrel ruku so slovami ,,Lee." Lars sa naňho pozrel a potom prehodil: ,,Ako ten južanský generál, však ?" Morris odvetil: ,,Takmer. Lee je moje krstné meno, pričom uňho je Lee priezvisko." Stisli si ruky, Lee dokonca z niekadiaľ vytiahol aj fľašu nejakého vína a tak si pripili. Potom maliar odpovedal na predchádzajúcu otázku: ,,Teraz som... dalo by sa povedať na dôchodku. Kedysi som pracoval v bani na striebro, kde som si celkom slušne zarobil, potom som sa oženil, narodila sa mi dcérka, ale žena mi pred niekoľkými rokmi zomrela a tak sme s Anny zostali sami. Teraz má Anny šesťnásť rokov. A moja manželka... Bola to úžasná žena..." Maliarovi sa zlomil hlas a bolo na ňom vidieť, že hoci je to už veľa rokov, stále to ťažko nesie. Reinfeldt si povedal, že je asi na čase odísť a tak sa so svojím novým priateľom rozlúčil a odišiel z domu. Lars odchádzal už s piatimi maľbami a s Morrisom sa dohodol na ďalších. Keď vyšiel z domu, zašiel za obydlie, kde si nechal svoju mulicu, vysadol na ňu a pustil sa cez mesto aj s obrazmi. Keď prišiel do svojho domu, rýchlo si ich s nadšením vyvesil a pustil sa do výroby ovocného likéru. Tento recept sa naučil len nedávno, vlastne to bola druhá najzložitejšia vec (po batérii), ktorú dokázal ako mastičkár vyrobiť. Už predchádzajúci deň si kúpil na trhu niekoľko pomarančov a teraz iba vytiahol zo skrinky s alkoholom tequilu, z povaly zobral pomarančovú kôru, ktorú dal pred niekoľkými dňami sušiť, na stôl si položil dosku na krájanie a nôž a prvá fáza práce mohla začať. Dlhý proces pokračoval až do večera a stále nebol hotový. Bola to zdĺhavá práca, ale Lars vedel, že výsledok bude stáť za to - sladučký blahodarný ovocný likér, ktorý dodá aj energiu, vraj sa aj ľudia rýchlejšie liečia po ňom. A ak ho aj sám nevypije, na trhu sa nájde dosť záujemcov, ktorý sa budú v ponukách predbiehať. Keď práve sypal prebytočný cukor naspäť do nádoby kde ho mával, ozvalo sa naliehavé klopanie. Niečo v mastičkárovi vedelo, že to bude čosi naliehavé, takže cukor položil na stôl a ponáhľal sa otvoriť. Tesne pred tým, ako otvoril dvere sa ešte raz ozvalo klopanie a v okamihu Lars zistil, kto to klope. Pred dverami stála Anny v červenej flanelovej košeli a ruku mala zovretú v päsť a stále bola pri dverách - čiže Lars otvoril naozaj rýchlo. Hoci jeden druhého nepoznali, Anny vedela, že prišla do správneho domu a Švéd sa akosi dovtípil, s kým ma tú česť stretnúť sa. Spomenul si na svoju dobrú výchovu, zobral ruku dievčinu do svojich dlaní a pobozkal ju. Potom sa so svojím zvláštnym prízvukom opýtal: ,,Vy ste Anny Morrisová, však ?" Ona prikývla a vyhlásila: ,,A vy ste Lars Reinfeldt, mastičkár. Otec vás potrebuje." Mastičkár sa trochu naľakal a spýtal sa: ,,Čo sa stalo ?" Anny vošla a majiteľ zavrel dvere. Potom v rýchlosti spustila: ,,Už asi dva týždne ocka trochu pobolievalo brucho. Pred pár dňami sa to zhoršilo, ale tak ako rýchlo bolesť prišla, tak rýchlo aj pominula. Preto sme si mysleli, že to nie je nič vážne. Ale keď som sa asi pred hodinou vrátila domov, našla som ho ležať v posteli, mal horúčku a bol spotený. Dostával kŕče a veľmi ho bolelo brucho. Nevedela som, ako mu pomôcť, ale povedal mi, že mám prísť za vami, vraj vy mu pomôžete. Neviem ako sa má teraz, mali by sme sa poponáhľať." Lars vážne prikývol a dal variť vodu. Potom začal v rýchlosti miešať rôzne prísady - aj kriedu -, aby vytvoril liek. Viac krát zmes premiešal, pridal ďalšie prísady a na záver ju dal variť. Voda sa zatiaľ už varila a on do nej začal pridávať rôzne bobule a hlavne listy. Anny iba žasla, ako sa dokázal medzi tými desiatkami nádobiek zorientovať a presne vedel, koľko čoho treba. V skutočnosti až tak presne nevedel, ale povedal si, že sa aspoň pokúsi pomôcť svojmu novému priateľovi. Asi po piatich minútach začal bobule a listy vyberať a nechal zmes trochu vychladnúť. Druhú zmes dal tiež preč z ohňa a ešte ju miešal - nadobudla výraznú bielu farbu. Nakoniec obe zmesy - tej, kde boli bobule bolo oveľa viac - prelial do čistých fľašiek, ktoré si dal na opasok. Rýchlo si dal na hlavu klobúk a s Anny, ktorá mu išla v pätách vyšiel z domu. Už chcel zamknúť, keď si spomenul na svoj ovocný likér a rýchlo sa vrátil do domu. Všetko povypínal, oheň uhasil a dúfal, že to likéru neuškodí. Potom sa vrátil k Anny, dom zamkol a zašiel si do stajne po mulicu. Tej sa jazdiť veľmi nechcelo, ale potom, aku ju potiahol za chvost cválala tak rýchlo ako Carry, na ktorom sa niesla Anny. Za nejakých dvadsať minút dorazili k Morrisovcom a obaja rýchlo zosadli a ani sa nezaťažovali odviesť zvieratá. Carry sa totiž sám pobral do stajne a mulica ho nesmelo nasledovala. Zatiaľ ich majitelia už vychádzali schodmi do maliarovej izby. Keď otvorili dvere, našli ho ako sa jednou rukou drží za bruchu a druhú tak zatínal od bolesti do postele, až mu zbeleli hánky. Bol spotený, triasol sa a od bolesti aj oči privieral. Lars neváhal, vybral spoza opaska fľašku s bielou tekutinou, otvoril ju a chcel ju podať maliarovi. Ten však nereagoval. Lars sa pozrel na Anny a ona pochopila, čo chce. Nikdy si nepomyslela, že to bude robiť, ale podišla k otcovi a nasilu mu otvorila ústa. Mastičkár mu zatiaľ postupne lial obsah flaštičky do úst, vždy počkal, kým prehltne. Sám vedel, že to nechutí bohvieako, ale Lee to musel vypiť. Očividne to bolo dosť vážne, ale postupne bolesť ustupovala, čo aj bolo vidieť - uvoľnil ruky, prestal sa tak potiť a v očiach sa mu pomaly začalo objavovať zvyčajné svetlo. Lars potom poprosil Anny, aby doniesla šálku s lyžičkou a handričku. Keď už všetko bolo v izbe chorého, Lars utrel Morrisa od potu. Potom išiel handričku umyť a poriadne ju vyžmýkal, aby zostala iba trochu vlhká, ale aj tak studená. Potom poprosil Anny, aby svojmu otcovi dávala handričku na čelo, aby horúčka ustúpila. On zatiaľ do šálky nalial asi štvrtinu druhej zmesy - bol to vlastne čaj, ktorý bol urobený (okrem vody) z rôznych byliniek a bobúľ. Za opaskom mal aj malý mešček, ktorý trochu otvoril a nasypal na lyžičku cukor. Ten potom nechal rozpustiť v čaji a dal ho chorému, ktorý bol už plne pri zmysloch. Ten si odpil a zašepkal: ,,Ďakujem, veľmi si mi pomohol. Netušil som, čo to je, kým to dnes neprišlo. Ale pevne verím, že potom, čo si doniesol sa to zlepší, však ?" Lars odvetil: ,,Pi jednu polievkovú lyžicu po každom jedle a veľmi sa nenamáhaj. Pi aj čaj a lež v posteli ešte aspoň tri, štyri dni." Lee si odpil, usmial sa a povedal: ,,Nevedel som, že si aj taký dobrý lekár." Lars si povzdychol a vyhlásil: ,,Ani ja nie. Keby niečo, prídte, určite pomôžem. Ale nechal som si doma začatú prácu, v ktorej by som mal pokračovať. Takže sa majte." Podal si ruku s maliarom, opäť pobozkal ruku dievčiny a pobral domov. Keď prechádzal na svojej mulici cez námestie, videl šerifa a okolo neho dav ľudí. Nevedel čo sa deje, ale bol zvedavý a tak prišiel bližšie. Šerif práve hovoril: ,,...takže nie. Ale opakujem: posol nám doniesol správu, že Richmond čoskoro padne a Konfederácia je na kolenách. Aj keď na začiatku vyhrávali, karta sa obrátila a teraz môžu prosiť o milosť. Vraj sú už iba jednotlivé zrnká odopu, najbližšie k nám je Sunfort a ten protivný Holandaň, ktorý tam velí. Ale podľa všetkého, teraz je už generál Grant so svojou armádou vzdialený zopár míľ. Ich osud je spečatený."
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser2929
Hosť
Pridávam ďalšiu časť, pre mňa osobne najsmutnejšiu, pretože kapitána Blaira som si pomerne obľúbil...
LIX. Hromy a blesky (1. časť)
Na krajinu sadla noc a generál Grant stále nezaútočil. Kvôli hradbám, ktoré odrážali slnenčé svetlo na všetky strany chcel zaútočiť cez noc, ale radšej až tú nasledujúcu, aby si vojaci trochu po pochode z Ticondrerogy odýchli. A hoci už bola tma, v Sunforte nikto nespal. Kapitán John Alfred Blair sa prechádzal po svojej pracovni a hrýzol si pravý ukazovák. Podvedome tušil, že túto noc sa nemusí báť útoku zo strany Yankees, ale takisto mu niečo našepkávalo, že cez tú ďalšiu vypukne hotové peklo. Intenzívne sa snažil vymyslieť plán. Veď čo zmôže zopár stoviek vojakov, proti tisícom ? Keby sa postavili na hradby a strieľali, veľmi rýchlo by pevnosť padla. Ale čo teraz ? Stiahnuť sa už nedá, bolo potrebné postaviť sa nebezpečenstvu tvárou v tvár. V tom si odrazu Blair spomenul na svoje detstvo, keď mu otec hovorieval rozprávky o kamenných hradoch v stredoveku a o ich dobývaní a aj o všetkých fígľoch, ktoré obrancovia používali. Spomenul si na vriaci olej, na tenké strielne... Strielne ! To bolo ono ! Musia nejako do hradieb vyvŕtať strielne ! Dosť veľké na to, aby sa do nich zmestila hlaveň pušky a aby sa dalo dobre mieriť a manipulovať so zbraňou, ale dosť malé na to, aby sa do nich z vonku ťažko triafalo. Kapitán takmer vytrhol dubové dvere z pántov, keď sa hnal von z hlavnej budovy. Potreboval nájsť kováča Pucciniho, ten mu najskôr bude vedieť pomôcť s jeho plánom. Kováča našiel sedieť vo svojej dielni, ako si číta nejaký list. Obďaleč horel oheň, ale Giacomo si ho očividne nevšímal. Keď sa kapitán pozrel na list, uvidel ženské písmo, ale keď sa snažil prečítať jednu-dve vety, zistil, že list nie je písaný po anglicky. Vtedy mu došlo, že je to taliančina a že kováč si číta list od svojej rodiny, možno manželky. Kapitána napadlo, že odíde a príde neskôr, ale keď sa už chcel otočiť, kováč k nemu zdvihol hlavu a opýtal sa: ,,Potrebujete niečo, kapitán ?" Blair nevedel, či sa má usmiať, poľutovať ho alebo čo... odkašľal si a normálnym hlasom položil otázku: ,,Máte nejaké vrtáky, ktoré by dokázali prejsť cez metrovú vrstvu dreva a železa ?" Na Pucciniho tvári kapitán nevidel žiadne emócie, keď hovoril: ,,Mám iba jeden, ktorý by to dokázal. Načo ho potrebujete ?" Kapitánovi sa napriek všetkému nezbednícky blyslo v očiach, akoby mal v pláne kováčovi hodiť za krk delobuch a vyhlásil: ,,Na strielne. Keby sme sa snažili pevnosť normálne ubrániť, bol by to masaker. Prehráme asi aj tak, ale takto so sebou vezmeme aj viac Yankeeov. Vedeli by ste vyrobiť aj viac takých vrtákov ?" Kováč sa akosi vzchopil, vstal, zobral do ruky kladivo a začal vysvetľovať: ,,Jeden vrták vyrobím za takú polhodinku. Kým bude pripravený na použitie bude trvať ešte asi ďalšiu polhodinku, čiže spolu hodinu." Potom zobral Puccini z jednej police vrták a so slovami ,,Stačí s ním krútiť" ho podal Blairovi. V tom však dostal nápad a hneď ho aj predložil svojmu nadriadenému: ,,Teoreticky by sa možno dalo,... mám tu takéto tenké tyčky, zostali mi ešte z doby, keď som vyrábal Winchestrovky. Sú tvrdé a nemali by sa dať zatĺcť, ako napríklad klicne, čiže keby sa priložili ku konkrétnym miestam na hradbách a silno by sa po nich búchalo, napríklad kladivom alebo obuchom (tupou stranou sekery)..." Blair sa usmial a odvetil: ,,Dobre, pripravte prosím aj tie, teda ak máte dosť predmetov, ktorými by sa dalo zatĺkať. Potrebujeme toho čo najviac. A čo by trvalo kratšie, vytvoriť vrták, alebo takúto... tyčku ?" Puccini odvetil: ,,Vrták. Zmes, z ktorej je tá tyčka vyrobená je dosť zložitá." Potom bývalý poľný lekár vybehol do stredu pevnosti a ako už naozaj veľa krát skríkol: ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !" Vyrušil jednu sovu, ktorá rozhorčene zahúkala z ďalekého lesa. Vojaci sa okamžite začali zhromažďovať v strede pevnosti, okrem tých, ktorí mali hliadku. Pôvodne strážievalo na každej veži päť vojakov, ale keď obrancovia Sunfortu vytušili útok, zdvojnásboili hliadky na desať mužov na jednej veži. A po únose Marka Fiennesa sa počet zvýšil na dvadsať, ale keďže veže neboli také veľké a v jednej veži mohlo byť maximálne pätnásť mužov, zvyšných dvadsať sa rovnomerne rozmiestnilo po hradbách (päť mužov na jednej hradbe). Teraz väčšina z týchto osemdesiat hliadkujúcich vojakov upriamila pozornosť na kapitána v strede a čakali, aký ma plán. Tentoraz pevne stál a čakal, kým sa všetci vojaci zhromaždia. Svetlá z lampášov, ktoré boli povešané na všetkých budovách (hlavne pri dverách) ho prakticky z každej strany osvetľovali. Po chvíľke začal čo najhlasnejšie rozprávať: ,,Ako ste si určite všimli, útok nie je ďaleko. Na to sa musíme aj patrične pripraviť. Hliadky sa prakticky zoštvornásobili, vaše osobné zásoby pušného prachu boli doplnené a vaše zbrane prešli technickou kontrolou. Myslím si ale, že sa dá pripraviť aj lepšie. Chcel by som, aby sme do hradieb vyvŕtali strielne. Osobne si myslím, že to naše šance výrazne zvýši." Medzi vojakmi to len tak zašumelo, keď si začali šepkať o tomto pláne. Keď však zistili, že kapitán ešte neskončil, znovu stíchli a počúvali ďalej: ,,Už som sa rozprával aj s pánom Puccinim, ktorý nám môže poskytnúť jeden vrták a železné tyčky, ktorými by sme tieto strielne mohli vytvoriť. Mohol by vyrobiť aj ďalšie, ale najprv by som potreboval vedieť, či s týmto plánom súhlasíte." Vojaci opäť nesklamali svojho veliteľa a plán jednohlasne odsúhlasili. Kapitán Blair nečakal a hneď išiel do kováčovej dielne po tyčky (vrták si položil vedľa vlajky) a kladivá. Kováč mu ich podal a pridal aj zopár sekier (kvôli obuchom). Spisovať zoznam, kto má kedy pracovať bolo zbytočné, pretože vojakov bolo oveľa viac ako nástrojov a času bolo málo. Preto hneď začali pracovať dobrovoľníci, ktorých naozaj nebolo treba hľadať. Puccini išiel vyrábať vrtáky a vojaci sa postupne počas noci striedali v práci. Hoci mali pôvodne spať, v pevnosti sa pracovalo celú noc a celý nasledujúci deň. Prestávky boli akurát počas raňajok, obedu a večere. Iní vojaci si opäť kontrolovali výzbroj, ďalší na rozkaz kapitána pripravili delá na streľbu a takisto hŕbu delových gúľ. Keď sa už začalo stmievať, niekoľko míľ južne od Sunfortu sa generál Grant usmial. Zvolal svojich veliteľov - majorov a poručíkov - a keď sa všetci zhromaždili, vyhlásil: ,,Približne o hodinu sa vydáme na pochod. Musíme zaútočiť v noci. Keď aj prídeme v pevnosti, vyčkáme chvíľu. NIKTO nebude útočiť, kým nevydám rozkaz. A ak ho nevydám, nikto ma nebude vyrušovať otázkami, mám na to svoje dôvody. Všetko jasné ?" Poručí Charles Pollock chcel niečo namietnuť, ale nakoniec si to rozmyslel. Ozval sa však poručík Trelawney: ,,Všimol som si, že kapitán... prepáčte major Clany sa už pripravuje na odchod a nie je sám. Nepôjde s nami ?" Grant sa usmial a odvetil: ,,Nie. On s nami nepôjde. Ale nebojte sa, pridá sa, pridá sa..." Po tom ako generál vyhlásil rozchod, naozaj o necelú hodinu vyrazili. Slnko už zapadalo, ale nedalo sa to veľmi sledovať, pretože sa schyľovalo k búrke a skoro na celom obzore boli mračná, ktoré zakrývali aj slnko. Pán Wilson ešte odslúžil katolícku omšu, tých ktorí mali záujem vyspovedal a dal im sväté príjmanie. Teraz už boli pripravení na boj. Zrazu sa z juhozápadnej veže ozvalo varovné zatrúbenie. Blair, ktorý ho vo svojej pracovni začul zamrmlal ,,Už prichádzajú" a vyšiel von. Vybehol na hradbu a sledoval obrovskú armádu. Obrancov nebolo ani štyristopäťdesiat (bolo ich okolo 430) a Sunfort chcelo zničť dvetisíc Yankeeov. Obrovská presila. Pred tým, ako sa však dostali na dostrel zastali. ,,Prečo stoja ?" opýtal sa nejaký vojak. Adam Parslow mu odpovedal: ,,Naša pevnosť je špeciálna. Kým sa nezotmie, kvôli hradbám sa nepriblížia." A mal pravdu. Keď sa asi desať minút nič nedialo, vojaci začali z hradieb odchádzať a po polhodine tam zostal už iba kapitán a vojaci, ktorí mali hliadku. Pofukoval jemný vietor, ktorý všetky mračná akoby hnal na Sunfort. Sem-tam zaštekal kojot, ktorý tam nemal čo robiť - v skutočnosti to bol indiánsky signál. A toto napätie pretrvávalo - najprv hodinu, potom dve, tri... zrazu minula polnoc, jedna hodina po polnoci... a nič sa nedialo. Samozrejme, hoci bola Sunfort vysvietená vo svetle lampášov a Južania útočníkov prakticky nevideli, všimli by si, keby sa to už blížilo. Väčšina vojakov - asi dve tretiny - dokonca zaspala v kasárňach. A prečo vlastne generál Grant neútočil ? Keď prišli k Sunfotu, slnko ešte nezapadlo a svetlo sa od hradieb stále nepríjemne odrážalo. Dal pokyn zastať mimo dostrelu a potom si išiel trochu zdriemnuť do svojho stanu. Minulú noc sa však nevyspal a to sa mu teraz kruto vypomstilo - driemanie sa zmenilo na spánok a kvôli generálovej hrozbe nikto nič nenamietal. Vlastne nikto ani nevedel, že zaspal, vedeli iba, že je vo svojom veliteľskom stane, ktorý bol jediný rozložený. A keď boli štyri hodiny ráno, iba šťastnou náhodou sa zobudil (snívala sa mu nočná mora) a uvedomil si, čo sa stalo. Okamžite vydal rozkaz zaútočiť. Do svitania však chýbala už iba hodina. Skôr ako stihol jedného hlupáka zastaviť zatrúbil, čím dal Dixie dosť hlasne najavo, že boj sa začína. A hoci generál zúril, už s tým nič nemohol urobiť a tak sa radšej chopil velenia. Von vyviedol aj zajatca - po prvé kvôli tomu, aby z pevnosti videli všetky jeho rany a po druhé pre to, aby videl, ako jeho pevnosť padne a ako jeho priatelia zomrú. Keď generál chcel, vedel byť veľmi krutý. Spustil sa hustý lejak a asi každých desať sekúnd udrel blesk. Vojaci pochodovali a akonáhle sa dostali na dostrel, Južania začali strielať zo všetkých strielní, ktoré boli v južnej hradbe. Zrazu sa ozvalo osem silných výbuchov, až sa zatriasla zem. Obrancovia popremiestňovali delá iba k južnej hradbe a ešte narýchlo vyvŕtali otvory na hlavne aj pre ne. A teraz tieto štyri húfnice a štyri kanóny ožili. Pokyny im zadával José Frei Montalva, ktorého táto úloha celkom potešila. Keď útočníci zistili, že obrancovia sa tak ľahko nevzdajú a že urobili zmeny v južnej hradbe (nových šesť diel a strielne), trochu ich to vyviedlo z rovnováhy. Zhromažďovali sa celé mesiace a očakávali masaker. ,,Blairovci" sa však vzdať nechceli. Severania najprv skúšali páliť z pušiek, ale bolo to náročné. Samozrejme trafili veľa vojakov, drvivá väčšina guliek sa však odrazila od hradieb alebo preletela vzduchom naprázdno. Prišli na scénu delá a jedno za druhým začali obstreľovať hradby pevnosti. Obloha na východe zatiaľ začala blednúť. V tieňoch sa pohybovali ďalšie tiene - stovky Indiánov, ktorí používali svoje luky a aj pušky. Ich výstrely však zanikali vo všeobecnom hluku a nikto si ich nevšímal. Zmenilo sa to teda na jednu obrovskú prestrelku. Takto po sebe strieľali asi hodinu a pevnosť stále stála. Delové gule ju síce zdeformovali, ale útočníkom sa stále nepodarilo preniknúť do pevnosti. Obrancov bolo nažive ešte približne dvesto, útočníkov asi tisíc päťsto. Okrem iného zomreli už kováč Giacomo Puccini, kuchár Otto Müller či bratrancec Andrejky Somerhalderovej, Nick Thompson. V tom zo severu pricválal jazdec, ale skoro nikto si ho nevšimol. Nikto okrem kapitána Blaira, ktorý bol nútený vyliezť na severnú hradbu. Už nehrmelo, aj dážď postupne ustával. Keď sa pozrel dole, vo svetle lampášov uvidel tvár poručíka Somerhaldera. Poručík zasalutoval a opýtal sa: ,,Kapitán, ako môžem pomôcť ?" Blair na chvíľku odbehol a nechal tam poručíka stáť, po chvíľke sa však vrátil s úplne posledným dynamitom z muničného skladu a hodil ho poručíkovi so slovami: ,,Dnes v noci takmer určite všetci zomrieme. Zasadte posledný úder Yankeeom. Zničte Ticondrerogu týmto dynamitom. Keď sa vám to podarí, chodte do Kanady a na vojnu zabudnite. Stephan, rád by som vám ešte povedal, že ste tým naj...", kapitán uprostred vety nedokončil. Jedna z črepín, ktoré pochádzali z črepinových delových gúľ mu vnikla do tela. A potom prišlo to najhoršie - tesne vedľa neho, možno nejaký meter a pol vybuchla výbušná delová guľa - malá bomba. Aj Severania mali rovnaké typy delových gúľ ako Južania. Kapitán Blair však cítil strašnú bolesť. Ľavú ruku aj nohu mu odtrhlo a chýbal mu kus z trupu. Ľavú polku tváre mal spálenu a oslepol. Zomieral v strašných bolestiach. Tento výjav videli všetci - obrancovia, útočníci aj Mark Fiennes. Keď to videl aj generál, otočil sa k nemu a so zle utajovaným úsmevom sa ospravedlnil Markovi: ,,Prepáčte, naozaj som nechcel." Markovi to však nebolo jedno. Z čižmy si vybral dýku, na ktorú všetci vrátane neho zabudli a s tupou bolesťou celého tela si rozrezal putá. Potom tackavo vstal a vybral sa ku Grantovi. Všetci vojaci bojovali, Grant tam bol sám so zajatcom. A hoci mal pušku, bol taký ohromený, že zostal v nemom úžase stáť. Mark sa k nemu priblížil, zdvihol dýku a vyriekol: ,,Sľúbili ste, že prežije. Ale on zomrel v strašných bolestiach. SĽÚBILI STE, ŽE PREŽIJE ! Za toto zaplatíte životom." A bodol. Chcel trafiť srdce, ale v poslednej chvíli ho strašne zabolela ruka a na chvíľu nad ňou stratil kontrolu a klesla nadol. Dýka teda urobil zvislý hlboký rez cez brucho generála Ulyssesa Simpsona Granta. A práve v momente, keď sa čepeľ dotkla Grantovej kože, na východe sa rozvidnelo. Dážď úplne prestal padať a slnko zasvietilo na začiatok nového rána. Ukázalo strašnú krajinu - stovky mŕtvol, mužov bojujúcich na život a na smrť, Indiánov, ktorý skalpovali belochov, ktorých zabili... Z východu sa odrazu ozvalo trúbenie. Prichádzala obrovská armáda a nikto zatiaľ nevedel, kto to je. Trúbenie sa ozvalo znova a záhadní vojaci zamierili k Sunfortu.
LIX. Hromy a blesky (1. časť)
Na krajinu sadla noc a generál Grant stále nezaútočil. Kvôli hradbám, ktoré odrážali slnenčé svetlo na všetky strany chcel zaútočiť cez noc, ale radšej až tú nasledujúcu, aby si vojaci trochu po pochode z Ticondrerogy odýchli. A hoci už bola tma, v Sunforte nikto nespal. Kapitán John Alfred Blair sa prechádzal po svojej pracovni a hrýzol si pravý ukazovák. Podvedome tušil, že túto noc sa nemusí báť útoku zo strany Yankees, ale takisto mu niečo našepkávalo, že cez tú ďalšiu vypukne hotové peklo. Intenzívne sa snažil vymyslieť plán. Veď čo zmôže zopár stoviek vojakov, proti tisícom ? Keby sa postavili na hradby a strieľali, veľmi rýchlo by pevnosť padla. Ale čo teraz ? Stiahnuť sa už nedá, bolo potrebné postaviť sa nebezpečenstvu tvárou v tvár. V tom si odrazu Blair spomenul na svoje detstvo, keď mu otec hovorieval rozprávky o kamenných hradoch v stredoveku a o ich dobývaní a aj o všetkých fígľoch, ktoré obrancovia používali. Spomenul si na vriaci olej, na tenké strielne... Strielne ! To bolo ono ! Musia nejako do hradieb vyvŕtať strielne ! Dosť veľké na to, aby sa do nich zmestila hlaveň pušky a aby sa dalo dobre mieriť a manipulovať so zbraňou, ale dosť malé na to, aby sa do nich z vonku ťažko triafalo. Kapitán takmer vytrhol dubové dvere z pántov, keď sa hnal von z hlavnej budovy. Potreboval nájsť kováča Pucciniho, ten mu najskôr bude vedieť pomôcť s jeho plánom. Kováča našiel sedieť vo svojej dielni, ako si číta nejaký list. Obďaleč horel oheň, ale Giacomo si ho očividne nevšímal. Keď sa kapitán pozrel na list, uvidel ženské písmo, ale keď sa snažil prečítať jednu-dve vety, zistil, že list nie je písaný po anglicky. Vtedy mu došlo, že je to taliančina a že kováč si číta list od svojej rodiny, možno manželky. Kapitána napadlo, že odíde a príde neskôr, ale keď sa už chcel otočiť, kováč k nemu zdvihol hlavu a opýtal sa: ,,Potrebujete niečo, kapitán ?" Blair nevedel, či sa má usmiať, poľutovať ho alebo čo... odkašľal si a normálnym hlasom položil otázku: ,,Máte nejaké vrtáky, ktoré by dokázali prejsť cez metrovú vrstvu dreva a železa ?" Na Pucciniho tvári kapitán nevidel žiadne emócie, keď hovoril: ,,Mám iba jeden, ktorý by to dokázal. Načo ho potrebujete ?" Kapitánovi sa napriek všetkému nezbednícky blyslo v očiach, akoby mal v pláne kováčovi hodiť za krk delobuch a vyhlásil: ,,Na strielne. Keby sme sa snažili pevnosť normálne ubrániť, bol by to masaker. Prehráme asi aj tak, ale takto so sebou vezmeme aj viac Yankeeov. Vedeli by ste vyrobiť aj viac takých vrtákov ?" Kováč sa akosi vzchopil, vstal, zobral do ruky kladivo a začal vysvetľovať: ,,Jeden vrták vyrobím za takú polhodinku. Kým bude pripravený na použitie bude trvať ešte asi ďalšiu polhodinku, čiže spolu hodinu." Potom zobral Puccini z jednej police vrták a so slovami ,,Stačí s ním krútiť" ho podal Blairovi. V tom však dostal nápad a hneď ho aj predložil svojmu nadriadenému: ,,Teoreticky by sa možno dalo,... mám tu takéto tenké tyčky, zostali mi ešte z doby, keď som vyrábal Winchestrovky. Sú tvrdé a nemali by sa dať zatĺcť, ako napríklad klicne, čiže keby sa priložili ku konkrétnym miestam na hradbách a silno by sa po nich búchalo, napríklad kladivom alebo obuchom (tupou stranou sekery)..." Blair sa usmial a odvetil: ,,Dobre, pripravte prosím aj tie, teda ak máte dosť predmetov, ktorými by sa dalo zatĺkať. Potrebujeme toho čo najviac. A čo by trvalo kratšie, vytvoriť vrták, alebo takúto... tyčku ?" Puccini odvetil: ,,Vrták. Zmes, z ktorej je tá tyčka vyrobená je dosť zložitá." Potom bývalý poľný lekár vybehol do stredu pevnosti a ako už naozaj veľa krát skríkol: ,,OKAMŽITÝ NÁSTUP !" Vyrušil jednu sovu, ktorá rozhorčene zahúkala z ďalekého lesa. Vojaci sa okamžite začali zhromažďovať v strede pevnosti, okrem tých, ktorí mali hliadku. Pôvodne strážievalo na každej veži päť vojakov, ale keď obrancovia Sunfortu vytušili útok, zdvojnásboili hliadky na desať mužov na jednej veži. A po únose Marka Fiennesa sa počet zvýšil na dvadsať, ale keďže veže neboli také veľké a v jednej veži mohlo byť maximálne pätnásť mužov, zvyšných dvadsať sa rovnomerne rozmiestnilo po hradbách (päť mužov na jednej hradbe). Teraz väčšina z týchto osemdesiat hliadkujúcich vojakov upriamila pozornosť na kapitána v strede a čakali, aký ma plán. Tentoraz pevne stál a čakal, kým sa všetci vojaci zhromaždia. Svetlá z lampášov, ktoré boli povešané na všetkých budovách (hlavne pri dverách) ho prakticky z každej strany osvetľovali. Po chvíľke začal čo najhlasnejšie rozprávať: ,,Ako ste si určite všimli, útok nie je ďaleko. Na to sa musíme aj patrične pripraviť. Hliadky sa prakticky zoštvornásobili, vaše osobné zásoby pušného prachu boli doplnené a vaše zbrane prešli technickou kontrolou. Myslím si ale, že sa dá pripraviť aj lepšie. Chcel by som, aby sme do hradieb vyvŕtali strielne. Osobne si myslím, že to naše šance výrazne zvýši." Medzi vojakmi to len tak zašumelo, keď si začali šepkať o tomto pláne. Keď však zistili, že kapitán ešte neskončil, znovu stíchli a počúvali ďalej: ,,Už som sa rozprával aj s pánom Puccinim, ktorý nám môže poskytnúť jeden vrták a železné tyčky, ktorými by sme tieto strielne mohli vytvoriť. Mohol by vyrobiť aj ďalšie, ale najprv by som potreboval vedieť, či s týmto plánom súhlasíte." Vojaci opäť nesklamali svojho veliteľa a plán jednohlasne odsúhlasili. Kapitán Blair nečakal a hneď išiel do kováčovej dielne po tyčky (vrták si položil vedľa vlajky) a kladivá. Kováč mu ich podal a pridal aj zopár sekier (kvôli obuchom). Spisovať zoznam, kto má kedy pracovať bolo zbytočné, pretože vojakov bolo oveľa viac ako nástrojov a času bolo málo. Preto hneď začali pracovať dobrovoľníci, ktorých naozaj nebolo treba hľadať. Puccini išiel vyrábať vrtáky a vojaci sa postupne počas noci striedali v práci. Hoci mali pôvodne spať, v pevnosti sa pracovalo celú noc a celý nasledujúci deň. Prestávky boli akurát počas raňajok, obedu a večere. Iní vojaci si opäť kontrolovali výzbroj, ďalší na rozkaz kapitána pripravili delá na streľbu a takisto hŕbu delových gúľ. Keď sa už začalo stmievať, niekoľko míľ južne od Sunfortu sa generál Grant usmial. Zvolal svojich veliteľov - majorov a poručíkov - a keď sa všetci zhromaždili, vyhlásil: ,,Približne o hodinu sa vydáme na pochod. Musíme zaútočiť v noci. Keď aj prídeme v pevnosti, vyčkáme chvíľu. NIKTO nebude útočiť, kým nevydám rozkaz. A ak ho nevydám, nikto ma nebude vyrušovať otázkami, mám na to svoje dôvody. Všetko jasné ?" Poručí Charles Pollock chcel niečo namietnuť, ale nakoniec si to rozmyslel. Ozval sa však poručík Trelawney: ,,Všimol som si, že kapitán... prepáčte major Clany sa už pripravuje na odchod a nie je sám. Nepôjde s nami ?" Grant sa usmial a odvetil: ,,Nie. On s nami nepôjde. Ale nebojte sa, pridá sa, pridá sa..." Po tom ako generál vyhlásil rozchod, naozaj o necelú hodinu vyrazili. Slnko už zapadalo, ale nedalo sa to veľmi sledovať, pretože sa schyľovalo k búrke a skoro na celom obzore boli mračná, ktoré zakrývali aj slnko. Pán Wilson ešte odslúžil katolícku omšu, tých ktorí mali záujem vyspovedal a dal im sväté príjmanie. Teraz už boli pripravení na boj. Zrazu sa z juhozápadnej veže ozvalo varovné zatrúbenie. Blair, ktorý ho vo svojej pracovni začul zamrmlal ,,Už prichádzajú" a vyšiel von. Vybehol na hradbu a sledoval obrovskú armádu. Obrancov nebolo ani štyristopäťdesiat (bolo ich okolo 430) a Sunfort chcelo zničť dvetisíc Yankeeov. Obrovská presila. Pred tým, ako sa však dostali na dostrel zastali. ,,Prečo stoja ?" opýtal sa nejaký vojak. Adam Parslow mu odpovedal: ,,Naša pevnosť je špeciálna. Kým sa nezotmie, kvôli hradbám sa nepriblížia." A mal pravdu. Keď sa asi desať minút nič nedialo, vojaci začali z hradieb odchádzať a po polhodine tam zostal už iba kapitán a vojaci, ktorí mali hliadku. Pofukoval jemný vietor, ktorý všetky mračná akoby hnal na Sunfort. Sem-tam zaštekal kojot, ktorý tam nemal čo robiť - v skutočnosti to bol indiánsky signál. A toto napätie pretrvávalo - najprv hodinu, potom dve, tri... zrazu minula polnoc, jedna hodina po polnoci... a nič sa nedialo. Samozrejme, hoci bola Sunfort vysvietená vo svetle lampášov a Južania útočníkov prakticky nevideli, všimli by si, keby sa to už blížilo. Väčšina vojakov - asi dve tretiny - dokonca zaspala v kasárňach. A prečo vlastne generál Grant neútočil ? Keď prišli k Sunfotu, slnko ešte nezapadlo a svetlo sa od hradieb stále nepríjemne odrážalo. Dal pokyn zastať mimo dostrelu a potom si išiel trochu zdriemnuť do svojho stanu. Minulú noc sa však nevyspal a to sa mu teraz kruto vypomstilo - driemanie sa zmenilo na spánok a kvôli generálovej hrozbe nikto nič nenamietal. Vlastne nikto ani nevedel, že zaspal, vedeli iba, že je vo svojom veliteľskom stane, ktorý bol jediný rozložený. A keď boli štyri hodiny ráno, iba šťastnou náhodou sa zobudil (snívala sa mu nočná mora) a uvedomil si, čo sa stalo. Okamžite vydal rozkaz zaútočiť. Do svitania však chýbala už iba hodina. Skôr ako stihol jedného hlupáka zastaviť zatrúbil, čím dal Dixie dosť hlasne najavo, že boj sa začína. A hoci generál zúril, už s tým nič nemohol urobiť a tak sa radšej chopil velenia. Von vyviedol aj zajatca - po prvé kvôli tomu, aby z pevnosti videli všetky jeho rany a po druhé pre to, aby videl, ako jeho pevnosť padne a ako jeho priatelia zomrú. Keď generál chcel, vedel byť veľmi krutý. Spustil sa hustý lejak a asi každých desať sekúnd udrel blesk. Vojaci pochodovali a akonáhle sa dostali na dostrel, Južania začali strielať zo všetkých strielní, ktoré boli v južnej hradbe. Zrazu sa ozvalo osem silných výbuchov, až sa zatriasla zem. Obrancovia popremiestňovali delá iba k južnej hradbe a ešte narýchlo vyvŕtali otvory na hlavne aj pre ne. A teraz tieto štyri húfnice a štyri kanóny ožili. Pokyny im zadával José Frei Montalva, ktorého táto úloha celkom potešila. Keď útočníci zistili, že obrancovia sa tak ľahko nevzdajú a že urobili zmeny v južnej hradbe (nových šesť diel a strielne), trochu ich to vyviedlo z rovnováhy. Zhromažďovali sa celé mesiace a očakávali masaker. ,,Blairovci" sa však vzdať nechceli. Severania najprv skúšali páliť z pušiek, ale bolo to náročné. Samozrejme trafili veľa vojakov, drvivá väčšina guliek sa však odrazila od hradieb alebo preletela vzduchom naprázdno. Prišli na scénu delá a jedno za druhým začali obstreľovať hradby pevnosti. Obloha na východe zatiaľ začala blednúť. V tieňoch sa pohybovali ďalšie tiene - stovky Indiánov, ktorí používali svoje luky a aj pušky. Ich výstrely však zanikali vo všeobecnom hluku a nikto si ich nevšímal. Zmenilo sa to teda na jednu obrovskú prestrelku. Takto po sebe strieľali asi hodinu a pevnosť stále stála. Delové gule ju síce zdeformovali, ale útočníkom sa stále nepodarilo preniknúť do pevnosti. Obrancov bolo nažive ešte približne dvesto, útočníkov asi tisíc päťsto. Okrem iného zomreli už kováč Giacomo Puccini, kuchár Otto Müller či bratrancec Andrejky Somerhalderovej, Nick Thompson. V tom zo severu pricválal jazdec, ale skoro nikto si ho nevšimol. Nikto okrem kapitána Blaira, ktorý bol nútený vyliezť na severnú hradbu. Už nehrmelo, aj dážď postupne ustával. Keď sa pozrel dole, vo svetle lampášov uvidel tvár poručíka Somerhaldera. Poručík zasalutoval a opýtal sa: ,,Kapitán, ako môžem pomôcť ?" Blair na chvíľku odbehol a nechal tam poručíka stáť, po chvíľke sa však vrátil s úplne posledným dynamitom z muničného skladu a hodil ho poručíkovi so slovami: ,,Dnes v noci takmer určite všetci zomrieme. Zasadte posledný úder Yankeeom. Zničte Ticondrerogu týmto dynamitom. Keď sa vám to podarí, chodte do Kanady a na vojnu zabudnite. Stephan, rád by som vám ešte povedal, že ste tým naj...", kapitán uprostred vety nedokončil. Jedna z črepín, ktoré pochádzali z črepinových delových gúľ mu vnikla do tela. A potom prišlo to najhoršie - tesne vedľa neho, možno nejaký meter a pol vybuchla výbušná delová guľa - malá bomba. Aj Severania mali rovnaké typy delových gúľ ako Južania. Kapitán Blair však cítil strašnú bolesť. Ľavú ruku aj nohu mu odtrhlo a chýbal mu kus z trupu. Ľavú polku tváre mal spálenu a oslepol. Zomieral v strašných bolestiach. Tento výjav videli všetci - obrancovia, útočníci aj Mark Fiennes. Keď to videl aj generál, otočil sa k nemu a so zle utajovaným úsmevom sa ospravedlnil Markovi: ,,Prepáčte, naozaj som nechcel." Markovi to však nebolo jedno. Z čižmy si vybral dýku, na ktorú všetci vrátane neho zabudli a s tupou bolesťou celého tela si rozrezal putá. Potom tackavo vstal a vybral sa ku Grantovi. Všetci vojaci bojovali, Grant tam bol sám so zajatcom. A hoci mal pušku, bol taký ohromený, že zostal v nemom úžase stáť. Mark sa k nemu priblížil, zdvihol dýku a vyriekol: ,,Sľúbili ste, že prežije. Ale on zomrel v strašných bolestiach. SĽÚBILI STE, ŽE PREŽIJE ! Za toto zaplatíte životom." A bodol. Chcel trafiť srdce, ale v poslednej chvíli ho strašne zabolela ruka a na chvíľu nad ňou stratil kontrolu a klesla nadol. Dýka teda urobil zvislý hlboký rez cez brucho generála Ulyssesa Simpsona Granta. A práve v momente, keď sa čepeľ dotkla Grantovej kože, na východe sa rozvidnelo. Dážď úplne prestal padať a slnko zasvietilo na začiatok nového rána. Ukázalo strašnú krajinu - stovky mŕtvol, mužov bojujúcich na život a na smrť, Indiánov, ktorý skalpovali belochov, ktorých zabili... Z východu sa odrazu ozvalo trúbenie. Prichádzala obrovská armáda a nikto zatiaľ nevedel, kto to je. Trúbenie sa ozvalo znova a záhadní vojaci zamierili k Sunfortu.
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser2929
Hosť
Nasleduje asi najdlhšia časť, prosím čitateľov, aby sa na to psychicky pripravili
LX. Stopárske umenie
Na krajinu v okolí Angel Spruce sadla noc. Prešlo už päť dní od odchodu Somerhalderovcov a bratia Halseyovci si stavali jednoduchý, takzvaný bivakový prístrešok na prenocovanie. Kým Brad určoval smer vetra, Tom už do zeme zarazil prvú rovnú palicu, dlhú asi štyri stopy a navrchu rozdvojenú. Hneď nato jeho brat zarazil do zeme druhú podobnú palicu a Tom položil navrch priečne tretiu palicu dlhú asi sedem stôp. Nasledovalo vytváranie akoby štvorcovej siete - o vrchnú palicu vo vzdialenosti približne päť stôp zo záveternej strany opreli ďalšie palice cez ktoré priečne poukladali ďalšie palice. Poprivezovali ich krátkymi vŕbovými prútmi, keďže hrozilo, že by sa palice jednoducho skotúľali. Keď boli po malých úpravách so základnou konštrukciou celkom spokojní, rozišli sa do lesa neďaleko ktorého sa chystali prenocovať. Zbierali všetko, čo sa dalo použiť ako provizórna strecha. Netrvalo dlho a vedľa ich budúceho prístrešku sa objavila hŕba ihličnatých vetvičiek, trávy, kôry a zopár hrubších konárov. Spoločne začali od spodu vo vrstvách stavať strechu ukladaním predmetov na ,,štvorcovú sieť". Keďže takto netáborili prvý krát - v divočine žili už sedemnásť rokov a palice na prístrešok dokonca nosili so sebou -, vedeli, že takto získajú nepremokavú strechu. Keď už minuli všetok materiál, navrch poukladali ešte niekoľko konárov, aby im strechu náhodou neodfúklo a pustili sa do ďalšej práce. Tom sa vrátil do lesa a začal zo stromov odlamovať suché haluze kým jeho dvojča okolo ich prístrešku začalo kopať malú priekopu. Onedlho už bola malá priekopa (do hĺbky mala necelé tri palce) vykopaná, drevo donesené a tak sa obaja zálesáci pustili do poslednej fázy. Brad sa teraz chopil odstraňovania horľavých predmetov z pred ich prístrešku a z kameňov, ktoré nazbieral na zemi začal tvarovať ohnisko. Tom si zatiaľ vytiahol ďalšie dva predmety, ktoré nosil so sebou - kus mäkkého dreva a tvrdú paličku. Keď bol už kamenný kruh hotový, Brad na zem položil zvyšné konáre zbavené bočných výrastkov ako základ, keďže pôda bola vlhká a oheň by na nej ťažko horel. Na ,,základ" naukladal práchno (hlavne triesky, ktoré si nasekal a kúsky starých novín) a nad to do tvaru pyramídy rozmiestnil tenšie vetvičky. Nakoniec dal navrch hrubšie konáre, ktoré sa rovnako ako vetvičky opierali sami o seba. Tu nastúpil na scénu Tom, ktorý tak usilovne krútil paličkou, že mäkké drevo začalo tlieť. Zrazu vyletela jedna iskra a dopadla na pripravený kús stromovej kôry, ale na zapálenie to nestačilo. Kôru zapálila až štvrtá iskra, čo muž v momente využil a podpálil s ňou práchno. Bratia mali teda prístrešok postavený, do vzduchu sa čoskoro vzniesla vôňa pečeného zajačieho mäsa keď zrazu Tom prehovoril: ,,No, už starneme braček... možno by sme sa mali naozaj usadiť." Pred tým, ako Brad odpovedal sa zahľadel na zamračenú nočnú oblohu, ktorá viac pripomínala maľbu vodovými farbami ako skutočnosť. Potom sa však otočil k bratovi a odvetil: ,,Ale Tom... už sme sa o tom rozprávali. My ? A usadiť sa ? Sám dobre vieš, že nie pre jedného človeka znamenajú naše mená to isté, čo sloboda a nezávislosť. Mne sa tá farma veľmi nepozdáva." Tomu, kto ich nepoznal by sa možno zdalo ako dobré riešenie, aby sa dvojčatá rozdelili - aby Tom išiel na farmu a Brad zostal žiť v divočine. To však neprichádzalo do úvahy - oni dvaja boli nerozlučná dvojica. Chvíľku ticha prerušilo staršie dvojča: ,,Však ak to nebude nič pre nás, od Somerhaldera môžeme odísť..." Brad mu skočil do reči: ,,Poznáme sa naozaj veľmi dobre a prežili sme spolu hádam všetko. Dobre, môžeme to skúsť, ale pochybujem, že sa nám to bude tak páčiť. Veď čo môže byť krajšie, ako keď..." Bradáč zrazu stíchol a započúval sa. Aj Tom nastražil uší a tiež to začul - trochu tackavé kroky. K ich malému táboru sa teda niekto alebo niečo približovalo. Obom zálesákom sa zrazu v rukách akoby sami od seba zjavili odistené, ich povestné zbrane. Brad držal pri líci staršiu zadovku a Tom zvieral ten zvláštny revolver, ktorý nepoznal ani poručík zo Sunfortu. O chvíľku však zbrane sklopili k zemi, pretože začuli ďalší zvuk, po ktorom im bolo jasné, že nebezpečenstvo nehrozí. Bol to tichý mužský spev a čoskoro vyšlo najavo, že spevák si trošku vypil. Keď sa objavil vo svetle plameňov, dvojičky si ho nenápadne, ale pozorne poobzerali. Stál pred nimi nižší zašpinený muž v roztrhaných čiernych nohaviciach a v poriadne dotrhanej žltej košeli, vlastne v žltých handrách. Šedé roztrhané topánky, zanedbaná briadka a dlhé čierno-šedivé mastné strapaté vlasy iba potvrdzovali, že je to chudák. Takmer prádzna fľaška od alkoholu a výrazne červený nos, ktoré svedčili o tom, že je alkoholik mu na dobrom výzore zďaleka nepridali. Keď sa pozrel na dvoch bratov, na tvári sa mu miešal údiv a strach (zapríčinilo to dvojité videnie - namiesto dvoch rovnakých chlapov, ktorých by mal vidieť videl štyroch, čo ho dosť vyľakalo). Zapotácal sa a nebyť Tomovej rýchlej ruky, skončil by tvárou v ohni. Pozrel sa na zálesáka, ktorý mu stále držal ruku na hrudi a zaspätkoval. Zrazu sa nejako zmenil a prehovoril chrapľavým hlasom: ,,Dobué uáno, puajem v tento vianočný večeu, vaše veličo... veličače... velačen..." Brad sa pousmial a pomohol mužovi: ,,Veličenstvo ?" Cudzinec pomaly prikývol. Potom si z hlavy zložil imaginárny klobúk a strnulo sa pokúsil ukloniť, ale zviezol sa na zem. Brad pokračoval: ,,Ako sa voláte ?" Muž očividne na chvíľku zaspal, ale Bradov hlas ho vytrhol zo spánku. Unavene odvetil: ,,Moje meno znie Simon Trew." Opäť vyslovil r ako u a dvojčatá nevedeli, či je to iba nejaká rečová vada, alebo či to má na svedomí jeho opilosť. Zrazu sa cudzinec zdvihol zo zeme a za vlastného spevu odišiel od bratov smerom k Angel Spruce. Počuli, že sa viac krát potkol a pravdepodobne aj spadol. Zatiaľ sa im už upieklo mäso a po chutnej večeri zahasili oheň a ľahli si spať. Asi hodinu po tom do saloonu v Angel Spruce vkročil Simon. Miestnosť bola plná ľudí a muž za klavírom hral ako o dušu. V miestnosti bolo počuť vravu, smiech, hádky a vo vzduchu sa vznášala vôňa alkoholu a dymu z cigár či cigariet. Jednoducho klasický večer. Simon si sadol, či skôr spadol na jednu lavicu v rohu vedľa mladého muža, ktorý aj s ďalšími tromi hral poker. Nikto si opilca nevšímal, ale zrazu oslovil mladého muža: ,,Ty... Jacob ! Videl som štyuoch buadáčov ! Sedeli pui ohni východne za mestom a pouozpuávali sa so mnou !" Oslovený priložil dva žetóny a potichu sa opýtal: ,,Oblečenie ?" Simon vzrušene odvetil: ,,Vlnené, tuochu ošúchané a kvalitné oblečenie ! Vyzeuali, akoby sa v lese nauodili, tak do tej puíuody patuili !" Zrazu si Simon oprel hlavu o plece a začal chrápať. Na mladíkovu žiadosť ho odtiahli do jednej podkrovnej izbietky, ktorú Jacob zaplatil. O nejakú hodinku vstal mládenec s peknou výhrou od stola a vyšiel zo saloonu.
Keď zálesáci ráno otvorili oči, zbadali ako sa k nim zo západu pomaly približuje jazdec. Priekopa bola celkom dobrý nápad - bola asi do polovice plná vody, pretože v noci pršalo a tak zálesákov nevytopilo. Rýchlo vstali a opäť zobrali do rúk svoje zbrane ako predošlý večer. Keď to jazdec v koženom oblečení zbadal, zdvihol ruku na znak mieru a prišiel k zálesákom. Keď videli, že jeho puška (bola to háková puška) sa v puzdre hompáľa na boku koňa, sklonili zbrane. Jazdec zosadol z koňa a keď si zložil klobúk, ktorý mu až do teraz zakrýval tvár, zistili, že nemá viac ako dvadsať rokov. Mal krátke vlasy svetlohnedej farby, ktorá mohla z istého uhla a za dobrého svetla pripomínať šedivú a tvár posiatu pehami. Bol vysoký a chudý. S úsmevom vystrel ruku k Tomovi a opýtal sa: ,,Bratia Halseyovci ?" Tom mu svoju ruku nepodal a mladík tú svoju po chvíľke sklonil. Brad sa s nečitateľným výrazom opýtal: ,,Čo chcete ?" Mládenec rozpačito začal: ,,Volám sa Jacob O'Clock. Som sirota, mám iba svojho strýka Roberta, ktorý je sudca." Na chvíľku počkal, či náhodou nechcú bratia prehovoriť, ale obaja naňho iba hľadeli. Nervózne pokračoval: ,,Pred dvomi dňami prišiel nášmu starostovi telegram od starostu mesta Sugar City, že si potrebujú ,,požičať" sudcu na zopár súdnych procesov. Náš starosta teda vyslal môjho strýka, aby išiel do Sugar City. Ešte v ten deň vo voze ťahanom dvomi koňmi odišiel z mesta. Neviem presne prečo išiel vo voze, vraj niečo niesol, ale neviem čo. Včera som bol len tak na prechádzke a narazil som na strýkovu stopu. Len tak som po nej išiel, keď som prišiel na jedno miesto, kde mi doslova prešiel mráz po chrbte. Videl som tam nejaké trosky, mŕtvolu jedného z koní a veľa stôp. Neviem čo sa tam stalo, ale chcel by som vás poprosiť o pomoc. Mohli by ste to tam rozlúštiť ?" Tom odvetil: ,,A prečo práve my ? Sám to nevieš ?" Jacob stále nervózne odpovedal: ,,Devätnásť rokov som žil vo Washingtone, ale keď mi zomreli rodičia a zostal mi iba strýko, presťahoval som sa na divoký západ za ním. Nepoznám divočinu. A navyše, o vás dvoch kolujú historky, rozpráva sa o vás pri táborákoch. Vraj ste vynikajúci stopári. Preto by som vás chcel poprosiť o pomoc." Brad sa opýtal: ,,A z kade vlastne vieš, že sme nocovali na tomto mieste ?" Jacob povedal: ,,Povedal mi to môj priateľ, Simon. Vraj vás videl, ale keďže bol opitý, neveril som mu veľmi. Opis na vás sedel a chcel som zistiť, či len predsa nehovorí pravdu. A hovoril." Tom sa po chvíľke ticha opýtal: ,,A čo z toho budeme mať my ?" Jacob vyhlásil: ,,Môžem vám zaplatiť. Po rodičoch som zdedil dosť peňazí. Čo poviete tak... päťsto dolárov ?" Bratia sa na seba pozreli a prikývli. V rýchlosti zložili svoj prístrešok (,,strechu" spálili a drevené tyče zbalili) a hneď sa vybrali na západ s Jacobom. Zálesáci sa viezli na dvoch vynikajúcich koňoch, obidva kone mali tmavohnedú srsť, ale hrivy a chvosty mali svetlohnedé. Cestou sa veľmi nerozprávali, čo Jacoba trochu znervózňovalo. Trvalo asi dvadsať minút, kým prišli do mesta a potom ešte asi trištvrte hodinu kým prišli k miestu, ktoré im Jacob opísal. Boli tam trosky niečoho dreveného, mŕtvola koňa na ktorej sa hostil sup a veľa stôp ako mladík povedal. Všeko to bolo na blatistej pôde sem-tam porastenej trávou. Tu našťastie nepršalo, inak by stopy pravdepodobne zmizli. Bratia zosadli z koní a postupne prišli k troskám. Potom sa rozišli - Brad išiel doprava a Tom doľava. Keď pomaly kráčali, boli úplne sklonení, aby im neušiel ani najmenší detail, aby zbadali každú stopu. Takto asi štvrťhodinu každý osobitne prehľadával svoju polovicu a potom sa vybrali naspäť ku koňom. Cestou sa rozprávali a očividne dospeli k spoločnému záveru. Keď prišli k Jacobovi, Tom ho oslovil: ,,Zosadni dole chlapče, niečo ti chceme ukázať." Mládenec zosadol a išiel pomaly s bratmi trochu severne od trosiek. Tu sa ho Tom spýtal: ,,Pozri sa na zem. Čo vidíš ?" Jacob sa ani nepozrel a povedal: ,,Ja neviem stepovať. Teda, chcel som povedať stopovať." Brad mu s troškou hnevu nad takým rýchlym vzdaním sa povedal: ,,Najvyšší čas naučiť sa. Nikde sa to nenaučíš lepšie ako v praxi. Pozri sa dole a povedz mi čo vidíš." Mladík poslúchol a po chvíľke povedal: ,,Vyzerá to ako stopy koňa." Tom mu s pochvalným tónom povedal: ,,Áno, naozaj sú to stopy koňa. Ako je vidno, kôň mal aj podkovy, išlo teda o koňa, ktorého vlastnil beloch. Podľa hĺbky stôp je vidieť, že kôň niečo, alebo skôr niekoho niesol. A podľa vzdialenosti jednotlivých stôp je vidieť, že kôň rýchlo cválal. Teda zo severu pricválal beloch. Ideme ďalej." Takto prešli na severozápad od trosiek, kde videli to isté. Rovnaká stopa bola aj na západe, juhozápade, juhu, juhovýchode a severovýchode. Potom prešli niekoľko metrov východne od trosiek k mŕtvole koňa (supa odohnali výstrelom). Staršie dvojča oslovilo Jacoba: ,,Takže sme už zistili, že sedem jazdcov obkľúčilo tvojho strýka prakticky zo všetkých strán. Teraz sa pozri na zem tu." Jacob si čupol a povedal: ,,No... je tu mŕtvola koňa." Brad mu rozkázal: ,,Hľadaj ďalej." Jacob sa začal sústrediť a po chvíľke vyhlásil: ,,Sú tu stopy dvoch koní, jeden cvála niekde preč, krv a stopy po kolesách voza." Jeden z bratov mu povedal: ,,Presne tak. Keď sa lepšie pozrieš, v tele koňa je guľka, pravdepodobne z predovky. Myslíme si, že jeden z jazdcov - podľa polohy guľky a tohto... tunela, ktorý urobila sa dá určiť, že to bol jazdec na západe - vystrelil na tvojho strýka, ale trafil koňa. Kôň sa splašil a prudko sa rozbehol. Výstrel vystrašil aj druhého koňa ktorý začal cválať na sever. Voz sa prevrátil a poranený kôň zostal ležať na zemi. Ten zdravý sa vymotal a odcválal preč. Poranený kôň tu potom aj na následky zranenia zomrel. Tvoj strýko pravdepodobne vstal a chcel ujsť, ale ako je vidieť, podľa týchto stôp..." prešiel zopár krokov obďaleč a pokračoval: ,,...bežal vo svojich čižmách príliš pomaly a trafili ho." Na steblách trávy bola zaschnutá krv. Potom pokračoval druhý brat: ,,Ako vidíš, k tomuto miestu pricválali štyria jazdci a stopy tvojho strýka sa zrazu strácajú, čiže ho museli zobrať so sebou. A teraz k troskám." Po pár sekundách pokračoval: ,,Ako vidno, zvyšní traja jazdci sa vrátili k spadnutému vozu a zobrali z neho všetky veci, ktoré mohli použiť: plachtu, kolesá, možno aj ten prepravovaný tovar. Potom voz roztrieskali na márne kúsky - toto sú trosky toho voza. Nasledovne ich stopa vedie na sever, kam odišli aj štyria jazdci s tvojím strýkom. Pravdepodobne je ešte nažive, nemali by dôvod zobrať so sebou mŕtvolu." Jacob sa udivene spýtal: ,,Môjho strýka teda uniesli ? Musím ho zachrániť !" Tom ho však chcel uzemniť: ,,Rozmýšľaj ! Prečo uniesli tvojho strýka ? Nemal nejakých nepriateľov, niekoho, kto by mohol mať dôvod ? Banditi skôr prepadávajú dostavníky, ide im o tovar a peniaze, nie o ľudí... teda väčšinou." Jacobov hlas sa trochu triasol, keď vysvetľoval: ,,Takmer pred týždňom sa u nás v Angel Spruce ukázali banditi a vykradli banku. Jedného sa však podarilo pomocou nejakého manželského páru v cirkuse chytiť. Deň po tom bol tento vodca banditov odsúdený mojím strýkom na trest smrti obesením. Ešte v ten deň Britvu - takú mal prezývku - obesili." Brad sa chopil slova: ,,Myslím si, že sú nahnevaní, pretože odsúdil ich bývalého vodcu na smrť. Bola to teda pomsta. A logicky sa budú chcieť pomstiť všetkým, ktorí mali v tomto prsty. Teda šerifovi a tomu manželskému páru." V tom si uvedomil, čo povedal. Somerhalderovci sú v nebezpečenstve ! Jeho úvahy však prerušil Jacob: ,,Kašlem na vás ! Tu máte svoje peniaze, ja idem zachrániť strýka !" Vytiahol z vrecka zväzok bankoviek a vtlačil ho do Tomovej ruky. Ten mu povedal: ,,Jacob ! Uvažuj rozumne ! Sú minimálne siedmi ! Ty si sám a o divokom západe nevieš prakticky nič ! Nemáš žiadnu šancu !" On však iba vysadol na koňa a cválal na sever. Pred tým, ako vošiel do lesa zakričal: ,,Nechajte ma ! Musím zachrániť strýka !" Obaja bratia si iba povzdychli a vysadli na kone. Cválali na východ. Tom sa opýtal: ,,Počuj, nepomôžeme mu ? Je to iba dieťa." Brad odvrkol: ,,Varovali sme ho. A nie raz. Keď nechce našu pomoc, nebudeme sa vnucovať. A navyše, banditi asi nevedia, kde sú Somerhalderovci, ale vedia, kde je šerif. Myslím, že on našu pomoc prijme vďačnejšie." Tom chvíľu uvažoval, ale nakoniec prikývol.
Až teraz sa prejavila rýchlosť koní. Keď išli s Jacobom, iba klusali a prešli z mesta na miesto prepadu za trištvrtehodinu. Teraz ich kone prešli do trysku a v meste boli za necelých dvadsať minút. Rýchlo našli budovu, v ktorej sídlil šerif, zosadli z koní a vkročili dnu. Tom takmer prevalcoval šerifa, ktorý sa očividne chystal vyjsť von. Oslovil ho: ,,Pán šerif, prepáčte. Ste v nebezpečenstve, banditi po vás z pomsty pôjdu. Aj kvôli vám zomrel ich starý vodca a teraz sa budú chcieť pomstiť." Šerif zostal stáť a chvíľku trvalo, kým si uvedomil, čo mu Tom hovorí. A práve vtedy sa ozval ženský výkrik. Mužský hlas z vonku zakričal: ,,Šerif ! Banditi !" Tom odistil svoj revolver a Brad nabil svoju zadovku. Prevrátili šerifov stôl a ukryli sa zaň. Keď šerif iba stál, Brad ho stiahol do provizórneho úkrytu práve v momente, keď do miestnosti vošiel prvý bandita.
LX. Stopárske umenie
Na krajinu v okolí Angel Spruce sadla noc. Prešlo už päť dní od odchodu Somerhalderovcov a bratia Halseyovci si stavali jednoduchý, takzvaný bivakový prístrešok na prenocovanie. Kým Brad určoval smer vetra, Tom už do zeme zarazil prvú rovnú palicu, dlhú asi štyri stopy a navrchu rozdvojenú. Hneď nato jeho brat zarazil do zeme druhú podobnú palicu a Tom položil navrch priečne tretiu palicu dlhú asi sedem stôp. Nasledovalo vytváranie akoby štvorcovej siete - o vrchnú palicu vo vzdialenosti približne päť stôp zo záveternej strany opreli ďalšie palice cez ktoré priečne poukladali ďalšie palice. Poprivezovali ich krátkymi vŕbovými prútmi, keďže hrozilo, že by sa palice jednoducho skotúľali. Keď boli po malých úpravách so základnou konštrukciou celkom spokojní, rozišli sa do lesa neďaleko ktorého sa chystali prenocovať. Zbierali všetko, čo sa dalo použiť ako provizórna strecha. Netrvalo dlho a vedľa ich budúceho prístrešku sa objavila hŕba ihličnatých vetvičiek, trávy, kôry a zopár hrubších konárov. Spoločne začali od spodu vo vrstvách stavať strechu ukladaním predmetov na ,,štvorcovú sieť". Keďže takto netáborili prvý krát - v divočine žili už sedemnásť rokov a palice na prístrešok dokonca nosili so sebou -, vedeli, že takto získajú nepremokavú strechu. Keď už minuli všetok materiál, navrch poukladali ešte niekoľko konárov, aby im strechu náhodou neodfúklo a pustili sa do ďalšej práce. Tom sa vrátil do lesa a začal zo stromov odlamovať suché haluze kým jeho dvojča okolo ich prístrešku začalo kopať malú priekopu. Onedlho už bola malá priekopa (do hĺbky mala necelé tri palce) vykopaná, drevo donesené a tak sa obaja zálesáci pustili do poslednej fázy. Brad sa teraz chopil odstraňovania horľavých predmetov z pred ich prístrešku a z kameňov, ktoré nazbieral na zemi začal tvarovať ohnisko. Tom si zatiaľ vytiahol ďalšie dva predmety, ktoré nosil so sebou - kus mäkkého dreva a tvrdú paličku. Keď bol už kamenný kruh hotový, Brad na zem položil zvyšné konáre zbavené bočných výrastkov ako základ, keďže pôda bola vlhká a oheň by na nej ťažko horel. Na ,,základ" naukladal práchno (hlavne triesky, ktoré si nasekal a kúsky starých novín) a nad to do tvaru pyramídy rozmiestnil tenšie vetvičky. Nakoniec dal navrch hrubšie konáre, ktoré sa rovnako ako vetvičky opierali sami o seba. Tu nastúpil na scénu Tom, ktorý tak usilovne krútil paličkou, že mäkké drevo začalo tlieť. Zrazu vyletela jedna iskra a dopadla na pripravený kús stromovej kôry, ale na zapálenie to nestačilo. Kôru zapálila až štvrtá iskra, čo muž v momente využil a podpálil s ňou práchno. Bratia mali teda prístrešok postavený, do vzduchu sa čoskoro vzniesla vôňa pečeného zajačieho mäsa keď zrazu Tom prehovoril: ,,No, už starneme braček... možno by sme sa mali naozaj usadiť." Pred tým, ako Brad odpovedal sa zahľadel na zamračenú nočnú oblohu, ktorá viac pripomínala maľbu vodovými farbami ako skutočnosť. Potom sa však otočil k bratovi a odvetil: ,,Ale Tom... už sme sa o tom rozprávali. My ? A usadiť sa ? Sám dobre vieš, že nie pre jedného človeka znamenajú naše mená to isté, čo sloboda a nezávislosť. Mne sa tá farma veľmi nepozdáva." Tomu, kto ich nepoznal by sa možno zdalo ako dobré riešenie, aby sa dvojčatá rozdelili - aby Tom išiel na farmu a Brad zostal žiť v divočine. To však neprichádzalo do úvahy - oni dvaja boli nerozlučná dvojica. Chvíľku ticha prerušilo staršie dvojča: ,,Však ak to nebude nič pre nás, od Somerhaldera môžeme odísť..." Brad mu skočil do reči: ,,Poznáme sa naozaj veľmi dobre a prežili sme spolu hádam všetko. Dobre, môžeme to skúsť, ale pochybujem, že sa nám to bude tak páčiť. Veď čo môže byť krajšie, ako keď..." Bradáč zrazu stíchol a započúval sa. Aj Tom nastražil uší a tiež to začul - trochu tackavé kroky. K ich malému táboru sa teda niekto alebo niečo približovalo. Obom zálesákom sa zrazu v rukách akoby sami od seba zjavili odistené, ich povestné zbrane. Brad držal pri líci staršiu zadovku a Tom zvieral ten zvláštny revolver, ktorý nepoznal ani poručík zo Sunfortu. O chvíľku však zbrane sklopili k zemi, pretože začuli ďalší zvuk, po ktorom im bolo jasné, že nebezpečenstvo nehrozí. Bol to tichý mužský spev a čoskoro vyšlo najavo, že spevák si trošku vypil. Keď sa objavil vo svetle plameňov, dvojičky si ho nenápadne, ale pozorne poobzerali. Stál pred nimi nižší zašpinený muž v roztrhaných čiernych nohaviciach a v poriadne dotrhanej žltej košeli, vlastne v žltých handrách. Šedé roztrhané topánky, zanedbaná briadka a dlhé čierno-šedivé mastné strapaté vlasy iba potvrdzovali, že je to chudák. Takmer prádzna fľaška od alkoholu a výrazne červený nos, ktoré svedčili o tom, že je alkoholik mu na dobrom výzore zďaleka nepridali. Keď sa pozrel na dvoch bratov, na tvári sa mu miešal údiv a strach (zapríčinilo to dvojité videnie - namiesto dvoch rovnakých chlapov, ktorých by mal vidieť videl štyroch, čo ho dosť vyľakalo). Zapotácal sa a nebyť Tomovej rýchlej ruky, skončil by tvárou v ohni. Pozrel sa na zálesáka, ktorý mu stále držal ruku na hrudi a zaspätkoval. Zrazu sa nejako zmenil a prehovoril chrapľavým hlasom: ,,Dobué uáno, puajem v tento vianočný večeu, vaše veličo... veličače... velačen..." Brad sa pousmial a pomohol mužovi: ,,Veličenstvo ?" Cudzinec pomaly prikývol. Potom si z hlavy zložil imaginárny klobúk a strnulo sa pokúsil ukloniť, ale zviezol sa na zem. Brad pokračoval: ,,Ako sa voláte ?" Muž očividne na chvíľku zaspal, ale Bradov hlas ho vytrhol zo spánku. Unavene odvetil: ,,Moje meno znie Simon Trew." Opäť vyslovil r ako u a dvojčatá nevedeli, či je to iba nejaká rečová vada, alebo či to má na svedomí jeho opilosť. Zrazu sa cudzinec zdvihol zo zeme a za vlastného spevu odišiel od bratov smerom k Angel Spruce. Počuli, že sa viac krát potkol a pravdepodobne aj spadol. Zatiaľ sa im už upieklo mäso a po chutnej večeri zahasili oheň a ľahli si spať. Asi hodinu po tom do saloonu v Angel Spruce vkročil Simon. Miestnosť bola plná ľudí a muž za klavírom hral ako o dušu. V miestnosti bolo počuť vravu, smiech, hádky a vo vzduchu sa vznášala vôňa alkoholu a dymu z cigár či cigariet. Jednoducho klasický večer. Simon si sadol, či skôr spadol na jednu lavicu v rohu vedľa mladého muža, ktorý aj s ďalšími tromi hral poker. Nikto si opilca nevšímal, ale zrazu oslovil mladého muža: ,,Ty... Jacob ! Videl som štyuoch buadáčov ! Sedeli pui ohni východne za mestom a pouozpuávali sa so mnou !" Oslovený priložil dva žetóny a potichu sa opýtal: ,,Oblečenie ?" Simon vzrušene odvetil: ,,Vlnené, tuochu ošúchané a kvalitné oblečenie ! Vyzeuali, akoby sa v lese nauodili, tak do tej puíuody patuili !" Zrazu si Simon oprel hlavu o plece a začal chrápať. Na mladíkovu žiadosť ho odtiahli do jednej podkrovnej izbietky, ktorú Jacob zaplatil. O nejakú hodinku vstal mládenec s peknou výhrou od stola a vyšiel zo saloonu.
Keď zálesáci ráno otvorili oči, zbadali ako sa k nim zo západu pomaly približuje jazdec. Priekopa bola celkom dobrý nápad - bola asi do polovice plná vody, pretože v noci pršalo a tak zálesákov nevytopilo. Rýchlo vstali a opäť zobrali do rúk svoje zbrane ako predošlý večer. Keď to jazdec v koženom oblečení zbadal, zdvihol ruku na znak mieru a prišiel k zálesákom. Keď videli, že jeho puška (bola to háková puška) sa v puzdre hompáľa na boku koňa, sklonili zbrane. Jazdec zosadol z koňa a keď si zložil klobúk, ktorý mu až do teraz zakrýval tvár, zistili, že nemá viac ako dvadsať rokov. Mal krátke vlasy svetlohnedej farby, ktorá mohla z istého uhla a za dobrého svetla pripomínať šedivú a tvár posiatu pehami. Bol vysoký a chudý. S úsmevom vystrel ruku k Tomovi a opýtal sa: ,,Bratia Halseyovci ?" Tom mu svoju ruku nepodal a mladík tú svoju po chvíľke sklonil. Brad sa s nečitateľným výrazom opýtal: ,,Čo chcete ?" Mládenec rozpačito začal: ,,Volám sa Jacob O'Clock. Som sirota, mám iba svojho strýka Roberta, ktorý je sudca." Na chvíľku počkal, či náhodou nechcú bratia prehovoriť, ale obaja naňho iba hľadeli. Nervózne pokračoval: ,,Pred dvomi dňami prišiel nášmu starostovi telegram od starostu mesta Sugar City, že si potrebujú ,,požičať" sudcu na zopár súdnych procesov. Náš starosta teda vyslal môjho strýka, aby išiel do Sugar City. Ešte v ten deň vo voze ťahanom dvomi koňmi odišiel z mesta. Neviem presne prečo išiel vo voze, vraj niečo niesol, ale neviem čo. Včera som bol len tak na prechádzke a narazil som na strýkovu stopu. Len tak som po nej išiel, keď som prišiel na jedno miesto, kde mi doslova prešiel mráz po chrbte. Videl som tam nejaké trosky, mŕtvolu jedného z koní a veľa stôp. Neviem čo sa tam stalo, ale chcel by som vás poprosiť o pomoc. Mohli by ste to tam rozlúštiť ?" Tom odvetil: ,,A prečo práve my ? Sám to nevieš ?" Jacob stále nervózne odpovedal: ,,Devätnásť rokov som žil vo Washingtone, ale keď mi zomreli rodičia a zostal mi iba strýko, presťahoval som sa na divoký západ za ním. Nepoznám divočinu. A navyše, o vás dvoch kolujú historky, rozpráva sa o vás pri táborákoch. Vraj ste vynikajúci stopári. Preto by som vás chcel poprosiť o pomoc." Brad sa opýtal: ,,A z kade vlastne vieš, že sme nocovali na tomto mieste ?" Jacob povedal: ,,Povedal mi to môj priateľ, Simon. Vraj vás videl, ale keďže bol opitý, neveril som mu veľmi. Opis na vás sedel a chcel som zistiť, či len predsa nehovorí pravdu. A hovoril." Tom sa po chvíľke ticha opýtal: ,,A čo z toho budeme mať my ?" Jacob vyhlásil: ,,Môžem vám zaplatiť. Po rodičoch som zdedil dosť peňazí. Čo poviete tak... päťsto dolárov ?" Bratia sa na seba pozreli a prikývli. V rýchlosti zložili svoj prístrešok (,,strechu" spálili a drevené tyče zbalili) a hneď sa vybrali na západ s Jacobom. Zálesáci sa viezli na dvoch vynikajúcich koňoch, obidva kone mali tmavohnedú srsť, ale hrivy a chvosty mali svetlohnedé. Cestou sa veľmi nerozprávali, čo Jacoba trochu znervózňovalo. Trvalo asi dvadsať minút, kým prišli do mesta a potom ešte asi trištvrte hodinu kým prišli k miestu, ktoré im Jacob opísal. Boli tam trosky niečoho dreveného, mŕtvola koňa na ktorej sa hostil sup a veľa stôp ako mladík povedal. Všeko to bolo na blatistej pôde sem-tam porastenej trávou. Tu našťastie nepršalo, inak by stopy pravdepodobne zmizli. Bratia zosadli z koní a postupne prišli k troskám. Potom sa rozišli - Brad išiel doprava a Tom doľava. Keď pomaly kráčali, boli úplne sklonení, aby im neušiel ani najmenší detail, aby zbadali každú stopu. Takto asi štvrťhodinu každý osobitne prehľadával svoju polovicu a potom sa vybrali naspäť ku koňom. Cestou sa rozprávali a očividne dospeli k spoločnému záveru. Keď prišli k Jacobovi, Tom ho oslovil: ,,Zosadni dole chlapče, niečo ti chceme ukázať." Mládenec zosadol a išiel pomaly s bratmi trochu severne od trosiek. Tu sa ho Tom spýtal: ,,Pozri sa na zem. Čo vidíš ?" Jacob sa ani nepozrel a povedal: ,,Ja neviem stepovať. Teda, chcel som povedať stopovať." Brad mu s troškou hnevu nad takým rýchlym vzdaním sa povedal: ,,Najvyšší čas naučiť sa. Nikde sa to nenaučíš lepšie ako v praxi. Pozri sa dole a povedz mi čo vidíš." Mladík poslúchol a po chvíľke povedal: ,,Vyzerá to ako stopy koňa." Tom mu s pochvalným tónom povedal: ,,Áno, naozaj sú to stopy koňa. Ako je vidno, kôň mal aj podkovy, išlo teda o koňa, ktorého vlastnil beloch. Podľa hĺbky stôp je vidieť, že kôň niečo, alebo skôr niekoho niesol. A podľa vzdialenosti jednotlivých stôp je vidieť, že kôň rýchlo cválal. Teda zo severu pricválal beloch. Ideme ďalej." Takto prešli na severozápad od trosiek, kde videli to isté. Rovnaká stopa bola aj na západe, juhozápade, juhu, juhovýchode a severovýchode. Potom prešli niekoľko metrov východne od trosiek k mŕtvole koňa (supa odohnali výstrelom). Staršie dvojča oslovilo Jacoba: ,,Takže sme už zistili, že sedem jazdcov obkľúčilo tvojho strýka prakticky zo všetkých strán. Teraz sa pozri na zem tu." Jacob si čupol a povedal: ,,No... je tu mŕtvola koňa." Brad mu rozkázal: ,,Hľadaj ďalej." Jacob sa začal sústrediť a po chvíľke vyhlásil: ,,Sú tu stopy dvoch koní, jeden cvála niekde preč, krv a stopy po kolesách voza." Jeden z bratov mu povedal: ,,Presne tak. Keď sa lepšie pozrieš, v tele koňa je guľka, pravdepodobne z predovky. Myslíme si, že jeden z jazdcov - podľa polohy guľky a tohto... tunela, ktorý urobila sa dá určiť, že to bol jazdec na západe - vystrelil na tvojho strýka, ale trafil koňa. Kôň sa splašil a prudko sa rozbehol. Výstrel vystrašil aj druhého koňa ktorý začal cválať na sever. Voz sa prevrátil a poranený kôň zostal ležať na zemi. Ten zdravý sa vymotal a odcválal preč. Poranený kôň tu potom aj na následky zranenia zomrel. Tvoj strýko pravdepodobne vstal a chcel ujsť, ale ako je vidieť, podľa týchto stôp..." prešiel zopár krokov obďaleč a pokračoval: ,,...bežal vo svojich čižmách príliš pomaly a trafili ho." Na steblách trávy bola zaschnutá krv. Potom pokračoval druhý brat: ,,Ako vidíš, k tomuto miestu pricválali štyria jazdci a stopy tvojho strýka sa zrazu strácajú, čiže ho museli zobrať so sebou. A teraz k troskám." Po pár sekundách pokračoval: ,,Ako vidno, zvyšní traja jazdci sa vrátili k spadnutému vozu a zobrali z neho všetky veci, ktoré mohli použiť: plachtu, kolesá, možno aj ten prepravovaný tovar. Potom voz roztrieskali na márne kúsky - toto sú trosky toho voza. Nasledovne ich stopa vedie na sever, kam odišli aj štyria jazdci s tvojím strýkom. Pravdepodobne je ešte nažive, nemali by dôvod zobrať so sebou mŕtvolu." Jacob sa udivene spýtal: ,,Môjho strýka teda uniesli ? Musím ho zachrániť !" Tom ho však chcel uzemniť: ,,Rozmýšľaj ! Prečo uniesli tvojho strýka ? Nemal nejakých nepriateľov, niekoho, kto by mohol mať dôvod ? Banditi skôr prepadávajú dostavníky, ide im o tovar a peniaze, nie o ľudí... teda väčšinou." Jacobov hlas sa trochu triasol, keď vysvetľoval: ,,Takmer pred týždňom sa u nás v Angel Spruce ukázali banditi a vykradli banku. Jedného sa však podarilo pomocou nejakého manželského páru v cirkuse chytiť. Deň po tom bol tento vodca banditov odsúdený mojím strýkom na trest smrti obesením. Ešte v ten deň Britvu - takú mal prezývku - obesili." Brad sa chopil slova: ,,Myslím si, že sú nahnevaní, pretože odsúdil ich bývalého vodcu na smrť. Bola to teda pomsta. A logicky sa budú chcieť pomstiť všetkým, ktorí mali v tomto prsty. Teda šerifovi a tomu manželskému páru." V tom si uvedomil, čo povedal. Somerhalderovci sú v nebezpečenstve ! Jeho úvahy však prerušil Jacob: ,,Kašlem na vás ! Tu máte svoje peniaze, ja idem zachrániť strýka !" Vytiahol z vrecka zväzok bankoviek a vtlačil ho do Tomovej ruky. Ten mu povedal: ,,Jacob ! Uvažuj rozumne ! Sú minimálne siedmi ! Ty si sám a o divokom západe nevieš prakticky nič ! Nemáš žiadnu šancu !" On však iba vysadol na koňa a cválal na sever. Pred tým, ako vošiel do lesa zakričal: ,,Nechajte ma ! Musím zachrániť strýka !" Obaja bratia si iba povzdychli a vysadli na kone. Cválali na východ. Tom sa opýtal: ,,Počuj, nepomôžeme mu ? Je to iba dieťa." Brad odvrkol: ,,Varovali sme ho. A nie raz. Keď nechce našu pomoc, nebudeme sa vnucovať. A navyše, banditi asi nevedia, kde sú Somerhalderovci, ale vedia, kde je šerif. Myslím, že on našu pomoc prijme vďačnejšie." Tom chvíľu uvažoval, ale nakoniec prikývol.
Až teraz sa prejavila rýchlosť koní. Keď išli s Jacobom, iba klusali a prešli z mesta na miesto prepadu za trištvrtehodinu. Teraz ich kone prešli do trysku a v meste boli za necelých dvadsať minút. Rýchlo našli budovu, v ktorej sídlil šerif, zosadli z koní a vkročili dnu. Tom takmer prevalcoval šerifa, ktorý sa očividne chystal vyjsť von. Oslovil ho: ,,Pán šerif, prepáčte. Ste v nebezpečenstve, banditi po vás z pomsty pôjdu. Aj kvôli vám zomrel ich starý vodca a teraz sa budú chcieť pomstiť." Šerif zostal stáť a chvíľku trvalo, kým si uvedomil, čo mu Tom hovorí. A práve vtedy sa ozval ženský výkrik. Mužský hlas z vonku zakričal: ,,Šerif ! Banditi !" Tom odistil svoj revolver a Brad nabil svoju zadovku. Prevrátili šerifov stôl a ukryli sa zaň. Keď šerif iba stál, Brad ho stiahol do provizórneho úkrytu práve v momente, keď do miestnosti vošiel prvý bandita.
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser2929
Hosť
Po mesiaci nová časť... Táto je najdlhšia opravujem sa
LXI. Hromy a blesky (2. časť)
Stephan zostal stáť neschopný pohybu. Prvým prekvapením bolo, že ho kapitán, John Alfred Blair oslovil krstným menom. A druhým prekvapením, hoci oveľa smutnejším bola smrť tohto Holanďana. Človeka, ktorý armáde obetoval prakticky celý svoj život, vynikajúceho stratéga, empatického a ambiciózneho muža, ktorý olúpil Úniu o päť pevností a sám málokedy pocítil trpkú chuť prehry. Puška mu vypadla z rúk a odrazila sa z hradby na trávu mimo pevnosti. Stephan usúdil, že toho už videl dosť. Zodvihol pušku a odcválal na sever, kde ho čakala manželka. Ešte ho čakala posledná misia. Telo mŕtveho kapitána zostalo bezmocne ležať na hradbe a keď obrancovia videli, že kapitán je mŕtvy, iba to v nich vyvolalo hnev a túžbu po pomste. S kapitánom jedli, pili, rozprávali sa, smiali sa a dokonca aj spoločne plakali... jednoducho to bol ich priateľ v pravom slovazmysle. Vedenia sa ujal poručík Nicholson, ktorý bol rozhodnutý zomrieť so cťou a postarať sa o to, aby aj tých dvesto mužov, ktorým momentálne velil zomrelo čestne v boji. Všetkých osem diel, ktoré mala pevnosť k dispozícii strieľalo črepinové gule a každá jedna strela trafila svoj cieľ (pri takom množstve nepriateľov bolo prakticky nemožné netrafiť). A hoci to pre Sever neboli zanedbateľné straty, vždy keď nejaký vojak padol, na jeho miesto v momente nastúpil ďalší. V okamihu, keď vyšlo slnko, poručík Nicholson začul z východu trúbenie. Najprv si myslel, že Yankeeom prišla nejaká posila, ale keď otočil hlavu, nebol si istý, za koho armáda ide bojovať. Zamierila k pevnosti, ale poručík stále nevedel rozoznať farbu uniforiem ani zástavu či čokoľvek iné, podľa čoho by dokázal určiť, kto to vlastne prichádza. Keďže práve podúval vietor z východu na západ, nikto nemohol rozoznať vlajku nad hlavami zatiaľ neznámych vojakov (bola tak ,,otočená", že vojaci ju zo západu nemoholi vidieť). V tom začul, ako Šialená Antilopa, Indián, ktorý dlho slúžil pod už zosnulým kapitánom a ktorý mal výnimočne ostrý zrak povedal krátku vetu: ,,Majú zelenohnedé uniformy." Táto správa sa rozšírila po celej pevnosti. Ak to bola pravda, obrancovia sa mohli tešiť, pretože Severania mali modré uniformy a Južania nosili zelenohnedé uniformy. Čoskoro aj ostatní rozoznali farbu uniforiem a boj už nevyzeral tak beznádejne. Keď to zbadali aj útočníci, trochu znervózneli, pretože boj prestal byť masakrom, ale začal byť skutočným bojom. Poručíci, kapitáni a ostatní velitelia prišli ku generálovmu stanu, pretože on im rozkázal, aby v každej podobnej, nečakanej situácii prišli k nemu a potom rozšírili jeho rozkazy do celého vojska. Pred stanom však našli iba jeho telo v kaluži krvi. Keď väzeň Mark Fiennes zistil, že z východu prichádzajú jeho spojenci, vydal sa na krátku cestu k nim (od ťažko zraneného generála si požičal jeho koňa) a tak velitelia nenašli ani jeho. Netrvalo dlho, vyčítali z mimoriadne výrazných stôp krátky príbeh (prerezaný povraz, ktorým bol väzeň zviazaný, vážne ranený U.S.Grant, zmiznutý Južan, stopy po koňovi) a pokúsili sa zachrániť generálov život. Na okamžitý rozkaz majora Charlesa Pollocka (ktorý kedysi doviedol do Ticondrerogy posily a nedávno ho generál povýšil na majora) pribehol najbližší poľný lekár a začal sa starať o generála. Po chvíľke sa major netrpezlivo opýtal lekára: ,,O'Larry, ako je na tom ?" Oslovený, asi štyridsaťročný nižší muž s hlasom ako hora si napravil okuliare a odvetil: ,,No, je to vážne, rana je veľká a pomerne hlboká. Bude potrebné ju vyčistiť, skontrolovať, či nie je zasiahnutý nejaký dôležitý orgán a všetko pekne-krásne pozašívať. Jednoducho, ide sa operovať." Poručík Trelawney z bývalej Fort Turkey si nervózne uhladil vlasy a spýtal sa: ,,Tu ? Je to nutné ? Lebo ak nie..." Zrazu stíchol, lebo O'Larry sa pred neho rozkročene postavil a hoci bol oproti poručíkovi nižší, Trelawney sa aj tak prikrčil. Doktor hovoril tichým, oceľovo pokojným (a hlbokým) hlasom: ,,Buď ho teraz budem operovať a bude mať aspoň šancu prežiť, alebo ho tu nechám a takmer určite vykrváca. Ak by náhodou prežil, pravdepodobnosť, že by sa vyhol otrave krvi je naozaj minimálna. Keby ste nevedeli, aj to je smrteľné. A teraz ma láskavo nechajte robiť si svoju prácu." Odstúpil od nervózneho poručíka, prehodil si pacienta v bezvedomí cez plecia a vybral sa k zdravotníckemu stanu, ktorý bol tiež ako jeden z mála rozložený. Velitelia zostali stáť, akoby čakali na zázrak. Naskytla sa nečakaná situácia, ktorú generál nemohol vyriešiť. Ticondreroga mala dvoch majorov a keďže major Clany bol aj s celým 73. oddielom niekde preč, Pollock pochopil, že veliť musí on. Rozhodným hlasom vyhlásil: ,,Takže 75. oddiel a 77. oddiel, smer juh, ideme zastaviť tých Dixie, čo sa blížia k pevnosti." Niekto sa opýtal: ,,Aj sedemdesiatštvorka ?" Major vyhlásil: ,,Áno, aj sedemdesiatštvorka sa môže pridať. Mestský odiel číslo 4 ?" Jeden z obyvateľov Winrocku, ktorý velil ,mestskej štvorke', Joshua Black (vzdialený príbuzný Pitta Blacka) sa ozval: ,,Áno, pane ?" Mal hodnosť poručík a svoje povinnosti bral mimoriadne vážne. Pollock pokračoval: ,,Odvedte svoj odiel k Sunfortu, zoberte si aj päť kanónov a päť húfnic. Z bezpečnej vzdialenosti obstreľujte Sunfort. Rozchod !" Odiely, ktoré boli v Ticondreroge (73. oddiel, 74. oddiel, 75. oddiel, 76. oddiel a 77. oddiel) patrili medzi tie menšie, každý mal približne štyristopäťdesiat-päťsto mužov (niekedy viac, niekedy menej.) Na ,,nových" Južanov, ktorých bolo asi dvetisíc s dvadsiatimi delami sa rútilo približne tisícpäťsto mužov so štyridsiatimi delami. Na Sunfot útočilo asi dvesto vojakov z miest ako Winrock a Angel Spruce (konkrétne z Angel Spruce prišlo pomerne málo vojakov, lebo mesto sa nehlásilo vyslovene k Únii a prívržencov tam nebolo nejako veľa) s desiatimi delami. Obrancov na čele s Nicholsonom zostalo nažive asi stošesťdesiat, ale k dispozícii už mali len sedem diel - jednu húfnicu zasiahla delová guľa. A pritom všetkom pobehovali Indiáni, ktorí sa pomaly presúvali k veľkému boju pri pevnosti, aby neboli takí nápadní.
Mark cválal na ukradnutom tátošovi najrýchlejšie, ako kôň dokázal a snažil sa nepútať pozornosť. Keby si ho Severania všimli, vďaka jedinej guľke by mohol veľmi rýchlo odísť do večných lovíšť. Videl, ako prakticky celý 76. oddiel pri Sunforte padol a škodaradosť ho zvláštne hriala pri srdci. Po tom, čo Grant urobil bol nahnevaný, ako ešte asi nikdy v živote. Vyčítal si, že nakoniec vôbec prehovoril. Mal čušať a znášať to mučenie aj ďalej ! Keby on nedal Únii informácie, mali by to omnoho ťažšie, ale takto... Zradil svojich priateľov, to si bude ešte veľmi dlho vyčítať - teda ak s tým niekedy prestane. Keď sa už dostatočne priblížil k prichádzajúcemu vojsku, začal z celého hrdla kričať: ,,Nechajte ma prejsť ! Som Mark Fiennes, slúžil som pod kapitánom Blairom ! Pustite ma k veliteľovi !" Napriek tomu vojsko na niečí povel zastalo a dopredu na bielom koni vystúpil muž v uniforme. Na pleciach mu žiarili tri hviezdy, podľa čoho Mark usúdil, že má hodnosť plukovník. Mal šedivú bradu a krátke šedivé vlasy, ale inteligenté oči prezradzovali, že mužovi to dobre myslí. Veliteľským hlasom vyhlásil: ,,Plukovník Hanniston, preberáte velenie. Zničte tú malú skupinku Severanov a stiahnite sa do pevnosti. Minimalizujte straty, použite stratégiu číslo štyri, ako som vám vysvetľoval. A vy, pane, podte so mnou." Ukázal na Fiennesa a odišiel s ním do zadnej časti armády. Tam sa ho opýtal: ,,Tak pane, kto ste a prečo ste prišli ?" Fiennes zostal nechápavo mlčať. Nielen, že jeden plukovník očividne rozkazoval druhému, navyše sa s ním chcel porozprávať priamo počas boja. Opýtal sa: ,,Pane, vy ste plukovník ? Lebo podľa tých hviezd by ste mali byť..." Starší muž ho prerušil: ,,Vy neviete, kto som, však ?" Mark bezradne pokrútil hlavou. Veliteľ sa predstavil: ,,Som Robert Edward Lee, veliteľ tohto vojska." Mark zostal stáť v nemom úžase. Rýchlo sa opýtal: ,,Generál Lee ? Ten generál Lee, ktorému Abraham Lincoln ponúkol funkciu vrchného veliteľa Únie, ale on zostal verný svojej vlasti ? Ten generál Lee, ktorý v bitke pri Chancellorsville minulý rok velil šesťdesiattisíc mužom a porazil Potomackú amrádu v sile vyše stotridsaťtisíc mužov ? Ten generál Lee, ktorý je považovaný za jedného z najlepších ak nie najlepšieho stratéga v Konfederácii ? Marble Man ? Ten generál Lee, ktorý napriek tomu, že je generál, nosí na uniforme iba tri hviezdy namiesto piatich, pretože..." Generál ho s úsmevom prerušil: ,,Áno, som to ja. O tej slávnej bitke pri Chancellorsville sa môžeme porozprávať aj potom. Kto ste vy ? Očividne ma poznáte, aj ja by som vás rád spoznal..." Mark odpovedal: ,,Volám sa Mark Fiennes, som zlatník, ale odkedy začala vojna, slúžil som pod kapitánom Blairom. Nedávno ma uniesli Yankeeovia a po tom, ako ma Grant mučil som vyzradil informácie výmenou za kapitánov život. Videl som však, ako kapitán zomrel a...", na chvíľu sa odmlčal. Potom však pokračoval: ,,Zradil som svojich priateľov, aby kapitán mohol žiť a teraz je kapitán mŕtvy. V tej chvíli som si spomenul na svoju dýku skrytú v čižme, oslobodil som sa a bodol som Granta. Chcel som ho namieste zabiť, taký som bol nahnevaný, ale kvôli svojim zraneniam som mu netrafil srdce. Keď som zistil, že prichádzate vy, teda spojenci, ukradol som generálovho koňa a pricválal som sem... Po dnešku Úniu nenávidím." Generál odrazu odvrátil zrak a na tvári mal na okamih nesúhlasný výraz. Markovi sa dokonca zdalo, že generál zavrčal, ale nebol si tým istý. Lee odrazu zmenil tému: ,,Potom sa porozprávame, teraz nás čaká boj." Obaja muži popohnali kone do cvalu, pretože vojsko sa už vzdialilo pod Hannistonovým velením. Päťnásť diel strieľalo smerom na juh a udržiavalo väčšiu časť nepriateľskej armády vo väčšej vzdialenosti, zatiaľ čo muži s piatimi delami dômyselne obkľúčili mestský oddiel číslo 4. Netrvalo dlho a dvesto mužov spolu s desiatimi delami padlo proti desaťnásobnej presile. Keď sa začali blížiť k pevnosti, poručík Nicholson pochopil generálovu stratégiu a vydal rozkaz okamžite otvoriť bránu. Tri funkčné húfnice sa stiahli a ich miesta nahradili zatiaľ kanóny, ktoré mali väčší dostrel. Keď sa konečne asi po piatich minútach brána opäť zavrela, v pevnosti bolo ohromné množstvo vojakov, takmer sa nezmestili. Poručík Nicholson vyhľadal generála Leeho a vyhlásil: ,,Perfektné načasovanie, pane. Keby ste prišli o hodinu neskôr, pravdepodobne by sme už boli mŕtvi." Slávny generál sa silene usmial a povedal: ,,Ak dovolíte, prevezmem velenie. Samozrejme, stále ste poručík a velíte pôvodným obrancom, ale pod mojím velením. Chcete niečo povedať ?" Poručík Douglas Nicholson pyšne vypol hruď, zasalutoval a zakričal: ,,Bude mi cťou slúžiť pod vaším velením, pane !" Potom generál vyšiel na južnú hradbu a zhodnotil situáciu: ,,Severania sa stiahli. Pravdepodobne zaútočia o malú chvíľu keď vymyslia novú stratégiu. Náš príchod ich isto prekvapil." Potom sa otočil a vydal rozkaz mužovi, ktorý velil pri delách: ,,Ak sa priblížia na dostrel, okamžite strieľajte. Ak budú naďalej postupovať, vymente kanóny za húfnice, pretože tie sú účinnejšie na menšie vzdialenosti. Samozrejme môžete použiť húfnice, ktoré prišli s nami. Pri kanónoch použite výbušné delové gule, pri húfniciach výbušné alebo črepinové. V prípade, že by sa minuli strieľajte normálne." Mexičan José Frei Montalva prikývol a hneď začal vymienať húfnice za kanóny, zatiaľ čo generál išiel smerom k hlavnej budove.
Charles Pollock vydal rozkaz stiahnuť sa. Dixie sa stiahli do pevnosti a obe armády si takto urobili malú prestávku. Major horúčkovito uvažoval. Mal k dispozícii viac diel, ale menej mužov ako jeho nepriateľ, čiže musí nejako využiť túto výhodu. Zrazu si spomenul na kapitána Blaira a rozmýšľal, prečo vždy porazil pevnosť, ktorú si vyhliadol. Používal dynamit, ktorým odpálil časť hradby či brány a potom poľahky prenikol dovnútra. Pollock dynamit nemal, ale mal niečo podobné - výbušné delové gule, čo bolo momentálne výhodnejšie ako dynamit. Keď si dal Pollock tieto súvislosti dokopy, hneď vydal rozkaz zoradiť všetkých tridsaťosem funkčných diel (ďalšie dve delá boli zničené) do malého polkruhu a namieril na južnú hradbu. Vojaci sa priblížili tesne za delá a čakali na povel vyraziť. Odrazu sa pri južnej hradbe Sunfortu objavilo osem obláčikov dymu a tesne po nich doľahol k majorovi aj zvuk, rachot. Major nestihol ani vydať rozkaz stiahnuť sa, keď z oblohy dopadlo osem delových gúľ so zapálenými rozbuškami. Asi pol sekundu po dopade všetky vybuchli - väčšina uprostred mužov, ktorý sa snažili uniknúť, ale jedna dopadla k pripraveným delám a deväť diel vybuchlo spolu s guľou. Pollock pochopil, že nemá čas a okamžite vydal rozkaz vypáliť. Teraz zase vystrelili Severania a Pollock s radosťou sledoval, ako časť južnej hradby zo zmesi železa a dreva vybuchla. Pri tomto mohutnom výbuchu zahynulo asi štyristo mužov a výbuch tiež zničil tri kanóny. Major s úsmevom vydal očakávaný rozkaz: ,,Do útoku !" Asi tisíctristo vojakov začalo pochodovať rozpadávajúcej sa pevnosti. V tom čase bol už generál Lee na hradbe a usmial sa. Popod nos si zamrmlal: ,,To je hlupák. Mal pokračovať v útoku s delami, my by sme pravdepodobne nestihli ujsť. Ale on vydá rozkaz na útok so živou silou..." José už vymenil kanóny za húfnice a vydal rokaz strieľať črepinové gule. Keď to major videl, aj on vydal rozkaz pokračovať v streľbe z diel. V pevnosti sa už vojaci zoradili a vypochodovali z pevnosti, aby ich nebolo príliš veľa na jednom mieste. Uprostred toho všetkého boli Indiáni, ktorí sa začali sťahovať, pretože boli priveľmi nápadní a zraniteľní. Ešte nevedeli spočítať svoje straty, ale pobrali sa do lesov na západ, kde táborili pred bojom.
Boj sa zmenil na masaker. Na oboch stranách naraz zomierali desiatky vojakov. Obrancovia však mali výhodu - hradby Sunfortu, ktoré opäť ako každý deň začali odrážať slnečné svetlo. Útočníci kvôli tomuto nemohli dobre zamieriť a bojovalo sa im ťažšie. Generál Lee vydával rozkaz za rozkazom, menil formácie a umiestnenia vojakov, ciele, na ktoré sa mali zamerať delá a jednu taktiku kombinoval s druhou. Jeho skúsenosti sa prejavili - po takmer polhodine boja zostalo nažive posledných päťdesiat Yankeeov a proti nim stálo ešte približne päťsto Dixie, ktorí sa chystali urobiť s nepriateľom rýchly koniec. Zrazu sa ozvalo trúbenie, ale odlišné od trúbenia, ktoré sprevádzalo príchod generála Leeho. Všetci sa obzreli na juh, kde sa črtala nové vojsko. Nad hlavami vojakov bolo jasne vidieť vlajku Únie. Pollock, ktorý ešte žil okamžite prikázal spojiť sa s posilami. Vojaci sa približovali a čoskoro ich identita vyšla najavo. Dorazil major Clany s celým 73. oddielom ! Vojaci vyzeralo sviežo a boli pripravení na boj, čo sa o vojakoch pod velením generála Leeho nedalo povedať. ,,Ústup ! Stiahnite sa ! Naspäť do Sunfortu !", kričal generál. Severania nemali žiadne delá a pustili sa prenasledovať generála, ktorý mal k dispozícii ešte štyri delá, ktoré ho ale momentálne spomaľovali. Clany sa však neponáhľal, cítil víťazstvo, ktoré si chcel vychutnať. Dovolil Južanom stiahnuť sa a potom naplno vyrazil so svojím vojskom. Spomenul si na pevnosť Robinson, kde len tak-tak prežil keď Blair zaútočil. Medzi vojkami ho však nevidel, pravdepodobne bol mŕtvy. Zo spomienok ho vytrhla streľba z troch kanónov a jednej húfnice. Hneď skríkol: ,,Rýchlejšie ! Sme v presile, toto nemôžu prežiť ! Za Úniu !" Rozbehol sa v strede prvej línie a čoskoro počas behu vystrelil. Generál Lee sa snažil, ale nápady ho akoby opustili a bol unavený. Jeho vojaci sa cítili podobne, ale nechceli len tak zomrieť a tak bez toho, že by im to Lee rozkázal začali strieľať po nepriateľovi. Nicholsonovi sa nechcelo veriť, že po tom všetkom to skončí takto. Toľko toho prežil, toľko sa toho stalo iba za posledných niekoľko hodín, ale teraz... Bolo to beznádejné. Po piatich minútach sa role presne vymenili; nažive bolo už iba niekoľko desiatok Južanov, pri čom Severanov bolo stále vyše tristo. Generálovi odrazu prebehla mysľou myšlienka. ,,Ústup. Stiahnite sa do tej miestnosti v podzemí hlavnej budovy. Zoberte nejaké jedlo a pitie, podľa možností aj sekery ak to dokážete a skryte sa tam. Rýchlo, nemáme veľa času." Vojaci ho okamžite poslúchli. Zakričal na Nicholsona: ,,Poručík, stiahnite sa do hlavnej budovy ! Nemá to zmysel !" Ten však iba opäť vykukol spoza hradby a vystrelil po nepriateľovi. Potom vykríkol: ,,Nechajte ma tu ! Je to môj osud. Tu zomriem. Chodte, zdržím ich." Lee zachmúrene prikývol a rozbehol sa do hlavnej budovy.
Prešlo niekoľko hodín, generál nevedel koľko. Zobudil sa a zaregistroval svetlo lampáša. Posadil sa, oprel o stenu a v myšlienkach opäť zhodnotil situáciu. To, že sme prežili znamená, že nás nenašli. Vonku nepočuť žiadne zvuky, útočníci teda už museli odísť. Ešte rozospatý sa opýtal: ,,Počujte, neviete čo sa stalo ?" Zopár hláv sa k nemu otočilo. V miestnosti bolo asi dvadsať vojakov, z toho väčšina spala. Tí, ktorí boli hore iba zdvihli plecia. Jeden odvetil: ,,Po tom, čo sme sa sem skryli nikto nevyšiel von. Výbuchy čoskoro prestali..." Generál sa rýchlo rozhodol, postavil sa a zobral do rúk jednu zo šiestich sekier, čo boli v miestnosti. Chcel otvoriť dvere, ale asi sa zasekli. Sekerou vysekal malý otvor a vykukol von. Pravdepodobne tam nebol nikto. Opäť zaťal sekerou do dverí a čoskoro ich otvoril. ,,Podte von !" vyhlásil. Muži sa začali zobúdzať a pomaly vstávali. Generál vyšiel von a obzrel si krajinu. Z pevnosti zostali ruiny, Clany zopakoval Blairovu stratégiu. Vo vzduchu bolo cítiť štipľavý zápach pušného prachu. To ale nebolo to najhoršie. V okruhu niekoľkých kilometrov bolo tisíce mŕtvol - belosi, Indiáni, dokonca zopár černochov. Niektorí boli aj oskalpovaní a Lee radšej na chvíľu zavrel oči. Po chvíľke ich však otvoril a podal ruku jednému vojakovi, ktorý sa potkol pri vychádzaní z podzemia.
------------------
Ďakujem za 5 ooo otvorení, je to super !
LXI. Hromy a blesky (2. časť)
Stephan zostal stáť neschopný pohybu. Prvým prekvapením bolo, že ho kapitán, John Alfred Blair oslovil krstným menom. A druhým prekvapením, hoci oveľa smutnejším bola smrť tohto Holanďana. Človeka, ktorý armáde obetoval prakticky celý svoj život, vynikajúceho stratéga, empatického a ambiciózneho muža, ktorý olúpil Úniu o päť pevností a sám málokedy pocítil trpkú chuť prehry. Puška mu vypadla z rúk a odrazila sa z hradby na trávu mimo pevnosti. Stephan usúdil, že toho už videl dosť. Zodvihol pušku a odcválal na sever, kde ho čakala manželka. Ešte ho čakala posledná misia. Telo mŕtveho kapitána zostalo bezmocne ležať na hradbe a keď obrancovia videli, že kapitán je mŕtvy, iba to v nich vyvolalo hnev a túžbu po pomste. S kapitánom jedli, pili, rozprávali sa, smiali sa a dokonca aj spoločne plakali... jednoducho to bol ich priateľ v pravom slovazmysle. Vedenia sa ujal poručík Nicholson, ktorý bol rozhodnutý zomrieť so cťou a postarať sa o to, aby aj tých dvesto mužov, ktorým momentálne velil zomrelo čestne v boji. Všetkých osem diel, ktoré mala pevnosť k dispozícii strieľalo črepinové gule a každá jedna strela trafila svoj cieľ (pri takom množstve nepriateľov bolo prakticky nemožné netrafiť). A hoci to pre Sever neboli zanedbateľné straty, vždy keď nejaký vojak padol, na jeho miesto v momente nastúpil ďalší. V okamihu, keď vyšlo slnko, poručík Nicholson začul z východu trúbenie. Najprv si myslel, že Yankeeom prišla nejaká posila, ale keď otočil hlavu, nebol si istý, za koho armáda ide bojovať. Zamierila k pevnosti, ale poručík stále nevedel rozoznať farbu uniforiem ani zástavu či čokoľvek iné, podľa čoho by dokázal určiť, kto to vlastne prichádza. Keďže práve podúval vietor z východu na západ, nikto nemohol rozoznať vlajku nad hlavami zatiaľ neznámych vojakov (bola tak ,,otočená", že vojaci ju zo západu nemoholi vidieť). V tom začul, ako Šialená Antilopa, Indián, ktorý dlho slúžil pod už zosnulým kapitánom a ktorý mal výnimočne ostrý zrak povedal krátku vetu: ,,Majú zelenohnedé uniformy." Táto správa sa rozšírila po celej pevnosti. Ak to bola pravda, obrancovia sa mohli tešiť, pretože Severania mali modré uniformy a Južania nosili zelenohnedé uniformy. Čoskoro aj ostatní rozoznali farbu uniforiem a boj už nevyzeral tak beznádejne. Keď to zbadali aj útočníci, trochu znervózneli, pretože boj prestal byť masakrom, ale začal byť skutočným bojom. Poručíci, kapitáni a ostatní velitelia prišli ku generálovmu stanu, pretože on im rozkázal, aby v každej podobnej, nečakanej situácii prišli k nemu a potom rozšírili jeho rozkazy do celého vojska. Pred stanom však našli iba jeho telo v kaluži krvi. Keď väzeň Mark Fiennes zistil, že z východu prichádzajú jeho spojenci, vydal sa na krátku cestu k nim (od ťažko zraneného generála si požičal jeho koňa) a tak velitelia nenašli ani jeho. Netrvalo dlho, vyčítali z mimoriadne výrazných stôp krátky príbeh (prerezaný povraz, ktorým bol väzeň zviazaný, vážne ranený U.S.Grant, zmiznutý Južan, stopy po koňovi) a pokúsili sa zachrániť generálov život. Na okamžitý rozkaz majora Charlesa Pollocka (ktorý kedysi doviedol do Ticondrerogy posily a nedávno ho generál povýšil na majora) pribehol najbližší poľný lekár a začal sa starať o generála. Po chvíľke sa major netrpezlivo opýtal lekára: ,,O'Larry, ako je na tom ?" Oslovený, asi štyridsaťročný nižší muž s hlasom ako hora si napravil okuliare a odvetil: ,,No, je to vážne, rana je veľká a pomerne hlboká. Bude potrebné ju vyčistiť, skontrolovať, či nie je zasiahnutý nejaký dôležitý orgán a všetko pekne-krásne pozašívať. Jednoducho, ide sa operovať." Poručík Trelawney z bývalej Fort Turkey si nervózne uhladil vlasy a spýtal sa: ,,Tu ? Je to nutné ? Lebo ak nie..." Zrazu stíchol, lebo O'Larry sa pred neho rozkročene postavil a hoci bol oproti poručíkovi nižší, Trelawney sa aj tak prikrčil. Doktor hovoril tichým, oceľovo pokojným (a hlbokým) hlasom: ,,Buď ho teraz budem operovať a bude mať aspoň šancu prežiť, alebo ho tu nechám a takmer určite vykrváca. Ak by náhodou prežil, pravdepodobnosť, že by sa vyhol otrave krvi je naozaj minimálna. Keby ste nevedeli, aj to je smrteľné. A teraz ma láskavo nechajte robiť si svoju prácu." Odstúpil od nervózneho poručíka, prehodil si pacienta v bezvedomí cez plecia a vybral sa k zdravotníckemu stanu, ktorý bol tiež ako jeden z mála rozložený. Velitelia zostali stáť, akoby čakali na zázrak. Naskytla sa nečakaná situácia, ktorú generál nemohol vyriešiť. Ticondreroga mala dvoch majorov a keďže major Clany bol aj s celým 73. oddielom niekde preč, Pollock pochopil, že veliť musí on. Rozhodným hlasom vyhlásil: ,,Takže 75. oddiel a 77. oddiel, smer juh, ideme zastaviť tých Dixie, čo sa blížia k pevnosti." Niekto sa opýtal: ,,Aj sedemdesiatštvorka ?" Major vyhlásil: ,,Áno, aj sedemdesiatštvorka sa môže pridať. Mestský odiel číslo 4 ?" Jeden z obyvateľov Winrocku, ktorý velil ,mestskej štvorke', Joshua Black (vzdialený príbuzný Pitta Blacka) sa ozval: ,,Áno, pane ?" Mal hodnosť poručík a svoje povinnosti bral mimoriadne vážne. Pollock pokračoval: ,,Odvedte svoj odiel k Sunfortu, zoberte si aj päť kanónov a päť húfnic. Z bezpečnej vzdialenosti obstreľujte Sunfort. Rozchod !" Odiely, ktoré boli v Ticondreroge (73. oddiel, 74. oddiel, 75. oddiel, 76. oddiel a 77. oddiel) patrili medzi tie menšie, každý mal približne štyristopäťdesiat-päťsto mužov (niekedy viac, niekedy menej.) Na ,,nových" Južanov, ktorých bolo asi dvetisíc s dvadsiatimi delami sa rútilo približne tisícpäťsto mužov so štyridsiatimi delami. Na Sunfot útočilo asi dvesto vojakov z miest ako Winrock a Angel Spruce (konkrétne z Angel Spruce prišlo pomerne málo vojakov, lebo mesto sa nehlásilo vyslovene k Únii a prívržencov tam nebolo nejako veľa) s desiatimi delami. Obrancov na čele s Nicholsonom zostalo nažive asi stošesťdesiat, ale k dispozícii už mali len sedem diel - jednu húfnicu zasiahla delová guľa. A pritom všetkom pobehovali Indiáni, ktorí sa pomaly presúvali k veľkému boju pri pevnosti, aby neboli takí nápadní.
Mark cválal na ukradnutom tátošovi najrýchlejšie, ako kôň dokázal a snažil sa nepútať pozornosť. Keby si ho Severania všimli, vďaka jedinej guľke by mohol veľmi rýchlo odísť do večných lovíšť. Videl, ako prakticky celý 76. oddiel pri Sunforte padol a škodaradosť ho zvláštne hriala pri srdci. Po tom, čo Grant urobil bol nahnevaný, ako ešte asi nikdy v živote. Vyčítal si, že nakoniec vôbec prehovoril. Mal čušať a znášať to mučenie aj ďalej ! Keby on nedal Únii informácie, mali by to omnoho ťažšie, ale takto... Zradil svojich priateľov, to si bude ešte veľmi dlho vyčítať - teda ak s tým niekedy prestane. Keď sa už dostatočne priblížil k prichádzajúcemu vojsku, začal z celého hrdla kričať: ,,Nechajte ma prejsť ! Som Mark Fiennes, slúžil som pod kapitánom Blairom ! Pustite ma k veliteľovi !" Napriek tomu vojsko na niečí povel zastalo a dopredu na bielom koni vystúpil muž v uniforme. Na pleciach mu žiarili tri hviezdy, podľa čoho Mark usúdil, že má hodnosť plukovník. Mal šedivú bradu a krátke šedivé vlasy, ale inteligenté oči prezradzovali, že mužovi to dobre myslí. Veliteľským hlasom vyhlásil: ,,Plukovník Hanniston, preberáte velenie. Zničte tú malú skupinku Severanov a stiahnite sa do pevnosti. Minimalizujte straty, použite stratégiu číslo štyri, ako som vám vysvetľoval. A vy, pane, podte so mnou." Ukázal na Fiennesa a odišiel s ním do zadnej časti armády. Tam sa ho opýtal: ,,Tak pane, kto ste a prečo ste prišli ?" Fiennes zostal nechápavo mlčať. Nielen, že jeden plukovník očividne rozkazoval druhému, navyše sa s ním chcel porozprávať priamo počas boja. Opýtal sa: ,,Pane, vy ste plukovník ? Lebo podľa tých hviezd by ste mali byť..." Starší muž ho prerušil: ,,Vy neviete, kto som, však ?" Mark bezradne pokrútil hlavou. Veliteľ sa predstavil: ,,Som Robert Edward Lee, veliteľ tohto vojska." Mark zostal stáť v nemom úžase. Rýchlo sa opýtal: ,,Generál Lee ? Ten generál Lee, ktorému Abraham Lincoln ponúkol funkciu vrchného veliteľa Únie, ale on zostal verný svojej vlasti ? Ten generál Lee, ktorý v bitke pri Chancellorsville minulý rok velil šesťdesiattisíc mužom a porazil Potomackú amrádu v sile vyše stotridsaťtisíc mužov ? Ten generál Lee, ktorý je považovaný za jedného z najlepších ak nie najlepšieho stratéga v Konfederácii ? Marble Man ? Ten generál Lee, ktorý napriek tomu, že je generál, nosí na uniforme iba tri hviezdy namiesto piatich, pretože..." Generál ho s úsmevom prerušil: ,,Áno, som to ja. O tej slávnej bitke pri Chancellorsville sa môžeme porozprávať aj potom. Kto ste vy ? Očividne ma poznáte, aj ja by som vás rád spoznal..." Mark odpovedal: ,,Volám sa Mark Fiennes, som zlatník, ale odkedy začala vojna, slúžil som pod kapitánom Blairom. Nedávno ma uniesli Yankeeovia a po tom, ako ma Grant mučil som vyzradil informácie výmenou za kapitánov život. Videl som však, ako kapitán zomrel a...", na chvíľu sa odmlčal. Potom však pokračoval: ,,Zradil som svojich priateľov, aby kapitán mohol žiť a teraz je kapitán mŕtvy. V tej chvíli som si spomenul na svoju dýku skrytú v čižme, oslobodil som sa a bodol som Granta. Chcel som ho namieste zabiť, taký som bol nahnevaný, ale kvôli svojim zraneniam som mu netrafil srdce. Keď som zistil, že prichádzate vy, teda spojenci, ukradol som generálovho koňa a pricválal som sem... Po dnešku Úniu nenávidím." Generál odrazu odvrátil zrak a na tvári mal na okamih nesúhlasný výraz. Markovi sa dokonca zdalo, že generál zavrčal, ale nebol si tým istý. Lee odrazu zmenil tému: ,,Potom sa porozprávame, teraz nás čaká boj." Obaja muži popohnali kone do cvalu, pretože vojsko sa už vzdialilo pod Hannistonovým velením. Päťnásť diel strieľalo smerom na juh a udržiavalo väčšiu časť nepriateľskej armády vo väčšej vzdialenosti, zatiaľ čo muži s piatimi delami dômyselne obkľúčili mestský oddiel číslo 4. Netrvalo dlho a dvesto mužov spolu s desiatimi delami padlo proti desaťnásobnej presile. Keď sa začali blížiť k pevnosti, poručík Nicholson pochopil generálovu stratégiu a vydal rozkaz okamžite otvoriť bránu. Tri funkčné húfnice sa stiahli a ich miesta nahradili zatiaľ kanóny, ktoré mali väčší dostrel. Keď sa konečne asi po piatich minútach brána opäť zavrela, v pevnosti bolo ohromné množstvo vojakov, takmer sa nezmestili. Poručík Nicholson vyhľadal generála Leeho a vyhlásil: ,,Perfektné načasovanie, pane. Keby ste prišli o hodinu neskôr, pravdepodobne by sme už boli mŕtvi." Slávny generál sa silene usmial a povedal: ,,Ak dovolíte, prevezmem velenie. Samozrejme, stále ste poručík a velíte pôvodným obrancom, ale pod mojím velením. Chcete niečo povedať ?" Poručík Douglas Nicholson pyšne vypol hruď, zasalutoval a zakričal: ,,Bude mi cťou slúžiť pod vaším velením, pane !" Potom generál vyšiel na južnú hradbu a zhodnotil situáciu: ,,Severania sa stiahli. Pravdepodobne zaútočia o malú chvíľu keď vymyslia novú stratégiu. Náš príchod ich isto prekvapil." Potom sa otočil a vydal rozkaz mužovi, ktorý velil pri delách: ,,Ak sa priblížia na dostrel, okamžite strieľajte. Ak budú naďalej postupovať, vymente kanóny za húfnice, pretože tie sú účinnejšie na menšie vzdialenosti. Samozrejme môžete použiť húfnice, ktoré prišli s nami. Pri kanónoch použite výbušné delové gule, pri húfniciach výbušné alebo črepinové. V prípade, že by sa minuli strieľajte normálne." Mexičan José Frei Montalva prikývol a hneď začal vymienať húfnice za kanóny, zatiaľ čo generál išiel smerom k hlavnej budove.
Charles Pollock vydal rozkaz stiahnuť sa. Dixie sa stiahli do pevnosti a obe armády si takto urobili malú prestávku. Major horúčkovito uvažoval. Mal k dispozícii viac diel, ale menej mužov ako jeho nepriateľ, čiže musí nejako využiť túto výhodu. Zrazu si spomenul na kapitána Blaira a rozmýšľal, prečo vždy porazil pevnosť, ktorú si vyhliadol. Používal dynamit, ktorým odpálil časť hradby či brány a potom poľahky prenikol dovnútra. Pollock dynamit nemal, ale mal niečo podobné - výbušné delové gule, čo bolo momentálne výhodnejšie ako dynamit. Keď si dal Pollock tieto súvislosti dokopy, hneď vydal rozkaz zoradiť všetkých tridsaťosem funkčných diel (ďalšie dve delá boli zničené) do malého polkruhu a namieril na južnú hradbu. Vojaci sa priblížili tesne za delá a čakali na povel vyraziť. Odrazu sa pri južnej hradbe Sunfortu objavilo osem obláčikov dymu a tesne po nich doľahol k majorovi aj zvuk, rachot. Major nestihol ani vydať rozkaz stiahnuť sa, keď z oblohy dopadlo osem delových gúľ so zapálenými rozbuškami. Asi pol sekundu po dopade všetky vybuchli - väčšina uprostred mužov, ktorý sa snažili uniknúť, ale jedna dopadla k pripraveným delám a deväť diel vybuchlo spolu s guľou. Pollock pochopil, že nemá čas a okamžite vydal rozkaz vypáliť. Teraz zase vystrelili Severania a Pollock s radosťou sledoval, ako časť južnej hradby zo zmesi železa a dreva vybuchla. Pri tomto mohutnom výbuchu zahynulo asi štyristo mužov a výbuch tiež zničil tri kanóny. Major s úsmevom vydal očakávaný rozkaz: ,,Do útoku !" Asi tisíctristo vojakov začalo pochodovať rozpadávajúcej sa pevnosti. V tom čase bol už generál Lee na hradbe a usmial sa. Popod nos si zamrmlal: ,,To je hlupák. Mal pokračovať v útoku s delami, my by sme pravdepodobne nestihli ujsť. Ale on vydá rozkaz na útok so živou silou..." José už vymenil kanóny za húfnice a vydal rokaz strieľať črepinové gule. Keď to major videl, aj on vydal rozkaz pokračovať v streľbe z diel. V pevnosti sa už vojaci zoradili a vypochodovali z pevnosti, aby ich nebolo príliš veľa na jednom mieste. Uprostred toho všetkého boli Indiáni, ktorí sa začali sťahovať, pretože boli priveľmi nápadní a zraniteľní. Ešte nevedeli spočítať svoje straty, ale pobrali sa do lesov na západ, kde táborili pred bojom.
Boj sa zmenil na masaker. Na oboch stranách naraz zomierali desiatky vojakov. Obrancovia však mali výhodu - hradby Sunfortu, ktoré opäť ako každý deň začali odrážať slnečné svetlo. Útočníci kvôli tomuto nemohli dobre zamieriť a bojovalo sa im ťažšie. Generál Lee vydával rozkaz za rozkazom, menil formácie a umiestnenia vojakov, ciele, na ktoré sa mali zamerať delá a jednu taktiku kombinoval s druhou. Jeho skúsenosti sa prejavili - po takmer polhodine boja zostalo nažive posledných päťdesiat Yankeeov a proti nim stálo ešte približne päťsto Dixie, ktorí sa chystali urobiť s nepriateľom rýchly koniec. Zrazu sa ozvalo trúbenie, ale odlišné od trúbenia, ktoré sprevádzalo príchod generála Leeho. Všetci sa obzreli na juh, kde sa črtala nové vojsko. Nad hlavami vojakov bolo jasne vidieť vlajku Únie. Pollock, ktorý ešte žil okamžite prikázal spojiť sa s posilami. Vojaci sa približovali a čoskoro ich identita vyšla najavo. Dorazil major Clany s celým 73. oddielom ! Vojaci vyzeralo sviežo a boli pripravení na boj, čo sa o vojakoch pod velením generála Leeho nedalo povedať. ,,Ústup ! Stiahnite sa ! Naspäť do Sunfortu !", kričal generál. Severania nemali žiadne delá a pustili sa prenasledovať generála, ktorý mal k dispozícii ešte štyri delá, ktoré ho ale momentálne spomaľovali. Clany sa však neponáhľal, cítil víťazstvo, ktoré si chcel vychutnať. Dovolil Južanom stiahnuť sa a potom naplno vyrazil so svojím vojskom. Spomenul si na pevnosť Robinson, kde len tak-tak prežil keď Blair zaútočil. Medzi vojkami ho však nevidel, pravdepodobne bol mŕtvy. Zo spomienok ho vytrhla streľba z troch kanónov a jednej húfnice. Hneď skríkol: ,,Rýchlejšie ! Sme v presile, toto nemôžu prežiť ! Za Úniu !" Rozbehol sa v strede prvej línie a čoskoro počas behu vystrelil. Generál Lee sa snažil, ale nápady ho akoby opustili a bol unavený. Jeho vojaci sa cítili podobne, ale nechceli len tak zomrieť a tak bez toho, že by im to Lee rozkázal začali strieľať po nepriateľovi. Nicholsonovi sa nechcelo veriť, že po tom všetkom to skončí takto. Toľko toho prežil, toľko sa toho stalo iba za posledných niekoľko hodín, ale teraz... Bolo to beznádejné. Po piatich minútach sa role presne vymenili; nažive bolo už iba niekoľko desiatok Južanov, pri čom Severanov bolo stále vyše tristo. Generálovi odrazu prebehla mysľou myšlienka. ,,Ústup. Stiahnite sa do tej miestnosti v podzemí hlavnej budovy. Zoberte nejaké jedlo a pitie, podľa možností aj sekery ak to dokážete a skryte sa tam. Rýchlo, nemáme veľa času." Vojaci ho okamžite poslúchli. Zakričal na Nicholsona: ,,Poručík, stiahnite sa do hlavnej budovy ! Nemá to zmysel !" Ten však iba opäť vykukol spoza hradby a vystrelil po nepriateľovi. Potom vykríkol: ,,Nechajte ma tu ! Je to môj osud. Tu zomriem. Chodte, zdržím ich." Lee zachmúrene prikývol a rozbehol sa do hlavnej budovy.
Prešlo niekoľko hodín, generál nevedel koľko. Zobudil sa a zaregistroval svetlo lampáša. Posadil sa, oprel o stenu a v myšlienkach opäť zhodnotil situáciu. To, že sme prežili znamená, že nás nenašli. Vonku nepočuť žiadne zvuky, útočníci teda už museli odísť. Ešte rozospatý sa opýtal: ,,Počujte, neviete čo sa stalo ?" Zopár hláv sa k nemu otočilo. V miestnosti bolo asi dvadsať vojakov, z toho väčšina spala. Tí, ktorí boli hore iba zdvihli plecia. Jeden odvetil: ,,Po tom, čo sme sa sem skryli nikto nevyšiel von. Výbuchy čoskoro prestali..." Generál sa rýchlo rozhodol, postavil sa a zobral do rúk jednu zo šiestich sekier, čo boli v miestnosti. Chcel otvoriť dvere, ale asi sa zasekli. Sekerou vysekal malý otvor a vykukol von. Pravdepodobne tam nebol nikto. Opäť zaťal sekerou do dverí a čoskoro ich otvoril. ,,Podte von !" vyhlásil. Muži sa začali zobúdzať a pomaly vstávali. Generál vyšiel von a obzrel si krajinu. Z pevnosti zostali ruiny, Clany zopakoval Blairovu stratégiu. Vo vzduchu bolo cítiť štipľavý zápach pušného prachu. To ale nebolo to najhoršie. V okruhu niekoľkých kilometrov bolo tisíce mŕtvol - belosi, Indiáni, dokonca zopár černochov. Niektorí boli aj oskalpovaní a Lee radšej na chvíľu zavrel oči. Po chvíľke ich však otvoril a podal ruku jednému vojakovi, ktorý sa potkol pri vychádzaní z podzemia.
------------------
Ďakujem za 5 ooo otvorení, je to super !
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser2929
Hosť
LXII. Zelenáč
Jacob cválal na svojom koni po jasnej stope na sever. V ľavej ruke držal svoju nabitú hákovú pušku, v pravej mal uzdu. Všímal si detaily, ako mu to ukazáli bratia Halseyovci; poodlamované vetvičky, chumáče konskej srsti zachytenej na kmeňoch či predmety spadnuté vedľa samotnej stopy. Aj vďaka tomuto napredoval pomerne rýchlo, iba raz zastavil z dvoch dôvodov: aby kôň nabral dych a aby zdvihol zo zeme malý neznámy predmet. Bola to zaujímavá sivomodrá sklenená gulička, ale mala skôr okrasné ako praktické využitie. Aj napriek tomu si Jacob túto guličku zobral a strčil si ju do vrecka, ani sám nevedel prečo. Ďalej pokračoval v ceste a keďže sa sústredil na čítanie stôp, na zvláštny nález čoskoro zabudol.
Asi po polhodine dorazil ku skalnej úžľabine, kadiaľ by sa s koňom len ťažko prepchal. Stopy po kopytách však viedli ďalej a tak popohnal svoje zviera dopredu. Keď si však prezrel úžľabinu zblízka, zistil, že sa asi v strede zužuje a tým miestom by neskúsený kôň neprešiel. Keďže jeho kôň medzi skúsených rozhodne nepatril, mladému jazdcovi nezostalo nič iné, ako zosadnúť a koňa nechať na mieste. Tak veľmi sa chcel dostať k strýkovi, že mu nenapadlo úžľabinu aspoň skúsiť obísť, aby mohol pokračovať v ceste na koni. Takto len išiel pešky naďalej sledujúc stopu. Myslel si, že ide dobre, kým pred sebou nezbadal úžľabinu. Stopu nestratil, tú stále pred sebou videl. Nevedel ale pochopiť, prečo by banditi chodili v kruhu - úžľabina to bola tá istá, o tom nebolo pochýb. Tu sa prejavila jeho bojazlivá povaha: začal uvažovať o tom, čo to celé nie je pasca a aké mučenie ho čaká - o chvíľku sa už triasol od strachu a začal sa výrazne potiť. Rozhodol sa, že sa vráti na koni po vlastnej stope a dostane sa do Angel Spruce. Cez úžľabinu s menšími ťažkosťami prešiel, ale nikde nevidel svojho koňa. Nepomohlo ani zakričanie a tak sa opäť pozrel na stopy. V tom pocítil na temene chladný úder a upadol do bezvedomia.
,,Pozor !" zakričal Brad, vrhol sa na šerifa a zrazil ho na zem. Asi po polsekunde sa nad nimi zablysli dva vrhacie nože. ,,Dočerta..." zaklial spod Brada šerif: ,,...prečo sa na mňa vrháte ?!" Brad z neho zliezol a bradou ukázal na dva nože zapichnuté v drevenej stene. Tom zatiaľ útočníka postrelil do nohy a poznamenal: ,,Hrdličky, vstávať ! Tu sa bojuje !" Rozbehol sa a zo svojej zbrane vypálil na banditu, ktorý práve prebíjal svoj revolver. Z dverí sa zrazu vyhrnuli štyria banditi a začali strieľať na dvojčatá a šerifa. Samotného šerifa netrafili, Bradovi guľka škrabla plece, ale Toma zasiahli do nohy. Hoci sa zviezol na zem, neprestal strieľať a po chvíľke štyria banditi padli podobne ako ich spolubojovníci. Výstrely v tej chvíli utíchli, do miestnosti už nevošli ďalší útočníci. Brad vstal, podišiel k bratovi, vyhrnul mu nohavice a opatrne mu guľku vybral zo stehna. Zostala v mäse, našťastie nie priveľmi hlboko a vďaka rýchlej Bradovej reakcii by sa to malo rýchlo zahojiť. Nakvapkal do rany niekoľko kvapiek nejakej bielej tekutiny z fľaštičky na opasku, ktorá začala peniť. Tom mal tvár skrivenú bolesťou, ale nevydal ani hlások. Brad napokon zobral lykový obväz a ranu obviazal. Tom sa oprel o stenu, v ktorej bolo zopár dier po guľkách a pomaly vstal. Akonáhle chcel preniesť váhu na zranenú nohu, zatackal sa a takmer spadol. Dokrívkal k šerifovi a spýtavo sa naňho pozrel. Ten vyhlásil: ,,Ďakujem vám, myslím, že ste mi zachránili život. Na zemi tu teraz leží osem mužov. Nepochybne boli hľadaní a hoci niektorí ušli, za týchto dostanete odmenu." Všetci traja prezreli mužov a zistili, že dvoch usmrtili samotné guľky a ďalší muž už na následky zrazení zomrel. Piati teda boli živí, traja mŕtvi. Šerif zapískal na píšťalke a dobehli dvaja muži, očividne jeho pomocníci. Jedným z nich bol Simon Trew. Šerif povedal: ,,Podte, týchto piatich odnesieme za mreže. Vy, čo vás zasiahli..." Tom ho prerušil: ,,Hasley. Tom Hasley." Šerif pokračoval: ,,Vy, pán Hasley nám pomôcť nemôžete, chodte prosím vás zatiaľ za hrobárom, mal by byť u seba, tam vedľa." Ukázal na budovu vedľa šerifovho príbytka pred ktorou stál voz. Keď Tom podišiel bližšie, zistil, že vo voze je hotová rakva. Zaklopal na dvere. Otvoril mu muž, štyridsiatnik oblečený v obleku. Chladným hlasom sa opýtal: ,,Čo pre vás môžem urobiť ?" Tom trošku zneistel. Z toho muža akoby cítil sálať chlad. Ukľudni sa, prikázal si. Je to len muž, ktorý zakopáva do zeme telá mŕtvych. Nič viac.: ,,Potrebujem, aby ste sa postarali o troch mŕtvych mužov." Hrobár sa opýtal: ,,Akí sú vysokí ? A čo váha ?" Tom nevedel a tak sa spolu s hrobárom vrátil k šerifovmu domcu. Boli tam ešte štyri telá - živé ale bolo iba jedno. Hrobár si ich starostlivo prehliadol, na chvíľku odbehol a vrátil sa s malým papierom, ceruzkou a krajčírskym metrom. Začal odmeriavať výšku aj šírku a Tom si radšej skontroloval ranu, aby sa na to nemusel pozerať. Obväz bolo treba upraviť, pretože sa skĺzol z rany. Tomovi sa to podarilo na druhý krát, pretože najprv si bolestivo zašiel obväzom do rany. Zatiaľ sa už vrátil šerif s pomocníkmi a Bradom. Simon zobral posledného živého banditu a odniesol ho do ďalšej cely. Hrobár ich tiež po chvíli opustil so slovami: ,,Idem pripraviť rakvy. Pán šerif, potom sa dohodneme na podrobnostiach." Druhý šerifov pomocník tiež odišiel a tak bratia osameli so šerifom. ,,Čo teraz ?" opýtal sa bez okolkov Tom. Šerif odpovedal na otázku otázkou: ,,Čo navrhujete ?" Brad odvetil: ,,Ste šerif a pred niekoľkými minútami z tadeto ušli banditi, kriminálnci proti ktorým bojujete. Ja by som ich na vašom mieste sledoval." Šerif položil ďalšiu otázku: ,,Boli by ste ochotní prenasledovať ich so mnou ?" Tentokrát odpovedal Tom: ,,Vždy sme boli proti nespravodlivosti a zbytočnému násiliu. Ideme s vami." Aby nestrácali čas, šerif opäť zapískal, teraz ale tri krát po sebe. V priebehu jednej minúty už pred nimi stálo desať ozbrojených chlapov. Šerif v rýchlosti vysvetlil: ,,Pred chvíľou odtiaľto utieklo niekoľko banditov. Musíme ich chytiť ! O minútu s koňmi !" Keď uplynula minúta, na tom istom mieste sa stretlo trinásť ozbrojencov pripravených prenasledovať banditov. Popchli kone do cvalu. Brad išiel na čele, za ním sa hnal šerif, vedľa ktorého cválal Tom. Dával si pozor na nohu, ale na koni sa držal pevne. Za nimi cválali ostatní a sledovali stopu. Brad si uvedomil, že vedie na severozápad, teda smerom, ktorým utiekli banditi, ktorí uniesli toho sudcu. Spomenul si na toho Jacoba O'Clocka, ktorý sa sám vydal proti banditom. Hoci vtedy, keď od nich odišiel mu to bolo jedno, teraz ale začínal mať starosti. Len predsa bol ešte mladý a taký neskúsený.
Trvalo asi hodinu, kým prišli ku skalnej úžľabine. Už pred tým sa stopa utečencov spojila so stopou osamelého jazdca a bratia Halseyovci tušili, komu môže patriť. Pred skalnou úžľabinou bolo ale stôp viac a tak vydal šerif povel zastať. Bratia zliezli z koní a začali prezerať stopy. Pridal sa k nim aj jeden z desiatich mužov, hraničiar, ktorý sa očividne vyznal v stopách a nečítal ich prvý krát. Zrazu tresol výstrel a jeden z mužov spadol z koňa. Šerif sa otočil za zvukom a ešte zazrel nejaký pohyb. ,,Hýbte sa ! Buďte v strehu ! Páľte po tých prašivcoch !" Ozval sa ďalší výstrel, tento krát spoza úžľabiny. Šerifovi spadol klobúk z hlavy. Keď ho nahnevane zodvihol, boli v ňom dve dierky, kade prešla guľka. Pustil sa aj na koni k úžľabine. Pred ňou zosadol a pustil sa po útočníkovi. Ešte zazrel nejakého muža, ako beží preč. Rýchlo vytiahol revolver, vystrelil a muž spadol do trávy. Až teraz si všimol, že ho za úžľabinu nasledovali ďalší štyria muži. Keď výstrely utíchli, pridali sa k nim ostatní a vydali sa za početnými otlačkami topánok. Čoskoro dvanásť mužov dorazilo na úpätie nízkeho kopca. Vedľa zazreli menšie jazierko, s očividne čistou, pitnou vodou. Medzi jazierkom a vrchom kopca bolo veľa stôp po ľuďoch - boli to prevažne otlačky čižiem a stopy po podkutých koňoch. Pohľadmi sa rýchlo dohodli a obkľúčili zospodu kopec. Pomaly sa začali zakrádať hore s odistenými zbraňami. Hore sa stretli bez toho, že by ich niekto napadol a tak sa opäť zhromaždili do skupinky. Na západnej časti kopca objavili obrovský balvan, ktorý vytváral skalný previs a tak akýsi vchod do podzemia. Šľapaje viedli dovnútra a tak sa spolu vydali do jaskyne. Sotva posledný muž prekročil prah jaskyne, opäť sa ozvali výstreli. Strhla sa prestrelka, bratia Halseyovci sa rýchlo hodili doprava, kde sa skryli medzi skalami a z tade pátrali po nepriateľoch. Pri vchode zazreli štyri siluety, ďalší museli byť vnútri jaskyne. Nad skalami sa objavili malé obláčiky dymu - po Tomovom revolveri a Bradovej zadovke. Štyroch mužov pri vchode jaskyne podťalo v kolenách a zviezli sa na zem. Zrazu vnútro jaskyne osvetlili plamene - jednému z mužov sa podarilo zapáliť jednu suchú haluz. Ozval sa ďalší výstrel a muž sa chytil za ruku, v ktorej držal horiaci konár. Pustil ho na zem a väčšinu jaskyne opäť pohltila tma. Trvalo ešte asi päť minút, kým výstrely definitívne neutíchli - postarali sa o to hlavne Brad, Tom, hraničiar a šerif. Ako sa o chvíľku ukázalo, boli jediní, ktorí v jaskyni neutrpeli žiadne zranenie (i keď Tom mal ranu ešte z Angel Spruce). Z dvanástich mužov, ktorí vstúpili do jaskyne prežili ôsmi, dvaja boli ale ťažko ranení. Jeden ležal na zemi lapajúc po vzduchu, z hlavy mu tiekla krv. Druhý sa na zemi zvíjal od bolesti a držal sa za brucho, kam ho zasiahla guľka. Šerif rozkázal: ,,Títo dvaja potrebujú urýchlene pomoc. Tim, Harry, vezmite kone a vezmite ich k lekárovi v Angel Spruce. Ponáhľajte sa, každá minúta je cenná." Hraničiar Tim aj s Harrym, ufúľaným chlapíkom s poranenou rukou zobrali na plecia oboch ťažko ranených a vybehli z jaskyne. V jaskyni zostali iba štyria - šerif s jedným pomocníkom a bratia Halseyovci. Brad zašiel po ďalší suchý konár a postupne sa v štvorici so zapáleným konárom zakrádali hlbšie do jaskyne. Po stranách boli rôzne debny a nádoby, ale oni postupovali ďalej a bližšie neskúmali ich obsah. Prišli na križovatku, kde sa jaskyňa rozdeľovala na päť chodieb. Jednou prišli a tak sa vybrali do ďalších. Postupne preskúmali tri a zistili, že každá končí miestnosťou. Prvá miestnosť pravdepodobne slúžila ako kuchyňa s jedálňou, druhá miestnosť slúžila na spanie, v tretej bolo čosi ako sklad. Keď išli štvrtou chodbou, začuli tlmený výkrik. Pridali do kroku a čoskoro prišli do štvrtej menšej miestnosti. V strede boli o seba priviazané operadlami dve stoličky. Na jednej z nich sedel starší, dobre oblečený muž so šedivou briadkou, na druhej sedel chudý mládenec so svetlohnedými vlasmi a pehami odetý v koži. Obaja mali zviazané ruky za chrbtom a v ústach mali napchatý kus látky. Šerif podišiel k staršiemu mužovi, že mu uvoľní ústa, keď sa odrazu ozval výstrel. Šerifom myklo, ale zostal stáť na nohách. Z tieňa vyskočil skrytý strážca a vrhol sa na šerifa. Nebyť Bradovej rýchlej ruky, pravdepodobne by nôž v banditovej ruke skončil v šerifovi. Bandita stratil vedomie a spadol na zem. Šerif sa zapotácal a oprel sa o Brada. Guľka ho trafila do chrbta, medzi lopatku a rameno. Tom zatiaľ vybral obom väžňom látku z úst a nožom im prerezal putá. Obaja vstali zo stoličiek, sudca hodil na zálesáka spýtavý pohľad, Jacob si šúchal zápästia. Brad hlasno povedal: ,,Historky si môžeme rozprávať aj po tom, teraz sa musíme vrátiť do mesta. Šerif potrebuje pomoc. Vy !" Ukázal jedným prstom na šerifovho pomocníka: ,,Zostante tu a strážte tých spiacich banditov, môžte ich odzbrojiť a zviazať. Voda je v jazere, uloviť si prípadne niečo ulovíte. Budeme sa ale snažiť vrátiť čo najrýchlejšie." Namieste šerifa núdzovo ošetrili, ale bolo jasné, že potrebuje starostlivosť lekára. Piati vyšli z jaskyne a vybrali sa k úžľabine. Cestou sa občerstvili v jazere, Jacobovi aj jeho strýkovi Robertovi sa uľavilo najviac. Keď prešli úžľabinou, Brad zapískal na svojho koňa. Dobehol spolu so žrebcom, na ktorom jazdil Tom a čoskoro sa z lesa vynorili aj ďalšie kone. Nevedeli, kde majú kone banditi, to budú zisťovať neskôr. Teraz popohnali kone do cvalu, aby prišli do mesta čo najskôr.
Jacob cválal na svojom koni po jasnej stope na sever. V ľavej ruke držal svoju nabitú hákovú pušku, v pravej mal uzdu. Všímal si detaily, ako mu to ukazáli bratia Halseyovci; poodlamované vetvičky, chumáče konskej srsti zachytenej na kmeňoch či predmety spadnuté vedľa samotnej stopy. Aj vďaka tomuto napredoval pomerne rýchlo, iba raz zastavil z dvoch dôvodov: aby kôň nabral dych a aby zdvihol zo zeme malý neznámy predmet. Bola to zaujímavá sivomodrá sklenená gulička, ale mala skôr okrasné ako praktické využitie. Aj napriek tomu si Jacob túto guličku zobral a strčil si ju do vrecka, ani sám nevedel prečo. Ďalej pokračoval v ceste a keďže sa sústredil na čítanie stôp, na zvláštny nález čoskoro zabudol.
Asi po polhodine dorazil ku skalnej úžľabine, kadiaľ by sa s koňom len ťažko prepchal. Stopy po kopytách však viedli ďalej a tak popohnal svoje zviera dopredu. Keď si však prezrel úžľabinu zblízka, zistil, že sa asi v strede zužuje a tým miestom by neskúsený kôň neprešiel. Keďže jeho kôň medzi skúsených rozhodne nepatril, mladému jazdcovi nezostalo nič iné, ako zosadnúť a koňa nechať na mieste. Tak veľmi sa chcel dostať k strýkovi, že mu nenapadlo úžľabinu aspoň skúsiť obísť, aby mohol pokračovať v ceste na koni. Takto len išiel pešky naďalej sledujúc stopu. Myslel si, že ide dobre, kým pred sebou nezbadal úžľabinu. Stopu nestratil, tú stále pred sebou videl. Nevedel ale pochopiť, prečo by banditi chodili v kruhu - úžľabina to bola tá istá, o tom nebolo pochýb. Tu sa prejavila jeho bojazlivá povaha: začal uvažovať o tom, čo to celé nie je pasca a aké mučenie ho čaká - o chvíľku sa už triasol od strachu a začal sa výrazne potiť. Rozhodol sa, že sa vráti na koni po vlastnej stope a dostane sa do Angel Spruce. Cez úžľabinu s menšími ťažkosťami prešiel, ale nikde nevidel svojho koňa. Nepomohlo ani zakričanie a tak sa opäť pozrel na stopy. V tom pocítil na temene chladný úder a upadol do bezvedomia.
,,Pozor !" zakričal Brad, vrhol sa na šerifa a zrazil ho na zem. Asi po polsekunde sa nad nimi zablysli dva vrhacie nože. ,,Dočerta..." zaklial spod Brada šerif: ,,...prečo sa na mňa vrháte ?!" Brad z neho zliezol a bradou ukázal na dva nože zapichnuté v drevenej stene. Tom zatiaľ útočníka postrelil do nohy a poznamenal: ,,Hrdličky, vstávať ! Tu sa bojuje !" Rozbehol sa a zo svojej zbrane vypálil na banditu, ktorý práve prebíjal svoj revolver. Z dverí sa zrazu vyhrnuli štyria banditi a začali strieľať na dvojčatá a šerifa. Samotného šerifa netrafili, Bradovi guľka škrabla plece, ale Toma zasiahli do nohy. Hoci sa zviezol na zem, neprestal strieľať a po chvíľke štyria banditi padli podobne ako ich spolubojovníci. Výstrely v tej chvíli utíchli, do miestnosti už nevošli ďalší útočníci. Brad vstal, podišiel k bratovi, vyhrnul mu nohavice a opatrne mu guľku vybral zo stehna. Zostala v mäse, našťastie nie priveľmi hlboko a vďaka rýchlej Bradovej reakcii by sa to malo rýchlo zahojiť. Nakvapkal do rany niekoľko kvapiek nejakej bielej tekutiny z fľaštičky na opasku, ktorá začala peniť. Tom mal tvár skrivenú bolesťou, ale nevydal ani hlások. Brad napokon zobral lykový obväz a ranu obviazal. Tom sa oprel o stenu, v ktorej bolo zopár dier po guľkách a pomaly vstal. Akonáhle chcel preniesť váhu na zranenú nohu, zatackal sa a takmer spadol. Dokrívkal k šerifovi a spýtavo sa naňho pozrel. Ten vyhlásil: ,,Ďakujem vám, myslím, že ste mi zachránili život. Na zemi tu teraz leží osem mužov. Nepochybne boli hľadaní a hoci niektorí ušli, za týchto dostanete odmenu." Všetci traja prezreli mužov a zistili, že dvoch usmrtili samotné guľky a ďalší muž už na následky zrazení zomrel. Piati teda boli živí, traja mŕtvi. Šerif zapískal na píšťalke a dobehli dvaja muži, očividne jeho pomocníci. Jedným z nich bol Simon Trew. Šerif povedal: ,,Podte, týchto piatich odnesieme za mreže. Vy, čo vás zasiahli..." Tom ho prerušil: ,,Hasley. Tom Hasley." Šerif pokračoval: ,,Vy, pán Hasley nám pomôcť nemôžete, chodte prosím vás zatiaľ za hrobárom, mal by byť u seba, tam vedľa." Ukázal na budovu vedľa šerifovho príbytka pred ktorou stál voz. Keď Tom podišiel bližšie, zistil, že vo voze je hotová rakva. Zaklopal na dvere. Otvoril mu muž, štyridsiatnik oblečený v obleku. Chladným hlasom sa opýtal: ,,Čo pre vás môžem urobiť ?" Tom trošku zneistel. Z toho muža akoby cítil sálať chlad. Ukľudni sa, prikázal si. Je to len muž, ktorý zakopáva do zeme telá mŕtvych. Nič viac.: ,,Potrebujem, aby ste sa postarali o troch mŕtvych mužov." Hrobár sa opýtal: ,,Akí sú vysokí ? A čo váha ?" Tom nevedel a tak sa spolu s hrobárom vrátil k šerifovmu domcu. Boli tam ešte štyri telá - živé ale bolo iba jedno. Hrobár si ich starostlivo prehliadol, na chvíľku odbehol a vrátil sa s malým papierom, ceruzkou a krajčírskym metrom. Začal odmeriavať výšku aj šírku a Tom si radšej skontroloval ranu, aby sa na to nemusel pozerať. Obväz bolo treba upraviť, pretože sa skĺzol z rany. Tomovi sa to podarilo na druhý krát, pretože najprv si bolestivo zašiel obväzom do rany. Zatiaľ sa už vrátil šerif s pomocníkmi a Bradom. Simon zobral posledného živého banditu a odniesol ho do ďalšej cely. Hrobár ich tiež po chvíli opustil so slovami: ,,Idem pripraviť rakvy. Pán šerif, potom sa dohodneme na podrobnostiach." Druhý šerifov pomocník tiež odišiel a tak bratia osameli so šerifom. ,,Čo teraz ?" opýtal sa bez okolkov Tom. Šerif odpovedal na otázku otázkou: ,,Čo navrhujete ?" Brad odvetil: ,,Ste šerif a pred niekoľkými minútami z tadeto ušli banditi, kriminálnci proti ktorým bojujete. Ja by som ich na vašom mieste sledoval." Šerif položil ďalšiu otázku: ,,Boli by ste ochotní prenasledovať ich so mnou ?" Tentokrát odpovedal Tom: ,,Vždy sme boli proti nespravodlivosti a zbytočnému násiliu. Ideme s vami." Aby nestrácali čas, šerif opäť zapískal, teraz ale tri krát po sebe. V priebehu jednej minúty už pred nimi stálo desať ozbrojených chlapov. Šerif v rýchlosti vysvetlil: ,,Pred chvíľou odtiaľto utieklo niekoľko banditov. Musíme ich chytiť ! O minútu s koňmi !" Keď uplynula minúta, na tom istom mieste sa stretlo trinásť ozbrojencov pripravených prenasledovať banditov. Popchli kone do cvalu. Brad išiel na čele, za ním sa hnal šerif, vedľa ktorého cválal Tom. Dával si pozor na nohu, ale na koni sa držal pevne. Za nimi cválali ostatní a sledovali stopu. Brad si uvedomil, že vedie na severozápad, teda smerom, ktorým utiekli banditi, ktorí uniesli toho sudcu. Spomenul si na toho Jacoba O'Clocka, ktorý sa sám vydal proti banditom. Hoci vtedy, keď od nich odišiel mu to bolo jedno, teraz ale začínal mať starosti. Len predsa bol ešte mladý a taký neskúsený.
Trvalo asi hodinu, kým prišli ku skalnej úžľabine. Už pred tým sa stopa utečencov spojila so stopou osamelého jazdca a bratia Halseyovci tušili, komu môže patriť. Pred skalnou úžľabinou bolo ale stôp viac a tak vydal šerif povel zastať. Bratia zliezli z koní a začali prezerať stopy. Pridal sa k nim aj jeden z desiatich mužov, hraničiar, ktorý sa očividne vyznal v stopách a nečítal ich prvý krát. Zrazu tresol výstrel a jeden z mužov spadol z koňa. Šerif sa otočil za zvukom a ešte zazrel nejaký pohyb. ,,Hýbte sa ! Buďte v strehu ! Páľte po tých prašivcoch !" Ozval sa ďalší výstrel, tento krát spoza úžľabiny. Šerifovi spadol klobúk z hlavy. Keď ho nahnevane zodvihol, boli v ňom dve dierky, kade prešla guľka. Pustil sa aj na koni k úžľabine. Pred ňou zosadol a pustil sa po útočníkovi. Ešte zazrel nejakého muža, ako beží preč. Rýchlo vytiahol revolver, vystrelil a muž spadol do trávy. Až teraz si všimol, že ho za úžľabinu nasledovali ďalší štyria muži. Keď výstrely utíchli, pridali sa k nim ostatní a vydali sa za početnými otlačkami topánok. Čoskoro dvanásť mužov dorazilo na úpätie nízkeho kopca. Vedľa zazreli menšie jazierko, s očividne čistou, pitnou vodou. Medzi jazierkom a vrchom kopca bolo veľa stôp po ľuďoch - boli to prevažne otlačky čižiem a stopy po podkutých koňoch. Pohľadmi sa rýchlo dohodli a obkľúčili zospodu kopec. Pomaly sa začali zakrádať hore s odistenými zbraňami. Hore sa stretli bez toho, že by ich niekto napadol a tak sa opäť zhromaždili do skupinky. Na západnej časti kopca objavili obrovský balvan, ktorý vytváral skalný previs a tak akýsi vchod do podzemia. Šľapaje viedli dovnútra a tak sa spolu vydali do jaskyne. Sotva posledný muž prekročil prah jaskyne, opäť sa ozvali výstreli. Strhla sa prestrelka, bratia Halseyovci sa rýchlo hodili doprava, kde sa skryli medzi skalami a z tade pátrali po nepriateľoch. Pri vchode zazreli štyri siluety, ďalší museli byť vnútri jaskyne. Nad skalami sa objavili malé obláčiky dymu - po Tomovom revolveri a Bradovej zadovke. Štyroch mužov pri vchode jaskyne podťalo v kolenách a zviezli sa na zem. Zrazu vnútro jaskyne osvetlili plamene - jednému z mužov sa podarilo zapáliť jednu suchú haluz. Ozval sa ďalší výstrel a muž sa chytil za ruku, v ktorej držal horiaci konár. Pustil ho na zem a väčšinu jaskyne opäť pohltila tma. Trvalo ešte asi päť minút, kým výstrely definitívne neutíchli - postarali sa o to hlavne Brad, Tom, hraničiar a šerif. Ako sa o chvíľku ukázalo, boli jediní, ktorí v jaskyni neutrpeli žiadne zranenie (i keď Tom mal ranu ešte z Angel Spruce). Z dvanástich mužov, ktorí vstúpili do jaskyne prežili ôsmi, dvaja boli ale ťažko ranení. Jeden ležal na zemi lapajúc po vzduchu, z hlavy mu tiekla krv. Druhý sa na zemi zvíjal od bolesti a držal sa za brucho, kam ho zasiahla guľka. Šerif rozkázal: ,,Títo dvaja potrebujú urýchlene pomoc. Tim, Harry, vezmite kone a vezmite ich k lekárovi v Angel Spruce. Ponáhľajte sa, každá minúta je cenná." Hraničiar Tim aj s Harrym, ufúľaným chlapíkom s poranenou rukou zobrali na plecia oboch ťažko ranených a vybehli z jaskyne. V jaskyni zostali iba štyria - šerif s jedným pomocníkom a bratia Halseyovci. Brad zašiel po ďalší suchý konár a postupne sa v štvorici so zapáleným konárom zakrádali hlbšie do jaskyne. Po stranách boli rôzne debny a nádoby, ale oni postupovali ďalej a bližšie neskúmali ich obsah. Prišli na križovatku, kde sa jaskyňa rozdeľovala na päť chodieb. Jednou prišli a tak sa vybrali do ďalších. Postupne preskúmali tri a zistili, že každá končí miestnosťou. Prvá miestnosť pravdepodobne slúžila ako kuchyňa s jedálňou, druhá miestnosť slúžila na spanie, v tretej bolo čosi ako sklad. Keď išli štvrtou chodbou, začuli tlmený výkrik. Pridali do kroku a čoskoro prišli do štvrtej menšej miestnosti. V strede boli o seba priviazané operadlami dve stoličky. Na jednej z nich sedel starší, dobre oblečený muž so šedivou briadkou, na druhej sedel chudý mládenec so svetlohnedými vlasmi a pehami odetý v koži. Obaja mali zviazané ruky za chrbtom a v ústach mali napchatý kus látky. Šerif podišiel k staršiemu mužovi, že mu uvoľní ústa, keď sa odrazu ozval výstrel. Šerifom myklo, ale zostal stáť na nohách. Z tieňa vyskočil skrytý strážca a vrhol sa na šerifa. Nebyť Bradovej rýchlej ruky, pravdepodobne by nôž v banditovej ruke skončil v šerifovi. Bandita stratil vedomie a spadol na zem. Šerif sa zapotácal a oprel sa o Brada. Guľka ho trafila do chrbta, medzi lopatku a rameno. Tom zatiaľ vybral obom väžňom látku z úst a nožom im prerezal putá. Obaja vstali zo stoličiek, sudca hodil na zálesáka spýtavý pohľad, Jacob si šúchal zápästia. Brad hlasno povedal: ,,Historky si môžeme rozprávať aj po tom, teraz sa musíme vrátiť do mesta. Šerif potrebuje pomoc. Vy !" Ukázal jedným prstom na šerifovho pomocníka: ,,Zostante tu a strážte tých spiacich banditov, môžte ich odzbrojiť a zviazať. Voda je v jazere, uloviť si prípadne niečo ulovíte. Budeme sa ale snažiť vrátiť čo najrýchlejšie." Namieste šerifa núdzovo ošetrili, ale bolo jasné, že potrebuje starostlivosť lekára. Piati vyšli z jaskyne a vybrali sa k úžľabine. Cestou sa občerstvili v jazere, Jacobovi aj jeho strýkovi Robertovi sa uľavilo najviac. Keď prešli úžľabinou, Brad zapískal na svojho koňa. Dobehol spolu so žrebcom, na ktorom jazdil Tom a čoskoro sa z lesa vynorili aj ďalšie kone. Nevedeli, kde majú kone banditi, to budú zisťovať neskôr. Teraz popohnali kone do cvalu, aby prišli do mesta čo najskôr.
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser2929
Hosť
Po niekoľkomesačnej pauze...
LXIII. Havrany sa zlietajú
Presne dvestosedemdesiatsedem vojakov cez les putovalo na západ. Nad hlavami mali pár vlajok Únie, čo široko-ďaleko dokazovalo ich totožnosť. A hoci neboli dobre pripravení na boj, ani žiadny nečakali - veď absolútne rozdrvili Južanov v tejto oblasti ! Pevnosť Sunfort bola zničená a Blair mŕtvy, misia teda splnená. Generál Grant, ktorý po ťažkej operácii ledva sedel na koni vydal rozkaz na utáborenie sa na veľkej čistine, pretože sa už stmievalo a vojaci boli po ďalšom celodennom pochode unavení. Po postavení tábora sa väčšina vojakov akurát najedla a ľahla si, aby si odpočinula. Výnimkou boli hliadky rozostavené na rôznych stanovištiach vrátane stromov aj lúk. Najbližšie štyri hodiny mal hliadku aj major Pollock, ktorý sa usadil na hrubej borovicovej vetve, z kade mal celkom slušný výhľad. Aj on bol unavený a musel sa dosť premáhať, aby na strome nezaspal. Utešovala ho myšlienka, že zajtra sa konečne vráti do Ticondrerogy a po posledných chaotických dvoch týždňoch si poriadne oddýchne. Rozdelil si krajinu na pár území, ktoré po jednom sledoval, ale všeobcená tma a nuda nijako neprispievali k tomu, aby zostal bdieť. Začal dvíhať nohy, poplieskal sa po tvári a poriadne si pretrel oči, ale ochvíľu sa mu znovu začalo driemať. Nemohol zaspať na stráži. Jednoducho nemohol ! A aj tak napokon zaspal a snívalo sa mu o rodine, ktorá naňho doma čakala. Už sa chystal pohladiť po líci svoju manželku, keď zrazu začul vo vzduchu orlie hvízdanie. Hneď sa prebudil a nadával si do hlupákov - major a zaspal na stráži ! Potom sa ale zamyslel; orly by mali predsa v noci spať... Keď opäť začul orla, tentokrát ale trochu odlišného a z iného miesta, začalo mu to byť vážne podozrivé. Znovu začal sledovať jednotlivé územia, na ktoré mal výhľad, keď uvidel ani nie veľmi ďaleko pohyb na severovýchode, na kraji lesa. Niečo, alebo niekto preskočil zo stromu na strom. Do noci sa ozval štekot kojota a niečo rýchlo preskočilo naspäť. Jediné, čo major na takú vzdialenosť v tme rozoznal boli dlhé, čierne vlasy... Indiánske vlasy... Spomenul si na boj o Sunfort, kde videl aj niekoľkých Indiánov, ako zabíjajú a skalpujú každého belocha, na ktorého natrafili. Neskôr sa vytratili, ale teraz, keď belochov zostalo menej, možno chceli dokončiť svoje dielo. Keď Pollock dospel vo svojich úvahách až sem, otočil sa k táboru Únie a skíkol: ,,Poplách ! Indiáni ! POPLÁÁÁCH !" Zo stanov začali vybiehať muži, niektorí kompletne v uniformách, niektorí mali na sebe iba vojenské nohavice. Všetci držali v rukách nejaké zbrane, ktoré sa snažili v noci nabiť. Pollock zatiaľ zoskočil zo svojej borovice a uháňal k stanu generála Granta, ktorý už zo svojho stanu vyšiel s nabitou winchestrovkou. Na to, že ešte vôbec nebol zdravý to bol obdivuhodný výkon. Pollock mu v rýchlosti vysvetlil, čo sa stalo: ,,Najprv sa vo vzduchu ozvali orly, ktoré tu nemali čo hľadať a zrazu som zazrel v diaľke na severovýchode Indiána, ako sa niekam ponáhľa. Možno už o nás vie a išiel povedať o nás svojim súkmeňovcom..." To, že zaspal nespomenul ani slovkom. Generál rýchlo vymyslel stratégiu: ,,Ak je vaše tušenie správne, major, čoskoro môžu na nás zaútočiť. Ale ak zaútočíme prví, prekvapíme ich a šance na víťazstvo budú vyššie... Hej ! Všetci počúvajte ! Blízko na severovýchode sú Indiáni ! Blízko našej Ticondrerogy !" Jeden vojak vykríkol: ,,Videl som, ako pri Sunforte jeden ten červený pes zabil Jerryho !" Keby bol deň, na tvárach Yankees by sa dali rozoznať nesúhlasné a nahnevané tváre, teraz bolo akurát počuť nesúhlasné vrčanie a dokonca aj škrípanie zubami. Keď tieto gestá utíchli, generál pokračoval: ,,Nesmieme im dovoliť, aby sa o niečo pokúsili ! Do útoku !" Nachvíľku zmĺkol v rozpakoch a potom trošku neisto dodal: ,,Za Jerryho !" Do noci sa ozval krik z vyše dvesto hrdiel a vojaci sa rozbehli cez les na severovýchod. Čoskoro sa ocitli na lúčke, ktorá oddeľovala obe časti lesa (časť kde Únia táborila a časť kadial prešiel Indián) a boli dosť na očiach. Všimli si to aj Indiáni, ktorí tam skutočne boli, pretože z tmy sa začali valiť šípy. Niekoľkí muži sa v behu potkli zasiahnutí šípom a zostali bezvládne ležať. Keď to ostatní videli, opätovali paľbu do lesa. A naozaj aj napriek tomu, že nikoho nevideli, zo stromov začali padať zasiahnutí ľudia. Po krátkej prestrelke, v ktorej dominovali lepšie vyzbrojení belosi sa Indiáni začali sťahovať smerom na východ. Tu už pušky belochom nepomohli, pretože Indiáni s ľahkými lukmi v rukách bežali rýchlejšie a všeobecne mali lepšiu kondičku. Postupne sa stratili vojakom z očí, ale Grant vydal rozkaz ich prenasledovať. Napokon utíchli aj zvuky v lese a vojaci netušili, či Indiáni pokračovali na východ alebo zmenili smer. Zhromaždili sa na malej čistinke a pustili sa na východ, keď z tmy prileteli ďalší operení poslovia smrti. Mužom sa podlomili nohy po tom, ako im šípy uviazli v krkoch, hrudiach či medzi lopatkami. Šípy prilietali prakticky zo všetkých strán a tak začali Severania iba len tak strieľať do tmy dúfajúc, že niečo trafia. Bolo to ale neúčinnejšie ako prvý krát a tak generál vydal povel postupovať na východ, aby boli v pohybe a neposkytovali takí ľahký terč. Netušili, koľko Indiánov proti nim bojuje. Šípov, prilietajúcich z tmy bolo čoraz menej až napokon na vojakov nestrieľal nikto. Netrvalo dlho a prišli na ďalšiu čistinku, na kraji ktorej tiekol potok. Rozoznávali v zemi obrysy po indiánskych stanoch a hneď im došlo, že tam mali tábor ich nepriatelia. Na zemi rozoznali čerstvé stopy po koňoch vedúce na juh. Celý útok prežilo približne stopäťdesiat mužov - skoro polovicu z nich zastrelili Indiáni ! Na pozdvihnutie morálky generál vyhlásil: ,,Vyhrali sme ! Zahnali sme ich na útek ! V ich tábore nezostal jediný stan, jediný luk, jediný muž ! Víťazstvo !" Zopár mužov zajasalo, ale väčšina zostala ticho a pomaly sa vrátili do vlastného tábora. Naozaj ich potešilo, že na ďalší deň majú doraziť do Ticondrerogy, pretože ďalšiu noc by kvôli Indiánom nemuseli prežiť. Koniec-koncov, noc ešte neskončila a báli sa, že Indiáni sa vrátia. Po ceste videli telá svojich priateľov, ktorí boli oskalpovaní - Indiáni sa teda naozaj vrátili, kým oni boli na mieste, kde útočníci (či vlastne obrancovia) táborili. Rýchlo sa pobrali do stanov a snažili sa zaspať. Skoro nikomu sa to nepodarilo. A čulý zostal po celú noc aj major Pollock, ktorý naďalej držal stráž.
Keď ráno zasvietilo slnko aj na Ameriku, našlo vojakov už na pochode. Pôvodne mali vyraziť až hodinu po úsvite, ale aj tak nemohli spať a po nočnej dráme sa chceli čo najskôr ocitnúť za hradbami pevnosti. Pevnosť Sunfort bola zničená, Blair so svojimi vojakmi boli mŕtvi, ale nebezpečenstvo ani zďaleka nepominulo. Pánmi tohto kraja stále zostávali Indiáni, ktorí to dokázali aj minulú noc. Generál trochu pozmenil trasu aby putovali čo najviac po otvorených priestranstvách a všimli si prípadný útok včas. Presne na poludnie zbadali na juhu v diaľke indiánskeho jazdca, ktorí ich pozoroval. Vzopäl koňa na zadné a odcválal na juh, preč z ich zorného poľa. Niektorí vojaci chceli Indiána prenasledovať, ale generál nesúhlasil: ,,Nevieme predsa, koľko ich tam je. Prídeme do pevnosti, spojíme sa s posilami a pošleme list prezidentovi. Ten rozhodne. Možno budeme povolaní do iných bojov proti Južanom, nie proti Indiánom. Musíme čo najskôr zabudnúť na poslednú noc a sústrediť sa na budúcnosť, chlapi. Vzchopte sa !" Ďalej putovali bez vážnejších udalostí. Podvečer, keď sa začalo stmievať konečne vystúpili na plošinu, kde stála Ticonderoga. Niečo ale nebolo v poriadku. Nad pevnosťou sa vznášali mračná dymu, v ktorom sa zlietali vtáky. Vojaci viditeľne znervózneli a ku generálovi podišiel poručík Trelawney: ,,Pán generál, čo ak...?" Ďalej sa však nedostal, pretože ho umlčal prepracovaný generálov pohľad. ,,Nechcem tu žiadne špekulácie. Prídeme k pevnosti a pozrieme sa, ako sme na tom." Vojaci so zlými pocitmi pokračovali v pochode k Ticondreroge. Za necelú polhodinu sa dostali priamo pod hradby, k diere, kde kedysi bývala brána. Major Clany podišiel dopredu ku generálovi, ktorý neveriacky civel na zničenú pevnosť a povedal: ,,Toto vyzerá ako Blairova robota. Netuším ako, generál, ale kapitán nám poslal posledný pozdrav." Generál ticho odvetil: ,,Možno je niekto nažive. Musíme prehľadať pevnosť. Pohyb !" Pustili sa do smutnej práce. Z pôvodných štyroch veží zostala celá iba jedna a aj z tej sa dymilo. Celá cisterna s pitnou vodou sa zrútila a spadla na hlavnú budovu. Dymilo sa aj z trosiek muničného skladu. V celej pevnosti nebol nikto živý - dokonca aj kone v stajniach boli mŕtve, uhorené. Mužov zabili guľky, oheň alebo výbuchy. Väčšina mala ale v tele šípy. ,,Tie prašivé psy...", ,,Ja im to vrátim !", ,,Teraz zašli už priďaleko !". Na väčšine mŕtvol sa dokonca hostili havrany. Vojaci dychtili po pomste. Generál Ulysses Simpson Grant bol najprv smutný, ale teraz aj v ňom prevládla túžba po pomste. Keď sa na jeho rozkaz vojaci zhromaždili, vyhlásil: ,,Tie šípy... ak ich ešte aj zapálili... Museli to byť Indiáni ! A my im to musíme vrátiť ! Na noc sa tu utáboríme a zoberieme z tadeto všetko, čo by sme ešte mohli použiť. Ale zajtra vyrazíme na juh a zabijeme každého Indiána, ktorého stretneme. Nech žije Únia ! Smrť Indiánom !!!"
LXIII. Havrany sa zlietajú
Presne dvestosedemdesiatsedem vojakov cez les putovalo na západ. Nad hlavami mali pár vlajok Únie, čo široko-ďaleko dokazovalo ich totožnosť. A hoci neboli dobre pripravení na boj, ani žiadny nečakali - veď absolútne rozdrvili Južanov v tejto oblasti ! Pevnosť Sunfort bola zničená a Blair mŕtvy, misia teda splnená. Generál Grant, ktorý po ťažkej operácii ledva sedel na koni vydal rozkaz na utáborenie sa na veľkej čistine, pretože sa už stmievalo a vojaci boli po ďalšom celodennom pochode unavení. Po postavení tábora sa väčšina vojakov akurát najedla a ľahla si, aby si odpočinula. Výnimkou boli hliadky rozostavené na rôznych stanovištiach vrátane stromov aj lúk. Najbližšie štyri hodiny mal hliadku aj major Pollock, ktorý sa usadil na hrubej borovicovej vetve, z kade mal celkom slušný výhľad. Aj on bol unavený a musel sa dosť premáhať, aby na strome nezaspal. Utešovala ho myšlienka, že zajtra sa konečne vráti do Ticondrerogy a po posledných chaotických dvoch týždňoch si poriadne oddýchne. Rozdelil si krajinu na pár území, ktoré po jednom sledoval, ale všeobcená tma a nuda nijako neprispievali k tomu, aby zostal bdieť. Začal dvíhať nohy, poplieskal sa po tvári a poriadne si pretrel oči, ale ochvíľu sa mu znovu začalo driemať. Nemohol zaspať na stráži. Jednoducho nemohol ! A aj tak napokon zaspal a snívalo sa mu o rodine, ktorá naňho doma čakala. Už sa chystal pohladiť po líci svoju manželku, keď zrazu začul vo vzduchu orlie hvízdanie. Hneď sa prebudil a nadával si do hlupákov - major a zaspal na stráži ! Potom sa ale zamyslel; orly by mali predsa v noci spať... Keď opäť začul orla, tentokrát ale trochu odlišného a z iného miesta, začalo mu to byť vážne podozrivé. Znovu začal sledovať jednotlivé územia, na ktoré mal výhľad, keď uvidel ani nie veľmi ďaleko pohyb na severovýchode, na kraji lesa. Niečo, alebo niekto preskočil zo stromu na strom. Do noci sa ozval štekot kojota a niečo rýchlo preskočilo naspäť. Jediné, čo major na takú vzdialenosť v tme rozoznal boli dlhé, čierne vlasy... Indiánske vlasy... Spomenul si na boj o Sunfort, kde videl aj niekoľkých Indiánov, ako zabíjajú a skalpujú každého belocha, na ktorého natrafili. Neskôr sa vytratili, ale teraz, keď belochov zostalo menej, možno chceli dokončiť svoje dielo. Keď Pollock dospel vo svojich úvahách až sem, otočil sa k táboru Únie a skíkol: ,,Poplách ! Indiáni ! POPLÁÁÁCH !" Zo stanov začali vybiehať muži, niektorí kompletne v uniformách, niektorí mali na sebe iba vojenské nohavice. Všetci držali v rukách nejaké zbrane, ktoré sa snažili v noci nabiť. Pollock zatiaľ zoskočil zo svojej borovice a uháňal k stanu generála Granta, ktorý už zo svojho stanu vyšiel s nabitou winchestrovkou. Na to, že ešte vôbec nebol zdravý to bol obdivuhodný výkon. Pollock mu v rýchlosti vysvetlil, čo sa stalo: ,,Najprv sa vo vzduchu ozvali orly, ktoré tu nemali čo hľadať a zrazu som zazrel v diaľke na severovýchode Indiána, ako sa niekam ponáhľa. Možno už o nás vie a išiel povedať o nás svojim súkmeňovcom..." To, že zaspal nespomenul ani slovkom. Generál rýchlo vymyslel stratégiu: ,,Ak je vaše tušenie správne, major, čoskoro môžu na nás zaútočiť. Ale ak zaútočíme prví, prekvapíme ich a šance na víťazstvo budú vyššie... Hej ! Všetci počúvajte ! Blízko na severovýchode sú Indiáni ! Blízko našej Ticondrerogy !" Jeden vojak vykríkol: ,,Videl som, ako pri Sunforte jeden ten červený pes zabil Jerryho !" Keby bol deň, na tvárach Yankees by sa dali rozoznať nesúhlasné a nahnevané tváre, teraz bolo akurát počuť nesúhlasné vrčanie a dokonca aj škrípanie zubami. Keď tieto gestá utíchli, generál pokračoval: ,,Nesmieme im dovoliť, aby sa o niečo pokúsili ! Do útoku !" Nachvíľku zmĺkol v rozpakoch a potom trošku neisto dodal: ,,Za Jerryho !" Do noci sa ozval krik z vyše dvesto hrdiel a vojaci sa rozbehli cez les na severovýchod. Čoskoro sa ocitli na lúčke, ktorá oddeľovala obe časti lesa (časť kde Únia táborila a časť kadial prešiel Indián) a boli dosť na očiach. Všimli si to aj Indiáni, ktorí tam skutočne boli, pretože z tmy sa začali valiť šípy. Niekoľkí muži sa v behu potkli zasiahnutí šípom a zostali bezvládne ležať. Keď to ostatní videli, opätovali paľbu do lesa. A naozaj aj napriek tomu, že nikoho nevideli, zo stromov začali padať zasiahnutí ľudia. Po krátkej prestrelke, v ktorej dominovali lepšie vyzbrojení belosi sa Indiáni začali sťahovať smerom na východ. Tu už pušky belochom nepomohli, pretože Indiáni s ľahkými lukmi v rukách bežali rýchlejšie a všeobecne mali lepšiu kondičku. Postupne sa stratili vojakom z očí, ale Grant vydal rozkaz ich prenasledovať. Napokon utíchli aj zvuky v lese a vojaci netušili, či Indiáni pokračovali na východ alebo zmenili smer. Zhromaždili sa na malej čistinke a pustili sa na východ, keď z tmy prileteli ďalší operení poslovia smrti. Mužom sa podlomili nohy po tom, ako im šípy uviazli v krkoch, hrudiach či medzi lopatkami. Šípy prilietali prakticky zo všetkých strán a tak začali Severania iba len tak strieľať do tmy dúfajúc, že niečo trafia. Bolo to ale neúčinnejšie ako prvý krát a tak generál vydal povel postupovať na východ, aby boli v pohybe a neposkytovali takí ľahký terč. Netušili, koľko Indiánov proti nim bojuje. Šípov, prilietajúcich z tmy bolo čoraz menej až napokon na vojakov nestrieľal nikto. Netrvalo dlho a prišli na ďalšiu čistinku, na kraji ktorej tiekol potok. Rozoznávali v zemi obrysy po indiánskych stanoch a hneď im došlo, že tam mali tábor ich nepriatelia. Na zemi rozoznali čerstvé stopy po koňoch vedúce na juh. Celý útok prežilo približne stopäťdesiat mužov - skoro polovicu z nich zastrelili Indiáni ! Na pozdvihnutie morálky generál vyhlásil: ,,Vyhrali sme ! Zahnali sme ich na útek ! V ich tábore nezostal jediný stan, jediný luk, jediný muž ! Víťazstvo !" Zopár mužov zajasalo, ale väčšina zostala ticho a pomaly sa vrátili do vlastného tábora. Naozaj ich potešilo, že na ďalší deň majú doraziť do Ticondrerogy, pretože ďalšiu noc by kvôli Indiánom nemuseli prežiť. Koniec-koncov, noc ešte neskončila a báli sa, že Indiáni sa vrátia. Po ceste videli telá svojich priateľov, ktorí boli oskalpovaní - Indiáni sa teda naozaj vrátili, kým oni boli na mieste, kde útočníci (či vlastne obrancovia) táborili. Rýchlo sa pobrali do stanov a snažili sa zaspať. Skoro nikomu sa to nepodarilo. A čulý zostal po celú noc aj major Pollock, ktorý naďalej držal stráž.
Keď ráno zasvietilo slnko aj na Ameriku, našlo vojakov už na pochode. Pôvodne mali vyraziť až hodinu po úsvite, ale aj tak nemohli spať a po nočnej dráme sa chceli čo najskôr ocitnúť za hradbami pevnosti. Pevnosť Sunfort bola zničená, Blair so svojimi vojakmi boli mŕtvi, ale nebezpečenstvo ani zďaleka nepominulo. Pánmi tohto kraja stále zostávali Indiáni, ktorí to dokázali aj minulú noc. Generál trochu pozmenil trasu aby putovali čo najviac po otvorených priestranstvách a všimli si prípadný útok včas. Presne na poludnie zbadali na juhu v diaľke indiánskeho jazdca, ktorí ich pozoroval. Vzopäl koňa na zadné a odcválal na juh, preč z ich zorného poľa. Niektorí vojaci chceli Indiána prenasledovať, ale generál nesúhlasil: ,,Nevieme predsa, koľko ich tam je. Prídeme do pevnosti, spojíme sa s posilami a pošleme list prezidentovi. Ten rozhodne. Možno budeme povolaní do iných bojov proti Južanom, nie proti Indiánom. Musíme čo najskôr zabudnúť na poslednú noc a sústrediť sa na budúcnosť, chlapi. Vzchopte sa !" Ďalej putovali bez vážnejších udalostí. Podvečer, keď sa začalo stmievať konečne vystúpili na plošinu, kde stála Ticonderoga. Niečo ale nebolo v poriadku. Nad pevnosťou sa vznášali mračná dymu, v ktorom sa zlietali vtáky. Vojaci viditeľne znervózneli a ku generálovi podišiel poručík Trelawney: ,,Pán generál, čo ak...?" Ďalej sa však nedostal, pretože ho umlčal prepracovaný generálov pohľad. ,,Nechcem tu žiadne špekulácie. Prídeme k pevnosti a pozrieme sa, ako sme na tom." Vojaci so zlými pocitmi pokračovali v pochode k Ticondreroge. Za necelú polhodinu sa dostali priamo pod hradby, k diere, kde kedysi bývala brána. Major Clany podišiel dopredu ku generálovi, ktorý neveriacky civel na zničenú pevnosť a povedal: ,,Toto vyzerá ako Blairova robota. Netuším ako, generál, ale kapitán nám poslal posledný pozdrav." Generál ticho odvetil: ,,Možno je niekto nažive. Musíme prehľadať pevnosť. Pohyb !" Pustili sa do smutnej práce. Z pôvodných štyroch veží zostala celá iba jedna a aj z tej sa dymilo. Celá cisterna s pitnou vodou sa zrútila a spadla na hlavnú budovu. Dymilo sa aj z trosiek muničného skladu. V celej pevnosti nebol nikto živý - dokonca aj kone v stajniach boli mŕtve, uhorené. Mužov zabili guľky, oheň alebo výbuchy. Väčšina mala ale v tele šípy. ,,Tie prašivé psy...", ,,Ja im to vrátim !", ,,Teraz zašli už priďaleko !". Na väčšine mŕtvol sa dokonca hostili havrany. Vojaci dychtili po pomste. Generál Ulysses Simpson Grant bol najprv smutný, ale teraz aj v ňom prevládla túžba po pomste. Keď sa na jeho rozkaz vojaci zhromaždili, vyhlásil: ,,Tie šípy... ak ich ešte aj zapálili... Museli to byť Indiáni ! A my im to musíme vrátiť ! Na noc sa tu utáboríme a zoberieme z tadeto všetko, čo by sme ešte mohli použiť. Ale zajtra vyrazíme na juh a zabijeme každého Indiána, ktorého stretneme. Nech žije Únia ! Smrť Indiánom !!!"
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser2929
Hosť
LXIV. Pozdrav od kapitána
Manželia Somerhalderovci cválali priamo na východ. Kým sa natriasali na konských chrbtoch, Stephan všetko rozpovedal svojej Andrejke: ,,Na pevnosť útočia, sú v obrovskej presile. Kapitán Blair mi dal posledný dynamit, aby som v jeho mene zasadil Únii posledný úder a zničil Ticondrerogu. Keď splním aj tento posledný rozkaz, môžem si uniformu navždy vyzliecť a odísť do Kanady." Andrei sa to ale nepozdávalo: ,,Veď v Ticondreroge bude určite veľa mužov. Ak chceme tú úlohu splniť, musíme ich zabiť a v poslednej dobe je toho zabíjania už nejako priveľa. A navyše, my predsa nie sme žiadni zabijaci. Okrem toho, ak ich tam bude naozaj veľa, šanca, že prežijeme..." Nemusela ani dopovedať vetu, Stephan veľmi dobre vedel kam tým mieri. Na záver jej povedal poslednú vec: ,,Zlatko, kapitán zomrel. Videl som to na vlastné oči. A nezomrel len tak - umieral v bolestiach. Strašných bolestiach. Pochop ma, musím ho pomstiť. Navyše, dostal som to ako rozkaz, ktorý musím poslúchnuť. A ak ich tam aj bude veľa, ja... my to zvládneme. Nestal som sa poručíkom v tak krátkom čase len tak." Usmial sa, ale keď sa pozrel na Andrejku, zbadal v jej očiach slzy. Pomaly jej začali stekať po lícach. Po chvíľke si utrela oči a s trošku trasľavým hlasom odpovedala: ,,Kapitána som si obľúbila. A keď si uvedomím, že túto noc zomrú stovky mužov, že už stovky zomreli a aj práve v tejto chvíli zomierajú... Sľubuješ mi, že keď zničíme Ticondrerogu, odídeš z armády a pôjdeme pokojne žiť do Kanady ?" On vedel, čo sa naozaj pýta: Sľubuješ, že po tomto už budeme žiť bez vraždenia ? A aj keď jej to nemohol naozaj sľúbiť, prikývol. Zrazu však ale zastal a zosadol z koňa. Andrejka tiež zosadla a znepokojene sa opýtala: ,,Deje sa niečo ?" On si zatiaľ priložil ucho k zemi a chvíľku počúval. Keď vstal, mal na tvári ustarostený výraz. Napokon vyhlásil: ,,Približuje sa k nám dosť veľká skupina ľudí. Tým myslím stovky, možno tisíce." Skôr ako stihli nejako zareagovať sa na východe zjavili stovky mužov. Museli tam byť už dlho, ale až teraz sa priblížili natoľko, že bolo vidieť nejaký pohyb. Z takej diaľky vyzerali ako hnedozelená hemžiaca sa machuľa. Hnedozelená hemžiaca sa machuľa ?, pomyslela si Andrejka a usmiala sa nad vlastnou charakteristikou. Stephan s náznakom úsmevu vysadol na koňa a sprevádzaný svojou manželkou sa klusom vydal k hnedozelenej hemžiacej sa machuli. Po chvíľke, keď nad hlavami mužom rozoznali mohutnú zástavu Konfederácie, Stephan sa usmial. Nielen že sa nemusel báť o seba a Andreu, ale vyzeralo to tak, že do Sunfortu prichádzajú početné posily. Netrvalo dlho a dvojica sa stretla s vojskom. Dopredu vystúpil muž na bielom koni, ktorý mal krátke sivé vlasy, sivú briadku a tri ligotavé hviezdy na každom pleci. Poručík zosadol z koňa a zasalutoval so slovami: ,,Poručík Somerhlader, pane !" Muž tiež z koňa zosadol a chvíľku lovil v pamäti. O pár sekúnd sa mu inteligentné oči rozžiarili a zahľadel sa na poručíka pred sebou. Veliteľským hlasom odvetil: ,,Pamätám si vás poručík, stretli sme sa v Richmonde pred niekoľkými mesiacmi. Áno, veď sám som vás poslal do Sunfortu s posilami pre kapitána Blaira, už si spomínam ! Ako vyzerá situácia v tejto oblasti ?" Somerhalder sa postavil do pozoru a zreferoval: ,,Od dňa keď som prišiel sme zničili ďalšie tri pevnosti patriace Únii, ale práve teraz Yankees odišli z Ticondrerogy a útočia na Sunfort. Sú vo veľkej presile, pane." Generál sa sucho usmial a skonštatoval: ,,Takže prichádzame práve v čas. A kam idete vy ? Nemali by ste brániť pevnosť ?" Poručík bez emócii v hlase odpovedal: ,,Pán generál, kapitán mi dal posledný dynamit a poslal ma zničiť Ticondrerogu. Teraz je ale mŕtvy, videl som na vlastné oči jeho smrť, pane." Prstom ukázal na pušku, ktorá bola priviazaná na jeho koni. Jedinečnú pušku kapitána Blaira, ktorú ak niekto raz videl, nedokázal na ňu zabudnúť. Bola totiž vyrobená z rôznych kovov na zákazku u jedného slávneho výrobcu zbraní a na pažbe mala minimálne 15 zárezov. Bola jediná svojho druhu. Generál Lee sa trochu zachmúril a povedal: ,,Nesmieme strácať čas. Plukovník Hanniston, pokračujte do Sunfortu. Poručík, aký máte plán ?" Po chvíľke sa zjavil chlap s hustou čiernou bradou a hrubým hlasom (ako medveď, pomyslela si Andrea) vydal niekoľko rozkazov na pochod. Generál sa trochu usmial a spýtal sa: ,,A kto je táto šarmantá dáma ?" Tentokrát odpovedala Andrea: ,,Som lady Andrea Somerhalderová, Stephanova manželka." Lee s úsmevom podotkol: ,,Poručík musí byť potom šťastný muž." Stephan s úsmevom povedal: ,,Áno, pane." Lee sa opýtal: ,,A aký máte plán, poručík ?" Somerhalder trochu zneistel a vyhlásil: ,,Ešte neviem, pane. Mám ten dynamit a nejaké náboje..." Celý čas okolo nich pochodovali vojaci, ktorí išli brániť Sunfort. Generál to ale akoby nevnímal a odvetil: ,,Poručík, ale veď to je číre šialenstvo ! Nepochybujem o tom, že tam bude niekoľko desiatok mužov, možno aj stovka, keď je Ticondreroga taká veľká. A vy ste dvaja, navyše jeden z vás je žena, bez urážky samozrejme... to sa vám nepodarí. Podte radšej s nami brániť Sunfort !" Poručík ale nesúhlasil: ,,Pane, ja to musím urobiť. Bol to posledný rozkaz od kapitána a... mám ešte jeden plán, ale nemám všetko potrebné. Pán generál, nemáte náhodou nejaký lampáš ?"
Somerhalderovci zmenili režim a začali cestovať v noci, kým cez deň oddychovali. Aj teraz sa mesačné lúče snažili cez mraky osvietiť dvoch osamelých jazdcov postupujúcich na východ. Počas posledného týždňa si Stephan precvičoval streľbu z luku ktorý dostal od generála spolu s 80 šípmi (vojsko sa stretlo s Indiánmi, generál Lee mu viac nepovedal) a učil svojho koňa chodiť a cválať s kopytami obviazanými handrami, ktoré účinne tlmili zvuk. Jeho manželka zatiaľ špeciálne upravovala lampáš, až napokon dosiahla cieľ: na každej zo štyroch sklenených stien bola vyvŕtaná jedna okrúhla diera. V spojení so zajačou kožušinou (zajaca sama chytila aj stiahla z kože) sa z neho spájal dôležitý prvok pre úspech Stevovho plánu. Hoci o tom nevedeli, asi 15 míľ na západ od nich táboril Grant so svojimi vojakmi a major Pollock sa snažil nezaspať na stráži. Nevedeli ani o Indiánoch, ktorí ich oddeľovali od Severanov a putovali na juh. Oni sa iba postupne približovali k svetlám, ktoré videli na obzore. Obaja vedeli, že svetlo pochádza z lampášov vo vežiach Ticondrerogy. Asi míľu pred hradbami obaja zastali a zosadli z koní. Kým Stephan obviazával kopytá svojmu koňu, Andrejka zapálila sviečku v lampáši, ktorý rýchlo prekryla kožušinou zo zajaca. Fungovala dokonale - neprenikol cez ňu ani jeden lúč svetla a prítomnosť lampáša sa nedala odhaliť. Keď bolo všetko pripravené, objali sa a po bozku si povzbudzujúco stlačili ruky. Stephan vysadol na koňa a pustil sa smerom k Ticondreroge. Z jednej strany konského chrbta visel zapálený lampáš prekrytý kožušinou, na druhej strane sa hompáľala kapitánova puška. V jedinej sedlovej brašni bol ukrytý všetok dynamit, ktorý mal k dispozícii. Na chrbte mal štyri tulce plné indiánskych šípov, v ľavej ruke luk a v pravej uzda. Všetky ostatné veci zostali u jeho Andrejky, bezpečne ukrytej za nejakým pahorkom. Poručík obišiel pevnosť Únie zo severu a zastal nejakých 250 metrov východne od východnej hradby. Prichádzala prvá fáza dosť pochybného plánu. Na každej šesťmetrovej hradbe strážili dvaja vojaci, pri bráne stáli tiež dvaja a v každej veži boli piati muži. Dokopy hliadkovalo teda 30 vojakov a 70 pokojne spalo v kasárňach stavaných na oveľa väčšie počty. Našťastie vojaci na hradbách neboli spolu, ale každý mal vlastné stanovište. Steve to nemal z kade vedieť, ale jeho plán to iba uľahčilo. Do kariet mu hralo aj to, že bolo zamračené, pretože ak by mesiac svietil, Andreinho bieleho koňa by bolo oveľa ľahšie vidieť. A ak by si Severania všimli votrelca, celý plán by sa rozpadol ako domček z karát. Stephan sa pomaly približoval k severnej hradbe a do luku založil prvý šíp. Ako malý chlapec rád strieľal z luku, ale nerobil to celé roky a ani týždeň usilovného tréningu z neho neurobil dokonalého strelca. Pokojne zamieril na prvú ležiacu postavu na severnej hradbe, ktorú bolo oproti nočnej oblohe a hradbe dobre vidieť. Poručík s výdychom vystrelil šíp a človek, ktorý pôvodne napäto ležal zrazu ochabol bez hlasnejšieho zvuku a už sa nepohol. Poručík zamieril na druhú postavu, ktorá stála a bola ešte viditeľnejšia, pretože neďaleko bol lampáš. Stephan vystrelil ďalší šíp, ale videl, ako preletel dovnútra pevnosti. Strážca bol našťastie asi ospalý, pretože si ho nevšimol. Vystrelil druhý krát a tento krát už trafil - do brucha. Muž sa s (našťastie pomerne tichým) ,,Au !" zviezol na zem a aj on zostal nehybne ležať. Strelec sa presunul k východnej hradbe a ďalšími dvomi strelami zneškodnil strážcov aj tu. Potom sa vrátil nad severnú hradbu (okrem strieľania sa pohyboval približne 250 metrov od pevnosti) a pokračoval ďalej na západ, až zastal pod západnou hradbou. Tu potreboval tri šípy na zabitie strážcov. Práve som zabil šiesteho človeka v priebehu pár minút. Táto myšlienka ho veľmi nepovzbudila, ale pripomínal si, že to robí pre kapitána a Konfederáciu. Bola to vojna a vojna prináša obete. Okrem južnej hradby boli hradby mŕtve a tak poručík mohol prejsť k druhej fáze svojho plánu. Zastal tesne pod severovýchodnou vežou a vytiahol prvý zväzok dynamitu - tri zviazané valčeky so spojenou a mimoriadne dlhou zápalnou šnúrou. Týchto zväzkov mal desať a práve prvý opatrne vsunul pod trošku odhrnutú zajačiu kožušinu. Koniec zápalnej šnúry vsunul do lampáša cez jeden z vyvŕtaných otvorov a chvíľku ho nechal v plameni sviečky. Keď sa zapálila, vytiahol ju a dynamit vyhodil hore, smerom k veži. Zväzok sa zachytil na streche. Ak aj niekto zazrel svetielko letiace hore, kľudne to mohla byť svätojánska muška alebo bujná fantázia pri tej únave. Hneď ako Stephan vyhodil prvý zväzok, vycválal na západ smerom k ďalšej veži. Trochu sa bál, aby ho tak blízko pri hradbe nebolo počuť, ale handry tlmili zvuk naozaj spoľahlivo. Cestou vyhodil ďalší zväzok, ktorý dopadol na strechu stajní. Skôr ako stihol prvý zväzok vybuchnúť už vyletel tretí zväzok do severozápadnej veže a tentokrát spadol priamo do vnútra. Vojaci boli dosť prekvapení, keď sa im zrazu vo veži zjavil dynamit, ale skôr ako niečo stihli spraviť ich jemne omráčil výbuch zo susednej veže, z ktorej zostali iba trosky. Medzitým Somerhalder už vyhadzoval štvrtý zapálený zväzok smerom ku juhozápadnej veži, ale niečo sa pokazilo a jeden valček sa odpojil od zvyšných dvoch, ktoré spadli do veže. Stephan cválal čo najrýchlejšie k juhovýchodnej veži a tak nevidel, ako vybuchla časť stajní a zvyšok zachvátili plamene. Nevidel ani ako vybuchla druhá severná veža ani ako sa juhovýchodná veža zatriasla od základov. Jej strecha sa prepadla a usmrtila všetkých vojakov vnútri. Rovnako nevidel ani ako do vzduchu vyletela časť západnej hradby a ako preletela priamo cez konštrukciu pod cisternou s pitnou vodou. Tá sa ako domino zrútila priamo na hlavnú budovu a zrovnala ju so zemou. Celá pevnosť pochopiteľne ožila, ale kým sa stihli vojaci z kasárni zmobilizovať, vybuchla aj posledná veža. Poručík pokračoval na sever, smerom k bývalej severovýchodnej veži, aby dokončil druhú fázu plánu. Keď bol približne v strede východnej hradby, vyhodil šiesty zväzok dynamitu, ktorý dopadol dovnútra pevnosti, neďaleko muničného skladu. Poručík otočil svojho koňa a opäť ho pohnal do cvalu. Aj keď bola pomerne chladná noc, cítil, ako sa jeho kôň potí. Tentokrát mal namierené k bráne. Siedmy zväzok prehodil za ňu, ôsmy hodil tesne pred ňu. Zrazu sa ozval mohutný výbuch - muničný sklad vybuchol s prakticky všetkými nábojmi, ktoré mohli obrancovia použiť. Poručík cválal ďalej, smerom k juhozápadnej veži, ktorá si ako jediná udržala ako-taký tvar veže. Urobil dobre, pretože keď vybuchlo šesť valčekov dynamitu pri bráne, zacítil tlakovú vlnu, ktorá ho jemne posunula dopredu. Bránu to roztrhalo na kusy, vyhĺbilo to kráter s asi desaťmetrovým priemerom a všetko v okruhu približne 15 metrov spálilo. To reálne znamenalo, že v pevnosti zostalo nažive asi 40 vojakov. Vojaci sa (pešo) hnali k bráne, keďže stajne horeli a celá pevnosť sa z nejakého dôvodu rozpadala. Vedeli, že niekto zaútočil, ale nevedeli kto ani v akom počte. Jediný východ z pevnosti bola brána a tak sa rozbehli k nej. Keď zvyšok vojakov videl, čo sa stalo, zoradili sa pri vlajke a mierili puškami na bránu. Mali nejaké náboje, ktoré mali počas spánku pri sebe a neváhali ich vystrieľať. Stephan zatiaľ zaujal pozíciu asi tridsať metrov pred zvyškami brány, kde ho nebolo vidieť a začal strieľať šípy na vojakov, ktorých prakticky zo všetkých strán ožiaroval oheň. Radšej by použil pušku, ale šípy boli tiché a pri streľbe v tme zostávali neviditeľné (čo sa o puškách nedalo povedať) a v tejto situácii sa oveľa viac hodili. Keď obrancov začali zasahovať šípy, rozpŕchli sa, aby poskytovali čo najťažší cieľ. Vedeli, že nepriateľ je vonku, ale nevedeli kde presne - keby strieľal z pušky, videli by záblesky v tme aj počuli výstrely, ale takto... zhromaždili sa za hradbami tesne vedľa bývalej brány, aby na nich nepriateľ nemohol vystreliť. Keď si príde skontrolovať situáciu dovnútra, prepadnú ho a skoncujú s ním. Ich plány ale stroskotali na dvoch malých svetielkach, ktoré si pri tom všetkom ohni málokto všimol. Dopadli z oboch strán vedľa brány a skôr, ako si uvedomili, že sa musia z tade rýchlo dostať im posledný dynamit vybuchol priamo pod nohami. Nažive zostalo približne desať mužov. Tí vybehli s lampášmi von, aby preskúmali okolie a našli nepriateľa, ale nebol to múdry nápad. Kým jeden vojak našiel poručíka Konfederácie, štyrom už z tiel trčali šípy. Pre piateho sa stala osudná pažba kapitánovej pušky a keď už bol Stephan odhalený, na šípoch nezáležalo. Ostatných postrieľal. A keď okolie okrem blčiaceho ohňa stíchlo, Stephan prvý krát pocítil slabosť. V priebehu polhodiny zomrelo jeho rukou sto mužov. Sto mužov ! Pomaly vošiel do horiacej Ticondrerogy a zobral si zo stredu vlajku. Teraz ide na sever, na Sever, kde by sa mu mohla zísť. Prišla posledná fáza plánu, najľahšia, lebo ho už nikto neohrozoval a najťažšia, lebo za ňu zaplatí ešte mnohými nočnými morami. Postavil sa nad prvého muža, ktorému chýbala noha, založil šíp a vystrelil mu ho do srdca. Trvalo mu niekoľko minút, kým vystrieľal všetky šípy a ešte raz si obzrel svoje dielo. Z veží zostala iba jedna, aj to boli trosky, stajne s koňmi stále horeli a v pevnosti nebolo jediného živého muža. Keď to videl, naplo ho na a skôr ako stihol hocičo urobiť sa vyvracal, priamo do stredu pevnosti kde stál. Po chvíľke vyšiel von a vysadol na koňa, ktorý sa bál ísť do horiacej pevnosti a vrátil sa na západ, kde ho čakala Andrea. Zosadol a až vtedy si všimol svoje tri rany - guľku, ktorá mu uviazla v pravom stehne, bodnú ranu v ľavej ruke, asi od bajonetu vojaka ktorý ho odhalil a škrabanec od guľky na sluche. Oslobodil koňa od handier a čakal, že sa pôjde prebehnúť, ale kôň zostal stáť. Aj on mal zranenie - kým poručík strieľal po mužoch vnútri pevnosti, kožušina sa nejako chytila od lampáša a zviera spanikárilo. Našťastie pri tom prudkom cvale horiaca kožušina spadla. Malo našťastie iba obhorenú srsť na ľavom boku, ale Stephan sa chcel pre istotu vybrať po vodu do Ticondrerogy, cez ktorú stále pretekal potok. Nechcel, aby tam išla jeho manželka, aby sa musela pozerať na toľko mŕtvol a odtrhnutých končatín. Keď si na to spomenul, znovu ho naplo. Andrea ho ale nechcela pustiť, kým mu aspoň neošetrí rany a tak musel Stephan počkať. Musela vidieť, čo to s ním spravilo, lebo viac krát povedala: ,,Urobil si to pre kapitána. Musel si to urobiť, neurobil si nič nesprávne." Ale nepovedala, že som neurobil nič zlé. Lebo som urobil zlú vec ! Možno správnu, ale zlú... tú najhoršiu v mojom živote. Keď mal rany ošetrené, vrátil sa ešte do horiacej pevnosti a keby mal ešte nejaké jedlo v žalúdku, po vstupe dovnútra by ho tam neudržal. Nabral vaky na vodu doplna a vrátil sa k Andrei. Umyl studenou vodou bok svojmu koňovi a väčšiu časť batožiny preložil na beláka. Keď konečne obaja vysadli na kone a vyrazili na sever, prvé slnečné lúče osvietili trosky pýchy Únie.
Manželia Somerhalderovci cválali priamo na východ. Kým sa natriasali na konských chrbtoch, Stephan všetko rozpovedal svojej Andrejke: ,,Na pevnosť útočia, sú v obrovskej presile. Kapitán Blair mi dal posledný dynamit, aby som v jeho mene zasadil Únii posledný úder a zničil Ticondrerogu. Keď splním aj tento posledný rozkaz, môžem si uniformu navždy vyzliecť a odísť do Kanady." Andrei sa to ale nepozdávalo: ,,Veď v Ticondreroge bude určite veľa mužov. Ak chceme tú úlohu splniť, musíme ich zabiť a v poslednej dobe je toho zabíjania už nejako priveľa. A navyše, my predsa nie sme žiadni zabijaci. Okrem toho, ak ich tam bude naozaj veľa, šanca, že prežijeme..." Nemusela ani dopovedať vetu, Stephan veľmi dobre vedel kam tým mieri. Na záver jej povedal poslednú vec: ,,Zlatko, kapitán zomrel. Videl som to na vlastné oči. A nezomrel len tak - umieral v bolestiach. Strašných bolestiach. Pochop ma, musím ho pomstiť. Navyše, dostal som to ako rozkaz, ktorý musím poslúchnuť. A ak ich tam aj bude veľa, ja... my to zvládneme. Nestal som sa poručíkom v tak krátkom čase len tak." Usmial sa, ale keď sa pozrel na Andrejku, zbadal v jej očiach slzy. Pomaly jej začali stekať po lícach. Po chvíľke si utrela oči a s trošku trasľavým hlasom odpovedala: ,,Kapitána som si obľúbila. A keď si uvedomím, že túto noc zomrú stovky mužov, že už stovky zomreli a aj práve v tejto chvíli zomierajú... Sľubuješ mi, že keď zničíme Ticondrerogu, odídeš z armády a pôjdeme pokojne žiť do Kanady ?" On vedel, čo sa naozaj pýta: Sľubuješ, že po tomto už budeme žiť bez vraždenia ? A aj keď jej to nemohol naozaj sľúbiť, prikývol. Zrazu však ale zastal a zosadol z koňa. Andrejka tiež zosadla a znepokojene sa opýtala: ,,Deje sa niečo ?" On si zatiaľ priložil ucho k zemi a chvíľku počúval. Keď vstal, mal na tvári ustarostený výraz. Napokon vyhlásil: ,,Približuje sa k nám dosť veľká skupina ľudí. Tým myslím stovky, možno tisíce." Skôr ako stihli nejako zareagovať sa na východe zjavili stovky mužov. Museli tam byť už dlho, ale až teraz sa priblížili natoľko, že bolo vidieť nejaký pohyb. Z takej diaľky vyzerali ako hnedozelená hemžiaca sa machuľa. Hnedozelená hemžiaca sa machuľa ?, pomyslela si Andrejka a usmiala sa nad vlastnou charakteristikou. Stephan s náznakom úsmevu vysadol na koňa a sprevádzaný svojou manželkou sa klusom vydal k hnedozelenej hemžiacej sa machuli. Po chvíľke, keď nad hlavami mužom rozoznali mohutnú zástavu Konfederácie, Stephan sa usmial. Nielen že sa nemusel báť o seba a Andreu, ale vyzeralo to tak, že do Sunfortu prichádzajú početné posily. Netrvalo dlho a dvojica sa stretla s vojskom. Dopredu vystúpil muž na bielom koni, ktorý mal krátke sivé vlasy, sivú briadku a tri ligotavé hviezdy na každom pleci. Poručík zosadol z koňa a zasalutoval so slovami: ,,Poručík Somerhlader, pane !" Muž tiež z koňa zosadol a chvíľku lovil v pamäti. O pár sekúnd sa mu inteligentné oči rozžiarili a zahľadel sa na poručíka pred sebou. Veliteľským hlasom odvetil: ,,Pamätám si vás poručík, stretli sme sa v Richmonde pred niekoľkými mesiacmi. Áno, veď sám som vás poslal do Sunfortu s posilami pre kapitána Blaira, už si spomínam ! Ako vyzerá situácia v tejto oblasti ?" Somerhalder sa postavil do pozoru a zreferoval: ,,Od dňa keď som prišiel sme zničili ďalšie tri pevnosti patriace Únii, ale práve teraz Yankees odišli z Ticondrerogy a útočia na Sunfort. Sú vo veľkej presile, pane." Generál sa sucho usmial a skonštatoval: ,,Takže prichádzame práve v čas. A kam idete vy ? Nemali by ste brániť pevnosť ?" Poručík bez emócii v hlase odpovedal: ,,Pán generál, kapitán mi dal posledný dynamit a poslal ma zničiť Ticondrerogu. Teraz je ale mŕtvy, videl som na vlastné oči jeho smrť, pane." Prstom ukázal na pušku, ktorá bola priviazaná na jeho koni. Jedinečnú pušku kapitána Blaira, ktorú ak niekto raz videl, nedokázal na ňu zabudnúť. Bola totiž vyrobená z rôznych kovov na zákazku u jedného slávneho výrobcu zbraní a na pažbe mala minimálne 15 zárezov. Bola jediná svojho druhu. Generál Lee sa trochu zachmúril a povedal: ,,Nesmieme strácať čas. Plukovník Hanniston, pokračujte do Sunfortu. Poručík, aký máte plán ?" Po chvíľke sa zjavil chlap s hustou čiernou bradou a hrubým hlasom (ako medveď, pomyslela si Andrea) vydal niekoľko rozkazov na pochod. Generál sa trochu usmial a spýtal sa: ,,A kto je táto šarmantá dáma ?" Tentokrát odpovedala Andrea: ,,Som lady Andrea Somerhalderová, Stephanova manželka." Lee s úsmevom podotkol: ,,Poručík musí byť potom šťastný muž." Stephan s úsmevom povedal: ,,Áno, pane." Lee sa opýtal: ,,A aký máte plán, poručík ?" Somerhalder trochu zneistel a vyhlásil: ,,Ešte neviem, pane. Mám ten dynamit a nejaké náboje..." Celý čas okolo nich pochodovali vojaci, ktorí išli brániť Sunfort. Generál to ale akoby nevnímal a odvetil: ,,Poručík, ale veď to je číre šialenstvo ! Nepochybujem o tom, že tam bude niekoľko desiatok mužov, možno aj stovka, keď je Ticondreroga taká veľká. A vy ste dvaja, navyše jeden z vás je žena, bez urážky samozrejme... to sa vám nepodarí. Podte radšej s nami brániť Sunfort !" Poručík ale nesúhlasil: ,,Pane, ja to musím urobiť. Bol to posledný rozkaz od kapitána a... mám ešte jeden plán, ale nemám všetko potrebné. Pán generál, nemáte náhodou nejaký lampáš ?"
Somerhalderovci zmenili režim a začali cestovať v noci, kým cez deň oddychovali. Aj teraz sa mesačné lúče snažili cez mraky osvietiť dvoch osamelých jazdcov postupujúcich na východ. Počas posledného týždňa si Stephan precvičoval streľbu z luku ktorý dostal od generála spolu s 80 šípmi (vojsko sa stretlo s Indiánmi, generál Lee mu viac nepovedal) a učil svojho koňa chodiť a cválať s kopytami obviazanými handrami, ktoré účinne tlmili zvuk. Jeho manželka zatiaľ špeciálne upravovala lampáš, až napokon dosiahla cieľ: na každej zo štyroch sklenených stien bola vyvŕtaná jedna okrúhla diera. V spojení so zajačou kožušinou (zajaca sama chytila aj stiahla z kože) sa z neho spájal dôležitý prvok pre úspech Stevovho plánu. Hoci o tom nevedeli, asi 15 míľ na západ od nich táboril Grant so svojimi vojakmi a major Pollock sa snažil nezaspať na stráži. Nevedeli ani o Indiánoch, ktorí ich oddeľovali od Severanov a putovali na juh. Oni sa iba postupne približovali k svetlám, ktoré videli na obzore. Obaja vedeli, že svetlo pochádza z lampášov vo vežiach Ticondrerogy. Asi míľu pred hradbami obaja zastali a zosadli z koní. Kým Stephan obviazával kopytá svojmu koňu, Andrejka zapálila sviečku v lampáši, ktorý rýchlo prekryla kožušinou zo zajaca. Fungovala dokonale - neprenikol cez ňu ani jeden lúč svetla a prítomnosť lampáša sa nedala odhaliť. Keď bolo všetko pripravené, objali sa a po bozku si povzbudzujúco stlačili ruky. Stephan vysadol na koňa a pustil sa smerom k Ticondreroge. Z jednej strany konského chrbta visel zapálený lampáš prekrytý kožušinou, na druhej strane sa hompáľala kapitánova puška. V jedinej sedlovej brašni bol ukrytý všetok dynamit, ktorý mal k dispozícii. Na chrbte mal štyri tulce plné indiánskych šípov, v ľavej ruke luk a v pravej uzda. Všetky ostatné veci zostali u jeho Andrejky, bezpečne ukrytej za nejakým pahorkom. Poručík obišiel pevnosť Únie zo severu a zastal nejakých 250 metrov východne od východnej hradby. Prichádzala prvá fáza dosť pochybného plánu. Na každej šesťmetrovej hradbe strážili dvaja vojaci, pri bráne stáli tiež dvaja a v každej veži boli piati muži. Dokopy hliadkovalo teda 30 vojakov a 70 pokojne spalo v kasárňach stavaných na oveľa väčšie počty. Našťastie vojaci na hradbách neboli spolu, ale každý mal vlastné stanovište. Steve to nemal z kade vedieť, ale jeho plán to iba uľahčilo. Do kariet mu hralo aj to, že bolo zamračené, pretože ak by mesiac svietil, Andreinho bieleho koňa by bolo oveľa ľahšie vidieť. A ak by si Severania všimli votrelca, celý plán by sa rozpadol ako domček z karát. Stephan sa pomaly približoval k severnej hradbe a do luku založil prvý šíp. Ako malý chlapec rád strieľal z luku, ale nerobil to celé roky a ani týždeň usilovného tréningu z neho neurobil dokonalého strelca. Pokojne zamieril na prvú ležiacu postavu na severnej hradbe, ktorú bolo oproti nočnej oblohe a hradbe dobre vidieť. Poručík s výdychom vystrelil šíp a človek, ktorý pôvodne napäto ležal zrazu ochabol bez hlasnejšieho zvuku a už sa nepohol. Poručík zamieril na druhú postavu, ktorá stála a bola ešte viditeľnejšia, pretože neďaleko bol lampáš. Stephan vystrelil ďalší šíp, ale videl, ako preletel dovnútra pevnosti. Strážca bol našťastie asi ospalý, pretože si ho nevšimol. Vystrelil druhý krát a tento krát už trafil - do brucha. Muž sa s (našťastie pomerne tichým) ,,Au !" zviezol na zem a aj on zostal nehybne ležať. Strelec sa presunul k východnej hradbe a ďalšími dvomi strelami zneškodnil strážcov aj tu. Potom sa vrátil nad severnú hradbu (okrem strieľania sa pohyboval približne 250 metrov od pevnosti) a pokračoval ďalej na západ, až zastal pod západnou hradbou. Tu potreboval tri šípy na zabitie strážcov. Práve som zabil šiesteho človeka v priebehu pár minút. Táto myšlienka ho veľmi nepovzbudila, ale pripomínal si, že to robí pre kapitána a Konfederáciu. Bola to vojna a vojna prináša obete. Okrem južnej hradby boli hradby mŕtve a tak poručík mohol prejsť k druhej fáze svojho plánu. Zastal tesne pod severovýchodnou vežou a vytiahol prvý zväzok dynamitu - tri zviazané valčeky so spojenou a mimoriadne dlhou zápalnou šnúrou. Týchto zväzkov mal desať a práve prvý opatrne vsunul pod trošku odhrnutú zajačiu kožušinu. Koniec zápalnej šnúry vsunul do lampáša cez jeden z vyvŕtaných otvorov a chvíľku ho nechal v plameni sviečky. Keď sa zapálila, vytiahol ju a dynamit vyhodil hore, smerom k veži. Zväzok sa zachytil na streche. Ak aj niekto zazrel svetielko letiace hore, kľudne to mohla byť svätojánska muška alebo bujná fantázia pri tej únave. Hneď ako Stephan vyhodil prvý zväzok, vycválal na západ smerom k ďalšej veži. Trochu sa bál, aby ho tak blízko pri hradbe nebolo počuť, ale handry tlmili zvuk naozaj spoľahlivo. Cestou vyhodil ďalší zväzok, ktorý dopadol na strechu stajní. Skôr ako stihol prvý zväzok vybuchnúť už vyletel tretí zväzok do severozápadnej veže a tentokrát spadol priamo do vnútra. Vojaci boli dosť prekvapení, keď sa im zrazu vo veži zjavil dynamit, ale skôr ako niečo stihli spraviť ich jemne omráčil výbuch zo susednej veže, z ktorej zostali iba trosky. Medzitým Somerhalder už vyhadzoval štvrtý zapálený zväzok smerom ku juhozápadnej veži, ale niečo sa pokazilo a jeden valček sa odpojil od zvyšných dvoch, ktoré spadli do veže. Stephan cválal čo najrýchlejšie k juhovýchodnej veži a tak nevidel, ako vybuchla časť stajní a zvyšok zachvátili plamene. Nevidel ani ako vybuchla druhá severná veža ani ako sa juhovýchodná veža zatriasla od základov. Jej strecha sa prepadla a usmrtila všetkých vojakov vnútri. Rovnako nevidel ani ako do vzduchu vyletela časť západnej hradby a ako preletela priamo cez konštrukciu pod cisternou s pitnou vodou. Tá sa ako domino zrútila priamo na hlavnú budovu a zrovnala ju so zemou. Celá pevnosť pochopiteľne ožila, ale kým sa stihli vojaci z kasárni zmobilizovať, vybuchla aj posledná veža. Poručík pokračoval na sever, smerom k bývalej severovýchodnej veži, aby dokončil druhú fázu plánu. Keď bol približne v strede východnej hradby, vyhodil šiesty zväzok dynamitu, ktorý dopadol dovnútra pevnosti, neďaleko muničného skladu. Poručík otočil svojho koňa a opäť ho pohnal do cvalu. Aj keď bola pomerne chladná noc, cítil, ako sa jeho kôň potí. Tentokrát mal namierené k bráne. Siedmy zväzok prehodil za ňu, ôsmy hodil tesne pred ňu. Zrazu sa ozval mohutný výbuch - muničný sklad vybuchol s prakticky všetkými nábojmi, ktoré mohli obrancovia použiť. Poručík cválal ďalej, smerom k juhozápadnej veži, ktorá si ako jediná udržala ako-taký tvar veže. Urobil dobre, pretože keď vybuchlo šesť valčekov dynamitu pri bráne, zacítil tlakovú vlnu, ktorá ho jemne posunula dopredu. Bránu to roztrhalo na kusy, vyhĺbilo to kráter s asi desaťmetrovým priemerom a všetko v okruhu približne 15 metrov spálilo. To reálne znamenalo, že v pevnosti zostalo nažive asi 40 vojakov. Vojaci sa (pešo) hnali k bráne, keďže stajne horeli a celá pevnosť sa z nejakého dôvodu rozpadala. Vedeli, že niekto zaútočil, ale nevedeli kto ani v akom počte. Jediný východ z pevnosti bola brána a tak sa rozbehli k nej. Keď zvyšok vojakov videl, čo sa stalo, zoradili sa pri vlajke a mierili puškami na bránu. Mali nejaké náboje, ktoré mali počas spánku pri sebe a neváhali ich vystrieľať. Stephan zatiaľ zaujal pozíciu asi tridsať metrov pred zvyškami brány, kde ho nebolo vidieť a začal strieľať šípy na vojakov, ktorých prakticky zo všetkých strán ožiaroval oheň. Radšej by použil pušku, ale šípy boli tiché a pri streľbe v tme zostávali neviditeľné (čo sa o puškách nedalo povedať) a v tejto situácii sa oveľa viac hodili. Keď obrancov začali zasahovať šípy, rozpŕchli sa, aby poskytovali čo najťažší cieľ. Vedeli, že nepriateľ je vonku, ale nevedeli kde presne - keby strieľal z pušky, videli by záblesky v tme aj počuli výstrely, ale takto... zhromaždili sa za hradbami tesne vedľa bývalej brány, aby na nich nepriateľ nemohol vystreliť. Keď si príde skontrolovať situáciu dovnútra, prepadnú ho a skoncujú s ním. Ich plány ale stroskotali na dvoch malých svetielkach, ktoré si pri tom všetkom ohni málokto všimol. Dopadli z oboch strán vedľa brány a skôr, ako si uvedomili, že sa musia z tade rýchlo dostať im posledný dynamit vybuchol priamo pod nohami. Nažive zostalo približne desať mužov. Tí vybehli s lampášmi von, aby preskúmali okolie a našli nepriateľa, ale nebol to múdry nápad. Kým jeden vojak našiel poručíka Konfederácie, štyrom už z tiel trčali šípy. Pre piateho sa stala osudná pažba kapitánovej pušky a keď už bol Stephan odhalený, na šípoch nezáležalo. Ostatných postrieľal. A keď okolie okrem blčiaceho ohňa stíchlo, Stephan prvý krát pocítil slabosť. V priebehu polhodiny zomrelo jeho rukou sto mužov. Sto mužov ! Pomaly vošiel do horiacej Ticondrerogy a zobral si zo stredu vlajku. Teraz ide na sever, na Sever, kde by sa mu mohla zísť. Prišla posledná fáza plánu, najľahšia, lebo ho už nikto neohrozoval a najťažšia, lebo za ňu zaplatí ešte mnohými nočnými morami. Postavil sa nad prvého muža, ktorému chýbala noha, založil šíp a vystrelil mu ho do srdca. Trvalo mu niekoľko minút, kým vystrieľal všetky šípy a ešte raz si obzrel svoje dielo. Z veží zostala iba jedna, aj to boli trosky, stajne s koňmi stále horeli a v pevnosti nebolo jediného živého muža. Keď to videl, naplo ho na a skôr ako stihol hocičo urobiť sa vyvracal, priamo do stredu pevnosti kde stál. Po chvíľke vyšiel von a vysadol na koňa, ktorý sa bál ísť do horiacej pevnosti a vrátil sa na západ, kde ho čakala Andrea. Zosadol a až vtedy si všimol svoje tri rany - guľku, ktorá mu uviazla v pravom stehne, bodnú ranu v ľavej ruke, asi od bajonetu vojaka ktorý ho odhalil a škrabanec od guľky na sluche. Oslobodil koňa od handier a čakal, že sa pôjde prebehnúť, ale kôň zostal stáť. Aj on mal zranenie - kým poručík strieľal po mužoch vnútri pevnosti, kožušina sa nejako chytila od lampáša a zviera spanikárilo. Našťastie pri tom prudkom cvale horiaca kožušina spadla. Malo našťastie iba obhorenú srsť na ľavom boku, ale Stephan sa chcel pre istotu vybrať po vodu do Ticondrerogy, cez ktorú stále pretekal potok. Nechcel, aby tam išla jeho manželka, aby sa musela pozerať na toľko mŕtvol a odtrhnutých končatín. Keď si na to spomenul, znovu ho naplo. Andrea ho ale nechcela pustiť, kým mu aspoň neošetrí rany a tak musel Stephan počkať. Musela vidieť, čo to s ním spravilo, lebo viac krát povedala: ,,Urobil si to pre kapitána. Musel si to urobiť, neurobil si nič nesprávne." Ale nepovedala, že som neurobil nič zlé. Lebo som urobil zlú vec ! Možno správnu, ale zlú... tú najhoršiu v mojom živote. Keď mal rany ošetrené, vrátil sa ešte do horiacej pevnosti a keby mal ešte nejaké jedlo v žalúdku, po vstupe dovnútra by ho tam neudržal. Nabral vaky na vodu doplna a vrátil sa k Andrei. Umyl studenou vodou bok svojmu koňovi a väčšiu časť batožiny preložil na beláka. Keď konečne obaja vysadli na kone a vyrazili na sever, prvé slnečné lúče osvietili trosky pýchy Únie.
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser2929
Hosť
LXV. Odchod
Presne stoštyridsaťštyri vojakov cválalo vo svojich tmavomodrých uniformách na juh. Ku generálovi Grantovi sa priblížil kôň nesúci majora Clanyho: ,,Generál, pamätáte si ešte na moju karavánu, ktorá mala za úlohu doviesť nové potraviny, zbrane, materiály a všetko potrebné z Ticondrerogy do Robinsonu ? Vtedy nás v jednom priesmyku zmasakrovali Indiáni. Ak by sa nám podarilo dostať sa k priesmyku skôr ako Indiánom, mohli by sme to strategicky využiť, pane." Grant prikývol a popohnal svojho koňa do trysku. Ostatné kone tiež zrýchlili, aby vyhrali tieto preteky s Indiánmi.
Mattotaupa oslovil Tichú Pumu, s ktorým sa stretol pod jednou starou vŕbou neďaleko miesta ich prvého stretnutia: ,,Keď sme sa prvý krát stretli, hovoril si, že vy nie ste tí Absarokovia, ktorí k nám minulý rok poslali špeha. Ale ako si vôbec vedel, že u nás bol nejaký špeh ?" Mladý Absarok sa usmial a odvetil: ,,Bol som nablízku a celú záležitosť som sledoval. Celkom dobre si strieľal z tej pušky." Mattotaupa si spomenul na svoju strelnú zbraň od bielych mužov, ktorá už niekoľko týždňov ležala medzi jeho vecami bez dotknutia. Keď ju dostal, nemyslel takmer na nič iné, ale postupne jeho nadšenie opadlo a vrátil sa k svojmu vernému luku a nožu. Položil ďalšiu otázku: ,,Ako dlho vlastne o nás viete ? O našej osade ?" Tichá Puma tentokrát hneď povedal: ,,Neviem, či sa ešte niekto z našej osady o vás zaujíma. Ako som vravel, my sme mierumilovní a aj ja sa do týchto končín zatúlam len občas, keď som na nejakom väčšom love na západe. A aj to len keď je jar a leto, na zimu sa sťahujeme ďaleko na juhovýchod." Mattotaupovi to začínalo dávať zmysel. Skôr ako však stihol niečo povedať začul štekanie kojota. Jeho uši však rozoznali, že zvuk nevyšiel zo zvieracieho hrdla, ale z ľudského. Odpovedal podobným šteknutím, ktoré sa veľmi podobalo šteknutiu skutočného zvieraťa. O chvíľu sa spoza jedného kopčeka porasteného trávou vynoril Harka cválajúci na koni. Na tvári mal výraz, ktorý Mattotaupa už dlho nevidel. Neboli to len obavy... na kamarátovej tvári rozoznával strach. Iba on a Unčida vedeli o Tichej Pume a tak ho neprekvapilo, keď Havandžitovho syna našiel rozprávať sa s Absarokom. Keď k nim prišiel, ani nezosadol z koňa, len sa pozrel na Dakotu a vyhlásil: ,,Musíš sa vrátiť do osady. Hneď, tvoj otec ťa volá." Harkov hlas, samotný odkaz, výraz na jeho tvári aj to, že hneď ako odovzdal odkaz otočil koňa Mattotapu donútili, aby ho nasledoval. Navyše, jeho otec išiel bojovať proti bielym mužom k tej pevnosti. Už sa vrátili ? Stalo sa niečo dôležité ? Ani sa nerozlúčil s Tichou Pumou a vyrazil tryskom za Harkom. Nevidel, ako ich Tichá Puma pomaly nasledoval.
Ešte skôr ako Mattotaupa zosadol z koňa, zbadal, že niečo nie je v poriadku. V strede osady sa zhromaždil dav ľudí a v stáde, kam svojho mustanga viedol pribudlo niekoľko koní. Hneď ako mustangovi zviazal predné nohy sa rozbehol do osady zistiť, čo sa deje. V strede sa zhromaždili všetci Indiáni, dokonca aj šaman vyšiel zo svojho stanu, ktorý málokedy opúšťal. Všetci sa pozerali na hlúčik mužov v strede. Jeden mal zakrvavenú tvár a črty na prvý pohľad ostrejšie, ako keď odchádzal. Mattotaupa v ňom spoznal svojho staršieho priateľa Četana. Pomaly prechádzal pohľadom z muža na muža a spoznával bojovníkov, ktorí sa vrátili z ťažkého boja pri pevnosti bielych mužov. Ako posledného spoznal otca. Ležal na improvizovaných nosidlách a trhane dýchal. Mattotaupa sa k nemu rozbehol a keď prišiel bližšie, všimol si škaredú bodnú ranu na pravej strane hrude. Okolo boli desiatky ľudí, ktorí si potichu šepkali, ale v tej chvíli Mattotaupa vnímal iba svojho otca. Všimol si, že na jeho opasku pribudlo aspoň päť skalpov. Jeho myšlienky ale prerušil Havandžitov kašeľ. Zdalo sa, že chce niečo povedať, ale spomedzi pier mu vyšlo iba niekoľko kvapiek krvi. Ešte raz sa nadýchol a polohlasne povedal: ,,Mattotaupa. Vitaj, syn môj. Som rád, že práve ty si tu teraz so mnou. Odchádzam do večných lovíšť. Musíš byť silný..." Jeho monológ prerušil ďalší záchvat kašľu a na jeho oblečenie dopadla ďalšia krv. Mattotaupovi vyhŕkli do očí slzy. Neplakal často. Ale teraz... ,,Otec, neumieraj ! Určite sa to bude dať zahojiť. Šaman je dobrý lekár, určite to zvládne. Určite..." Náčelník ho prerušil: ,,Nie, syn môj. Moje zranenie je smrteľné, dnes už mesiac neuvidím." Na čele mal perličky potu, rozprávanie ho očividne veľmi vyčerpávalo. Nikto nič nehovoril, každý iba sledoval otca so synom. Mattotaupovi do očí vošli ďalšie slzy. Opýtal sa jednoduchú otázku: ,,Prečo, otec ? Prečo ?" Na Indiánovej tvári sa objavil na pár sekúnd úsmev. Aj keď práve umieral, bol kľudný a očividne spokojný s tým, čo počas svojho života vykonal. Potom odpovedal na synovu otázku: ,,Lebo je vojna, synu. A boje,... vojny prinášajú obete. Ja nie som prvý, ani posledný. Ale synu,... musíš mi sľúbiť, že ma nebudeš chcieť pomstiť. Nesmieš sa dať ovládnuť hnevom..., túžbou po pomste, lebo tie ťa usmrtia rovnako spoľahlivo ako guľky z pušiek, ako šípy z lukov. Sľúb mi to, synu." Chcel toho povedať viac, ale už nemohol. Nevládal. Aj keď Mattotaupovi po lícach stekali potoky sĺz a v srdci cítil túžbu pomstiť svojho otca, povedal: ,,Sľubujem, otec." Na Havandžitovej tvári sa usadil pokojný výraz. Jemne nadvihol hlavu a pozrel sa na Unčidu. Tá jeho pohľad opätovala so slzami v očiach, ale udržala sa a nerozplakala sa. Okolo nôh jej štvornožky behala Sitopanaki, ktorá vycítila, že niečo nie je v poriadku, ale nevedela, čo presne sa deje. Unčida vedela, že tak je to zatiaľ lepšie. Havandžitov hlas prešiel do šepotu, takže okrem Mattotaupu mu nikto nerozumel: ,,Mattotaupa, dávaj pozor na svoju mamu a sestru. Teraz vás pravdepodobne pridelia k nejakému inému stanu, aby vás živil nejaký bojovník kým sa ty nestaneš bojovníkom. Nedovoľ bielym mužom, aby zabrali našu zem." Keďže Mattotaupa bol len mládenec a nebol ešte ani len bojovníkom, bola to zvláštna prosba. Otcove slová si ale dobre zapamätal a v duchu si povedal, že sa nimi bude riadiť. Po niekoľkých dňoch - keďže otec dlho nebol doma - sa opäť dôkladne pozrel na otca. Videl jeho svalnaté ruky aj nohy, ktoré dokázali bez problémov zabezpečiť celý stan. Všimol si vejáriky vrások pri očiach, z časti od smiechu a z časti od pomaly prichádzajúcej staroby. Medzi dlhými čiernymi vlasmi sa našli prvé sivé pramene. A aj keď sa mu na niekoľko sekúnd na tvári objavila bolesť, usídlil sa na nej pokojný, ba až spokojný výraz. Zovrel synovu ruku, pozrel sa mu do očí a usmial sa. Potom zavrel oči a naposledy vydýchol. Mattotaupom otriasali vzlyky. Nezaujímalo ho, že okolo sú všetci tí muži, ženy aj deti, netrápilo ho, že mladší chlapci, pre ktorých bol tajný vzor ho vidia plakať. Poutieral si slzy a opýtal sa mužov stojacich vedľa neho: ,,Ako sa to stalo ?" Tých, ktorí túto otázku počuli prekvapil tón, akým ich mládenec povedal. Nebol to tón, akým sa pýtajú zvedaví chlapci. Mattotaupa očakával odpoveď na svoju otázku od dospelých bojovníkov. V jeho hlase bolo počuť náznak autority. Na jeho otázku odpovedal Modrý Had, zástupca Havandžitu. Jeho dvojča Zelená Líška sa z boja nevrátil. ,,Bojovali sme pomerne úspešne. Bielych mužov sme zabíjali ako bizóny a brali sme im skalpy. Keď sme už začali byť nápadní, stiahli sme sa aby sme minimalizovali naše straty a vydali sa na východ, všetci Indiáni. Tvoj otec mal ľahké poranenie na nohe, kde ho škrabla guľka. Keď sme prišli na čistinu severne od Severného priesmyku, rozdelili sme sa a naša skupina zamierila na juh. Cez deň sme sa rozdelili, skupinka ťažšie zranených táborila a liečila sa, druhá išla na lov. Ja som bol v skupinke, ktorá lovila. Keď sme sa vrátili s niekoľkými srnami, našli sme tábor zmasakrovaní. V diaľke sme ešte zazreli aspoň sto Absarokov idúcich na sever. Jediný, kto v tábore prežil bol tvoj otec, z nejakého dôvodu mu ani nevzali skalp, asi ich niečo alebo niekto vyrušil. A tak sme rýchlo pochovali mŕtvych a pokračovali na juh aby sme ušli pred Absarokmi, keby sa vrátili. Tvojho otca pravdepodobne zabil nôž Absaroka. A ak vedia o našej osade a chystajú sa ju napadnúť, musíme sa pripraviť." Mattotaupa potichu uvažoval, kým ostatní sa začali dohadovať. Pripraviť sa na obranu ? Bojaschopných mužov bolo v tábore maximálne tridsať, aj to niektorí boli ľahšie zranení. Ako sa mohli brániť proti stovke Absarokov ? Do stredu osady odrazu vstúpil Tichá Puma. Muži sa chopili zbraní, ale po Absarokovi ešte nevystrelili, lebo zdvihol ruku na znak, že prichádza s dobrým úmyslom. Keď sa začal predstavovať všeobecným indiánskym nárečím, ruku mal stále zodvihnutú: ,,Ja som Tichá Puma, syn mierového náčelníka osady Absarokov. Naša osada sa nachádza niekoľko dní cesty koňmo na juhovýchod. Nie sme však Absarokovia, ktorí chcú bojovať s Dakotmi o lovecké územia, my žijeme v mieri s ostatnými Indiánmi. Môžem vám ponúknuť svoju pomoc a ak by som sa vrátil do osady a presvedčil otca, možno by poslal na pomoc niekoľko bojovníkov." Modrý Had sa ozval: ,,Prečo by si to robil, Absarok ? Prečo by si bojoval proti svojim bratom ?" Tichá Puma odvetil: ,,Pretože Mattotaupa je môj priateľ, ktorý mi zachránil život a záleží mi na ňom." To, že aj on zachránil Mattotaupu pred vlkom nespomenul. Harspen, mladý bojovník ktorý Mattotaupu vôbec nemal v láske zamrmlal: ,,Pozrime sa, tak náš Mattotaupa sa priatelí s Absarokom, zaujímavé." Väčšina Indiánov takisto Tichej Pume neverila. Len predsa to bol Absarok a aj keď hovoril o dobrých úmysloch svojho kmeňa, prichádzal v čase, keď boli Absarokovia ich nepriatelia na život a na smrť. Modrý Had, zástupca náčelníka ktorý zatiaľ, kým nebude zvolený nový náčelník prevzal v osade najvyššie postavenie (takmer rovnocenné so šamanovým postavením) vyslovil mienku väčšiny Dakotov: ,,Nemôžeme ti veriť, mladý Absarok. Čo ak si iba špión od nepriateľov, ktorý sa s naším chlapcom spriatelil, aby od neho získal informácie ? Ďakujeme za ponuku, ale my to zvládneme aj bez vašej pomoci." O tom vážne pochybujem, pomysleli si Tichá Puma a Mattotaupa takmer súčasne, nezávisle od seba. Mattotaupa sa aj ozval: ,,Myslím si, že každá pomoc je dobrá, skúsme to !" Začal sa správať ako bojovník, i keď od rituálu, ktorým musí bojovník prejsť ho delili ešte dve letá. Modrý Had mu s trochou podráždenia v hlase povedal: ,,Nie, chlapče. Nepoznáme ho a nepoznáme ani jeho kmeň. Nemôžeme riskovať." Mládenec sa obrátil k svojim súkmeňovcom a nahlas sa opýtal: ,,Je tu ešte niekto, kto si myslí, že by sme mali ísť k Absarokom, aby sme ich požiadali o pomoc ?" Niektorí, na ktorých sa pozrel (napríklad Harka) sklopili oči, iní jednoducho pokrútili hlavou. Najdlhšie spočinul pohľadom na Četanovi, ktorý mal toto leto podstúpiť bojovnícky obrad. V jeho očiach zazrel pochopenie, možno aj súhlas, ale mladík zostal mlčať ako ostatní. Sklamaný Mattotaupa odišiel k stádu a vysadol na svojho mustanga. Ešte raz preletel pohľadom po osade v ktorej vyrastal a po všetkých jej obyvateľoch. Nikto nepovedal ani slovo. Obrátil koňa na východ a vycválal preč. Po pár minútach sa k nemu pridal Tichá Puma, ktorý sa ho opýtal: ,,Prečo to robíš ?" Zrazu sa pri nich objavil tretí jazdec, ktorý na jeho otázku odpovedal: ,,Pretože nechce, aby ľudia, na ktorých mu záleží zomreli." Mattotaupa sa obzrel a zbadal Četana, ktorý poháňal svojho strakáča. Na tvári sa mu mihol úsmev, ale potom opäť zvážnel a začal rozmýšľať. Budú Absarokovia z kmeňa Tichej Pumy ochotní im pomôcť ? Čo si za svoju pomoc vyžiadajú ? Stihnú to včas ? Pre istotu ešte skontroloval, či má poruke luk so šípmi a trochu popohnal mustanga.
Presne stoštyridsaťštyri vojakov cválalo vo svojich tmavomodrých uniformách na juh. Ku generálovi Grantovi sa priblížil kôň nesúci majora Clanyho: ,,Generál, pamätáte si ešte na moju karavánu, ktorá mala za úlohu doviesť nové potraviny, zbrane, materiály a všetko potrebné z Ticondrerogy do Robinsonu ? Vtedy nás v jednom priesmyku zmasakrovali Indiáni. Ak by sa nám podarilo dostať sa k priesmyku skôr ako Indiánom, mohli by sme to strategicky využiť, pane." Grant prikývol a popohnal svojho koňa do trysku. Ostatné kone tiež zrýchlili, aby vyhrali tieto preteky s Indiánmi.
Mattotaupa oslovil Tichú Pumu, s ktorým sa stretol pod jednou starou vŕbou neďaleko miesta ich prvého stretnutia: ,,Keď sme sa prvý krát stretli, hovoril si, že vy nie ste tí Absarokovia, ktorí k nám minulý rok poslali špeha. Ale ako si vôbec vedel, že u nás bol nejaký špeh ?" Mladý Absarok sa usmial a odvetil: ,,Bol som nablízku a celú záležitosť som sledoval. Celkom dobre si strieľal z tej pušky." Mattotaupa si spomenul na svoju strelnú zbraň od bielych mužov, ktorá už niekoľko týždňov ležala medzi jeho vecami bez dotknutia. Keď ju dostal, nemyslel takmer na nič iné, ale postupne jeho nadšenie opadlo a vrátil sa k svojmu vernému luku a nožu. Položil ďalšiu otázku: ,,Ako dlho vlastne o nás viete ? O našej osade ?" Tichá Puma tentokrát hneď povedal: ,,Neviem, či sa ešte niekto z našej osady o vás zaujíma. Ako som vravel, my sme mierumilovní a aj ja sa do týchto končín zatúlam len občas, keď som na nejakom väčšom love na západe. A aj to len keď je jar a leto, na zimu sa sťahujeme ďaleko na juhovýchod." Mattotaupovi to začínalo dávať zmysel. Skôr ako však stihol niečo povedať začul štekanie kojota. Jeho uši však rozoznali, že zvuk nevyšiel zo zvieracieho hrdla, ale z ľudského. Odpovedal podobným šteknutím, ktoré sa veľmi podobalo šteknutiu skutočného zvieraťa. O chvíľu sa spoza jedného kopčeka porasteného trávou vynoril Harka cválajúci na koni. Na tvári mal výraz, ktorý Mattotaupa už dlho nevidel. Neboli to len obavy... na kamarátovej tvári rozoznával strach. Iba on a Unčida vedeli o Tichej Pume a tak ho neprekvapilo, keď Havandžitovho syna našiel rozprávať sa s Absarokom. Keď k nim prišiel, ani nezosadol z koňa, len sa pozrel na Dakotu a vyhlásil: ,,Musíš sa vrátiť do osady. Hneď, tvoj otec ťa volá." Harkov hlas, samotný odkaz, výraz na jeho tvári aj to, že hneď ako odovzdal odkaz otočil koňa Mattotapu donútili, aby ho nasledoval. Navyše, jeho otec išiel bojovať proti bielym mužom k tej pevnosti. Už sa vrátili ? Stalo sa niečo dôležité ? Ani sa nerozlúčil s Tichou Pumou a vyrazil tryskom za Harkom. Nevidel, ako ich Tichá Puma pomaly nasledoval.
Ešte skôr ako Mattotaupa zosadol z koňa, zbadal, že niečo nie je v poriadku. V strede osady sa zhromaždil dav ľudí a v stáde, kam svojho mustanga viedol pribudlo niekoľko koní. Hneď ako mustangovi zviazal predné nohy sa rozbehol do osady zistiť, čo sa deje. V strede sa zhromaždili všetci Indiáni, dokonca aj šaman vyšiel zo svojho stanu, ktorý málokedy opúšťal. Všetci sa pozerali na hlúčik mužov v strede. Jeden mal zakrvavenú tvár a črty na prvý pohľad ostrejšie, ako keď odchádzal. Mattotaupa v ňom spoznal svojho staršieho priateľa Četana. Pomaly prechádzal pohľadom z muža na muža a spoznával bojovníkov, ktorí sa vrátili z ťažkého boja pri pevnosti bielych mužov. Ako posledného spoznal otca. Ležal na improvizovaných nosidlách a trhane dýchal. Mattotaupa sa k nemu rozbehol a keď prišiel bližšie, všimol si škaredú bodnú ranu na pravej strane hrude. Okolo boli desiatky ľudí, ktorí si potichu šepkali, ale v tej chvíli Mattotaupa vnímal iba svojho otca. Všimol si, že na jeho opasku pribudlo aspoň päť skalpov. Jeho myšlienky ale prerušil Havandžitov kašeľ. Zdalo sa, že chce niečo povedať, ale spomedzi pier mu vyšlo iba niekoľko kvapiek krvi. Ešte raz sa nadýchol a polohlasne povedal: ,,Mattotaupa. Vitaj, syn môj. Som rád, že práve ty si tu teraz so mnou. Odchádzam do večných lovíšť. Musíš byť silný..." Jeho monológ prerušil ďalší záchvat kašľu a na jeho oblečenie dopadla ďalšia krv. Mattotaupovi vyhŕkli do očí slzy. Neplakal často. Ale teraz... ,,Otec, neumieraj ! Určite sa to bude dať zahojiť. Šaman je dobrý lekár, určite to zvládne. Určite..." Náčelník ho prerušil: ,,Nie, syn môj. Moje zranenie je smrteľné, dnes už mesiac neuvidím." Na čele mal perličky potu, rozprávanie ho očividne veľmi vyčerpávalo. Nikto nič nehovoril, každý iba sledoval otca so synom. Mattotaupovi do očí vošli ďalšie slzy. Opýtal sa jednoduchú otázku: ,,Prečo, otec ? Prečo ?" Na Indiánovej tvári sa objavil na pár sekúnd úsmev. Aj keď práve umieral, bol kľudný a očividne spokojný s tým, čo počas svojho života vykonal. Potom odpovedal na synovu otázku: ,,Lebo je vojna, synu. A boje,... vojny prinášajú obete. Ja nie som prvý, ani posledný. Ale synu,... musíš mi sľúbiť, že ma nebudeš chcieť pomstiť. Nesmieš sa dať ovládnuť hnevom..., túžbou po pomste, lebo tie ťa usmrtia rovnako spoľahlivo ako guľky z pušiek, ako šípy z lukov. Sľúb mi to, synu." Chcel toho povedať viac, ale už nemohol. Nevládal. Aj keď Mattotaupovi po lícach stekali potoky sĺz a v srdci cítil túžbu pomstiť svojho otca, povedal: ,,Sľubujem, otec." Na Havandžitovej tvári sa usadil pokojný výraz. Jemne nadvihol hlavu a pozrel sa na Unčidu. Tá jeho pohľad opätovala so slzami v očiach, ale udržala sa a nerozplakala sa. Okolo nôh jej štvornožky behala Sitopanaki, ktorá vycítila, že niečo nie je v poriadku, ale nevedela, čo presne sa deje. Unčida vedela, že tak je to zatiaľ lepšie. Havandžitov hlas prešiel do šepotu, takže okrem Mattotaupu mu nikto nerozumel: ,,Mattotaupa, dávaj pozor na svoju mamu a sestru. Teraz vás pravdepodobne pridelia k nejakému inému stanu, aby vás živil nejaký bojovník kým sa ty nestaneš bojovníkom. Nedovoľ bielym mužom, aby zabrali našu zem." Keďže Mattotaupa bol len mládenec a nebol ešte ani len bojovníkom, bola to zvláštna prosba. Otcove slová si ale dobre zapamätal a v duchu si povedal, že sa nimi bude riadiť. Po niekoľkých dňoch - keďže otec dlho nebol doma - sa opäť dôkladne pozrel na otca. Videl jeho svalnaté ruky aj nohy, ktoré dokázali bez problémov zabezpečiť celý stan. Všimol si vejáriky vrások pri očiach, z časti od smiechu a z časti od pomaly prichádzajúcej staroby. Medzi dlhými čiernymi vlasmi sa našli prvé sivé pramene. A aj keď sa mu na niekoľko sekúnd na tvári objavila bolesť, usídlil sa na nej pokojný, ba až spokojný výraz. Zovrel synovu ruku, pozrel sa mu do očí a usmial sa. Potom zavrel oči a naposledy vydýchol. Mattotaupom otriasali vzlyky. Nezaujímalo ho, že okolo sú všetci tí muži, ženy aj deti, netrápilo ho, že mladší chlapci, pre ktorých bol tajný vzor ho vidia plakať. Poutieral si slzy a opýtal sa mužov stojacich vedľa neho: ,,Ako sa to stalo ?" Tých, ktorí túto otázku počuli prekvapil tón, akým ich mládenec povedal. Nebol to tón, akým sa pýtajú zvedaví chlapci. Mattotaupa očakával odpoveď na svoju otázku od dospelých bojovníkov. V jeho hlase bolo počuť náznak autority. Na jeho otázku odpovedal Modrý Had, zástupca Havandžitu. Jeho dvojča Zelená Líška sa z boja nevrátil. ,,Bojovali sme pomerne úspešne. Bielych mužov sme zabíjali ako bizóny a brali sme im skalpy. Keď sme už začali byť nápadní, stiahli sme sa aby sme minimalizovali naše straty a vydali sa na východ, všetci Indiáni. Tvoj otec mal ľahké poranenie na nohe, kde ho škrabla guľka. Keď sme prišli na čistinu severne od Severného priesmyku, rozdelili sme sa a naša skupina zamierila na juh. Cez deň sme sa rozdelili, skupinka ťažšie zranených táborila a liečila sa, druhá išla na lov. Ja som bol v skupinke, ktorá lovila. Keď sme sa vrátili s niekoľkými srnami, našli sme tábor zmasakrovaní. V diaľke sme ešte zazreli aspoň sto Absarokov idúcich na sever. Jediný, kto v tábore prežil bol tvoj otec, z nejakého dôvodu mu ani nevzali skalp, asi ich niečo alebo niekto vyrušil. A tak sme rýchlo pochovali mŕtvych a pokračovali na juh aby sme ušli pred Absarokmi, keby sa vrátili. Tvojho otca pravdepodobne zabil nôž Absaroka. A ak vedia o našej osade a chystajú sa ju napadnúť, musíme sa pripraviť." Mattotaupa potichu uvažoval, kým ostatní sa začali dohadovať. Pripraviť sa na obranu ? Bojaschopných mužov bolo v tábore maximálne tridsať, aj to niektorí boli ľahšie zranení. Ako sa mohli brániť proti stovke Absarokov ? Do stredu osady odrazu vstúpil Tichá Puma. Muži sa chopili zbraní, ale po Absarokovi ešte nevystrelili, lebo zdvihol ruku na znak, že prichádza s dobrým úmyslom. Keď sa začal predstavovať všeobecným indiánskym nárečím, ruku mal stále zodvihnutú: ,,Ja som Tichá Puma, syn mierového náčelníka osady Absarokov. Naša osada sa nachádza niekoľko dní cesty koňmo na juhovýchod. Nie sme však Absarokovia, ktorí chcú bojovať s Dakotmi o lovecké územia, my žijeme v mieri s ostatnými Indiánmi. Môžem vám ponúknuť svoju pomoc a ak by som sa vrátil do osady a presvedčil otca, možno by poslal na pomoc niekoľko bojovníkov." Modrý Had sa ozval: ,,Prečo by si to robil, Absarok ? Prečo by si bojoval proti svojim bratom ?" Tichá Puma odvetil: ,,Pretože Mattotaupa je môj priateľ, ktorý mi zachránil život a záleží mi na ňom." To, že aj on zachránil Mattotaupu pred vlkom nespomenul. Harspen, mladý bojovník ktorý Mattotaupu vôbec nemal v láske zamrmlal: ,,Pozrime sa, tak náš Mattotaupa sa priatelí s Absarokom, zaujímavé." Väčšina Indiánov takisto Tichej Pume neverila. Len predsa to bol Absarok a aj keď hovoril o dobrých úmysloch svojho kmeňa, prichádzal v čase, keď boli Absarokovia ich nepriatelia na život a na smrť. Modrý Had, zástupca náčelníka ktorý zatiaľ, kým nebude zvolený nový náčelník prevzal v osade najvyššie postavenie (takmer rovnocenné so šamanovým postavením) vyslovil mienku väčšiny Dakotov: ,,Nemôžeme ti veriť, mladý Absarok. Čo ak si iba špión od nepriateľov, ktorý sa s naším chlapcom spriatelil, aby od neho získal informácie ? Ďakujeme za ponuku, ale my to zvládneme aj bez vašej pomoci." O tom vážne pochybujem, pomysleli si Tichá Puma a Mattotaupa takmer súčasne, nezávisle od seba. Mattotaupa sa aj ozval: ,,Myslím si, že každá pomoc je dobrá, skúsme to !" Začal sa správať ako bojovník, i keď od rituálu, ktorým musí bojovník prejsť ho delili ešte dve letá. Modrý Had mu s trochou podráždenia v hlase povedal: ,,Nie, chlapče. Nepoznáme ho a nepoznáme ani jeho kmeň. Nemôžeme riskovať." Mládenec sa obrátil k svojim súkmeňovcom a nahlas sa opýtal: ,,Je tu ešte niekto, kto si myslí, že by sme mali ísť k Absarokom, aby sme ich požiadali o pomoc ?" Niektorí, na ktorých sa pozrel (napríklad Harka) sklopili oči, iní jednoducho pokrútili hlavou. Najdlhšie spočinul pohľadom na Četanovi, ktorý mal toto leto podstúpiť bojovnícky obrad. V jeho očiach zazrel pochopenie, možno aj súhlas, ale mladík zostal mlčať ako ostatní. Sklamaný Mattotaupa odišiel k stádu a vysadol na svojho mustanga. Ešte raz preletel pohľadom po osade v ktorej vyrastal a po všetkých jej obyvateľoch. Nikto nepovedal ani slovo. Obrátil koňa na východ a vycválal preč. Po pár minútach sa k nemu pridal Tichá Puma, ktorý sa ho opýtal: ,,Prečo to robíš ?" Zrazu sa pri nich objavil tretí jazdec, ktorý na jeho otázku odpovedal: ,,Pretože nechce, aby ľudia, na ktorých mu záleží zomreli." Mattotaupa sa obzrel a zbadal Četana, ktorý poháňal svojho strakáča. Na tvári sa mu mihol úsmev, ale potom opäť zvážnel a začal rozmýšľať. Budú Absarokovia z kmeňa Tichej Pumy ochotní im pomôcť ? Čo si za svoju pomoc vyžiadajú ? Stihnú to včas ? Pre istotu ešte skontroloval, či má poruke luk so šípmi a trochu popohnal mustanga.
Naposledy upravené moderátorom:
- Stav