DeletedUser10858
Hosť
Škoda že tam je cca. 20-30 pravopisných chýb, neviem poriadne o čom to bolo ale snahu tam je vidieť 
- Stav
DeletedUser5174
Hosť
Poviedky z The Lost City: Zberateľ
ZBERATEĽ
Tracona bolo malé mestečko na hlavnej tepne, ktorá spájala východ a západ. Miestni obyvatelia volali Traconu aj The Lost City, keďže mestom často prechádzalo veľa cudzincov a mnoho sa i záhadne vyparilo. Občanov síce Lost City nemalo veľa, no nič podstatné v ňom nechýbalo. Hlavnej ulici dominoval Salón kde sa sústreďoval spoločenský život.
Majiteľom bol Martin Barnard, obľúbený výrečný chlapík a večný sukničkár, ktorý získal salón pred piatimi rokmi výhrou v pokri nad pôvodným majiteľom. Tej hry nebol nik svedkom no keďže Petritka všetci neznášali a Barny bol miestny hrdina, boli radi že salón má nového majiteľa. Petritka už nikdy nikto v meste nevidel, všetci si mysleli že od hanby ušiel lebo zmizol aj jeho kôň.
Bol studený jesenný večer a vietor vonku šľahal ako bič. V takéto dni hľadali ľudia útočisko v salóne. Alkoholu bolo stále dosť, atmosféru vytváral hrou na klavír mladý černoch Amar a sexy obsluhujúca Lady Cortez, bruneta veľmi krásnych modrých očí a nesmierne štíhleho pásu rozširujúceho sa cez hladké boky do ovalnej panvy najčistejšej súmernosti z ktorej vybiehali mladé a štíhle stehná. Nad jej prednosťami spočinuli už nie jedne chlipne oči hostí. V tento škaredý večer bolo v salóne šesť hostí. Štyria hrali za stolom poker a dvaja stali pri bare. Čertovým obrázkom sa venoval inak bezúhonný miestny kňaz otec Mapo, lekár Tadeáš a dvaja vojaci z neďalekej pevnosti Jack Luper a Archibald Floyd, ktorí mali práve dovolenku. Vášnivo sa hral poker a diskutovalo sa o železnici čo má čoskoro doraziť do Tracony. Najmenej sa darilo Tadeášovi, ten sa nakoniec zodvihol a prehlásil, že bude musieť od pacientov vybrať viac peňazí aby mohol financovať svoje bujaré záľuby. Cestou ku dverám sa ešte zastavil pri bare u Barnyho a podal mu tajomnú hnedú fľaštičku s tekutinou, na čo mu barman vtisol do dlane hrsť dolárov. Doktor sa len pousmial a bez slova opustil miestnosť.
Pri bare sedeli učiteľ Matt Burke a neznámy Michael. Matt bol už dosť podgurážený a hustil do cudzinca múdrosti ako do svojich žiakov, no ten na jeho podnety nereagoval a pokojne si pil svoj drink.Zrazu sa ozval obrovský krik a buchot. Archi obvinil Jacka z podvádzania pri hre a neváhal ho poslať jednou presnou ranou na bradu k zemi. Barny rýchlo pribehol k obom kohútom a za pomoci mierumilovného kňaza ich odprevadil do izieb na poschodí nech tú opicu vyspia. Cestou dolu poprosil Mapa nech odprevadí Matta domov lebo už mal očividne tiež dosť. Amar už spal vo svojej komore kde mal drevenu posteľ a jedlo za ktoré po večeroch hrával v podniku. Majiteľ podišiel k Lady a pošepkal jej aby ho už nečakala a šla sa domov vyspať.
V podniku už zostal iba Barny s Michaelom. Nalial mu dvojitú whiskey a nenápadne povyzvedal kto cudzinec je a čomu sa venuje. Zistil že Michael je bývalý zubár ktorý prišiel o licenciu a tak sa dal na šarlatánstvo. Teraz vyrába všelijaké mastičky, putuje z miesta na miesto a predáva svoje medicíny. Po ďalšom poháriku sa už mastičkár zviezol zo stoličky a zostal nehybne ležať. Barny vzal telo, naložil ho na vozík a viezol tmavou chodbou pivnice až k mohutným železným dverám. Vylovil z vrecka veľký hrdzavý kľúč a odomkol zámok. Mastičkára zložil k dverám a podišiel k dubovému stolu ktorý stál uprostred miestnosti. Na Barnyho chrbát v zelenej bunde dopadalo svetlo starej olejovej lampy. Modrá farba nohavíc s bundou nejak neladila, no to mu nevadilo, o módu sa nestaral. Zaujímalo ho niečo iné. HLAVY. Tie totiž zbieral! Opäť raz začul v hlave ten mocný hlas démona ktorý mu prikazoval páchať tie zverstvá. Vzal do ruky veľkú mačetu a začal ju dôkladne brúsiť. Ten nepríjemný zvuk prebral dovtedy spiaceho Michaela. Hadí jed ktorý mal Barny od doktora a zaručene ochromil už nejednu jeho obeť na bývalého zubára veľmi neúčinkoval, akurát si necítil jazyk a mal ho poriadne meravý. Tým že na sebe skúšal všetky svoje maste a kvapky, nadobudol istú imunitu. Akurát bol momentálne dosť pod parou z nadmernej konzumácie alkoholu.
Rozmýšľal kde sa práve nachádza, svetla bolo pomerne málo ale porozhliadol sa po izbe a s hrôzou zistil že steny lemujú police plné veľkých priesvitných nádob v ktorých plávajú ľudské hlavy. V tom momente mu stúpol adrenalín a zázračne vytriezvel, vo chvíli ako uvidel neznámu postavu, ktorá si brúsi vražedný nástroj a pokojne si pri tom hvízda známu melódiu. Ja nebudem ďalšia hlava vo formalíne pomyslel si. Vzal lopatu čo bola neďaleko, šľahol Barnyho po chrbte a utekal z toho pekla kade ľahšie. Keďže nevedel kde sa nachádza, chvíľu mu trvalo kým našiel cestu z pivnice von. Ocitol sa opäť v salóne. Všade bolo šero a ticho, jediné svetlo bolo to mesačné ktoré presvitalo cez okná dnu. Začul neďaleké kroky a tackavo sa dostal až pred budovu. Bola hlboká noc a vonku ani živej duše, k tomu ten hnusný vetrisko a diabol čo mu bol v pätách. Chcel zakričať o pomoc no hlasivky ho neposlúchali. Začal bezhlavo utekať, no zakopol o kameň a šiel nekontrolovane k zemi. Na perách ucítil kravinec a zlostne si odpľul. Podarilo sa mu postaviť a zabočil za roh najbližšej budovy. To však bola slepá ulička o ktorej netušil. Pokúsil sa o rýchly návrat no bolo neskoro. Pred ním už stal statný muž s mačetou ktorá sa za splnu mesiaca pekne ligotala. Barnyho tvár pokrivil diabolský úsmev. V očiach sa mu chladne zablesklo - sčerneli. Zovrel dlane a jeho vysušená koža zapraskala ako pri krčení papiera. Jediným švihom oddelil hlavu od tela. Tá sa odgúľala k neďalekému sudu s vodou a telo nehybne šlo k zemi. Barny si šiel po svoju trofej keď tu začul nejaký zvuk. Chytro skryl hlavu pod bundu a ticho opustil miesto činu mysliac si že ho nik nevidel. Po chvili ako nik nechodil a bolo vonku naďalej ticho tak sa vrátil po telo a kaluž krvi posypal nejakým práškom čo mal tiež od doktora. Zahladil stopy a uspokojený svojím majstrovstvom sa pobral domov spať. Netušil však že jeho brutalita mala nežiadaného diváka. Kristína, malé dvanásť ročné dievčatko z domu vedľa, malo ľahký spánok a už 2 mesiace sa poriadne nevyspala lebo jej rodičia sa každú noc snažili spraviť jej súrodenca a tak sa dievčina po večeroch dívala z okna a pozorovala hviezdy a mesiac ktorý bol túto noc krásne velký a jasný. No v túto osudnú noc bola svedkom činu, aký by deti rozhodne nemali vidieť. Našťastie zachovala duchaprítomnosť a počas hororovej scény si držala zakryté ústa a so zatajeným dychom sledovala nechutné divadlo čo sa v uličke za ich domom odohráva.
Vyšlo slniečko a Tracona sa zobudila do nového dňa, všetko vyzeralo ako v bežný deň. Ľudia šli do práce a deti do školy. Avšak Kristína hneď skoro ráno utekala za šerifom Lukom Shortom ktorého prezývali Exekutor. Búchala mu asi päť minút na dvere kým sa mrzuto dotrepal a zavrčal na ňu prečo ho tak skoro budí. Podrobne mu vyrozprávala čo v noci videla a on sa i tváril že ju zaujato počúva no jeho myseľ skôr zamestnávali myšlienky ako dostať krajčírku Taylor do postele ako vyriešiť nejaký zločin čo sa odohral iba v malej Kristínkinej hlavičke. Keď skončila s opisom udalostí, ubezpečil ju že sa na to pozrie, otočil sa zavrel dvere a šiel snívať o mladej krajčírke. Tá ktorú však rozprávanie malej dievčiny zaujalo bola Lady Cortez, ktorá práve vychádzala z obchodu vedľa šerifovej kancelárie a vypočula si ich rozhovor. U Barnyho pracovala už tri roky a myslela si že ho dokonale pozná, veď spolu strávili už nejednú vášnivu noc a vedela o ňom všetko. Svedomie jej však nedalo a rozhodla sa že bude svojho amanta lepšie pozorovať. Keď má môj drahý nejaké tajomstvo, musím o ňom vedieť. Ja na to prídem, zaprisahala sa Lady...
podobnosť postáv s osobami z reálneho života je čisto náhodná
Je to dosť dlhé a má to ešte otvorený koniec. Tak buďte zhovievaví
Prajem príjemné čítanie
ZBERATEĽ
Tracona bolo malé mestečko na hlavnej tepne, ktorá spájala východ a západ. Miestni obyvatelia volali Traconu aj The Lost City, keďže mestom často prechádzalo veľa cudzincov a mnoho sa i záhadne vyparilo. Občanov síce Lost City nemalo veľa, no nič podstatné v ňom nechýbalo. Hlavnej ulici dominoval Salón kde sa sústreďoval spoločenský život.
Majiteľom bol Martin Barnard, obľúbený výrečný chlapík a večný sukničkár, ktorý získal salón pred piatimi rokmi výhrou v pokri nad pôvodným majiteľom. Tej hry nebol nik svedkom no keďže Petritka všetci neznášali a Barny bol miestny hrdina, boli radi že salón má nového majiteľa. Petritka už nikdy nikto v meste nevidel, všetci si mysleli že od hanby ušiel lebo zmizol aj jeho kôň.
Bol studený jesenný večer a vietor vonku šľahal ako bič. V takéto dni hľadali ľudia útočisko v salóne. Alkoholu bolo stále dosť, atmosféru vytváral hrou na klavír mladý černoch Amar a sexy obsluhujúca Lady Cortez, bruneta veľmi krásnych modrých očí a nesmierne štíhleho pásu rozširujúceho sa cez hladké boky do ovalnej panvy najčistejšej súmernosti z ktorej vybiehali mladé a štíhle stehná. Nad jej prednosťami spočinuli už nie jedne chlipne oči hostí. V tento škaredý večer bolo v salóne šesť hostí. Štyria hrali za stolom poker a dvaja stali pri bare. Čertovým obrázkom sa venoval inak bezúhonný miestny kňaz otec Mapo, lekár Tadeáš a dvaja vojaci z neďalekej pevnosti Jack Luper a Archibald Floyd, ktorí mali práve dovolenku. Vášnivo sa hral poker a diskutovalo sa o železnici čo má čoskoro doraziť do Tracony. Najmenej sa darilo Tadeášovi, ten sa nakoniec zodvihol a prehlásil, že bude musieť od pacientov vybrať viac peňazí aby mohol financovať svoje bujaré záľuby. Cestou ku dverám sa ešte zastavil pri bare u Barnyho a podal mu tajomnú hnedú fľaštičku s tekutinou, na čo mu barman vtisol do dlane hrsť dolárov. Doktor sa len pousmial a bez slova opustil miestnosť.
Pri bare sedeli učiteľ Matt Burke a neznámy Michael. Matt bol už dosť podgurážený a hustil do cudzinca múdrosti ako do svojich žiakov, no ten na jeho podnety nereagoval a pokojne si pil svoj drink.Zrazu sa ozval obrovský krik a buchot. Archi obvinil Jacka z podvádzania pri hre a neváhal ho poslať jednou presnou ranou na bradu k zemi. Barny rýchlo pribehol k obom kohútom a za pomoci mierumilovného kňaza ich odprevadil do izieb na poschodí nech tú opicu vyspia. Cestou dolu poprosil Mapa nech odprevadí Matta domov lebo už mal očividne tiež dosť. Amar už spal vo svojej komore kde mal drevenu posteľ a jedlo za ktoré po večeroch hrával v podniku. Majiteľ podišiel k Lady a pošepkal jej aby ho už nečakala a šla sa domov vyspať.
V podniku už zostal iba Barny s Michaelom. Nalial mu dvojitú whiskey a nenápadne povyzvedal kto cudzinec je a čomu sa venuje. Zistil že Michael je bývalý zubár ktorý prišiel o licenciu a tak sa dal na šarlatánstvo. Teraz vyrába všelijaké mastičky, putuje z miesta na miesto a predáva svoje medicíny. Po ďalšom poháriku sa už mastičkár zviezol zo stoličky a zostal nehybne ležať. Barny vzal telo, naložil ho na vozík a viezol tmavou chodbou pivnice až k mohutným železným dverám. Vylovil z vrecka veľký hrdzavý kľúč a odomkol zámok. Mastičkára zložil k dverám a podišiel k dubovému stolu ktorý stál uprostred miestnosti. Na Barnyho chrbát v zelenej bunde dopadalo svetlo starej olejovej lampy. Modrá farba nohavíc s bundou nejak neladila, no to mu nevadilo, o módu sa nestaral. Zaujímalo ho niečo iné. HLAVY. Tie totiž zbieral! Opäť raz začul v hlave ten mocný hlas démona ktorý mu prikazoval páchať tie zverstvá. Vzal do ruky veľkú mačetu a začal ju dôkladne brúsiť. Ten nepríjemný zvuk prebral dovtedy spiaceho Michaela. Hadí jed ktorý mal Barny od doktora a zaručene ochromil už nejednu jeho obeť na bývalého zubára veľmi neúčinkoval, akurát si necítil jazyk a mal ho poriadne meravý. Tým že na sebe skúšal všetky svoje maste a kvapky, nadobudol istú imunitu. Akurát bol momentálne dosť pod parou z nadmernej konzumácie alkoholu.
Rozmýšľal kde sa práve nachádza, svetla bolo pomerne málo ale porozhliadol sa po izbe a s hrôzou zistil že steny lemujú police plné veľkých priesvitných nádob v ktorých plávajú ľudské hlavy. V tom momente mu stúpol adrenalín a zázračne vytriezvel, vo chvíli ako uvidel neznámu postavu, ktorá si brúsi vražedný nástroj a pokojne si pri tom hvízda známu melódiu. Ja nebudem ďalšia hlava vo formalíne pomyslel si. Vzal lopatu čo bola neďaleko, šľahol Barnyho po chrbte a utekal z toho pekla kade ľahšie. Keďže nevedel kde sa nachádza, chvíľu mu trvalo kým našiel cestu z pivnice von. Ocitol sa opäť v salóne. Všade bolo šero a ticho, jediné svetlo bolo to mesačné ktoré presvitalo cez okná dnu. Začul neďaleké kroky a tackavo sa dostal až pred budovu. Bola hlboká noc a vonku ani živej duše, k tomu ten hnusný vetrisko a diabol čo mu bol v pätách. Chcel zakričať o pomoc no hlasivky ho neposlúchali. Začal bezhlavo utekať, no zakopol o kameň a šiel nekontrolovane k zemi. Na perách ucítil kravinec a zlostne si odpľul. Podarilo sa mu postaviť a zabočil za roh najbližšej budovy. To však bola slepá ulička o ktorej netušil. Pokúsil sa o rýchly návrat no bolo neskoro. Pred ním už stal statný muž s mačetou ktorá sa za splnu mesiaca pekne ligotala. Barnyho tvár pokrivil diabolský úsmev. V očiach sa mu chladne zablesklo - sčerneli. Zovrel dlane a jeho vysušená koža zapraskala ako pri krčení papiera. Jediným švihom oddelil hlavu od tela. Tá sa odgúľala k neďalekému sudu s vodou a telo nehybne šlo k zemi. Barny si šiel po svoju trofej keď tu začul nejaký zvuk. Chytro skryl hlavu pod bundu a ticho opustil miesto činu mysliac si že ho nik nevidel. Po chvili ako nik nechodil a bolo vonku naďalej ticho tak sa vrátil po telo a kaluž krvi posypal nejakým práškom čo mal tiež od doktora. Zahladil stopy a uspokojený svojím majstrovstvom sa pobral domov spať. Netušil však že jeho brutalita mala nežiadaného diváka. Kristína, malé dvanásť ročné dievčatko z domu vedľa, malo ľahký spánok a už 2 mesiace sa poriadne nevyspala lebo jej rodičia sa každú noc snažili spraviť jej súrodenca a tak sa dievčina po večeroch dívala z okna a pozorovala hviezdy a mesiac ktorý bol túto noc krásne velký a jasný. No v túto osudnú noc bola svedkom činu, aký by deti rozhodne nemali vidieť. Našťastie zachovala duchaprítomnosť a počas hororovej scény si držala zakryté ústa a so zatajeným dychom sledovala nechutné divadlo čo sa v uličke za ich domom odohráva.
Vyšlo slniečko a Tracona sa zobudila do nového dňa, všetko vyzeralo ako v bežný deň. Ľudia šli do práce a deti do školy. Avšak Kristína hneď skoro ráno utekala za šerifom Lukom Shortom ktorého prezývali Exekutor. Búchala mu asi päť minút na dvere kým sa mrzuto dotrepal a zavrčal na ňu prečo ho tak skoro budí. Podrobne mu vyrozprávala čo v noci videla a on sa i tváril že ju zaujato počúva no jeho myseľ skôr zamestnávali myšlienky ako dostať krajčírku Taylor do postele ako vyriešiť nejaký zločin čo sa odohral iba v malej Kristínkinej hlavičke. Keď skončila s opisom udalostí, ubezpečil ju že sa na to pozrie, otočil sa zavrel dvere a šiel snívať o mladej krajčírke. Tá ktorú však rozprávanie malej dievčiny zaujalo bola Lady Cortez, ktorá práve vychádzala z obchodu vedľa šerifovej kancelárie a vypočula si ich rozhovor. U Barnyho pracovala už tri roky a myslela si že ho dokonale pozná, veď spolu strávili už nejednú vášnivu noc a vedela o ňom všetko. Svedomie jej však nedalo a rozhodla sa že bude svojho amanta lepšie pozorovať. Keď má môj drahý nejaké tajomstvo, musím o ňom vedieť. Ja na to prídem, zaprisahala sa Lady...
podobnosť postáv s osobami z reálneho života je čisto náhodná
Je to dosť dlhé a má to ešte otvorený koniec. Tak buďte zhovievaví
Prajem príjemné čítanie
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser9364
Hosť
Poviedky z The Lost City: Záhadný jazdec
Vážení čitatelia a čitateľky, ja a moji spoločníci by sme vám chceli vyrozprávať príbeh z nášho malého mestečka The Lost City, na Delaware a o jednej príhode z Halloweenu. Dosť rečí, poďme na to.
Tento deň začal ako každý iný, niektorí sedeli v Salóne, niektorí sa starali o svoje kone v stajni, a ja som zametal miesto pred salónom, pretože sme očakávali návštevu z priateľského mesta a tak som sa snažil vonku upratať. Pri západe slnka som zrazu uvidel jazdca. Kedže išiel zo slnkom v chrbte, prižmúril som oči a uvidel som siluety, zrazu dvoch ľudí, podľa postáv som prišiel na to, že to bola žena a muž. Vtrhol som do salónu a zahučal som:„Niekto prichádza, rýchlo to tu upracte!“ Barnard, náš kvalitný barman rýchlo poutieral pult a začal čistiť poháre, ľudia čo hrali poker rýchlo poupratovali, vyrovnali stoly, Scary zasadol za piano a začal hrať jemnú melódiu. Ja som vyšiel von a napumpoval som vodu pre kone a išiel som návštevníkom oproti. Keď boli celkom na dohľad, všimol som si, že mali zakryté tváre, a tak som spustil ako prvý:„Vitajte v The Lost City, náš salón a hotel je pre vás pripravený! Budeme veľmi radi, ak sa u nás ubytujete. Ochotne sa postaráme aj o vaše kone.“Zamaskovaný muž zamrmlal niečo v zmysle "Dobre, dobre, ďakujeme pekne."
Priviazali kone, ja som im dal napiť a vstúpili do salónu. Zrazu nastalo hromové ticho, dokonca aj Scary prestal hrať na piane. Sadli si do rohu miestnosti a tak Barnard vystúpil spoza pultu a išiel za nimi, že čo si dajú na pitie a ako dlho tu plánujú zostať. Kedže plánovali zostať 2 dni a nemali sme ani jednu volnú miestnosť tak som sa rozhodol spolu s Mapom že sa presunieme do senníka, aby sme uvoľnili jednu izbu pre cestujúcich. Nakoniec im stačila len jedna izba a tak som ostal vo svojej pohodlnej izbičke. Uprostred noci sa začali diať divné veci. Začul som vytie vlkov, ale žiadny les nebol okolo mesta a bolo to celkom hlasne a blízko.Prekvapilo ma to. Rýchlo som sa obliekol a obul, skontroloval som, či sú v revolveri náboje a pre istotu pripravil nôž a išiel som na námestie a uvidel som na začiatku asi 5 vlkov ktoré trhali koňa, na ktorom prišiel tajomný muž.. Hrozne som sa ich zľakol a rýchlo som vbehol do salóna kde ešte sedela slečna Cortesová aj s Barnardom a boli zažratí do debaty. Pristúpil som rýchlo k ním a v rýchlosti som im povedal, čo som videl. Barman Barnard veľmi neochotne vyšiel po schodoch a zaklopal im na dvere. Muž vyšiel von s revolverom v ruke a tak Cortesová vytiahla dýku ktorú mala za pásom, ale Barny ju okamžite zastavil a naznačil, aby ho schovala, že nechce žiadne zbytočné problémy uprostred noci. Barnard mužovi vysvetlil čo sa stalo a jeho to pravdaže veľmi nahnevalo, pretože prišiel o svojho obľúbeného koňa. Obliekol si plášť a vyšiel von. Povedal, že ide napred. Za pultom má vždy barman ukryté nejaké prekvapivé tajomstvo a tak rýchlo vytiahol dve pušky, jednu moju a jednu jeho vlastnú. Keďže som mal pušku, pani Cortesovej som ponúkol svoj revolver, ktorý ochotne prijala. Keď sme vyšli von, nebolo ani stopy po vlkoch, koňovi a ani po tajomnom chlapovi.Slečna sa vrátila naspäť dnu a ja s Barnardom sme prehľadali mesto, no nikde sme nič nenašli. Vrátili sme sa do salónu a sadli sme si všetci traja za stôl a začali sme preberať, čo sa od rána udialo v meste. Asi pri 4 opakovaní Cortesová zaspala a tak sme sa presunuli za bar a občas sme niečo popili na prebratie. Pri východe slnka sa začal napĺňať salón tak sme si vymysleli, že tajomný pár odišiel skoro ráno. Ja som išiel do stajne skontrolovať kone, či sú poriadku po noci. Ako som vyšiel von, pozrel som sa na východ slnka a uvidel som 2 siluety! Okamžite som vbehol späť do salónu, a pošepkal som Barnardovi: "Znova prichádzajú!!" Barny okamžite zobral 6 vojakov a prebudil Cortesovú, zadným východom sme išli do zbrojnice, ozbrojili sme sa od hlavy po päty a vyšli sme pred salón, rozostavili sme sa do jedného radu a nabili, pretože sme sa báli prípadného napadnutia. Siluety boli už na hranici mesta, zoskočili z koňov, zobrali uzdy do rúk, zdvihli ich nad hlavu a pomaly išli ku nám. Keď boli celkom blízko spoznali sme ich hlasy a tváre. Boli to hostia ktorých sme čakali: Warlock a Vera z nového mesta Belladonna, nového mesta na Delaware, ktoré sa pridalo ku nám do aliancie LOVCI, a chceli sme sa poradiť o ich členoch a postupu ich mesta a pevností. Tesne pod obedom sme začuli poplašnú trúbu zo strážnej veže. Zase sme vybehli von ozbrojení a uvideli sme konvoj krycích vozov. Ako každý rok, aj teraz k nám prišli obchodníci i remeselníci a doviezli nám rôzne veci. Vyniesli sme von lavičky, stoly, spravili sme vatru a doniesli nejaké naše zásoby a chvíľku sme počkali. Obchodníci odložili svoje veci a vozy na kraj mesta, doniesli koláče, rum a whiskey. Otvorili sme prvú stranu a zrazu voz vybuchol! Všetci sme sa otočili, vyskočili a bežali tam. Jeden voz zostal stáť a tak sme išli skontrolovať či je všetko v poriadku. Zrazu vyskočili z voza Avalanche a Avengeress z Mesta Legiend a zakričali na plné hrdlo: "HALLOWEEEEEEEEEEN!!!". Mesto The Lost City bolo tento rok napálené alianciou Lovci na Delaware. Večer sme sedeli pri ohni, jedli, pili a zabávali sa. Barnardovi sa nedalo neopýtať, a tak spustil: "Hey Avalanche, a toho tajomného jazdca a mŕtveho koňa ste ako spravili?" Avalanche nahodila prekvapený a nechápavý výraz a s trasľavým hlasom sa spýtala: "Akého jazdca a koňa? Naša práca bol iba ten výbuch". Dodnes sa záhadu nepodarilo vyriešiť a nikto ani poriadne nevie, čo sa stalo.
Dúfam, že ste si sviatky užili a že vás tento príbeh pobavil, alebo vám aspoň vyčaril úsmev na tvári.
S pozdravom DjLupe555 , The Lost City, izba číslo 555, Delaware.
Vážení čitatelia a čitateľky, ja a moji spoločníci by sme vám chceli vyrozprávať príbeh z nášho malého mestečka The Lost City, na Delaware a o jednej príhode z Halloweenu. Dosť rečí, poďme na to.
Tento deň začal ako každý iný, niektorí sedeli v Salóne, niektorí sa starali o svoje kone v stajni, a ja som zametal miesto pred salónom, pretože sme očakávali návštevu z priateľského mesta a tak som sa snažil vonku upratať. Pri západe slnka som zrazu uvidel jazdca. Kedže išiel zo slnkom v chrbte, prižmúril som oči a uvidel som siluety, zrazu dvoch ľudí, podľa postáv som prišiel na to, že to bola žena a muž. Vtrhol som do salónu a zahučal som:„Niekto prichádza, rýchlo to tu upracte!“ Barnard, náš kvalitný barman rýchlo poutieral pult a začal čistiť poháre, ľudia čo hrali poker rýchlo poupratovali, vyrovnali stoly, Scary zasadol za piano a začal hrať jemnú melódiu. Ja som vyšiel von a napumpoval som vodu pre kone a išiel som návštevníkom oproti. Keď boli celkom na dohľad, všimol som si, že mali zakryté tváre, a tak som spustil ako prvý:„Vitajte v The Lost City, náš salón a hotel je pre vás pripravený! Budeme veľmi radi, ak sa u nás ubytujete. Ochotne sa postaráme aj o vaše kone.“Zamaskovaný muž zamrmlal niečo v zmysle "Dobre, dobre, ďakujeme pekne."
Priviazali kone, ja som im dal napiť a vstúpili do salónu. Zrazu nastalo hromové ticho, dokonca aj Scary prestal hrať na piane. Sadli si do rohu miestnosti a tak Barnard vystúpil spoza pultu a išiel za nimi, že čo si dajú na pitie a ako dlho tu plánujú zostať. Kedže plánovali zostať 2 dni a nemali sme ani jednu volnú miestnosť tak som sa rozhodol spolu s Mapom že sa presunieme do senníka, aby sme uvoľnili jednu izbu pre cestujúcich. Nakoniec im stačila len jedna izba a tak som ostal vo svojej pohodlnej izbičke. Uprostred noci sa začali diať divné veci. Začul som vytie vlkov, ale žiadny les nebol okolo mesta a bolo to celkom hlasne a blízko.Prekvapilo ma to. Rýchlo som sa obliekol a obul, skontroloval som, či sú v revolveri náboje a pre istotu pripravil nôž a išiel som na námestie a uvidel som na začiatku asi 5 vlkov ktoré trhali koňa, na ktorom prišiel tajomný muž.. Hrozne som sa ich zľakol a rýchlo som vbehol do salóna kde ešte sedela slečna Cortesová aj s Barnardom a boli zažratí do debaty. Pristúpil som rýchlo k ním a v rýchlosti som im povedal, čo som videl. Barman Barnard veľmi neochotne vyšiel po schodoch a zaklopal im na dvere. Muž vyšiel von s revolverom v ruke a tak Cortesová vytiahla dýku ktorú mala za pásom, ale Barny ju okamžite zastavil a naznačil, aby ho schovala, že nechce žiadne zbytočné problémy uprostred noci. Barnard mužovi vysvetlil čo sa stalo a jeho to pravdaže veľmi nahnevalo, pretože prišiel o svojho obľúbeného koňa. Obliekol si plášť a vyšiel von. Povedal, že ide napred. Za pultom má vždy barman ukryté nejaké prekvapivé tajomstvo a tak rýchlo vytiahol dve pušky, jednu moju a jednu jeho vlastnú. Keďže som mal pušku, pani Cortesovej som ponúkol svoj revolver, ktorý ochotne prijala. Keď sme vyšli von, nebolo ani stopy po vlkoch, koňovi a ani po tajomnom chlapovi.Slečna sa vrátila naspäť dnu a ja s Barnardom sme prehľadali mesto, no nikde sme nič nenašli. Vrátili sme sa do salónu a sadli sme si všetci traja za stôl a začali sme preberať, čo sa od rána udialo v meste. Asi pri 4 opakovaní Cortesová zaspala a tak sme sa presunuli za bar a občas sme niečo popili na prebratie. Pri východe slnka sa začal napĺňať salón tak sme si vymysleli, že tajomný pár odišiel skoro ráno. Ja som išiel do stajne skontrolovať kone, či sú poriadku po noci. Ako som vyšiel von, pozrel som sa na východ slnka a uvidel som 2 siluety! Okamžite som vbehol späť do salónu, a pošepkal som Barnardovi: "Znova prichádzajú!!" Barny okamžite zobral 6 vojakov a prebudil Cortesovú, zadným východom sme išli do zbrojnice, ozbrojili sme sa od hlavy po päty a vyšli sme pred salón, rozostavili sme sa do jedného radu a nabili, pretože sme sa báli prípadného napadnutia. Siluety boli už na hranici mesta, zoskočili z koňov, zobrali uzdy do rúk, zdvihli ich nad hlavu a pomaly išli ku nám. Keď boli celkom blízko spoznali sme ich hlasy a tváre. Boli to hostia ktorých sme čakali: Warlock a Vera z nového mesta Belladonna, nového mesta na Delaware, ktoré sa pridalo ku nám do aliancie LOVCI, a chceli sme sa poradiť o ich členoch a postupu ich mesta a pevností. Tesne pod obedom sme začuli poplašnú trúbu zo strážnej veže. Zase sme vybehli von ozbrojení a uvideli sme konvoj krycích vozov. Ako každý rok, aj teraz k nám prišli obchodníci i remeselníci a doviezli nám rôzne veci. Vyniesli sme von lavičky, stoly, spravili sme vatru a doniesli nejaké naše zásoby a chvíľku sme počkali. Obchodníci odložili svoje veci a vozy na kraj mesta, doniesli koláče, rum a whiskey. Otvorili sme prvú stranu a zrazu voz vybuchol! Všetci sme sa otočili, vyskočili a bežali tam. Jeden voz zostal stáť a tak sme išli skontrolovať či je všetko v poriadku. Zrazu vyskočili z voza Avalanche a Avengeress z Mesta Legiend a zakričali na plné hrdlo: "HALLOWEEEEEEEEEEN!!!". Mesto The Lost City bolo tento rok napálené alianciou Lovci na Delaware. Večer sme sedeli pri ohni, jedli, pili a zabávali sa. Barnardovi sa nedalo neopýtať, a tak spustil: "Hey Avalanche, a toho tajomného jazdca a mŕtveho koňa ste ako spravili?" Avalanche nahodila prekvapený a nechápavý výraz a s trasľavým hlasom sa spýtala: "Akého jazdca a koňa? Naša práca bol iba ten výbuch". Dodnes sa záhadu nepodarilo vyriešiť a nikto ani poriadne nevie, čo sa stalo.
Dúfam, že ste si sviatky užili a že vás tento príbeh pobavil, alebo vám aspoň vyčaril úsmev na tvári.
S pozdravom DjLupe555 , The Lost City, izba číslo 555, Delaware.
DeletedUser10324
Hosť
Poviedky z The Lost City: Krásky z TLC
Krásky z TLC /súčasť zbierky Poviedky z The Lost City/
Po chladnej tráve nočného cintorína kráčala ako bez duše Lady. Kedysi krásna a sebavedomá žena, za ktorou sa obracal každý, čo i len trocha heterosexuálne orientovaný chlap v meste. Bola jediná z ešte nedávno najslávnejšieho mesta TLC, ktorá sa nebála ísť von. Nebála sa, lebo stratila posledné zvyšky súdnosti a jej správanie pripomínalo skôr správanie zmäteného dievčatka, ako správanie sa dospelej ženy.
Oči mala podliate krvou, pokožku belšiu a krehkejšiu ako námraza, ktorá jej praskala pod bosými nohami. V rukách zvierala konáriky divej ruže a doráňanými rukami zplietala tŕňovú korunu.
Celé mesto bolo ľudoprázdne. Všade vládlo chladné, mŕtvolné ticho. Len vietor sa preháňal ulicami a trieskal dverami na kedysi luxusnom salóne.
Na kopci za mestom stála nedobytna pevnosť zvaná TLC Big. Veľakrát sa ju pokúšala napadnúť kadejaká zberba, ale často sa nedostali ani po jej hradby. Tentoraz však bola skoro prázdna. Len v najtmavšom rohu, v ošarpanej budove márnice blikalo sotva viditeľné svetielko.
Bolo to miesto, kam sa uchýlili poslední traja obyvatelia mesta. Starý ctihodný reverend Mapo, večne opitý hrobár Exekutor a jeho malý hrbatý pomocník Lupito.
Všetci traja boli hladní, špinaví a unevení z celodenného pochovávania ľudí.
Na vrchnáku truhly sedel reverend, potichu si mrlmlal Otčenáš a v rukách žmolil ruženec. V protiľahlom ruhu sedel na zemi Exekutor, odpíjal si z poloprázdnej fľaše lacného rumu a hľadel do blba. Malý Lupito sa k nemu túlil ako šteniatko, akoby uňho hľadal ochranu a spasenie.
Okolo márnice bolo počuť kroky. Tak ako čosi obchádzalo budovu, tak sa okolo stien širil chlad a strach.
,,Videli ste ako to odkráglovalo Barnyho a Borca v salóne?” opýtal sa Mapo ,,Ako keby to boli malé deti a pritom to boli najsilnejší muži nášho mesta”
,, Mám pocit, že nás to nechalo žiť doteraz len preto, aby sme pochovali a poslali na boží odpočinok mŕtvych. Mám pocit, že dnes v noci sme na rade my” povedal Exekuror a odpľul si.
Lupito sa k nemu pritúlil ešte viac.
Zrazu sa z vonku ozvalo tichučké ,, Lupitkoo, Lupitkoo. Pomôž miiii”
Lupitko sa posadil a povedal ,,To je moja malá sestrička Kikuška, ona žije, musím jej pomôcť.”
Skôr, ako mu Exekutor mohol zabrániť, vyskočil, rozkopol dvere a utiekol do súmraku za hlasom. ,,Stoj ty blázon” kričal za ním Exe.
,,Nemôžem, nemám žiadnu rodinu len ju, musím jej pomôcť” a Lupitko sa stratil v šere.
,,Nie si sám, ja som tvoj otec, sľúbil som tvojej mame na smrteľnej posteli, že ti to nikdy nepoviem” kričal za ním Exe so slzami. ,, Nenechám ťa syn môj! “ odhodil fľašu a rozbehol sa za ním.
Chvíľu bolo ticho …
Ozvali sa len dva tupé udery a potom chrčanie umierajúcich ľudí.
Mapo sedel stále na truhle a pozeral sa do šera, z ktorého sa pomaly vynárala postava ťahajúca za sebou dve mŕtve telá.
Zastala pred dvermi.
,, Poď ku mne” ozval sa milý ženský hlas ,,Poď a naplň svoj osud”
Neznáma postava k nemu natiahla ruky.
Mapo sa postavil, odložil ruženec a vykročil k postave. Zrazu zacítil úder tupým predmetom a jeho hlavu a tvár zaliala krv ……… keď otvoril oči, ležal v lone krásnej ženy, ktorá mu držala oboma rukami doráňanú hlavu. Nežným hlasom k nemu prehovorila ,,Poď a naplň svoj osud”.
Oboma rukami prudko trhla a zlomila mu väzy.
Vo svite mesiaca bolo vidno, ako sa cintorínom prechádza Lady. Mala krvavé ruky a okolo nej pobehovala jej malá pomocníčka …. Kikuška.
Krásky z TLC /súčasť zbierky Poviedky z The Lost City/
Po chladnej tráve nočného cintorína kráčala ako bez duše Lady. Kedysi krásna a sebavedomá žena, za ktorou sa obracal každý, čo i len trocha heterosexuálne orientovaný chlap v meste. Bola jediná z ešte nedávno najslávnejšieho mesta TLC, ktorá sa nebála ísť von. Nebála sa, lebo stratila posledné zvyšky súdnosti a jej správanie pripomínalo skôr správanie zmäteného dievčatka, ako správanie sa dospelej ženy.
Oči mala podliate krvou, pokožku belšiu a krehkejšiu ako námraza, ktorá jej praskala pod bosými nohami. V rukách zvierala konáriky divej ruže a doráňanými rukami zplietala tŕňovú korunu.
Celé mesto bolo ľudoprázdne. Všade vládlo chladné, mŕtvolné ticho. Len vietor sa preháňal ulicami a trieskal dverami na kedysi luxusnom salóne.
Na kopci za mestom stála nedobytna pevnosť zvaná TLC Big. Veľakrát sa ju pokúšala napadnúť kadejaká zberba, ale často sa nedostali ani po jej hradby. Tentoraz však bola skoro prázdna. Len v najtmavšom rohu, v ošarpanej budove márnice blikalo sotva viditeľné svetielko.
Bolo to miesto, kam sa uchýlili poslední traja obyvatelia mesta. Starý ctihodný reverend Mapo, večne opitý hrobár Exekutor a jeho malý hrbatý pomocník Lupito.
Všetci traja boli hladní, špinaví a unevení z celodenného pochovávania ľudí.
Na vrchnáku truhly sedel reverend, potichu si mrlmlal Otčenáš a v rukách žmolil ruženec. V protiľahlom ruhu sedel na zemi Exekutor, odpíjal si z poloprázdnej fľaše lacného rumu a hľadel do blba. Malý Lupito sa k nemu túlil ako šteniatko, akoby uňho hľadal ochranu a spasenie.
Okolo márnice bolo počuť kroky. Tak ako čosi obchádzalo budovu, tak sa okolo stien širil chlad a strach.
,,Videli ste ako to odkráglovalo Barnyho a Borca v salóne?” opýtal sa Mapo ,,Ako keby to boli malé deti a pritom to boli najsilnejší muži nášho mesta”
,, Mám pocit, že nás to nechalo žiť doteraz len preto, aby sme pochovali a poslali na boží odpočinok mŕtvych. Mám pocit, že dnes v noci sme na rade my” povedal Exekuror a odpľul si.
Lupito sa k nemu pritúlil ešte viac.
Zrazu sa z vonku ozvalo tichučké ,, Lupitkoo, Lupitkoo. Pomôž miiii”
Lupitko sa posadil a povedal ,,To je moja malá sestrička Kikuška, ona žije, musím jej pomôcť.”
Skôr, ako mu Exekutor mohol zabrániť, vyskočil, rozkopol dvere a utiekol do súmraku za hlasom. ,,Stoj ty blázon” kričal za ním Exe.
,,Nemôžem, nemám žiadnu rodinu len ju, musím jej pomôcť” a Lupitko sa stratil v šere.
,,Nie si sám, ja som tvoj otec, sľúbil som tvojej mame na smrteľnej posteli, že ti to nikdy nepoviem” kričal za ním Exe so slzami. ,, Nenechám ťa syn môj! “ odhodil fľašu a rozbehol sa za ním.
Chvíľu bolo ticho …
Ozvali sa len dva tupé udery a potom chrčanie umierajúcich ľudí.
Mapo sedel stále na truhle a pozeral sa do šera, z ktorého sa pomaly vynárala postava ťahajúca za sebou dve mŕtve telá.
Zastala pred dvermi.
,, Poď ku mne” ozval sa milý ženský hlas ,,Poď a naplň svoj osud”
Neznáma postava k nemu natiahla ruky.
Mapo sa postavil, odložil ruženec a vykročil k postave. Zrazu zacítil úder tupým predmetom a jeho hlavu a tvár zaliala krv ……… keď otvoril oči, ležal v lone krásnej ženy, ktorá mu držala oboma rukami doráňanú hlavu. Nežným hlasom k nemu prehovorila ,,Poď a naplň svoj osud”.
Oboma rukami prudko trhla a zlomila mu väzy.
Vo svite mesiaca bolo vidno, ako sa cintorínom prechádza Lady. Mala krvavé ruky a okolo nej pobehovala jej malá pomocníčka …. Kikuška.
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser10324
Hosť
jak nevies? mne az slza vyhrkla. to je hororova komedia ;)
DeletedUser5174
Hosť
ja som záchvat smiechu dostal a štikútať sa mi začalo
pobavil si ma, super to je
Deleted User - 4
Hosť
V pohode príbeh
DeletedUser5708
Hosť
Výborné. Odjakživa milujem príbehy s otvoreným koncom.
Čo sa mňa týka, tak určite jednoznačný favorit. Má to vtip, napätie,... Len by som vytkol pár štylistických chýb. V príbehoch sa nepíšu číslice číslom, ale slovom (12r. už vôbec nie). Takisto, dvakrát si tam použil slovo "dominoval", čo mne osobne prišlo umelé. Áno, dvakrát nie je veľa, ale ak by si pokračoval v opise priestoru, stavím sa, že by si znova použil toto slovo, ktoré nie je moc dobre použité. Pri salóne by som to pochopil, ale pri dubovom stole ani moc nie.
A na záver: čiarky. Nehovorím, že zrovna ja ich používam najsprávnejšie. Lenže. Čiarky v príbehoch dodávajú možno ešte viac napätia. Veď uznaj sám, bez čiarok čítaš vetu ako celok, no s ňou to prečítaš trochu napínavejšie.
"V tom momente mu stúpol adrenalín a zázračne vytriezvel vo chvíli ako uvidel neznámu postavu ktorá si brúsi vražedný nástroj a pokojne si pri tom hvízda známu melódiu."
"V tom momente mu stúpol adrenalín a zázračne vytriezvel vo chvíli, ako uvidel neznámu postavu, ktorá si brúsi vražedný nástroj a pokojne si pri tom hvízda známu melódiu."
Pri texte to nie je moc vidno, aký veľký rozdiel robia čiarky, no keď to čítaš nahlas, so štipkou ducha vloženého do čítania, určite si všimneš rozdiel.
Ale inak vynikajúce.
Čo sa mňa týka, tak určite jednoznačný favorit. Má to vtip, napätie,... Len by som vytkol pár štylistických chýb. V príbehoch sa nepíšu číslice číslom, ale slovom (12r. už vôbec nie). Takisto, dvakrát si tam použil slovo "dominoval", čo mne osobne prišlo umelé. Áno, dvakrát nie je veľa, ale ak by si pokračoval v opise priestoru, stavím sa, že by si znova použil toto slovo, ktoré nie je moc dobre použité. Pri salóne by som to pochopil, ale pri dubovom stole ani moc nie.
A na záver: čiarky. Nehovorím, že zrovna ja ich používam najsprávnejšie. Lenže. Čiarky v príbehoch dodávajú možno ešte viac napätia. Veď uznaj sám, bez čiarok čítaš vetu ako celok, no s ňou to prečítaš trochu napínavejšie.
"V tom momente mu stúpol adrenalín a zázračne vytriezvel vo chvíli ako uvidel neznámu postavu ktorá si brúsi vražedný nástroj a pokojne si pri tom hvízda známu melódiu."
"V tom momente mu stúpol adrenalín a zázračne vytriezvel vo chvíli, ako uvidel neznámu postavu, ktorá si brúsi vražedný nástroj a pokojne si pri tom hvízda známu melódiu."
Pri texte to nie je moc vidno, aký veľký rozdiel robia čiarky, no keď to čítaš nahlas, so štipkou ducha vloženého do čítania, určite si všimneš rozdiel.
Ale inak vynikajúce.
DeletedUser10878
Hosť
Poviedky z The Lost City: Soľná bosorka
Jeden indiánsky kmeň bol už dlhé generácie usídlený na sútoku riek Musconetcong a Delaware. Ich náčelník svalnatý a nebojácny Lapowinsa sa ničoho nebál. Nik mu však nemohol robiť dlhšie spoločnosť s výnimkou jeho manželky, ktorá jediná vedela skrotiť jeho tigrí hnev. Miloval ju tak intenzívne, že sa po jej smrti, v snahe utíšiť svoju bolesť uzavrel vo svojom príbytku, kde odmietal vidieť kohokoľvek. To správanie ho držalo tak dlho, až sa v kmeni začalo pošuškávať o voľbe nového náčelníka. Asi musel niektoré z tých rečí začuť, lebo sa v jedno ráno objavil oblečený v bojovom oblečení a bez toho aby niekomu niečo povedal, vybral sa smerom na západ. Po tom čo sa asi po mesiaci vrátil späť do dediny, bol už Lapowinsa o čosi zhovorčivejší a chcel sa podeliť o svoj čudesný zážitok. Na znak svojej statočnosti sa začal pred svojími bojovníkmi oháňať opaskom z čerstvých skalpov a hodil na zem hrudu soli. Začal im rozprávať, keď sa tak túlal prériou a bol už na smrť vyčerpaný, tak si v jednu noc ľahol na zem aby si oddýchol a vyspal sa. No po chvíli ho zobudil niečí nárek ozývajúci sa z neďaleka. Vo svetle nového mesiaca videl škaredú starú ženu oháňajúcu sa tomahawkom nad mladšou ženou kľačajúcou na kolenách prosiacu o milosť. Desivý pohľad tej ženy tak ďaleko od dediny prekvapil náčelníka až sa rozbehol smerom k nim. Mladá žena robila zúfale pokusy o vyslobodenie sa, no starena ju ľavou rukou pevne držala za vlasy a chystala sa zaútočiť. Keď Lapowinsa dobehol k ženám pohľadom na mladú obeť takmer skamenel. Bola to jeho mŕtva žena. S obrovským revom vyskočil na čarodejnicu a zaboril jej sekeru do hlavy. Pred tým že stačil chytiť svoju ženu do náručia, zem sa otvorila a obe ženy pohltila. Na mieste kde stáli sa objavil soľný stĺp. Po celé roky tvrdia indiáni že pilier bol pod ochranou soľnej bosorky a stále keď si šli nazbierať soľ, udierali palicami po zemi v okolí stĺpa, lebo verili že každý úder dostane bosorka a tak jej zabránia aby páchala ďalšie zlo na ich ľuďoch.
Jeden indiánsky kmeň bol už dlhé generácie usídlený na sútoku riek Musconetcong a Delaware. Ich náčelník svalnatý a nebojácny Lapowinsa sa ničoho nebál. Nik mu však nemohol robiť dlhšie spoločnosť s výnimkou jeho manželky, ktorá jediná vedela skrotiť jeho tigrí hnev. Miloval ju tak intenzívne, že sa po jej smrti, v snahe utíšiť svoju bolesť uzavrel vo svojom príbytku, kde odmietal vidieť kohokoľvek. To správanie ho držalo tak dlho, až sa v kmeni začalo pošuškávať o voľbe nového náčelníka. Asi musel niektoré z tých rečí začuť, lebo sa v jedno ráno objavil oblečený v bojovom oblečení a bez toho aby niekomu niečo povedal, vybral sa smerom na západ. Po tom čo sa asi po mesiaci vrátil späť do dediny, bol už Lapowinsa o čosi zhovorčivejší a chcel sa podeliť o svoj čudesný zážitok. Na znak svojej statočnosti sa začal pred svojími bojovníkmi oháňať opaskom z čerstvých skalpov a hodil na zem hrudu soli. Začal im rozprávať, keď sa tak túlal prériou a bol už na smrť vyčerpaný, tak si v jednu noc ľahol na zem aby si oddýchol a vyspal sa. No po chvíli ho zobudil niečí nárek ozývajúci sa z neďaleka. Vo svetle nového mesiaca videl škaredú starú ženu oháňajúcu sa tomahawkom nad mladšou ženou kľačajúcou na kolenách prosiacu o milosť. Desivý pohľad tej ženy tak ďaleko od dediny prekvapil náčelníka až sa rozbehol smerom k nim. Mladá žena robila zúfale pokusy o vyslobodenie sa, no starena ju ľavou rukou pevne držala za vlasy a chystala sa zaútočiť. Keď Lapowinsa dobehol k ženám pohľadom na mladú obeť takmer skamenel. Bola to jeho mŕtva žena. S obrovským revom vyskočil na čarodejnicu a zaboril jej sekeru do hlavy. Pred tým že stačil chytiť svoju ženu do náručia, zem sa otvorila a obe ženy pohltila. Na mieste kde stáli sa objavil soľný stĺp. Po celé roky tvrdia indiáni že pilier bol pod ochranou soľnej bosorky a stále keď si šli nazbierať soľ, udierali palicami po zemi v okolí stĺpa, lebo verili že každý úder dostane bosorka a tak jej zabránia aby páchala ďalšie zlo na ich ľuďoch.
Naposledy upravené moderátorom:
DeletedUser5174
Hosť
Výborné. Odjakživa milujem príbehy s otvoreným koncom.
Čo sa mňa týka, tak určite jednoznačný favorit. Má to vtip, napätie,... Len by som vytkol pár štylistických chýb. V príbehoch sa nepíšu číslice číslom, ale slovom (12r. už vôbec nie). Takisto, dvakrát si tam použil slovo "dominoval", čo mne osobne prišlo umelé. Áno, dvakrát nie je veľa, ale ak by si pokračoval v opise priestoru, stavím sa, že by si znova použil toto slovo, ktoré nie je moc dobre použité. Pri salóne by som to pochopil, ale pri dubovom stole ani moc nie.
A na záver: čiarky. Nehovorím, že zrovna ja ich používam najsprávnejšie. Lenže. Čiarky v príbehoch dodávajú možno ešte viac napätia. Veď uznaj sám, bez čiarok čítaš vetu ako celok, no s ňou to prečítaš trochu napínavejšie.
"V tom momente mu stúpol adrenalín a zázračne vytriezvel vo chvíli ako uvidel neznámu postavu ktorá si brúsi vražedný nástroj a pokojne si pri tom hvízda známu melódiu."
"V tom momente mu stúpol adrenalín a zázračne vytriezvel vo chvíli, ako uvidel neznámu postavu, ktorá si brúsi vražedný nástroj a pokojne si pri tom hvízda známu melódiu."
Pri texte to nie je moc vidno, aký veľký rozdiel robia čiarky, no keď to čítaš nahlas, so štipkou ducha vloženého do čítania, určite si všimneš rozdiel.
Ale inak vynikajúce.
Štylistika a čiarkovanie, boli vždy mojím problémom a nejak sa to neviem stále naučiť. No rád si niečo vymyslím keď mám čas. Ďakujem za vecné pripomienky, skúsim ešte čo to opraviť
Cage forest
Nad krajinou sa pomaly znášala noc a prikrývala ju svojimi netopierími krídlami. Karavána osadníkov, ktorých zastihla práve uprostred lesa, nemala inú možnosť ako rozložiť tábor na malom priestranstve medzi stromami. Rozostavali vozy do kruhu, rozložili veľkú vatru, uviazali zvieratá a od únavy rýchlo zaspali. Bola mimoriadne chladná noc a hoci boli v hustom lese, vietor im hral za ušami svoje divoké symfónie. Prízemný mráz im prenikal až do kostí. Dvaja chlapi na stráži sedeli len pár krokov od ohňa a unavenými očami prečesávali nekonečnú temnotu navôkol. Pomaly sŕkali horúcu kávu a odpočítavali hodiny do výmeny. Noc bola jasná, mesiac však neprenikol cez hustý porast a tak si museli vystačiť len s ohňom. Petroleja mali málo, takže lampy ostávali zhasnuté. Počas prvej hliadky sa neudialo nič pozoruhodné, iba kde-tu začuli vytie vlkov a praskanie haluzí vo vetre. Okolo polnoci ich prišli vystriedať ich spoločníci. V druhej hliadke sedel aj mladý osadník Percy.
Už od večera mal z tohto miesta zlý pocit. Sotva dokázal uviazať koňa o strom, akokoľvek sa snažil, nedokázal ho upokojiť. Preto mal na hliadke stále pušku v rukách a pozorne počúval zvuky, ktoré sa niesli od miesta, kde odpočívali kone a voly. Teraz sedel pri ohni, únava mu pomaly zatvárala oči a on sa snažil ju premôcť. Na um mu prichádzali všetky historky, ktoré počul o nepreskúmaných lesoch divokého západu. Od vlčích duchov cez bezhlavých jazdcov až po démonov, o tom všetkom počúval už odmalička pri ohni. Naučil sa im neveriť, ale pre istotu býval opatrný.
Zrazu však zacítil závan nesmierneho chladu. Schúlil sa a prisunul sa k ohňu, ale stále sa triasol od zimy. Jeho druh už dávno podľahol zvláštnej únave a spal na zemi. Spomenul si na kone, ktoré neboli zvyknuté na takýto chlad, vzal prikrývky a vydal sa smerom k nim. Našiel ich úplne pokojné ako pomaly vdychovali mrazivý vzduch. Postupne cez ne poprehadzoval prikrývky a behom sa vrátil do tábora. Oheň zoslabol a vydával už len slabé svetlo.
Keď sa Percy chystal priložiť, donieslo sa k nemu hlasné zaerdžanie. Chcel vybehnúť von z vozovej hradby, ale 10 krokov od nej, v línii stromov, kde už nesiahalo svetlo, uvidel niekoľko párov jasných očí. „Vlci“ povedal si potichu pre seba. Z ohňa vybral horiace poleno, znovu sa priblížil a hodil ho do tmy. Oči sa rozpŕchli, ale o chvíľu podišli ešte bližšie. Percy jasne videl vychudnuté telá šeliem. Vedel, čoho sú schopní hladní vlci a rozhodol sa varovať ostatných. Akokoľvek sa snažil, nikto sa nezobudil. Spali ako zarezaní. Percy v záchvate paniky vystrelil do vzduchu z revolveru, ale bezúspešne. Zo stromov sa pomaly zniesli stovky vtákov, vyplašených výstrelom. Percy videl iba ich čierne siluety, ako dosadali naspäť na stromy. Začal postupne mykať svojimi druhmi, nasilu im otváral oči, ale uvidel v nich iba hustú hmlu. Znovu ďalšie zaerdžanie, tentoraz však počul aj zvuk padajúceho ťažkého tela na zem. Kone však už nemohol zachrániť. Celý tábor bol v obkľúčení, vlci sa odvážili až úplne k vozom. Z papúľ im tiekli husté sliny, keď videli dva tucty bezbranných obetí, pokojne ležiacich na zemi. Percy ich neprovokoval, vedel, že k ohňu sa neodvážia a tak poriadne priložil. Studený a prudký vietor však nedovolil, aby sa oheň poriadne rozhorel a o chvíľu celkom vyhasol. Percy sa už pomaly pripravoval na boj, pozbieral zbrane svojich druhov a bol odhodlaný zobrať so sebou toľko vlkov, koľko to len pôjde. Tí už dávno podliezli vozy a boli už len na pár krokov od osadníkov. Zrazu sa však ochladilo ešte viac, vietor poohýbal stromy a hoci bola čistá obloha, ozvalo sa hlasné hromobitie, avšak bez bleskov. Vlci, dovtedy naježení, vystrašene stiahli chvosty a so skučaním odbehli. Toto však Percyho znepokojilo ešte viac. Čokoľvek odohnalo stovku hladných vlkov muselo byť oveľa horšie ako oni.
Vietor stále neprestával, trhal vozové plachty a Percy stál uprostred medzi jeho spiacimi spoločníkmi, ktorí vyzerali, že už zaspali naveky. Z vetra sa teraz stala naozajstná víchrica, naokolo poletovalo opadané lístie, konáre a veci z dostavníkov. Cez ohradu preskočil kôň, s hlasným erdžaním prebehol cez priestranstvo a odbehol do noci. Percy bol ako prikovaný, nemohol sa ani pohnúť a hľadel smerom odkiaľ pribehol kôň. Zrazu uvidel strašne jasné svetlo, nohy sa mu podlomili a on spadol na zem, ale premohol strach a utekal preč. Bežal dlho, až kým neklesol od únavy. Oprel sa o strom a nahmatal rukoväť svojho revolvera. Aj cez nepreniknuteľnú tmu zreteľne videl vysokú postavu ako kráča priamo k nemu. Bola osvetlená takým istým prenikavým svetlom, aké videl v tábore. Rýchlo sa poobzeral okolo seba. V stromoch uvidel stovky dier po guľkách, na zemi bolo pováľaných niekoľko hnijúcich pušiek, kde-tu trčali z dreva šípy a nože. Myseľ mu znova ovládol strach, namieril a štyri krát vystrelil. Postava sa zapotácala, spadla a vydala hrozivý krik. Cez hustý porast teraz začali prichádzať stovky takých postáv. Kráčali pomaly, vedeli, že Percymu ostáva už len jeden náboj. Bol ich, nemohol tomu zabrániť. Tak, ako všetci predchádzajúci, ktorí sa odvážili.
Medzitým sa v tábore oteplilo a osadníci rýchlo povyskakovali zo zeme, keď zistili, že oheň vyhasol a Percy zmizol. Zmätok v tábore preťal už len ostrý výstrel z lesa a rýchly dupot stoviek nôh.
Osadníci už iba tupo hľadeli do noci, keď sa spoza stromov vynorilo prvé biele svetlo.
Nad krajinou sa pomaly znášala noc a prikrývala ju svojimi netopierími krídlami. Karavána osadníkov, ktorých zastihla práve uprostred lesa, nemala inú možnosť ako rozložiť tábor na malom priestranstve medzi stromami. Rozostavali vozy do kruhu, rozložili veľkú vatru, uviazali zvieratá a od únavy rýchlo zaspali. Bola mimoriadne chladná noc a hoci boli v hustom lese, vietor im hral za ušami svoje divoké symfónie. Prízemný mráz im prenikal až do kostí. Dvaja chlapi na stráži sedeli len pár krokov od ohňa a unavenými očami prečesávali nekonečnú temnotu navôkol. Pomaly sŕkali horúcu kávu a odpočítavali hodiny do výmeny. Noc bola jasná, mesiac však neprenikol cez hustý porast a tak si museli vystačiť len s ohňom. Petroleja mali málo, takže lampy ostávali zhasnuté. Počas prvej hliadky sa neudialo nič pozoruhodné, iba kde-tu začuli vytie vlkov a praskanie haluzí vo vetre. Okolo polnoci ich prišli vystriedať ich spoločníci. V druhej hliadke sedel aj mladý osadník Percy.
Už od večera mal z tohto miesta zlý pocit. Sotva dokázal uviazať koňa o strom, akokoľvek sa snažil, nedokázal ho upokojiť. Preto mal na hliadke stále pušku v rukách a pozorne počúval zvuky, ktoré sa niesli od miesta, kde odpočívali kone a voly. Teraz sedel pri ohni, únava mu pomaly zatvárala oči a on sa snažil ju premôcť. Na um mu prichádzali všetky historky, ktoré počul o nepreskúmaných lesoch divokého západu. Od vlčích duchov cez bezhlavých jazdcov až po démonov, o tom všetkom počúval už odmalička pri ohni. Naučil sa im neveriť, ale pre istotu býval opatrný.
Zrazu však zacítil závan nesmierneho chladu. Schúlil sa a prisunul sa k ohňu, ale stále sa triasol od zimy. Jeho druh už dávno podľahol zvláštnej únave a spal na zemi. Spomenul si na kone, ktoré neboli zvyknuté na takýto chlad, vzal prikrývky a vydal sa smerom k nim. Našiel ich úplne pokojné ako pomaly vdychovali mrazivý vzduch. Postupne cez ne poprehadzoval prikrývky a behom sa vrátil do tábora. Oheň zoslabol a vydával už len slabé svetlo.
Keď sa Percy chystal priložiť, donieslo sa k nemu hlasné zaerdžanie. Chcel vybehnúť von z vozovej hradby, ale 10 krokov od nej, v línii stromov, kde už nesiahalo svetlo, uvidel niekoľko párov jasných očí. „Vlci“ povedal si potichu pre seba. Z ohňa vybral horiace poleno, znovu sa priblížil a hodil ho do tmy. Oči sa rozpŕchli, ale o chvíľu podišli ešte bližšie. Percy jasne videl vychudnuté telá šeliem. Vedel, čoho sú schopní hladní vlci a rozhodol sa varovať ostatných. Akokoľvek sa snažil, nikto sa nezobudil. Spali ako zarezaní. Percy v záchvate paniky vystrelil do vzduchu z revolveru, ale bezúspešne. Zo stromov sa pomaly zniesli stovky vtákov, vyplašených výstrelom. Percy videl iba ich čierne siluety, ako dosadali naspäť na stromy. Začal postupne mykať svojimi druhmi, nasilu im otváral oči, ale uvidel v nich iba hustú hmlu. Znovu ďalšie zaerdžanie, tentoraz však počul aj zvuk padajúceho ťažkého tela na zem. Kone však už nemohol zachrániť. Celý tábor bol v obkľúčení, vlci sa odvážili až úplne k vozom. Z papúľ im tiekli husté sliny, keď videli dva tucty bezbranných obetí, pokojne ležiacich na zemi. Percy ich neprovokoval, vedel, že k ohňu sa neodvážia a tak poriadne priložil. Studený a prudký vietor však nedovolil, aby sa oheň poriadne rozhorel a o chvíľu celkom vyhasol. Percy sa už pomaly pripravoval na boj, pozbieral zbrane svojich druhov a bol odhodlaný zobrať so sebou toľko vlkov, koľko to len pôjde. Tí už dávno podliezli vozy a boli už len na pár krokov od osadníkov. Zrazu sa však ochladilo ešte viac, vietor poohýbal stromy a hoci bola čistá obloha, ozvalo sa hlasné hromobitie, avšak bez bleskov. Vlci, dovtedy naježení, vystrašene stiahli chvosty a so skučaním odbehli. Toto však Percyho znepokojilo ešte viac. Čokoľvek odohnalo stovku hladných vlkov muselo byť oveľa horšie ako oni.
Vietor stále neprestával, trhal vozové plachty a Percy stál uprostred medzi jeho spiacimi spoločníkmi, ktorí vyzerali, že už zaspali naveky. Z vetra sa teraz stala naozajstná víchrica, naokolo poletovalo opadané lístie, konáre a veci z dostavníkov. Cez ohradu preskočil kôň, s hlasným erdžaním prebehol cez priestranstvo a odbehol do noci. Percy bol ako prikovaný, nemohol sa ani pohnúť a hľadel smerom odkiaľ pribehol kôň. Zrazu uvidel strašne jasné svetlo, nohy sa mu podlomili a on spadol na zem, ale premohol strach a utekal preč. Bežal dlho, až kým neklesol od únavy. Oprel sa o strom a nahmatal rukoväť svojho revolvera. Aj cez nepreniknuteľnú tmu zreteľne videl vysokú postavu ako kráča priamo k nemu. Bola osvetlená takým istým prenikavým svetlom, aké videl v tábore. Rýchlo sa poobzeral okolo seba. V stromoch uvidel stovky dier po guľkách, na zemi bolo pováľaných niekoľko hnijúcich pušiek, kde-tu trčali z dreva šípy a nože. Myseľ mu znova ovládol strach, namieril a štyri krát vystrelil. Postava sa zapotácala, spadla a vydala hrozivý krik. Cez hustý porast teraz začali prichádzať stovky takých postáv. Kráčali pomaly, vedeli, že Percymu ostáva už len jeden náboj. Bol ich, nemohol tomu zabrániť. Tak, ako všetci predchádzajúci, ktorí sa odvážili.
Medzitým sa v tábore oteplilo a osadníci rýchlo povyskakovali zo zeme, keď zistili, že oheň vyhasol a Percy zmizol. Zmätok v tábore preťal už len ostrý výstrel z lesa a rýchly dupot stoviek nôh.
Osadníci už iba tupo hľadeli do noci, keď sa spoza stromov vynorilo prvé biele svetlo.
DeletedUser5584
Hosť
Richardove dobrodružstvá vol.2
Mladého Richarda už niektorí určite poznáte z minulého príbehu o osamelom hrdinovi. Verím tomu,že stále máte pred očami,ako zachraňuje svoju milovanú Lucy zo špinavých rúk bandy opitých nímandov. Neprešlo ani pol roka a mladý Rišo je späť.A príbeh, ktorý vám o ňom rozpoviem tentoraz,bude ešte o niečo neuveriteľnejší,ako ten minulý. Príjemné čítanie, dámy a páni...
Richardov život sa po júnovej 'akcii Lucy' určite zmenil k lepšiemu. Už nemusel bývať sám doma, ale poctivo sa priženil k jej rodičom, ktorí ho mali veľmi radi. Permanentne mal navarené, opraté, a po nociach sa už rozhodne nenudilp ). No v srdci ostal stále tým istým chlapíkom ako predtým, a vždy keď mu to čas a milovaná žena dovolili, zašiel si k Henrymu na 'jedno chladené'. Inak tomu nebolo ani v jeden až tuctovo upršaný,hmlistý a sychravý novembrový večer.
Krčma bola plná, v kozube veselo pukal oheň a Henry narazil ďalší sud piva. Spoločnosť pri bare bola veselá a Richard sa cítil len o niečo horšie ako doma. Polliter pred ním bol minimálne piaty a debata gradovala. Chlapi práve riešili novú čašníčku Jeanette, ktorá sa im všetkým náramne páčila, paradoxne najviac vtedy, keď sa im otočila chrbtom a išla roznášať ďalšie pivá. ''Ktovie prečo,'' sarkasticky si pomyslel Riči a odpil si z hustej peny.Ako to už v dejinách býva, o veľkých veciach rozhodujú detaily. Nikto nevie,prečo Rišo zrazu prestal počúvať opité táranie kolegu Matthewa a započúval sa do hlasitej vravy zo stola oproti: ''....prisámbohu chlapi, už nie. Kto ma pozná, vie že nepatrím k padavkám, ale hento,prosím vás, to už naozaj nie.'' Otočil sa tým smerom a uvidel partiu Sancha O'Flyera. Sancho a jeho kolegovia do krčmy nechodili často. Boli to sezónni robotníci a väčšinu roka putovali po Západe.Richard vedel, že Sancho k zbabelcom skutočne nepatrí , a preto sa šikovne vyhol ďalšiemu pivu a plný zvedavosti si sadol ku nim. ''Sancho, serus, ty aj žiješ ?'' , potriasol si rukou so Sanchom, mohutným Mexičanom s hustým čiernym knírom pod dva razy zlomeným nosom. ''Ale ešte to ťahám, stará vojna'' , povedal ten a usrkol si z tequilly ,''čo by si rád ? '' .''Nechcem vyznieť jak špiceľ, ale počuj,o čom ste sa to vyprávali pár sekúnd vzad ? Neverím že by som taký vystrašený hlas počul práve od teba ty bujačisko ! '' '' Počul si správne ,Rišo. Vieš čo, skrátime to. Pár týždňov dozadu sme robili na stavbe veterného mlynu tu neďaleko. Vrátili sme sa akurát včera, reku, oddýchneme si a prídeme si tu na čosi rezané. Tequila musí byť starý, to je ten nápoj. Ale k veci. Makali sme ako fretky, keď zrazu došli ďalší mladí chalani a vystrašene sa bavili s vedúcim. Nedalo mi to a prišiel som ku nim, reku, čo sa deje , mládež ? Mladíci bez mučenia rozpovedali, ako sa dvaja z nich snažili prespať v tom opustenom dome na kraji Cookingstonu...'' ''Cookingston? Ten Cookingston,ten dom ? Tam kde ten ..'' ''...presne ten'', pokračoval Sancho,'' tam, kde ten magor dobodal tú svoju ženu. Fakt magor. Ona bola fešanda ktorá mohla mať každého koho chcela, no vybrala si toho NiNiNiNiNika Michaela . Každý ju odhováral, ale poznáš ženy. Do týždňa bola svadba. Keby len svadba. Aj prvé facky, aj prvé modriny , aj prvé vyhrážky. Slovom, peklo. Ale nedokázala od neho ujsť. Trpela a trpela, až dotrpela. Pol roka dozadu ju asi v amoku ubodal na smrť. Dostal šibenicu. Chlapi vraveli,že to v tom dome vyzeralo ako po paradajkovej vojne, Rišo'', zatváril sa Sancho vážne a aby dodal svojmu tvrdeniu vážnosť, exol dvojitú tequillu a vypýtal si ďalšiu.'' A čo tí chalani?'', spýtal sa Richard. '' Vraj sa toľko hecovali, až to dvaja nevydržali a aby boli frajeri pred miestnými ženami, povedali si,že v tom opustenom dome noc vydržia a ráno vraj nech prídu kamoši po nich. '' Richard sa spýtal:''A???'' ''No, vydrž'',povedal Sancho ''ráno kamaráti prišli, a museli vykopnúť zamknuté dvere. Našli ich až v hornej izbe, bledých a trasúcich sa. Neboli schopní ani slova, iba vydesene ukazovali kdesi na stenu. Nepovedali ani slovo. Ani vtedy,a už nikdy odvtedy. Ani jedno. Nič. Zbláznili sa. Jeden z nich sa do mesiaca upil na smrť, vraj premrhal rodinné dedičstvo a každý deň vypil dve fľaše rumu. Druhý zvolil iný spôsob, strelil si do hlavy. Bez slova na rozlúčku,bez ničoho.'' ''Shit'', napadlo Richardovi. ''Sancho,ty tomu veríš?'' , opýtal sa. '' Si píš kámo.A nie len ja , ale aj každý. Obyvateľov Cookingtonu to už deprimuje. Vypísali odmenu 6900 dolárov tomu, kto im povie skutočnú pravdu o tom, čo sa tam vnútri deje. Podmienka je jasná. Musí tam prežiť noc bez toho,aby odtiaľ utiekol. Stále ho budú strážiť ozbrojenci, ktorí budú rozostavení okolo domu. Ľudia chcú mať istotu, že žiadny podvodník,ale skutočný frajer im dá odpoveď na ich otázky.Sila, čo ?'' Na Richarda kamarátove slová silno zapôsobili, až tak silno,že si musel objednať poldeci borovičky, aby strávil silu,ktorá z nich išla. Chvíľu len tak nečinne posedával nad poldeci,potom sa rozhodol.
Peniaze nerastú na stromoch a to Rišo veľmi dobre vedel. Určite by ich ešte niekedy potreboval. S Lucy chcel mať rodinu,aby ukázal, že je skutočne hoden byť uznávaným chlapom, za ktorého ho svokrovci,vlastná žena aj celé okolie považovalo.Ale zadarmo to nepôjde. Takmer sedem tisíc ! Toľké peniaze.Na druhý deň ráno žene proste povedal, že dostal ponuku na výhodnú robotu kdesi v cudzom štáte. Odmaká si vraj svoje a vráti sa v balíku. Lucy nebola proti. Vedela, že aj napriek takýmto 'výletom' a túlavým topánkam je Rišo muž, ktorý ju miluje a zniesol by jej aj modré z neba. Prikývla a zbalila mu do starého batohu mapu,jedlo,vodu,ťapku borovičky ale hlavne, na odchode ho bozkala tak,ako nikdy predtým a nezabudla mu povedať, že nech sa vráti hneď ako to bude možné. ''Neboj ty nič'', povedal jej muž, avšak vo svojom vnútri sa až taký čávo byť necítil.
V Cookingtone to išlo rýchlo. Starosta, vyše 150kilový muž s okrúhlou tvárou ho doslova prosil, aby to skúsil. Nevie už,koľký mladý muž to bude, ale vie, že jeden proste musí byť ten pravý.Richard mlčky prisvedčil a opýtal sa iba na to, či odmena platí. Starosta prikývol a na súmraku Richarda odprevadil tam, kde už mnohí stratili čistú hlavu,pokojný spánok,život... . ''Opatruj sa synu'', zneli jeho slová a vytratil sa ako gáfor. Rišo si zhlboka vzdychol,prežehnal sa, a s malou dušičkou vstúpil cez rozpadnutú bráničku s odlupujúcim sa lakom na bývalé dejisko krvavej masakry.
Dom pôsobil ozaj hrozne. Nepršalo,ale tmavé mračná permanentne prikrývali cca tri štvrtiny mesiaca. Fúkal ostrý vietor, ktorý v škárach rozpadávajúceho sa domu znel ako nepríjemný smiech nejakého psychicky narušeného malého dieťaťa. V diaľke húkala sova a Rišo mal dokonca pocit, že ho niečo sleduje. Dlaňou jemne,akoby nesmelo, odtlačil vchodové dvere a vošiel dovnútra.
Stalo sa to okamžite. V tú sekundu,ako sa podrážka jeho starých loveckých čižiem dotkla ošarpanej drevenej dlážky. MUHAHAAAAAAAAAAAAAA! Zomriem, prišlo mu na um. Zomriem. Niet úniku, zomriem tu, zabijú ma, hralo mu permanentne v hlave. A pritom sa nič nedialo, len prekročil prah vŕzgajúcich dverí. Špinavá dlážka, steny od škvŕn,na ktorých pôvod radšej ani nemyslel, rozlámané zariadenie bytu, zdemolovaný nábytok, roztrhané záclony,obrusy,všetko. Skaza, peklo. Urobil pár krokov dopredu a snažil sa získať orientáciu. Vnútri nebola zrovna tma, skôr akási divná hmla. Divná,plíživá hmla,ktorá sa pomaličky,takmer neviditeľne plazila zo všetkých kútov starého domu. Richard cítil, ako mu po chrbte behá mráz,a cítil sa ako paralyzovaný.Už však vedel, že nemôže cúvnuť,hoci pocit smrti v ňom rástol rovnako ako toto vedomie. Ako v mrákotách postupoval dopredu,k točitému schodisku z drevených dosiek, na ktorom však každá štvrtá chýbala a zvyšné tri boli potriesnené niečím hnedým a zaschnutým. Dotkol sa špicou topánky prvého schodu, a prišlo to zas.AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAARGH! Kvílenie, ktoré trhalo bubienky a spôsobovalo mu tuhnutie krvi v žilách,prichádzalo od hora. Čo teraz,pomyslel si, čo teraz,čo teraz ? Otočil sa doprava. AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAARGH! Kvílenie šlo tentokrát odtiaľ. A vtedy pochopil. Musí ísť ďalej. Musí. Snažil sa uvažovať,ale nešlo to.Možno preto, že mal pocit, že portrét nepríjemnej starej zvráskavenej ženy, ktorý sa nachádzal na stene naľavo od neho približne vo výške jeho hlavy, syčí. Syčí ako had, keď sa pripravuje na útok.Prudko sa otočil,keď na chrbte cítil nejaké oči. Nič. Bol celý mokrý , nevedel sa pohnúť. Musí však ísť.Zaťal zuby sprevádzaný sykotom a šušťaním všetkého naokolo,začal zdolávať ostatné schody.
Už bol takmer na poslednom, keď sa spoza zárubne dverí,ktoré boli umiestnené kolmo na ne , vystrčila ruka . Ruka ,ktorej stav tkaniva zodpovedal stavu pokožky mŕtvoly v rozklade a čo bolo asi ešte horšie, prst ktorej bol vztýčený a gestom privolával niekoho,kto stál akoby na tom istom mieste, ako Richard. V tom by sa v tejto chvíli krvi nedorezal ani Jack Rozparovač. Iba tam stál a premáhala ho hrôza.Dvere strašne zavŕzgali a začali sa otvárať. Vystrčila sa noha, v takom istom stave ako ruka. Bosá,avšak namiesto palcov iba so začiernetými zvyškami kostí. Richard pevnejšie uchopil nôž a zovrel ho v mokrej dlani. Dokonca vystúpil o schod vyššie. Vtedy sa náhle spustil strašný rev a dvere sa otvorili dokorán.Pár minút na to sa kdesi v diaľke ozvalo zaškriekanie krkavca a ešte pár minút neskôr hodiny odbili polnoc.
Prvé slnečné lúče si našli štrbinku v starej omietke a svojimi koncami pošteklili akési telo ležiace v predsieni starého domu. Mladý muž ležal s naširoko roztiahnutými rukami pod starým, špinavým schodiskom z drevených dosiek.Tvár mal dorezanú a krvavú,košeľu celú mokrú, tvár stuhnutú v nepríjemnom kŕči,zuby zaťaté.Richard zacítil vzdialené dotyky slnka a pomrvil sa. Žije,ale je tam, kde by sa už asi zobudiť nikdy nechcel. Na mieste,kde pretieklo toľko krvi a kde toľko ľudí prišlo o rozum. Nerozumel ničomu, avšak vedel iba jedno. To čo sa tam stalo, proste nesmie povedať nikomu.A len on sám vie,prečo.
Mladého Richarda už niektorí určite poznáte z minulého príbehu o osamelom hrdinovi. Verím tomu,že stále máte pred očami,ako zachraňuje svoju milovanú Lucy zo špinavých rúk bandy opitých nímandov. Neprešlo ani pol roka a mladý Rišo je späť.A príbeh, ktorý vám o ňom rozpoviem tentoraz,bude ešte o niečo neuveriteľnejší,ako ten minulý. Príjemné čítanie, dámy a páni...
Richardov život sa po júnovej 'akcii Lucy' určite zmenil k lepšiemu. Už nemusel bývať sám doma, ale poctivo sa priženil k jej rodičom, ktorí ho mali veľmi radi. Permanentne mal navarené, opraté, a po nociach sa už rozhodne nenudil
p ). No v srdci ostal stále tým istým chlapíkom ako predtým, a vždy keď mu to čas a milovaná žena dovolili, zašiel si k Henrymu na 'jedno chladené'. Inak tomu nebolo ani v jeden až tuctovo upršaný,hmlistý a sychravý novembrový večer.Krčma bola plná, v kozube veselo pukal oheň a Henry narazil ďalší sud piva. Spoločnosť pri bare bola veselá a Richard sa cítil len o niečo horšie ako doma. Polliter pred ním bol minimálne piaty a debata gradovala. Chlapi práve riešili novú čašníčku Jeanette, ktorá sa im všetkým náramne páčila, paradoxne najviac vtedy, keď sa im otočila chrbtom a išla roznášať ďalšie pivá. ''Ktovie prečo,'' sarkasticky si pomyslel Riči a odpil si z hustej peny.Ako to už v dejinách býva, o veľkých veciach rozhodujú detaily. Nikto nevie,prečo Rišo zrazu prestal počúvať opité táranie kolegu Matthewa a započúval sa do hlasitej vravy zo stola oproti: ''....prisámbohu chlapi, už nie. Kto ma pozná, vie že nepatrím k padavkám, ale hento,prosím vás, to už naozaj nie.'' Otočil sa tým smerom a uvidel partiu Sancha O'Flyera. Sancho a jeho kolegovia do krčmy nechodili často. Boli to sezónni robotníci a väčšinu roka putovali po Západe.Richard vedel, že Sancho k zbabelcom skutočne nepatrí , a preto sa šikovne vyhol ďalšiemu pivu a plný zvedavosti si sadol ku nim. ''Sancho, serus, ty aj žiješ ?'' , potriasol si rukou so Sanchom, mohutným Mexičanom s hustým čiernym knírom pod dva razy zlomeným nosom. ''Ale ešte to ťahám, stará vojna'' , povedal ten a usrkol si z tequilly ,''čo by si rád ? '' .''Nechcem vyznieť jak špiceľ, ale počuj,o čom ste sa to vyprávali pár sekúnd vzad ? Neverím že by som taký vystrašený hlas počul práve od teba ty bujačisko ! '' '' Počul si správne ,Rišo. Vieš čo, skrátime to. Pár týždňov dozadu sme robili na stavbe veterného mlynu tu neďaleko. Vrátili sme sa akurát včera, reku, oddýchneme si a prídeme si tu na čosi rezané. Tequila musí byť starý, to je ten nápoj. Ale k veci. Makali sme ako fretky, keď zrazu došli ďalší mladí chalani a vystrašene sa bavili s vedúcim. Nedalo mi to a prišiel som ku nim, reku, čo sa deje , mládež ? Mladíci bez mučenia rozpovedali, ako sa dvaja z nich snažili prespať v tom opustenom dome na kraji Cookingstonu...'' ''Cookingston? Ten Cookingston,ten dom ? Tam kde ten ..'' ''...presne ten'', pokračoval Sancho,'' tam, kde ten magor dobodal tú svoju ženu. Fakt magor. Ona bola fešanda ktorá mohla mať každého koho chcela, no vybrala si toho NiNiNiNiNika Michaela . Každý ju odhováral, ale poznáš ženy. Do týždňa bola svadba. Keby len svadba. Aj prvé facky, aj prvé modriny , aj prvé vyhrážky. Slovom, peklo. Ale nedokázala od neho ujsť. Trpela a trpela, až dotrpela. Pol roka dozadu ju asi v amoku ubodal na smrť. Dostal šibenicu. Chlapi vraveli,že to v tom dome vyzeralo ako po paradajkovej vojne, Rišo'', zatváril sa Sancho vážne a aby dodal svojmu tvrdeniu vážnosť, exol dvojitú tequillu a vypýtal si ďalšiu.'' A čo tí chalani?'', spýtal sa Richard. '' Vraj sa toľko hecovali, až to dvaja nevydržali a aby boli frajeri pred miestnými ženami, povedali si,že v tom opustenom dome noc vydržia a ráno vraj nech prídu kamoši po nich. '' Richard sa spýtal:''A???'' ''No, vydrž'',povedal Sancho ''ráno kamaráti prišli, a museli vykopnúť zamknuté dvere. Našli ich až v hornej izbe, bledých a trasúcich sa. Neboli schopní ani slova, iba vydesene ukazovali kdesi na stenu. Nepovedali ani slovo. Ani vtedy,a už nikdy odvtedy. Ani jedno. Nič. Zbláznili sa. Jeden z nich sa do mesiaca upil na smrť, vraj premrhal rodinné dedičstvo a každý deň vypil dve fľaše rumu. Druhý zvolil iný spôsob, strelil si do hlavy. Bez slova na rozlúčku,bez ničoho.'' ''Shit'', napadlo Richardovi. ''Sancho,ty tomu veríš?'' , opýtal sa. '' Si píš kámo.A nie len ja , ale aj každý. Obyvateľov Cookingtonu to už deprimuje. Vypísali odmenu 6900 dolárov tomu, kto im povie skutočnú pravdu o tom, čo sa tam vnútri deje. Podmienka je jasná. Musí tam prežiť noc bez toho,aby odtiaľ utiekol. Stále ho budú strážiť ozbrojenci, ktorí budú rozostavení okolo domu. Ľudia chcú mať istotu, že žiadny podvodník,ale skutočný frajer im dá odpoveď na ich otázky.Sila, čo ?'' Na Richarda kamarátove slová silno zapôsobili, až tak silno,že si musel objednať poldeci borovičky, aby strávil silu,ktorá z nich išla. Chvíľu len tak nečinne posedával nad poldeci,potom sa rozhodol.
Peniaze nerastú na stromoch a to Rišo veľmi dobre vedel. Určite by ich ešte niekedy potreboval. S Lucy chcel mať rodinu,aby ukázal, že je skutočne hoden byť uznávaným chlapom, za ktorého ho svokrovci,vlastná žena aj celé okolie považovalo.Ale zadarmo to nepôjde. Takmer sedem tisíc ! Toľké peniaze.Na druhý deň ráno žene proste povedal, že dostal ponuku na výhodnú robotu kdesi v cudzom štáte. Odmaká si vraj svoje a vráti sa v balíku. Lucy nebola proti. Vedela, že aj napriek takýmto 'výletom' a túlavým topánkam je Rišo muž, ktorý ju miluje a zniesol by jej aj modré z neba. Prikývla a zbalila mu do starého batohu mapu,jedlo,vodu,ťapku borovičky ale hlavne, na odchode ho bozkala tak,ako nikdy predtým a nezabudla mu povedať, že nech sa vráti hneď ako to bude možné. ''Neboj ty nič'', povedal jej muž, avšak vo svojom vnútri sa až taký čávo byť necítil.
V Cookingtone to išlo rýchlo. Starosta, vyše 150kilový muž s okrúhlou tvárou ho doslova prosil, aby to skúsil. Nevie už,koľký mladý muž to bude, ale vie, že jeden proste musí byť ten pravý.Richard mlčky prisvedčil a opýtal sa iba na to, či odmena platí. Starosta prikývol a na súmraku Richarda odprevadil tam, kde už mnohí stratili čistú hlavu,pokojný spánok,život... . ''Opatruj sa synu'', zneli jeho slová a vytratil sa ako gáfor. Rišo si zhlboka vzdychol,prežehnal sa, a s malou dušičkou vstúpil cez rozpadnutú bráničku s odlupujúcim sa lakom na bývalé dejisko krvavej masakry.
Dom pôsobil ozaj hrozne. Nepršalo,ale tmavé mračná permanentne prikrývali cca tri štvrtiny mesiaca. Fúkal ostrý vietor, ktorý v škárach rozpadávajúceho sa domu znel ako nepríjemný smiech nejakého psychicky narušeného malého dieťaťa. V diaľke húkala sova a Rišo mal dokonca pocit, že ho niečo sleduje. Dlaňou jemne,akoby nesmelo, odtlačil vchodové dvere a vošiel dovnútra.
Stalo sa to okamžite. V tú sekundu,ako sa podrážka jeho starých loveckých čižiem dotkla ošarpanej drevenej dlážky. MUHAHAAAAAAAAAAAAAA! Zomriem, prišlo mu na um. Zomriem. Niet úniku, zomriem tu, zabijú ma, hralo mu permanentne v hlave. A pritom sa nič nedialo, len prekročil prah vŕzgajúcich dverí. Špinavá dlážka, steny od škvŕn,na ktorých pôvod radšej ani nemyslel, rozlámané zariadenie bytu, zdemolovaný nábytok, roztrhané záclony,obrusy,všetko. Skaza, peklo. Urobil pár krokov dopredu a snažil sa získať orientáciu. Vnútri nebola zrovna tma, skôr akási divná hmla. Divná,plíživá hmla,ktorá sa pomaličky,takmer neviditeľne plazila zo všetkých kútov starého domu. Richard cítil, ako mu po chrbte behá mráz,a cítil sa ako paralyzovaný.Už však vedel, že nemôže cúvnuť,hoci pocit smrti v ňom rástol rovnako ako toto vedomie. Ako v mrákotách postupoval dopredu,k točitému schodisku z drevených dosiek, na ktorom však každá štvrtá chýbala a zvyšné tri boli potriesnené niečím hnedým a zaschnutým. Dotkol sa špicou topánky prvého schodu, a prišlo to zas.AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAARGH! Kvílenie, ktoré trhalo bubienky a spôsobovalo mu tuhnutie krvi v žilách,prichádzalo od hora. Čo teraz,pomyslel si, čo teraz,čo teraz ? Otočil sa doprava. AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAARGH! Kvílenie šlo tentokrát odtiaľ. A vtedy pochopil. Musí ísť ďalej. Musí. Snažil sa uvažovať,ale nešlo to.Možno preto, že mal pocit, že portrét nepríjemnej starej zvráskavenej ženy, ktorý sa nachádzal na stene naľavo od neho približne vo výške jeho hlavy, syčí. Syčí ako had, keď sa pripravuje na útok.Prudko sa otočil,keď na chrbte cítil nejaké oči. Nič. Bol celý mokrý , nevedel sa pohnúť. Musí však ísť.Zaťal zuby sprevádzaný sykotom a šušťaním všetkého naokolo,začal zdolávať ostatné schody.
Už bol takmer na poslednom, keď sa spoza zárubne dverí,ktoré boli umiestnené kolmo na ne , vystrčila ruka . Ruka ,ktorej stav tkaniva zodpovedal stavu pokožky mŕtvoly v rozklade a čo bolo asi ešte horšie, prst ktorej bol vztýčený a gestom privolával niekoho,kto stál akoby na tom istom mieste, ako Richard. V tom by sa v tejto chvíli krvi nedorezal ani Jack Rozparovač. Iba tam stál a premáhala ho hrôza.Dvere strašne zavŕzgali a začali sa otvárať. Vystrčila sa noha, v takom istom stave ako ruka. Bosá,avšak namiesto palcov iba so začiernetými zvyškami kostí. Richard pevnejšie uchopil nôž a zovrel ho v mokrej dlani. Dokonca vystúpil o schod vyššie. Vtedy sa náhle spustil strašný rev a dvere sa otvorili dokorán.Pár minút na to sa kdesi v diaľke ozvalo zaškriekanie krkavca a ešte pár minút neskôr hodiny odbili polnoc.
Prvé slnečné lúče si našli štrbinku v starej omietke a svojimi koncami pošteklili akési telo ležiace v predsieni starého domu. Mladý muž ležal s naširoko roztiahnutými rukami pod starým, špinavým schodiskom z drevených dosiek.Tvár mal dorezanú a krvavú,košeľu celú mokrú, tvár stuhnutú v nepríjemnom kŕči,zuby zaťaté.Richard zacítil vzdialené dotyky slnka a pomrvil sa. Žije,ale je tam, kde by sa už asi zobudiť nikdy nechcel. Na mieste,kde pretieklo toľko krvi a kde toľko ľudí prišlo o rozum. Nerozumel ničomu, avšak vedel iba jedno. To čo sa tam stalo, proste nesmie povedať nikomu.A len on sám vie,prečo.
DeletedUser2852
Hosť
Super
DeletedUser
Hosť
Masaker pri Wounded knee
Bol to chladný jarný deň keď sa vodca kmeňa Irkatchiov pripravoval na nájazd Americkej kavalérie schovávali ženy a deti .... podľa špehov mala kavaléria doraziť o 2 hodiny. Vodca povzbudzoval chlapov a podporoval rodiny. Starý šamani vyvolávali a prosili duchov o pomoc keď v tom sa roztriasla zem, bol počuť buchot konských nôh. Indiáni absolútne nepripravený sa snažili brániť ale nešlo to. Kavaléria nemala zľutovanie, v tú noc tam zomrelo cez 700 nevinných ľudí. Posledné čo vodca Irkatchiov stihol vysloviť bolo prekliatie a veta :Život vezmeš, bude ti vzatý. Preklial každého jedného vojaka ktorý v tú noc vytasil meč........ Ďalšiu noc keď vojaci oslavovali každý čiastočne omámený alkoholom zaspali..... Keď sa ráno generál zobudil zbadal vyvraždený celý tábor. Každý vojak mal hlavu vedľa svojho tela..... Keď sa generál prešiel zbadal obrovské stopy, vlčie stopy. Ako ich tak sledoval zjavil sa pred ním obrovský vlk. Generál zostal zmeravený stáť. Vlk na neho pozeral. Generál uvidel zbraň len pár desiatok centimetrov od svojej nohy. Vtom sa vlk rozbehol. Generál sa hodil po zbrani ale už bolo neskoro. Vlk hrýzol jeho bezvládne telo.... Keď našli toto pohrebisko na generálovom stane bolo jeho krvou napísané: Život vezmeš, bude ti vzatý.
Bol to chladný jarný deň keď sa vodca kmeňa Irkatchiov pripravoval na nájazd Americkej kavalérie schovávali ženy a deti .... podľa špehov mala kavaléria doraziť o 2 hodiny. Vodca povzbudzoval chlapov a podporoval rodiny. Starý šamani vyvolávali a prosili duchov o pomoc keď v tom sa roztriasla zem, bol počuť buchot konských nôh. Indiáni absolútne nepripravený sa snažili brániť ale nešlo to. Kavaléria nemala zľutovanie, v tú noc tam zomrelo cez 700 nevinných ľudí. Posledné čo vodca Irkatchiov stihol vysloviť bolo prekliatie a veta :Život vezmeš, bude ti vzatý. Preklial každého jedného vojaka ktorý v tú noc vytasil meč........ Ďalšiu noc keď vojaci oslavovali každý čiastočne omámený alkoholom zaspali..... Keď sa ráno generál zobudil zbadal vyvraždený celý tábor. Každý vojak mal hlavu vedľa svojho tela..... Keď sa generál prešiel zbadal obrovské stopy, vlčie stopy. Ako ich tak sledoval zjavil sa pred ním obrovský vlk. Generál zostal zmeravený stáť. Vlk na neho pozeral. Generál uvidel zbraň len pár desiatok centimetrov od svojej nohy. Vtom sa vlk rozbehol. Generál sa hodil po zbrani ale už bolo neskoro. Vlk hrýzol jeho bezvládne telo.... Keď našli toto pohrebisko na generálovom stane bolo jeho krvou napísané: Život vezmeš, bude ti vzatý.
Naposledy upravené moderátorom:
Deleted User - 4
Hosť
Je to krátke, skús to viac rozpísať.
- Stav